Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. jún 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 10C/47/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213204318
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Nižňanská

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1213204318.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Oľgou Nižňanskou, v právnej veci

navrhovateľa: V.. R.. W. H., I.. X.X.XXXX, M. X O. I., T. M., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr.
CIMRÁK, s.r.o., Štefánikova 7 v Nitre, proti odporcovi: Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské Nivy 1
v Bratislave, IČO: 31 320 155, o vydanie bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Súd konanie o návrhu navrhovateľa o uložení povinnosti odporcovi zdržať sa používania poplatku za
vedenie úverového účtu, alebo správu úveru, z a s t a v u j e.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a.

Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 21.2.2013 domáhal, aby súd:

1/ zaviazal odporcu na zaplatenie 240 € (zaplatený poplatok za poskytnutie úveru) spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,50% od 27.07.2012 do zaplatenia, 19,80 € (zaplatené poplatky za vedenie
úverového účtu dlžníka a správu úveru),

2/ zaviazal odporcu povinnosťou zdržať sa používania neprimeraných zmluvných podmienok, poplatku
za poskytnutie úveru, poplatku za vedenie úverového účtu alebo správu úveru a rozhodcovskej doložky,
ako aj akýchkoľvek iných podmienok s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi,

3/ priznal navrhovateľovi právo zverejniť body 1. a 2. výroku tohto rozsudku (vrátane identifikačných
údajov odporcu) v denníku s celoštátnou pôsobnosťou podľa vlastného výberu formou platenej inzercie,
a to na náklady odporcu, najviac však vo výške 1.000 €. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi

preddavok na náklady spojené s uverejnením rozsudku v sume 1.000 €, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu. Navrhovateľ je povinný požiadať o
uverejnenie rozsudku do 30 dní odo dna pripísania preddavku na účet jeho právneho zástupcu.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania.

Návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že s odporcom uzatvoril dňa 23.07.2012 Zmluvu o financovaní

bývania reg. č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie úveru v celkovej
čiastke 60.000 € (z toho 42.000 € hypotekárny úver a 18.000 € spotrebný úver) na účel nadobudnutia
nehnuteľnosti.Navrhovateľ uzatvoril Zmluvu v dobrej viere a keďže v predmetnej veci ide o tzv. adhéznu zmluvu,
nebola mu daná žiadna možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, mohol ju iba podpísať alebo
odmietnuť ako celok. Na základe čl. 12 Zmluvy v spojení s čl. 6 Základných podmienok úveru, ktoré

tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy, vznikla navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi jednorazový
poplatok za poskytnutie úveru v sume 240 € a mesačný poplatok za vedenie úverového účtu a správu
úveru v sume 3,30 €. Jednorazový poplatok za poskytnutie úveru a poplatok za vedenie úverového
účtu a správu úveru za mesiace august, september, október, november a december 2012 a január 2013
boli navrhovateľom riadne zaplatené. Za uvedené poplatky však odporca neposkytol navrhovateľovi

žiadne ekvivalentné protiplnenie a zo Zmluvy ani nie je jasné, aké ekvivalentné protiplnenia za ne mali,
resp. majú byť poskytnuté. Navrhovateľ prejavil záujem iba o tri doplnkové služby - splácanie hypotéky
inkasom z Flexiúčtu VÚB, pravidelné zasielanie príjmu na Flexiúčet VÚB a poistenie nehnuteľnosti,
pričom za tieto mu bola poskytnutá zľava z hrubej marže odporcu v celkovej výške 0,45 % p.a. O
vedenie úverového účtu dlžníka a správu úveru v sume 3,30 € za mesiac navrhovateľ záujem neprejavil.
Bez ohľadu na to, ako je poplatok nazvaný, ide o službu, ktorej poskytovanie je predovšetkým v

záujme odporcu, ktorý vďaka osobitnému úverovému účtu vo svojom vlastnom záujme dokumentuje
aktuálny stav navrhovateľových záväzkov a kontroluje, či navrhovateľ riadne a včas plní svoje záväzky.
Navrhovateľovi však takéto služby neposkytujú žiadne nové informácie, nakoľko všetky potrebné
informácie týkajúce sa úveru sú uvedené v Zmluve, prípadne v splátkovom kalendári a splácanie
úveru môže zdokumentovať napríklad výpisom zo svojho bežného účtu. Nakoniec aj nemecký Spolkový

súdny dvor rozhodol, že vyberanie poplatkov za vedenie úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, keďže výpis z účtu klientovi žiadnu novú informáciu neprináša (rozsudok XI ZR 388/10).
Nemecké právo upravujúce ochranu spotrebiteľa vychádza z rovnakého základu ako príslušné právo
Slovenskej republiky, a to zo Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.

Pokiaľ ide o poplatok za poskytnutie úveru, § 499 Obchodného zákonníka síce umožňuje dojednať
odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ak poskytovanie
úveru je predmetom podnikania veriteľa, avšak takáto odplata musí byť v zmluve výslovne dojednaná.
Navyše podľa citovaného § 499 nejde o odplatu za poskytnutie úveru, ale o odplatu za samotné

dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi na požiadanie peňažné prostriedky, t.j. za uzatvorenie
úverovej zmluvy (dá sa povedať za "rezervovanie" peňažných prostriedkov pre dlžníka), pričom nárok
na takúto odmenu vzniká bez ohľadu na to, či úver bude alebo nebude vyčerpaný.

