Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/486/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715217966
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7715217966.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti S. E. nar. XX.X.XXXX a Y. E.
nar. X.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Saleziánov
1, Michalovce detí rodičov S. E. nar. XX.X.XXXX bývajúcej vo O. XXXX zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Krafčík Námestie Osloboditeľov 39 Michalovce F. B. E. nar. X.X.XXXX
bývajúcehoZ.XX,XXXXD.,Š.R.zastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouJUDr.JozefHerbuláksosídlom

Brnianska 1K Trenčín v konaní o nariadenie predbežného opatrenia o odvolaní matky proti uzneseniu
Okresného súdu Michalovce z 27.10.2015 č.k. 15P 328/2015-77 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením z 27.10.2015 č.k. 15P 328/2015-77 zastavil konanie o návrhu matky na
nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala odovzdania maloletých detí S. nar. XX.X.XXXX

a Y. nar. X.X.XXXX do jej starostlivosti.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí z dôvodov podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, e/ a f/ O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie
o zastavení konania a vyhovel jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a nariadil tak, ako
to navrhla vo svojom písomnom podaní 7.10.2015, eventuálne, aby nariadil predbežné opatrenie v

zmysle čo najlepšieho záujmu oboch maloletých detí. Vyjadrila názor, že napadnutým uznesením
prvostupňový súd odmietol konať vo veci pre nedostatok právomoci a tak jej, ako aj maloletým deťom
odňal možnosť konať pred súdom, resp. odmietol zaoberať sa potrebou prijatia opatrení na ich ochranu,
už bez ohľadu, či by tieto napokon nariadil alebo nie. Zdôraznila, že v tomto prípade nemožno dôvodiť
ustanovenie § 39 ods. 1 zák. č. 97/1963 Zbierky o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,
ale použitie tohto zákona sa v tomto prípade v zásade obmedzuje na ust. § 2 predmetného zákona,

ktoré uvádza, že ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná
zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej
zmluvy. Konštatovala, že vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia priamo poukázala
na Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských
práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 344/2002
Z.z.. V časovej tiesni dočasného pobytu detí na území Slovenskej republiky hľadala pre deti odbornú

pomoc a zároveň v rovnakej časovej tiesni žiadala aj súd o prijatie ochranného opatrenia, pričom
tento namiesto jej podpory odmietol svoju právomoc bez náležitého preskúmania skutkových, no najmä
právnych okolností. Vo vzťahu k podozreniu na možné sexuálne zneužívanie maloletej Y. vyhľadala
odbornú pomoc detských psychológov, z ktorých správ zreteľne vyplýva, že jej podozrenie nemožno
vylúčiť a je potrebné prešetriť tento stav súdnoznaleckým prešetrením. Keďže správy z psychologických
sedení nevylúčili jej podozrenie, podala trestné oznámenie na ORPZ Bratislava II Odbor kriminálnej

polície 4.11.2011, o ktorom sa vedie konanie pod ČVS: ORP-1481/1-VYS-B2-2015. V tejto súvislosti
konštatovala, že už len táto skutočnosť dostatočne opodstatňuje prípad naliehavosti, kedy majú orgányktoréhokoľvek zmluvného štátu, na území ktorého sa nachádza dieťa, právomoc na prijatie potrebných
ochranných opatrení. Rovnako zdôraznila, že 4.9.2015, kedy navštívila maloleté dcéry vo Švajčiarsku
zistila, že obe deti majú vši a 2.10.2015, kedy zobrala deti na dva týždne k sebe na územie Slovenskej

republiky zistila, že tento problém nebol odstránený a dcéry mali do krvi doškriabané hlavy, teda tento
stav zo strany otca nebol dlhodobo nijakým spôsobom riešený (potvrdenie MUDr. W. Y.). Už v návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia uvádzala, že konzultuje a hľadá vhodnú odbornú pomoc detského
psychológa, ktorý si bude žiadať kontinuitu a pobyt detí na území Slovenskej republiky, pričom táto
závažná vec (podozrenie z možného sexuálneho zneužívania) môže byť prešetrená iba pomocou

