Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. január 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4To/80/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113010877
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bobor

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6113010877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Jána Bobora a sudcov JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD. a Mgr. Rudolfa Ďurtu prejednal
odvolanie krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo 26. 9. 2013, sp.
zn. 1T 61/13 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
z 26. 9. 2013, sp. zn. 1T 61/13 vo výroku o treste, ktorým bol obž. U. M. uložený nepodmienečný úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov, ako aj v spôsobe zaradenia do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody a

podľa § 321 ods. 1 písm. f) Tr. por. vo výroku o náhrade škody v tej časti, pokiaľ poškodená Y. P. bola
so zvyškom svojho nároku na náhradu škody odkázaná na konanie o občiansko právnych veciach.
Rozhodujúc podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný U. M. o d s u d z u j e podľa § 145 ods. 2 Tr. zák.
za použitia § 36 písm. j), l) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 a 8 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. a
§ 46 Tr. zák. k nepodmienečnému úhrnnému trestu vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov a 4 (štyri) mesiace.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon trestu z a r a ď u j e do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. je obžalovaný povinný nahradiť poškodenej Y. P., nar. XX. X. XXXX, trvale
bytom X. ul. XX, N. z titulu nemajetkovej ujmy 120 000,- (stodvadsaťtisíc) eur.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. sa poškodená Y. P. so zvyškom svojho nároku o d k a z u j e na konanie
o občianskoprávnych veciach.
Podľa § 322 ods. 2, 3 Tr. por. d o p ĺ ň a sa rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 26. 9.
2013, sp. zn. 1T 61/13 vo vzťahu k trestu prepadnutia veci tak, že podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. vlastníkom
prepadnutých vecí a to kuchynského noža s čiernou rukoväťou a loveckého noža v koženom púzdre
sa stáva štát.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obž. U. M. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa
§ 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) s poukazom na ust. § 138 písm. c) Tr. zák., písm. c/ Tr. zák. s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák.
na tom skutkovom základe, že
dňa 13.02.2013 v čase asi o 19.00 hod. vošiel do priestorov rodinného domu číslo popisné XX, v obci
Q. D., okres N., ktorý obývali Y. Q., nar. XX.XX.XXXX a P. Q., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom Q.

D. č. XX, kde ho menovaní dobrovoľne vpustili, následne došlo medzi nimi a U. M. ku konfliktu, kedy
U. M. neuposlúchol ich výzvu, aby priestory ich domu opustil a v tomto i naďalej zotrval a následne
došlo k fyzickým útokom zo strany obvineného, pri ktorých za presne nezistených okolností U. M. hrdúsil
poškodenú Y. Q., čím jej spôsobil drobné škrabance na krku po oboch stranách, následne v postaveníútočníka a poškodenej tvárou v tvár prudkým tupým nárazom (úderom) o pevný mäkkoelastický predmet
(päsť) veľkou intenzitou Y. Q. spôsobil podliatinu na brade so škrabancom, pričom úder päsťou do brady
poškodenej viedol najpravdepodobnejšie k otraseniu jej mozgu, nasledovala porucha vedomia a pád

na záhlavie, kedy nárazom hlavy poškodenej o pevnú tvrdú podložku vzniklo pomliaždenie mäkkých
častí záhlavia a zadnej časti temena, pričom nasledoval smrtiaci útok za použitia inej formy vonkajšieho
mechanického násilia, nakoľko poranenia hlavy zistené pri pitve neboli takého charakteru, ktoré by
poukazovali na život ohrozujúce poranenie mozgu a štruktúr lebky, kedy na základe záverov doplnku
znaleckého posudku KEU PZ odvetvie kriminalistická balistika a chémia, bolo ustálené, že obvinený do

