Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/571/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412200236
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412200236.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky : G. C., C. A.
Č.. XX, C., zast. AENEA Legal s.r.o., Bratislava, Jozefská č. 3, IČO: 35951125 proti odporcovi: ALES
SERVICES, s.r.o., Trnava, Halenárska č. 3, IČO: 45270571, zast. JUDr. Karolom Spišákom, advokátom,
Tuhovská č. 1, Bratislava o zaplatenie 3.755,18 € s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 23 C 64/2012-165 zo dňa 30.mája 2013 v pomere hlasov 3 : 0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania a to trovy právneho
zastúpenia vo výške 178,68€ na účet advokátskej kancelárie AENEA Legal, s.r.o., Bratislava, Jozefská
č. 3 v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľke
3.755,18 € s úrokom z omeškania 9,50 % ročne od 16.10.2011 do zaplatenia ako aj náhradu trov
konania 225,- € súdny poplatok a 1.606,82 € trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu
AENEA Legal s.r.o., vedený v R. C., B..K.., Č..Ú.: XXXXXXXXXX/XXXX , N.: XXXXXXXX všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že pracovný pomer
navrhovateľky u odporcu, ktorý je právnickou osobou zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I bol založený pracovnou zmluvou uzavretou dňa 18.5.2010. Účastnici konania okrem iného v
zmluve dohodli miesto výkonu práce navrhovateľky, dohodli deň nástupu na 19.5.2010, mzdu a dohodli
organizačné zaradenie navrhovateľky na výkon prác mzdovej účtovníčky s vymedzením druhu prác
- spracovanie miezd, prihlasovanie, odhlasovanie zamestnancov, zostavy do sociálnej a zdravotnej

poistovne, personálna agenda a evidenčné listy. Na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy účinnej
dňom 1.4.2011 zmluvné strany dohodli mesačnú mzdu navrhovateľky vo výške 1.200,- € brutto. Dňa
26.9.2011 bola navrhovateľka doručená výpoveď z pracovného pomeru zo strany odporcu z dôvodu
zrušenia pracovného miesta dňa 2.9.2011 podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zák.práce s dvojmesačnou
výpovednou dobou, ktorá mala plynúť od 1.10.2011 do 30.11.2011. Následne navrhovateľka listom zo
dňa 30.9.2011, toho dňa aj doručeným, požiadala odporcu o skončenie pracovného pomeru dohodou,
čo odporca akceptoval a pracovný pomer navrhovateľky ku dňu 30.9.2011 skončil. Listom zo dňa

23.11.2011 navrhovateľka vyzvala odporcu k vyplateniu peňažných nárokov pozostávajúcich zo mzdy
za mesiac september 2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupného spolu vo výške
3.755,16 €. Odporca na výzvu reagoval písomne listom zo dňa 6.12.2011, pričom uviedol, že si
je vedomý záväzkov voči navrhovateľke a v prípade, že spoločnosť obdrží akúkoľvek finančnúčiastku, bude použitá na ich úhradu. Prvostupňový súd ďalej zistil, že navrhovateľka titulom svojho
pracovného zaradenia viedla personálnu agendu v rámci čoho evidovala aj spracovávala dochádzku
jednak ostatných zamestnancov ako aj svoju, na základe čoho následne vypracovávala podklady pre

mzdy zamestnancov vrátane svojej mzdy. Po nástupe do zamestnania bola navrhovateľke odovzdaná
osobná karta slúžiaca na jej vstup do priestorov kancelárie, kde prácu vykonávala. Z výpovede v konaní
vypočutého svedka P..Q. X. , ktorý bol v danom období nadriadeným pracovníkom navrhovateľky,
súd zistil, že osobná karta slúžila na mechanický vstup do kancelárie, avšak vstup do priestorov bol
možný aj bez použitia karty, dvere vedela otvoriť aj recepčná, prípadne iní zamestnanci, vstup bol

