Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/129/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8104122848
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8104122848.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala

Boroňa a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobkyne E.. E. E., rod. M., bytom Z. XX, zast. JUDr.
Jankou Vasiľovou, advokátkou so sídlom Advokátska kancelária v Humennom, ul. Kudlovská č. 1, proti
žalovaným 1/ E. W., bytom A., D. XXX/XX, 2/ D. W., bytom A., D. XXX/XX, žalovaní v 1. a 2. rade
zastúpení JUDr. Jozefom Karabašom, advokátom so sídlom Advokátska kancelária v Sabinove, Ružová
10, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k.
9C 172/2004-459 zo dňa 20. 11. 2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e sa rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetná vec sa týka sporu o hranicu medzi susediacimi pozemkami a z toho vyplývajúceho sporu

o vlastníctvo sporej plochy.

Okresný súd Prešov (ďalej len ,,prvostupňový súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom určil žalobkyňu
za vlastníčku pozemku pod parcelným č. CKN 564/3 zastavané plochy a nádvoria o výmere 118
m2 podľa geometrického plánu O.. D. T. z 1.9.2013 č. 19/2013 overeného pod č. G1-355/2013 a ktorý
prvostupňový súd označil za súčasť rozsudku.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého žalobkyne boli podielovými
spoluvlastníčkami nehnuteľnosti, ktorá je vedená na LV č. XXX k.ú. Z., parcela KN 563 - záhrada o
výmere 1773 m2, a to každá v podiele 1-ice. Žalovaní v 1. - 3. rade boli spoluvlastníkmi parcely KN 564
a parcely KN 565 zapísaných na LV č. XXX v k.ú. Z..

Rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp. zn. 8C/441/71 zo dňa 24.2.1976, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 25.6.1976, bolo podielové spoluvlastníctvo medzi právnymi predchodcami účastníkov

konania zrušené a rozdelené tak, že
- žalobcom, resp. ich právnej predchodkyni pripadla parcela teraz vedená ako parcela KN 563 a
- právnym predchodcom terajších žalovaných pripadli nehnuteľnosti, ktoré sú vedené ako parcely KN
564 a KN 565.

Pri vysporiadaní svojich právnych záležitostí pôvodné žalobkyne zistili, že hranica medzi parcelami KN
563 a parcelou KN 564 neprebieha v hraniciach, v akých to bolo určené rozsudkom Okresného súdu

v Prešove č.k. 8C/441/71.

V priebehu konania terajšia žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti od pôvodných žalobkýň 1. a 2. a terajší
žalovaní nadobudli vlastníctvo nehnuteľností od pôvodných žalovaných v 1. - 3. rade.Prvostupňový súd znaleckým dokazovaním zistil hranicu podľa rozsudku z roku 1976 a podľa nech určil
vlastnícke právo žalobkyne. Žalobu o určenie hranice dopĺňacím rozsudkom zamietol ako nadbytočnú

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a konanie o vypratanie spornej plochy zastavil pre
späťvzatie žaloby v tejto časti.

Prvostupňový súd zohľadnil dôvody v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Uviedol, že spor o
hranicu susediacich pozemkov je sporom o vlastnícke právo k ploche, ktorú predstavujú vzájomne

neuznávané hranice. Za takéhoto stavu je preto dôležitý vývoj vlastníckeho práva k spornej ploche.

Nemalo by byť sporným to, že už predchodcovia účastníkov (súrodenci E. J. r. E. a R. E.) viedli súdne
konanie s cieľom rozdeliť si pozemok pod pôvodným označením 273. Tak sa aj stalo a rozsudkom
Okresného súdu Prešov z 24.2.1976 č.k. 8C/441/71-58 došlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového
spoluvlastníctva s tým, že novovytvorený pozemok pod č. 273/1 pripadol E. J. a pozemok o rovnakej

výmere 1466 m2 pod č. 273/2 pripadol R. E.. Základom rozdelenia bol geometrický plán znalca E.
z 26.3.1973.

V súčasnosti týmto pozemkom približne korešpondujú sporné pozemky na strane žalobkyne pod č. 563
a na strane žalovaných pod č. 564. Sporná je hranica medzi týmito pozemkami.