Odplatou odporcu za poskytnutie úveru je úrok a nie osobitné poplatky, ktoré tým navrhovateľa fakticky

nútia platiť za získanie úveru duplicitne. Zmluvné dojednania, ktoré zakladajú povinnosť navrhovateľa
platiť uvedené poplatky, tak dosahujú intenzitu hrubého nepomeru práv a povinnosti v neprospech
spotrebiteľa, čím sa dostávajú do rozporu s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, najmä
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Zákonná úprava ochrany spotrebiteľa vychádza z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu
s dodávateľom od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby
koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkaného tovaru a služieb, čo zodpovedá
poctivému prístupu v podnikaní. Tým je vyjadrená snaha, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách

pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. (18Co/136/2010). Ak takýmto spôsobom
nepostupuje, spreneverí sa princípu dôvery, resp. princípu právnej istoty druhého účastníka zmluvného
vzťahu, ako bol definovaný Ústavným súdom ČR v Náleze zo dňa 15. 6. 2009 sp. zn. I. US 342/09 a
takémuto konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Podľa ustálenej judikatúry tak systém ochrany
zavedený smernicou rady 93/13/EHS o nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že

spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor dokonca
považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na
roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života (6Co 113/2010).

V súčasných podmienkach štandardizácie ponúkaných produktov, ako aj zmluvných podmienok má
spotrebiteľ iba fiktívnu možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, ktoré sú
mu zo strany dodávateľa predložené. To je aj prípad navrhovateľa, ktorý napriek právnickému vzdelaniunemal prakticky žiadnu možnosť podstatne ovplyvniť obsah štandardizovanej Zmluvy a preto musel
súhlasiť s platením bankových poplatkov, ako aj rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v čl. 13 Zmluvy.
Keďže ani rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, spôsob akým bola koncipovaná

napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu I Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
a v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako taká je už od počiatku neplatná. Napriek tomu čl.
XV. Bod 9. Všeobecných obchodných podmienok (ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy) dokonca
vychádza z prezumpcie súhlasu s rozhodcovskou doložkou, pokiaľ dlžník nevyjadrí svoj nesúhlas s
prejednávaním sporov pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie spôsobom

uvedeným v úverovej zmluve. S prihliadnutím na reálnu nemožnosť navrhovateľa ovplyvniť obsah
Zmluvy a skutočnosť, že napriek pluralite bankového sektora sú zmluvné dojednania jednotlivých bánk
v prípade hypotekárnych úverov
obdobné, bol navrhovateľ v záujme zabezpečenia vlastného bývania donútený Zmluvu podpísať.
Povinnosť navrhovateľa platiť uvedené poplatky, ako aj súhlasiť s rozhodcovskou doložkou však vznikla
na základe zmluvných dojednaní, ktoré v rozpore s dobrými mravmi, ako aj príslušnými právnymi

predpismi na ochranu spotrebiteľa neboli individuálne dojednané, spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto sú absolútne neplatné.

Odporca v písomnom vyjadrení doručenom súdu 15.5.2013 namietol nedostatok právomoci súdu vo
veci konať, nakoľko podľa čl. 13 Zmluvy o úvere majú byť prípadné spory z daného obchodu rozhodnuté

v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu SBA. Námietku neplatnosti
rozhodcovskej doložky vznesenú navrhovateľom považuje odporca za neopodstatnenú. Doložka sa
nachádza v čl. 13 Zmluvy o úvere, nie je uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach, tento
článok je zdôraznený a odlíšený osobitným nadpisom. Navrhovateľ potvrdil svoj súhlas s doložkou
vlastným podpisom. Navrhovateľ mal možnosť pri vyplňovaní žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa

12.7.2012, teda ešte pred samotným podpisom zmluvy, s návrhom sa oboznámiť a rozhodnúť, či s
rozhodcovskou doložkou súhlasí, alebo nie. Navrhovateľ mal možnosť voľby súhlasiť, alebo nesúhlasiť
s rozhodcovskou doložkou. Ak by odmietol, doložka by nebola zapracovaná do Zmluvy o úvere.
Navrhovateľ je osoba s právnickým vzdelaním, preto nemôže tvrdiť, že nepoznal význam, či následky
rozhodcovskej doložky. Odporca nárok navrhovateľa neuznáva a žiada ho zamietnuť, nakoľko nemá

oporu v platnom práve. Nejedná sa o bezdôvodné obohatenie, nakoľko išlo o plnenie záväzku
navrhovateľa z platnej Zmluvy o úvere.

Navrhovateľ v písomnej reakcii na vyjadrenie odporcu písomne dňa 10.6.2013 namietol, že pre
posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve je rozhodujúce, či spôsobuje

alebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Podpis navrhovateľa je uvedený na konci žiadosti, respektíve Zmluvy o úvere (nie pri
rozhodcovskej doložke) a ani v jednom z týchto dokumentov sa pri ustanovení o rozhodcovskej doložke
nenachádza žiadna kolónka, ktorá by navrhovateľovi umožnila vyjadriť s jej dojednaním súhlas alebo
nesúhlas. Z predloženej žiadosti o flexihypotéku nevyplýva záver o možnosti voľby žiadateľov súhlasiť

alebo nesúhlasiť s rozhodcovskou doložkou. Navrhovateľ nemá žiadnu vedomosť, že by pri vyplňovaní
žiadosti o flexihypotéku vyplňoval nejaký dotazník a z predloženého print screenu ani nevyplýva, že
takýto dotazník bol pri vyplňovaní žiadosti navrhovateľom použitý. Navrhovateľovi nebola poskytnutá
informácia o možnosti voľby akceptovať, alebo odmietnuť rozhodcovskú doložku. Ak by mu bola daná
možnosť tejto voľby, s jej dojednaním by nesúhlasil. Nič nebránilo odporcovi, aby rozhodcovskú doložku