možný aj kľúčom. Tieto skutočnosti potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa A. Š., ktorá v danom
čase pracovala ako asistentka v spoločnosti odporcu na poschodí kde mala spoločnosť sídlo. Mala k
dispozícii diaľkový ovládač a dvere niekedy otvárala, aby kolegovia, ktorí prišli, nemuseli použiť kartu. Že
vstup do kancelárie bol v danom období možný aj bez výlučného použitia osobnej karty, už uvedenými
spôsobmi, potvrdila aj ďalšia svedkyňa P..K. Q., zamestnankyňa odporcu. Rovnako prvostupňový súd
zistil z výpovede P..X., štatutárneho zástupcu odporcu splnomocneného na finančné riadenie, ako už

bolo vyššie uvedené, že osobná karta okrem vstupu do kancelárie slúžila aj na evidenciu dochádzky
zamestnancov. Dochádzka na základe vstupných kariet sa však používala len v prípade výrazných
nezrovnalostí v evidencii dochádzky, v prípade, ak navrhovateľka kartu nepoužila, odporca voči jej osobe
ani voči iným zamestnancom žiadne sankcie neuplatňoval a neriešil, evidencia vstupov na základe
kariet mala podľa svedka len pomocný charakter. Čo sa týka dochádzky, túto si evidovali zamestnanci

sami, taktiež aj navrhovateľka, ktorá na základe zamestnancami predložených evidenčných listov o
dochádzke následne spracovávala aj vlastnú mzdovú agendu vrátane svojej dochádzky, všetko s
vedomím nadriadeného, čo potvrdili všetci vypočutí svedkovia. Zaslanie mailu prípadne ústna forma
boli bežným spôsobom, akým navrhovateľka žiadala o dovolenku, bolo tak aj v prípade mailu zo dňa
12.5.2011, či ale v daných dňoch navrhovateľka dovolenku, ktorú ale evidovanú nemala, čerpala, si

svedok vzhľadom na odstup času nepamätal. V auguste 2011 mala byť navrhovateľka taktiež na dlhšej
dovolenke v zahraničí aj napriek tomu, že túto evidovanú nemala, kedy presne dovolenku v auguste ale
čerpala, svedok uviesť nevedel.

Po právnej stránke svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 63 ods. 1

písm. b) 76 ods. 1, 2, § 118 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase výpovede, ustanoveniami §
517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, keď uviedol, že v danej veci skutočnosti ohľadne existencie
pracovného pomeru navrhovateľky ako aj jeho skončenia dohodou sporné neboli, sporným bol nárok na
zaplatenie mzdy za mesiac september 2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupného,
podľa cit. uts. § 76 Zákonníka práce, pričom odporca argumentoval prečerpaním celej dovolenky

navrhovateľkou aj napriek rozdielu v evidencii, ktorú ale viedla navrhovateľka sama a absenciami,
ktoré jej mali byť udelené, nakoľko údaje z osobnej karty svedčiace o vstupoch navrhovateľky do
priestorov, kde vykonávala prácu preukázali, že navrhovateľka na pracovisku nebola v časoch, kedy
tam mala byť. Týkalo sa to ako obdobia roku 2010 tak aj roku 2011. V konečnom dôsledku,
vzhľadom na uvedené skutočnosti, bola navrhovateľke neoprávnene vyplatená suma 1.609,026 € ,

ktorú odporca označil ako kompenzačnú námietku. V konaní mal ale prvostupňový súd výsluchom
svedkov preukázané, že osobná karta údajmi, ktorej odporca preukazoval prítomnosť navrhovateľky na
pracovisku, mala síce v danom období slúžiť na evidenciu dochádzky zamestnancov, avšak vstup do
priestorov pracoviska bol možný aj inými spôsobmi, už vyššie uvedenými, čo zamestnávateľ toleroval a
akceptoval, rozpor medzi údajmi na karte a skutočnou fyzickou prítomnosťou zamestnancov, v danom

