Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/604/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4200899927
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4200899927.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ J. J., nar. XX.XX.XXXX,
bydlisko: Q., G. M. XXXX, 2/ R. J., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko: Q. M., F. XX, 3/ S. J., nar. XX.XX.XXXX,
bydlisko: F., X. XXXX/XX, zastúpených: JUDr. Roman Blažek s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Komárno, Pohraničná 4, za ktorú koná JUDr. Roman Blažek, advokát, proti odporkyni: J. F., nar.
XX.XX.XXXX, bydlisko: Q., Y. XX, zastúpenej : Mgr. Elena Szabóová, advokátka so sídlom Nové Zámky,
Kapisztóryho 2, o určenie, že odporkyňa nie je vlastníčkou nehnuteľnosti, o odvolaní odporkyne proti
rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 21. júla 2014 pod č.k.10C/14/2000-720 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že nehnuteľnosti vedené Správou katastra X. na LV č.
XXXX pre kat.úz. Q. ako parc. č. 4354, 12909, 2324, 2993/1, 4078, 4514, 6793/2, 6794/2, 12907, 12908,
13991/1, 13992/1, 14733, 14734 vo výmerách uvedených vo výrokovej časti rozhodnutia v celosti a
na LV č. XXXX pre kat. úz. Q. ako parc. č. 3807/1 o výmere 2852 m2, parc.č. 3808/1 o výmere 32 v
podiele 1/2 k celku, na LV č. XXXX pre kat. úz. Q. ako parc. č. 5238 o výmere 2492 m2 v podiele 1
celku netvoria vlastníctvo odporkyne. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch písomného rozhodnutia poukázal na výsledky

vykonaného dokazovania, ustanovenie § 80 písm. c/ OSP a § 123, §126 Občianskeho zákonníka.
Podrobne poukázal na výsledky vykonaného dokazovania výsluchom účastníkov konania, listinnými
dôkazmi, na základe ktorého dospel k záveru, že nehnuteľnosti tvoriace predmet konania nadobudli do
vlastníctva právni predchodcovia navrhovateľov T. J. a jeho manželka F. rod. A. na základe Výmeru o
prídele do vlastníctva č. 1198-51/I-240/950, kedy sa poľnohospodárske nehnuteľnosti prideľovali počnúc
rokom 1945 Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave podľa nariadenia
SNR č. 104/1945 Sb. a nar. č. 104/1946 Sb. výmermi o vlastníctve pôdy Osídlovacím úradom pre

Slovensko v Bratislave, neskôr Krajskými národnými výbormi podľa zákona č. 147/1947 Sb. a Vládneho
nariadenia č. 30/1948 Sb. výmermi o prídele do vlastníctva a Okresné národné výbory podľa zákona
č. 142/1947 Sb. a č. 46/1948 Sb. prídelovými listinami. Uvedené listiny sú aj v súčasnosti dokladmi o
vlastníctve k prideleným nehnuteľnostiam. Podľa právnych predpisov o pridelení majetku mali zápisy do
pozemkovejknihyzaobstaraťnanákladyštátupríslušnéorgány,hlavnePovereníctvopôdohospodárstva
a pozemkovej reformy. Zápisy nemali konštitutívny charakter. Výmer o prídele do vlastníctva č. 1198/51/
I-240/950 zo dňa 07.04.1950 je platnou listinou spĺňajúcou všetky náležitosti stanovené zákonom.

Podľa nej právni predchodcovia navrhovateľov najneskôr dňom 07.04.1950 nadobudli do vlastníctva
nehnuteľnosti tvoriace predmet sporu. F. J. zomrela XX.XX.XXXX a nehnuteľnosti, ktoré mala vo
vlastníctve v podiele 1 darovala navrhovateľke v 1. rade. T. J. zomrel XX.XX.XXXX, na základe
dedičského rozhodnutia p.zn. D 472/66 bolo vyporiadané dedičstvo, ktoré potom na základe dohody ovyporiadanídedičskýchpodielovnadobudolT.J..Tenichpotompreviedolvpodiele3/5nanavrhovateľku
a po 1/5 na navrhovateľov v 1. a 2. rade. Na listoch vlastníctva je ako vlastníčka nehnuteľností vedená
odporkyňa na základe osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva zo dňa 03.04.1995 pod N 60/95,

darovacej zmluvy zo dňa 02.10.1997 N 268/97. Listina preukazujúce vlastnícke právo odporkyne boli
predložené katastrálnemu úradu skôr ako listiny navrhovateľov. Takto vzniklo dvojité vlastníctvo k
predmetným nehnuteľnostiam, a preto je daný naliehavý právny záujem na danom určení. V závere
uviedol, že odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vlastníckeho práva jej matkou pred
rokom 1940, kedy T. J. s manželkou a deťmi bol vysťahovaný do Maďarska.

Odporkyňa podala proti rozsudku odvolanie zdôvodnené ustanovením § 205 a § 205a OSP. Namietala
odňatie možnosti konať pred súdom, keď súd vo veci rozhodol bez jej účasti na pojednávaní, na ktoré
sa písomne ospravedlnila, vo veci konal potom, čo uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a
nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, preniesol dôkazné bremeno na ňu. Namietala nesprávne skutkové
zistenia a postup súdu, ktorý posudzoval platnosť listín bez oprávnenia na takýto postup a nevysporiadal

sa so všetkými jej argumentami.
V I. bode odvolania namietla nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na danom určení,
nestotožnila sa s dôvodmi rozhodnutia a poukázala na ustanovenie § 80 písm. c/ OSP a rozsudok
NS SR 2 MCdo/20/2007. V II. bode vzhľadom na nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na
danom určení namietala nesplnenie základných podmienok návrhu na začatie konania a procesný

postup súdu spočívajúci vo vykonávaní dokazovania po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania,
bez rozhodnutia o zrušení uznesenia o skončení dokazovania. V bode III. namietala nedostatočné
vysporiadanie sa s aktívnou legitimáciou navrhovateľov na požadovanom určení, pretože žiadna
predložená listina nezakladá ich vlastnícke právo a súd v odôvodnení rozhodnutia nevyslovil, z ktorej
konkrétnej listiny, právneho úkonu alebo inej skutočnosti vyvodil vlastnícke právo navrhovateľov. V

bode IV. uviedla, že ani jedna listina, o ktorú navrhovatelia opierali svoj nárok nebola vyznačená v
katastri nehnuteľnosti a jej zápisu sa navrhovatelia nedomáhali ani na základe výmeru, ani na základe
dedičských rozhodnutí. Vzhľadom na uplynutie 3 ročnej lehoty na uzavretie darovacej zmluvy zo dňa
21.12.1992 a osvedčenie notárky zo dňa 17.01.1996 bez zápisu v evidencii nehnuteľnosti sa v zmysle
zákona č. 393/2000Z.z. a § 47 OZ prezumuje, že účastníci od zmluvy odstúpili. V bode V. namietala, že

uvedeným rozsudkom sa navrhovatelia nestanú vlastníkmi vymedzených vo výroku rozsudku ako celku.
Navrhovateľka nadobudla nehnuteľnosť darovacou zmluvou, vlastnícke právo darkyne nebolo popreté a
mal by sa obnoviť predchádzajúci stav. Navrhovatelia sa tak nestanú vlastníkmi nehnuteľnosti. V tomto
bode namietala, že súd za žalobcov zabezpečoval dôkazy a posúdil vec meritórne a až v závere sa
zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu, čo bolo výhradne povinnosťou navrhovateľov. V bode

VI. namietala neúplne zistený skutkový a právny stav, nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie,
keď súd neuviedol, z ktorých dôkazov a prečo pri rozhodnutí vychádzal, ktoré dôkazy nevykonal a
prečo a ako sa s tým a namietanými rozpormi vysporiadal. V bode VII. namietala nerešpektovanie
jej námietky, že navrhovatelia nezaplatili súdny poplatok z návrhu na začatie konania, a preto mal
súd konanie zastaviť, pojednávanie v jej neprítomnosti dňa 21.07.2014, na ktoré sa s dostatočným

časovým predstihom ospravedlnila a žiadala odročiť pojednávanie. Prvostupňový súd nerozhodol o
späťvzatí žaloby a zastavení konania v časti parcela č. 1407/31 - orná pôda o výmere 198 m2, v ktorej
navrhovatelia vzali žalobu späť.
V závere namietala skutkové zistenie prvostupňového súdu, ktorý vychádzal z výkazu nehnuteľného
majetku T. J. nar. XX.XX.XXXX, ktorý nie je totožný s jej právnym predchodcom narodeným

XX.XX.XXXX. Ďalej namietala, že na zozname vysídlených osôb sú aj osoby, ktoré Slovenskú republiku
nikdy neopustili. Predpokladom prechodu majetku štátu môže byť iba konfiškačné rozhodnutie, ktoré
v priebehu konania predložené nebolo. Z § 2 zákona č. 148/47 Sb., ktorý je vykonávacou vyhláškou
zákona o výmene obyvateľstva toto rozhodnutie je podmienkou pridelenia majetku. Z prídelových listín
nie je zrejmé, či boli doručené právnym predchodcom navrhovateľov, či nadobudli právoplatnosť a či

orgán , ktorý ich vydal, bol na to splnomocnený, išlo o rôzne vyhotovenia výmeru bez predpísaných
náležitostí, dátumom vydania, mena, funkcie osoby konajúcej za orgán, miesto a dátum vystavenia a
podpis konajúcej osoby. Ani jedna listina nebola vkladuschopnou listinou. Krajský národný výbor nebol
orgánom oprávneným konať vo veci prideľovania pôdy ani realizácie dvojstrannej dohody o výmene
obyvateľstva. Preto spochybnila pravosť všetkých v spise sa nachádzajúcich prídelových listín, ich

nulitnosť s podozrením na spáchanie viacerých trestných činov. Ďalej namietala, že k nadobudnutiu
vlastníckeho práva štátom v rozhodnom období dochádzalo až vkladom vlastníckeho práva na štát
podľa zákona č. 215/1919 Sb. a zákona č. 90/1947 Sb. Súd považoval jej matku žijúcu na území
Slovenska a W. J. za osoby vysťahované a podliehajúce konfiškácii. Argumentáciu súdu vo vzťahuk výmerovým listinám považovala za neprijateľnú, bez opory vo vykonanom dokazovaní. Súd sa
nevysporiadal s jej námietkou, že majetok prisťahovalca T. J. zanechaný v Maďarsku mal hodnotu
1180,40 Kčs a pridelené pozemky mali hodnotu 11 002 Kčs, teda nemohli byť pridelené bez povinnosti

