Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113229208
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Repáň
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113229208.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR
s.r.o.,sosídlomPajštúnska5,85102Bratislava,IČO:36613843,protipovinnému:I.I.,nar.XX.X.XXXX,
bytom K. E. XXX, XXX XX Y. E., o vymoženie 714,43 Eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho
konania a trov exekúcie, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým, so sídlom Exekútorského úradu X. XX, XXX XX J., sp.zn. EX 18635/13, v štádiu konania
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe odvolania
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina, č.k. 2Er/1850/2013-21 z 26.6.2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina, č.k. 2Er/1850/2013-21 z 26.6.2014 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina uznesením č.k. 2Er/1850/2013-21 z 26.6.2014 zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd poukazujúc najmä na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), §
44 ods. 2 Exekučného poriadku v nadväznosti na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 52 a násl. Občianskeho zákonníka a zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v podstate tým, že rozhodcovská doložka uvedená v bode 4.
Dohodyouzavretísplátkovéhokalendáraauznanízáväzkuz27.11.2010medzioprávnenýmapovinným

obsahuje neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s právnym dôsledkom
ich absolútnej neplatnosti v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka a
ide o podmienky, ktoré mali založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie v spore,
z čoho potom vyplýva nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie veci. Rozhodnutie
exekučného súdu je založené na závere o neprijateľnosti a preto neplatnosti dojednania rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskom právnom vzťahu, s následkom nedostatku právomoci rozhodcovského súdu

na prejednanie veci a preto neexistencii riadneho exekučného titulu a to bez toho, aby súd pristúpil k
preskúmaniu vecného obsahu rozhodcovského rozsudku a ním priznaného plnenia.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas odvolanie oprávnený. Podľa jeho názoru exekučný súd v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok.
Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu, skúma iba jeho materiálnu

a formálnu vykonateľnosť. Podľa jeho názoru súdy často zastávajú nesprávny názor, že rozhodnutie
ASTURCOM ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť rozhodcovskej
doložky a tým zasiahnuť do princípu nezmeniteľnosti konečných rozhodnutí (princíp res iudicata)
bez ohľadu na to, či právna úprava členského štátu preskúmanie platnosti rozhodcovskej doložky
v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. Namietal pri tom nesprávnosť slovenského prekladu
označeného rozhodnutia ASTURCOM. V zmysle nesprávneho prekladu do slovenského jazyka sa

exekučnému súdu ukladá povinnosť „preskúmať“ rozhodcovskú doložku, a to „hneď“ ako sa exekučný
súd oboznámi s potrebnými skutkovými okolnosťami prípadu. Slovo „preskúmať“ navádza k tomu, žeexekučný súd je povinný vykonať určitú aktivitu za účelom zisťovania. Správny preklad je však taký,
že exekučný súd má vtedy povinnosť „posúdiť“, resp. „vyhodnotiť“ či je rozhodcovská doložka nekalá
(alebo či nie je nekalá), ak má pre takéto posúdenie skutkové okolnosti k dispozícii. Exekučný súd nie

je v zmysle rozhodnutia ASTURCOM povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu
a preskúmavaniu okolnosti prípadu. V ďalšom poukazujúc na ustanovenia § 35 zák. č. 244/2002 Z.z.
a § 159 O.s.p., uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako rozsudok
všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že aj rozhodcovský rozsudok je prekážkou na opätovné prejednanie
veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie aj vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom

pre výkon exekúcie. Súdny dvor nemal v žiadnom prípade úmysel, uložiť exekučným súdom členských
štátov, aby zrušili rozhodcovské nálezy so silou res iudicata v prípadoch, kedy takýto postup podľa
domáceho práva členského štátu nie je možný. To by vyvolalo nebezpečnú právnu neistotu, najmä čo sa
týka právneho osudu veriteľovej pohľadávky, ktorá by sa musela neštandardným spôsobom opätovne
zažalovať, pričom je otázne, či by to vôbec bolo možné, resp. či by pohľadávka už nebola premlčaná a
pod. Je daný dôvodný predpoklad, že v tých členských štátoch, kde domáce právo výslovne umožňuje

v rámci exekučného konania preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky, existuje aj právna úprava
ďalšieho postupu týkajúceho sa vymáhania veriteľovej pohľadávky. V slovenskom práve je výslovne
zakotvený postup pre prípad, ak sa neplatnosť rozhodcovskej doložky zistí v zákonom na tento účel
určenom konaní o neplatnosť rozhodcovského nálezu. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c),

pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Z uvedeného vyplýva, že slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASTURCOM povinný
vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo
umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako
neplatnú, a to z hmotnoprávneho dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. V slovenskom

právnom poriadku je príslušný na posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o
žalobe účastníka rozhodcovského konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Tiež je potrebné
zdôrazniť,žeSúdnydvorrozhodujúcivoveciASTURCOM,predovšetkýmskúmal,čisavdanomprípade
nezasiahne do práva garantovaného v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

