Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. február 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/211/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111227778
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7111227778.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a

sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci žalobcu X. A. T., a.s., IČO: 36 234
176, Teplická 147, Piešťany proti žalovanému L. O., nar. 8. 8. XXXX, naposledy bytom Y. XX, Q., toho
času na neznámom mieste, zastúpeného JUDr. Antóniou Svičinovou, zamestnankyňou Okresného súdu
Košice - okolie, v konaní o zaplatenie 362,08 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Košice II z 9. januára 2013 č. k. 18C/290/2012-48

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodol tak na základe návrhu, ktorým sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 344,96
Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,024 % denne od 23. 9. 2009 až do zaplatenia a zmluvnú pokutu
17,12 Eur.

Z dôvodu, že žalovaný sa zdržiava na neznámom mieste, bol mu v súlade s ustanovením § 29 O.s.p.
ustanovený v konaní opatrovník. Podľa predloženej kópie úverovej zmluvy č. 3611226109 mal byť

žalovanému poskytnutý úver vo výške 995,82 Eur, ktorý mal žalovaný splatiť v 36 mesačných splátkach
po 43,12 Eur. V zmluve je uvedená len ročná priemerná miera nákladov („RPMN") 36,5%. Úver mal
byť vyplatený žalovanému poštovou poukážkou, žalovaný ho mal uhrádzať v pravidelných mesačných
splátkach počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru. Súčasťou
zmluvy mali byť Úverové podmienky nachádzajúce sa na rube zmluvy, ako aj na samostatnom liste.
Zmluva súčasne uvádza, že podpisom zmluvy spoločnosť (žalobca) a klient (žalovaný) uzatvárajú
súčasne zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru I, II, ktorých podmienky sú upravené v Úverových

podmienkach. Úverové zmluvné podmienky žalobcu, boli predložené ako samostatná listina, a nie je
zrejmé, či boli aspoň v časti reálne súčasťou zmluvy, a či žalovaný bol s nimi skutočne oboznámený
(samostatnú, od zmluvy oddelenú existenciu Úverových podmienok, predpokladá už samotná úverová
zmluva, ako bolo vyššie zmienené). Uzatvorením zmluvy a poskytnutím úveru sa stáva spoločnosť
veriteľom podľa tejto zmluvy, súčasne sa ale konštatuje, že uzatvorením zmluvy sa veriteľ zaväzuje
klientovi poskytnúť dohodnutý úver a klient sa zaväzuje úver vrátiť a zaplatiť úroky. Úverové podmienky
v nasledujúcej časti „uzatvorenie zmluvy“, naopak uvádzajú, že ak spoločnosť prijme návrh klienta,

oznámi mu túto skutočnosť a úverová zmluva sa stáva platnou a účinnou podpisom posledného z
účastníkov zmluvy. Zo zmluvných ustanovení Úverových podmienok nie je tak vôbec zrejmé, či išlo o
zmluvu o úvere, ako konsenzuálny kontrakt, alebo reálny kontrakt zodpovedajúci zmluve o pôžičke.
Hlava 5. Úverových podmienok uvádza, že klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutý úverv pravidelných mesačných splátkach, ktorých počet, výška a termín splatnosti, sú určené v úverovej
zmluve. V jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny a úroky, ktoré je klient podľa
zmluvy a úverových podmienok povinný platiť. Výška úroku sa zistí ako rozdiel súčinu výšky mesačnej

splátky a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru. Hlava 14 § 3 „Záverečné ustanovenia“ upravuje
v prípade omeškania úhrady splátky riadneho úveru alebo jej časti povinnosť na zaplatenie úroku z
omeškania 0,08% z dlžnej čiastky denne a povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 8 % z čiastky,
s úhradou ktorej je klient v omeškaní po čas dlhší ako 7 dní. Predčasná splatnosť dlhu pre prípad
omeškania žalovaného s úhradou splátok je obsahom Hlavy 7 § 3 Úverových podmienok, podľa ktorého

