Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/190/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308219741
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2308219741.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, ul. 29.
augusta č. 8 a 10, Bratislava, IČO: 30807484, proti povinnej: SVET-TRANS, s. r. o., Sigetská 1685/16,
Sládkovičovo,IČO:36291269,zaúčastisúdnehoexekútora:JUDr.MiroslavŠupa,Kmeťkova30,Nitra,o
vymoženie 100,21 eur a príslušenstvo, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta
z 22. januára 2015, č. k. 25Er/912/2008-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie m e n í tak, že súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.

Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom JUDr.

Miroslavom Šupom, so sídlom Kmeťkova 30, Nitra, pod spisovou značkou EX 3925/2008 vyhlásil za
neprípustnú a na základe toho ju zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne v časti zastavenia
exekúcie použitím ustanovení § 37 ods. 3 veta prvá, § 57 ods. 1 písm. g/, ods. 4, § 58 ods. 1 E. p.
(zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších zmien a doplnení), § 18 ods. 1, § 20a
ods. 2 O. z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnení), § 19,
§ 103 a § 107 ods. 4 O. s. p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

zmien a doplnení), keď v rámci skúmania podmienok konania zistil, že povinná zanikla výmazom dňa
14. júna 2014, keď takto stratila právnu subjektivitu, ako aj spôsobilosť byť účastníčkou exekučného
konania. Vzhľadom na to, že exekučné konanie môže byť vykonávané len v prospech alebo neprospech
subjektu spôsobilého byť účastníkom konania a predmetná exekúcia by tak bola vedená v neprospech
neexistujúceho subjektu, musela byť ako taká zastavaná. V časti náhrady trov exekúcie súd (prvého
stupňa) rozhodoval podľa § 196, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 a 2 E. p., § 14 ods. 1, ods. 2, § 15

ods. 1, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, ods. 2, § 26 exekútorskej tarify (vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov tak, že súdnemu exekútorovi priznal odmenu aj náhradu hotových
výdavkov v rámci vzniknutých trov exekúcie (ktoré vyčíslil správne) vo výške 39,83 eur spolu s 20% DPH
a náhradu hotových výdavkov vo výške 1,92 eur s 20% DPH, celkovo spolu v sume 41,75 eur.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa - proti výroku o náhrade trov exekúcie - podala odvolanie

oprávnená, ktorá navrhla, aby odvolací súd súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekúcie. Odvolanie
odôvodnila nesprávnosťou postupu súdu prvého stupňa pri priznaní odmeny súdnemu exekútorovi,
keď táto odmena mu nemala byť priznaná, vzhľadom na to, že oprávnená zastavenie exekúcie
nenavrhla, nezavinila a dôvodom na zastavenie exekúcie nebola nemajetnosť povinnej. Poukázala
na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11.

1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (kam spadá aj
riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu) je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi svýkonom tejto profesie. Ústavný súd konštatoval, že toto riziko, ktoré exekútor nesie je dôvodné a do
značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.

K tomuto odvolaniu oprávnenej sa súdny exekútor nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas (§ 204
ods. 1 O. s. p.) oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201 O. s. p., § 37 ods. 1 E. p.) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O. s. p., § 58 ods. 6 E. p.), po skonštatovaní, že

odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu
prvého stupňa nie je vecne správne, a preto je potrebné ho zmeniť (§ 220 O. s. p.).

Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 25Er/912/2008 je

vymoženie pohľadávky oprávnenej vo výške 100,21 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu
- rozhodnutia oprávnenej (Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta) č. 700-0610427708-GC04/08 zo 14.
júla 2008, právoplatného a vykonateľného 3. septembra 2008. Uznesením napadnutým odvolaním súd
prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a súdnemu exekútorovi priznal právo na
náhradu trov konania, pričom povinnosť zaplatiť mu ju vo výške 41,75 eur uložil oprávnenej.

Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že exekúcia začala na podklade návrhu oprávnenej na
vykonanie exekúcie (č. l. 2-3) z 9. októbra 2008 a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (č. l. 1) z 18. novembra 2008, keď exekučným titulom tu bolo rozhodnutie
oprávnenej č. 700-0610427708-GC04/08 zo 14. júla 2008, podľa ktorého je povinná povinná zaplatiť

oprávnenej sumu 3.019,- Sk (100,21 eur) ako predpísané poistné na nemocenské poistenie, starobné
poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, poistné na invalidné poistenie, na poistenie v
nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie a do rezervného fondu solidarity za mesiace
marec 2008 a apríl 2008. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo exekútorovi udelené 17. decembra
2008. Dňa 3. júla 2014 bol súdu prvého stupňa doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ E. p. pre prekážku konania - stratu právnej subjektivity a spôsobilosť
byť účastníkom konania, resp. výmaz z obchodného registra dňa 27. júna 2014.

Z exekučného spisu súdneho exekútora vyplýva, že jeho činnosť v predmetnej exekučnej veci spočívala
v obdržaní od oprávnenej návrhu na vykonanie exekúcie (22. 10. 2008), v zaslaní žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (18. 11. 2008), v získaní poverenia na vykonanie exekúcie od súdu
prvého stupňa (14. 1. 2009), v obdržaní žiadosti oprávnenej o zaslanie situačnej správy (25. 2. 2009),
na ktorú nijako nereagoval a v zaslaní oprávnenej a povinnej upovedomenia o začatí exekúcie (28. 7.
2009), ktoré upovedomenie povinná aj prevzala (4. 8. 2009) a následne už len z návrhu na zastavenie
exekúcie (3. 7. 2014).

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trnava vyplýva, že povinná bola ex offo vymazaná
dňa 27. júna 2014. Súd prvého stupňa preto správne exekúciu vzhľadom na nespôsobilosť povinnej byť
účastníčkou takéhoto konania zastavil.

