Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. december 2011

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/104/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108201358
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2011:7108201358.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Jolany Fuchsovej a sudcov JUDr.

Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu D., s.r.o., so sídlom O. č.XX, G.,
IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Jaroslavom Novickým, advokátom, Františkánska č.5, Košice,
proti žalovanému F.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. č.X, H., prechodne bytom X. č.XX, F. pri O.,
zastúpenému spoločnosťou U. advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Panenská 18, Bratislava, IČO:
36 707 856, o zaplatenie 117.857,16 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Košice I č.k. 29Cb/2/2008-215 zo dňa 25.6.2010 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi, na účet jeho právneho zástupcu, trovy odvolacieho konania v
sume 659,50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I, ako súd prvého stupňa, rozsudkom zo dňa 25.6.2010 zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 115.057,37 eur a 14%-ný úrok z omeškania ročne zo sumy 85.182,84 eur od 20.6.2007
do zaplatenia , 9%-ný úrok z omeškania ročne zo sumy 29.874,53 eur od 25.3.2010 do zaplatenia a
nahradiť trovy konania v sume 9.490,99 eur na účet právneho zástupcu žalobcu a v prevyšujúcej časti
konanie zastavil.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.550.565,14 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady
škody, ktoré spôsobil ako bývalý konateľ spoločnosti D., s.r.o. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení
k doručenej žalobe uviedol, že podáva negatívne vyjadrenie k žalobe z dôvodov, že nie žalovaný
žalobcovi, ale práve naopak žalobca žalovanému dlhuje peňažnú sumu a to vo výške 623.492,00 Sk,
titulom nevyplatenia zostatku odstupného, že sa navyše domnieva, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy
3.550.565,14 Sk nie je právne relevantný a skutkovo podložený, že on nejednal v hrubom rozpore s

pracovnou zmluvou a zmluvou o výkone funkcie a ani záujmami spoločnosti a z uvedených dôvodov
navrhol zamietnuť žalobu v celom rozsahu. Za konania pred pojednávaním vzal žalobca späť žalobu a
to sčasti a trval na podanej žalobe čo do nároku na zaplatenie 115.057,37 eur a 14%-ným úrokom
z omeškania ročne zo sumy 85.182,84 eur odo dňa 20.6.2007 až do zaplatenia, 9%-ným úrokom z
omeškania ročne zo sumy 29.874,53 eur odo dňa 25.3.2010 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti
konanie navrhol zastaviť. Uviedol, že žalovaný poukázal na svoj účet sumu 2.569.089,20 Sk a v tejto
sume je v podstate aj tá suma, ktorú považuje žalobca za oprávnenú mzdu, t.j. vo výške 84.347,00 Sk.

Súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný sa nedostavil na súdne pojednávanie dňa 23.4.2010 a ani
25.6.2010 napriek tomu, že bol súdom riadne a včas predvolaný.Doručenie žalovanému preukázané zo dňa 24.3.2010 a 19.4.2010 na pojednávanie 23.4.2010 a zo dňa
23.5.2010 a 24.5.2010 na pojednávanie 25.6.2010. Žalovaný písomne zo dňa 16.4.2010 požiadal o
ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní dňa 23.4.2010 z dôvodu práceneschopnosti a zároveň

navrhol odročiť pojednávanie a podaním zo dňa 21.6.2010 požiadal o ospravedlnenie jeho neúčasti
na pojednávaní dňa 25.6.2010 z dôvodu kolízie termínu pojednávania s jeho plánovanou zahraničnou
dovolenkou a zároveň navrhol odročiť pojednávanie.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 25.6.2010 poukázal, že postup žalovaného smeruje k

úmyselným prieťahom v konaní a vzhľadom na uvedené budú zvažovať podanie sťažnosti na prieťahy
v konaní. Súd prvého stupňa uviedol, že obsahom základného práva zaručujúceho právo každého,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na
odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (ust. § 101 ods. 2 O.s.p.) v
každomkonkrétnomprípadepatrívýlučnedoprávomocikonajúcehosúdu.Ustanoveniečlánku48ods.2

Ústavy SR každému priznáva okrem iného právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Nevyhnutným predpokladom uplatnenia
tohto základného práva je aj to, aby účastník konania bol na pojednávanie v jeho veci predvolaný s
dostatočným časovým predstihom, čo jednoznačne vyplýva z ust. § 115 ods. 2 O.s.p. Podľa § 101 ods.
2 O.s.p. súd môže vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka, ktorý bol síce riadne predvolaný, avšak

na pojednávanie sa nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Ako z textu
citovaného ustanovenia vyplýva, procesné právo účastníka konania pred všeobecným súdom požiadať
o odročenie pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný je podmienené „dôležitosťou dôvodu“. Pri
rozhodovaní o žiadosti o odročenie pojednávaní súd posudzoval, či tým, že nevyhovie žiadosti o
odročenie pojednávania z dôvodov práceneschopnosti a plánovanej dovolenky neporuší základné právo

žalovaného upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a dospel k záveru, že porušením procesných
práv účastníka konania nie je, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, hoci
neúčasť ospravedlnil súdu, avšak súd neuzná dôvod neúčasti za dôležitý a vec prejedná v neprítomnosti
takého účastníka (V Taktiež súd dospel k záveru, že ak účastník prevzal predvolanie na pojednávanie
s dostatočným časovým predstihom v čerpaní dovolenky v čase pojednávania nemožno vidieť dôležitý

dôvod pre jeho odročenie (uznesenie NS SR z 22.12.1992, sp. zn. XCdo XX/XXXX). Je potrebné
zvýrazniť, že v uvedenom dôvode nie je možno vidieť dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, keď
o kolízii termínu pojednávania a dovolenky musel vedieť žalovaný už v čase prevzatia predvolania. Je
potrebné poukázať, že žalovaný ani nezdokladoval svoju práceneschopnosť, na základe ktorej požiadal
o odročenie pojednávania 23.4.2010 a taktiež ani nezdokladoval plánovanú zahraničnú dovolenku, na

základe ktorej požiadal o odročenie pojednávania 25.6.2010. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ako
aj vyjadrenie žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu, že zvažujú podanie sťažnosti na prieťahy v
konaní, súd už neakceptoval druhú žiadosť o odročenie pojednávania a vychádzajúc z ust. § 101 ods. 2
O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, pričom zo strany žalobcu boli súdu predložené všetky
dostupné listinné dôkazy pre objektívne posúdenie sporu.

Súd prvého stupňa uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav a to, že žalobca D.,
s.r.o. je zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I odd. Sro, vložka č. XXXXX/B., spoločnosť bola založená zakladateľskou listinou zo dňa
29.6.2005 v zmysle ust. § 105 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. V zápisnici

z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 3.1.2006 sa o.i. uvádza, že mimoriadne
valné zhromaždenie odvolalo S. K., nar. XX.X.XXXX z funkcie konateľa spoločnosti a zároveň za nového
konateľa spoločnosti zvolilo F.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, že medzi žalobcom a žalovaným v zmysle ust.
§ 66 ods. 3 Obchodného zákonníka dňa 2.1.2006 bola uzavretá aj Zmluva o výkone funkcie, ktorú
jediný spoločník pri výkone jeho pôsobnosti valného zhromaždenia schválil, že podľa článku IV ods.