ustanovenia bol povinný uhradiť na požiadanie veriteľa celý dlh, ak sa oneskoril s platením aspoň dvoch
splátok alebo sa oneskoril s platením jednej splátky pod dobu dlhšiu ako tri mesiace. Z listiny označenej
ako „splátkový kalendár zmluvy“ a vyjadrenia žalobcu vyplýva, že splatnosť mesačných splátok dlhu
bola určená vždy na 11. deň v kalendárnom mesiaci počnúc od 11. 1. 2007, teda od kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po mesiaci výplaty finančnej čiastky žalovanému. Za omeškanie s úhradou
splátky splatnej dňa 11. 4. , 11. 5. , 11. 6. , 11. 7. a 11. 8. 2007, ktoré žalovaný uhradil až po uplynutí 7.

dňa od ich splatnosti, si žalobca uplatňoval právo na zaplatenie zmluvnej pokuty 8 % z dlžnej čiastky,
čo predstavovalo podľa jeho vyčíslenia sumu17,12 Eur. Žalovaný uhradil 27 splátok v celkovej výške
1.207,33 Eur, poslednú za mesiac apríl 2009. Ďalšie splátky (29. až 36.) splatné v mesiacoch máj až
december 2009 nezaplatil, čo zodpovedalo neuhradenému záväzku vo výške 344,96 Eur.

Súd uzavrel, že z predloženej „úverovej zmluvy/návrhu na uzavretie úverovej zmluvy“ vyplýva,
že záväzkový vzťah účastníkov konania, je svojou povahou spotrebiteľskou zmluvou upravenou
ustanoveniami § 52 Obč. zák. a nasl. a ustanoveniami zák. č. 258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Žalobcavystupovalakododávateľ,tedaosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvykonal
v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti, žalovaný ako fyzická osoba spotrebiteľ,

ktorý nekoná v rámci predmetu svojej činnosti pri uzatváraní a plnení zo zmluvy. Súd poukázal na ust. §
2, § 4 ods. 2, 3 zák. č. 258/01 Z. z., pričom zdôraznil, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov a od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v
zmluve o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľská zmluva „úverová zmluva“ medzi účastníkmi konania,

mala byť založená na zmluve o úvere, na čo odkazujú aj „základné ustanovenia“ Úverových podmienok
tejto zmluvy. Súd ďalej poukázal na ust. § 497 a § 499 Obch. zák. s tým, že zo samotného znenia zmluvy
takáto úprava právnych vzťahov účastníkov konania nevyplýva. Zmluva o úvere je svojou povahou
zmluvou konsenzuálnou, teda nevyžaduje pre svoj vznik poskytnutie peňažných prostriedkov, ale práve
existenciu záväzku veriteľa na ich poskytnutie a súčasne dlžníkovi vzniká záväzok poskytnuté finančné

prostriedky vrátiť aj s odplatou, ak jej vyplatenie bolo dohodnuté a je to obvyklé vzhľadom na predmet
podnikania veriteľa. Predložená listina však úpravou práv a povinností zmluvných strán nezodpovedá
zákonnej úprave podstatných náležitostí zmluvy o úvere, keďže z nej žalobcovi ako veriteľovi nevznikla
povinnosť poskytnúť finančné prostriedky, len konštatuje výplatu peňažných prostriedkov vo výške
995,82 Eur poštovou poukážkou. Z Úverových podmienok, o ktorých nie je zrejmé, či boli súčasťou

zmluvy a v akom rozsahu, vyplýva, že k vzniku záväzkového vzťahu účastníkov zmluvy došlo až
okamihom poskytnutia finančných prostriedkov dlžníkovi.