individuálne dojednal na osobitnej listine, alebo mu aspoň umožnil, aby mal túto možnosť voľby či už pri
vyplňovaní žiadosti o poskytnutie flexihypotéky, alebo priamo pri dojednávaní Zmluvy o úvere. Keďže
navrhovateľ úver súrne potreboval, musel zmluvu prijať ako celok. Navrhovateľ považuje dojednanie
rozhodcovskej doložky za absolútne neplatné, nakoľko ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Odporca sa opätovne písomne vyjadril k námietkam navrhovateľa podaním doručeným súdu 9.10.2013.
V ňom uviedol, že hoci navrhovateľ argumentuje závermi

Spolkového súdneho dvora, uvedenými v rozsudku pod sp. zn. XI ZR388/10 zo dňa 7.6.2011, nijako

nepreukázal zhodnosť slovenskej a nemeckej právnej úpravy a z ničoho tiež nevyplýva aplikovateľnosť
záverov Spolkového súdneho dvora všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie nie je
záväzné pre vnútroštátne súdy. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ani tento súd nie je
oprávnený posudzovať primeranosť podmienok dohodnutých v spotrebiteľských zmluvách. Primeranosťdojednaní sa vždy posudzuje s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Nekalosť zmluvných
podmienok sa hodnotí so zreteľom na hodnotu tovaru, alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená.
Medzi slovenským a nemeckým právom sú rozdiely, pričom spomínané rozhodnutie Spolkového

súdneho dvora vychádza z úpravy obsiahnutej v § 307 BGB, ktorá nie je výsledkom transpozície
smernice 93/13/EHS, ale sa jedná o pôvodnú normu nemeckého Občianskeho zákonníka. Spolkový
súdny dvor sa vo svojom rozhodnutí na Smernicu EÚ ani neodvoláva. Predmetná smernica priznala
členským štátom možnosť vo svojom právnom poriadku zaručiť spotrebiteľovi vyššiu úroveň ochrany,
než je úroveň stanovená smernicou a nemecká právna úprava je prísnejšia ako úprava v Smernici.

Smernica v čl. 4 ods. 2 výslovne vylučuje z možnosti preskúmavania nekalej povahy definíciu hlavného
predmetu zmluvy, ako aj cenu a úhradu, pokiaľ sú tieto podmienky zrozumiteľné. Judikatúra Spolkového
súdneho dvora rozlišuje medzi hlavným dojednaním o cene a vedľajším dojednaním o cene. V našom
právnom poriadku takéto rozlišovanie neexistuje. Keďže tak Smernica, ako aj § 53 Občianskeho
zákonníka vylučujú z preskúmavania ustanovení zmluvy dojednania o cene, ktorých preskúmania sa
navrhovateľ žalobou domáha, je žalobný návrh nedôvodný. Poplatok za poskytnutie úveru ako aj

poplatok za vedenie úverového účtu sú súčasťou ceny za dojednaný úver. Nie je preto možné ich
posudzovať izolovane ako poplatky za osobitné služby, ale ako súčasť celkovej odplaty za poskytnutie
úveru.Dojednanieocenejevyjadrenéurčiteazrozumiteľnetak,akotostanovujeSmernica.Navrhovateľ
nebol odporcom nijako zavádzaný pri dojednávaní Zmluvy a bol si vedomý, že okrem úrokov musí
zaplatiť aj vyššie uvedené poplatky. Ani zo spotrebiteľského práva nebola odstránená zásada pacta

sund servanda. Účel spotrebiteľského práva, priblížiť sa k rovnosti strán ešte neznamená jednostranné
určovanie ustanovení zmluvy podľa subjektívnych predstáv spotrebiteľa. Tiež nie je možné prisvedčiť
špekulatívnym snahám spotrebiteľov po uzatvorení zmlúv domáhať sa neplatnosti alebo neprijateľnosti
tých zmluvných dojednaní, s ktorými síce formálne vyjadrili svoj súhlas, ale následne ich obsah
žiadajú jednostranne zmeniť vo svoj prospech. Takéto spochybňovanie vlastných záväzkov by mohlo

viesť k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa. Nie je pravdivé ani tvrdenie navrhovateľa, že za
predmetné poplatky nedostáva žiadnu protislužbu. Keďže poplatky tvoria cenu úveru, je evidentné, že
sú protihodnotou za poskytnutý úver. Navrhovateľ mal možnosť preveriť si podmienky poskytovania
úverov v konkurenčných peňažných ústavoch a následne sa rozhodnúť, či Zmluvu s odporcom uzatvorí,
alebo ju odmietne. Pokiaľ ide o poplatok za poskytnutie úveru, oprávnenie požadovať tento druh odplaty

vyplýva priamo z § 499 Obchodného zákonníka, nakoľko poskytovanie úveru je predmetom podnikania
odporcu. Zároveň predmetné poplatky boli odporcovi bežne priznávané všeobecnými súdmi v sporových
konaniach. Až na základe aktuálnej zmeny legislatívy a to zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako
aj zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, bol stanovený zákaz vyberania poplatkov za
vedenie úverových účtov splatných po 10.6.2013, čo odporca musel akceptovať a predmetný poplatok

nevyberá. Bolo by však v rozpore s princípom právnej istoty, aby sa spätne v rozpore so zákazom
retroaktivity stanovovala povinnosť odporcu, ako aj ostatných bánk vrátiť

poplatky zaplatené pred týmto dátumom a to za niekoľko rokov spätne. Preto ak by súd priznal
navrhovateľovi jeho nárok, mohla by táto skutočnosť citeľne ochromiť fungovanie trhu a to z dôvodu
nepredvídateľnosti následkov legálneho podnikania.