zaplatiť prídelovú sumu. Pozemky pred pridelením nemohli vniesť do družstva. V spise na nachádzajú
rôzne listiny o vnesení majetku do družstva právnymi predchodcami navrhovateľov bez špecifikácie
a výmery pozemkov. Namietala terminológiu dvojitého vlastníctva, ktorú nedefinuje zákonná dikcia,
poukázala na zákon č. 229/1991 Zb., ktorý mal prednosť pred všeobecnou úpravou, zákon č. 293/1992
Zb. podľa ktorého má osoba uvedená v osvedčení postavenie oprávneného držiteľa 10 rokov a je

ich uplynutí sa stáva vlastníkom nehnuteľnosti na základe vydržania. V konaní bolo preukázané,
že navrhovatelia počas 10 ročnej doby sa mohli domôcť podanou žalobou svojich tvrdení, po jej
uplynutí ex lege natrvalo nadobudla vlastnícke právo .Súd sa nevysporiadal s nadobúdacím titulom
jej právnej predchodkyne, ktorá nehnuteľnosti mala nadobudnúť podľa obyčajového práva tradíciou
(odovzdaním).V rozsudku posudzoval vlastnícke právo jej matky, ktorá zomrela 15.10.1998 a opätovne
rozhodoval nad rámec vlastných zákonných kompetencií v rozpore s § 19 OSP a § 7 OZ. Jej matka

nemôže byť účastníčkou konania, dôkazné bremeno zaťažovalo navrhovateľov a nie ju. V závere
odvolania namietala nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov výsluchom svedkov, citovala rozhodnutia
NS SR, Krajského súdu v Prešove a ÚS SR a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil .

Navrhovatelia sa k odvolaniu písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahom

a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako aj

právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy
vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého
stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať
v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.

Odporkyňa vo svojom odvolaní namietala, že súd prvého stupňa jej odňal možnosť konať pred súdom
tým, že vo veci rozhodol bez jej účasti na pojednávaní, na ktoré sa písomne ospravedlnila, vo veci
vykonával dokazovanie po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania, nevykonaní dokazovania
výsluchom ňou navrhnutých svedkov, porušením zásady rovnosti účastníkov konania. Preto odvolací
súd predtým ako pristúpil k meritórnemu prejednaniu odvolania, skúmal, či prvostupňový súd nezaťažil

svoje konania vadou majúcou za následok zrušenie rozsudku.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle § 221 ods.1 písm. f/ OSP rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/
to,žekodňatiumožnostikonaťdošlovdôsledkupostupusúdu, 3/možnosťkonaťpredsúdomsaodňala
účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovenípojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods.1 písm. f/ OSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký

prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že prvostupňový súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci
postupoval v súlade s právnymi predpismi a odporkyni neznemožnil uplatniť procesné práva priznané
jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

K odňatiu možnosti odporkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým, že prvostupňový súd

napriek riadnemu ospravedlneniu neúčasti jej právnej zástupkyne
na pojednávaní konanom dňa 21. júla 2012 vo veci pojednával a vyhlásil rozhodnutie.

Podľačl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikykaždýmáprávo,abysajehovecverejneprerokovalabez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon
č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo, aby jeho vec bola
prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecnýsúdstotožnilsjehoprávnyminázormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov(IV.ÚS252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil
právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
aprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1dohovorunepatríaniprávoúčastníkakonaniavyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).

Z citovaných ustanovení ústavy a ústavného zákona vyplýva, že základným právom účastníka je, aby
jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a

v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že by súd
nemohol konať a rozhodnúť vo veci
bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor
na uplatnenie tohto práva.Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka konania na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá

súdu, ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom
predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej
päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, a mohli sa pojednávania aktívne zúčastniť (§ 115
ods. 2 OSP).

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Uvedené platí primerane i pre konanie
na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 OSP).

Z obsahu spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie nariadené 21.07.2014 bolo doručené právnej
zástupkyni odporkyne 28.06.2014. Faxovým podaním doručeným súdu 16.07.2014 právna zástupkyňa
ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu nemožnosti zabezpečenia účasti odporkyne na
pojednávaní a jej nesúhlas s prejednaním veci v jej neprítomnosti a jej objektívnu nemožnosť zúčastniť

sa pojednávanie. Odporkyňa v čase pojednávania z vážnych rodinných dôvodov bude zabezpečovať
starostlivosť o maloletých vnukov, preto sa pojednávania nemôže zúčastniť. Zároveň dokladovala svoju
nemožnosť zúčastniť sa pojednávania pre zmenu jej zdravotného stavu. Pripojila lekársku správu zo dňa
16.07.2014 z ktorej vyplýva, že má od rána silné bolesti hlavy, ramena. Teploty nemala, odmietla PN. V
závere lekárka uviedla, že bez vlastného ohrozenia zdravia sa nemôže zúčastniť súdnych pojednávaní

do ukončenia liečby. Na čl. 702 sa nachádza úradný záznam tajomníčky Okresného súdu o tom, že
zástupkyni odporkyne bol vydaný rovnopis právoplatného rozsudku vo veci sp.zn. 10C/261/2013 dňa
16.07.2014.

Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd

mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu: riadne predvolanie účastníka (jeho
zástupcu) a absencia žiadosti účastníka (jeho zástupcu)
o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Z tohto predpokladu vychádza aj ustanovenie § 119
O.s.p., podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak účastníkovi bráni určitá
prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu požiadať

o odročenie pojednávania, pričom treba súdu oznámiť dôvod tejto žiadosti.

Dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 OSP môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá
je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania

za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania

(§ 101 ods. 2 OSP), posudzuje súd podľa okolností toho-ktorého prípadu.

S účinnosťou od 1. januára 2012 bolo do Občianskeho súdneho poriadku pojaté nové znenie
ustanovenia § 119 podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (odsek 1).
Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania

bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť,
alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania
obsahuje najmä: a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, keď sa účastník o
dôvode dozvedel, c/ ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré
súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil (odsek 2). Ak je dôvodom na odročenie pojednávania

zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj
vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť
na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebojeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa
zúčastniť pojednávania (odsek 3).

Predmetné ustanovenie bolo pojaté do Občianskeho súdneho poriadku okrem iného aj za účelom
zamedzenia obštrukcií účastníkov konania vyhýbaním sa zúčastnenia
na pojednávaní najmä v súvislosti so zdravotnými dôvodmi a ospravedlňovaním ich neúčasti (porovnaj
príslušnú časť dôvodovej správy k zákonu č. 388/2011 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).

Podľa prechodného ustanovenia § 372u k úpravám účinným od 1. januára 2012,
na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.

Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky o všetkom, čo bolo v Zbierke

zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka;
domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Žiadosť právnej zástupkyne odporkyne o odročenie pojednávania určeného na deň 21. 07. 2014z
jej zdravotných dôvodov podľa odvolacieho súdu nepostačovala pre ospravedlnenie neúčasti právnej

zástupkyne na pojednávaní. Na lekárskom ošetrení bola dňa 06.7.2014, v ten deň bola na Okresnom
súde Komárno, teda cestovala zo sídla svojej advokátskej kancelárie v Nových Zámkoch do Komárna.
Tvrdenie lekárky v správe, že bez ohrozenia vlastného zdravia sa nemôže zúčastniť pre zdravotný stav
je v rozpore s potvrdením, že pacientka odmietla PN. Pokiaľ by bol jej zdravotný stav taký vážny, zrejme
by ju ošetrujúci lekár konštatujúci ohrozenie zdravia v jej záujme vypísal na PN. Rovnako ospravedlnenie

odporkyne, že sa nemôže zúčastniť pojednávania z dôvodu starostlivosti o maloleté deti, nie je dôvodom
na odročenie pojednávania a nie je náhlou prekážkou. Preto prvostupňový súd v súlade s ustanovením §
101 ods. 2 OSP pojednával v neprítomnosti účastníkov konania, čím odporkyni neodňal možnosť konať
pred súdom.

Odporkyňa namietala v odvolaní vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania a následnom konaní
bez zrušenia tohto uznesenia. Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd na pojednávaní 23.11.2005
vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, na
pojednávaní 13.02.2006 zrušil uznesenie o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku
a vo veci ďalej konal. Súd vyhlásil procesné uznesenie o vyhlásení, skončení dokazovania, ktorým

sa upravuje vedenie konania a týmito rozhodnutiami nie je viazaný. Preto sa prvostupňový súd
v tejto časti nedopustil žiadne procesnej vady. Nedopustil sa ani vady spočívajúcej v nevykonaní
dokazovania výsluchom svedkov navrhnutých odporkyňou a tvrdenie odporkyne , že na pojednávaní
konanom 09.10.2006 žiadala výsluch svedkov nie je pravdivé. Na tomto pojednávaní žiadala doplniť
dokazovanie listinnými dôkazmi zo spisu 9C 5/93 a uviedla, že v prípade potreby možno vypočuť

týchto svedkov. Pokiaľ by aj výslovne žiadala výsluch svedkov, je vecou súdu, ktoré z navrhnutých
dôkazov účastníkom konania vykoná, a ktoré nie( § 120 ods.1 veta druhá OSP). Nevykonanie dôkazu
navrhnutého účastníkom konania nie je vadou konania odnímajúcou účastníkovi možnosť konať pred
súdom.

Odvolací súd preto nezistil žiadne vady konania namietané odporkyňou, preto vec meritórne prejednal.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdom prvého stupňa a
jeho právnym posúdením. Odporkyňa v odvolaní namietala procesný postup súdu, nesprávne zistený
skutkovýstavanesprávneprávneposúdenie.Kprocesnýmnámietkamsaodvolacísúdvyjadrilvovyššie

uvedených dôvodoch. K jednotlivým odvolacím dôvodom odporkyne odvolací súd udáva:

Naliehavý právny záujem na danom určení navrhovatelia preukázali podaním žaloby a jej zmenou tým,
ževlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiamnadobudlidarovacouzmluvou vroku1992,osvedčením
odedičstvevroku1996aprávnapredchodkyňaodporkynesidalaosvedčiťvlastníckeprávovroku1994.