nariadenia navrhovaného predbežného opatrenia, ktoré zabezpečí pobyt detí na území Slovenskej
republiky a vyhne sa tomu, že toto podozrenie bude po odovzdaní detí späť otcovi neriešené, pretože
bude otcom zjavne popierané. Konštatovala, že v prípade doručovania napadnutého uznesenia o
zastavení konania súd porušil procesné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, keďže podľa §
75 ods. 8 v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia sa v prípade, ak bol návrh o nariadenie
predbežného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, súd nedoručuje ostatným účastníkom takéto

uznesenie. Uvedený postup súdu môže mať dopad aj na rozhodnutie odvolacieho súdu vzhľadom na
to, že sa v rozpore s procesnými pravidlami O.s.p. oboznamuje otec maloletých detí s návrhom na
nariadenie predbežného opatrenia, ktorý je zakomponovaný v odôvodnení napadnutého uznesenia, čo
je spôsobilé mariť účel predbežného opatrenia a ochranu tých, o ktorých právach a povinnostiach sa má
konať, teda maloletých detí. Za ďalšiu možnú vadu považuje skutočnosť, že súd obom maloletým deťom

ustanovil kolízneho opatrovníka až v deň (27.10.2015), kedy vydal uznesenie o zastavení konania,
čím znemožnil preskúmanie existencie skutočností osvedčujúcich nariadenie predbežného opatrenia
kontaktom s deťmi a matkou. Tieto okolnosti sú pritom rozhodné pre účely posúdenia právomoci súdu
pre tento naliehavý prípad. Za ďalšiu vadu konania považuje procesný postup súdu, ktorým ju súd vyzval
15.10.2015 (doručeného 22.10.2015) v lehote siedmych dní na doplnenie podkladov a skutočností k

rozhodnutiu, pričom rozhodol pred uplynutím tejto ním ustanovenej lehoty vo výzve, v dôsledku čoho
jej podanie doložené v súdom určenej lehote siedmych dní sa už minulo účinku, pretože súd rozhodol
pred uplynutím tejto lehoty, ktorú jej poskytol. Táto nesporná vada konania mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože jej podanie z 28.10.2015 obsahovalo skutočnosti, ktoré mohli
súd nasmerovať k zákonnému a vecne správnemu rozhodnutiu vo veci. V odvolaní poukázala na čl.

12 ods. 1 a čl. 11 „Dohovoru“ a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorými dôvodila existenciu,
resp. danosť podmienok pre právomoc slovenského súdu. Vyjadrila názor, že jej návrh na nariadenie
predbežného opatrenia najmä v spojení s doplnenými dôkazmi v podobe psychologických nálezov
a podaného trestného oznámenia dostatočne osvedčujú naliehavé skutočnosti rozhodné pre prijatie
právomocisúduSlovenskejrepubliky,ajkeďnajehoúzemíobvyklýpobytmaloletýchdetínieje.Vzmysle

čl. 11 ods. 2 Dohovoru poukázala aj na to, že platnosť opatrení prijatých podľa Dohovoru zanikne, len
čo súd štátu obvyklého pobytu detí príjme opatrenia vyžadované situáciou, preto v návrhu neuvádzala
žiadneohraničeniečasovejpôsobnosti,resp.trvanianariadenéhopredbežnéhoopatrenia,alevzhľadom
k trestnému oznámeniu a potrebe psychologického prešetrenia o podozrení zo sexuálneho zneužívania
by tieto opatrenia mali trvať minimálne do skončenia trestného konania.