Súd ďalej uviedol, že za spotrebiteľský úver sa považuje aj odložená platba, pôžička alebo finančné
prostriedky poskytnuté v inej právnej forme. Úprava práv a povinností zo spotrebiteľského úveru sa

podriaďuje všeobecným ustanoveniam platným pre spotrebiteľské úvery (§ 52 a nasl. Obč. zák.,
zák.č. 258/01 Z.z), a tiež príslušnému zmluvnému typu, ktorému obsahovo zodpovedá (úver, pôžička,
kúpna zmluva s odloženou splatnosť ceny, a pod.). Vzhľadom na skutočnosť, že zo znenia zmluvných
ustanovení nebolo možné jednoznačne vyvodiť existenciu podstatných náležitostí pre zmluvu o úvere,
pričom bolo preukázané, že k poskytnutiu finančných prostriedkov žalovanému došlo, súd vyhodnotil

právny úkon sporových strán ako spotrebiteľskú zmluvu založenú na zmluve o pôžičke. Zmluvou o
pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť
po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (ust. § 657 Obč. Zák.). V spotrebiteľskej zmluve
absentovala dohoda účastníkov o výške úrokovej sadzby, preto žalobcovi nevzniklo právo na plnenie
úrokov z požičanej sumy. Zákonom vymedzené náležitosti spotrebiteľských zmlúv majú zabezpečiť

prehľadnosť a informovanosť spotrebiteľa do takej miery, aby sa mohol pri poznaní pre neho podstatných
informácií rozhodnúť, či vstúpi do záväzkového vzťahu s dodávateľom, a aké práva a povinnosti mu z
tohto vzťahu pre budúcnosť vyplývajú. Len zrejmé navýšenie sumy, ktorú má dlžník vrátiť oproti sume,
ktorú si reálne požičal, ako je to aj v tomto prípade, neumožňujú transparentné overenie poplatkov,úrokov a ďalších nákladov, ktoré veriteľ požaduje uhradiť. Úroky a iné poplatky, ktoré veriteľ žiada
zaplatiť, musia byť v záujme rovnováhy práv dodávateľa a spotrebiteľa explicitne v zmluve uvedené,
inak na tieto platby nemá veriteľ nárok (§ 4 ods. 3, 4 zák. č. 258/01 Z.z.).

Žalobcovi tiež nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Podľa ust. § 544 Obč. Zák., ak strany
dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť
poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne
škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty

alebo určený spôsob jej určenia. Formálnym predpokladom vzniku nároku na zmluvnú pokutu je
uzavretie písomnej dohody o tejto forme zabezpečenia záväzku. Nedodržanie zákonom predpísanej
formy právneho úkonu, má za následok jeho absolútnu neplatnosť (§ 40 ods. 1 Obč. Zák.). Účastníci
konania však žiadnu písomnú dohodu o zmluvnej pokute neuzavreli. Úprava zmluvnej pokuty len
v Úverových podmienkach, o ktorých ani nie je zrejmé, či boli súčasťou zmluvy, takúto písomnú
formu nenahrádza, pretože písomnosť právneho úkonu je zachovaná, len ak je písomnosť podpísaná

konajúcimi osobami (§ 40 ods. 3 Obč. Zák.). Aj keby bolo preukázané dodržanie písomnej formy tohto
právneho úkonu, žalobcovi by nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, keďže toto zmluvné
dojednaniebybolopovažovanézaneprijateľnúzmluvnúpodmienku.Zospotrebiteľskejzmluvyuzavretej
účastníkmi konania ako zmluva o pôžičke, vzniklo preto žalobcovi právo len na vrátenie toho, čo
žalovanému skutočne poskytol. Žalobca požičal žalovanému sumu 995,82 Eur, žalovaný mu vrátil ku

dňu 11. 5. 2009 t.j. pred začatím súdneho konania sumu 1.207,33 Eur. Žalovaný svoj záväzok uhradil
vo väčšom, než zákonnom rozsahu, a žalobcov návrh je preto v celom rozsahu nedôvodný.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.. Procesne neúspešný žalobca
nemá právo na náhradu trov konania, žalovanému žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli, preto

súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, pričom uplatnil odvolacie dôvody v zmysle
ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. t. j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
prípadne zmenil v zmysle návrhu na začatia konania zo dňa 10.10.2011 a priznal náhradu trov konania.

