Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. marec 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/373/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2202899114
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2202899114.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu
JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Fedora Benku v právnej veci žalobcov: 1. D. D. E., 2. O. E., obaja bytom M.
X-X/X/X, XXXX V., Rakúsko, proti žalovaným: 1. D. P., 2. E. P., obaja bytom E. R., zast. advokátkou JUDr.
Evou Bubniakovou so sídlom Krížna 8, Dunajská Streda, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume
5.168,30 eura s príslušenstvom, na odvolanie všetkých účastníkov konania proti rozsudku Okresného

súdu Dunajská Streda č.k. 7C/57/2002-408 zo dňa 26. februára 2015 spolu s opravným uznesením č.k.
7C/57/2002-443 zo dňa 17. apríla 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku I. o povinnosti žalovaných vydať žalobcom
bezdôvodné obohatenie za čas od 01.05.2000 do 31.10.2002 s príslušnými úrokom z omeškania p o
t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vydania bezdôvodného obohatenia

za čas od 01.01.2005 do 31.03.2005 m e n í tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í
spoločne a nerozdielne vydať žalobcom v 1. a 2. rade bezdôvodné obohatenie za čas od 01.01.2005 do
31.03.2005 v sume 789,66 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 263,22 eura
od 01.01.2005 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 263,22
eura od 01.02.2005 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 263,22 eura
od 01.03.2005 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku v

napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania účastníkov a trov konania
štátu z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť vydať žalobcom
v 1. a 2. rade bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.05. do 31.10.2002 v sume 3.475,40 eura
spolu s príslušným úrokom z omeškania od zročnosti tej-ktorej sumy až do zaplatenia a to všetko do

troch dní od právoplatnosti rozsudku a uložil ďalej žalovaným povinnosť vydať žalobcom bezdôvodné
obohatenie za obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2005 v sume 711,41 eura spolu s úrokom z omeškania
z tej-ktorej sumy mesačného bezdôvodného obohatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudkuavozvyškužalobužalobcovzamietol.Konaniečiastočneovydaniebezdôvodnéhoobohatenia
za obdobie od 01.08.1998 do 30.04.2000 v sume 63.000,- Sk (2.091,21 eura) s príslušenstvom a za
obdobie od 01.04.2005 do 28.02.2011 v sume 49.774,08 eura s príslušenstvom zastavil. Rozhodol

o povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcom náhradu trov konania a žalobcom v 1. a
2. rade, ako aj žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť nahradiť trovy štátu a to všetko ako bude
vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnilaplikáciou ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 96 - zastavenie konania, § 142 ods. 1 OSP
- trovy konania), ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka (§ 451 ods. 1, 2
- bezdôvodné obohatenie, § 517 v spojení s § 3 vyhlášky č. 87/1995 Z.z. - omeškanie s vydaním

bezdôvodného obohatenia). Vecne argumentoval tým, že po spojení žalôb (uznesením z 09.12.2014
č.k. 7C/74/2005-372 s konaním 7C/57/2002 s tým, že vo veci sa naďalej koná pod sp. zn. 7C/57/2002) a
čiastočnom späťvzatí žaloby predmetom konania zostalo vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 01.05.2000 do 31.10.2002 a od 01.01.2005 do 31.03.2005 spolu s príslušenstvom. Žalobu žalobcovia
odôvodnili tým, že sú vlastníkmi nehnuteľností vedených v LV č. XXXX nachádzajúcej sa v R., na

Q. ulici č. XX - rodinný dom súp. č. XXX, ako aj pozemkov, na ktorých sa nachádza. Tvrdili, že
domovú nehnuteľnosť aj s priľahlými pozemkami bez právneho titulu užívajú žalovaní, preto im musia
vydať bezdôvodné obohatenie za doterajšie užívanie nehnuteľností. Žalobcovia pôvodne so žalovanými
uzavreli dňa 08.04.1995 zmluvu o nájme, ktorej predmetom je nájom bytu druhej kategórie, postavený
na parc. č. 29 o výmere 489 m2, súp. č. XXX, č. bytu XX na prízemí, pozostávajúci z troch izieb, kuchyne,
príslušenstva a vedľajších miestností a nachádzajúci sa v domovej nehnuteľnosti v R. na P. ulici č. XX.