poškodenej Y. Q. v pozícii od chrbta zo vzdialenosti 20cm až 40 cm najmenej dva krát vystrelil z doposiaľ
nestotožnenej strelnej zbrane, nezisteného kalibru, pričom najpravdepodobnejšou príčinou smrti Y. Q.
bolo strelné poranenie so stratou krvi mimo cievnu cirkuláciu s následným opuchom a odkrvením mozgu,
P. Q. fyzickým útokom a to opakovaným udieraním pevným tvrdým hranatým až oblohranatým úzkym
predmetom, s veľmi veľkou intenzitou úderov, spôsobil päť tržnozmliaždených rán v oblasti vlasatej
časti hlavy, dve tržnozmliaždené rany na čele vpravo, ako aj okuliarovitý hematóm na pravej očnici,

tieto nasvedčovali tomu, že poškodený počas vzniku týchto zranení ležal na podložke v polohe dole
tvárou, pričom útočník viedol údery spoza a sponad hlavy poškodeného a prenos energie pri týchto
úderoch spôsobil pasívne poranenie čela a nosa o podložku, následne obvinený do P. Q. vystrelil zo
vzdialenosti 50 cm tesne za sebou najmenej štyri rany z doposiaľ nezistenej strelnej zbrane kalibru 7,65
mm Browning, z toho tri do oblasti brucha, a to pečene, žalúdka a obličiek, a jednu do pravého ramena,

pričom najpravdepodobnejšou príčinou smrti bolo strelné poranenie brucha s vykrvácaním do brušnej
dutiny, následne telá odtiahol do kotolne, kde nožom, sečným nástrojom - sekerou a pílkou obidve telá
rozčlenil, vybral orgány, oddelil kožu a svalstvo, končatiny od trupu, časti tiel vložil do igelitových vriec,
ktoré našiel v garáži, tieto nahádzal do kufra motorového vozidla Nissan Double Cab, ev. č. A. XXX
B., pričom hlavy z obidvoch tiel, torzo hrudníka krčnej, hrudnej a driekovej chrbtice, spolu s panvou a

zvyškom mužského pohlavného údu a časť kože, svalstva a podkožia, amputované a od kože svalstva,
tuku a podkožia, čiastočne očistené dva páry ramenných kostí, dva páry stehnových kostí, dva páry
predlaktí a dva páry predkolení nechal uložené v dvoch plastových prepravkách a plechovej nádobe v
zadnej časti rodinného domu súpisné číslo XX, vo Q. D., v miestnosti pre dobytok, kde boli zaistené pri
domovej prehliadke dňa 17.2.2013 a následne sa v nočných hodinách z 15.2.2013 na 16.2.2013, na

nezistených miestach a nezisteným spôsobom, zbavil ostatných častí tiel, pričom dňa 28.3.2013 boli na
odpočívadle cesty I/51, medzi obcami Čifáre a Veľký Ďur, v levickom okrese, nájdené ľudské ostatky a
to prst, pravé pľúca, ľavé pľúca so štruktúrami pľúcnej bránky a medzihrudia a bránica, z ktorých bola
izolovaná a analyzovaná DNA, pričom z výsledkov DNA analýzy vyplýva, že DNA profil biologického
materiálu, zaisteného zo stopy č. 1 - prst, je zhodný s DNA profilom porovnávacej vzorky zaistenej od

Y. Q. a DNA profil ostatného biologického materiálu je zhodný s DNA profilom porovnávacej vzorky
zaistenej od P. Q., v čoho dôsledku si poškodená Y. P. v spojitosti s úmrtím Y. Q. a P. Q. uplatnila škodu
vo výške 2809,41 €, ako i nárok na nemajetkovú psychickú ujmu vo výške 200.000,- €.

Bol mu za to uložený podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), l) Trestného zákona,

§ 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 a 8 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Tr. zák. § 46 Tr.
zákona nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b)
Trestnéhozákonasaprevýkonuloženéhotrestubolzaradenýdoústavunavýkontrestuodňatiaslobody
s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol obžalovanému
uložený trest prepadnutia veci, a to kuchynského noža s čiernou rukoväťou a loveckého noža v koženom

púzdre. Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanému uložený
ochranný dohľad na 3 roky.