1 Zmluvy o výkone funkcie žalovanému prislúcha ročná odmena vo výške 31.455,00 Sk, ktorá bola
splatná raz ročne, vždy do 31.12. príslušného kalendárneho roka a v ods. 3 uvedeného článku sa
jednoznačne uvádza, že konateľovi okrem odmeny podľa bodu 1 tohto článku Zmluvy neprislúchajú
žiadne iné náhrady. Žalovaný bol okrem funkcie konateľa žalobcu zároveň aj zamestnancom žalobcu
v riadnom pracovnom pomere a to na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 16.12.2005, kde podľa článku

V ods. 1 mzdové podmienky, mu za vykonanú prácu patrila dohodnutá mesačná mzda vo výške
56.356,00 Sk a okrem tejto základnej sumy si žalobca ako zamestnávateľ žalovaného vyhradil právo
vyplatiť žalovanému mesačnú prémiu podľa vlastného uváženia, pričom pre hodnotenie boli dôležité
výsledky činnosti ako spoločnosti tak aj zamestnanca, t.j. žalovaného. Prílohou k Pracovnej zmluve bolaj vypracovaný systém odmeňovania zamestnancov pracujúcich pre spoločnosti patriace do holdingu
spoločnosti D. G. N. B.V. E., ktorá je jediným spoločníkom žalobcu. Z uvedenej prílohy vyplýva, že
okrem základnej mzdy patrilo žalovanému okrem iného aj právo na variabilnú zložku vo výške do 3% z

priemerného hrubého zisku spoločnosti a právo na špeciálnu ročnú odmenu vyplácanú podľa splnenia
špecifických cieľov, maximálne vo výške 100.000,00 Sk. S prihliadnutím na vyššie uvedené podmienky,
na základe ktorých bol žalovaný odmeňovaný, či už ako zamestnanec alebo ako konateľ, jeho priemerný
mesačný príjem za rok 2006 bol vo výške 104.596,00 Sk. Okrem vyššie uvedených príjmov žalobca
poskytol žalovanému v zmysle Pracovnej zmluvy aj náhrady nákladov v zmysle platných právnych

predpisov, zahŕňajúce cestovné náhrady, náhrady výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách, pri
dočasnom pridelení na výkon práce k inej právnickej osobe, pri výkone práce v zahraničí a pod., ktoré
mu vznikli pri plnení pracovných povinností alebo v súvislosti s nimi. Taktiež bolo žalovanému poskytnuté
k dispozícii aj služobné motorové vozidlo, ktoré bolo určené výlučne len na služobné použitie. Spolu s
motorovým vozidlom mu bola poskytnutá aj platobná karta spoločnosti U. N. spoločnosti pre platobné
karty s.r.o., ktorá slúži na vykonávanie bezhotovostných platieb súvisiacich s prevádzkou motorových

vozidiel, t.j. zabezpečenie bezhotovostného platobného styku pri odbere pohonných hmôt na čerpacích
staniciach, nákupe tovaru a služieb v iných obchodných miestach a distribúcií kariet U. a W./U. v N.
republike. Uvedené skutočnosti vyplývajú z predloženej Pracovnej zmluvy zo dňa 16.12.2005 vrátane
jej príloh, ktorú uzatvorili D., s.r.o. ako zamestnávateľ a A. L. ako zamestnanec.

V ďalšom súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný ako konateľ spoločnosti D., s.r.o. s účinnosťou od
27.2.2007 zmenil bez vedomia spoločníka spôsob nakladanie s peňažnými prostriedkami a podpisové
práva k účtom D., s.r.o. vedeným v spoločnosti U. M., pobočka zahraničnej banky G., IČO: XX XXX
XXX tak, že pokiaľ do tohto dátumu mohol nakladať s peňažnými prostriedkami žalovaný len spoločne s
S. K. alebo X. alebo L. U., s účinnosťou od už spomínaného dátumu 27.2.2007, naopak bol oprávnený

nakladať s peňažnými prostriedkami na účtoch D., s.r.o. už iba žalovaný samostatne. Žalovaný si z titulu
funkcie konateľa spoločnosti D., s.r.o. dňa 26.3.2007 vyplatil dvoma prevodnými príkazmi zadanými U.
sumu 2.369.089,20 Sk (prevodný príkaz č. XXXXXXXXXXX) a sumu 200.000,00 Sk (prevodný príkaz
č. XXXXXXXXXXX), čím spôsobil spoločnosti D., s.r.o. škodu vo výške 2.569.089,20 Sk. Uvedené
skutočnosti, t.j. výber sumy 2.569.089,20 Sk vyplýva z hromadného príkazu zo dňa 22.3.2007 ako aj

z výpisu z účtu č. XXXXXXXXXXXX N. D., s.r.o. zo dňa 26.3.2007. V súvislosti s tým súd poukázal
na to, že dňa 22.3.2007, teda ešte predtým ako žalovaný previedol uvedené čiastky na svoj súkromný
účet sa vzdal funkcie konateľa spoločnosti. O tejto skutočnosti sa však žalobca konkrétne S. K. a L.
U., ako nadriadení zamestnanci holdingu D. spoločníka dozvedeli až potom, čo s nimi žalovaný prestal
komunikovať. Žalovaný dňa 10.1.2007 v mene žalobcu uzatvoril so spoločnosťou B., spol. s r.o. Dohodu

o príspevku na katalóg v celkovej sume 900.000,00 Sk, ktorá bola dňa 31.1.2007 aj vyfakturovaná a
následne aj zaplatená. Žalovaný tak urobil aj napriek vedomosti o tom, že presne v tom istom období
spoločnosť D., s.r.o. so sídlom v K. patriaca do holdingu D. group uzatvorila so spoločnosťou B. spol. s
r.o. Zmluvu s rovnakým predmetom plnenia pre územie SR. Vedomosť žalovaného o tejto skutočnosti
dokazuje aj fakt, že sám žalovaný podpisoval akceptáciu faktúry spoločnosti B., spol. s r.o. na sumu

246.353,00 Sk vystavenej voči D., s.r.o. K.. V súvislosti s tým je potrebné poukázať, že maximálna výška
príspevku na katalóg je vo výške 4,5% z ročného obratu urobeného s daným zákazníkom. Pri sume
900.000,00 Sk by spoločnosť B., spol. s r.o. musela od D. group odobrať tovar v hodnote minimálne
20.000.000,00 Sk. Výška obratu spoločnosti B., spol. s r.o. však v tomto období nedosahovala takéto
hodnoty. Žalovaný ako konateľ a zároveň zamestnanec spoločnosti D., s.r.o. zneužil svoje postavenie

pri využívaní karty U. na súkromné účely aj potom, čo so spoločnosťou D., s.r.o. ku dňu 31.3.2007
ako zamestnanec ukončil pracovný pomer. Hoci karta U. mu bola poskytnutá na základe Pracovnej
zmluvy, žalovaný naďalej využíval výhody karty U. až do 15.4.2007, kedy mu bola karta zablokovaná,
pričom za dané obdobie spotreboval pohonné hmoty a iné služby, čím spôsobil žalobcovi škodu vo výške
16.475,94 Sk. Uvedené vyplýva z faktúry spoločnosti U. N. spoločnosť pre platobné karty s.r.o. č.: F zo

dňa 15.4.2007. O neefektívnom nakladaní s peňažnými prostriedkami spoločnosti svedčí aj to, že dňa
11.5.2007 si žalovaný A. L. za peniaze žalobcu prenajal pre vlastnú potrebu od spoločnosti M.-A. spol. s
r.o. na 40 dní osobné motorové vozidlo I. Y. za cenu 65.000,00 Sk, a to opäť bez vedomia spoločníka a
po tom, čo sám so sebou zároveň ukončil pracovný pomer voči žalobcovi a taktiež po tom, čo sa vzdal
funkcie konateľa u žalobcu. Suma 65.000,00 Sk vyplýva z faktúry spoločnosti M.-A. spol. s r.o.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že zneužitie práv spoločníka, najmä zneužitie
väčšiny alebo menšiny hlasov v spoločnosti, sa zakazuje (ust. § 56a ods. 1 Obchodného zákonníka)
a akékoľvek konanie, ktoré znevýhodňuje niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom, sazakazuje (ust. § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka). V ďalšom súd uviedol, že konatelia sú povinní
vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých
jej spoločníkov, najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie

týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach,
ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo
záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy
len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti (ust. § 135a ods.
1 Obchodného zákonníka), že konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti,

sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní
nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že: a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto
zákonom, b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a (ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka). S
cieľom zabezpečiť ochranu záujmov spoločnosti a všetkých jej spoločníkov Obchodný zákonník s
účinnosťou od 1. januára 2002 zavádza do právnej úpravy všeobecnú zásadu výkonu pôsobnosti
konateľov, ktorá spočíva v povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a lojalitou vo vzťahu k spoločnosti

a všetkým jej spoločníkom. V ust. § 768c ods. 21 (prechodné ustanovenie zákona č. 500/2001 Z.z.)
sa určuje, že ustanovenia o dôkazoch sa vo vzťahu k preukazovaniu splnenia povinnosti odbornej
starostlivosti nevzťahujú na konania, ku ktorým došlo pred 1. januárom 2002. Súd prvého stupňa
uviedol, že povinnosti, ktoré musia konatelia plniť pri výkone svojej pôsobnosti, sú upravené vo viacerých
ustanoveniach zákona a pristupujú k nim aj povinnosti vyplývajúce pre konateľov z iných právnych

predpisov, zo spoločenskej zmluvy, stanov alebo z rozhodnutí valného zhromaždenia , najmä povinnosť
konateľa, prihliadať pri výkone svojej funkcie na záujmy spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a konať
pritom s odbornou starostlivosťou. Pojem „odborná starostlivosť" zákon nedefinuje a v súvislosti s
týmto pojmom iba ako príklad uvádza, že konatelia sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní brať do
úvahy všetky dostupné informácie týkajúce sa záležitostí, o ktorých rozhodujú, a zachovávať zákonom

požadovanú mlčanlivosť. Povinnosť výkonu pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so
záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov treba v súvislosti so zodpovednosťou konateľov za
škodu chápať ako kumulatívne vymedzenú povinnosť. Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že koná v
záujme spoločnosti, musí totiž najskôr vynaložiť primerané úsilie na to, aby záujmy spoločnosti spoznal
a vychádzajúc z tohto poznania, potom s odbornou starostlivosťou posúdil, ako má konať. Z uvedeného

vyplýva, že konateľ nebude zodpovedať za škodu iba za predpokladu, že konal nielen s odbornou
starostlivosťou, ale súčasne aj v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak sú obe podmienky
(konanie s odbornou starostlivosťou a konanie v dobrej viere) splnené súčasne (dôkazné bremeno
spočíva na konateľovi), zodpovednosť za škodu nevznikne. Pre zodpovednosť za škodu spôsobenú
porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. (ust. §

757 ods. 1 Obchodného zákonníka). Súd prvého stupňa uviedol, že je nepochybné, že žalovaný nekonal
s odbornou starostlivosťou a lojalitou vo vzťahu k spoločnosti a v súlade so záujmami spoločnosti, a
preto zodpovedá za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone funkcie konateľa. Žalovaný za
konania neodôvodnil, prečo konal tak, ako je vyššie uvedené.

V ďalšom súd prvého stupňa citoval ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a uviedol, že v konaní bolo
preukázané, že žalovaný bol v omeškaní s platbou sumy 115.057,37 eur a sadzba úrokov z omeškania
nie je dohodnutá, a preto priznal úroky z omeškania v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka
v znení v roku 2007, resp. v roku 2010.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že vzhľadom na vykonané dokazovanie je
nepochybné, že žalovaný nekonal ani s odbornou starostlivosťou a určite nie v dobrej viere, že
vyplatením sumy 2.569.089,20 Sk na svoj osobný účet koná; v záujme žalobcu, resp. jeho spoločníka.
Žalovaný svojím konaním bezpochyby porušil povinnosti, ktoré mu ako konateľovi vyplývajú priamo
zo zákona. Zároveň podpísaním Dohody o príspevku na katalóg na rok 2007 so spoločnosťou B.,

spol. s r.o. došlo k vzniku škody vo výške 900.000,00 Sk a obdobne to platí aj v prípade zneužitia
karty U. pre vlastnú potrebu v sume 16.475,94 Sk a nájmu motorového vozidla pre vlastnú potrebu v
sume 65.000,00 Sk. V súvislosti s nevyplatenou mzdou žalovanému je potrebné uviesť, že by došlo k
navýšeniu škody na strane žalobcu. Je to konanie, za ktoré zodpovedá žalovaný, ako bývalý štatutárny
zástupca. Zamestnávateľ D., s.r.o. a žalovaný uzatvorili Pracovnú zmluvu dňa 16.12.2005. Pokiaľ ide

o Dodatok k Pracovnej zmluve zo dňa 16.12.2005, tento bol uzatvorený dňa 8.2.2006. Pracovný
poriadok vydaný D., s.r.o. je zo dňa 19.1.2006. Dodatok k Pracovnej zmluve ako aj Pracovný poriadok
považoval súd prvého stupňa za neplatné z dôvodu, že sú v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 39
Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko išlo o účelové konanie. Dodatokk Pracovnej zmluve a Pracovný poriadok prijímal žalovaný sám so sebou. Žalobca mal v uvedenom
čase len 2 zamestnancov, z ktorých jeden bol práve žalovaný a druhým bola pracovníčka, ktorá bola
v rozhodnom čase na materskej dovolenke. Výhody, ktoré vyplývali z Dodatku k Pracovnej zmluve

žalovaného ako aj z Pracovného poriadku žalobcu vyplývali len pre žalovaného. Z uvedeného dôvodu
považoval súd prvého stupňa nároky žalovaného za neoprávnené. Z vyššie uvedených dôvodov s
poukázaním na citované zákonné ustanovenia súd prvého stupňa vyhovel žalobe v celom rozsahu a
žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 115.057,37 eur a 14%-ný úrok z omeškania ročne zo sumy
85.182,84 eur odo dňa 20.6.2007 až do zaplatenia, 9%-ný úrok z omeškania ročne zo sumy 29.874,53

eur odo dňa 25.3.2010 až do zaplatenia. V prevyšujúcej časti bolo konanie zastavené podľa ust. §
96 ods. 1, 3 O.s.p., pretože žalobca skôr, než sa začalo pojednávanie, vzal za konania späť žalobu a
to sčasti a konanie v tejto časti navrhol zastaviť. O trovách konania sú prvého stupňa rozhodol podľa
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznal ich náhradu v
sume 9.490,99 eur, ktoré tvorí náhrada zaplateného súdneho poplatku v sume 6.214,27 eur za žalobu,
66,38 eur za návrh na nariadenie predbežného opatrenia, 66,38 eur za odvolanie proti rozhodnutiu o

predbežnom opatrení a trovy právneho zastúpenia v sume 69.717,00 Sk, t.j. 2.314,18 eur a 829,78 eur
za7úkonovprávnejslužby(prevzatieaprípravazastúpenia,spísanienávrhunazačatiekonania-žaloby
a predbežného opatrenia, písomné podanie na súd zo dňa 1.4.2008 - odvolanie proti rozhodnutiu o
predbežnom opatrení, písomné podanie na súd zo dňa 16.9.2008 - vyjadrenie v súvislosti s predbežným
opatrením, písomné podanie na súd zo dňa 10.11.2008 - odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom

opatrení, účasť na pojednávaní dňa 23.4.2010 a 25.6.2010), a to za 2 úkony po 19.650,00 Sk, za 3
úkony po 9.825,00 Sk, za 2 úkony po 163,07 eur a príslušný rež. paušál.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný, cestou svojho právneho zástupcu z dôvodu, že postupom súdu bola žalovanému

odňatá možnosť konať pred súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozsudok neobsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods.2 O.s.p.