Odporkyňa je zapísaná ako vlastníčka nehnuteľností, ku ktorým majú vlastnícke právo navrhovatelia,
preto naliehavý právny záujem na danom určení je daný, čím sa prvostupňový súd správne vyporiadal v
dôvodoch písomného rozhodnutia. Citované rozhodnutie odporkyne v dôvodoch odvolania je vytrhnuté
z kontextu a poukaz na ustanovenie § 79 a nasl. OSP je v tejto časti irelevantné. NavrhovateliapreukázalisvojuaktívnulegitimáciunadanomurčeníNotárskouzápisnicouzodňa21.12.1992N170/92,
ktorou nadobudla vlastnícke právo darovacou zmluvou navrhovateľka 1/ a osvedčením o vyrovnaní
dedičských podielov zo dňa 16.01.1996 pod č.k. N 7/96. Námietka odporkyne, že negatívnym určením

nebudú navrhovatelia zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti do katastra nehnuteľnosti a tým nie je daný
naliehavý právny záujem na danom určení nie je daná. Všetci navrhovatelia nadobudli vlastnícke
právo osvedčením o vyrovnaní dedičských podielov v roku v roku 1996 po nebohom T. J. zomrelom
v roku XXXX v podiele 1/2 k celku a druhú časť nadobudla navrhovateľka do vlastníckeho práva
darovacou zmluvou od matky F. J. v roku 1992.Rozhodnutím budú navrhovatelia zapísaní ako vlastníci

nehnuteľnosti zdedenej po poručiteľovi a v prípade nezapísania darovacej zmluvy sa obnoví stav pred
darovacou zmluvou a vlastníčkou nehnuteľnosti zostane matka navrhovateľky.

Navrhovatelia sa domáhali nároku na základe výmeru o prídelu do vlastníctva. V priebehu konania
boli predložené viaceré netotožné výmery v dátumoch ich vydania a podpisoch oprávnených osôb,
čo odporkyňa v priebehu konania namietala. Navrhovatelia na pojednávaní preložili originál výmeru na

pojednávaní konanom dňa 28.02.2005 a jeho overenú fotokópiu založili do spisu. Z obsahu vyplýva,
že Krajským národným výborom v Nitre pod č. 1198-51/1-240/1950 po dohode s Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave podľa zákona č. 148/1947 Sb. o opatreniach k
prevedeniu československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva bol vydaný výmer o prídele do
vlastníctva T. J. a manž. F. rod. A., prisťahovalcom z Maďarska podľa dohody o výmene obyvateľstva

medzi Československom a Maďarskom z obce X. na územie v Československu t. č. bytom Q. č. d. I-
XXX. Do vlastníctva boli pridelené nehnuteľnosti v kat. území Q. zapísané v pozn. vl. č. 398, 582, 1276,
2826, 2827, 3181, 3251, 3429, 3718, 4268, 4895, 5033, 6348, v celkovej výmere 10kj.1554 S. Ďalej
je doplnené 24.11.1961 pridelenie vo vl č. 3251. Na strane 4 prídelu je uvedené, že sa prideľuje podľa
prílohy k zápisnici o odovzdaní majetku príslušenstvá a súčiastky v pomere J. T. 1, F. J. 1. V bode III. je

uvedené, že tento výmer je vkladnou listinou podľa § 11 zákona č. 90/1947 Sb. Krajský národný výbor
dáva svoje svolenie k tomu, aby bolo vložené vlastnícke právo na základe tejto listiny ku prospechu
prídelcom do vlastníctva. V bode VII. je uvedené, že úhradu - prídelovú cenu za poskytnutý prídel
určí osobitným výmerom. Prídelová cena má byť zaplatená FNO v Bratislave. Na prídele je pečiatka
Krajského národného výboru a podpis, dátum 07. 12. rok nečitateľný.

Súčasťou je potvrdenie KNV v Nitre zo dňa 28.11.1961, že nehnuteľnosti uvedené v tomto výmere o
prídele do vlastníctva z bývalého pozn. vlastníka boli skonfiškované podľa DBD a 108/1945 Sb, nar. č.
104/1945 Sb. v znení zákona č. 148/1947 Sb., dátum - rok 1948, pečiatka Krajského národného výboru
a podpis. Pozemnoknižné usporiadanie podľa tohto vlastníckeho výmeru povoľuje sa prídelcovi podľa

§ 23 zákona č. 90/1947 Sb, dátum 28.11.1961, pečiatka Okresný národný výbor odbor finančný, ďalej
pečiatka Okresného národného výboru, odbor finančný zo dňa 16. 04.1951o prihlásení k poplatku a
pečiatka - vlastnícke právo č. 1693/60, ďalej nečitateľné.

Na čl. 133 sa nachádza rozhodnutie Finančného odboru rady KNV v Nitre číslo 160/1956-PS vo veci

prídelu T. J. v Q. I/XXX o výsledku ocenenia a účtovného porovnania prideleného majetku výmerom
zo dňa 02.06.1960 č. 1108/51/I/240/50, ktorý sa rovná hodnote nehnuteľného majetku zanechaného v
Maďarsku, z toho dôvodu finančný odbor určuje, že nároky za zanechaný majetok v Maďarsku boli
uspokojené a tým sa rušia všetky obmedzenia viaznuce na pridelenom majetku.