(ďalej len „Dohovor“), ktoré zahŕňa právo, aby konečné rozhodnutie bolo vykonané a nezmeniteľné
(res iudicata). Až potom, čo Súdny dvor dôsledne zistil, že v španielskom práve existuje procesný
mechanizmus, umožňujúci exekučnému súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy ex offo (pre rozpor
s verejným poriadkom), uviedol, že exekučný súd je povinný prihliadnuť aj na nekalú rozhodcovskú
doložku. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nie je možné skonštatovať ani s odvolaním sa na

ustanoveniaSmernice93/13/EHSvkontexteúvahvyplývajúcichzprílohy1písm.q)tejtosmernice,ktorá
hodnotí, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, keďže interpretácia súdov vychádza u jej
nesprávnehoprekladu.Vkontextenímcitovanéhoprekladunemožnodojednanierozhodcovskejdoložky
hodnotiť ako nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného
procesu a je súčasťou civilného práva. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno zo slovenského a ani

z európskeho práva za súčasného právneho stavu vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd
mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich
právach, no neuplatnil si ich. Oprávnený má v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný)
súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Podľa jeho názoru

namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného
práva na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím mu je znemožnené efektívne
uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného
exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. V závere
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 11/2010 z 26.9.2011.

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na
ďalšie konanie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúťtýmtoopravnýmprostriedkom,beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.),preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje

aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní

však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom

prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť
pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor
s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu
má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Dohodou o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku z 27.11.2010 bolo nutné posúdiť podľa predpisov
spotrebiteľského práva. Ustanovenia spotrebiteľského práva treba totiž aplikovať aj na právne úkony,
ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu (v danom prípade na zmluvy o prenájme zo

7.11.2003 uzavreté medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným), teda aj na právny úkon
uznania dlhu.

Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 27.11.2010 bola uzavretá medzi osobou,
ktorá konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (oprávnený) a povinným, ktorý nekonal v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Povinný mal v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia
požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovali aj
ustanovenia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

Treba konštatovať, že rozhodcovská doložka dojednaná medzi oprávneným a povinným je súčasťou
obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie
rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá
je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Okresný súd logicky a vyčerpávajúco

vysvetlil dôvody neprijateľnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazuje. Osobitne však dopĺňa, že základom pre konanie
pred rozhodcovským súdom bola rozhodcovská doložka formulovaná v Dohode o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku z 27.11.2010. Zároveň je nutné pripomenúť, že aj keď dojednaná
rozhodcovská doložka nemala výhradný charakter - neurčovala ako jediný súd na riešenie sporov medzi

účastníkmi rozhodcovský súd v prípade, že by žalobcom bol povinný, táto okolnosť však nezmenila nič
na fakte, že pri podaní žaloby oprávneným, sa druhá procesná strana musela podrobiť rozhodcovskému
konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k
tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný
súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj
rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti

dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a
efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený.

Na základe uvedeného záveru preto odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený

rozhodcovský súd.

Na uvedenom závere nedokáže nič zmeniť ani právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej
republiky v uznesení sp.zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Pokiaľ ide o právny záver prezentovaný
Najvyšším súdom Slovenskej republiky v označenom uznesení, krajský súd poznamenáva, že tento
sa týka preskúmavania správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom, ku ktorému, tak ako

správne konštatoval i prvostupňový súd v napadnutom uznesení, v danom prípade ani nedošlo.

Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného o vzťahu k obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom (C-
40/08), túto bolo nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Záver rozhodnutia totiž konštatuje, že súdu prislúcha
v štádiu výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky

a vyvodiť z toho príslušné závery (aj v podobe neviazanosti spotrebiteľa danou doložkou). Námietky
oprávneného poukazujúce na čiastkové úvahy vyjadrené v danom rozhodnutí nemohli poprieť konečný
úsudok konštatovaný Európskym súdnym dvorom. Možnosť posudzovať neprimeranosť zmluvných
podmienok zo strany exekučného súdu bola dokonca vo vzťahu k Slovenskej republike konštatovaná
v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie exekučného súdu o neviazanosti spotrebiteľa

neprijateľnou podmienkou za prípustné.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č.
244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR a Súdneho

dvora EÚ.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.