Účastníci mali uzavrieť i nájomnú zmluvu, ktorý nájom bol dohodnutý od 01.04.1994 na dobu neurčitú,
avšak nájomcovia odmietli uzavrieť zmluvu, predmetom nájmu ktorej bola pivnica vo výmere 28,70 m2,
povalové priestory i pozemky. Súd mal preukázané, že oprávneným subjektom, teda v prospech koho
sa vydáva bezdôvodné obohatenie, sú žalobcovia. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní sa bezdôvodne
obohatili na úkor žalobcov, keďže bývali v domovej nehnuteľnosti a užívali aj priľahlú záhradu bez

platenia nájomného, resp. čiastočným platením v nepatrnej výške vlastníkovi nehnuteľností. Nakoľko
dôvodnosť žaloby bola preukázaná, súd sa zameral na určenie výšky bezdôvodného obohatenia.
Žalobcovia sa snažili preukázať výšku bezdôvodného obohatenia potvrdeniami z realitných kancelárií,
čo žalobcovia spochybňovali, pretože nik z realitných kancelárií nevykonal ohliadku domu a nezohľadnil
zastaralosť bytov a preto takéto potvrdenia nepovažovali za objektívne. Preto súd v konaní nariadil

znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva za účelom zistenia objektívneho nájomného za
rozhodné obdobie súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva. Znalkyňa Izabela
Tokovicsovápodalavoveciznaleckýposudok,vktoromurčilaročnénájomnézažiadanéobdobiajednak
spojené so službami a v dodatku jej bola uložená povinnosť vypočítať výšku nájomného bez platenia
služieb spojených s užívaním bytu a bez fondu opráv. Takto vypracovala dodatok k znaleckému posudku

č. 68/2014 za obdobie od 01.08.1998 do 31.07.2001 ako aj za obdobie od 01.01.2005 do 28.02.2011
bez platenia služieb, ako aj fondu opráv. Znalkyňa potom určila v rekapitulácii všeobecnú hodnotu nájmu
stavieb a pozemkov tak, že v roku 2000 nájom stavieb vyčíslila sumou 2.867,85 eura a nájom pozemkov
sumou 549,- eur, spolu 3.416,85 eura ročne; v roku 2001 nájom stavieb určila sumou 303,38 eura a
nájom pozemkov 547,50 eura, teda nájom nehnuteľností v roku 2001 spolu 3.550,88 eura. V roku 2002

nájom stavieb bol stanovený sumou 2.774,07 eura a nájom pozemkov 518,08 eura, teda nájom spolu
3.292,15 eura za rok. V roku 2005 nájom stavieb bol vyčíslený znalkyňou na sumu 1.271,75 eura a
nájom pozemku 1.886,98 eura, teda v roku 2005 celkom nájom 3.158,73 eura. Aj počas tohto obdobia
žalovaní uhrádzali žalobcom nájomné po 786,- Sk (26,09 eura), ktorú sumu za toto obdobie žalobcovia
prijali a na pojednávaní to potvrdili. Za obdobie od 01.05.2000 do 31.10.2002 žiadali žalobcovia iba

o zaplatenie 3.475,40 eura, i keď podľa znaleckého posudku za toto obdobie bolo nájomné vyčíslené
vyššie. Pretože súd nemôže ísť nad rámec žalovanej istiny, žalobcom v plnej výške im túto sumu priznal,
keďže žalovaní sa na ich úkor v tejto výške obohatili a preto súd rozhodol o povinnosti žalovaných
vydať žalobcom bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.05.2000 do 31.10.2002 v sume 3.475,40
eura spolu s úrokmi z omeškania toho-ktorého mesačného nájomného do zaplatenia. Žalobcovia sa

ďalej domáhali vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.05.2005 do 31.03.2005, teda za
tri mesiace celkom v sume 1.692,90 eura spolu s úrokmi z omeškania. Podľa znaleckého posudku
v roku 2005 ročné nájomné predstavovalo spolu 3.158,73 eura, teda mesačne 263,22 eura, z čoho
bolo potrebné odpočítať zaplatené nájomné 26,09 eura, ktoré žalovaní uhradili. Z toho potom vyplýva
nedoplatok na nájomnom mesačne 237,13 eura, celkom za obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2005 ide

o sumu 711,41 eura, ktorou sa žalovaní obohatili a vo zvyšku súd túto žalobu zamietol. Súd žalobcom
súčasne priznal proti žalovaným sankciu z omeškania, keďže s vydaním bezdôvodného obohatenia sa
dostali do omeškania. Žalobcovia mali v konaní úspech, preto sú povinní žalovaní zaplatiť im náhradu
trov konania, o ktorej rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Rovnako bude
rozhodnuté osobitným uznesením o trovách konania štátu, keďže tieto je potrebné zosumarizovať po

ich priznaní znalkyni.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade a žalovaní v 1. a
2. rade.Žalobca v 1. rade v odvolaní namietal správnosť výrokov II., III. a VI., keďže rozhodnutie súdu prvého
stupňa v napadnutých výrokoch považuje za nezákonné a arbitrárne. Poukázal na to, že v konaní

