Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. február 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/63/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912217071
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7912217071.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota
Jurča a JUDr. Anny Slovinskej, vo veci žalobcu T.. T.Q. Š.Q., K. E.U., L.. A. XXXX/X, proti žalovanému
Správa ciest Košického samosprávneho kraja, Košice, Nám. Maratónu mieru 1, IČO: 35 555 777, o
zaplatenie 516,78 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 13C/56/2014-80 z 19.9.2014 Okresného
súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 516,78 € a trovy konania
vo výške 30,50 €, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 516,78 € z titulu
náhrady škody na tom skutkovom základe, že dňa 21.1.2012 v Obci Malý Ruskov došlo ku škodovej
udalosti - rozbitiu čelného skla na jeho osobnom motorovom vozidle, ku ktorej došlo tak, že posypové
vozidlo žalovaného vymrštilo kamene na jeho čelné sklo, ktoré bolo nutné vymeniť. Vzal do úvahy obranu
žalovaného, ktorý namietal, že tvrdenia žalobcu o vzniku škody sa rozchádzajú a vzbudzujú pochybnosti
o tom, či mohlo dôjsť ku škode spôsobom ním opísaným a je tak podozrenie, že žalobca si celú záležitosť
vymyslel a skutočnosti nasimuloval tak, aby od neho získal peňažné plnenie. Uviedol, že v pôvodnej
žalobe žalobca za žalovaného označil Správu ciest KSK, Správu a údržbu Trebišov a počas konania,
rešpektujúc názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení č.k. 5Co 65/2013-29 odstránil vadu návrhu v
označení účastníka konania a tohto označil ako Správu ciest Košického samosprávneho krája, Námestie
maratónu mieru 1, Košice, IČO: 35 555 777. Podrobne reprodukoval obsah výpovede žalobcu a svedka
B. K.Í., ako aj vyjadrení zástupcu žalovaného. Z faktúry splatnej dňa 28.2.2010 zistil, že Autoopravovňa
Z. I. Trebišov za výmenu čelného skla fakturovala sumu 516,78 € a žalobca túto 15.2.2012 v plnom
rozsahu uhradil. Popísal ďalej zistenia vyplývajúce zo správy o nehode zo dňa 21.1.2012 ako aj z listov
Allianz - Slovenskej poisťovne, a.s. Citoval § 427 ods. 1, 2 a § 428 OZ a mal za to, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je prípadom osobitnej zodpovednosti za škodu
majúcej charakter objektívnej zodpovednosti a teda k jej zbaveniu dochádza iba z objektívnych dôvodov
(liberačných dôvodov) a nie pre nedostatok zavinenia. Zdôraznil, že posypové vozidlo, ktoré žalovaný
používa na údržbu miestnych komunikácií a ktoré pri svojej prevádzke sype štrk na komunikáciu je
svojim charakterom natoľko špecifické, že teoreticky ani prakticky nemožno vylúčiť, že pri prevádzke
tohto dopravného prostriedku môže dôjsť ku škode na protiidúcich vozidlách aj spôsobom, ako to popísal
žalobca. Za právne bezvýznamné pokladal to, či čelné sklo motorového vozidla žalobcu bolo rozbité
kameňom z posypového vozidla, ktorý odletel od jeho kolesa alebo či išlo o spŕšku kameňov, ktoré
odleteli od rozmetača štrku. Za preukázané považoval, že dňa 21.1.2012 vo večerných hodinách okolo
21.00 hod. došlo na miestnej komunikácii v obci Malý Ruskov k stretu vozidla žalobcu a protiidúceho

posypového vozidla žalovaného, ktoré šoféroval vodič B. K.. Táto skutočnosť mu vyplynula nielen zo
správy o dopravnej nehode, ale aj z výpovede svedka K.Š.Č., ktorý potvrdil, že sa v danom čase
pohyboval na tomto úseku cesty a sypal štrk na zľadovatenú vozovku. Nebolo dôležité, či po poškodení
čelného skla žalobca na mieste samom zastavil protiidúce posypové vozidlo, alebo či škodu riešil neskôr,
nakoľko jeho konanie smerovalo k zisteniam nevyhnutným na preukázanie skutočností podstatných pre
účely ohlásenia poistnej udalosti v poisťovni. Bol toho názoru, že žalovaný sa svojej zodpovednosti
nemôže zbaviť ani poukazom na neochotu poisťovne poistnú udalosť uznať a škodu poškodenému
