Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/43/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308216668
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2308216668.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., 811 09, Bratislava,
Pribinova 25, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4 a
advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o. so sídlom 811 09 Bratislava Pribinova 25, proti povinnému: K.
N.,nar.X.X.XXXX,bytomXXXXXK.,L.XXX/X,zaúčastisúdnehoexekútora:JUDr.RudolfKrutý,PhD.,
821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 916,15 Eur s príslušenstvom a ďalších trov exekúcie,

o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 20.
júla 2012, č. k. 12Er/804/2008-15, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa
18. decembra 2013, č. k. 12Er/804/20008-43, EX 8237/08 a o návrhoch oprávneného na prerušenie
konania takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvého stupňa“) pod bodom I./ exekúciu
zastavil a pod bodom II./ súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal; pričom predmetné

rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník.

Rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
§§ 3, 4 a 45 zákona o rozhodcovskom konaní, zákon o spotrebiteľských úveroch, §§ 52, 53 a 54
Občianskeho zákonníka a na Smernicu rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa mal preukázané, že sa
jedná o spotrebiteľský vzťah ( založený zmluvou o úvere č. 2340029 uzatvorenou medzi účastníkmi

exekučného konania dňa 5. novembra 2007), na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Posudzoval
rozhodcovskú doložku, ktorá je uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 17.),
pričom zistil, že táto ( rozhodcovská doložka) je neprijateľná a ustanovenie o nej je absolútne neplatné,
keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže podľa názoru prvostupňového súdu založiť
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, preto rozhodcovský rozsudok je nulitný

a ako exekučný titul neúčinný. Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky existuje zjavný rozpor
exekučného titulu so zákonom, teda jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v
exekučnom konaní, preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol prvostupňový súd podľa § 196, § 197, § 200 a § 203 Exekučného poriadku
tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko si tento žiadne trovy ani napriek

výzve súdu neuplatnil.Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Domáhal
sa zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym
otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa

k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom
prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd
nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)

Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje
vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak
spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak

spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil
podmienku ako možne neprijateľnú?“

Ďalej dôvodil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného

titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom
výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto
postupoval až potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný
ustanovením § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia §

40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku
a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia
§ 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne
prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je
v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces,
ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej
istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po

uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských
súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov
založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov
právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím lehoty na

podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné.
Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom
konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského
súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v
rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery)
rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „OSP“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.V odvolaní ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na
podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania

na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho
konania, nakoľko bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto
súvislosti namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré

boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd prvého stupňa vzhľadom na ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, porušil právo oprávneného
na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie,
hoci tak podľa zákona povinný urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť
pojednávanie. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci,

čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá
spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm.
c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými
mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je však aj napriek tomu
podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom neboli ustanovenia,

ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Otázku, či exekučný
titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v
celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom.

V prípade nestotožnenia sa s jeho odvolacími dôvodmi sa oprávnený v odvolaní domáhal, aby odvolací
súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej
len ZFEÚ). Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že predmetná smernica považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,

ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z
nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne
akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať SD

EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. S poukazom na rozhodnutia
rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov

konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii
všeobecnými súdmi SR. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109
ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 ZF EÚ rozhodol tak, že konanie preruší podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a SD EÚ na základe čl. 267 ZF EÚ predloží tieto prejudiciálne otázky:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede SD EÚ na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žalobana rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom
je Exekučný poriadok.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods.1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade,
že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa
kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť,
či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b)

zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský
rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,
musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučnýsúd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu v zmysle
§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ide síce o pochybenie exekučného súdu, ktorý predmetné
poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže a musí exekučný súd odstrániť

len tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný súd musí počas celej doby vykonávania
exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Ďalej je treba uviesť, že súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania z
predmetnej zmluvy ako spotrebiteľský, nakoľko oprávnený konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej

činnosti a uzatvoril zmluvu s povinným ako nepodnikateľom. Súd prvého stupňa mal povinnosť
preskúmať,čiplnenia,naktorépovinnéhozaväzujerozhodcovskýrozsudoknevyplývajúzneprijateľných
zmluvných podmienok. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky
zmluvné podmienky posúdené súdom prvého stupňa ako neprijateľné považuje aj odvolací súd za
neprijateľné, pretože tieto zmluvné dojednania neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou
všeobecnýchzmluvnýchpodmienok,povinnáichmohlalenakocelokprijaťaleboodmietnuťaspôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pretože
neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne
rozhodol o zastavení exekúcie. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že neprijateľnou podmienkou
je jednoznačne rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie
sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú

podmienku a táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak je neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je
to dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného
titulu.