5C/171/1996 (v skutkovo rovnakej veci) Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením sp. zn.
9Co/26/2013-342 z 28.03.2013 uložil súdu prvého stupňa za účelom dodržiavania procesnej čistoty
postupu súdu prvého stupňa dôsledne dodržiavať princíp aplikácie § 118 ods. 2 OSP, ktorý postup súd
prvého stupňa v predmetnom konaní neaplikoval. Poukázali na to, že znaleckým posudkom nebola
stanovovaná trhová cena nájomného za rodinný dom ale za byt, tak ako to vyplýva z uznesenia z

15.10.2002. Poukázali na to, že súd prvého stupňa vo veci stále riešil len znalecký posudok podľa
svojej predstavy a po skončení dokazovania znalcom na poslednom pojednávaní dňa 26.02.2015 bez
prítomnosti žalobcov vyhlásil dokazovanie za skončené a v rozpore s ustanoveniami OSP vyniesol
rozsudok. Zákonná sudkyňa im tým neumožnila v konaní dokázať, že existuje len jediná platná nájomná
zmluva uzatvorená medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným v 1. rade a to dňa 21.02.1994 na dobu určitú
od 01.01.1994 do 31.03.1994. Bolo stanovené i nájomné, v akej sume, dôkaz o tom sa nachádza v

spise. Právna zástupkyňa žalovaných v konaní 7C/74/2005 doručila súdu vyjadrenie zo dňa 28.02.2011
v ktorom uvádza, že dňa 08.04.1995 platne uzavreli nájomnú zmluvu so žalobcami s dohodnutým
nájomným 520,- Sk, avšak platia mesačne 35,- eur na osobitný účet, nakoľko žalobcovia od 01.10.2007
odmietajú peniaze prevziať. Poukázal na obsah konania Okresného súdu v Dunajskej Strede pod sp.
zn. 4C/145/1996, o privolenie výpovede z nájmu bytu. Ak by bola táto zmluva o nájme bytu platná,

jej platnosť skončila dňom 28.02.1998 (nájomná zmluva na dobu neurčitú z neuvedeného dňa od
01.04.1994). Argumentoval však, že k uzatvoreniu zmluvy o nájme na dobu neurčitú platne nedošlo,
preto mala byť podaná žaloba o vypratanie nehnuteľnosti a žalovaní by nemali právo na bytovú náhradu.
Poukázal na to, že v danom prípade ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia užívaním cudzej
veci bez platnej nájomnej zmluvy(viď rozsudok NS ČR zo dňa 06.05.2009 sp. zn. 30 Cdo 1207/2007).

Namietal správnosť postupu súdu pri určení výšky bezdôvodného obohatenia, keďže súd tu vychádzal
len z výsledkov znaleckého dokazovania, i keď mal zohľadniť odborný odhad realitných kancelárií a
výšku nájomného mal stanoviť z priemeru týchto výsledkov. Nespravodlivosť v rozhodnutí vidí i v tom, že
keď sa súd rozhodol vychádzať z výsledkov znaleckého posudku a potom jednej strane znížil uplatnený
nárok za obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2005, mal umožniť a pripustiť rozšírenie nároku za obdobie

od 01.05.2000 do 31.10.2002 v zmysle znaleckého posudku, čo ale nezákonným vyhlásením rozsudku
na pojednávaní dňa 26.02.2014 zmaril. Poukázali i na č.l. 12, 15 a 16 spisu o určení a oznámení výšky
bezdôvodného obohatenia za uvedené obdobie, ktoré žalovaní akceptovali. Preto výšku bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 01.01.2000 nemal súd čo spochybňovať, resp. dokazovať. Súd mal vo veci
rozhodnúť v primeranej lehote šiestich mesiacov a čo sa týka znaleckého posudku, tieto náklady by mal