K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že žalovaný sa nedostavil na súdne pojednávanie dňa 23.4.2010 ani dňa

25.6.2010napriektomu,žebolsúdomriadneavčaspredvolaný,žežalovanýmuvádzanýdôvodneúčasti
nie je dôležitý a ak prevzal predvolanie s dostatočným časovým predstihom, v čerpaní dovolenky v
čase pojednávania nemožno vidieť dôležitý dôvod pre odročenie a že súd neakceptoval ani druhú
žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania vzhľadom na vyjadrenie žalobcu, že zvažuje podanie
sťažnosti na prieťahy v konaní žalobca uviedol, že s týmto nesúhlasí. Pokiaľ ide práceneschopnosť,

preukázanú lekárskym potvrdením, táto je podľa konštantnej judikatúry súdov považovaná za dôležitý
dôvod podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ ide o dlhodobo plánovanú dovolenku, tak táto nebola iba za
účelom oddychu ale predovšetkým za účelom lekárom odporúčanej zdravotnej rekonvalescencie a že
dobu 4 týždňov nemožno pri zahraničnej dovolenke bez ďalšieho považovať za dostatočný predstih
predvolania na pojednávanie. Zmena termínu takej dovolenky má negatívne dopady, a to zvýšené

náklady, zmenu organizácie pracovného voľna spolucestujúcich osôb a nevhodnosť zmeny termínu
zo zdravotných dôvodov na strane žalovaného. Bez ohľadu na posúdenie dôležitosti ospravedlnení
neúčasti žalovaného na pojednávaní, poukázal na nevyhnutnosť zabezpečenia vypočutia žalovaného
na súdnom pojednávaní, a to vzhľadom na okolnosti prípadu ako aj vzhľadom na právnu úpravu
zodpovednosti konateľa, pretože výpoveď žalovaného je nevyhnutným predpokladom posúdenia

právnej kvalifikácie jednotlivých úkonov. Pokiaľ ide o žiadosť žalobcu na prieťahy v konaní vo vzťahu
k neodročeniu pojednávania žalovaný uviedol, že toto považuje za neodôvodnené, nakoľko urýchlené
vynesenie rozhodnutia z dôvodu možného podozrenia na prieťahy v konaní nemožno akceptovať ako
zákonný postup súdu a s prihliadnutím na priemernú dĺžku konania nemožno konštatovať prieťahy v
konaní pri súdnom konaní trvajúcom 4 mesiace od doručenia rovnopisu žalobného návrhu žalovanému.

K zmene podpisových práv v U. žalovaný uviedol, že vyjadrenia žalobcu sú vzhľadom k okolnostiam
zmeny dispozičných oprávnení k účtu, ktoré majú vzbudiť dojem porušenia oprávnení žalovaného,
bezpredmetné. Zmena dispozičných práv s peňažnými prostriedkami spoločnosti patrí k autonómnym
oprávneniam konateľa a nepodlieha oznamovacej povinnosti žiadnemu inému orgánu spoločnosti. Pri

zmene dispozičných práv s peňažnými prostriedkami žalovaný neporušil žiaden predpis ale naopak,
konalsodbornoustarostlivosťouavzáujmežalobcu,keďžejeminimálneneštandardné,abysamostatné
dispozičné oprávnenie s peňažnými prostriedkami mala osoba p. S. K., ktorý bol konateľom obchodnéhopartnera žalobcu a uviedol, že páni K. a U. neboli absolútne vylúčení z dispozície s bankovým účtom
žalobcu, čo vyplýva aj z potvrdenia pošty založenom v spise na č.l. 63.

K vyplateniu peňažných súm dňa 26.3.2007 žalovaný uviedol, že konštatovanie súdu o tomto je iba
prevzatím tvrdení žalobcu, ktoré sú však v rozpore s dôkazmi a uviedol, že žalovaný nevydal dňa
22.3.2007 žiaden hromadný príkaz, na základe ktorého by na svoj účet previedol sumu 2 569 089,20
Sk . Neobstojí tvrdenie súdu, že uvedenú sumu žalovaný previedol na svoj účet deň po tom, ako sa
vzdal funkcie konateľa žalobcu, o čom sa p. K. a U., ako nadriadení žalovaného, mali dozvedieť až po

tom, čo s nimi žalovaný prestal komunikovať. Žalovaný uviedol, že nebol povinný oznamovať vzdanie
sa funkcie konateľa uvedeným pánom, ktorí s ním neboli v žiadnom právnom vzťahu a žalovaný nebol
vo funkcii konateľa nijako obmedzovaný stanovami alebo spoločenskou zmluvou a v konaní nebola
preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá by tvrdenia súdu preukazovala. Napriek tomu žalovaný svoje
úkony s p. K. vopred konzultoval a vzájomne odsúhlasoval. Žalovaný uviedol, že spoločnosť žalobcu
je samostatnou právnickou osobou, ktorá nepodlieha, resp. nie je súčasťou žiadneho medzinárodného

holdingu, v rámci ktorého by sa žalobca zaviazal plniť usmernenia určitej osoby bez toho, aby tieto boli
orgánmi žalobcu schválené. Týka sa to aj tzv. „ systému odmeňovania zamestnancov pracujúcich pre
spoločnosti patriace do holdingu D. G. N. B.V. E., ktorá je jediným spoločníkom žalobcu“. Aj v prípade
existencie takého dokladu, ktorú súd nijako nepreukázal, žalovaný má za to, že je nezáväzný vo vzťahu
k žalovanému, resp. žalobcu, nakoľko tento dokument nebol žalobcom počas pôsobenia žalovaného u

žalobcu nikdy orgánmi žalobcu schválený a nie je ani súčasťou jeho pracovnej zmluvy. Podľa pracovnej
zmluvy sa ostatné práva a povinnosti zmluvných strán spravujú ustanoveniami Zákonníka práce a
ďalšími pracovnoprávnymi predpismi a pracovným poriadkom zamestnávateľa, a teda nebol viazaný
pokynmi tretích osôb či systémom odmeňovania zmieneného holdingu. Ďalej žalovaný uviedol, že vo
vzťahu k výške jeho odmeny súd prvého stupňa neprihliadol na dĺžku výkonu práce v prospech žalobcu

a prínos pre žalovaného. Od r. 1999 vykonával pre žalobcu prácu na rôznych pozíciách bez akejkoľvek
podpory tretieho subjektu a zabezpečil postupne efektívne a rentabilné podmienky výkonu činnosti
žalobcu, ktorý i naďalej profituje na obchodoch zabezpečených žalovaným. Z uvedeného žalovaný
vyvodil záver, že v konaní nebolo preukázané porušenie žiadnej právnej povinnosti žalovaného a
vzhľadom na preukázateľnú nezáväznosť „systému odmeňovania zamestnancov holdingu D. G. N.

B.V. E.“ pri posudzovaní primeranosti výšky vyplatených odmien a odstupného neboli posudzované iné
hospodárske faktory.

K U. karte žalovaný uviedol, že tvrdenia súdu neboli preukázané a súd opomenul skutočnosť, že
žalovaný bol až do dňa 22.4.2007 vo funkcii konateľa žalobcu a preto bol oprávnený používať kartu

U. pri výkone svojej funkcie a je preto neakceptovateľné spájať používanie uvedenej karty s výkonom
činnosti podľa pracovnej zmluvy. Uviedol, že karta bola využívaná aj pri výkone funkcie konateľa a pri
spojení funkcie konateľa a zamestnanca nemožno vymedziť hranicu pri užívaní motorového vozidla a
čerpaní pohonných hmôt za účelom výkonu len jednej z týchto funkcií.