prípade navrhovateľky, nijakým spôsobom neriešil a žiadne dôsledky počas trvania pracovného pomeru
navrhovateľky nevyvodzoval. Ak v aktuálnom čase prípadnú neprítomnosť neriešil zamestnávateľ
absenciami so všetkými pracovnoprávnymi následkami, nie je možné finančné nároky navrhovateľky
z pracovného pomeru uplatnené v tomto konaní dodatočne kompenzovať s už zaplatenou mzdou za
vykonanú prácu v predchádzajúcom období. Okrem evidencie dochádzky navrhovateľka sama sebe

evidovala aj dovolenku, čo taktiež zamestnávateľ akceptoval, vedenie a spracovávanie tejto agendy
nepodliehalo žiadnej kontrole, zamestnávateľ akceptoval činnosť navrhovateľky aj v tomto smere.
Je preto nemožné, aby odporca v prebiehajúcom konaní spätne s odstupom času riešil nesúlad
medzi evidovaným zostatkom dovolenky v minulom období a podľa jeho názoru skutočným stavom
vychádzajúc z údajnej neprítomnosti navrhovateľky na pracovisku v máji 2011, čomu mal predchádzať

mail navrhovateľky nadriadenému so žiadosťou o dovolenku, ako aj v auguste 2011, kedy si vypočutý
svedok P.. X. len „pamätal", že navrhovateľka bola na dlhšej dovolenke, nepamätal si ale presný termín,
na máj 2011 si nepamätal vôbec. Nakoľko teda navrhovateľka v celom rozsahu preukázala dôvodnosť
svojho návrhu, s ktorým odporca nesúhlasil, avšak v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pričomvýška pohľadávky pozostávajúcej zo mzdy za mesiac september 2011 vo výške 1.200,- € na základe
dohody o zmene pracovnej zmluvy účinnej dňom 1.4.2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku
vo výške 1.301,54 € a odstupného 2.408,12 € po odpočítaní odvodov, spolu vo výške 3.755,18 € sporná

nebola,prvostupňový súd odporcu zaviazal k zaplateniu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku,
pričom o úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka a odporcu zaviazal k
ich zaplateniu od 16.10.2011, t.j. dňa nasledujúceho po splatnosti mzdy a ostatných nárokov, keď výšku
príslušenstva pohľadávky určil v zmysle Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a navrhovateľke, ktorá bola

v konaní úspešná, priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za návrh
na začatie konania v sume 225,- € a z trov právneho zastúpenia 1.606,82 € (9 úkonov á 141,09 €
- prevzatie, príprava zastúpenia, návrh na začatie konania, písomné podania vo veci samej zo dňa
16.4.2012, 19.10.2012, 22.4.2013, účasť na pojednávaniach dňa 20.9.2012, 7.11.2012, 13.1.2013 a
30.5.2013 + 6 x paušál á 7,63 €, 3 x paušál á 7,81 € + 20 % DPH).
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Nesúhlasil zo závermi súdu prvého stupňa, keď uviedol, že v zmysle jeho pokynov bola navrhovateľka
povinná použiť na vstup do budovy v mieste výkonu práce a odchod z budovy osobnú kartu, keď
osobné karty zamestnancov slúžili na prípadnú kontrolu ich dochádzky. Navrhovateľka vstupovala na
pracovisko pomocou vstupnej karty, ktorá jej bola pridelená. Navrhovateľka ako mzdová účtovníčka

bola poverená personálnou agendou, vedením evidenčných listov a spracovávaním a vystavovaním
mzdovýchpodkladov(vrátanečerpaniadovoleniekaevidovaniapotvrdeníopráceneschopnosti)akopre
iných zamestnancov tak i pre svoju osobu ako zamestnanca. Keďže to aj vyplýva z charakteru povolania
„mzdový účtovník“ navrhovateľka si tak ako mzdová účtovníčka evidovala pracovnú dobu a dochádzku
osobne, Mzdové podklady si navrhovateľka vypracovávala na základe ňou vypracovanej dochádzky.