znášal len súd sám, teda štát. Je nespravodlivé, aby náklady za znalecké posudky znášali účastníci
konania, ktorí tento stav nezavinili. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil, konajúcu sudkyňu ako zrejme zaujatú z rozhodovania veci vylúčil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Žalobkyňa v 2. rade (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) vo svojom odvolaní poukázala na to,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, zmätočné a nemajúce oporu vo vykonanom
dokazovaní. Poukázala na to, že svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa 26.02.2015 žiadali
z dôvodu práceneschopnosti ospravedlniť. Súd však v rozpore s ustanovením § 138 ods. 4 na
pojednávanívyniesolajrozsudokatobezmožnostiumožniťžalobcomvyjadriťsakdoterazvykonanému

dokazovaniu, predovšetkým k novo vyhotovenému dodatku k znaleckému posudku č. 68/2014, ktorý má
slúžiť ako podklad pre rozhodnutie vo veci samej, ktorý bol žalobcom doručený 18.02.2015. Žalobcom
sa prakticky odňala možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu pred vyhlásením rozhodnutia vo
veci samej a skončenia dokazovania s poukazom na § 120 ods. 4 OSP, predovšetkým však k záverom
k dodatku k znaleckému posudku č. 68/2014, tým aj dispozícia so samotnou žalobou s poukazom na

§ 95 OSP vrátane podania záverečného návrhu. Týmto dodatkom znalec ustálil všeobecné nájomné
za obdobie od 01.05.2000 do 31.10.2002 vo vyššej sume ako znel petit žaloby - za rok 2000 ustálil
znalec všeobecné nájomné v sume 284,73 eura, za rok 2001 v sume 295,90 eura a za rok 2002 v sume
274,34 eura. Postupom súdu sa potom žalobcom odňala možnosť rozšíriť žalobný návrh s poukazom
na ustanovenie § 95 OSP. Poukázala ďalej na to, že nesprávny je i ďalší výrok, ktorým súd prvého

stupňa uložil žalovaným povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie za čas od 01.01.2005 do 31.03.2005 v
sume 711,41 eura spolu s úrokom i z omeškania, keď v prospech žalovaných započítal platenie akéhosi
nájomného v sume 26,09 eura mesačne. Uvedená skutočnosť sa však tohto obdobia netýka, nebola
nijako preukázaná a z vykonaného dokazovania potom nevyplýva. Žalovaní nájomné v prospech účtužalobcov uhrádzali do konca roka 2003. Za obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2005 takto nerobili, teda
ide o jasný omyl súdu, majúci dosah na správne rozhodnutie vo veci samej na základe vykonaného
dokazovania. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku nepovažoval za dôvodné ozrejmiť účastníkom

konania ako dospel k výškam uznaného bezdôvodného obohatenia, keďže rozsudok zrozumiteľne
neodôvodnil ani po právnej ani po skutkovej stránke. Preto navrhla svojmu odvolaniu vyhovieť, rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaní v 1. a 2. rade.

Poukázali na to, že žalobcovia okrem týchto dvoch sporov vedú proti nim ďalšie spory a exekučné
konania, pričom v priebehu sporu viackrát menia svoje podania, preto sa nevedia dobre vo veciach
zorientovať. Bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.05.2000 do 31.10.2002 kategoricky odmietajú,
nakoľko práve v tomto období riadne platili nájomné, dokonca viac, ako bolo v nájomnej zmluve. Za
rok 2000 zaslali k rukám žalobcov celkom sumu 9.432,- Sk, teda viac o 3.192,- Sk ako bolo uvedené v
zmluve (520,- Sk). Uvedenú sumu 9.432,- Sk zaplatili aj za roky 2001 a 2002. Čo sa týka nájomného za

obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2005, žalobcovia od februára 2003 prestali preberať nájomné, takže
nájomné je poukazované na tento účet. Sumu 711,41 eura sú ochotní zložiť k rukám žalobcov, avšak
bez úrokov, nakoľko oni nespôsobili, že žalobcom nebolo nájomné riadne poukázané. Poukázali na to,
že do dnešného dňa nebola riešená ich bytová náhrada, i keď v Žrebčinci Šamorín pracovali 40 rokov.
Preto žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP),

preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods.
1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a rozhodol spôsobom

uvedeným vo výrokovej časti. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j.
jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého

stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom tohto konania v konečnom znení petitu žalobcov bol nárok žalobcov na vydanie
bezdôvodného obohatenia jednak za obdobie od 01.05.2000 do 31.10.2002 v sume 3.475,40 eura spolu
s príslušnými úrokmi z omeškania a ďalej bezdôvodné obohatenie od 01.01.2005 do 31.03.2005 v sume
1.692,90 eura spolu s úrokom z omeškania.