Prvostupňový súd sa v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia vyporiadal s preloženými rozličnými
listinami a svoje rozhodnutie o nadobudnutí vlastníckeho práva prídelcov založil na prídele zo spisu
ČD 1693/61 opatrenom pečiatkou, podpisom a dátumom. Preto námietka odporkyne v odvolaní je
v tejto časti nedôvodná a predložený výmer má všetky náležitosti vkladuschopnej listiny. Námietke
odporkyne, že súd neskúmal právoplatnosť prídelu a či bol vydaný orgánom na to splnomocneným,

odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 2 ods.1zákona č. 148/1947 Sb. nariadenie vlády č. 30/1948
Sb. § 3 od. 3, z ktorého vyplýva, že náhrada sa poskytuje z majetku presťahovaných Maďarov do
vlastníctva oprávnených prisťahovalcov(náhradový prídel) a § 6 o pridelení do vlastníctva na podklade
predbežného prídelového plánu, § 9 o odovzdaní jednotlivých prídelových podstát do vlastníctva,
prípadne do dočasného užívania a § 10 zakladajúci príslušnosť osídľovacieho úradu. Prvostupňový

súd na strane 10 rozsudku uviedol celú postupnosť a právomoc jednotlivých štátnych orgánom o
rozhodovacej právomoci. Odporkyňa iba všeobecne, bez uvedenia, v čom je nesprávny právny názor
prvostupňového súdu v tejto časti a kto mal podľa nej rozhodnúť, ani neuviedla. V zmysle citovaných
zákonov sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobúdalo rozhodnutím, preto tvrdenie odporkyne,že nemohlo vzniknúť, lebo nebolo zapísané do pozemkovej knihy nie je správne. Prídel o vlastníckom
práve obsahuje intabulačnú klauzulu, k prevodu vlastníckeho práva dal súhlas Okresný národný výbor
finančný odbor. Za účinnosti zák. č. 141/1950 Zb., ak bol na zamýšľaný prevod daný súhlas ONV podľa

ust. zákona č. 65/1951 Zb., ak to bolo potrebné, dochádzalo k prevodu vlastníckeho práva už samotnou
zmluvou, ak nevyplývalo z osobitných predpisov iné. Skutočnosť, že technicky nedošlo k jeho zápisu
vinou štátnych orgánov, nič nemení na postavení prídelcov ako vlastníkov nehnuteľností.

Odporkyňa v priebehu konania poukazovala nevysťahovanie niektorých rodinných príslušníkov jej

právnej predchodkyne do Maďarska. Z výsledkov vykonaného dokazovania však jednoznačne vyplýva,
že bol do Maďarska presťahovaný T. J. s manželkou J. a deťmi. J. bola jeho druhá manželka, prvá
manželka bola G., zomrela XX.XX.XXXX. Po nej boli prededené nehnuteľnosti, ktoré nie sú predmetom
sporu. Predmetom sporu sú nehnuteľnosti, ktoré v čase vysídlenia patrili do výlučného vlastníctva T. J.,
ktorý bol vysťahovaný a nehnuteľností, ktoré mu patrili v polovici, pretože druhá polovica patrila jeho
prvej manželke. Pozemky v čase presídlenia nepatrili deťom T. a jeho prvej manželky, ako to nesprávne

namieta odporkyňa. Súd nie je oprávnený skúmať platnosť výmeru, môže skúmať iba jeho nulitnosť, t.j.,
či bol vydaný orgánom na to kompetentným a či obsahuje podstatné náležitosti. Chýbajúci dátum na
výmere nezakladá jeho neplatnosť. Ak správny orgán vydal rozhodnutie o výmere, musel sa zaoberať
predtým otázkou vysídlenia právnych predchodcov odporkyne, preto námietka odporkyne v terajšom
konaní je bezpredmetná.

Odporkyňa v odvolaní namietala nedostatočne zistený skutkový stav a dátum narodenia jej otca, ale na
pojednávaní odmietla uviesť akékoľvek informácie o svojom otcovi.

Predmetom konania je určene, že odporkyňa nie je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Preto správne
prvostupňový súd podrobil preskúmaniu nadobúdacie tituly, na základe ktorých je zapísaná na listoch

vlastníctva ako vlastníčka nehnuteľností.
Na čl. 9 sa nachádza rozhodnutie Okresného úradu v Komárne, odbor pozemkový, poľnohospodárstva
a lesného hospodárstva č. 160/941/96/1-F zo dňa 18.12.1996, ktorým nepriznal právnej predchodkyni
odporkyne vlastnícke právo k sporným pozemkom a Krajský súd v Nitre napadnuté rozhodnutie
dňa 30.04.1999 ako vecne správne potvrdil. Z obsahu odôvodnenie rozhodnutia vyplýva, že právna