Zozmluvyoúvere pripojenejvspisebolozistené,žeoprávnenýakoveriteľapovinnýakodlžník uzavreli
dňa 5. novembra 2007 zmluvu o úvere 2340029 ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúť dlžníkovi
úver vo výške 14.000,-Sk (461,71 Eur) , ktorý sa dlžník zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom
13.360,-Sk (443,47 Eur) , v 12. mesačných splátkach po 2.280, -Sk (75,68 Eur); teda dlžník sa zaviazal
oprávnenému vrátiť celkovo sumu 27.360,-Sk (908,18 Eur). Podľa obsahu zmluvy, sú jej neoddeliteľnou

súčasťou Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z článku 17 týchto podmienok vyplýva, že zmluvné
strany dojednali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany
zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. To neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od
25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je

obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období
od 1. apríla 2004 do 31. decembra .2007 a rozdielne v období od 1. januára2008. Ustanovenie § 52
Občianskeho zákonníka v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými

zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a
zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,
ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy. Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskejzmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa
ods. 3 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

S účinnosťou od 1. januára 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje
ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1. apríla 2004 do 31.decembra 2007, teda

včaseuzavretiapredmetnejzmluvyoúvereúčastníkmi,zmluvaoúvere,ktorájeupravenávObchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb.
v uvedenom znení, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho

poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval

v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Pretože povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné
posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc
zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom
prípade ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný

zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1. januára2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej
len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3
tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré
sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods.

2).

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale
predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnúpodmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať

mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia
pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva
bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom
období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27. júna 2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že
národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý

by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto

prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo

štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia
spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom
je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci
akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá
má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka
dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na

ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných
sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do
akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem
toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku
zmluvného vzťahu.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1

OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v
Občianskom zákonníku.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú
doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale
predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O
doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je
tomu v danom prípade, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor,
že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský
súd.Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia

absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu

v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už
povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil

názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za

svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového súdu
je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej

doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom
výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť
spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v

ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia

predmetnej zmluvy Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou
od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej
zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ

i Ústavného súdu SR.

Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá

rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol
predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky -
materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZORK podľa

§ 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská
zmluva.

Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie

exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosťsúdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,
kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne

účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria bdelým).
Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o
rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo

platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným

zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie. V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od
01.01.2013) exekučný súd má len možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to

nevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky je listina
obsahujúca túto doložku (úverová zmluva a jej všeobecné podmienky), nie je potrebné na vykonanie
tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného
konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej

rozhodcovskej doložky je právnou otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť
vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu by za týchto okolností, ako aj s
prihliadnutím na možnosť odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti
konania.

S poukazom na vyššie uvedené bolo dôvodným, aby prvostupňový súd exekúciu s použitím § 57 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZORK zastavil. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj

vo výroku o náhrade trov exekúcie, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie
dôvodyprotivýrokuotrováchexekúcieneuvádzal,podanýmodvolanímbolnapadnutýajvýrokotrovách,
pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s