Nepochybne predstavuje rozsudok z roku 1976 v spojení s geometrickým plánom právny dôvod
vzniku sporných pozemkov (konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu, § 132 ods. 1 OZ). Z obsahu
spisu nie je pritom možné skonštatovať záver, aby sa hranica vytvorená rozsudkom v roku 1976
zmenila. Pre vydržanie sú problematické konfliktné vzťahy medzi uvedenými súrodencami potvrdené

najmenej svedkami R. E., P. Q.. Právnym dôvodom zmeny vlastníctva nie je ani technicko-hospodárske
mapovanie (THM). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, žeby THM rozširovalo okruh spôsobov
nadobudnutia vlastníctva podľa § 132 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o možnosť vydržania spornej parcely žalovanými, prvostupňový súd zastáva názor uvedený

už v uznesení krajského súdu, že k vydržaniu nemohlo dôjsť. Pri vydržaní je hlavnou podmienkou
uvedenou v § 130 Občianskeho zákonníka, aby ten, kto vec drží, ju držal dobromyseľne s ohľadom
na všetky okolnosti. Z výpovede svedkov vyplynulo, že u právnych predchodcov žalovaných tomu tak
nebolo, pretože ich právny predchodca p. E. si bez súhlasu právnych predchodcov žalobcov rozširoval
hranice pozemku, ktorý užíval po jeho rozdelení v roku 1976. Pokiaľ právni predchodcovia žalobcov

toto užívanie trpeli, robili tak z dôvodu, aby sa vyhli rodinným sporom. Je teda zrejmé, že u nich žiadna
vôľa dohodnúť sa s právnym predchodcom žalovaných na nových hraniciach neexistovala. Tomuto
záveru treba podriadiť aj podpisy právnych predchodcov účastníkov konania na zápisniciach o THM,
ktoré boli vykonané v roku 1991. Tieto sa týkali jednak len užívacieho stavu a v podstate zodpovedali
vtedajšej realite a to tomu, že pani J. v snahe vyhnúť sa sporom s p. E. rešpektovala rozsah užívania

nehnuteľnosti svojim bratom. Žiadnym spôsobom však týmto nedošlo k okolnosti zakladajúcej vlastnícke
právo právneho predchodcu žalovaných k tejto časti nehnuteľnosti.

Predpokladom vydržania je totiž skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľamusíbyťposudzovanáajzobjektívnehohľadiska,t.j.,čidržiteľprizachovanínáležitejopatrnosti,
ktorúmožnosprihliadnutímnaokolnostikonkrétnehoprípadunakaždomsubjektepožadovať,malalebo
mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod, teda

ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné
presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za
vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť,

ako vec nadobudol, teda či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby.Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam sa musí vzťahom
i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym
dôvodom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna

zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. (napríklad rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo
287/2006).

Vykonaným dokazovaním nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by v zmysle platného práva mohla
byť aspoň domnelým titulom nadobudnutia vlastníctva spornej plochy p. E.. Touto skutočnosťou nie je

samotné užívanie, ku ktorému došlo okupáciou cudzieho pozemku.

V čase podania žaloby bola pôvodnou žalobkyňou 1. E. M., žalobkyňou 2. P. E.. Na strane žalovaných
vystupovali D. E., R. E. a G. Q..

Žalovaní v odvolaní navrhli z dôvodov uvedených nižšie rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť prípadne
rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec v rozsahu suspenzívneho účinku
odvolania (vo vyhovujúcom výroku; § 206 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec aj

správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu a v súvislosti s
odvolacími námietkami dopĺňa.

Ako už je uvedené v rozsudku prvostupňového súdu, vzťah týkajúci sa spornej hranice bol už v
minulosti judikovaný a právoplatným rozsudkom súdu bola hranica určená. Žiadne okolnosti zistené z

vykonaného dokazovania neodôvodňujú túto hranicu meniť. Nezistili sa ani podmienky vydržania na
strane žalovaných, či ich právnych predchodcov.

Žalovaní v odvolaní vytkli prvostupňovému súdu, že vychádzal z posudku O.. D. T. po troch
predchádzajúcich meraniach O.. Q., O.. C. a O.. M. a ktorý nevylúčil, že by sa kontrolným dokazovaním

mohlo dospieť k určitým odlišnostiam.