Z obsahu spisu vyplýva, že v súlade s LV č. XXXX v k.ú. R. sú žalobcovia vedení ako bezpodieloví
spoluvlastníci tam označených nehnuteľností, mimo iného i rodinný dom súp. č. XXX nachádzajúci sa
na zastavaných plochách a nádvoriach k tomu prislúchajúcich.

Žalovaní ako pôvodní nájomcovia doposiaľ v týchto nehnuteľnostiach bývajú (i keď rozsudkom súdu

im bola uložená povinnosť vysťahovať sa z predmetného bytu). Predmetom sporu je nárok žalobcov
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že žalovaní bez právneho dôvodu užívajú
predmetné nehnuteľnosti potom, čo im bola uložená povinnosť z predmetného bytu sa vysťahovať.

Súd prvého stupňa rozhodoval o nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia za čas

od 01.05.2000 do 31.10.2002. Tu žalobcovia uplatnili nárok na zaplatenie sumy 3.475,40 eura s
príslušenstvom a súd prvého stupňa im tento nárok priznal a vo zvyšku nad prisúdenú istinu ich žalobu
zamietol ako bezdôvodnú s poukazom na to, že i keď podľa znaleckého posudku za toto obdobie bolo
vyčíslené vyššie nájomné, súd nemôže ísť nad rámec žalovanej istiny, preto žalobcom tento nárok vplnej výške (i bez odpočítania sumy 26,09 eura) uplatnenú istinu priznal a to spolu s príslušným úrokom
z omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojitosti s vyhláškou č. 87/1995 Z.z.

Žalobcovia v 1. a 2. rade svojim odvolaním napadli zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa
s poukazom na to, že súd v konaní nestanovil trhovú cenu nájomného za rodinný dom ale byt a to v
zmysle uznesenia z 15.10.2002. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol na poslednom pojednávaní dňa
26.02.2015 bez prítomnosti žalobcov, keď poukázal i na nedostatky pri aplikácii § 118 ods. 2 OSP.

K tomuto odvolaciemu dôvodu žalobcov odvolací súd uvádza, že obsahom spisu samotného ale i
napadnutým rozsudkom je preukázané viacero procesných dispozícií žalobcov s predmetom konania, s
výškou predmetného nároku, ktorý si v konaní uplatňovali, ale i špecifikáciou rôznych období, za ktoré
bezdôvodné obohatenie od žalovaných žiadali. Dodatok k znaleckému posudku znalkyne Ing. Izabely
Tokovicsovej im bol doručený 18.02.2015 a predvolanie na pojednávanie dňa 26.02.2015 prevzali dňa
03.02.2015. Z uvedeného vyplýva, že obaja žalobcovia mali dostatočný čas na prípravu na pojednávanie

dňa 26.02.2015, resp. i dostatočný časový priestor na oboznámenie sa s dodatkom k znaleckému
posudku znalkyne a vyvodenie konečného právneho záveru zo znalkyňou vyčísleného bezdôvodného
obohatenia za čas od 01.05.2000 do 31.10.2002. Naopak, žalobcovia podaním zo dňa 25.02.2015
doručeným súdu prvého stupňa elektronicky (na ktoré podanie súd prvého stupňa prihliadol), mohli
súčasne disponovať s predmetom sporu, t.j. výškou požadovaného bezdôvodného obohatenia za čas

od 01.05.2000 do 31.10.2002 a to v súlade s vyčísleným bezdôvodným obohatením znalkyňou. Preto
nemožno súhlasiť s ich názorom, že tým súd prvého stupňa porušil ich práva, pretože im odňal možnosť
konať pred súdom. Bolo na žalobcoch, že po oboznámení sa s dodatkom k znaleckému posudku, po
zohľadnení, akú sumu bezdôvodného obohatenia za 30 mesiacov hore uvedeného obdobia uplatňujú,
ktorá spolu predstavuje sumu 3.475,40 eura, i keď z dodatku k znaleckému posudku znalkyne vyplýva

im nárok na vyššiu sumu, nevyvodili vo svoj prospech žiadne procesné úkony, teda nerozšírili svoj nárok
za žalované obdobie, ale zotrvali na doposiaľ uplatnenej sume bezdôvodného obohatenia 3.475,40
eura. Preto tieto výhrady žalobcov o procesnom pochybení súdu, ktorý im odňal možnosť konať,
keďže im neumožnil rozšíriť žalobu nad prisúdenú istinu sú nedôvodné a bezpredmetné. Odvolací súd
tak nemá preukázané, že tu bolo porušené právo žalobcov konať pred súdom a uskutočňovať ako