K prenájmu vozidla I. Y. žalovaný uviedol, že aj v tomto súd iba prevzal tvrdenia žalobcu. Tvrdenie
žalobcu o prenajatí vozidla dňa 11.5.2007 nezodpovedá skutočnosti, nakoľko dňa 11.5.2007 bola
iba vystavená faktúra za prenájom vozidla, čo neznamená, že si žalovaný vozidlo v uvedený deň
prenajal. Z nájomnej zmluvy vyplýva, že žalovaný si vozidlo prenajal dňa 2.4.2007, teda v čase, keď
bol konateľom žalobcu a jeho užívanie bolo nevyhnutné pre výkon uvedenej funkcie. Žalovaný vozidlo

vrátil prenajímateľovi ihneď po tom, čo sa dňa 11.5.2007 dozvedel o nadobudnutí účinnosti odstúpenia
z funkcie konateľa, čo bol deň po zápise zániku jeho funkcie ako konateľa. Predmetné vozidlo teda
žalovaný využíval v dobrej viere, že je v danom období konateľom spoločnosti.

K vzťahu so spoločnosťou B. žalovaný uviedol, že vyjadrenia žalobcu sú zavádzajúce, že uzavretie

Dohody o príspevku na katalóg v mene žalobcu bolo vykonané s vedomím zástupcu spoločníka žalobcu,
plne v súlade so zaužívanou obchodnou praxou a nebolo v rozpore s vnútropodnikovými normami
žalobcu. Uviedol, že on nemohol vykonávať akceptáciu faktúr vystavených na tretí subjekt - D., s.r.o.
P., keďže k tejto nemal a nemá žiaden vzťah. Odvolávanie sa na vnútorné predpisy D. group je
zavádzaním súdu zo strany žalobcu, ktorý nijakým spôsobom nepreukázal existenciu resp. záväznosť

týchto predpisov. Vo vzťahu k tomuto prípadu v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa absentuje
špecifikácia porušenia právnej povinnosti žalovaného, konkretizácia výšky škody a príčinná súvislosť
medzi nimi.V závere odvolania žalovaný uviedol, že odôvodnenie rozsudku pozostáva z výrokov súdu, ktoré sú v
rozpore s vykonaným dokazovaním a v značnej časti z konštatovaní, pri ktorých absentuje odôvodnenie,
resp. odkaz na dôkazy z ktorých súd vychádzal a úvahy, akými sa riadil pri hodnotení konkrétnych

dôkazov. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že rozsudok zruší a vráti súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Žalobca, cestou svojho právneho zástupcu, v podaní zo dňa 4.10.2010 zaujal stanovisko k odvolaniu
žalovaného. K dôvodom neúčasti žalovaného na pojednávaní uviedol, že tieto opätovne nepreukázal, k

dlhodobo plánovanej dovolenky uviedol, že žalovaný predvolanie na pojednávanie prevzal 4 týždne pred
pojednávaním a žiadosť o odročenie pojednávania zaslal súdu iba pár dní pred plánovaným termínom
pojednávania, pričom dôvody ospravedlnenia nijakým spôsobom nepreukázal. Žalobca uviedol, že
žalovaný zrejme opomenul kedy sa začalo konanie a že počas jeho trvania mal dostatok možnosti
vyjadriť sa k žalobe, čo však neurobil.

K zmene podpisových práv v U. žalobca uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach, že žalovaný sa snaží
svoje konanie zámerne zľahčovať, zamlčovať niektoré skutočnosti a uvedenou zmenou podpisových
práv si pripravil pôdu nato, aby mohol nakladať s vysokými čiastkami žalobcu bez vedomia osôb /p. K.,
ktorémalipriamydosahnakontrolužalovanéhoprinakladanísmajetkomžalobcu.Kpodpisovémuprávu
p. K., ako konateľa obchodného partnera žalobcu, žalobca uviedol, že tento je konateľom spoločnosti D.

K., ktorej spoločník je ten istý spoločník ako u žalobcu. Práve spoločník žalobcu ovplyvňuje postavenie
a rozhodujúce úlohy osôb, ktoré konajú v mene spoločností, ktoré sú majetkovo prepojené. Žalobca
spadá v rámci majetkovej štruktúry spoločností skupiny D. do oblasti Strednej a Východnej Európy, kde
p. K. má postavenie viceprezidenta. Žalovaný, hoci v postavení konateľa, mal v rámci hierarchie riadenia
spoločnosti patriacich do skupiny D., postavenie zástupcu pre národný predaj - N. republiku. Zo strany

žalovaného preto išlo o zámerné a účelové konanie s cieľom obohatiť sa následne na úkor žalobcu, o
čom svedčí aj to, že podpisové práva v banke žalovaný zmenil po viac ako roku od vymenovania do
funkcie konateľa žalobcu, čo má ďaleko od odbornej spôsobilosti a najmä konania v súlade so záujmami
žalobkyne.

K vyplateniu peňažných súm dňa 26.3.2007 žalobca uviedol, že žalovaný si vo svojich tvrdeniach
odporuje, keď uvádza, že bol oprávnený konať úplne samostatne, pritom však potvrdil, že všetky úkony
vopred konzultoval a vzájomne s p. K.. Na jednej strane bagatelizuje jeho postavenie ako konateľa
obchodného partnera a na druhej strane s ním svoje úkony vopred konzultoval a odsúhlasoval. p. K.
nemal vedomosť o existencii dodatku k pracovnej zmluve žalovaného a existencii pracovného poriadku,

ktorý si žalovaný uzatváral sám so sebou a výlučne vlastný prospech a vlastnú potrebu, a to na jednej
strane ako zamestnanec a na druhej strane ako konateľ žalobkyne, čo žalobkyňa považuje za konanie,
ktoré je v rozpore so zákonom, a teda uvedené úkony sú absolútne neplatné. Odmenu vo výške 20%
z obratu žalobcu je absurdné považovať za spravodlivé a nepoškodzujúce záujmy žalobcu, najmä v
prípade ak za zvyčajných podnikateľských podmienok je úspech dosiahnuť čistý zisk 20% z celkového

obratu. K tvrdeniu žalovaného o jeho činnosti pre žalobcu od r. 1998 je kontroverzná, keďže žalobkyňa
na slovenskom trhu existuje od 28.7.2005 avšak od r. 2007, je jej činnosť vďaka konaniu žalovaného
značne obmedzená.

K U. karte a prenájmu vozidla I. Y. žalobca uviedol, že nesúhlasí s názormi a stanoviskami žalovaného.

Akbysúdpripustilvýkladžalovanéhoosúbehufunkciekonateľaapracovnéhopomeru,ajtakjepotrebné
zohľadniť, že žalovaný dňa 30.3.2007 odovzdal bývalej právnej zástupkyni žalobcu S.. X. kompletné
vybavenie kancelárie žalobcu, vrátane motorových vozidiel, o čom predložil dôkaz, a preto jeho tvrdenia
o dobrej viere sú v rozpore s názorom žalobcu. Povinnosť informovať žalovaného o konaní valného
zhromaždenia po tom, ako prestal komunikovať so zástupcami žalobcu a odovzdal všetky veci potrebné

pre výkon funkcie, okrem účtovníctva, ktoré u seba držal viac ako dva mesiace, žalobca považuje za
nezmysel.

K tvrdeniam žalovaného ohľadom príspevku pre B., žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovaného je
zavádzajúce, snaží sa popierať existenciu jednotlivých interných predpisov skupiny D., na základe

ktorých táto skupina vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Práve naopak, žalovaný si bol vedomý
svojho postavenia v rámci skupiny D. , čo je možné preukázať množstvom korešpondencie medzi
žalovaným a zástupcami žalobcu, resp. spoločníka žalobcu. Faktúra vystavená na D. s.r.o. P., sa týkala
aj slovenského trhu, o ktorom mal v uvedenom čase žalovaný vedomosť. V každom prípade žalovanýuzavrel dohodu so B. s.r.o. bez vedomia spoločníka žalobcu spôsobom a formou, ktorá odporuje
akýmkoľvek zásadám a zaužívanej praxi, o ktorej žalovaný mal jednoznačne vedomosť.