Otec maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval správne,
keď v napadnutom uznesení poukázal na ust. čl. 5 ods. 1 „Dohovoru“ (publikovaného v Zbierke zákonov
podč.344/2002Z.z.),nakoľkomájednoznačnezapreukázané,žekrajinouobvykléhopobytumaloletých
detí je Švajčiarsko. Pokiaľ matka v odvolaní poukazuje na čl. 12 ods. 1 „Dohovoru“ v zmysle ktorého

„s výhradou čl. 7 majú orgány zmluvného štátu, na ktorého území sa nachádza dieťa alebo jeho
majetok, právomoc na prijímanie opatrení dočasnej povahy na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa s
územnou pôsobnosťou obmedzenou na tento štát, ak také opatrenia nie sú nezlučiteľné s opatreniami,
ktoré už prijali orgány s právomocou podľa čl. 5 až 10“ s tým, že uvádza, že výhrada čl. 7 nebola
naplnená a že obe maloleté deti neboli v čase podania návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

neoprávnene premiestnené a ani neoprávnene zadržané, uviedol, že s takýmto tvrdením matky v
žiadnom prípade nesúhlasí, nakoľko je nesporné, že obe maloleté deti boli rozsudkom Okresného
súdu Hinwil z 3.2.2015 (sp. zn. EE140105-E/U01) zverené do jeho výlučnej osobnej starostlivosti,
pričom matke bolo švajčiarskym súdom dovolené vycestovať s deťmi na jesenné prázdniny (ktoré končili
18.10.2015) na územie Slovenska a bola švajčiarskym súdom výslovne poučená, že ak deti do uvedenej

doby nevráti, dopustí sa rodičovského únosu detí. V danom prípade si teda matka nesprávne vysvetľuje
výhradu čl. 7 Dohovoru, a to z dôvodu, že boli jej deti počas doby jesenných prázdnin zverené do
starostlivosti len dočasne, a to do 18.10.2015, pričom počas tejto doby, kedy bol matke umožnený
styk s deťmi na území Slovenska, naďalej trval stav, kedy mu boli deti zverené do výlučnej osobnejstarostlivosti. Dočasný styk detí s matkou na túto skutočnosť nemá žiaden vplyv. Ustanovenie čl. 12
taktiež nemožno použiť ani s poukazom na ustanovenie čl. 5 a 10 Dohovoru, nakoľko maloleté majú
obvyklý pobyt na území Švajčiarska a o ich zverení do jeho výlučnej osobnej starostlivosti už bolo

rozhodnuté právoplatným rozsudkom švajčiarskeho súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené má zato, že
nemožno použiť ustanovenie čl. 11 Dohovoru za účelom založenia právomoci slovenského súdu. Zo
skutkovéhostavujenesporné,žesamatkadopustilaneoprávnenéhozadržaniadetínaúzemíSlovenska
a od 18.10.2015 zadržiava u seba deti protiprávne, z toho dôvodu podal na Okresný súd Bratislava I
návrh na nariadenie ich návratu do Švajčiarska, ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. 3P 142/2015.

Vo veci sa 20.11.2015 uskutočnilo pojednávanie, výsledkom ktorého bolo uzavretie súdneho zmieru, v
zmysle ktorého sa maloleté deti vracajú do krajiny ich obvyklého pobytu do Švajčiarska, a to najneskôr
do02.01.2016.Matkatedavnávratovomkonaníuznala,žekrajinouobvykléhopobytudetíjeŠvajčiarsko
a že je povinná ich do tejto krajiny vrátiť najneskôr do 02.01.2016. Súd túto dohodu vo forme súdneho
zmieru následne schválil. Doposiaľ nebolo doručené písomné rozhodnutie, preto spolu s vyjadrením
zaslal iba kópiu zápisnice z pojednávania. V kontexte dohody rodičov a faktu, že deti sa v krátkom čase

vrátia späť do Švajčiarska má za to, že akékoľvek ochranné opatrenia, ktorých sa domáha matka, sú
nedôvodné. Pokiaľ ide o matkou tvrdené údajné sexuálne zneužívanie mal. Y., toto tvrdenie považuje
za maximálne nemiestne, klamlivé, vyfabulované a ničím nepodložené. Skutočnosť, že matka si údajné
sexuálne zneužívanie maloletej dcéry vymyslela, svedčí i fakt, že s tvrdením o sexuálnom zneužívaní
prišla už na pojednávanie vo veci vo Švajčiarsku 20.08.2015, pričom následne v samotnom návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia adresovanému Okresnému súdu Michalovce uviedla, že toto
podozrenie nadobudla až po príchode s deťmi na Slovensko. Navyše matka neustále mení v tomto
smere svoje tvrdenia a výpovede a obvinenia o sexuálnom zneužívaní používa ako svoj nosný argument
v konaní pred súdmi. Faktom je, že takéto konanie sa nikdy nepreukázalo a ani nebolo dôvodom
pre švajčiarsky súd, aby zmenil rozhodnutie o zverení detí do jeho osobnej starostlivosti. O tom, že