účastníci konania procesné úkony a návrhy, keďže procesný postup súdu prvého stupňa, ktorý konal v
neprítomnosti žalobcov, nebol v rozpore so zákonom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje
práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia,
právo na riadne a spravodlivé súdne konanie a pod.).

Právo účastníka občianskeho súdneho konania byť prítomný na pojednávaní nemožno chápať
absolútne. Inak by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania opakovaných žiadostí
o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom v rukách účastníka konania a
súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu (súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu
spravodlivého usporiadania v právom regulovaných spoločenských vzťahoch. Je preto ústavne súladné,

ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu
vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania žiadosti účastníka konania o odročenie
nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez prítomnosti účastníka konania (porovnaj
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 449/2011-20 zo dňa 18. októbra 2011).

Odvolací súd nemal obsahom spisu preukázané, že by žalobcovia, ktorí sa pojednávania dňa
26.02.2015 nezúčastnili z dôvodu práceneschopnosti, požiadali o odročenie tohto pojednávania
a nevyhovením tejto žiadosti im súd znemožnil vyjadriť sa k doteraz vykonanému dokazovaniu,
predovšetkým k dodatku k znaleckému posudku. Žalobcovia o odročenie pojednávania nežiadali, i keď
sa ho nezúčastnili, svoju neúčasť ospravedlnili.

V danom prípade nebolo možné aplikovať v odvolaní žalobcov namietané ustanovenie § 118 ods. 2
OSP, keďže žalobcovia sa na pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok nezúčastnili, obaja saospravedlnili, preto súd pojednával v ich neprítomnosti, za ktorého stavu aplikácia ustanovenia § 118
ods. 2 OSP neprichádzala do úvahy.

Ani odvolaniu žalovaných nebolo možné priznať úspech, pretože nepreukázali zaplatenie pohľadávky
žalobcov v tomto období, i keď užívali ich nehnuteľnosť a tak odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil(§ 219 OSP).

Námietky žalobcov v súvislosti s tým, že súd prvého stupňa nezohľadnil vyjadrenia realitných kancelárií

o výške bezdôvodného obohatenia neobstoja a odvolací súd poukazuje na to, že znalkyňa mala k
dispozícii pri vypracovaní znaleckého posudku a jeho dodatku k dispozícii celý spisový materiál, t.j. i
stanoviská realitných kancelárií, ktoré zohľadnila, avšak zohľadnila i stav predmetných nehnuteľností,
ich vybavenie a reálne bezdôvodné obohatenie s prihliadnutím k okolnostiam prejednávaného prípadu.

Námietky žalobcov obsiahnuté v odvolací v súvislosti so zaujatosťou procesnej sudkyne JUDr. Oľgy

Csémyovej odvolací súd vyhodnotil ako námietky v zmysle § 14 ods. 3 OSP súvisiace s postupom
sudcu v konaní a rozhodovaní o prejednávanej veci, ktoré sa netýkajú osobného vzťahu sudcu k veci,
k účastníkom alebo ich právnym zástupcom, pretože na takéto námietky týkajúce sa postupu v konaní
sa neprihliada.

Čo sa týka obdobia za čas od 01.01.2005 do 31.03.2005 súd im priznal nárok v sume 711,41 eura spolu
s úrokom z omeškania, keď v prospech žalovaných započítal platenie akéhosi mesačného nájomného
po 26.09 eura mesačne. Uvedená skutočnosť sa však tohto obdobia netýka, nebola preukázaná a z
vykonaného dokazovania to ani nevyplýva. Žalovaní nájomné v prospech účtu žalobcov uhrádzali do
konca roku 2003. Za obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2005 takto nerobili.

