Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/63/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815207119
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815207119.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., Vajnorská 100/A, 831 04
Bratislava, IČO: 45 869 464, v zastúpení: JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka, Vajnorská 100/
A, 831 04 Bratislava, proti povinnému: T. M., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX, XXX XX E., o vymoženie
istiny 1.028,46 eur s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 6. novembra 2015,
č. k. 9Er/1436/2015 - 27 v senáte jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52, § 53, § 54
Občianskeho zákonníka, príslušné ustanovenia zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému pre vymoženie sumy 1.720,07 €
s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ sp.zn. IG-
A/0411/0035 zo dňa 19.02.2014. Právoplatnosť rozhodnutia dňa 31.03.2014 a vykonateľnosť dňa
21.04.2014.

Okresný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie
exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd
zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 04.09.2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová
banka a.s.) a povinným uzavretá Zmluva o úvere č. 2967488106 ( ďalej len ,,zmluva o úvere´´) na
základe ktorej bol povinnému poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.659,70 eur ( 50.000,00 SKK).
Zmluvu o úvere zo dňa 04.09.2006 s povinným uzavrela spoločnosť Poštová banka, a.s., ktorá
následne Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 18.12.2012 postúpila pohľadávku voči povinnému
spoločnosti BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, číslo registrácie: HE 275225, Cyprus, ktorá následne
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.01.2013 postúpila pohľadávku voči povinnému súčasnému
oprávnenému. Súd v prvom rade skúmal samotnú Zmluvu o úvere č. 2967488106 zo dňa 04.09.2006,
ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o
spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Obchodné podmienky pre úver ( verzia
1/2006) ", ďalej len ako „OP", na ktoré sa odvoláva v odôvodnení rozsudku rozhodcovský súd. V danom
prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie
uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky. Podľa článku 9. bodu 9.2 OP zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory
ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh

Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane
sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862
882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/b (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov.
Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich
konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Tu sa súd zaoberal tým, či je
vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku
skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje
čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1
ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z., takéto zmluvné dojednanie nie je možné v
spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania
majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach
v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil vopred formulárové znenie
zmluvných podmienok vrátane rozhodcovskej doložky. Súd poukazuje na skutočnosť, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Keďže zmyslom, cieľom a
účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú
úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať
predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený
predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd
opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla
byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora
spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na riešenie
sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie
všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného
obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd
zvolený oprávneným. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere
podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka
platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky
ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v
rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda
je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský
rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred
súdom, nakoľko mu bolo odopreté právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Namietol, že súd
nesprávne právne vec posúdil, keď rozhodcovskú doložku označil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
a ako takú neplatnú. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná v zmysle ustanovení
Všeobecných obchodných podmienok, na základe splnenia si zákonnej povinnosti právneho predchodcu
oprávneného (banky) podľa ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého je banka
povinná ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Ďalej uviedol, že v rámci posudzovania zákonných
predpokladov po stránke formálnej a materiálnej, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú

správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani
v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, exekučný súd nemôže naprávať prípadné chyby
a nedostatky exekučného titulu. Preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku je možné iba
v prípade, ak rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c) zákona o
rozhodcovskom konaní). Rozpor je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje
neprijateľnú podmienku. Uvedeným postupom tak exekučný súd prekročil preskúmavaciu právomoc
v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko vykonával aj iné dôkazy než tie, ktoré sú
výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o
vydanie poverenia). Vykonaním dôkazov v exekučnom konaní, prípadne aj tých, ktoré už boli predtým
vykonané a následnou zmenou skutkového stavu, z ktorého exekučný súd vychádzal, zaniká podľa
názoru ústavného súdu totožnosť veci v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (Nález Ústavného súdu II. ÚS
499/2012). Pokiaľ súd konajúci v nachádzacom konaní je obsadený sudcom, exekučný súd je zásadne
obsadený vyšším súdnym úradníkom, konajúcim na základe poverenia sudcu (zákon č. 549/2003
Z.z. o súdnych úradníkoch). Nie je preto možné, aby ústavnú funkciu - rozhodovať spory ako súdny
orgán - vykonávala osoba, ktorá sudcom nie je. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania,
predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, zriadenou a pôsobiacou v
Slovenskej republike podľa zákona o bankách, ktorá podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska; nejde
o žiadny nebankový subjekt. Ďalej poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 03.
novembra 2006, ktorým bolo vyslovené, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už
bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so
skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy
SR; uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Mcdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011, uznesenie Krajského
súdu v Bratislave č.k. 18CoE 633/2011 - 25 zo dňa 26.06.2012 atď.. Rovnako namietol nemožnosť
aplikácie Smernice EHS č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy a judikatúry
Európskeho súdneho dvora (ďalej len ESD), nakoľko judikatúra ESD nie je záväzná voči jednotlivcom, a
teda ani voči účastníkom predmetného konania. Navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zmenil
a žiadosti súdneho exekútora vyhovel, prípadne napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(„ďalej len O.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol
bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p..
Uznesenie okresného súdu bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
rozhodcovskej doložky a v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch nebol zistený
žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní
rozhodcovskej doložky. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2
O.s.p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje
v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a zároveň považuje za potrebné dodať.
Okresný súd správne uviedol, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o
spotrebiteľskom práve. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že súd môže prvý-krát poskytnúť
spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú
spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Základnou
črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom
oprávneného túto charakteristiku spĺňa.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, a to po stránke
formálnej a materiálnej.

Podľa § 243d ods. 1 prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2015 Exekučného
poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom
konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zák.č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len

do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 citovaného zákona na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené
na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom
je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zák.č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31.
decembra 2014.

V súvislosti so skúmaním podmienky v exekučnom konaní, a to (nedostatku) právomoci rozhodcovského
súdu (rozhodcu), pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu,
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal
nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
v žalobe na príslušnom všeobecnom súde (§ 40 ods. 1 písm. c/), skúmanie tejto právomoci exekučným
súdom v exekučnom konaní nevylučuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
16. januára 2013 sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda
nezáväznosť tohto exekučného titulu. V tejto súvislosti zdôraznil princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v
spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností), ktorý
ustupuje dôležitejšiemu princípu, a tým je ochrana práv spotrebiteľa.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý
v rozhodnutí C - 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má
súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity a nie je potrebné
jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.

Okresný súd opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená
a preto neprijateľná. Rozhodcovská doložka zakladá bez ďalšieho dohodu medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad,
budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní
viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky a na ich základe opakovane
zvolil pre riešenie sporu rozhodcovský súd, keď podaním žaloby na tento príslušný súd vylúčil možnosť,
aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V danom prípade je to oprávnený, ktorý disponuje konaním
na strane žalobcu ako veriteľ. V zmysle zákona o bankách (účinný v čase uzatvorenia zmluvy),
ktorý upravuje postup a podmienky uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, sa vyžaduje, aby mal klient
(povinný) možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie takejto zmluvy a
taktiež poučovaciu povinnosť zo strany banky o dôsledkoch jej uzatvorenia. Rovnako nie je klient
povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy; ak tento neprijme, prípadné spory sa riešia v konaní
pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele
medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (viď. napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013).

Na základe takto uzatvorenej rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom oprávneného na riadnom súde v mieste svojho
bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť
rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. K námietke oprávneného
ohľadne aplikácie Smernice EHS č. 93/13/EHS, odvolací súd poukazuje na použitie inštitútu
eurokonformného výkladu (nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských
štátov). Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame
dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho

súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom
právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň
ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné
ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou
smernicou.

Rovnako pokiaľ ide o námietku oprávneného, že rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku res iudicata,
ktorá bráni tomu, aby vec bola opätovne prejednaná, považuje odvolací súd za neopodstatnenú. K tomu
uvádza, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na
prejednanie a ani na vydanie rozhodnutia, keďže v danom prípade ide o nulitný právny akt. Nič preto
nebráni oprávnenému, aby si svoje právo uplatnil v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods.
1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .