Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/304/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3510207039
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3510207039.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Z. G., a.s., so sídlom v N., Y. XX, IČO 35 776
005, proti povinnému: O. N., naposledy bytom G. - U. XX, t.č. na neznámom mieste, zastúpeného JUDr.
P. M., vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, o vymoženie 153,21 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo
dňa 22. novembra 2013 č.k. 11Er/1025/2010 - 22, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 55,79 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že tamojší súd poveril súdneho exekútora JUDr. Ladislava
Ďorďoviča, poverením č. 5304 013195* zo dňa 02.09.2010 vykonaním exekúcie pre vymoženie 153,21

Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu - Platobný výmer, č. k. PV301/01844/2010 vydaný
Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňa 26.04.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 21.06.2010 a vykonateľnosť dňa 07.07.2010. Exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa
26.08.2010, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie doručený súdnemu exekútorovi. Písomným podaním
doručeným tamojšiemu súdu dňa 22.10.2013 podal súdny exekútor návrh na zastavenie exekúcie
pre nemajetnosť povinného a zároveň žiadal rozhodnúť o trovách exekúcie, ktoré si vyčíslil vo výške

60,- Eur. Súd prvého stupňa mal za to, že návrh na zastavenie exekúcie je dôvodný. Súdny exekútor
po vykonaných súčinnostných správach zistil, že povinný nie je evidovaný ako vlastník motorových
vozidiel a na území Slovenskej republiky, nevlastní žiadne nehnuteľnosti. Povinný nie je poberateľom
dôchodkovej, úrazovej, nemocenskej dávky ani dávky v nezamestnanosti. Súdny exekútor dospel
k záveru, že povinný nevlastní hnuteľný, nehnuteľný, finančný alebo iný majetok, z ktorého by sa
dala uspokojiť pohľadávka oprávneného. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd vyvodil, že nie je

predpoklad vymoženia pohľadávky oprávneného v budúcnosti, a preto návrhu súdneho exekútora na
zastavenie exekúcie vyhovel a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
O náhrade trov exekúcie rozhodol súd podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa
exekútorovi priznal v zmysle Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov v znení neskorších predpisov náhradu trov exekúcie vo výške 55,79 Eur, pričom uvedená
suma predstavuje paušálnu náhradu za 8 úkonov exekučnej činnosti 8 x 3,32 Eur, t.j. 26,56 Eur, nakoľko

však v súlade s § 14 ods. 1 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí paušálna odmena najmenej 33,19 Eur,
súd exekútorovi priznal paušálnu odmenu v minimálnej výške 33,19 Eur; náhradu hotových výdavkov
podľa ust. § 22 ods. vyhlášky vo výške 13,30 Eur; 20% DPH vo výške 9,30 Eur. Súd nepriznal súdnemu
exekútorovi náhradu poštovného vo výške 3,50 Eur, nakoľko mal z pripojených doručeniek preukázané,
že súdny exekútor v jednej zásielke zasielal písomnosti týkajúce sa viacerých exekučných konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby
odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie. Uviedol, že napáda rozhodnutie súdu prvého stupňa vcelom rozsahu. Namietal, že napriek tomu, že povinný v súčasnosti nedisponuje žiadnym majetkom,
je v produktívnom veku a teda je predpoklad, že sa zamestná a bude poberať mzdu, z ktorej bude
možné uspokojiť oprávneného. Exekúcia je jediným spôsobom ako sa domôcť výkonu svojho práva

v medziach zákona. Zastavením exekúcie by oprávnenému nebola poskytnutá dostatočná súdna
ochrana, ktorej súčasťou je aj výkon rozhodnutia, čím by došlo k upretiu Ústavou Slovenskej republiky
a medzinárodnými zmluvami garantovaného práva. Ďalej oprávnený namietal, že súd prvého stupňa
nenáležite odôvodnil svoje rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené nesúhlasil so zastavením exekučného
konania a nestotožnil sa s vyčíslením trov súdnym exekútorom, pričom telekomunikačné výdavky

uplatnené v rámci náhrady hotových výdavkov považoval za výdaje exekútorského úradu.

K odvolaniu oprávneného vyjadrenie písomne podané nebolo.

Krajský súd preskúmal uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie

súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne,
pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. si odvolací súd osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia,
na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí

ani na úhradu trov exekúcie.