Odporca namietol aj úroky z omeškania uplatňované navrhovateľom. Navrhovateľ nevyzval odporcu na
vrátenie žalovanej pohľadávky pred jej uplatnením na súde, preto k omeškaniu odporcu mohlo dôjsť až
dňom nasledujúcim po doručení žaloby.

Ďalej odporca spochybnil aj účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia navrhovateľa advokátskou

kanceláriou, v ktorej je spoločníkom, pričom poukázal na to, že navrhovateľ je sám advokátom,
disponujúcim právnymi vedomosťami ohľadne uplatňovaného nároku.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom spisového
materiálu a dospel k názoru, že návrh nie je dôvodný.

Navrhovateľ sa pri výsluchu pridržal svojich návrhov a vyjadrení. Doplnil, že v prípade Úverovej
zmluvy išlo o typickú formulárovú zmluvu, ktorej obsah ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Odporca
nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. Zmluva o financovaní bývania má tiežspotrebiteľský charakter, i keď nespadá po Zákon o spotrebiteľských úveroch. I keď prijatie novely
Zákona o bankách, ustanovilo zákaz stanovovania poplatkov za vedenie úverového účtu, a táto novela
bola veľmi prospešná, i tak bolo dojednanie tohto poplatku v rozpore s príslušnými ustanoveniami

Občianskeho zákonníka. Tieto poplatky sú totiž neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Účtovanie splátok
úveru je jednoznačne len v prospech odporcu, navrhovateľovi nedáva žiadne nové informácie. Odplatou
za úver je úrok a nie iné osobitné poplatky. Zo Zmluvy ani z jej príloh nevyplýva čo je obsahom
týchto poplatkov, resp. aké služby za ne navrhovateľ poskytuje. Bod 6 Zmluvy navyše upravuje ďalšie
poplatky, napr. poplatok za upomienku, alebo poplatok za zmenu úverovej zmluvy, ktoré taktiež súvisia

so správou úveru, takže nie je zrejmé, aká správa úveruje zahrnutá v poplatku vo výške 3,30 € mesačne.
Poplatky nie sú ani v súlade s dobrými mravmi. Jedinou legitímnou odplatou za úver je úrok. Ak
veriteľ pretransferuje odplatu za úver do rôznych vedľajších poplatkov, dosiahne umelé zníženie úroku
a zdanlivo nižšie náklady na úver a do budúcnosti zvýšenie celkovej odplaty za úver. Pre odporcu je
podstatne jednoduchšie zvyšovať bankové poplatky, než úrokovú sadzbu.

Odporca pri výsluchu doplnil, že s predmetnými poplatkami rátal už Zákon o bankách a spomínal
ich aj Zákon o spotrebiteľských úveroch. Nie je opodstatnené, aby navrhovateľ uplatňoval svoj nárok
prostredníctvom inštitútu neprijateľných zmluvných podmienok Ide o problematiku, ktorú jednoznačne
vyriešil až zákon č. 132/2013 Z.z.. Odporca postupoval v súlade s platnou právnou úpravou a už od
1.6.2013 poplatok za správu úveru nevyberá, a to ani od navrhovateľa. Do 9.6.2013 zákon vyberanie

týchto poplatkov nezakazoval. Tieto boli vo všeobecnosti akceptované aj všeobecnými súdmi. Pokiaľ
ide o určitosť týchto poplatkov, sú uvedené priamo v Zmluve, je tam uvedená ich výška, popis, ako aj
splatnosť. Nie sú skryté vo VOP, ani odkazom na Cenník. Odporcovi nie je zrejmé, akú nerovnováhu
tieto poplatky navrhovateľovi spôsobili. V dôvodovej správe k novele č. 568/2007 Z.z., ktorou sa do
Občianskeho zákonníka prevzala osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv je uvedené, že nie je

rozhodujúce, či odplatu s poskytnutým úverom zaplatí spotrebiteľ vo forme úroku, alebo vo forme
určitého poplatku, keďže v konečnom dôsledku ide iba o určitú sumu peňazí. Ak by súd návrhu vyhovel,
odobril by zásah do tvorby ceny za poskytnutie úveru.. Oba poplatky je potrebné považovať za cenu
služby, ktorá nepodlieha prieskumu je prijateľnosti.

V ďalšom písomnom vyjadrení odporca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, ako
štátu, ktorého právna úprava ochrany spotrebiteľa je obdobná . Aj v Českej republike bolo podaných
množstvo žalôb (vrátane hromadných), ktorými navrhovatelia žiadali od bánk vydanie bezdôvodného
obohatenia, vo forme poplatkov za správu úveru. Uvedené bolo reakciou na zverejnenie spomínaného
rozsudku Spolkového súdneho dvora. Ústavný súd ČR vo svojom Náleze zo dňa 10.4.2014, pod sp.

zn. III. ÚS 3725/13 zhodne s konštatovaním obvodného súdu konštatoval, že poplatky spojené so
spotrebiteľským úverom boli úplne bežnou praxou v bankovom svete, majú oporu v právnom poriadku
a počíta sa s nimi pri porovnávaní cien úverových produktov na trhu. Problém ochrany spotrebiteľa
nespočíva v zákaze takých dojednaní, ale v možnosti sa s nimi riadne oboznámiť, so zreteľom na
ich formuláciu, označenie a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať v takzvanej predzmluvnej fáze.

