Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. marec 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/309/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200562
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8514200562.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 4C 35/2014 - 101 zo dňa
17.02.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 4C 35/2014 - 146 zo dňa 30.12.2015 a proti uzneseniu
č. k. 4C 35/2014 - 116 zo dňa 27.04.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením č. k. 4C/35/2014 - 146 zo
dňa 30.12.2015.

P o t v r d z u j e uznesenie č. k. 4C/35/2014- 116 zo dňa 27.04.2015.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvého stupňa žalobu žalobcu, v ktorej
sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol. Zamietol tiež návrh žalobcu na
prerušenie konania. Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení poukázal na dôvody podanej žaloby, ktorým je nesprávny úradný postup Okresného súdu
Vranov nad Topľou, ktorý nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý žiadosť o udelenie poverenia
zamietol.

Následne súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, najmä
obsah pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 3Er 143/2011, citoval čl. 46 ods.

3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákona č. 514/2003 Z. z.), ako aj ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 243 ods. 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) v
znení neskorších predpisov a uviedol, že vyhodnotiac dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel
k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. K procesnej námietke žalovanej súd konštatoval, že žaloba

žalobcu spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 79 Občianskeho súdneho poriadku, lebo z petitu žaloby
je zrejmý uplatnený nárok žalobcu. V predmetnom konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou, ktorý podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v zákonnej lehote nevydal rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydaniepoverenia na vykonanie exekúcie. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou
sp. zn. 3Er 143/2011 mal súd preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
doručená súdu dňa 14.02.2011 na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

sp. zn. SR 10992/10. Uznesením zo dňa 13.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.07.2011,
bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Tvrdené údaje žalobcu týkajúce
sa omeškania sú preto nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že žalobca ako oprávnený nemal
o exekučnej veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či
dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Súd poukázal na to, že nemožno všeobecne

rozhodnutiesúdupozákonomstanovenejlehoteposudzovaťbezďalšiehoakonesprávnyúradnýpostup
súdu. Osobitne v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na vykonanie exekúcie na podklade
exekučných titulov rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc sa javí 15-dňová lehota na vydanie
poverenia výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Navyše zo samotnej
dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného ku dňu podania žiadosti o vydanie poverenia vyplýva,
že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský

rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmaním písomnosti, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. Ďalej súd
uviedol, že Ústavný súd SR vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní aj niekoľkých mesiacov ešte
nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okrem
toho v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku 15-dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho

exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ ide o existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou
žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v konaní nepreukázal. Žalobca v konaní nepredložil ani

neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde. Z exekučného spisu súd žiadne urgencie zo strany žalobcu nezistil a ten tieto ani
nijako nepreukázal. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa
iba o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch.
Žalobca súdu predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorým bola vyčíslená majetková škoda žalobcovi
z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Súd poukázal na posledný odsek na str. 4 tohto posudku,

podľa ktorého pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené
z podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke. Vecná
stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácií.
Ako vyplýva z tohto posudku, znalecký ústav sa v tomto posudku zaoberal len výškou škody, avšak
vôbec sa nezaoberal tou skutočnosťou, či žalobcovi táto škoda vznikla. Z tohto dôvodu súd na tento

znalecký posudok pri svojom rozhodovaní neprihliadal.

Vo vzťahu k návrhu žalobcu na prerušenie konania uviedol, že Okresný súd Prešov uznesením
č. k. 7C/6/2010-269 zo dňa 07.10.2013 prerušil konanie o náhradu škody pre porušenie práva
Európskej únie z dôvodu, že žalovaná v 1. rade navrhla položiť Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálne otázky, ktorých posúdenie má dôležitý význam pre rozhodnutie v predmetnej veci. Súd mal
preukázané, že následne prejudiciálne otázky predložené neboli. Z dôvodu podaného odvolania proti
uzneseniu o prerušení konania bol spis predložený Krajskému súdu v Prešove, ktorý uznesením sp.
zn. 12Co/127/2013 zo dňa 22.12.2014 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Z uvedeného teda vyplýva, že konanie vo veci 7C/6/2010 nebolo právoplatne prerušené, a teda