Vodvolanípoukázalnato,ževzmysleustanovenia§497Obch.zákonníkaZmluvouoúveresazaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník

sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Z dôkazov, ktoré boli predložené súdu prvého stupňa je nepochybné, že žalobca uzatvoril dňa
28.11.2006 úverovú zmluvu č. 3611226109, na základe ktorej poskytol žalovanému spotrebiteľský úver
vovýške30.000,-Sk(995,82Eur).Žalobcanesúhlasísprávnymnázoromsúdu,žezosamotnéhoznenia
zmluvy nevyplýva právna povaha nároku žalobcu. Daný zmluvný záväzkový vzťah je potrebné vykladať

v zmysle dispozitívnej povahy ustanovení o úverovej zmluve podľa § 497 a nasl. Obch. zákonníka, t.
j. zmluvné strany môžu v plnej miere využiť zásadu zmluvnej voľnosti pri dojednaní obsahu zmluvy. Z
úverovej zmluvy č. 3611226109 je zrejmé, že záväzkový vzťah vznikol medzi veriteľom, spoločnosťou
X. A. T., a.s a dlžníkom, L.S.. V predmetnej úverovej zmluve je určená výška úveru 30.000,- Sk (995,82
Eur), záväzok žalovaného vrátiť peňažné prostriedky v 36 mesačných splátkach vo výške 1.299,- Sk

(43,12 Eur), zmluva tiež obsahuje podstatnú náležitosť v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch -
I. vo výške 36,50 % a údaj o konečnej výške úveru 46.764,- Sk (1.552,28 Eur), z ktorého sú zistiteľné
náklady žalovaného na poskytnutý úver v podobe zmluvne dohodnutého úroku.

Žalobca ďalej uvádza, že úverové podmienky, s ktorými žalovaný podpisom zmluvy prejavil súhlas,

boli a aj sú, neoddeliteľne, pevne spojené s úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXX. Úverové podmienky
nemožno považovať za samostatnú listinu, pretože boli súčasťou úverovej zmluvy. K dojednaniam,
ktoré sú uvedené v úverových zmluvných podmienkach, možno uviesť, že sú platnými a rovnocennými
dojednaniami s ostatnými zmluvnými dojednaniami a ako také majú tieto ustanovenia rovnakú právnu
moc a váhu, ako majú dojednania uvedené na lícnej strane úverovej zmluvy. Nie je možné odlišne

posudzovať jednotlivé dojednané ustanovenia, pretože aj keď sú úverové zmluvné podmienky tzv.
typovými, ich platnosť a právnu vymožiteľnosť prejudikujú právne predpisy upravujúce danú oblasť
záväzkových zmluvných vzťahov. V súvislosti s písomnou formou úverovej zmluvy žalobca poukazuje
na skutočnosť, že žiadny právny predpis neustanovuje, kde má byť na listine, zachycujúcej písomnýprejav vôle, umiestnený podpis. Princíp, že text písaný pod podpisom nereprezentuje relevantný prejav
vôle osoby, ktorá sa podpísala, sa podľa súdnej praxe i odbornej literatúry vzťahuje bez výnimky iba na
niektoré úkony - typicky na závet. Ohľadne iných súkromných listín neprevládajú tak prísne požiadavky,

pretože je potrebné dať prednosť vážne mienenému a obsahovo bezchybnému prejavu vôle pred
bezúčelným formalizmom; napr. súčasťou písomne uzavretej zmluvy sa stávajú aj tie listiny, ktoré sú
označené v rámci zmluvných dojednaní za súčasť zmluvného textu, hoci neboli podpísané (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR z 27. marca 2008, sp. zn. 26 Cdo 2317/2006).