Sťažovateľka však svoje námietky vzniesla až v dobe po riadnom uzatvorení zmluvy a po poskytnutom
plnení. Taktiež sa sťažovateľka opierala o rozhodnutie Spolkového súdneho dvora a ním inšpirovaným
rozsudkom Krajského súdu v Prešove, pričom právna úprava ochrany spotrebiteľa je v jednotlivých
členských štátoch rozdielna a napr. britský Najvyšší súd rozhodol úplne opačne ako súd nemecký,
pričom rozhodnutie Spolkového súdneho dvora je v súčasnosti predmetom veľkej kritiky odbornej

verejnosti a to z dôvodu jeho rozporu so Smernicou a zákonom.

Navrhovateľ v Záverečnom písomnom vyjadrení zo dňa 13.6.2014 uviedol, že uzavretie úverovej zmluvy
a poskytnutie úveru nie sú synonymami. Odporca nemal právo vybrať poplatok za poskytnutie úveru,
čo bola jeho zákonná povinnosť. Odplatu je možné podľa § 499 Obchodného zákonníka žiadať len

za dojednanie záväzku, teda za uzatvorenie zmluvy a akési "rezervovanie" peňažných prostriedkov,
pretože ich následné poskytnutie je povinnosťou veriteľa v zmysle ustanovení § 497 Obchodného
zákonníka. Spomínaný nález Ústavného súdu ČR je odporcom nesprávne interpretovaný. V náleze
Ústavný súd ČR preskúmaval rozhodnutie Obvodného súdu pre Prahu 4 a to z hľadiska jeho ústavnosti,
t.j., či nevykazuje znaky svojvôle a teda neriešil otázku platnosti poplatkov za vedenie úverového

účtu. Český súd poukázal na rozdielnu judikatúru európskych súdov , konštatuje však, že rozhodnutie
obvodného súdu nevykazuje známky svojvôle. Navrhovateľ pripomenul, že neplatnosť týchto poplatkov
možno odvodiť tromi spôsobmi: ide o neprijateľné zmluvné podmienky, ide o ich rozpor s § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka a ide o ich rozpor s dobrými mravmi.Súd sa oboznámil s priloženou Zmluvou o financovaní bývania spolu s Prílohou ako aj VOP, Úhradami
navrhovateľa na účet odporcu, ďalej Žiadosťou o flexihypotéku, Zmluvou o zriadení záložného práva,

Cenníkom odporcu Cestným prehlásením V. L., ako aj rozhodnutím Spolkového súdneho dvora a
Nálezom ÚS ČR a ostatným obsahom spisu, vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa
podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

V prejednávanej veci, v ktorej išlo predovšetkým o právne zhodnotenie, skutkový stav medzi

navrhovateľom a odporcom nebol sporný. Navrhovateľ a odporca uzatvorili Zmluvu o financovaní
bývania dňa 23.7.2013, ktorej súčasťou sú Príloha a VOP. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie
hypotekárneho úveru v sume 60.000 € z toho spotrebného úveru v sume 18.000 € a hypotekárneho
úveru v sume 42.000 €. V čl. 6 Prílohy sú uvedené druhy poplatkov, okrem iných aj jednorazový poplatok
za poskytnutie úveru v sume 240 € a poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru v sume 3,30
€ mesačne. Navrhovateľ požiadal o ich vrátenie.

Podľa čl. 3 Smernice rady ES 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách,

1. zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek

požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2. podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou

zmluvou.

Skutočnosť, že niektoré aspekty podmienky, alebo jedna špecifická podmienka boli individuálne
dohodnuté, nevylučuje aplikáciu tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Keď predajca, alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne
dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za

nekalé.

Podľa čl. 4 bod. 2 . Smernice hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii
hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo
služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú v jednoduchom

zrozumiteľnom jazyku.

Podľa čl. 8 Smernice členské štáty môžu prijať alebo si ponechať prísnejšie opatrenia kompatibilné so
Zmluvou v oblasti riadenej touto smernicou za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany
spotrebiteľa.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len neprijateľná podmienka). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a

zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

V prejednávanej veci sa súd musel predovšetkým vysporiadať s otázkou právomoci tunajšieho
súdu, nakoľko dohodnutou rozhodcovskou doložkou bola daná právomoc riešenia sporov Stálym
rozhodcovským súdom SBA. Tunajší súd je toho názoru, že je daná právomoc tunajšieho súdu na

prejednanie tohto sporu, nakoľko ide o spor z vydania bezdôvodného obohatenia v rámci ochrany
spotrebiteľa, kde je daná právomoc všeobecných súdov, teda nejde o spor z porušenia záväzkov
dohodnutých v Zmluve o úvere.

Čo sa týka platnosti predmetnej rozhodcovskej doložky, v tomto smere súd nezistil žiadne pochybenie

odporcu pri jej dojednaní, nakoľko rozhodcovská doložka je uvedená priamo v čl. 13 Zmluvy o úvere.
Nadpistohtočlánkuje"Rozhodcovskádoložkakúverovejzmluve",tentonadpisjedostatočnečitateľnýa
zrozumiteľný. Nejde o dojednanie uvedené vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorých znenie
nemôže spotrebiteľ ovplyvniť, nakoľko tieto podmienky sú schvaľované najvyšším orgánom banky,
bez účasti jej klientov. Proces uzatvárania úverovej zmluvy je transparentný, v predzmluvnom štádiu

navrhovateľ vyplnil Žiadosť o flexihypotéku, pričom odporca založil do spisu aj tzv. "print screen", kde
je náhľad na počítačové spracovanie ustanovení Zmluvy , pričom v časti "Súhlas s návrhom banky
na riešenie sporov" je daná možnosť voľby. Návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní je
zakomponovaný v Žiadosti o flexihypotéku. Tunajší súd je toho názoru, že navrhovateľ ako osoba
znalá práva, už v čase uzatvárania Zmluvy mal a mohol ovplyvniť jej textové znenie, naviac, keď je

nepochybné, že mal dostatok vedomostí o spotrebiteľskom práve, čo aj prezentoval podaním žaloby o
pol roka neskôr ako uzatvoril Zmluvu o úvere a obdržal finančné prostriedky. V tomto smere sa súdu javí
jeho konanie ako účelové, keďže už v čase uzatvárania zmluvy mal vedomosť o hromadných žalobách
v Českej republike, avšak zatiaľ bez konečného výsledku. Týmto výsledkom je Nález Ústavného súdu
Českej republiky zo dňa 10.4.2014, pod sp. zn. III ÚS 3725/13, s ktorým sa tunajší súd v celom rozsahu

stotožňuje. Nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa, že Ústavný súd ČR sa nezaoberal hmotnoprávnymi
otázkami prípadu sťažovateľky, keď zo samotného obsahu
Nálezu vyplýva opak. Tiež nie je bez významu, že všeobecné súdy v Českej republike zamietli návrhy na
vydanie bezdôvodného obohatenia v 381 prípadoch a len v 4 - och prípadoch boli navrhovatelia úspešní.
Tunajšiemu súdu nie je zrejmé, akú značnú nerovnováhu spôsobuje v prípade navrhovateľa dojednanie

rozhodcovskej doložky. Riešenie sporov rozhodcovským súdom je zákonnou možnosťou, napokon v
konečnom dôsledku je vždy možné dosiahnuť prostredníctvom opravného prostriedku preskúmanie veci
všeobecným súdom. Súd nemal dôvod sa domnievať, že navrhovateľovi pri spracovávaní jeho žiadosti
nebola daná možnosť voľby súhlasiť alebo nesúhlasiť s jej dojednaním, keďže aj vo Všeobecných
obchodných podmienkach odporcu sa s takouto možnosťou priamo ráta. Okolnosť, že si na túto

skutočnosť navrhovateľ nepamätá, ešte neznamená, že sa tak nestalo. Svojim podpisom na Zmluve
potvrdil svoj súhlas, preto súd hodnotí jeho tvrdenia ako účelové.

Ďalej sa súd zaoberal námietkami navrhovateľa ohľadne neprijateľnosti účtovania poplatku za
poskytnutie úveru. Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že dojednanie tohto poplatku nie

je totožné s dojednaním odplaty za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky, ako to vyplýva z § 499 Obchodného zákonníka. Nejde tu o žiadne "synonymum slovných
spojení", ale o výklad predmetného ustanovenia zákona. Je bez pochybností, že odporca mal pri
uzatváraní zmluvy na zreteli práve túto odplatu, nakoľko iná odplata za poskytnutie úveru, či dojednanie
záväzku, nie je v zmluve uvedená. Ide o jednorazový poplatok (odplatu), ktorý odporca môže účtovať ,

keďže poskytovanie peňažných prostriedkov je predmetom jeho podnikania. Odporca neposkytuje
finančné prostriedky zadarmo, ale svoje podnikanie založil práve na tom, aby v súlade s účelom
podnikania dosiahol zisk. Nie je možné akceptovať, aby akýkoľvek spotrebiteľ zasahoval neprimeraným
spôsobom do kalkulácie cien veriteľa ako podnikateľa, keďže cieľom podnikania je dosiahnutie čonajvyššieho zisku, samozrejme v rámci zákonných medzí, ktoré nesmú presiahnuť únosnú mieru
hraničiacu s úžerou. Suma 240 € je pri výške poskytnutého úveru a dobe jeho splatenia, primeraná.

Rovnako primeraným z hľadiska jeho výšky sa súdu javí aj poplatok za vedenie úveru a správu úveru.
Rovnako tento poplatok je súčasťou odplaty za úver (i keď sa nazýva poplatok). Keďže poplatky je v
súlade s Ústavou možné účtovať len na základe zákona a takýmto zákonom je práve Zákon o bankách,
pričom poplatky spomína aj Zákon o spotrebiteľských úveroch, a to v čl. 4 ods. 1 písm. i), nemožno
odporcovi vyčítať zavedenie tohto poplatku do zmluvy o úvere. Tento poplatok, ako všetky iné poplatky,

ktoré peňažné ústavy účtujú, je teda možné preskúmavať len z hľadiska ich primeranosti k poskytnutému
plneniu. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Poplatky za vedenie úverového účtu a
správu úveru boli spoločnosťou všeobecne akceptované ako súčasť odmeny za poskytnutie úveru až
do účinnosti zákona č. 132/2013 Z.z., ktorý tento poplatok so splatnosťou od 10.6.2013 zrušil, čím bola
prijatá prísnejšia právna úprava, než aká vyplýva zo Smernice rady ES 93/13/EHS, pričom táto Smernica

v čl.4 ods. 2 výslovne vylučuje z možnosti preskúmavania nekalej povahy definíciu hlavného predmetu
zmluvy ako aj cenu a úhradu, pokiaľ sú tieto podmienky zrozumiteľné.