odpadol dôvod, na ktorý poukazuje žalobca v návrhu na prerušenie konania v tejto predmetnej veci.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal odňatie možnosti
konať pred súdom, vadu konania, ktorá má za následok nesprávne právne posúdenie z dôvodu
aplikácie nesprávneho ustanovenia právneho predpisu, ďalej nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý
bol neúplne zistený, pretože neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností, v dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že súd nesprávne aplikoval
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňa 01.01.2013.
Ďalej namietal, že sa súd nevyjadril k otázke stavu právnej neistoty účastníka exekučného konania.

Úlohou súdu nie je polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, ale súd má
aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustnými. Európsky súd pre ľudské
práva zdôraznil, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje zmluvné štáty,
aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovoval požiadavkám čl. 6 ods. 1
Dohovoruzahŕňajúciajprávonarozhodnutievecivprimeranejlehote.Poukázalnato,žesúdposudzoval

rozpor exekučného titulu so zákonom a poukazoval na skutočnosti, ktoré vôbec nesúviseli s predmetom
konania. Namietal, že súd nevykonal znalecké dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom č. 1/2014, z ktorého vyplývajú náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením
pohľadávky. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Žalovaná sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávnom právnom posúdení bolo zistiť, či súd
prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva

ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom
odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec súd

posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.
K námietke týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že z postupu
súdu nevyplynulo porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, ani práva na súdnu
ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania
vyhodnotil jednotlivé dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. §

132 Občianskeho súdneho poriadku jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k
správnym skutkovým zisteniam. Posudzoval uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia
vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Vranov nad Topľou sp. zn. 3Er 143/2011. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že 15 - dňová

lehota sa vzťahuje výlučne na prípad, keď súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie, exekučného titulu so zákonom a poverenie v danej lehote vydá. V prípade
zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom, súd nie je viazaný lehotou 15 dní. Uvedené je odôvodnené požiadavkou náležitého skúmania
žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a

vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, resp. o zastavení exekučného konania,
ktoré musí byť presvedčivo odôvodnené. Z uvedeného vyplýva, že postupom súdu, ktorý posudzoval
exekučný titul z vyššie uvedených hľadísk, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Skúmanie
podmienok pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania je zákonnou povinnosťou súdu vyplývajúcouz ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Judikatúra súdov zdôrazňuje túto preskúmavaciu právomoc
exekučných súdov obzvlášť pri exekučných tituloch, ktorými sú rozhodcovské rozsudky, tak ako to
bolo aj v tomto prípade. To znamená, že súd má ex offo povinnosť preskúmavať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 207/2011 zo dňa
21.11.2012). Je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany práv
spotrebiteľa zasiahla do vtedajšej súdnej praxe, aby zjavne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo

ani exekučné konanie a v duchu existujúcej judikatúry je povinnosťou exekučného súdu postupovať
v exekučnom konaní v súlade s právnou úpravou a zásadami na ochranu práv spotrebiteľa, čo bolo
opakovane judikované Európskym súdnym dvorom.
K odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza, že uplatnená námietka aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 v znení účinnom od 01.01.2013 nebola v danom prípade opodstatnená. Súd prvého
stupňa novelizované ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2013 na danú vec neaplikoval, ale

správne aplikoval ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 v znení účinnom do 31.12.2012. Odvolacia
námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nebola dôvodná. Odvolací súd však súhlasí s názorom
žalobcu, že nie je možné aplikovať ustanovenie hmotného práva na práva vyplývajúce zo zodpovednosti
za škodu, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Retroaktivita v danom prípade je
neprípustná.