Žalovaní ako v konaní, tak i v odvolaní k tomuto nároku žalobcov uviedli, že od februára 2003 prestali
žalobcovia preberať nájomné, takže nájomné je poukazované na osobitný účet. Preto uviedli, že sumu
711,41 eura sú ochotní zložiť k rukám žalobcov, avšak bez úrokov, nakoľko nespôsobili, že žalobcom
nebolo nájomné riadne poukázané.

Podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964, ďalej aj OZ) splnením dlh zanikne.

Podľa § 522 OZ veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase
plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V takých prípadoch je veriteľ najmä povinný nahradiť

dlžníkovi náklady, ktoré mu tým vznikli. Ďalej naňho prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy veci.
Okrem toho je dlžník oprávnený žiadať od veriteľa náhradu iných škôd spôsobených mu omeškaním,
ak možno veriteľovi pripočítať zavinenie.

Podľa § 523 OZ za čas veriteľovho omeškania nie je dlžník povinný platiť úroky.

Veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu. V takých prípadoch je veriteľ najmä povinný nahradiť dlžníkovi náklady, ktoré
mu tým vznikli.

Podľa § 568 OZ ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo
je v omeškaní alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo veriteľa nepozná,
nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží do úradnej úschovy. Vynaložené
potrebné náklady s tým spojené znáša veriteľ.

Do súdnej úschovy možno za účelom splnenia záväzku zložiť peniaze, cenné papiere a iné hnuteľné
veci hodiace sa na úschovu (§ 185 ods. 1 OSP).

Uloženie predmetu plnenia do úradnej (súdnej) úschovy, ak sa vykonalo v súlade s ustanovením § 568,
má účinky splnenia dlhu. Toto ustanovenie taxatívne uvádza prekážky na strane veriteľa, pre ktoré dlžník

nemôže splniť svoj záväzok riadne, a preto sa záväzku môže zbaviť uložením predmetu plnenia do
úradnej úschovy.V danom prípade súd prvého stupňa znížil mesačné bezdôvodné obohatenie za čas od 01.01.2005
do 31.03.2005 trikrát o 26,09 eura s príslušným úrokom a keďže mesačné bezdôvodné obohatenie
predstavuje 263,22 eura, v skutočnosti žalobcom priznal 237,13 eura.

Žalobcovia nesúhlasia s tým, že by od žalovaných obdržali za sporné obdobie sumu 26,09 eura
mesačne(že by im ho žalovaní zaslali či ponúkali), žalovaní zasa tvrdia, že od marca 2003 prestali
žalobcoviaprijímaťnimipoukazovanésumymesačnéhonájomnéhoapretototoskladalinasvojzriadený
účet. Treba uviesť, že tieto skutočnosti žalovaní doposiaľ nepreukázali.

Je faktom, že v omeškaní môže byť i veriteľ a to ten, ktorý neprijme riadne ponúknuté plnenie alebo
neposkytne potrebnú súčinnosť na splnenie dlhu, pričom veriteľ je povinný prijať i čiastočné plnenie.
Veriteľovi vtedy vzniká povinnosť zaplatiť dlžníkovi náklady, ktoré mu s jeho omeškaním vznikli.

Ak je veriteľ v omeškaní, k splneniu dlhu na strane dlžníka nemôže dôjsť, pretože veriteľ neprijal riadne

ponúkané plnenie. Dlžník má preto možnosť toto plnenie zložiť do súdnej úschovy. Ak sa toto uloženie
predmetu plnenia do úradnej úschovy vykoná v súlade s platnou právnou úpravou, má účinky splnenia
dlhu.

Žalovaní v konaní nepreukázali, že by postupovali hore uvedeným spôsobom. Nepreukázali, že by v

spornom období poukázali žalobcom vôbec nejaké plnenie, nepreukázali, že by v tom-ktorom mesiaci
žalobcom uvedené plnenie ponúkali, naopak uviedli, že pre omeškanie žalobcov zasielali plnenie na
nimi vytvorený ich osobný účet, teda nie na účet žalobcov (§ 567 ods. 2 OZ), keďže peňažný dlh je
možné plniť aj prostredníctvom peňažného ústavu alebo poštového podniku.