Ohľadom náhrady škody bol obžalovaný podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku povinný nahradiť škodu
poškodenej Y. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XX, N. vo výške 1 997,40 Eur. Podľa § 288 ods. 1

TrestnéhoporiadkubolapoškodenáY.P.,nar.XX.XX.XXXX,bytomX.XX,N.sozvyškomsvojhonároku
na náhradu škody odkázaná na konanie o občiansko-právnych veciach.

Po vyhlásení rozsudku zahlásil odvolanie krajský prokurátor do zápisnice o hlavnom pojednávaní, čo
do výroku o treste a do výroku o náhrade škody v tej časti, pokiaľ bola poškodená Y. P. odkázaná na

občianskosúdne konanie. Svoje odvolanie aj písomne zdôvodnil. Poukazoval na to, že okresný súd na
rozdiel od obžaloby priznal obžalovanému dve poľahčujúce okolnosti a jednu priťažujúcu okolnosť. Ako
poľahčujúcu okolnosť podľa jeho názoru súd správne konštatoval v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák., pretože
obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život, mal však výhrady voči priznaniu poľahčujúcejokolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., teda že obžalovaný sa priznal ku spáchaniu skutku a úprimne
oľutoval spáchanie skutku. Obžaloba priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti považuje v rozpore so
zákonom, nakoľko zo strany obžalovaného neboli splnené podmienky. Pre aplikáciu tejto poľahčujúcej

okolnosti je potrebné, aby priznanie páchateľa svedčilo o jeho snahe o nápravu a toto nesmie byť
urobené len formálne, pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Vyžaduje sa teda kvalitatívne vyšší prejav
vnútorného postoja páchateľa k svojmu skutku a to na základe jeho správania po ňom. Z konania
obžalovaného U. M. je však zrejmé, že jeho priznanie a vyjadrenie úprimnej ľútosti je len formálneho
charakteru, pričom je potrebné poukázať na jeho postoj a ochotu vypovedať v prípravnom konaní, kedy

vypovedal len ako zadržaný - podozrivý a po zvolení obhajcu vypovedať odmietol. Súčasne mal za to,
že skutok tak, ako je ustálený v obžalobe a následne premietnutý do samotného rozsudku je výsledkom
vykonaného rozsiahleho dokazovania, pričom jeho tvorba odráža jednotlivé znalecké posudky, najmä
z biológie a genetickej analýzy a balistiky, teda tvorba skutku bola rekonštrukciou skutkového deja
na základe vykonaného dokazovania. V náväznosti na túto skutočnosť je si potrebné uvedomiť, že
aplikáciou § 37 písm. h) Tr. zák. (priťažujúca okolnosť), pri odpočítaní nedôvodne priznanej poľahčujúcej

okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. tak dochádza k vyrovnaniu priťažujúcich a poľahčujúcich okolností
a následne nie je možné aplikovať ust. § 38 ods. 3, 8 Tr. zák. teda horná hranica ukladaného trestu
nie je 23 rokov a 4 mesiace ale 25 rokov. Taktiež poukazoval na ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák., ktorý
demonštratívne vymedzuje skutočnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri určovaní druhu a výmery
trestu. Podľa názoru obžaloby je potrebné preto prihliadať nielen na konanie obž. U. M., ktorý pripravil o

život P. a Y. Q., ale i na jeho následné konanie v zmysle absolútne bezprecedentného nakladania s ich
ostatkami s cieľom zakryť svoju trestnú činnosť a zahladiť akékoľvek stopy po spáchaní trestných činov.
Taktiež je potrebné prihliadnuť na závery znalcov z odboru psychiatrie i psychológie, ktorí jednoznačne
ustálili, že obžalovaný je latentným agresorom so sklonmi k ľahkému odbrzdeniu direktne agresívneho
reagovania, najmä v zmysle inštrumentálnej agresie - agresívneho presadzovania svojich cieľov. U

obžalovaného bola ustálená neistá prognóza resocializácie, a to v náväznosti na osobnostnú štruktúru,
vďaka ktorej ostáva v budúcnosti rizikovým jedincom. Trest uložený vo výmere 20 rokov sa tak javí
trestom neprimeraným a bolo potrebné na prevýchovu obžalovaného uložiť mu trest na hornej hranici
zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Krajský prokurátor sa nestotožňoval ani s výrokom o náhrade škody, pokiaľ bola poškodená Y.
P. so svojim nárokom náhradu škody odkázaná na konanie o občiansko-právnych veciach, čo sa
týka nemajetkovej ujmy, pretože bola jednoznačne naplnená podmienka uznania nemajetkovej ujmy
v peniazoch a to z dôvodu, že morálna satisfakcia poškodenej Y. P., ktorá zastupovala všetkých
pozostalých nie je postačujúca a to z toho dôvodu, že konaním obž. U. M. došlo k mimoriadne vážnemu

zásahu do základných ľudských práv, pričom jeho konanie malo pre pozostalých fatálne následky.
Rodinné vzťahy po pozostalých Y. a P. Q. neboli len formálne, pretože medzi sebou udržiavali blízke
vzťahy a pravidelne sa navštevovali. Poškodeným bola spôsobená ujma stratou dvoch blízkych osôb
ale aj tou skutočnosťou, akým spôsobom bolo naložené s telami obetí obž. U. M.. Tieto skutočnosti
predstavujú z objektívneho hľadiska doživotnú traumu a reálne bolo zabránené riadne pochovať ostatky

P. a Y. Q.. Nepriznanie nemajetkovej ujmy senát okresného súdu zdôvodnil tým, že poškodená nevedela
uviesť na základe akých úvah dospela k sume 200 000,- eur. S takouto argumentáciou nie je možné
súhlasiť, nakoľko výška náhrady nemajetkovej ujmy je vecou úvahy súdu, čo vymedzuje Občiansky
zákonník v ust. § 13 ods. 1, 3. Domáhal sa potom, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o treste, uložil obžalovanému za priznania jednej poľahčujúcej a jednej priťažujúcej okolnosti trest na

absolútne hornej hranici trestnej sadzby vo výmere 25 rokov a tiež priznal poškodenej nemajetkovú ujmu
v sume 200 000,- eur.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu sa písomne vyjadril k odvolaniu krajského prokurátora, keď
poukázal na to, že podľa jeho názoru trest, ktorý mu uložil okresný súd je pre neho dostatočne prísny,

zohľadňujúci represívnu a preventívnu funkciu trestného práva. Podľa jeho názoru napriek tomu, že
existovali zákonné predpoklady na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., okresný súd
vzhľadom na okolnosti prípadu, alebo vzhľadom na pomery páchateľa mal za to, že zníženie trestnej
sadzby by bolo neprimerane mierne. Poukazoval na to, že doteraz viedol riadny život ako manžel a otec
troch dcér, pracoval v službách policajného zboru, keď sa podieľal na ochrane ústavných činiteľov, ako

aj zahraničných delegácií, nebol predtým nikdy disciplinárne, priestupkovo, ani trestne riešený a tak bol
na mieste postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Mal poctivý prístup k práci, vzorné správanie doma aj na
verejnosti a vyhýbal sa akýmkoľvek konfliktom. Trest odňatia slobody na dobu 20 rokov je citeľný aj pre
jeho manželku, ktorá má 39 rokov a stará sa o dve dcéry (3 ročnú a 11 mesačnú), ako aj pre jeho 17ročnú dcéru z prvého manželstva. Mal za to, že boli splnené podmienky aj na aplikáciu poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., pretože bolo jednoznačne preukázané, že sám sa skontaktoval s
vyšetrovateľom pplk. G.. U. S. z OR PZ Žiar nad Hronom, ktorému sa priznal k spáchaniu skutku a tohto

informácia o spáchaní skutku prekvapila, čo znamenalo, že polícia ho nepokladala za páchateľa. Za
tohto stavu potom prevažuje počet poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami. Trest odňatia
slobody vo výmere 20 rokov je trestom prísnym, ktorý zodpovedá zákonným ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák.
Celý život poctivo pracoval, sám si nevedel vysvetliť z akého dôvodu spáchal skutok. S. poukazoval
na to, že úprimne oľutoval spáchanie skutku, domáhal sa potom, aby krajský súd odvolanie krajského

prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku
rozsudku v tej časti, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie.