Keďže navrhovateľka bola poverená výkonom tejto práce, svoju dochádzku kontrolovala sama sebe
a na základe toho vyhotovila mzdové podklady. Navrhovateľka pri vypracovaní podkladov k výpočtu
mzdy svojho zamestnávateľa odporcu zavádzala a to nepravdivými výkazmi, ktoré vyhotovila, nakoľko
vo výkazoch nezohľadnila neodpracované dni ale práve naopak, tieto dni zaevidovala ako za riadne
odpracované.Odporcamalzato,ževprvostupňovomkonanípreukázal,ženavrhovateľkavyčerpalaviac

dovolenky než na ktorý mala nárok, nebola na pracovisku na začiatku svojho pracovného času a porušila
si svoje povinnosti stanovené Pracovnou zmluvou a Zákonníkom práce, najmä § 81. Navrhovateľka
doposiaľ žiadnym spôsobom nespochybnila ním predložené výkazy, čo sa týka dní, časti príchodu a
odchodu, teda o dochádzke, ale najmä k výpočtu, resp. prepočtu mzdy, na ktorý má nárok. Zostatok
dovolenky navrhovateľky k 31.12.2010 podľa ňou vypracovaných dokladov je skreslený, nakoľko z

výpisu osobnej karty zamestnanca je jednoznačné, že navrhovateľka priznala čerpanie dovolenky v
nižšom pošte, ako skutočne čerpala. Znamená to, že nárok na dovolenku v roku 2011 aj s dovolenkou za
rok 2010, ktorú si navrhovateľka vyčíslila, je taktiež skreslený. Navrhovateľka z dôvodu prečerpania celej
dovolenky a následných absencií, ktoré jej mali byť udelené, bola neoprávnene naviac vyplatená suma
vo výške 1.609,26 €, ktorú vyčíslil v prepočte výpočtu mzdy a ktorú požaduje v rámci kompenzačnej

námietky. Odporca nesúhlasil s názorom súdu v tom, že ak v aktuálnom čase prípadnú neprítomnosť
neriešil (zamestnávateľ) absenciami so všetkými pracovnoprávnymi následkami, nie je možné finančné
nároky navrhovateľky z pracovného pomeru uplatnené v predmetnom konaní dodatočne kompenzovať
s už zaplatenou mzdou za vykonanú prácu v predchádzajúcom období, nakoľko uvedený názor nemá
oporu v zákone. V tomto prípade by tak došlo k neoprávnenému zániku práva odporcu na vrátenie

čiastky, o ktorú sa navrhovateľka neoprávnene obohatila. To, že prišiel na nesprávny výpočet mzdy
navrhovateľkou v uvedenom období ho nemôže zbaviť práva na vydanie neoprávnene vyplatenej mzdy
navrhovateľke. Poukázal nato, že v prvostupňovom konaní navrhovateľka doposiaľ žiadnym spôsobom
nespochybnila ním predložené výkazy, čo sa týka dní, času príchodu a odchodu, teda o dochádzke, ale
najmä podklady k výpočtu, resp. prepočtu mzdy, na ktorú má nárok.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a
priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že osobná karta, ktorá jej bola pridelená znela na
meno Z. C. a z označenia samotnej osobnej karty vyplýva, že odporca ako zamestnávateľ nepovažoval
ani len jej označenie za dôležité. Osobné karty, ktoré obdržal každý zamestnanec u odporcu pri nástupe
do pracovného pomeru neslúžili na evidenciu dochádzky, ale slúžili jedine na vstup do budovy, kde

bolo miesto výkonu práce. Odporcom predložený dôkaz - listina označená ako „Udalosti z osobnej
karty navrhovateľ“ znie na jej meno žalobcu a v žiadnom prípade neodzrkadľuje skutočnú evidenciu
dochádzky, nakoľko jej účel spočíval v možnosti vstupu do budovy. Navrhovateľka ďalej uviedla, že
ona si ako mzdový účtovník viedla evidenciu dochádzky sama v zmysle poverenia od odporcu akosvojho zamestnávateľa. S poukazom na ustanovenia § 99 Zákonníka práce si v zmysle náplne svojej
pracovnej činnosti viedla u odporcu evidenciu dochádzky, čím si sám odporca plnil svoje povinnosti
vyplývajúce zo Zákonníka práce prostredníctvom jej osoby. V zmysle uvedeného je preto tvrdenie

odporcu, že si vzhľadom na možnosť vlastnej evidencie dochádzky riadne neevidovala dochádzku,
účelové a zavádzajúce. Záverom uviedla, že tvrdenie odporcu, že nijakým spôsobom „nespochybnila
predložené výkazy, čo sa týka dní, času príchodu a odchodu, teda o dochádzke, ale najmä k výpočtu,
resp.prepočtumzdy,naktorýmánárok“súzavádzajúceanepravdivé.Ona sipodanoužalobouuplatnila
svoj nárok na zaplatenie nevyplatenej mzdy, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupného.

Obranou odporcu v priebehu súdneho konania bola argumentácia týkajúca sa jej absencie v pracovnom
pomere, o čom v priebehu súdneho konania predkladal dôkazy. Uvedené skutočnosti, ktoré odporca
uvádzal na svoju obranu boli z jej strany vyvrátené, keď niekoľkokrát uviedla, že dochádzka, príchody a
odchody do práce nesúvisia s prejednávanou vecou, nakoľko išlo o spor týkajúci sa nevyplatenej mzdy
za nevyčerpanú dovolenku a odstupné. Zároveň preukázala skutočnosti svedčiace tomu, že obrana
odporcu spočívajúca v preukázaní, že sa na mieste výkonu práce nezdržiavala tak, ako to bolo uvedené

v „Udalosti z osobnej karty Z. C.“ neobstála, nakoľko v priebehu súdneho konania preukázala, že
dochádzka u odporcu bola evidovaná tak, ako to je vyššie a že vstup do budovy, kde bol výkon jej práce
sa uskutočňoval aj inými spôsobmi.
Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., (rozsudok bol odvolacím súdom verejne

vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.
Predmetom konania v danej veci je zaplatenie sumy 3.755,18 € s príslušenstvom ktorá suma pozostáva
zo mzdy za mesiac september 2011 vo výške 1.200,- € na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy
účinnej dňom 1.4.2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1.301,54 € a odstupného
2.408,12 € t.j. 4.909,66€ po odpočítaní odvodov.

Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 30.11.2011 (ďalej len „Zákonníka práce“)
zamestnávateľ poskytne zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer skončí dohodou z dôvodov
uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písmene b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom
na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu.
Zamestnancovi podľa prvej vety patrí odstupné najmenej v sume, ktorá je násobkom jeho priemerného

mesačného zárobku a počtu mesiacov, počas ktorých by trvala výpovedná doba podľa § 62.
Podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce ak bola zamestnancovi daná výpoveď z dôvodov uvedených v
odseku 1, zamestnanec má právo pred začatím plynutia výpovednej doby požiadať zamestnávateľa, aby
sa pracovný pomer skončil dohodou. Tejto žiadosti je zamestnávateľ povinný vyhovieť. Zamestnancovi
patrí odstupné najmenej v sume, ktorá je násobkom jeho priemerného mesačného zárobku a počtu

mesiacov, počas ktorých by trvala výpovedná doba podľa § 62.
Podľa § 116 ods.1, 2 Zákonníka práce za časť dovolenky, ktorá presahuje štyri týždne základnej výmery
dovolenky, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, patrí
zamestnancovináhradamzdyvsumejehopriemernéhozárobku. Zanevyčerpanéštyritýždnezákladnej
výmerydovolenkynemôžebyťzamestnancovivyplatenánáhradamzdy,svýnimkou,aksitútodovolenku

nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
Podľa § 118 ods.1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú
prácu mzdu.
Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vzhľadom na
vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., ktorý medzi