Ktomutoodvolaciemudôvoduodvolacísúpoznamenáva,žetreba vyhodnocovaťzáveryznalca vcelom
kontexte jeho posudku a ten povedal, že aj keby sa vzhľadom na okolnosti prípadu vykonalo kontrolné
dokazovanie, išlo by len o ,,minimálne odchýlky, ktoré sú dovolené našimi predpismi“ (čl. 451). Žiadny

nesúlad v postupe znalca súd nezistil. Súdny znalec zameral stav v teréne a porovnal ho so stavom
podľa geometrického plánu z roku 1973. Priamym meraním vybral množinu identických bodov potrebnú
na rekonštrukciu pôvodnej meračskej priamky a výpočet súradníc lomových bodov spornej hranice z
pôvodného geometrického plánu. Po troch posúdeniach geodetmi mohol znalec O.. T. vyhodnocovať
aj odborné názory predchádzajúcich geodetov. Právny názor v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení

odvolacieho súdu je založený na cieli zistiť s čo najväčšou presnosťou hranicu podľa rozsudku z roku
1976 a s odkazom na údaje zistiteľné z geometrického plánu z roku 1973. K tomu bolo nariadené aj
znalecké dokazovanie znalcom O.. T.. Je len logické, že nemuselo ísť ani o hranicu podľa faktického
užívania v prírode ani podľa katastrálneho stavu, ktorý platí len dovtedy, kým sa nepreukáže opak (§
70 zákona č. 162/1995 Z.z. (katastrálny zákon). Odklon od stavu v katastri sa po dokazovaní v súdnom

konaní zistil. Za takýchto okolností ďalšie meranie (v poradí piate s minimálnymi a teda prípustnými
odchýlkami) by nové poznatky neprinieslo.

Odvolateliavytýkajúprvostupňovémusúdu,ženezohľadnilprincípysúkromnéhopráva vrátaneprincípu
právnej istoty v súvislosti s tým, že pozemok kúpili dobromyseľne. Tento odvolací dôvod nemôže obstáť,

pretože žalovaní kupovali pozemok počas súdneho konania (V 274/2005), o ktorom mali vedomosť, a
teda v čase kúpy mohli počítať s tým, že môže byť preukázaný opak údajov v katastri vrátane údaju o
vlastníckom práva ku kupovanému pozemku, resp. jeho časti. Je logické, že súdne konanie o určeniepriebehu hranice môže skončiť aj tak, že skutočná hranica nekorešponduje údaju v katastri. To platí
aj pokiaľ ide o iné vecné právo vrátane záložného práva v prospech banky.

Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. údaje katastra sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

Odvolatelia namietajú, že sa nevyhodnotilo správanie predchodcu brata E. J. na účely vydržania.
K tejto námietke odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom prvostupňového súdu o nedostatku
dobromyseľnosti R. E. na účely vydržania pozemku v inej hranici ako tej, ktorá bola určená právoplatným

rozsudkom súdu. R. E. mohol dobre poznať hranicu podľa rozsudku z roku 1976 a užívanie časti
záhrady E. J. nepredstavuje platný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva. To samo postačuje na
záver, že tak zo subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska R. E. nemohol byť dobromyseľný v užívaní
sporného pozemku, ktorý na základe rozsudku súdu pripadol jeho sestre E. J.. Navyše dokazovanie
potvrdilo konfliktnú povahu R. E. a na druhej strane nadmernú ústupčivosť jeho sestry E. J.. Napríklad
svedkyňa P. Q. vypovedala o postojoch E. J., že jej brat R. chcel aj sestrinu polovicu a ona sa vyjadrila,

že kým brat žije, tak to nechá tak (čl. 296). Pokiaľ aj užívaním došlo k postupom času k posunu
hranice, na účely vydržania takéto užívanie nepostačuje. Za takýchto okolností ani uzavretie technicko-
hospodárskeho mapovania nemohlo založiť dobromyseľnosť na strane R. E.. Z objektívneho hľadiska
je problematické konštatovať dobromyseľnosť, ak R. E. vedel o rozsudku o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva a ak dohoda ohľadne nadobudnutia nehnuteľnosti si vyžadovala písomnú

formu.

Rozsudok je založený na skutkovom stave, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a prvostupňový
súd vec správne právne posúdil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny
potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.