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, toto žalobca považuje za dostačujúce
a presvedčivé. O konaní žalovaného nasvedčuje aj to, že po vydaní predbežného opatrenia
zakazujúceho mu nakladať s nehnuteľnosťami a pred jeho doručením okamžite, avšak neplatne,
previedol nehnuteľnosti, na ktoré sa predbežné opatrenie vzťahuje. Konanie žalovaného žalobca
označil ako konanie v rozpore so zákonom, ničím nepodložené ospravedlnenie žalovaného s cieľom

odďaľovať rozhodnutie, nemôže byť na úkor žalobcu. Za najmarkantnejšie rozpory v tvrdeniach
žalovaného žalobca považuje odôvodnenie jeho vysokého odstupného a jeho zásluh, ktoré odôvodňuje
dlhodobým pôsobením v prospech žalobcu a zároveň jeho „nevedomosťou“ a „nezávislosťou“ akokoľvek
konzultovať jednotlivé kroky v mene žalobcu v prípadoch, ktoré sa týkali žalovaného. Neuviedol ani
svojeďalšieúkony,akonapr.vystaveniezmeniek,ktorýmimôžežalobcoviprivodiťďalšiuškodu.Žalobca
navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal odvolanie žalovaného a na jeho prejednanie nariadil
pojednávanie.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, má za

to, že rozhodnutie je riadne odôvodnené a na doplnenie a k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza
nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že konanie bolo začaté dňa 17.1.2008, kedy bola súdu prvého stupňa doručená
žaloba na zaviazanie žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3 550 565,14 Sk s prísl. a návrh na nariadenie

predbežného opatrenia. To znamená, že k dnešnému dňu pojednávanie trvá takmer 4 roky. Uznesenie
o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie zo dňa 11.3.2008 zaslané žalovanému, pošta vrátila dňa
9.4.2008 súdu prvého stupňa ako nevyzdvihnuté v odbernej lehote. Uznesenie odvolacieho súdu zo
dňa 30.5.2008 o zrušení uznesenia a vrátení súdu prvého stupňa zo dňa 30.5.2008, žalovaný prevzal
dňa 16.7.2008. Z uvedeného vyplýva, že o prebiehajúcom konaní mal žalovaný vedomosť najneskôr

od 16.7.2008 a k návrhu na vydanie predbežného opatrenia sa aj vyjadroval. Navrhované predbežné
opatrenie bolo nariadené uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.2.2009. Pri doručovaní
cestou polície bolo zistené, že žalovaný sa zdržiava na adrese F. pri O., Lipová č.XX, na ktorej mu bolo
uznesenie aj doručené. Na zmenu svojho bydliska žalovaný súd neupozornil. Po zaplatení súdneho
poplatkuzanávrhdňa31.12.2009,súdprvéhostupňakonalovecisamejauznesenímzodňa20.1.2010,

v prílohe ktorého zaslal žalobu, uložil žalovanému, aby sa písomne vyjadril k veci v lehote do 15 dní a
ak návrh neuzná, aby uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny a označil dôkazy
svojich tvrdení. Zásielka sa opäť vrátila súdu z adresy v F. pri O. ako nevyzdvihnutá v odbernej lehote
a bola mu doručená až orgánmi Policajného zboru N. dňa 19.4.2010. Následne súd prvého stupňa
predvolaním zo dňa 18.3.2010 zvolal pojednávanie na 23.4.2010, v prílohe ktorého opätovne zaslal

žalovanému žalobu, uznesenie zo dňa 20.1. 2010, ktoré žalovaný prevzal dňa 24.3.2010 a v podaní zo
dňa 16.4.2010 oznámil súdu, že ospravedlňuje neúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie termínu s jeho
práceneschopnosťou a žiadal o odročenie pojednávania. K veci samej uviedol, že podáva negatívne
vyjadrenie k žalobe z dôvodu, že žalobca mu dlhuje 632.492,00 Sk titulom nevyplatenia zostatku
odstupného, že nárok žalobcu nie je právne relevantný a skutkovo podložený a on nejednal v rozpore

s pracovnou zmluvou, zmluvou o výkone funkcie ani záujmami spoločnosti a navrhol žalobu zamietnuť.
Vo svojom vyjadrení sa ku konkrétnym skutkom, tvrdeným žalobcom nevyjadril a neoznačil ani žiadne
dôkazy na svoju obranu.

I keď žalovaný na svoje tvrdenie o práceneschopnosti nepredložil súdu prvého stupňa žiaden dôkaz,

súd jeho návrhu na odročenie pojednávania vyhovel a pojednávanie odročil na 25.6.2010. Predvolanie
mu bolo poštou doručované v dňoch 11. a 12.5.2010 a toto si prevzal dňa 24.5.2010 a dňa 23.5.2010
prevzal predvolanie doručované mu orgánmi Policajného zboru N.. Prípisom zo dňa 21.6.2010, ktorý bol
súdu prvého stupňa osobne doručený dňa 23.6.2010, žalovaný opätovne ospravedlnil svoju neúčasť na
pojednávaní z dôvodu kolízie termínu pojednávania s plánovanou zahraničnou dovolenkou a žiadal o

odročenie pojednávania na určitý termín. K uvedenému podaniu nepripojil žiaden doklad.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením neúčasti žalovaného na pojednávaní konanom dňa 25.6.2010
a s jeho záverom, že žalovanému bolo predvolanie na pojednávanie zaslané a ním prevzaté riadne avčas, keďže toto prevzal mesiac pred termínom pojednávania, neúčasť ospravedlnil 3 dni pred termínom
pojednávania, ako dôvod neúčasti uviedol iba všeobecne plánovanú zahraničnú dovolenku, túto
nekonkretizoval a nepredložil na toto tvrdenie žiaden dôkaz, a tento nepredložil ani v podanom odvolaní.

Preto dôvod na odročenie pojednávania uvedený žalovaným nemožno posúdiť ako existujúci a tobôž
nie ako dôležitý.

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. „Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednaťvneprítomnostitakéhoúčastníka;prihliadnepritomnaobsahspisuadosiaľvykonanédôkazy.“

Keďže žalobca bol riadne predvolaný na pojednávanie a o odročenie nepožiadal z dôležitého dôvodu,
súd prvého stupňa bol oprávnený pojednávanie uskutočniť v jeho neprítomnosti a prihliadať na obsah
spisu. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní dovoláva potreby jeho výpovede, o túto vo svojich podaniach
nežiadal, a preto súd prvého stupňa bol oprávnený rozhodnúť s prihliadnutím na obsah spisu.

Ak teda súd prvého stupňa za uvedených podmienok uskutočnil pojednávanie v neprítomnosti
žalovaného, neodňal mu tým možnosť konať pred súdom.

V uznesení zo dňa 20.1.2010 súd uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa k veci v lehote do 15 dní,

uviesť skutočnosti na svoju obranu a pripojiť alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, v
prípade nesplnenia uvedenej povinnosti bol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Žiadne dôkazy žalovaný
nepredložil ani neoznačil a neurobil tak ani v podanom odvolaní.

V podanom odvolaní žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie a to, že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca je zapísaný v obchodnom registri vedenom Okresným
súdom Bratislava I v odd. Sro vložke číslo XXXXXB so vznikom dňa 28.7.2005, jeho jediným
spoločníkom je spoločnosť D. G. N. B.V. E. a žalovaný bol v období od 7.2.2006 do 11.5.2007 zapísaný

ako konateľ spoločnosti s poznámkou, že uvedená funkcia mu skončila dňa 24.4.2007.

V podanom odvolaní žalovaný uvádza, že jeho funkcia konateľa skončila vzdaním sa tejto funkcie a
nespochybnil tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe, že k tomu došlo dňa 22.3.2007.

Žalovaný v podanom odvolaní tvrdí, že pre žalobcu vykonával práce v rôznych pozíciách od r.1998 na
území N. republiky.