Tunajší súd je toho názoru, že v danom prípade dojednania poplatkov za poskytnutie úveru, alebo
aj poplatku za vedenie úverového účtu a správu úveru, nejde o neprijateľné zmluvné podmienky,

nakoľko odporca dostatočne určito a zrozumiteľne ich vybratie a vyberanie stanovil a to tak, aby si ich
navrhovateľ mal možnosť riadne premyslieť, vykonať kalkuláciu svojich výdavkov na poskytnutý úver a
rozhodnúť sa, či tento úver vrátane jeho podmienok prijme, alebo nie a vyberie si iný produkt od iného
poskytovateľa úverov. Poplatky sú taxatívne uvedené v Prílohe k zmluve a sú čitateľné a zrozumiteľné.
Nie je možné vyčítať a pripísať na ťarchu odporcovi, že vyberal od navrhovateľa v období 6 mesiacov

po uzatvorení zmluvy aj poplatok, ktorý bol neskôr zákonom zrušený. Vyberanie tohoto poplatku bolo
dlhodobo akceptované, nebolo v rozpore s všeobecnou právnou úpravou a súdmi bolo v sporoch bežne
priznávané. Nie je mysliteľné, aby súd vyslovil po takejto dlhodobej akceptácii neprijateľnosť vyberania
tohto poplatku a prisúdil navrhovateľovi právo na jeho navrátenie za dobu 6 mesiacov spätne a pri
ostatných spotrebiteľoch aj za dobu 3-och rokov spätne. Takýmto prístupom a výkladom práva by bol

vykonaný neprimeraný zásah do podnikateľskej sféry finančných ústavov, ktoré pri stanovovaní odplaty
ako aj poplatkov, ktoré zákon explicitne nevymenoval , ale s nimi rátal, vykonali kalkuláciu svojich
obchodov,scieľomdosahovaťzisk.Vneposlednomradenemožnoneprihliadnuťajnato,žeztohtozisku
už bola štátu odvedená daň, vykonané audity a schválená účtovná závierka. Súd nezdieľa ani názor
navrhovateľa, že zo strany odporcu nebola poskytnutá za vyberanie týchto poplatkov navrhovateľovi

žiadna protihodnota. Navrhovateľovi bol poskytnutý úver v sume finančných prostriedkov, za ktoré si
mohol okamžite zabezpečiť bývanie. Odporca naopak o tieto finančné prostriedky na dlhú dobu prišiel ,
keďže ich návratnosť bola rozložená na obdobie 30 rokov. Z ekonomického hľadiska je bez významu,
či navrhovateľ zakomponuje sumu poplatkov do sadzieb úrokov, alebo ich účtuje osobitne. Vždy ide
len o určitú sumu peňazí, ako je skonštatované v Dôvodovej správe k novele zákona č. 568/2007 Z.z.

Rovnako je táto skutočnosť bez významu z hľadiska celkových nákladov navrhovateľa na vrátenie úveru.
Jednoduchou kalkuláciou si navrhovateľ vyráta, akú sumu finančných prostriedkov musí vynaložiť na
poskytnutý úver. Práve naopak, rozdelenie celkovej odplaty za poskytnutý úver do rôznych inštitútov
dáva tomuto produktu väčšiu transparentnosť a prehľadnosť aj z hľadiska porovnateľnosti rovnakých
produktov na trhu s financiami.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného preskúmania poplatkov, vyššie uvedená Smernica rady ES 93/13/
EHS vylučuje z preskúmavania práve dojednávanie ceny, ktoré ponechala na dohodu zmluvných strán
v súlade so zákonmi trhového hospodárstva a hospodárskej súťaže. V tomto smere ani tunajší súd
nehodnotí rozhodnutie Spolkového súdneho dvora v rozsudku zo dňa 7.6.2011 pod sp. zn. XI ZR

388/10 ako prelomové. Toto rozhodnutie vyvolalo v Spolkovej republike Nemecko búrlivú diskusiu
odbornej verejnosti a ako správne skonštatoval Ústavný súd ČR, javí sa ako rozporné s vyššie
uvedenou Smernicou. Naviac, ako správne skonštatoval odporca, nemecká právna úprava na rozdiel
od slovenskej, pozná inštitút hlavého ako aj vedľajšieho dojednania o cene, pričom medzi vedľajšie
dojednanie považoval Spolkový súd aj dojednanie poplatku za vedenie úverového účtu, ktorý podľa

nemeckého práva podlieha jeho preskúmavaniu. Tunajší súd nepozná nemecký Občiansky zákonník,
teda nemôže kompatibilitu oboch právnych systémov porovnať, avšak práve z tohto dôvodu nie je možné
bez ďalšieho uznať predmetný rozsudok ako spôsobilý prameň práva. Ochrana spotrebiteľa neznamenáprelomenie zásady rímskeho práva, na ktorom sú založené európske systémy práva a to zásady "pacta
sund servanda". Ochrana spotrebiteľa v súlade so
Smernicou znamená väčšiu transparentnosť, prehľadnosť, určitosť a zrozumiteľnosť zmluvných

