Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/385/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202888
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202888.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.

Gabriely Briškovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 1.534,67 eur, o
odvolaniach žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 26. septembra 2014 č.
k. 5C/194/2014-49 a proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 27. apríla 2015 č. k.
5C/194/2014-64 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy úvodnej časti napadnutého rozsudku v označení
žalovanej.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy napadnutého uznesenia v označení položky
sadzobníka súdnych poplatkov.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody vo výške 1.278,89 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 255,78
eur, pričom žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom

týmto súdom pod sp. zn. 20Er/674/2010 s následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu za nesprávny
úradný postup) odôvodnil právne § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3
ZoZS (zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012), § 44 ods. 2 E. p.
(Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších
predpisov), čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len „SR“ (zákon č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Svoju argumentáciu podporil rozhodnutiami
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012, I. ÚS 41/02, IV. ÚS 471/2012, II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01
a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 43/2009, 5Cdo 126/2009, 4Cdo 24/04, 5Cdo
171/2009, ako i rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 3489/2007 a 25Cdo 1018/07. Vecnezdôvodnil, že 15. júla 2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný súd Galanta (exekučný
súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú uvedený súd zamietol uznesením z
21. decembra 2010 č. k. 20Er/674/2010-25 (z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, v dôsledku

čoho rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul priznával oprávnenej plnenie v rozpore so zákonom).
Exekučný súd postupoval v súlade so zákonom, keďže E. p. stanovuje lehotu 15 dní na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom (o taký
prípad tu nešlo). Žalobkyňa taktiež nepreukázala, že v postupe exekučného súdu boli zistené prieťahy,
keďže podľa judikatúry Ústavného súdu SR až po konštatovaní porušenia základných práv (čl. 48 ods.

2 Ústavy SR) Ústavným súdom SR sa otvára možnosť podať predmetnú žalobu. Z judikatúry Ústavného
súdu SR tiež vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody.
Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods.
1 O. s. p. a úspechom žalovanej, ktorej trovy v konaní nevznikli, v dôsledku čoho jej náhrada trov
prvostupňového konania nebola priznaná.

Proti uvedenému rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého
stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec nesprávne
právne posúdil. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)

„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoZS v znení zákona č.
412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj
založenia zodpovednostného právneho vzťahu, pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu) nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto by došlo k aplikácii

princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd prvého stupňa neozrejmil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty do času, kým došlo ku konečnému rozhodnutiu. Exekučný
súd posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu prvého stupňa neprislúchalo polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Mal povinnosť aplikovať platné právo a prihliadať na

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), teda aj
na právo na spravodlivý súdny proces (osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase).
Dohovor o ľudských právach zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom,
ktorý by vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 (zahrňujúci aj právo na rozhodnutie veci v primeranej
lehote). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale

dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Súd prvého
stupňa tiež nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom,
preukazujúcim výšku, v akej mal nesprávny úradný postup na žalobkyňu negatívny dopad a objektívne
spôsobil zníženie jej majetku.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20 eur a toto rozhodnutie odôvodnil položkou č. 13 písm.
a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatkuzavýpiszregistratrestovvzneníneskoršíchzmienadoplnení(ďalejlen„ZoSP“a„sadzobník“).

Aj proti takémuto uzneseniu podala žalobkyňa včas odvolanie a navrhla ho zrušiť, namietajúc absenciu
odôvodnenia ako jednej zo zákonom predpísaných náležitostí súdneho rozhodnutia. V sadzobníku
súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
proti rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom podľa Ústavy SR neprichádza do úvahy.

Podľa ustanovenia § 18ca ZoSP ako prechodného ustanovenia v zákone, možno podľa predpisov
účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach začatých po takomto čase a o takýto
prípad tu nešlo (žaloba bola podaná v septembri 2012). Poplatková povinnosť nie je jasne a jednoznačne
stanovená a žalobkyni bola uložená v rozpore so zákonom. Spoplatňovanie procesného úkonu sa
musí riadiť časom začatia konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo

14/2007 z 30. júna 2008). V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov (išlo o vecné oslobodenie), teda
konanie bolo od poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax
okresných súdov (Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota), ktoré pristúpili k zrušeniuuznesenia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7a a na podporu svojho názoru poukázala
žalobkyňa aj na závery rokovania občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie proti rozsudku podala včas účastníčka konania a to proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.), na nariadenom

pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne
správny a odvolanie nie je dôvodné.

Zástupca splnomocnenkyne žalobkyne na pojednávaní pred odvolacím súdom uviedol, že napriek
pochybeniu súdu prvého stupňa pripojením nesprávneho exekučného spisu, dôvody uvádzané
žalobkyňou sú totožné. Poukázal na znalecký posudok 1/ z roku 2013 (vyhotovený Doc. JUDr.

PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD.), týkajúci sa správneho výkladu Smernice 93/13/EHS o nekalých
ustanoveniach v spotrebiteľských zmluvách a rozhodcovských doložkách.

Odvolací súd z obsahu zapožičaného exekučného spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 5Er/675/2010
(evidovaný pod sp. zn. Ex 4784/2010), vo veci exekúcie vedenej proti povinnému: T. Z., nar. XX. M.

XXXX, zistil, že dňa 15. júla 2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na Okresný súd Galanta
(exekučný súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú uvedený súd zamietol
uznesením z 27. januára 2011 č. k. 5Er/675/2010-21 (z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky,
ktorá bola súdom kvalifikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka, spôsobujúca značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Následne exekučný súd

uznesením z 25. mája 2011 č. k. 5Er/675/2010-26 exekučné konanie zastavil.

Zo znaleckého posudku č. 1/2013 z 24. júna 2013, vyhotoveného na základe objednávky žalobkyne
súdnym znalcom z odboru právne vzťahy k cudzine, Medzinárodné právo súkromné a procesné,
Európske právo, doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., bolo zistené, že právo Európskej

únie všeobecne a bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby
majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo
rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 ZoZS štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 44 ods. 2 veta tretia E. p. ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Vykonaným dokazovaním, predovšetkým obsahom listín exekučného spisu (sp. zn. 5Er/675/2010),
označeného žalobkyňou v žalobe, odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa predovšetkým

nepreukázala naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu a to nesprávny úradný postup.
Tvrdenie žalobkyne o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac
ako 358 dní nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané, že
k zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia došlo po uplynutí 196 dní, pričom žalobkyňa žiadnym
spôsobom neodôvodnila zásah do jej práva prekročením lehoty. Uvedená skutočnosť bola preukázaná

exekučným spisom Okresného súdu Galanta sp. zn. 5Er/675/2010 (Ex 4784/10), po doplnení
dokazovania odvolacím súdom. Zákonom stanovená lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora sa však vzťahovala výlučne na prípad nezistenia rozporu žiadosti, návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, dôsledkom čoho bolo následné udelenie poverenia (požadovaného zákonodarcom
v zákonom stanovenej lehote). Podľa § 44 ods. 2 vety tretej E. p. ak súd zistí rozpor žiadosti, návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne (zákonodarca v tomto prípade upustil od stanovenia lehoty). Odchylný postup má svoje
logické opodstatnenie, keďže negatívne rozhodnutie súdu má už charakter uznesenia, preto vyžaduje
obstaranie si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o rozpore žiadosti, návrhu aleboexekučného titulu so zákonom. Jeho náležité vyhodnotenie si tiež vyžaduje určitý čas a lehota 15
dní by zjavne nebola postačujúcou pre uvedený postup súdu. Nemožno tiež prehliadať, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj podanie návrhu na vykonanie exekúcie žalobkyňou

ako oprávnenou, nebolo dôvodné (dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia bol rozpor
exekučného titulu so zákonom, preto zákonom stanovené podmienky na vedenie exekúcie voči povinnej
osobe ani neboli dané). Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia bolo
exekučné konanie zastavené.

S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho bol daný dôvod žalobu zamietnuť (žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

K argumentácii žalobkyne poukazujúcej na absenciu vysvetlenia týkajúceho sa stavu právnej neistoty
(v ktorej sa žalobkyňa mala nachádzať po dobu od podania žiadosti o vydanie poverenia do rozhodnutia

súdu o zamietnutí žiadosti) odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) ani nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. Tie v danom prípade spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala
na súd návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne znemožnil

zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách. Na
uvedené skutočnosti bolo reagované aj legislatívnymi úpravami. Cieľom bolo zamedziť paralyzovaniu
činnosti súdov (predovšetkým exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytnúť súdnu
ochranu nielen vo veciach podaných žalobkyňou v exekučnom konaní, ale aj vo všetkých veciach a
to každej agendy. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo

zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej
nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota vychádzala z ideálnej predstavy
zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať.

Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné prekročenie 15-dňovej
lehoty, ale aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí napr.
správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie
žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých
právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj

teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok
spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá
spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť.
Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho
výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo

veci: Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22.
októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho konania,
ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým,
že konanie sa nemá príliš unáhliť).

Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 ZoZS (od 1. januára 2013) aj explicitne
zakotvilapožiadavkuposúdenianesprávnehoúradnéhopostupuvzávislostiodvýsledkovprávoplatných
rozhodnutí označených súdov (ESĽP alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy,
príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Je potrebné zdôrazniť, že ani súd prvého
stupňaneaplikovalnovúprávnuúpravu(apretonemohlodôjsťkporušeniuprincípuzákazuretroaktivity),

keďže argumentačným základom súdu prvého a druhého stupňa bol platný právny stav v čase
žalobkyňou tvrdeného postupu exekučného súdu (a to vo vzťahu k ZoZS a E. p.), ako aj judikatúra
Ústavného súdu SR.

Je všeobecne známe, že aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa

predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného konania, osobitne
v období pred legislatívnymi zmenami E. p., smerujúcimi k úplnej transpozícii smerníc európskeho
práva. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. vyňala vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia od doručeniažiadosti súdneho exekútora. Primárnym prameňom komunitárneho práva sú aj rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie v Luxemburgu, ktorý zdôraznil povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné
podmienky vo vykonávacom konaní aj bez námietky účastníka konania (Asturcom Telecomunicaciones

C-40/08). Osobitne je potrebné poukázať na uznesenie z 16. novembra 2010, POHOTOVOSŤ, s.r.o.
proti Iveta Korčkovská C-76/10, ktoré v odôvodnení obsahuje konštantnú judikatúru týkajúcu sa
prieskumu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách ex offo. V kontexte vyššie uvedeného
bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s platnou právnou úpravou na ochranu
spotrebiteľa, komunitárnym právom vrátane judikatúry, v dôsledku čoho by objektívne ani nemohlo dôjsť

k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v lehote. Žalobkyňa, ktorá poukazovala na
zásah do svojich podnikateľských aktivít, sa práve v ich dôsledku stala centrom pozornosti ochrany
spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky
poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské
rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody
výkon práva žalobkyne bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok,

bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu práva (v teórii práva označovaný typ žaloby
ako žalobné zneužitie práva).

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v
danom prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov,

keďže by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo
nič zmeniť. Preto argumentácia žalobkyne v odvolaní týkajúca sa dokazovania znaleckým posudkom
nebola dôvodná. Obdobne bol bez právneho významu poukaz žalobkyne na závery znaleckého
posudku č. 1/2013, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa, ani odvolacieho súdu nevychádzalo zo
zákazu rozhodovania sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní. Nadbytočné boli

aj právne úvahy žalobkyne v podaní zo 17. februára 2016, nespôsobilé vyvrátiť absenciu zákonom
stanovenejlehotyprezamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraopoverenienavykonanieexekúcie.Podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR súd má dať odpoveď len na tie otázky nastolené účastníkom
konania, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Pokiaľ žalobkyňa v
odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, v ktorom plne úspešná žalovaná náhradu

trovkonanianevyčíslilaatietonevyplývalianizospisu,pretonepriznanienáhradytrovkonaniažalovanej
bolo dôvodné.