K uvedenému tvrdeniu odvolací súd uvádza, že žalobca vznikol až 28.7.2005, a teda pre žalobcu
nemohol vykonávať práce od r.1998, resp. ak nejaké práce vykonával, tak ich zrejme vykonával pre

spoločnosť D. s.r.o. so sídlom v K., ktorá má taktiež jediného spoločníka, a to spoločnosť D. G. N. B.V. E..
Uvedený záver odvolacieho súdu vyplýva z podania právneho zástupcu žalovaného zo dňa 2.12.2011.

Z uvedeného odvolací súd vyvodzuje, že ak žalovaný pracoval pre spoločnosti so sídlom v P. a v
N., ktoré majú rovnakého jediného spoločníka, tak poznal zásady, ktoré uvedený spoločník v týchto

spoločnostiach uplatňoval.

Pokiaľ ide o Pracovnú zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným dňa 16.12.2005 /č.l. 16-21/, za
jej súčasť nebol prehlásený doklad „Systém odmeňovania zamestnancov pracujúcich pre spoločnosti
patriace do holdingu spoločnosti D. G. N. B.V. E.“, avšak vzhľadom k tomu, že žalovaný už niekoľko

rokovpredtýmpracovalpre spoločnosťD.s.r.o.,sosídlomvP.republike,ktorámalajedinéhospoločníka
spoločnosť D. G. N. B.V. E., tak odvolací súd má za to, že uvedený systém odmeňovania mu bol známy a
bola mu známa aj majetková štruktúra spoločností skupiny D. pre oblasti Strednej a Východnej Európy, v
rámci ktorej mal P. S. K. postavenie viceprezidenta. Uvedenú znalosť potvrdzuje aj konanie žalovaného,
ktorý aj v odvolaní priznal, že s uvedenou osobou vopred konzultoval a vzájomne odsúhlasoval svoje

úkony.

Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, dňa 3.1.2006 bol uznesením mimoriadneho
valného zhromaždenia žalobcu do funkcie konateľa ustanovený žalovaný a bola schválená Zmluva ovýkone funkcie konateľa. odvolací súd má za to, že ako konateľovi mu bola známa Zakladateľská listina
žalobcu zo dňa 29.6.2005.

Žalovaný teda od 3.1.2006 pôsobil v spoločnosti žalobcu ako konateľ a zároveň aj ako pracovník
vo funkcii obchodného zástupcu pre N. republiku a ako je uvedené vyššie, bol mu známy systém
odmeňovania v spoločnostiach patriacich do skupiny D. G. N. B.V. E. ako aj zakladateľská listina
žalobcu.

V pracovnej zmluve zo dňa 16.12.2005 bola v čl. V bod 1. dohodnutá hrubá mesačná mzda vo výške 56
356.- Sk a v bode 2/ si zamestnávateľ vyhradil právo vyplatiť zamestnancovi mesačnú prémiu podľa
vlastného uváženia, pričom bude hodnotiť výsledky činnosti ako spoločnosti tak aj zamestnanca.

K uvedenej pracovnej zmluve bol uzatvorený dodatok č.1 zo dňa 8.2.2006 v ktorom bol zmenený čl.
V bod 2 tak, ročná prémia je vo výške 15% z celkového dosiahnutého obratu spoločnosti za príslušný

kalendárny rok zisteného z účtovnej závierky spoločnosti, bol doplnený čl. V bod 3 tak, že ročná prémia
podľa bodu 2 je splatná vždy do 31.3. nasledujúceho kalendárneho roku a čl. XIV bod 4 v znení, že
„ Zamestnanec a zamestnávateľ sa zaväzujú ku dňu skončenia pracovného pomeru vyrovnať všetky
vzájomné pohľadávky a záväzky vyplývajúce z Pracovného poriadku, z Pracovnej zmluvy a Zákonníka
práce. v Prípade nesplnenia tejto povinnosti najneskôr do 15 dní po skončení pracovného pomeru,

zamestnávateľ a zamestnanec súhlasia so zmluvnou pokutou vo výške 15 násobku dlžnej sumy splatnej
30. deň od skončenia pracovného pomeru.“

V konaní nebolo spochybnené, že uvedený dodatok k pracovnej zmluve za zamestnávateľa podpísal
žalovaný a taktiež ho podpísal ako zamestnanec. Jedná sa teda o právny úkon, ktorý za obe zmluvné

strany podpísala jedna osoba, a to žalovaný, a to raz ako konateľ zamestnávateľa a raz ako
zamestnávateľ.

Odvolací súd nespochybňuje právo konateľa konať v mene spoločnosti, avšak aj takéto konanie musí
spĺňať náležitosti platného právneho úkonu. Zamestnávateľom bol v danej veci žalobca, ako právnická

osoba. Pri úkone v mene spoločnosti pôjde vždy o fyzickú osobu - konateľa - aj keď tento úkon robí
v mene právnickej osoby, keďže právnická osoba bez pôsobenia fyzickej osoby nemá spôsobilosť
nejaký úkon vykonať. Nemôže preto vystupovať fyzická osoba v dvojstrannom právnom úkone a to
ani vtedy, keď na jednej strane vystupuje ako konateľ právnickej osoby a na druhej strane ako fyzická
osoba, zamestnanec tejto spoločnosti a takúto dohodu aj podpíše za obe zmluvné strany. Ako uviedol

žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, žalovaný uvedeným postupom vlastne uzavrel dodatok k pracovnej
zmluve sám so sebou. Odvolací súd má za to, že uvedená dohoda je pre rozpor so zákonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Okrem toho, aj keby žalovaný ako konateľ bol oprávnený v
mene spoločnosti urobiť právny úkon vo vzťahu k sebe samému, ako fyzickej osobe, takéto jeho konanie
musí byť obvyklé, poctivé a nesmie ísť o konanie v rozpore so základnými zásadami spoločnosti. V

danom prípade, ako vyplýva z nižšie uvedeného, žalovaný konal v príkrom rozpore s týmito zásadami,
a teda jeho konanie sa prieči dobrým mravom, čo má taktiež podľa § 39 Občianskeho zákonníka za
následok absolútnu neplatnosť takého právneho úkonu.

Žalobca sa v konaní domáha náhrady škody spôsobenej mu tým, že žalovaný z prostriedkov spoločnosti

poukázal na svoj účet sumu 2.569.089,20 Sk, čo v novej mene činí 85.278,14 eur. Žalovaný uvedené
nespochybňuje, rozdiel medzi tvrdením žalobcu a žalovaného je iba v tom, že podľa žalobcu príkaz na
úhradu sumy dal žalovaný deň po tom, ako sa vzdal funkcie konateľa.

Odvolací súd za podstatné v danej veci považuje aj to, o akú pohľadávku žalovaného sa jedná. Žalovaný

ani v podanom odvolaní nespochybnil, že sa jedná o jeho pohľadávku vyplývajúcu z dodatku zo dňa
8.2.2006 k pracovnej zmluve, a toto potvrdil aj v podaní právneho zástupcu zo dňa 2.12.2011. Keďže
ako je uvedené vyššie, uvedený dodatok je absolútne neplatný, žalovanému, ako pracovníkovi z neho
nevznikli žiadne práva a taktiež žalobcovi nevznikli z neho žiadne povinnosti. Preto ak žalovaný, či už
pred vzdaním sa funkcie konateľa alebo po vzdaní sa uvedenej funkcie, dal príkaz na úhradu sumy

2.569.089,20 Sk na svoj účet, spôsobil tým žalobcovi škodu v uvedenej výške. Odvolací súd má za to,
že uvedený dodatok k pracovnej zmluve je absolútne neplatný aj pre rozpor s dobrými mravmi, keďže
žalovaný, ako osoba, ktorej boli známe zásady odmeňovania, v rozpore s týmito zaviazal spoločnosť
vyplatiť sebe, ako zamestnancovi prémie vo výške, na ktoré mu nevzniklo právo a zmenu v podpisovompráve pri nakladaní s prostriedkami na účte žalobcu svojvoľne zmenil tak, aby bez vedomia spoločníka
spoločnosti, resp. osoby, ktorá bola spoločníkom poverená na spolupodpisovanie príkazov na úhradu,
mal možnosť realizovať úhradu takejto neoprávnenej sumy na svoj účet.

