Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. marec 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/413/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203871
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnave,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.RenátyGavalcovejačlenovsenátu

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: A. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. O., J. B. XXXX/XX, o zaplatenie 2.306,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 5. novembra 2014, č.k. 14C/93/2014-50 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi nepriznal náhradu
trov konania.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 2, § 4 ods. 1, § 2 písm. g) a i), ods.
3, § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania
zmluvy, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2 O.z., § 517 ods. 1, 2 O.z., § 3 ods.
1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 100,

§ 101, § 103, § 107 ods. 1, 2 O.z., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebolo sporné
medzi účastníkmi konania, že si navrhovateľ a odporca dohodli plnenie v splátkach. V zmysle ust. §
103 Občianskeho zákonníka pre každú zo splátok plynie samostatne premlčacia doba a v prípade, ak
sa pre nesplnenie niektorej splátky stane zročným celý dlh, plynie premlčacia doba (ohľadom zvyšku
dlhu) odo dňa splatnosti nesplnenej splátky. V prípade, že dlžník pri takto dohodnutých splátkach
nesplní niektorú z nich, takže sa stane splatným celý zostávajúci dlh, premlčacia 3-ročná doba pre
právo na zaplatenie celého zostávajúceho dlhu začína plynúť odo dňa, keď sa stala splatnou celá

nesplnená splátka. Veriteľ môže svoje právo na zaplatenie zostávajúceho dlhu ako celku uplatniť iba
do splatnosti najbližšej splátky. Ak toto právo veriteľ nevyužije, prestane dňom splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia doba pre celý zostávajúci dlh. Z toho dôvodu
sajednotlivésplátkybudúnabudúceopäťpremlčiavaťsamostatneodichzročnostiv3-ročnejpremlčacej
dobe. Dňom nesplnenia tejto splátky by nanovo začala plynúť premlčacia doba pre celý zvyšok dlhu. Z
predžalobnej upomienky zo dňa 13. júna 2010 (č.l. 7) doručenej odporcovi dňa 17. júna 2010 vyplýva, že
navrhovateľ vyzval odporcu k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo, a to najneskôr do troch

dní od doručenia predmetnej upomienky. Premlčacia doba teda začala plynúť dňom nasledujúcim po
doručení predmetnej upomienky, t.j. dňom 18. júna 2010 a uplynula dňa 17. júna 2013, pričom žaloba
na súd bola podaná až 19. februára 2014, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto súd žalobu
v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskejzmluvy(konkrétnezozmluvyospotrebiteľskomúvere,vktorejjednýmzozmluvnýchstránjespotrebiteľ),
premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 - ročnej premlčacej dobe
v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti ust. § 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka je
preto potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ“. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech

spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.
Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej
doby, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Aplikáciu
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax
súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 01. 2011, sp. zn. 5 MCdo/20/2009,

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 11. 2011, sp. zn. 17 Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11. 06. 2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2013,
sp. zn. I ÚS 402/2013). Pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 1. mája 2014,
je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne

ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny
charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho
základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv)
ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských
veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo

nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade
absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase
rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného
zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd má za to, že 3-ročná premlčacia doba, na ktorú je súd

povinný prihliadnuť ex offo, uplynula ešte pred podaním návrhu na začatie konania, preto súd rozhodol
tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď
po procesnej stránke bola v celom rozsahu úspešný odporca, v konaní si však žiadne trovy neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ a
domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, alebo ho zmenil tak, že návrhu vyhovie. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil
a nedostatočne zistil skutkový stav, čo odôvodnil tým, že súd na daný prípad aplikoval ustanovenie §
5b ZoOS. Navrhovateľ nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle vyššie

uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. V tejto súvislosti poukázal na článok
1 ods. 1 Ústavy SR, Nález ÚS SR z 24.05.1995, PL.ÚS 16/95, Nález ÚS SR z 03.03.1996, PL.ÚS 36/95,
článok 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, článok 152 ods. 4 Ústavy SR, Nález ÚS SR z 08.03.2011, III.ÚS
348/2006-42. Odvolateľ zastáva názor, že aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS dochádza k značnému
narušeniu princípov právneho štátu. Aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konanie

bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého
právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty
ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania
orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Ústava SR priznáva každému
z účastníkov súdneho konania rovnaké postavenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť zbaviť sa

dlhu vznesením námietky premlčania už sama osebe znamená zásah do majetkových práv a zásad
dobrých mravov, prijatím § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil
súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť,
či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v tom
svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Navrhovateľ si

v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom dňa 19.02.2014, pričom predmetné ustanovenie § 5b
Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014 a navrhovateľ preto nemôže
súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Ďalej navrhovateľ poukazuje na skutočnosť,
že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacejdoby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o
úvere a teda absolútny obchodný záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je
spotrebiteľ. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa

28.04.2011, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21.11.2013, sp. zn. 15Co/28/2013 zo dňa 30.10.2013,
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 zo dňa 20.02.2014 z ktorých vyplýva, že na danú vec je
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa Komentára k § 52 O.z. k spotrebiteľným
zmluvám od prof. JUDr. A. S., CSc., pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov je veľmi dôležité

posúdiť, akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, či ide o zmluvu občiansko-právneho charakteru
alebo obchodno-právneho charakteru. Má to zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Iba v
jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami je úprava jednotná a spoločná
bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Avšak pokiaľ pôjde o ostatné právne prostriedky, bude práve dôležité
posúdiť, či ide o zmluvu občiansko-právnu alebo obchodno-právnu, pretože v mnohých prípadoch bude
potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156
ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je potrebné ho v zmysle ustanovenia

§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdiť.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C/93/2014 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia sumy 2.306,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne od 21.06.2010 do zaplatenia.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý a závislý výrok o náhrade trov konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, prečo by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení
vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo
v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.

Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca navrhovateľa spoločnosť Consumer Finance Holding
a.s. so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok ako veriteľ uzavrel s odporcom dňa 14.04.2009 zmluvu o
poskytnutí rýchlej pôžičky č. zmluvy 2060880, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú obchodné podmienky,
s obsahom ktorých vyjadril odporca svojim podpisom súhlas. Na základe tejto zmluvy poskytol veriteľ

odporcovi pôžičku vo výške 3.000,- Eur/90.378,- Sk, keď celková suma pôžičky je vo výške 5.640,-
eur, výška splátky 94,- eur, počet splátok 60, konečná splatnosť 60 mesiacov, ročná úroková sadzba
32,31%, priemerná hodnota RPMN 20,09%. Ku dňu 17.02.2014 navrhovateľ uviedol, že odporca zaplatil
z tejto zmluvy sumu 2.598,- eur. Vzhľadom na to, že odporca porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú
pôžičku riadne a včas, navrhovateľ dňa 13.06.2010 predžalobnou upomienkou vyzval odporcu k

okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo. Celkovú istinu vo výške 4.626,- eur navrhovateľ žiadal v
tejto výzve zaplatiť najneskôr do troch dní od doručenia tejto upomienky. Predmetná predžalobná výzva
bola odporcovi doručená dňa 17.06.2010.Keďže sa odvolací súd stotožňuje nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na
zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. len ho doplňuje reagovaním na odvolanie
navrhovateľa.

Základnou spornou otázkou vychádzajúc z obsahu odvolania navrhovateľa bolo, či súd prvého stupňa
postupoval správne, keď otázku premlčania posúdil podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zákon
č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec neobsahoval,
pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to v ustanovení § 387 a nasl. Obch.z.

a ustanovení § 100 a nasl. O.z. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre
spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na
to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle ustanovenia § 497 až
§ 507 Obch.z. s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských
úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení
Občianskeho zákonníka a to i v otázke premlčania práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné

zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť
zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska
aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka
prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva.

Súd prvého stupňa v danom prípade postupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. V danom prípade síce odporca nenamietal
premlčanie uplatneného nároku navrhovateľom, v zmysle súdom prvého stupňa správne aplikovaného
ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné
aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez

ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá
bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.)
došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe
ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho

voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby
sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa článku XIV. Zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája

2014.V§29bZákonač.102/2014boliprijatéprechodnéustanoveniakúpravámúčinnýmod01.05.2014,
nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Vychádzajúc z uvedeného, teda pokiaľ
súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo
spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b Zákona č. 205/2007 Z.z.
(na základe novely vykonanej Zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený a

zároveň povinný prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá
retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa
predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti
novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa posudzujú podľa
doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne na premlčanie

nároku navrhovateľa v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych
noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100
ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3

MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,

ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka.Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade

trov konania potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému
navrhovateľovi. Odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.