účastníkmi ani sporný nebol spočívajúci v tom pracovný pomer navrhovateľky u odporcu, bol založený
pracovnou zmluvou uzavretou dňa 18.5.2010. Na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy účinnej
dňom 1.4.2011 zmluvné strany dohodli mesačnú mzdu navrhovateľky vo výške 1.200,- € brutto. Dňa
26.9.2011 bola navrhovateľka doručená výpoveď z pracovného pomeru zo strany odporcu z dôvodu
zrušenia pracovného miesta dňa 2.9.2011 podľa ust. §-u 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s

dvojmesačnou výpovednou dobou, ktorá mala plynúť od 1.10.2011 do 30.11.2011. Navrhovateľka listom
zo dňa 30.9.2011, toho dňa aj doručeným, požiadala odporcu o skončenie pracovného pomeru dohodou,
čo odporca akceptoval a pracovný pomer navrhovateľky ku dňu 30.9.2011 skončil. Listom zo dňa
23.11.2011 navrhovateľka vyzvala odporcu k vyplateniu peňažných nárokov pozostávajúcich zo mzdy
za mesiac september 2011, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku a odstupného spolu vo výške

3.755,16 €. Odporca na výzvu reagoval písomne listom zo dňa 6.12.2011, pričom uviedol, že si je
vedomý záväzkov voči navrhovateľke a v prípade, že spoločnosť obdrží akúkoľvek finančnú čiastku,
bude použitá na ich úhradu. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie
citované ustanovenie Zákonníka práce dospel k záveru, že navrhovateľke prináleží odstupné vzhľadomna druh skončenia pracovného pomeru dohodou (§ 76 ods. 1,2), náhrada za nevyčerpanú dovolenku
za 23,5 dňa (§ 116 ods. 1,2) a mzda za mesiac september 2011 (§ 118 ods. 1). Rovnako správne
prvostupňový súd dospel k záveru, že odporca neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie

skutočnosti, že navrhovateľka vyčerpala viac dovolenky na aký mala nárok a nebola na pracovisku v
pracovnom čase tak ako mala. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil
(§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.) a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Odporca v odvolaní namietal, že v konaní preukázal, že navrhovateľka vyčerpala viac dovolenky než

na ktorý mala nárok, nebola na pracovisku na začiatku svojho pracovného času a porušila so svoje
povinnosti stanovené Pracovnou zmluvou a Zákonníkom práce a to listinným dôkazom Udalosti z
osobnejkartynavrhovateľky.Čosatýkaosobnejkartyvprvomradetrebauviesť,žetátoaninebolvydaná
na meno navrhovateľky ale na meno C. Z., osobná karta neslúžila na evidenciu dochádzky ale na vstup
do budovy (uvedené potvrdila aj svedkyňa A. Š.), keď nadovšetko vstup do budovy bol možný aj bez
použitia karty, dvere vedela otvoriť recepčná, iní zamestnanci a vstup bol možný aj kľúčom (potvrdené

svedkami A. Š., K. Q.E., P.. Q. X.). Svedkyňa K. Q., síce tvrdila, že osobné karty boli vyrobené a
slúžili na kontrolu dochádzky zamestnancov, ale menovaná nebola zamestnaná spolu s navrhovateľkou
u odporcu, ale v inej spoločnosti aj keď sídliacej na tej istej adrese ako odporca preto nie je možné
aby sa relevantne vyjadrovala k dochádzke a jej evidencii u odporcu. Naopak svedkyňa A. Š. (č.l.
125 spisu) spolupracovníčka navrhovateľky uviedla, že sa viedla samostatná evidencia dochádzky

(„ každý mesiac sme vypĺňali tabuľku či sme boli v robote na PN“) a tiež P.. Q. X. (č.l. 157 spisu) v
čase pracovného pomeru štatutárny zástupca odporcu uviedol, že „ karta bola určená na vstup do
kancelárii, za týmto účelom bola navrhovateľke aj vydaná a odporca voči zamestnancom navrhovateľke
neuplatňoval sankcie ak kartu nepoužívali. Dochádzka na základe vstupných kariet sa používala iba ak
vznikli významné nezrovnalosti v evidencii dochádzky“. Odvolací súd zastáva názor, že odporca sa v

konaní ocitol v tzv. dôkaznej núdzi - odporcom predložený dôkaz Udalosti osobnej karty vzhľadom na
ďalšie vykonané dôkazy výsluchom svedkov neumožňovali súdu prijať záver o pravdivosti skutočností,
že navrhovateľka vyčerpala viac dovolenky než na ktorý mala nárok, nezdržiavala sa na pracovisku,
keď osobná karta neslúžila na skutočnú evidenciu dochádzky a ani neznela na meno navrhovateľky. V
takýchto prípadoch t.j. v prípadoch neunesenia dôkazného bremena súd musí rozhodnúť v neprospech

účastníka, ktorý nepreukázal túto rozhodujúcu skutočnosť, čo viedlo správne súdu prvého stupňa k
vyhoveniu návrhu.
Odporca počas prvostupňového konania ako aj v rámci odvolania žiadal o započítanie sumy 1.609,26
€, ktorá mala byť navrhovateľke z dôvodu prečerpania celej dovolenky a následných absencií, ktoré
jej mali byť udelené, neoprávnene naviac vyplatená. Ako už bolo uvedené vyššie odporca nepreukázal

prečerpanie dovolenky a absencie navrhovateľky. Nadovšetko k započítaniu predmetnej pohľadávky aj
v prípade, že by existovala by nemohlo dôjsť a to z dôvodu, že subsidiárna pôsobnosť Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k všeobecnej 1. časti Zákonníka práce je zakotvená v § 1 ods. 4 Zákonníka
práce v tomto znení: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne
vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka"; V znení účinnom do 1.9.2007 bola subsidiárna

pôsobnosť Občianskeho zákonníka obsiahnutá v ods. 2 § 1 v znení: „Ak tento zákon v prvej časti
neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník" a v znení účinnom od
1.9.2007 do 31.12.2008 subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka bola v tomto znení obsiahnutá
v ods. 4 § 1. Táto subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka zmenená, že to čo Zákonník
práce neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t.j. v § 1 až § 40, sa spravuje všeobecnými

ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. ustanoveniami §§ 1 až 122 Občianskeho zákonníka. Inštitút
započítania (kompenzácie) jednostranným právnym úkonom, ako aj dohodou je obsiahnutý v prvej hlave
8. časti Občianskeho zákonníka, t.j. v úprave záväzkového práva, na ktoré ustanovenia sa subsidiárna
pôsobnosť Občianskeho zákonníka nevzťahuje.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil vrátane i výroku o náhrade trov konania, o ktorých
prvostupňový súd správne rozhodol s odkazom na ustanovenie § 142 ods.1 O.s.p. vzhľadom na úspech
navrhovateľky v konaní a priznal jej náhradu trov konania vo výške 225,-€ (súdny poplatok za návrh)
a trov právneho zastúpenia, ktorých výška bola správne vyčíslená v zmysle vyhlášky MS SR č.
655/2007 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej v

čase vykonania jednotlivých úkonov.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 O.s.p. keď navrhovateľka cestou svojho právneho zástupcu podala návrh na priznanie náhrady
trov konania a priznal v konaní úspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške178,68€, ktorú zaviazal odporcu s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu
zástupcovi navrhovateľky do troch dní.
Trovy odvolacieho konania predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné

vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 13.11.2013 keď odmena advokáta tento úkon právnej služby predstavuje
s poukazom na § 10 ods. 1 písm. a) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 141,09€. Odmena aj s poukazom na ustanovenie §
15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 148,90€ (141,09€ + 1 x 7,81€ režijný paušál) pričom
táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č.

655/2004 Z. z. o sumu 29,78€ (148,90€ x 20% ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.