predchodkyňa odporkyne J. Y. si uplatnila nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. Jej rodičia boli
vysídlení do Maďarska v zmysle zákona č. 148/1947 Sb. a majetok im bol konfiškovaný podľa
predpisov o konfiškácii vydaných na Slovensku po 29.08.1948, bol vydaný výmer č. 1198-51/I-240/1950
pre hospodársku jednotku J. T.. Navrhovateľka tvrdenie u údajnom darovaní v roku 1940 rodičmi a
súrodencaminičímnepreukázalaazatajilaichpresídleniedoMaďarska.Nepreukázalavlastníckeprávo,

ktoré mala nadobudnúť darom. V závere uviedol, že pokiaľ ide o združené pozemky do JRD, člen
bol povinný združiť všetku pôdu, ktorú užíval, bez ohľadu na to, kto bol jej vlastníkom. Ani vloženie
pozemkov do spoločného družstevného hospodárenia nie je dôkazom o vlastníctve k pozemkom osoby,
ktorá ich združila. Navrhovatelia neboli účastníkmi konania. Právna predchodkyňa napadla rozhodnutie
pozemkového úradu, ktorý bol účastníkom konania a druhým účastníkom konania bol AGRORENT a.s.,

Nesvady, od ktorého sa domáhala vydania nehnuteľnosti. Súd v danom konaní riešil vlastnícke právo
odporkyne a dospel k záveru, že nie je vlastníčkou nehnuteľnosti. Napriek tomu, že podala návrh
na pozemkový úrad 31.12.1992 ,z tých istých dôvodov si dala osvedčiť vlastnícke právo notárskou
zápisnicou o vydaní osvedčenia dňa 17.02.1994 pod č.k. N 8/94 podľa zákona č. 293/1992 Zb.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb. v znení do 30. novembra 2000 na základe osvedčenia notára
(ďalejlen"osvedčenie")vydanéhozapodmienokuvedenýchvtomtozákonesavevidenciinehnuteľností
zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto osvedčení.

Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. v znení do 30. novembra 2000 ak do 10 rokov odo dňa

zápisu do evidencie nehnuteľností podľa odseku 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových
úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov vlastnícke právo k
nehnuteľnosti takto zapísanej iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti
na základe vydržania; to platí aj pre prípad, keď nehnuteľnosť v tejto lehote bola prevedená na inú osobu,
než ktorá je uvedená v osvedčení.

Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. v znení do 30. novembra 2000 po dobu uvedenú v odseku 2
má osoba zapísaná v evidencii nehnuteľností alebo nadobúdateľ zapísanej nehnuteľnosti postavenie
oprávneného držiteľa.Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o

nehnuteľnosť.

Účelom zákona č. 293/1992 Zb., účinného od 11. júna 1992, bolo okrem iného upraviť podmienky a
postup pri zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (§ 1 písm. a/). Cieľom tejto
právnej úpravy bolo usporiadanie neevidovaných právnych vzťahov k nehnuteľnostiam v urýchlenom a

pokiaľ možno najmenej formálnom konaní. Tento cieľ bol reakciou na skutočnosť, že vtedajšia evidencia
nehnuteľností neodrážala skutočné vlastnícke pomery k nehnuteľnostiam. Postup a podmienky zápisu
za vlastníka do evidencie nehnuteľností upravovala druhá časť uvedeného zákona v § 2 až § 9.

Citované ustanovenie § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb. umožňovalo, aby na základe notárskeho
osvedčenia o držbe (vydaného za podmienok stanovených zákonom) sa v evidencii (v katastri)

nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten, kto bol uvedený v tomto osvedčení. Podľa odseku
2 tohto ustanovenia ak do desiatich rokov od zápisu neuplatní v konaní na súde alebo v konaní o
pozemkových úpravách vlastnícke právo iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe
vydržania. Zároveň v zmysle § 2 ods. 3 uvedeného zákona zapísaná osoba nadobudla postavenie
oprávneného držiteľa, a to po dobu desiatich rokov od zápisu, pričom toto ustanovenie odkazovalo na

§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka (o držbe a oprávnenej držbe).

Novelou vykonanou zákonom č. 393/2000 Z.z. boli s účinnosťou od 1. decembra 2000 zo zák. č.
293/1992 Zb. vypustené ustanovenia § 2 až § 9. Právne postavenie osôb zapísaných v katastri za
vlastníkov nebolo novelou výslovne riešené.

Ustanovenie § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. bolo vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnou
úpravou, ktorá umožňovala vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva za
jednoduchších podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava.
Vydržanie vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. vyžadovalo splnenie podmienok,

a to že išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia
o držbe, a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke právo k nehnuteľnosti v
konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba. Zrušenie uvedeného ustanovenia
k 30. novembru 2000, t.j. po ôsmych rokoch a šiestich mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok,
že u žiadnej osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o

držbe, nemohlo dôjsť k zavŕšeniu podmienok vydržania podľa tejto špeciálnej úpravy (pre neuplynutie
desaťročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka).
Tým však nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva splnením podmienok
vydržania vyplývajúcich z § 134 Občianskeho zákonníka. Týmito podmienkami boli : a/ spôsobilý
predmetvydržania,b/oprávnenádržbaac/nepretržitétrvanieoprávnenejdržbypodobudesiatichrokov,

ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností
za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona
ako právny účinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľností. Takáto osoba
nadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov odo dňa zápisu do
katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie získala, nemalo na vznik a trvanie

práva oprávnenej držby žiaden vplyv.