Ďalšiu časť žalovanej sumy tvorí suma 900 000,- Sk, ktorú žalovaný, ako konateľ žalobcu uhradil
spoločnosti B. spol. s r.o. na základe ním uzatvorenej Dohody o príspevku na katalóg zo dňa 10.1.2007.
Žalovaný v podanom odvolaní nespochybnil, že podpísal faktúru na sumu 246.353,- Sk vystavenú
uvedenou spoločnosťou pre spoločnosť D. s.r.o. K. z ktorej vyplýva, že je vystavená na základe zmluvy,

platnej aj pre územie SR. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nebol oprávnený faktúru podpísať, keďže bola
vystavená na iný subjekt. K uvedenej obrane odvolací súd uvádza, že súhlasí s tvrdením žalovaného,
že nebolo preukázané, že by bol oprávnený konať za spoločnosť D. s.r.o. so sídlom v P., na ktorú bola
faktúra vystavená, čo však nevylučuje skutočnosť, že na predmetnej faktúre je jeho podpis a žalovaný
neuviedol, prečo faktúru podpísal, ak sa netýka žalobcu. Vychádzajúc z obsahu faktúry a skutočnosti,
že na faktúre je aj jeho podpis odvolací súd vyvodil, že z uvedenej faktúry bolo žalovanému známe, že

sa týka aj žalobcu a teda nebol dôvod uzatvárať ďalšiu zmluvu s rovnakým subjektom na rovnaké, ba
ešte vyššie, plnenie. Preto odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvého stupňa, že
žalovaný uzavretím uvedenej dohody a úhradou sumy 900 000.- Sk, porušil povinnosti konateľa.

Ďalšiu časť žalovanej sumy tvorí suma 16 475,94 Sk za užívanie karty U. umožňujúcej čerpanie

pohonných hmôt na účet žalobcu, a to za obdobie od 1.4 do 15.4.2007, kedy mu bola karta zablokovaná
a suma 65 000,- Sk za prenájom osobného motorového vozidla I. Y. na 40 dní, a to na základe zmluvy
zo dňa 2.4.2007. Možnosť užívať uvedenú kartu ako aj prenajať motorové vozidlo mal žalovaný ako
zamestnanec, pričom pracovný pomer so žalobcom bol skončený dňa 31.3.2007. Žalovaný v odvolaní
tvrdil, že kartu užíval aj v súvislosti s plnením povinnosti konateľa, ktorá funkcia mu zanikla až dňa

22.4.2007 o čom sa dozvedel až 11.5.2007 z obchodného registra, kedy vozidlo aj vrátil, a teda do
uvedeného dňa využíval vozidlo v dobrej viere, že je v danom období konateľom spoločnosti.

Zvykonanéhodokazovaniavyplýva,žežalovaný dňa30.3.2007odovzdalzástupkynižalobcukompletné
vybavenie kancelárie, vrátane motorových vozidiel a všetky veci potrebné pre výkon funkcie konateľa.

Žalovaný v odvolaní neuviedol, že aj po vzdaní sa funkcie konateľa a po 30.3.2007 vykonával pre
žalobcu práce spojené s funkciou konateľa, a preto aj keď formálne bol ako konateľ spoločnosti zapísaný
v obchodnom registri až do 11.5.2007, keďže od 30.3.2007 uvedenú funkciu de facto nevykonával,
nemôže sa dovolávať, že vozidlo a s ním spojené čerpanie pohonných hmôt využíval v dobrej viere, že
je v danom období konateľom spoločnosti. Zmluvu o prenájme vozidla žalovaný uzatvoril dňa 2.4.2007,

teda po tom, čo dňa 30.3.2007 odovzdal žalobcovi motorové vozidlo a pri jeho odovzdaní neuviedol, že
toto ešte potrebuje na výkon funkcie konateľa.

Ako uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, povinnosťou konateľa je pri výkonu svojej
funkcie prihliadať na záujmy spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a konať pritom s odbornou

starostlivosťou, čo znamená, že je povinný zaobstarať si a pri rozhodovaní brať do úvahy všetky
dostupné informácie týkajúce sa záležitostí, o ktorých rozhoduje. V dobrej viere konateľ koná vtedy, ak
vynaloží primerané úsilie na to, aby spoznal záujmy spoločnosti a s touto znalosťou odborne posúdil,
ako má konať. V danej veci odvolací súd má za to, že žalovaný poznal majetkovú štruktúru spoločnosti,
bolo mu známe, že jediný spoločník vlastní viaceré spoločnosti s rovnakým predmetom podnikania a

rovnakými zásadami ich osobnej štruktúry a systému podnikania a odmeňovania, platnými pre všetky
tieto spoločnosti, minimálne pre spoločnosť D. s.r.o. so sídlom v P. republike, pre ktorú žalobca aj v
rokoch 1998-2005 pracoval a spoločnosť žalobcu a preto, ak konal v rozpore s touto vedomosťou,
porušoval povinnosti konateľa a ich porušením žalobcovi vznikla škoda celkom vo výške 3 550 565,14
Sk, čo v novej mene činí 117 857,16 eur.

Podľa § 757 Obchodný zákonník, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti
ustanovených týmto zákonom, platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.

Podľa § 135a ods. 1 Obchodný zákonník „Konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou

starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní
zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia,
zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám
by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkonesvojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy
tretích osôb pred záujmami spoločnosti.“

Podľa § 135a ods. 2 Obchodný zákonník „Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej
pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä
sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore
s týmto zákonom, b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a.

Podľa § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka „Konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že
postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme
spoločnosti. Konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali
uznesenie valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s
právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. Ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu,
konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila.“

Pokiaľ v ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka sa uvádza druh škody, za ktorý konateľ zodpovedá,
a to ak poskytol plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom a nadobudli majetok v rozpore s §
59a, odvolací súd uvádza, že v tomto ustanovení sa v druhej vete uvádza, že sú povinní uhradiť najmä
škodu tam uvedenú, čo znamená, že sú povinní uhradiť aj inú škodu spôsobenú spoločnosti.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolací súd konanie žalovaného pri úhrade sumy 2 569 089,20 Sk
na svoj účet, ako aj pri úhrade sumy 900 000.- Sk na účet spoločnosti B., spol. s r.o., pri využívaní karty
U. vo výške 16 475,94 Sk a za prenájom motorového vozidla Y. vo výške 65 000,- Sk, posúdil ako
konanie, ktorým žalovaný porušil svoje povinnosti, nekonal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere,

že koná v záujme spoločnosti, a v záujme spoločnosti, a preto mu podľa § 373 Obchodného zákonníka
vznikla povinnosť škodu nahradiť. Tejto povinnosti by sa žalovaný zbavil iba v prípade, ak by preukázal
existenciu liberačných dôvodov, na existenciu ktorých však neuniesol dôkazné bremeno.

Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalovaný v odvolaní nenapadol ich posúdenie súdom prvého stupňa a

odvolací súd sa s ich posúdením stotožňuje.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny, a to vrátane výroku o trovách konania, o
ktorých súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonnou úpravou.

V odvolacom konaní bol žalovaný neúspešný, preto podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1
O.s.p. mu nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ale mu vznikla povinnosť tieto nahradiť
žalobcovi. Právny zástupca žalobcu uplatnil a vyčíslil trovy odvolacieho konania za 1 úkon - vyjadrenie
zo dňa 4.10.2010 vo výške 652,29 eur a rež. paušál 7,21 eur, celkom v sume 659,50 eur. Odvolací

súd uvedené trovy posúdil ako dôvodné a preto žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi, na účet jeho
právneho zástupcu trovy odvolacieho konania v sume 659,50 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.