Podľa § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd stručne a jasne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané

a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, najmä pokiaľ si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd vyrovnal
s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke trestu.

Ako zistil krajský súd, krajský prokurátor podal na U. M. obžalobu dňa 9. 8. 2013 pre z obzvlášť závažný
zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) s poukazom na ust. § 138 písm. c) Tr. zák.,
písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. v jednočinnom súbehu so zločinom
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 139
ods. 1 písm. e) Tr. zák.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil podľa § 257 ods. 5 Tr. por., že sa cíti byť vinným zo
spáchaných trestných činov a tak okresný súd podľa § 257 ods. 6 Tr. por. vyhlásenie obžalovaného U. M.
prijal a súčasne vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom sa obžalovaný priznal k spáchaniu skutku,
nevykoná a vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a o ochrannom opatrení.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní odoprel vypovedať.

Poškodená Y. P. si na hlavnom pojednávaní uplatnila náhradu škody z titulu pohrebných trov, ale aj z
titulu nemajetkovej ujmy, ktorú ustálila na sumu 200 000,- eur.

Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý znalec z odboru zdravotníctvo - psychiatria P.. X. T. a znalec
z odboru zdravotníctvo - psychológia F.. F. Q.. P.. X. T. zotrval na znaleckom posudku, ktorý vyhotovil
spolu s P.. D., keď uviedol, že správanie obžalovaného v budúcnosti pod vplyvom plynutia času sa
bude meniť, keď kontrola správania sa bude zlepšovať a tendencia agresívne konať bude ustupovať.
Nemožno však vylúčiť, že v prípade obdobne exponovanej situácie, by sa obžalovaný správal rovnako,

ako je tomu v tomto prípade. Pokiaľ ide o prognózu resocializácie osoby obžalovaného, táto je skôr
negatívna a prípadný trest na obžalovaného bude skôr represívny ako prevýchovný. F.. F. Q., psychológ
doplnil P.. T. v tom, že pokiaľ ide o odhadovanú prognózu a resocializáciu, tú vidí ako neistú s poukazom
na osobnostnú štruktúru obžalovaného, pretože aj do budúcnosti zostáva rizikovým jedincom.

Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného na hlavnom pojednávaní o priznaní viny, keď okresný súd v
zmysle § 257 ods. 6 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného, správne rozhodol, že vykonané dôkazy
súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a ochrannom opatrení. Krajský súd má za to, že postup
prvostupňového súdu bol správny, keď obžalovanému priznal dve poľahčujúce okolnosti, keď viedol
pred spáchaním trestného činu riadny život v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. a aj v zmysle § 36 písm.

l) Tr. zák., keď sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval a priznal mu aj
priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. h) Tr. zák., že spáchal viac trestných činov. Okresný súd mohol
zvažovať priznanie aj poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. m) Tr. zák., že sám oznámil trestný čin
príslušným orgánom. Táto skutočnosť sama o sebe však už nemení na tom fakte, že existovala prevaha
poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami. Krajský prokurátor namietal len tú skutočnosť,

že okresný súd nesprávne priznal poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák., keď zo strany
obžalovaného neboli splnené podmienky, pretože pre aplikáciu tejto poľahčujúcej okolnosti je potrebné,
aby priznanie páchateľa svedčilo o jeho snahe o nápravu a toto nesmie byť urobené len formálne
pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov, keď si to vyžaduje kvalitatívne vyšší prejav vnútorného postojapáchateľa ku svojmu skutku a to na základe jeho správania po ňom. Mal za to, že priznanie a oľutovanie
bolo len formálneho charakteru v snahe si polepšiť pri ukladaní trestu. S týmto názorom krajský súd
nesúhlasí, keď poukazuje na tú skutočnosť, že trestné stíhanie bolo začaté vyšetrovateľom OR PZ v