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však súdu prvého stupňa nariadil vykonanie opravy označenia
žalovanejvúvodnejčastijehorozsudku.Súdprvéhostupňatotiždoúvodnejčastinapadnutéhorozsudku

neprevzal dosiaľ najakceptovateľnejšie známe a aj požiadavkám z ustanovení § 21 ods. 4 a § 79 ods.
1 O. s. p. zodpovedajúce označenie štátu a osoby majúcej zaň konať (ako toto žalobkyňa vyjadrila
spôsobom „Slovenská republika v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), ale šiel
cestou označenia štátu i príslušného rezortného ministerstva a takúto zrejmú nesprávnosť samozrejme
jenutnénapraviť(pričomsatakmôžestaťajnazákladepokynuzanesenéhodorozhodnutiaodvolacieho

súdu, smerujúceho ku skončeniu konania).

Aj v prípade uznesenia odvolanie podala včas účastníčka konania proti rozhodnutiu, proti ktorému
je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) a odvolací súd po preskúmaní uznesenia
prvostupňového súdu v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.) aj tu dospel k záveru, že

odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne správne o uložení poplatkovej povinnosti
žalobkyni za podané odvolanie proti rozsudku, a to vo výške 20 eur.

Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov. Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky ich platenia sú obsiahnuté
v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže odvolacie konanie na
základe odvolania žalobkyne bolo začaté podaním jej odvolania, na vyrubenie súdneho poplatku zaodvolanie je potrebné aplikovať zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v čase
začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona 286/2012 Z. z. účinného od 1.10.2012 (ďalej aj
„ZoSP“).

V zmysle § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5 ods. 1
písm. a/ ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ a poplatok
je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 ZoSP). Sadzba poplatku je pritom uvedená v
sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 ZoSP). Ak je sadzba

poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej
sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 ZoSP).

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v znení z. č. 286/2012 Z.
z. účinného od 1.10.2012 zo žaloby na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobkyni za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20 eur a to v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. účinného od
1.10.2012. Odvolací súd zastáva názor, že poplatková povinnosť žalobkyne za podané odvolanie sa

neviaže na znenie ZoSP účinného ku dňu podania žaloby na súd, ale na znenie zákona účinného, kedy
vznikla poplatková povinnosť, t. j. kedy žalobkyňa podala odvolanie, čím začalo odvolacie konanie a
to s poukazom na znenie ust. § 5 ods. 1 písm. a/ ZoSP. V danom prípade sa tak stalo za účinnosti
zákona č. 286/2012 Z. z. účinného od 1.10.2012, ktorým bola založená poplatková povinnosť zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom vo výške 20 eur a preto je potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí
preto námietka žalobkyne, že súd prvého stupňa vyrubením tohto súdneho poplatku určil tento súdny
poplatok nad rámec zákona.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,

len ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je
oprávnenýsvojvoľnerozširovaťokruhúkonovpodliehajúcichsúdnemupoplatku,pretoodvolateľnemôže
byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa tieto

vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej
len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony, ktoré
sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 ZoSP). Cit. ust.
§ 6 ods. 2 pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa vyberá i v
odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,

no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 ZoSP). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. Je to spôsobené tým, že zákon síce
pri vymedzení pojmov nie je dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych poplatkov

sadzobníkom tvoriacim prílohu zákona č. 71/1992 Zb. nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť
stanovená položkou 7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu ajpoznámku 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom
konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona včítane
sadzobníka súdnych poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu

poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok
za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobkyňa napadla predmetný rozsudok vo veci samej v

zákonnej lehote odvolaním, súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením správne podľa položky
7a sadzobníka súdnych poplatkov (v spojení s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o súdnych
poplatkoch)žalobkyniuložilpovinnosťzaplatiťsúdnypoplatokzapodanéodvolanieatovsprávnejvýške
20 eur.

Odvolací súd poukazuje aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 3. decembra 2015, podľa ktorého ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri
2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní, právna úprava účinná od
1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred 30. septembrom 2012.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však súdu prvého stupňa nariadil vykonanie opravy napadnutého
uznesenia v označení položky sadzobníka súdnych poplatkov, vzhľadom na zrejmú nesprávnosť pri
označovaní čísla položky sadzobníka súdnych poplatkov, keď namiesto položky č. 7a bola uvedená

položka „č. 13 písm. a/“ (ktorej však nezodpovedala výška súdneho poplatku 20 eur, vzťahujúca sa na
položku č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s.
p. jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie

náhrady trov konania a zo spisu vznik trov odvolacieho konania tejto účastníčky nevplýval. Odvolací
súd preto rozhodol tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.