V danom prípade odvolací súd nemal obsahom spisu preukázané, že by žalovaní plnili ktorýmkoľvek
uvedeným spôsobom, že by svoje plnenie zaslali žalobcom či zložili do súdnej úschovy, že by potom, ako
žalobcovia odmietli prijať čo i len čiastočné plnenie, zvolili niektorý z náhradných spôsobov plnenia a
preto nemožno považovať za preukázané, že tu bol veriteľ v omeškaní a že by preto žalobcom nevzniklo
právo na plnenie v celom rozsahu, teda odvolací súd nemal preukázanú dôvodnosť odpočítania sumy

26,09 eura mesačne zo získaného bezdôvodného obohatenia - zo sumy 263,22 eura.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Odvolací súd mal obsahom spisu preukázanú dôvodnosť nároku žalobcov za čas od 01.01.2005 do
31.03.2005 na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu užívaním
vlastníctva nehnuteľnosti žalobcov, takže žalovaní sú povinní takto získané bezdôvodné obohatenie
mesačne v sume 263,22 eura im vydať.

Za čas od 01.01.2005 do 31.03.2005 bolo dôvodné, aby žalovaní vydali žalobcom bezdôvodné
obohatenievsume789,66euraapretoodvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutomvýroku
o vydaní tohto bezdôvodného obohatenia zmenil tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní žalobcom
v 1. a 2. rade vydať bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.01.2005 do 31.03.2005 v sume 789,66
eura spolu s úrokmi z omeškania zo sumy 263,22 eura vždy od prvého dňa toho ktorého mesiaca s

úrokom z omeškania vo výške 8% do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Týmto bol zmenený výrok II., III. predmetného rozsudku, keďže odvolanie žalobcov bolo v tejto časti
dôvodné, naopak, odvolanie žalovaných bolo v tejto časti nedôvodné.

Čo sa týka odvolania žalobcov v súvislosti s tým, že predmetný rozsudok súdu prvého stupňa je

nepreskúmateľný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní s výnimkou nároku žalobcov na vydanie
bezdôvodného obohatenia z roku 2005 sa odvolací súd s týmto nestotožňuje. Rozsudok súdu prvého
stupňa i jeho odôvodnenie je zamerané predovšetkým na posúdenie právneho vzťahu medzi účastníkmi
a vydanie bezdôvodného obohatenia a súd prvého stupňa relevantné skutočnosti vo svojom rozhodnutí
jasne a vecne v potrebnom rozsahu zistil a odôvodnil. Tu je potrebné zdôrazniť, že nie všetky námietky a

argumenty účastníkov sú také, s ktorými sa súd musí vyporiadať v rámci konania a rozhodovania a ktoré
musí zakomponovať do konečného rozhodnutia. Súd sa zaoberá predovšetkým tými skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie významné (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku II., III. zmenil spôsobom
uvedeným vo výrokovej časti.

Spolu s rozhodnutím vo veci samej je spojený i výrok o trovách konania účastníkov a štátu. Žalobcovia
osobitne napadli výrok o povinnosti všetkých účastníkov nahradiť trovy štátu tak, ako budú vyčíslené

v uznesení. Súd prvého stupňa pritom predchádzajúcim výrokom uložil žalovaným povinnosť zaplatiť
žalobcom náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku. Oba tieto výroky však nedostatočne odôvodnil, keď konštatoval, že žalobcovia mali v konaní
úspech (v akom rozsahu neuviedol), preto podľa § 142 ods. 1 OSP (teda mali v konaní plný úspech,
koľko uplatňovali, koľko im bolo priznané), preto sú žalovaní povinní im zaplatiť náhradu trov konania,
o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku podľa § 151 ods. 3 OSP.

Pritom ustanovenie § 151 ods. 3 OSP ustanovuje oprávnenie súdu rozhodnúť o trovách konania do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, teda súd vôbec nekonštatuje, ktorý účastník mal či
nemalvkonaníúspech,aletotokonštatovanieustáliažpoprávoplatnostirozhodnutiavovecisamej.Súd
prvého stupňa teda tento výrok nesprávne koncipoval a nesprávne i odôvodnil. Rovnako je nesprávny
a nepreskúmateľný výrok o náhrade trov konania štátu, ku ktorým má súd úmysel zaviazať všetkých

účastníkov konania.

Podľa § 224 ods. 4 OSP ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci
samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách
odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Preto odvolací súd výroky o trovách konania účastníkov i štátu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, aby jeho postup bol súladný s ustanoveniami § 142 a nasl. a § 151 OSP s tým, že v
novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa v zmysle § 224 ods. 4 OSP i o trovách tohto odvolacieho
konania.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.