Osvedčenie o vlastníctve bolo vydané 17.02.1994. Po dobu 10 rokov mala mať právna predchodkyňa
navrhovateľky postavenie oprávnenej držiteľky, ktoré sa jej malo zmeniť na vlastníctvo 17.2.2004 .
Zomrela XX.XX.XXXX, teda pred uplynutím 10 ročnej vydržacej lehoty. Navrhovatelia podali žalobu na

súd 20.01.2000, v ktorej uplatnili svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Tým došlo k prerušeniu plynutia
vydržacej doby. Podľa názoru odvolacieho súdu právnej predchodkyni odporkyne ani nemohla začať
plynúť vzhľadom na rozhodnutie pozemkového úradu o nepriznaní vlastníckeho práva a rozhodnutie
KS v Nitre.

Osvedčením podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. zo dňa 03.04.1995 pod N60/1995 si dala J. Y., matka
odporkyne osvedčiť ďalšie nehnuteľnosti, ktorých predmetom konania je parc. č. 4354 roľa o výmere
2021 m2.Ani v danom prípade nemohla splniť podmienky vydržania vlastníckeho práva pre nesplneniepodmienok vydržania ustanovených zákonom,( nadobúdací titul, vstup do držby, oprávnená držba po
celých 10 rokov) pre vyššie prebiehajúce konania.

Odporkyňa svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odvodzovala od darovacej zmluvy zo dňa
02.10.1997 spísanou u notárky J. Kvasnovskej po N 268/97, ktorou nadobudla do vlastníctva
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v celosti, na LV č. XXXX, 2758 v 1-ici. Z vyššie uvedených
dôvodov je potrebné vyvodiť jediný záver, že J. Y. nikdy nenadobudla vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnosti titulom vydržania a preto navyše nemohla na odporkyňu previesť vlastnícke práva vo

väčšom rozsahu ako v skutočnosti mala. R. tak urobila, je darovacia zmluva uzavretá medzi ňou a
odporkyňou v časti týkajúcej sa predmetnej nehnuteľnosti neplatná ( § 39 Občianskeho zákonníka ).
Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade , že na jeho základe už bolo
kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Nebolo v konaní sporné ,
že k vkladu vlastníckeho práva na odporkyňu k nehnuteľnosti došlo na základe darovacej zmluvy
(nadobúdacieho právneho titulu) uzavretej s J. Y.. Odporkyňa nemohla nadobudnúť nehnuteľnosť

ani titulom vydržania, pretože si nemohla započítať vydržaciu lehotu právnej predchodkyne pre vyššie
uvedené dôvody a sama žiadnu podmienky vydržania nesplnila. Preto je námietka v odvolaní, že
navrhovatelia v 10 ročnej lehote nepodali návrh proti vydržaniu vlastníckeho práva, a preto sa stala jej
právna predchodkyňa vlastníčkou nehnuteľnosti bez obmedzenia jej vlastníckeho práva je vo vzťahu k
10 - ročnej lehote pre vydržanie v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka právne irelevantná, keďže táto

lehota so zreteľom na nedostatok dobromyseľnosti ani nemohla začať plynúť a vyplýva z nepochopenia
zákona č. 232/1992 Zb.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (§ 129 až § 134
Občianskeho zákonníka), ktoré vzniká splnením zákonom požadovaných predpokladov . Musí ísť o

spôsobilý predmet vydržania (predmetom vydržania môže byť každá vec, ktorá môže byť predmetom
vlastníctva), držba musí byť oprávnená t. j. musí ísť o faktické ovládanie veci alebo vykonanie práva,
musí ísť o vôľu nakladať s vecou alebo s právom ako so svojim a musí byť dobrá viera, že oprávnenému
držiteľovi patrí vec (alebo právo) a držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby,
do zákonom stanovenej doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny

predchodca ( u nehnuteľných vecí je vydržacia doba desaťročná).

Dobrá viera ( ako predpoklad oprávnenej držby ) je presvedčením nadobúdateľa , že nekoná bezprávne,
keďsiprisvojujeurčitúvec.Ibasamotná detencia kvydržaniunestačí.Okolnosti,ktorésvedčia záveruo
existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa aj právneho dôvodu nadobudnutia (právneho titulu), teda

okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv
držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (právnemu titulu), z ktorého sa
odvodzuje vznik práva. Dobrá viera znamená presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak
si určitú vec prisvojuje. Pri skúmaní existencie dobrej viery treba preto zohľadniť konkrétne právne,

ale aj skutkové okolnosti prípadu spojené s prevodom nehnuteľnosti - viažuce sa k nadobúdaciemu
titulu . Treba pritom vziať do úvahy , či držiteľ pri bežnej opatrnosti , ktorú možno vzhľadom na okolnosti
a povahu prejednávanej veci po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o
tom, že mu vec alebo právo patrí.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na vlastníckom práve navrhovateľov nadobudnutom ich
právnymi predchodcami na základe výmeru a nepreukázaní vlastníckeho práva odporkyne. Odvolací
súd sa s jeho skutkovým zistenom a právnym názorom stotožnil, a preto rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.