Žiari nad Hronom dňa 15. 2. 2013 len vo veci a práve na základe výsluchu zadržaného U. M. dňa 17.
2. 2013 bolo potom začaté trestné stíhanie voči konkrétnej osobe a to voči U. M. dňa 18. 2. XXXX
vyšetrovateľkou OR PZ v Žiari nad Hronom pod ČVS:ORP-75/OVK-ZH-2013, teda až na základe
priznania obžalovaného došlo k ustáleniu a vymedzeniu skutku. Už v tomto výsluchu obžalovaný na
strane 51 spisu uviedol, že ľutuje spáchanie skutku, čo je slabé slovo a najradšej by celý čas vrátil

späť. Ďalej krajský súd poukazuje na výpoveď zástupcu OVK OKP OR PZ Žiar nad Hronom pplk. G..
U. S., keď tento uviedol, že obžalovaný sa priznal k spáchaniu skutku, popísal skutok, pričom on sám
bol jeho priznaním prekvapený. Nemožno namietať ani tú časť poľahčujúcej okolnosti, že obžalovaný
oľutoval spáchanie skutku, pretože z obsahu spisu neboli dôkazy, ktoré by polemizovali s úprimnosťou
oľutovania.

Naproti tomu pochybenie vidí krajský súd v tom, že obžalovanému bol uložený trest, ktorý je v rozpore
s ust. § 34 ods. 1, 4 Tr. zák.

Podľa tohto ustanovenia trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a

súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Okresný súd vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností mohol obžalovanému ukladať trest len v
rozpätí od 20 rokov do 23 rokov a 4 mesiacov vzhľadom k zákonným ustanoveniam § 36 písm. j), l), § 37
písm. h), § 38 ods. 2, 3 a 8 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák., § 46 Tr. zák. Uložený trest vo výmere 20 rokov je

v rozpore najmä so spôsobom spáchania činu, s jeho následkom a s možnosťou nápravy obžalovaného.
Treba poukázať na tú skutočnosť, že obžalovaný použil strelnú zbraň voči dôchodcom za situácie, keď
sa pred jeho útokom nemohli brániť a po usmrtení telá rozrezal, zohyzdil, čo je maximálny spôsob
brutálneho nakladania s telami obetí, pretože bola tu snaha aj zahladiť akékoľvek stopy po spáchaní
trestných činov. V tomto smere bolo možné konanie obžalovaného kvalifikovať aj podľa § 366 ods. 1,

2 písm. a) Tr. zák. ako trestný čin hanobenia mŕtveho, pretože obžalovaný zneuctil mŕtveho. Vzhľadom
na vyhlásenie obžalovaného o vine, však táto možnosť súdu neprichádzala do úvahy. Krajský súd má
za to, že na prevýchovu obžalovaného, k ochrane spoločnosti je potrebné uložiť obžalovanému trest
na samej hornej hranici trestnej sadzby, a preto obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere
23 rokov a 4 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. obžalovaný bol pre výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, nakoľko bol obžalovaný odsúdený ako páchateľ
obzvlášť závažného zločinu.

Obžalovanému musel byť uložený aj ochranný dohľad podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., pretože obžalovaný
bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody a ochranný dohľad
mu bol podľa § 78 ods. 1 Tr. zák. uložený na maximálnu dobu troch rokov.

Krajský súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského prokurátora v tej časti, že podľa názoru

obžaloby v predmetnom konaní bola jednoznačne naplnená podmienka uznania nemajetkovej ujmy
v peniazoch a to z toho dôvodu, že morálna satisfakcia poškodenej Y. P., zastupujúcej všetkých
pozostalých nie je postačujúca a to z toho dôvodu, že konaním obžalovaného došlo k mimoriadne
vážnemu zásahu do základných ľudských práv, pričom pre konanie pozostalých jeho správanie bolo
zrejme traumatizujúce.

Podľa § 287 ods. 1, veta prvá Tr. por. ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil
inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak
bol nárok riadne a včas uplatnený.Podľa § 46 ods. 1, veta prvá Tr. por. poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na
zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom
chránené práva alebo slobody.

Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody,
ktorámubolaspôsobenátrestnýmčinom,jetiežoprávnenýnavrhnúť,abysúdvodsudzujúcomrozsudku
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do
skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a
v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Vzhľadom na definíciu pojmu škoda (§ 46 ods. 1 Tr. por.) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade v
odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu
aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem
„morálna škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom
treba v prípade smrti (napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom
obvinení) vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní.

Je zrejmé, že trestnoprávny pojem „škoda“ je obsahovo výrazne širší a obsiahlejší ako pojem „škoda“
v práve súkromnom. Trestné právo, a to predovšetkým v zmieňovanom ustanovení § 46 ods. 1 Tr.
por., totižto vychádza z pojmu škoda, resp. definuje jeho obsah nie v zmysle dnes už v Európe
postupne prekonanej a prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv
poškodeného, ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo-európskym chápaním ako na protiprávny

zásah do materiálnych i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky
nielen ujma materiálna (majetková či peňažná), ale aj ujma nemateriálna (imateriálna), teda ujma či
škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej,
nie - materiálnej, povahy, ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie resp. zásah
do takýchto práv sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú,

pričom obsahovo odkazuje na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného
s tým, že pojem „morálna škoda“ a „iná škoda“, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému
zavineným protiprávnym konaním sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy,
ktoré sú v priamej súvislosti so všeobecným pojmom „nemajetková, resp. imateriálna ujma“ v práve
civilnom, t.j. pojmom, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú obsahovo rôznorodé zákonné

práva o slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane a zásah do ktorých je právom sankcionovaný
(spravidla vo forme príkazu takýto zásah odstrániť/napraviť/zastaviť). S ohľadom na tieto skutočnosti, t.j.
predovšetkým s ohľadom na imateriálny charakter týchto chránených práv, možno takúto (nemajetkovú)
ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne len zmierniť, v žiadnom prípade však nie reparovať, to
s ohľadom na charakter týchto práv nie je možné (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia

či cti fyzickej osoby, nie je možné peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži
len na prípadné zmiernenie následkov takéhoto konania).
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života
osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma.

Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej
by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému
životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú
súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch voči iným
fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne, či materiálne. N. do týchto

vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného
súkromia. V prípade, že medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca
dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov
dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranuosobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva
na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti
fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození

osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Treba tiež uviesť, že právnym prostriedkom
ochrany proti takému zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o
ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch.
S poukazom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že ustanovenia § 11 a nasl. OZ poskytujú právny

základ nároku na náhradu nemajetkovej - imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho
blízkej osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo na vytváranie a
rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život rodiny, zahrňujúci
i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, hlavne vzťahy sociálne a morálne.
Krajský súd tu poukazuje aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. 10.
2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a

ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV, konkrétne na článok 16 ods. 1, podľa
ktorého členské štáty (aj SR) zabezpečia, aby obete mali v rámci trestného konania právo získať v
primeranej lehote o náhrade škody páchateľom s výnimkou prípadov, v ktorých sa vo vnútroštátnom
práve ustanovuje, že takéto rozhodnutie sa prijíma v iných súdnych konaniach.
Súdna prax civilných súdov pripustila žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré si

uplatňujú postihnuté blízke osoby, ktorých právo na súkromný a rodinný život bolo dotknuté úmrtím
blízkej osoby. Je nepochybné, že úmrtie blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na súkromie
dotknutej fyzickej osoby, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osoby.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa poškodení domáhajú v prejednávanej veci, môže súd
podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola

v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania
náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bude splnená vtedy, keď sa nemateriálne
zadosťučinenie nezdá postačujúce.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v

závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú
rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

I keď samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje
ochranu § 11 OZ (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť, súkromie a pod.) sú hodnoty, ktoré
v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, to ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné
vyjadriť výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Priznanie
zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok. Výšku

náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu výšky
zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie 13 ods. 1 OZ stanovuje len, že zadosťučinenie
má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou úvahy súdu, ktorý sa
pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami (§ 13 ods. 3 OZ - závažnosť

vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) a z týchto musí pri svojom rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné ako vyššie uvedené kritériá nemôže súd
pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 18. februára 2010, sp. zn. 3Cdo/137/2008, kde bolo uvedené, že v prípade
zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere

jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach.