zaplatiť. Vzhľadom na uvedené žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 516,78 € ako
aj trov konania.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu
zamietnuť alebo ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na vnútornú
protirečivosť uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/65/2013-29 z 21.8.2013 a bol toho názoru,
že nedostatok právnej subjektivity vyplývajúci z pôvodného označenia žalovaného mal viesť k zastaveniu
konania. Trval na tom, že v konaní nielenže nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že škodu spôsobilo
jeho vozidlo, ale nebolo preukázané ani len to, že sa motorové vozidlo žalobcu s jeho posypovým
vozidlom na predmetnej ceste vôbec stretli. Ak by aj pripustil, že k takémuto stretu, resp. míňaniu sa
vozidiel na ceste došlo, to by ešte neznamenalo, že pri ňom došlo ku vzniku škody, keďže v celom konaní
okrem tvrdenia žalobcu nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že poškodenie čelného
skla na vozidle žalobcu zapríčinilo práve jeho vozidlo. Argumentáciu súdu o nemožnosti vylúčenia vzniku
škody spôsobom popísaným žalobcom označil len za akúsi „barličku“ a chatrnú náhradu relevantného
dôkazu o tom, že škodu žalobcovi spôsobil práve on. Aj keď by pripustil, že za okolností popísaných
žalobcom mohlo byť preňho problematické určiť, odkiaľ presne vyletel kameň, predsa len by mal vedieť,
či ho zasiahla spŕška kamenia alebo len jeden kameň. Aj pri objektívnej zodpovednosti musí byť podľa
neho jednoznačne preukázané, či ku škode došlo v príčinnej súvislosti s udalosťou (vymrštením kameňa
od kolesa posýpacieho vozidla, resp. jeho odhodením od rozmetacieho zariadenia), čo však v tomto
prípade splnené nebolo. Prvostupňový súd navyše v rozsudku neustálil ani to, odkiaľ mal predmetný
kameň vyletieť.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 3.2.2016 v súlade s § 211 ods.
2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a po prejednaní veci v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a
s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa
úplne zistil skutkový stav veci, ktorý posúdil podľa správnych zák. ustanovení, § 427 ods. 1, 2
a § 428 Občianskeho zákonníka, ktoré správne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav a
po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi (poškodenému) náhradu škody v uplatnenej výške.
Ani skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom
nároku, preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/,
d/, f/ O.s.p.) nemožno považovať za opodstatnené.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnym názorom súdu prvého stupňa v prejednávanej veci, že
škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla žalovaného s namontovaným
rozmetacím zariadením. Osobitná povaha prevádzky spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva
pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného
prostriedku, ktorému nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní
dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na riadne užívanie, ani riadnym spôsobom ich užívania
v súlade s pravidlami cestnej premávky. V súdnej praxi je už ustálený názor, podľa ktorého pod
pojmom stret prevádzok treba rozumieť nielen tzv. priamy stret prevádzok dvoch alebo viacerých
prevádzkovateľov dopravných prostriedkov, ale tiež aj vzájomné škodné pôsobenie dvoch prevádzok
na seba (tzv. nepriamy stret), pri ktorom síce nedochádza k zrážke dvoch alebo viacerých dopravných
prostriedkov, ale prevádzkou jedného dopravného prostriedku sa nepriamo ovplyvní prevádzka druhého

dopravného prostriedku, v dôsledku čoho dôjde k jeho poškodeniu (k uvedenému porovnaj stanovisko
Najvyššieho súdu SR sp. zn. Cpj 10/1983, publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 3/1984).
Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok proti žalovanému z titulu náhrady škody spôsobenej na
jeho motorovom vozidle odmrštením kameňa v dôsledku prevádzky vozidla žalovaného. Za túto škodu
zodpovedá (objektívne) prevádzkovateľ motorového vozidla - žalovaný, preto súd prvého stupňa po
preukázaní zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu správne rozhodol,
pokiaľ žalobe ako dôvodnej vyhovel.
Žalobca v žalobe žalovaného označil ako: Správa ciest KSK, Správa a údržba Trebišov, čím ho
identifikoval nedostatočne, avšak podaním z 18.2.2014 jeho označenie doplnil na: Správu ciest
košického samosprávneho kraja, Námestie Maratónu mieru 1, Košice, IČO: 35 557 777, čím ho označil
jednoznačne a nezameniteľne a odstránil tak vady žaloby, v dôsledku čoho bolo možné s riadne
označeným žalovaným pokračovať v konaní. Tento záver vyplýva aj z predchádzajúceho rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach 5Co/65/2013-29 z 21.8.2013.
Žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázal, že ku
škode (rozbitiu čelného skla) na jeho osobnom motorovom vozidle došlo v dôsledku prevádzky vozidla
žalovaného s namontovaným rozmetacím zariadením. Žalobca presvedčivo popísal okolnosti, za ktorých
došlo k poškodeniu (rozbitiu) čelného skla na jeho vozidle, popísal vozidlo žalovaného a odôvodnil, prečo
bezprostredne „nestíhal“ posypové vozidlo a vec riešil s pracovníkom žalovaného až na druhý deň ráno.
Z hľadiska všeobecne prijímaných skúseností je pochopiteľné, prečo žalobca s rozbitým čelným sklom
pri nepriaznivých poveternostných a svetelných podmienkach (21.1.2012 okolo 21.00 hod.) nevyvinul
snahu okamžite po nehode sledovať vozidlo žalovaného a konfrontovať jeho vodiča. Naopak, jeho
postup možno hodnotiť ako logický a bezpečný, pokiaľ na druhý deň ráno vyhľadal vedúceho dopravy
v stredisku žalovaného a s ním riešil vzniknutú situáciu. Bolo pritom zistené, že vozidlo žalovaného sa
skutočne pohybovalo v danom mieste a čase, ako ho popisoval žalobca a tento aj z pohľadu odvolacieho
súdu vyvinul všetko dostupné úsilie pre identifikáciu škodcu, ktoré od neho bolo možné spravodlivo
požadovať. Záveru súdu prvého stupňa o zodpovednosti žalovaného za škodu tak nemožno nič vyčítať,
nakoľko aj svedok B. K. (vodič žalovaného) pripustil, že kameň vymrštený kolesom jeho vozidla mohol
poškodiť vozidlo žalobcu. Takémuto deju zodpovedá i ním podpísaná správa o nehode (č.l. 6).
Neobstojí obrana žalovaného, že musí byť so 100 %-nou istotou urobený záver, či sporný kameň
vyletel spod kolesa jeho vozidla, alebo od rozmetacieho zariadenia. Ide totiž o otázku, ktorej úplné
nezodpovedanie nemôže byť na ujmu poškodeného, ktorého by takýto výklad staval do neriešiteľnej
a vysoko nepriaznivej situácie. Úspešná obrana žalovaného (škodcu) nemôže v žiadnom prípade byť
založená ani na argumentácii použitej jeho zástupcom na pojednávaní 30.4.2014, kedy tento namietal,
že poisťovňa v tomto „vidí rozpor a na tomto rozpore veľmi rada založí svoje zamietavé rozhodnutie
ku likvidácii poistnej udalosti“ a že „aj v tomto prípade k tomu tak bolo a poisťovňa bola natoľko
vynaliezavá, že sa vyhla plneniu“. Je totiž vecou žalovaného, akým spôsobom má koncipované zmluvy
s príslušnou poisťovňou a od tejto skutočnosti nemôže byť závislé postavenie poškodeného, stojaceho
mimo takéhoto zmluvného vzťahu.
Z uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdený.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal, preto nemá právo na náhradu jeho trov.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.