svoje tvrdenie o sexuálnom zneužívaní nemyslí vážne svedčí aj fakt, že dobrovoľne za prítomnosti
svojho právneho zástupcu súhlasila s vrátením detí do Švajčiarska, kde budú žiť s ním v spoločnej
domácnosti, pretože sú mu právoplatným rozsudkom súdu zverené. Namietal objektivitu správy detskej
psychologičky z dôvodu, že vykonala pohovor iba s matkou a s deťmi a nie s ním. Akonáhle sa
dozvedel,žejenanehopodanétrestnéoznámenie,zvlastnejiniciatívysaskontaktovalsvyšetrovateľom

a 19.11.2015 na ORPZ Bratislava II vypovedal. Vec sa nachádza v štádiu, kedy ani len nebolo začaté
trestné stíhanie vo veci.

Kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu matky nevyjadril.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie matky je opodstatnené.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti

rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa (ďalej len „Dohovor“) publikovaného v
Zbierke zákonov pod č. 344/2002 Z.z. „Právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho
majetku majú justičné a správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt“.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru „S výhradou čl. 7 majú orgány zmluvného štátu, na ktorého území sa

nachádzadieťaalebojehomajetok,právomocnaprijímanieopatrenídočasnejpovahynaochranuosoby
alebo majetku dieťaťa s územnou pôsobnosťou obmedzenou na tento štát, ak také opatrenia nie sú
nezlučiteľné s opatreniami, ktoré už prijali orgány s právomocou podľa čl. 5 až 10 Dohovoru.

Podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa si orgány

zmluvného štátu, kde malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim premiestnením alebo
zadržaním, zachovávajú právomoc až dovtedy, kým dieťa nadobudlo obvyklý pobyt na území druhého
štátu a
a/ osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s
premiestnením alebo zadržaním, alebo

b/dieťa malo pobyt na území druhého štátu aspoň jeden rok potom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu
dieťaťa, nekoná sa o žiadosti o návrat podanej v tejto lehote, ak dieťa sa zžilo s novým prostredím.Podľa čl. 7 ods. 2 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a/ je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba
buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, kde malo dieťa svoj obvyklý pobyt

bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a
b/ v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo
samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke
právo uvedené v písm. a/ možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia
súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 7 ods. 3 Dohovoru kým si orgány podľa ods. 1 zachovávajú právomoc, môžu orgány zmluvného
štátu, na ktorého územie bolo dieťa premiestnené alebo na ktorého území je zadržiavané, prijímať iba
naliehavé opatrenia podľa čl. 11 potrebné na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa.

Slovenská republika podpísala Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci

v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa 19.10.1996 v Haágu 1.6.1999 a
pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť v ten istý deň.

Z preskúmavaného spisu vyplýva, že Okresný súd Hinwil rozsudkom zo 7.11.2013 sp. zn. EE 130083-
E schválil dohodu rodičov, v zmysle ktorej došlo medzi nimi k manželskej rozluke, maloleté deti S. nar.

XX.X.XXXX a maloletá Y. nar. X.X.XXXX boli zverené do osobnej starostlivosti matky, otec bol zaviazaný
prispievať na výživu maloletých detí 650 CHF mesačne a otcovi bol upravený styk s maloletými deťmi.
V októbri 2014 matka sama bez detí opustila Švajčiarsko a starostlivosť o maloleté deti zabezpečoval
výlučne otec, preto požiadal o ich zverenie do svojej osobnej starostlivosti a Okresný súd Hinwil
rozsudkom z 3.2.2015 sp. zn. EE140105-E/U/O1 zveril obe maloleté deti do jeho výlučnej osobnej