Krajský súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného, ktorý naplnil skutkovú podstatu obzvlášť
závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, 2 písm. a), b) (s poukazom na § 138 písm. c/ Tr. zák.)
a písm. c) (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) Tr. zák. došlo k neoprávnenému zásahu

do práva poškodenej Y. P. a jej sestry Y. D. na ochranu osobnosti, konkrétne k zásahu do práva na
súkromie ako jedného z čiastkových osobných práv fyzickej osoby, ktorému poskytuje ochranu § 11
OZ. Treba poukázať na to, že rodinný život zahrňuje okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými
príslušníkmi (deťmi, rodičmi, prarodičmi) bez ohľadu na to, či spolu trvale žijú alebo nie a protiprávnenarušenietýchrodinnýchvzťahovpredstavujeneoprávnenýzásahdoprávanasúkromnýarodinnýživot.
V danom prípade tento zásah predstavovaný smrťou rodičov poškodených je mimoriadne významný,
hlboký, nenapraviteľný. Výsluchom predovšetkým poškodenej Y. P. bolo preukázané, že nebohí spolu

s poškodenou a jej sestrou Y. D. tvorili fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými
väzbami. Najmä poškodená Y. P. pomáhala svojim rodičom, mala s nimi dobrý vzťah, chodievali všetci
na rodinné stretnutia. Tragická smrť nebohých, ktorú zavinil obžalovaný, zásadným spôsobom zasiahla
do života poškodených, popretŕhala silné citové väzby v dôsledku čoho poškodení Y. P. a Y. D. stratili
možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život, utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v pocite úzkosti,

smútku, zúfalstva zo straty svojich rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu žiadna forma morálneho
zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1 OZ by nepostačovala tomu, aby bola primerane vyvážená a
zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane obidvoch poškodených, ktorých právo na ochranu
osobnosti bolo porušené takto zistenými zásahom s neodstrániteľnými následkami.

Krajský súd pri určení peňažnej náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku

protiprávneho konania obžalovaného ako aj na dôsledky, ktoré smrť ich rodičov vyvolali. Účelom
finančného zadosťučinenia nie je len kompenzovať stratu rodičov ale aj kompenzovať určité
emocionálne útrapy poškodených, ktoré boli smrťou vyvolané. Preto krajský súd považuje sumu 120
000,- eur za primeranú.

Odvolací súd neurčil lehotu na plnenie podľa § 161 O.s.p. vzhľadom na druh a výmeru trestu, ktorý bol
obžalovanému uložený, ako aj s poukazom na § 408 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože obžalovanému bol
ihneď nariadený výkon trestu odňatia slobody. V tomto prípade otázka na plnenie sa bude odvíjať od
okamihu výzvy oprávnených, teda poškodených zaslanej obžalovanému.

Keďže krajský súd priznal poškodenej Y. P. tento nárok len v časti, podľa § 288 ods. 1 Tr. por. so zvyškom
jej nároku poškodenú odkázal na konanie občianskoprávnych veciach.

Okresný súd síce správne rozhodol, keď podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému uložil aj
trest prepadnutia veci a to kuchynského noža s čiernou rukoväťou a loveckého noža v koženom púzdre,

opomenul však rozhodnúť o tom, že vlastníkom týchto vecí sa stáva štát, a preto krajský súd podľa §
322 ods. 2, 3 Tr. por. doplnil rozsudok okresného súdu a sám rozhodol tak, že podľa § 60 ods. 6 Tr. zák.
vlastníkom prepadnutých vecí a to kuchynského noža s čiernou rukoväťou a loveckého noža v koženom
púzdre sa stáva štát.

Odvolanie krajského prokurátora bolo dôvodné, preto krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.