Hodnotenie dôkazov, ako aj rozsah a vykonávanie dokazovania súdom prvého stupňa je vždy vecou
súdu. V sporovom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť
vyplývajúcu im z ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj
preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie

dôkazného bremena. Súd prvého stupňa správne pri uplatnenom nároku na náhradu škody skúmal
preukázanie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Odvolací súd súhlasí so závermi
súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno pri preukázaní vzniku škody, lebo nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú
výšku škody, pričom súd prvého stupňa správne neprihliadol na znalecký posudok č. 1/2014 predložený

žalobcom v tomto konaní a vyporiadal sa s ním v odôvodnení svojho rozhodnutia. S týmito závermi
súdu prvého stupňa, ktoré sa týkajú predmetného znaleckého posudku, súhlasí aj odvolací súd, pretože
znalecký posudok je sumarizáciou možných paušálnych nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného
vzniku.
Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nevysporiadania sa so stavom právnej neistoty na strane žalobcu

v exekučnej veci, odvolací súd uvádza, že ani táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená. Je
nesporné, že v exekučnom konaní vedenej na základe rozhodcovského rozsudku, prípadne notárskej
zápisnice, súd posudzuje návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, či je súladný so zákonom. Táto
povinnosť exekučného súdu vyplýva priamo z ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Ide o súdnu
kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v zmysle judikatúry súdov, ako aj Súdneho

dvora Európskej únie.
Rovnako nebola dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa toho, že súd prvého stupňa
nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania, lebo ako vyplýva z napadnutého rozsudku, súd
prvého stupňa sa návrhom na prerušenie konania zaoberal a riadne o ňom rozhodol.
Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok

ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 219 ods.1, 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Uznesením č. k. 4C 35/2014 - 116 zo dňa 27.04.2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalobca. Namietal nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
je stanovená pre súdny poplatok za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. To znamená, že
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej
ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 4Cdo/39/2007 zo dňa 29.03.2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe
Sadzobníka súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú. V takom prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Tvrdil, že postupom súdu
bolozasiahnutédojehozákladnéhoprávanasúdnuochranuzaručenéhočl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky, ako aj došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorej povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach
a pri zachovaní základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS

252/05 zo dňa 22.03.2006). Ďalej zdôraznil, že súd pri výkone svojej rozhodovacej právomoci je viazaný
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého platí, že môže konať iba na základe Ústavy v jeho
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorým stanoví zákon. Navyše zdôraznil, že podľa § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch, za úkony navrhnuté alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyrubujú poplatky
podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V danom prípade

žaloba bola podaná pred 01.10.2012, teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.
z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávny úradným postupom, od poplatku bolo vecne oslobodené (§ 4 ods. 1 písm. k Zákona o
súdnych poplatkoch). Navrhol vyhovieť odvolaniu a napadnuté uznesenie zrušiť v rámci autoremedúry
v zmysle ust. § 210a Občianskeho súdneho poriadku alebo napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel v zmysle ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku.
Odvolací súd preskúmal aj toto napadnuté rozhodnutie v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212
Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Odvolací súd poukazuje na to, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4
ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „Zákon o súdnych poplatkoch“), oslobodené od poplatku od 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z.
zo dňa 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení
neskorších právnych predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia zákona, došlo k

novele Zákona o súdnych poplatkoch, pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012 ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch (týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho sa na
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom).
Z ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch v súvislosti s účinnosťou novely č. 286/2012 Z.z.

vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Pri výklade predmetného
zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu Zákona o súdnych poplatkoch s
poukazom na znenie § 1, § 5 a § 6 ods. 2 veta druhá citovaného právneho predpisu.
Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny

poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z..
V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch

až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.
Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona, položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co
530/2013-97 zo dňa 30.04.2014).
V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v obdobnej veci už rozhodoval Ústavný súd Slovenskej

republiky, napr. uznesením č. k. IV. ÚS 340/2014-8 zo dňa 15.06.2014, práve vo veci týkajúcej sa
žalobcu, ako aj poplatkovej povinnosti za podané opravné prostriedky. Zo záveru rozhodnutia Ústavného
súdu SR vyplýva, že postupom všeobecných súdov nebolo porušené právo účastníka na súdnu ochranu
zaručené Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) ani právo na
spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorým je Slovenská

republika viazaná, ak bola žalobcovi rozhodnutím všeobecných súdov uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie vo veci náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie o poplatkovej povinnosti žalobcu ako vecne
správne v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.