V predmetnej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdnemu exekútorovi dňa
26.08.2010, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 153,21 Eur s príslušenstvom,
a to na podklade exekučného titulu, ktorým je Platobný výmer, č.k. PV301/01844/2010 vydaný

Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňa 26.04.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
21.06.2010 a vykonateľnosť dňa 07.07.2010. Dňa 02.09.2010 súd prvého stupňa poveril na vykonanie
exekúcie JUDr. Ladislava Ďorďoviča, st., súdneho exekútora so sídlom v Trenčíne.

Z obsahu spisu vyplýva, že písomným podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 22.10.2013, súdny

exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, z
dôvodu, že povinný nemá majetok postihnuteľný exekúciou. Súdny exekútor v návrhu na zastavenie
exekúcie uviedol, že na základe opakovane vykonaných lustrácií majetku zistil, že povinný nevlastní
žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, pohľadávky voči tretím osobám, účty v peňažných ústavoch,
z ktorých by bolo možné vymáhanú pohľadávku uspokojiť. Následne súd prvého stupňa napadnutým

uznesením exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a oprávneného
zaviazal na náhradu trov exekúcie podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že pre záver o tom, či je nevyhnutné zastaviť exekúciu pre nedostatok majetku
povinného sa musí uvažovať o celom majetku povinného. Podľa ustálenej súdnej praxe je nevyhnutné

dôsledne zistiť a zvážiť všetky okolnosti majúce význam pre ďalšiu úspešnosť začatej exekúcie. Pre
záver o potrebe zastavenia exekúcie na základe citovaného zákonného dôvodu je povinný jednak súdny
exekútor a následne i súd vykonať dôsledné zistenie majetkových a zárobkových pomerov povinného.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z

rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že v danej veci bolo vykonané zisťovanie ohľadom
majetkových pomerov povinného ako aj to, aké sú závery takéhoto zisťovania. Skutkový záver
o existencii nemajetnosti povinného je v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa
podložený dostatočnými skutkovými závermi o majetkových pomeroch povinného.

Vzhľadom na rozsah a výsledky šetrenia vykonaného súdnym exekútorom i súdom prvého stupňa má
odvolací súd za to, že nemajetnosť povinného bola v danej veci dostatočne preukázaná, pričom je
nesporné, že povinný nedisponuje žiadnym majetkom, ktorý by postačoval čo i len na úhradu trov
exekúcie. Ďalším pokračovaním exekúcie by dochádzalo len k narastaniu trov exekúcie, ktoré by s
veľkou pravdepodobnosťou v konečnom dôsledku musel uhradiť oprávnený.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa,
že v predmetnej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. h) Exekučného poriadku a na zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie v zmysle §
203 ods. 2 Exekučného poriadku.

S poukazom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení
exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ ide o výrok uznesenia súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie, odvolací súd konštatuje, že
uznesenie súdu prvého stupňa bolo v tejto časti v súlade s ustanovením § 374 ods. 4 posledná veta

OSP zo zákona zrušené a o trovách exekúcie musí opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého
stupňa z týchto dôvodov:

Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku sa exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013
dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.
októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o
ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013 proti výroku o náhrade trov
konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje

sa však vždy uznesením.

V zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
Exekučného poriadku, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak

odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Citované ustanovenie § 202 ods. 2 O.s.p. stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným

v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne
ustanovené, že odvolanie prípustné je (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.
mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 452/2012).

Z dikcie citovaného prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že o

odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1.
novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013. V posudzovanom
prípade však podal oprávnený odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie po 31. októbri 2013, preto
bolo na daný prípad potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú od 1. novembra 2013, to znamená už v
znení zákona č. 299/2013 Z. z. zo dňa 4. septembra 2013, v zmysle ktorej novely bolo s účinnosťou

od 01.11.2013 novelizované aj ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku. Citované zákonné
ustanovenie v znení účinnom od 01.11.2013 možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov
exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 nestanovuje, pričom predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom súdu prvého stupňa.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že podaním odvolania oprávneným v zákonnej lehote bolo
rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka vo výroku o náhrade trov predmetnej exekúcie zo zákona
zrušené a o trovách exekúcie musí opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa (§ 374 ods.
4 posledná veta O.s.p.).Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .