Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. apríl 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/20/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613010299
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5613010299.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň JUDr.
Evy Kyselovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. apríla 2016 v Žiline,
o odvolaní obžalovaného Y. V. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/124/2013
zo dňa 26.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Y. V. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný Y. V. uznaný vinným z prečinu útoku na verejného činiteľa
podľa § 323 ods. 1 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku. Za tento prečin mu bol podľa § 323 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. uložený
trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s tým, že podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon tohto trestu
mu bol podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bola určená skúšobná doba vo výmere 2

roky. Tým istým rozsudkom podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému bola uložená povinnosť nahradiť
poškodenému R. V. škodu vo výške 307,- Eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodený bol so zvyškom
nároku na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 22.2.2016, odvolanie písomne

odôvodnil. Odvolanie podal proti všetkým výrokom rozsudku. Prostredníctvom obhajcu uviedol, že bol
uznaný za vinného na základe dôkazov o motíve a nie na základe jednoznačných a nepochybných
dôkazov o vine. Jediným dôkazom o jeho vine bola výpoveď poškodeného, ktorej odporoval, pričom aj
samotná výpoveď poškodeného je založená len na jeho presvedčení, že na základe predchádzajúcich
udalostí mal motív dopustiť sa útoku na verejného činiteľa. Poškodený mal totiž ihneď bezprostredne pri
čine v osobe páchateľa ho opoznať, a to aj napriek tomu, že tento páchateľ mal kuklu. Pokiaľ mal neskôr

vidieť do tváre páchateľa, tak na hlavnom pojednávaní uviedol, že páchateľ si v aute len zdvihol kuklu v
časti tváre, hoci v prípravnom konaní uvádzal, že páchateľ si dal v aute kuklu z hlavy dolu. Jednoznačné
opoznanie páchateľa poškodeným je nepresvedčivé aj z toho dôvodu, že pokiaľ tento následne po
skutku dňa 4.10.2012 spísal hlásenie o použití donucovacích prostriedkov, tak v predmetnom hlásení
stručne opísal celý priebeh skutku, dokonca aj vozidlo páchateľa, ale pokiaľ išlo o osobu páchateľa,
tak túto označil ako neznámu. Takéto konanie poškodeného potvrdzuje, že v čase skutku páchateľa

nepoznal a ani v súčasnosti ho nevie jednoznačne identifikovať, len následne na základe udalostí
predchádzajúcich skutku dospel k záveru, že to musel byť jedine on. Poškodený uvádzal, že pokiaľ
prenasledoval páchateľa, tak tento bežal takým spôsobom, že pri behu mal kolená spolu a nohy od seba.
Takýto štýl behu nasvedčuje, že páchateľom bola osoba ženského pohlavia. V predmetnom prípade
sa teda jedná o tvrdenie jeho ako obžalovaného proti nepresvedčivému tvrdeniu poškodeného, pričom
ďalšie vykonané dôkazy dokazujú len toľko, že skutok sa stal, ale nie aj to, že ho spáchal práve on.

Práve naopak, veci, ktoré páchateľ pri úteku stratil alebo zahodil nepatrili jemu, čo je dokázané tým,
že zaistené daktyloskopické a pachové stopy a izolovaná DNA z týchto vecí nevykazovali totožnosť sostopami patriacimi jemu ako obžalovanému. Nevedno prečo orgány činné v trestnom konaní považovali
za potrebné znaleckým skúmaním vykonať rozbor osobnosti poškodeného, skúmať jeho intelektové
schopnosti a schopnosť správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti. Stalo sa tak i napriek tomu, že

obhajoba nikdy intelektové schopnosti poškodeného nespochybňovala, čo však nič nemení na vyššie
uvedenom odôvodnení. Ak by nešlo len o účelový dôkaz a orgány činné v trestnom konaní vykonávali
s rovnakou starostlivosťou dôkazy svedčiace v prospech aj v neprospech obžalovaného, tak potom
bolo potrebné vykonať aj rozbor osobnosti a posúdiť intelektové schopnosti jeho ako obžalovaného
vrátane jeho schopností správne vnímať aj reprodukovať prežité udalosti. V tomto prípade aj on totiž

dokáže správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti a už počas prípravného konania navrhoval, aby
sa spoločne s poškodeným podrobili vyšetreniu na polygrafe (detektore lží). V ďalšej časti odvolania
obhajoba namietala, že nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dokázané ani to, že
páchateľ poškodil motorové vozidlo poškodeného pre jeho výkon právomocí verejného činiteľa a nie pre
iné okolnosti, ktoré nie sú výkonom právomoci verejného činiteľa. So zreteľom na uvedené obhajoba
navrhla, aby krajský súd zrušil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš a obžalovaného spod

obžaloby oslobodil.

Príslušný prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom obžalovaný i jeho obhajca trvali na dôvodoch

podaného odvolania i na návrhu v ňom uvedenom. Prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že
rozsudok prvostupňového súdu považuje za zákonný a správny. Odvolanie obžalovaného navrhla ako
nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd na podklade podaného odvolania po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu

na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutýchvýrokovrozsudku,akoisprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzalo.Pripreskúmaní
prihliadal i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom
napodaniedovolaniapodľa§371ods.1Tr.por.Následnezistil,žeodvolanieobžalovanéhobolopodané
v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak je nedôvodné.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné
dôkazy v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci a procesný postup, ktorý ho viedol k uznaniu
viny obžalovaného Y. V. z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Tr. zák. bol
správny a zákonný.

Krajský súd pri plnení prieskumnej povinnosti zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému
rozsudku okresný súd rešpektoval všetky základné zásady trestného konania, najmä zásadu zákonného
trestného procesu podľa § 2 ods. 7 Tr. por., zásadu práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Tr. por., zásadu
voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por., i zásadu rovnosti strán (kontradiktórnosti) podľa

§ 2 ods. 14 Tr. por. Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení
a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja
zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v predloženej veci
vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú usvedčujúcu dôkaznú reťaz, z ktorej možno vyvodiť
záver,žeskutoksastalprávetak,akojeuvedenévskutkovejvetenapadnutéhorozsudku,tentovykazuje

znaky trestného činu a možno vyvodiť bezpečný záver, že tento skutok spáchal obžalovaný Y. V..

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval
pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi

úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v
otázke viny. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku týkajúcej sa otázky viny
obžalovaného Y. V., vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si krajský súd
v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.
Odôvodnenie rozsudku pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného teda učinil súd prvého stupňa v súlade

s ustanovením § 168 Tr. por.

Obžalovaný Y. V. založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdom prvého stupňa. S jeho skutkovými a právnymi námietkami sa však súd prvého stupňa vodôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe
dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový

súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj
v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že odvolateľ Y. V. sa
nestotožňujesoskutkovýmiaprávnyminázormisúduprvéhostupňa,nemôžesamaosebeviesťodvolací
súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených okresným súdom. Na

tomtomiestejepotrebnéodvolateľaupozorniť,žeodôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonaní
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v odvolaní, ale iba na tie námietky alebo
argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Rovnako je potrebné odvolateľa upozorniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v
konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo
na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných

dôkazov, a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Krajský súd opakovane uvádza, že súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré
obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku usvedčujú. Jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a ako sa vyrovnal s obhajobnými

argumentmi obžalovaného. Jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne
vykonanom dokazovaní a odvolací súd po prieskume veci nemá žiadne pochybnosti, že skutok popísaný
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal, je prečinom útoku na verejného činiteľa podľa § 323
ods. 1 písm. b) Tr. zák. a spáchal ho obžalovaný Y. V..

Správne a zákonu zodpovedajúce závery prvostupňového súdu treba doplniť len v tom, že
odvolacie výhrady obžalovaného, že výpoveď poškodeného je nepresvedčivá a jeho bez pochybností
neusvedčujúca z účasti na konaní popísanom vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sú nenáležité.
Ak v tejto súvislosti obžalovaný prostredníctvom obhajcu poukazuje na obsah hlásenia o použití
donucovacích prostriedkov zo dňa 4.10.2012, ktorý by mal spochybňovať vierohodnosť výpovede

poškodeného, treba obžalovaného poučiť, že v ten istý deň, t.j. 4.10.2012 (č.l. 216) bol spísaný i
úradný záznam, v ktorom poškodený pre potreby začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia
uviedol, že v osobe páchateľa jednoznačne opoznal Y. V. ml. z F.. Treba pripomenúť, že tak hlásenie
o použití donucovacích prostriedkov, ako i úradný záznam v tomto konaní nie je možné hodnotiť
ako dôkaz, ktorý by obžalovaného z účasti na konaní usvedčoval, pretože ide o skutočnosti zistené

pred začatím trestného stíhania, ktoré dostatočne odôvodňovali záver, že trestný čin spáchala určitá
osoba. Tiež treba pripomenúť, že poškodený R. V. dňa 6.10.2012 už v procesnom postavení svedka,
za účasti obhajcu, okrem iného k osobe páchateľa uviedol: „On ako nastúpil sa rozsvietilo stropné
svetlo auta a videl som, že sa jedná o osobu Y. V. ml. Ja som mu vtedy videl priamo do tváre.
Ja som videl jasne, že sa jedná o Y. V.". Rovnako poškodený bez akýchkoľvek pochybností ako

páchateľa skutku označil obžalovaného i na hlavnom pojednávaní dňa 19.10.2015. V jeho výpovedi
na hlavnom pojednávaní oproti výpovedi z prípravného konania ani odvolací súd nezistil žiadne
zásadné rozpory, ktoré by spochybňovali jeho vierohodnosť, a to bez ohľadu na existenciu znaleckého
posudku znalkyne z odboru psychológie. Navyše neboli zistené ani žiadne príčiny, ktoré by svedka
mohli viesť k nepravdivej výpovedi. Ak prvostupňový súd vyhodnotil výpoveď poškodeného R. V. ako

vierohodnú a obžalovaného usvedčujúcu, jeho závery sú správne a ani v odvolacom konaní neboli
ničím spochybnené. Presvedčivosť a vierohodnosť výpovede tohto svedka nebola ovplyvnená ani tým,
že zaistené daktyloskopické a pachové stopy a izolovaná DNA na zaistených veciach nevykazovali
totožnosť so stopami patriacimi obžalovanému Y. V..

Vzhľadom na uvedené odvolacie výhrady obžalovaného týkajúce sa výroku o vine sú nenáležité a
nedôvodné.Krajský súd preskúmal i správnosť a zákonnosť výroku o treste, ktorý bol obžalovanému Y. V. uložený
a zistil, že prvostupňový súd postupoval pri ukladaní trestu v súlade so základnými zásadami ukladania
trestov, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 Tr. zák. Rozpätie trestnej sadzby pri prečine útoku na

verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 Tr. zák. je od 1 do 5 rokov. Prvostupňový súd pri určení druhu
a výmery trestu vychádzal z tejto základnej zákonnej trestnej sadzby, keďže u obžalovaného nezistil
žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť, na ktorú by musel prihliadať v zmysle ustanovenia § 38
ods. 2 Tr. zák. Trest odňatia slobody uložený na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby
vo výmere 1 rok je v súlade so zákonom. K odôvodneniu výroku o treste tak, ako to učinil súd prvého

stupňa v napadnutom rozsudku odvolací súd nemá čo dodať, nakoľko aj uloženie trestu je odôvodnené
vyčerpávajúcim a dostatočným spôsobom.
Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi
trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok
sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to

nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Generálna prevencia sa má uskutočňovať
prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva
sa tým najavo aj ostatným, ktoré správanie je nežiaduce a proti čomu je namierený Trestný zákon. Z
hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods.
1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa

musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom
spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov. Všetky tieto atribúty prvostupňový
súd pri ukladaní trestu akceptoval a obžalovanému Y. V. uložil trest primeraný, spravodlivý a zákonný.

Rovnako správne postupoval prvostupňový súd, keď podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému Y. V.

uložil povinnosť nahradiť poškodenému R. V. škodu v preukázanej výške 307,- Eur, a zákonu zodpovedá
tiež výrok, ktorým bol poškodený podľa § 288 ods. 2 Tr. por. so zvyškom nároku na náhradu škody
odkázaný na občianske súdne konanie.

Keďže krajský súd po preskúmaní predloženého spisu nezistil dôvodnosť odvolania obžalovaného Y. V.

rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.