podmienok, ku ktorým spotrebiteľ mieni pristúpiť, aby v procese rozhodovania sa mal vedomosť o ich
následkoch a tieto mohol rozumne zvážiť. Tunajší súd sa oboznámil s obsahom rozsudku Spolkového
súdneho dvora na podklade jeho predloženia navrhovateľom. Polemizovať možno najmä so záverom
súdu, že vedenie úverového účtu nie je vôbec potrebné, resp. je potrebné len pre účely poskytovateľa
úveru. Je logické, že veriteľ musí mať prehľad o splácaní úveru, najmä pre prípady možného porušenia

záväzku dlžníka. Zriadenie takéhoto úverového účtu (s nastavením počítačového programu) sa javí
rovnako potrebné ako zriadenie bežného účtu, za ktorý banka taktiež účtuje poplatky a to bez ohľadu na
to, či v danom období (spravidla mesačnom) musí pre svojho klienta spracovať nejaké finančné operácie
a aké, alebo nemusí byť na bežnom účte vôbec žiaden pohyb. Zriadenie úverového účtu je potrebné
najmä pri dlhodobých úveroch, kde sa pohyb výslovne predpokladá a to pri sledovaní splátok úveru, ich
včasnosti, ale aj výšky. Pri bežnom účte pracuje banka s finančnými prostriedkami vloženými klientom,

naproti tomu pri úverovom účte je to naopak, banka sleduje navrátenie svojich vlastných peňazí. Pri
porovnaní úverového účtu a bežného účtu sa javí neprimeraným skôr poplatok za vedenie bežného
účtu, keďže za vloženie peňazí do banky, by práve klient banky mal mať nárok na odmenu a správa
jeho peňazí bankou by nemala byť spoplatňovaná prinajmenšom takým poplatkom, ktorý je z hľadiska
poskytnutýchúrokovpreklientanevýhodným,akojetomuvsúčasnosti.Finančnéprotiplneniabyvtomto

prípade mali byť vo vzájomnej rovnováhe, keďže bez vkladov klientov by banka ako finančný subjekt
nemohla vôbec vykonávať svoju činnosť. Ak sa aj ponechajú stranou poplatky za vedenie bežného
účtu, úverový účet je nevyhnutným a teda nie nepotrebným produktom banky a tvorí jej náklady. Podľa
Spolkového súdu nie je možné tieto náklady premietnuť do úrokov, čo neumožňujú tak nemecké ako ani
aj slovenské daňové a účtovné predpisy. Ak by teda tieto náklady, ako vedľajší produkt úveru netvorili

zároveň časť odplaty vo forme poplatku za vedenie a správu úveru, ich výška by mohla byť preskúmaná
znalcom z príslušného odboru. Do cien tovarov sa však bežne započítavajú výrobné a prevádzkové
náklady, v opačnom prípade by takýto produkt, či tovar, nemal na trhu svoje uplatnenie a bol by pre
podnikateľa nezaujímavý. Ak teda banky poskytujú dlhodobé úvery, čo je aj v záujme štátu a celej
spoločnosti, potom pri ich poskytovaní nemôžu byť banky stratové a nemožno preto od nich požadovať,

aby ceny svojich produktov stanovovali odlišne od iných podnikateľských subjektov. Cenotvorba je
logicky vylúčená z jej preskúmavania, v opačnom prípade by spotrebiteľ aj pri kúpe akéhokoľvek tovaru
v obchode, mohol jeho cenu namietať a tvrdiť, že hodnota tovaru , ktorý kupuje, je výrazne nižšia , než
cena,ktorúzaňzaplatilatedavzájomnéprotiplnenianiesúrovnovážne.Tunajšísúdjepretotohonázoru,
že pri dlhodobých úveroch bol spotrebiteľ povinný strpieť počas celej doby splácania úveru aj takú zložku

ceny úveru, akou bol poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru. Súčasná právna úprava
predmetnýpoplatokzrušila,čímstanovilaprísnejšiunormu,nežzakotvujeSmernicaradyES93/13/EHS,
čo je v súlade s predmetnou Smernicou. Ďalší vývoj ukáže, či sa vedenie úverového účtu a jeho správa
premietne do jednorazovej ceny za poskytnutý úver, alebo nie. Tunajší súd nesúhlasí ani s názorom
navrhovateľa, že v tom, že plnenia a protiplnenia v spotrebiteľských zmluvách majú byť rovnovážne.

Táto rovnovážnosť ale neznamená a ani nemôže znamenať úplnú rovnosť, keďže spotrebiteľ je ten, kto
žiada službu, a dodávateľ ten, kto ju poskytuje. V prvom rade je to dodávateľ, ktorý poskytuje plnenie a
nie spotrebiteľ. Z toho dôvodu aj Smernica rady ES hovorí o "značnej" nerovnováhe, nie o nerovnováhe
obyčajnej. Navrhovateľ v spore neozrejmil, o akú značnú nerovnováhu v jeho prípade išlo, keďže mu
muselo byť od začiatku jasné, že za plnenie, ktoré mu odporca poskytol, bude žiadať odplatu.

Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný a
účelový.

V súlade s § 96 ods. 1 písm. a) O.s.p. súd konanie v časti o uloženie povinnosti odporcovi zdržať sa

používania poplatku za vedenie úverového účtu alebo správu úveru, zastavil pre jeho späťvzatie zo
strany navrhovateľa. Odporca so späťvzatím tejto časti konania vyslovil súhlas.

Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých odporcom na preukázanie spôsobu
dojednávania rozhodcovskej doložky, nakoľko otázka právomoci tunajšieho súdu bola daná bez ohľadu

na jej dojednanie, pričom z obsahu predložených dôkazom mal za to, že táto doložka bola dojednaná
platneO náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému odporcovi súd náhradu
trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne
v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.