§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie
súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Preúplnosťjetuzrejmevhodnéeštepodotknúť,ženesprávnosťprávnehoposúdeniavecisúdomprvého

stupňa tu nešlo vyvodiť ani z jeho argumentácie (okresného súdu) tiež dnes už zrušeným ustanovením
§ 45 ZoRK, nakoľko toto v čase rozhodovania v prvom stupni ešte platilo a bolo účinným (k jeho
vypusteniu zo zákona došlo až s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona
č. 336/2014 Z. z.) a na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovskýchrozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá nové
prechodné ustanovenie § 243d E. p. (zanesené doň zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým

súbežne s vyššie spomínanou novelizáciou ZoRK) a to konkrétne jeho odsek 2, podľa ktorého na
exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu (odkaz poznámkou č. 4ead v E. p. práve na ZoSRK) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (čím treba mimo akúkoľvek pochybnosť

rozumieť záujem zákonodarcu na dobehnutí všetkých exekúcií vedených na podklade rozhodcovských
rozsudkov pred 1. januárom 2015 a k takémuto dňu ešte neskončených podľa celého sumára právnych
predpisov upravujúcich problematiku exekúcií na podklade rozhodcovských rozsudkov a platiacich do
dňa predchádzajúceho súčasnému nadobudnutiu účinnosti zákonov č. 335/2014 Z. z. a 336/2014 Z. z.,
čiže vrátane už dnes zrušeného § 45 ZoRK , tu napokon por. tiež čl. V body 7 a 49 a čl. VIII zákona
č. 335/2014 Z. z.).

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu

pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal

vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd v tomto
uznesení vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené
zadosť. Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých
listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným,
teda o ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných

prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho

konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Ďalej je nutné uviesť, že v podanom odvolaní oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu

Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska.

Ustanovenie § 44 ods. 2 E.p. nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho
štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu

rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný

skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267
ZF EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie rozhodnutia

o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZF EÚ má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr
Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,

pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j.

že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej
únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je
len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej

republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie
úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ

dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok,
došlo 31.10.2008, z tohto hľadiska by bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom
riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hranícaplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo

vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ
v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného SD EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ
v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili
právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak

bolo skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná.
Potom dospeli k záveru, že nakoľko rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná
individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor
odvolateľa v tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom

dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na otázku, či je možné ustanovenie písm. q)
ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej

alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných
dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého
právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Smernica Rady 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje
indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a
gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že smernica v jednotlivých
bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
ktoré je potrebné považovať za nekalé, kým základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných

podmienok sú upravené priamo v čl. 3 tejto smernice.

V danej veci je však potrebné zdôrazniť, že súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky neodvodil z ustanovení smernice, ale z vnútroštátnej úpravy - § 53 ods. 1 O.z., ktorého
znenie je transpozíciou čl. 3 smernice 93/13/EHS do právneho poriadku SR (novelou O.z. - zákonom č.

150/2004 Z.z.). Ustanovenie § 53 ods. 1 obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky, pričom
v ustanovení § 53 ods. 3 (resp. 4) O.z. uvádza len demonštratívny výpočet podmienok, ktoré možno
považovať za neprijateľné, a preto aj akákoľvek iná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú za
predpokladu,žespĺňakritériastanovenéods.1.Pretoajvprípade,akdojednanierozhodcovskejdoložky
používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou

priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľkou nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď

prejednávaný spor po stránke právnej nepredurčuje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa SD EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17
a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

SD EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo
veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany
zavedenýpredmetnousmernicouvychádzazmyšlienky,žespotrebiteľsavporovnaníspredajcomalebododávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda
zabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľnebolviazanýnekaloupodmienkou,anaprispenieksplneniu
cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k

ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že

vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutéhovnútroštátnehosúduurčiť,čisamápodmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmysle
čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je

viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov SD EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie

poverenia podľa § 44 ods. 2 E.p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E.p., obe spočívajúce
v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím

zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47
tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť
sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
SD EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie

je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z
povinnosti predkladania predbežných otázok SD EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ,
teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na
zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry

vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť a

Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má
tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa

uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“
Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože
vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený
ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše
k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej sa oprávneného,

čiže oprávnený musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa
16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady
93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalúpovahusankcieobsiahnutejvzmluveoúveresospotrebiteľom,aktentosúdmánatentoúčelkdispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho

práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v
zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu
nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada
oprávnená konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k
prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu

Súdneho dvora EÚ.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na SD EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.