Podľa názoru žalobcu predmetný záväzkový vzťah je nutné posudzovať v zmysle zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol platný a účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy. Žalobca
uzavrelúverovúzmluvusožalovanýmdňa28.11.2006.Podľazneniazákonaospotrebiteľskýchúveroch,
účinného v čase uzavretia zmluvy, v zmysle § 4 ods. 1 písm. g) by bolo možné posudzovať poskytnutý
úver za úver bez úrokov a poplatkov iba v tom prípade, ak by zmluva neobsahovala údaj o výške RPMN.
Túto zákonom vyžadovanú podstatnú náležitosť spotrebiteľských úverových zmlúv predmetná úverová

zmluva obsahuje na lícnej strane bod 39. RPMN 36,50%. Žalobca uvádza, že úverová zmluva obsahuje
všetky podstatné náležitosti uvedené v § 4 spomenutého zákona a taktiež podpis zmluvných strán v
spodnej časti na lícnej strane úverovej zmluvy preukazuje dodržanie zákonom predpísanej písomnej
formy zmluvy.

Žalobca zásadne odmieta záver súdu prvého stupňa, že od žalovaného požadoval úroky a iné poplatky,
ktoré by neboli uvedené úverovej zmluve a týmto spôsobom by porušil zákonné ustanovenia či dokonca
narušil rovnováhu práv medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v
čase uzavretia nešpecifikoval presne, akým spôsobom je potrebné určiť výšku úroku v spotrebiteľských
zmluvách a taktiež neukladal žalobcovi povinnosť uvádzať výšku ročnej úrokovej sadzby v zmluvách.

Táto povinnosť bola zavadená až novelou zákona o spotrebiteľských úveroch účinnou od 1.1.2008.
Žalobca uvádza, že predmetná úverová zmluva obsahovala údaj o výške poskytnutého úroku. Žalobca
o tejto skutočnosti informoval žalovaného na lícnej strane úverovej zmluvy v bode 35. KONEČNÁ
VÝŠKA ÚVERU 46.764,- Sk (1.552,28 Eur). Z uvedených údajov na lícnej strane je nepochybne zrejmé,
že žalovanému bola požičaná suma výške 30.000,- Sk (995,82 Eur), ktorú sa zaviazal splatiť v 36

mesačných splátkach po 1.299,- Sk (43,12 Eur) t.j. 36 x 1.299 = 46.764,- Sk (1.552,28 Eur). Náklady za
poskytnutie úveru boli učené úrokom vo výške 16.764,- Sk (556,46 Eur). Žalobca nesúhlasí s tým, že
by od žalovaného požadoval úroky alebo iné poplatky, ktoré by neboli zreteľne uvedené na lícnej strane
úverovej zmluvy a konal tak v rozpore s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol
účinný v čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 28.11.2006.

Predmetná úverová zmluva bola uzatvorená ako „telefónna pôžička“ (čo je uvedené aj na prednej
strane dotknutej zmluvy). V takýchto prípadoch prebieha vybavenie úveru telefonicky prostredníctvom
bezplatnej zákazníckej linky X. A., ktorá je dostupná v pracovných dňoch od 8:00 do 20:00 h. Potom,
čo je klientovi úver schválený a dôjde k podpisu úverovej zmluvy (vybavuje sa korešpondenčne,

zásielkami prepravovanými Slovenskou poštou), sú mu peniaze zaslané na bežný účet. Medzi prednosti
telefónnej pôžičky patrí okrem iného aj fakt, že klient má po doručení návrhu na uzatvorenie úverovej
zmluvy dostatok času na to, aby sa dôkladne oboznámil so všetkými ustanoveniami doručeného návrhu
úverovej zmluvy, ako s výškou nákladov spojených s poskytnutím úveru, ale aj s úverovými zmluvnými
podmienkami predtým, ako podpísaný návrh úverovej zmluvy vráti prostredníctvom Slovenskej pošty

opäť žalobcovi. Úverová zmluva bola podpísaná zástupcom žalobcu dňa 22.11.2006 a žalovaným dňa
28.11.2006.

Odvolateľ zdôraznil, že žalovaný podpisoval príslušnú úverovú zmluvu dobrovoľne, ako osoba plne
spôsobilá na právne úkony, nikto ho k tomuto podpisu nenútil, to znamená, plne si uvedomoval jeho

záväzky voči žalobcovi v zmysle tejto úverovej zmluvy.
Žalobca na záver poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. júna 2010,
sp. zn. 23 Cdo 1201/2009, v zmysle ktorého „Je treba zdôrazniť, že i ochrana spotrebiteľa má svoje
hraniceavžiadnomprípadejuniejemožnéposudzovaťakoobranuľahkomyseľnostianezodpovednosti
spotrebiteľa.“

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísanénáležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods.
2 písm. d) a f) O.s.p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 10. februára 2016 o 9,10 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 1,3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Uvedený rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., spočívajúci v nesprávnom skutkovom
zistení. Uvedený dôvod sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej
stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. §
132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho

interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné, presvedčivé, zodpovedajú zákonu, preto sa odvolací súd

s týmito v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani
nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133
až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a
nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Aj odvolací súd zastáva názor, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné považovať za
vzťahspotrebiteľský.Správnepretopostupovalsúdprvéhostupňa,keďskúmal,čitátozmluvamávšetky
náležitosti, ktoré vyžadujú príslušné ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
platného a účinného ku dňu uzavretia zmluvy. Záver súdu, že zo zmluvných ustanovení Úverových

podmienok nie je vôbec zrejmé, či išlo o zmluvu o úvere, ako konsenzuálny kontrakt, alebo reálny
kontrakt zodpovedajúci zmluve o pôžičke, je správny. Správne súd prvého stupňa poukázal na to, že
zmluva o úvere je svojou povahou zmluvou konsenzuálnou, teda nevyžaduje pre svoj vznik poskytnutie
peňažných prostriedkov, ale práve existenciu záväzku veriteľa na ich poskytnutie a súčasne dlžníkovi
vzniká záväzok poskytnuté finančné prostriedky vrátiť aj s odplatou, ak jej vyplatenie bolo dohodnuté a je

to obvyklé vzhľadom na predmet podnikania veriteľa. Predložená listina však úpravou práv a povinností
zmluvných strán nezodpovedá zákonnej úprave podstatných náležitostí zmluvy o úvere, keďže z nej
žalobcovi ako veriteľovi nevznikla povinnosť poskytnúť finančné prostriedky, len konštatuje výplatu
peňažných prostriedkov vo výške 995,82 Eur poštovou poukážkou. Z Úverových podmienok, o ktorýchnie je zrejmé, či boli súčasťou zmluvy a v akom rozsahu, vyplýva, že k vzniku záväzkového vzťahu
účastníkov zmluvy došlo až okamihom poskytnutia finančných prostriedkov dlžníkovi. V nadväznosti na
uvedené a vzhľadom na skutočnosť, že zo znenia zmluvných ustanovení nebolo možné jednoznačne

vyvodiť existenciu podstatných náležitostí pre zmluvu o úvere, pričom bolo preukázané, že k poskytnutiu
finančných prostriedkov žalovanému došlo, súd prvého stupňa logicky a s poukazom na príslušné
zákonné ustanovenia, vyhodnotil právny úkon sporových strán ako spotrebiteľskú zmluvu založenú
na zmluve o pôžičke. Odvolací súd sa preto stotožňuje aj s ďalšími skutkovými a právnymi dôvodmi
napadnutého rozsudku, ktoré považuje za správne a zákonné a v podrobnostiach na ne poukazuje v

súlade s ust. 219 ods. 2 O.s.p.

Odvolacie argumenty žalobcu, ani skutočnosti uvedené v odvolaní, neumožňujú prijať iné závery a nie
sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne

správny.

Účastníci nenavrhli rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania, preto o ich náhrade nebolo potrebné
rozhodnúť (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.