starostlivosti a upravil matke právo stretávať sa s deťmi každý párny víkend na území Švajčiarska.
V júni 2015 matka podala na Švajčiarsky súd žiadosť o zverenie maloletých detí S. a Y. do výlučnej
osobnej starostlivosti a návrh na náhradu súhlasu otca súdom. Okresný súd Hinwil rozhodnutím z
9.7.2015 sp. zn. EE150055-E/ZO1 uložil matke povinnosť odovzdať cestovné pasy oboch detí súdu a
zakázal jej počas úpravy styku opustiť územie Švajčiarska. Následne Okresný súd Hinwil rozhodnutím

z 20.8.2015 sp. zn. EE150055-E/ZO3 na návrh matky zrušil obmedzenie, v zmysle ktorého sa počas
úpravy styku mohla s deťmi stretávať iba na území Švajčiarska a upravil jej právo stretávať sa s deťmi
počas šiestich týždňov za rok s povinnosťou oznámiť minimálne dva mesiace vopred, kedy si chce
uplatniť svoje právo navštevovania počas prázdnin. Týmto rozhodnutím bolo priznané matke právo vziať
si k sebe maloleté deti na prázdniny počas jesenných prázdnin 2015 (do 18.10.2015) a bola poučená,

že pri konaní v rozpore s týmto nariadením budú deti podľa Haágskeho dohovoru o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí vrátené za úradnej asistencie späť do Švajčiarska. Vyššie
uvedené dovoľuje záver, že matka mala právo mať deti u seba počas jesenných prázdnin trvajúce
vo Švajčiarsku od 2.10.20015 do 18.10.2015, teda najneskôr mala otcovi deti vrátiť do 18.10.2015,
čo neurobila, čím sa dopustila neoprávneného zadržania detí na území Slovenskej republiky. Dňa

20.11.2015 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci o návrat maloletých detí S. a Y. do krajiny obvyklého
pobytu do Švajčiarska podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
z 25.10.1980 na Okresnom súde Bratislava I, na ktorom rodičia dospeli k súdnemu zmieru a konajúci
súd uznesením schválil súdny zmier, podľa ktorého sa matka zaviazala vrátiť alebo umožniť prevzatie
maloletých detí S. E. a Y. E. otcom za účelom ich návratu na územie a pod jurisdikciu krajiny obvyklého

pobytu maloletých detí do Švajčiarskej konfederácie najneskôr do 2.1.2016 s tým, že ak matka záväzok
v tejto lehote nesplní, je otec oprávnený maloleté deti prevziať za účelom ich návratu na územie
Švajčiarskej konfederácie, matka sa zaviazala do dňa návratu maloletých detí umožniť otcovi kontakt
s maloletými deťmi prostredníctvom aplikácie Skype, a to každý pondelok, stredu a sobotu v čase od
19:00 hod. a stretnutie s maloletými deťmi každú sobotu v nepárnom kalendárnom týždni od 9:00 hod.

do 19:00 hod. a každú nedeľu v nepárnom kalendárnom týždni od 9:00 hod. do 19:00 hod. s tým, že
na miesto začatia stretnutia sa určuje adresa Y. X, R. B. X., t.j. miesto, kde sa deti na území Slovenskej
republiky zdržujú a otec sa zaviazal akceptovať prítomnosť matky na stretnutiach. V čase rozhodovania
odvolacieho súdu toto uznesenie nebolo právoplatné.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konanie s poukazom na ust. § 39 ods. 1 zák. č.
97/1963 Zbierky o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa čl. 5 bod 1 a čl. 15 bod 1
Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv
a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa č. 344/2002 Z.z. a § 103 a 104 O.s.p. s odôvodnením, žemaloleté deti S. a Y. majú obvyklý pobyt vo Švajčiarsku a vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletým deťom rozhodujú príslušné justičné orgány Švajčiarska, ktoré v predmetnej veci
vydali už viacero rozhodnutí.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu poukazuje na čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právomoci,
rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na
ochranu dieťaťa (ďalej len „Dohovor“) publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 344/2002 Z.z., v zmysle
ktorého „S výhradou čl. 7 majú orgány zmluvného štátu, na ktorého území sa nachádza dieťa alebo jeho