Odvolací súd už vo viacerých skorších druhovo totožných veciach (rozumej v prípadoch zastavenia
exekúcie pre zánik povinnej právnickej osoby jej výmazom z obchodného registra bez právneho
nástupcu), napr. vo veci svojej sp. zn. 10CoE/140/2009, 10CoE/15/2010 uzavrel, že na prejednávanú
vec dopadajúca právna úprava neposkytuje priestor pre to, aby mohla byť uložená povinnosť na náhradu
trov exekúcie oprávnenej.

Ustanovenie § 203 ods. 1 E. p. ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie
oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením treba
zásadne rozumieť také vedomé konanie či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie
v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej úpravy vyplýva, že musí ísť

o výlučné zavinenie oprávneného, teda dokonca nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré
by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. Aj pri preukázanom zavinení
oprávneného má potom súd možnosť (por. zákonnú formuláciu „môže“) rozhodnúť spôsobom uvedeným
v citovanom ustanovení a túto možnosť tak zásadne nemožno stotožňovať s povinnosťou tak urobiť.Naopak ustanovenia § 203 ods. 2 E. p. síce zakotvuje bezvýnimočné pravidlo znášania trov exekúcie
oprávneným, toto pravidlo však výslovne dopadá len na jeden dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je
zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy ide o

dôvod zastavenia exekúcie priamo upravený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.). V prejednávanej
veci však o takýto prípad nešlo.

Prisvedčiť totiž treba tomu názoru oprávnenej (z jej odvolania), podľa ktorého prakticky ani pri vynaložení
všetkého možného úsilia nebolo v jej silách zabrániť zániku povinnej (jej výmazom z obchodného

registra). Zavinenie oprávnenej na zastavení exekúcie tak nebolo z čoho vyvodiť. Rovnako však nebolo
možné vec posúdiť ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 E. p., nakoľko v prejednávanej veci došlo
k zastaveniu exekúcie pre zánik právnickej osoby povinnej, čiže pre stratu spôsobilosti jedného z
účastníkov konania byť účastníkom konania a takto z dôvodu nemajúceho pôvod priamo v E. p., ale v
predpise majúcom sa tu použiť podporne, teda v O. s. p. (pre nedostatok úpravy všetkých otázok v E. p.
podľa § 57 ods. 2 E. p. a § 107 ods. 4 O. s. p.) a nie pre nedostatok majetku povinnej (hoc aj je zrejmé, že

právne neexistujúca osoba už nemôže vlastniť žiaden majetok). Podľa názoru odvolacieho súdu pritom
nemožno považovať za akceptovateľnú ani prípadnú snahu o analogické použitie úpravy v ust. § 203
ods. 2 E. p., teda o prakticky extenzívny (rozširujúci) výklad takéhoto ustanovenia, ktorým by sa malo
dospieť k záveru, že i všetky prípady zániku povinného bez právneho nástupcu by sa mali považovať
za prípady nedostatku majetku povinného spôsobilého aspoň na úhradu trov exekúcie. Ustanovenia §

57 ods. 1 písm. h/ a § 203 ods. 2 E. p. totiž zjavne majú na mysli len prípady zastavenia exekúcií
vedených proti právne existujúcim, avšak nemajetným povinným (o ten prípad tu nešlo). Použiteľnou
okrem toho nemohla by byť ani argumentácia zásadou práva exekútora na náhradu trov exekúcie za
každých podmienok (tiež názor Ústavného súdu SR vyslovený v jednom z jeho rozhodnutí, tu por. nález
zo 17. decembra 2004 sp. zn. II. ÚS 31/04), keďže v rámci takejto argumentácie nemožno prehliadnuť

konštatovanie (ústavným súdom) ústavne i medzinárodnými zmluvami zaručeného práva na majetok
u každej fyzickej aj právnickej osoby a z toho práve korektným výkladom záverov je nutné uzavrieť,
že vyššie uvedená garancia musí dopadať aj na oprávneného (ktorý nemôže dôsledky bezvýslednosti
exekúcie znášať dva razy - po prvý raz nevymožením jeho skôr exekučným titulom priznaného práva a
tedatakýmtoreálnymzníženímjehomajetkuapodruhýrazuloženímmueštepovinnostinanáhradutrov

zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne oprávnený dostal do horšej pozície, ako keby k exekučnému
vymáhaniu svojej pohľadávky vôbec nepristúpil).

Z už uvedených dôvodov preto v prejednávanej veci povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenej
nebolo možné uložiť. Odvolací súd vedený už opísanými úvahami preto uznesenie súdu prvého stupňa

v napadnutej časti náhrady trov exekúcie mohol podľa § 220 O. s. p. len zmeniť, keď na jeho potvrdenie,
resp. zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa neboli dôvody. Súdnemu exekútorovi tak právo na
náhradu trov exekúcie nevznikol a oprávnenej tak povinnosť zaplatiť mu ju ani nemohla vzniknúť, resp.
nemohla jej byť súdom uložená.

Účastníkmi odvolacieho konania v prejednávanej veci boli potom už len oprávnená a súdny exekútor
(šlo len o otázku náhrady trov exekúcie požadovaných exekútorom a majúcich sa zaplatiť oprávnenou,
to inak za stavu právnej neexistencie povinnej v rozhodnom čase). V tomto konaní bola plne úspešnou
oprávnená a bola to ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo
právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Pretože však oprávnenej v tomto odvolacom konaní

preukázateľne žiadne trovy nevznikli a táto účastníčka nepodala návrh na priznanie čo i len náhrady
trov podávajúcich sa zo spisu (§ 251 ods. 4 a § 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd jej žiadnu náhradu
nepriznal.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.