majetok, právomoc na prijímanie opatrení dočasnej povahy na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa s
územnou pôsobnosťou obmedzenou na tento štát, ak také opatrenia nie sú nezlučiteľné s opatreniami,
ktoré už prijali orgány s právomocou podľa čl. 5 až 10 Dohovoru. Citované zákonné ustanovenie
oprávňuje súd, ktorý nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej, prijať výnimočne predbežné opatrenie,
týkajúce sa rodičovských práv a povinností, pričom je potrebné vychádzať z toho, že pojem naliehavosti
obsiahnutý v uvedenom ustanovení sa týka tak situácie, v ktorej sa nachádza dieťa, ako aj praktickej

nemožnosti podať návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností na príslušný súd na rozhodnutie vo
veci samej. V uvedenom kontexte je preto potrebné vykladať i splnenie podmienky naliehavosti prijatia,
resp. nariadenia takéhoto opatrenia, a nemožno ho vykladať spôsobom, ktorý by mohol slúžiť ako nástroj
pre rodiča, ktorý protiprávne premiestňuje dieťa a na to, aby predĺžil trvanie skutkovej situácie vzniknutej
jehoprotiprávnymsprávanímalebolegitimizovalúčinkytakéhotosprávaniasa(rozsudokSúdnehodvora

z 23.12.2009 Jasna Detiček proti Maurizio Sgueglia). Z uvedeného je zrejmé, že obvyklým pobytom
maloletých detí S. a Y. je Švajčiarska konfederácia. Pokiaľ matka v odvolacích námietkach poukazovala
na čl. 11 a čl. 12 ods. 1 v súvislosti so zmenou pomerov na strane maloletých detí, ktoré spolu s
ňou sa nachádzajú na území Slovenskej republiky a predložila listinné dôkazy preukazujúce naliehavú
potrebu zásahu súdu vo forme predbežného opatrenia pre nedostatočnú starostlivosť otca o maloleté

deti a možné sexuálne zneužívanie maloletej Y., odvolací súd poznamenáva, že v konaní o nariadenie
predbežného opatrenia sa právomoc súdu určuje prioritne podľa čl. 11 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru, ktoré
umožňujú, aby v konkrétnom prípade okamžite zasiahol aj súd, ktorý by inak právomoc nemal, a to v
naliehavých prípadoch z ohľadu na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva
tohto členského štátu. Keďže maloleté deti sú dostupné s matkou na území Slovenskej republiky, aj keď

majú obvyklý pobyt v Švajčiarskej konfederácii, kde sa v súčasnosti nezdržiavajú, možno ustanovenie
čl. 11 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru aplikovať v tomto konkrétnom prípade. V uvedenom kontexte je preto
potrebné vykladať splnenie podmienky naliehavosti prijatia, resp. nariadenia takéhoto opatrenia v súlade
s čl. 11 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa
zastavil konanie pre nedostatok právomoci bez toho, aby pred prijatím opatrení v oblasti rodičovských

práv a povinností skúmal podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia v zmysle relevantných
zákonných ustanovení Dohovoru, je nesprávne a nepreskúmateľné a so zreteľom na skutkové okolnosti
uvedené v návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia a doplňujúceho podania z 29.10.2015
(na výzvu súdu), ak bude osvedčená naliehavosť ich riešenia môžu byť rozhodné pre prijatie právomoci
súdu Slovenskej republiky aj za situácie, že maloleté deti nemajú obvyklý pobyt na území Slovenskej

republiky, na ktoré ich matka neoprávnene premiestnila, resp. zadržiava. Z týchto dôvodov odvolací
súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil konajúcemu súdu k
ďalšiemu procesnému postupu podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru (v každom naliehavom prípade majú orgány
ktoréhokoľvek zmluvného štátu, na ktorého území sa nachádza dieťa alebo jeho majetok, právomoc na
prijatie potrebných ochranných opatrení).

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.