Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/13/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113201918
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5113201918.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnej právnej
veci žalobcu: ST.NICOLAUS a.s., so sídlom 1. mája 113, 031 28 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 066,
zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Zuzanou Kandlerovou, advokátkou, so sídlom N., XXX XX
Z. H., proti žalovanému: E. R., bytom C. L. XXX/XX, XXX XX B., zastúpenému právnym zástupcom
JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom K. XXXX, XXX XX G. F., v konaní o zaplatenie
úroku z omeškania, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
19Cb/8/2013-128 zo dňa 06.09.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/8/2013-128 zo dňa 06.09.2013 p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/8/2013-128 zo dňa 06.09.2013 vo výroku o trovách
prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým výrokom okresný súd žalobu zamietol. Samostatným výrokom vyslovil, že žalobca je
povinný nahradiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 67,63 Eur, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 387 ods. 1 OBZ, § 391 ods. 1 OBZ, § 392 ods. 1 OBZ, § 397
OBZ, § 402 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 502 ods. 1 OBZ, okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení
napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vo veci už rozhodol rozsudkom č.k. 11Cb/645/96-17
zo dňa 27.08.1997, ktorým žalobe vyhovel, odvolací súd uznesením č. k. 14Cob/274/2011 zo dňa
18.12.2012 uvedený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom
v odôvodnení konštatoval nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, čo

naplnilo dôvod pre zrušenie tohto rozhodnutia.

Uznesením č.k. 19Cb/8/2013-107 zo dňa 06.06.2013 okresný súd konanie zastavil v časti o zaplatenie
istiny 1.062,54 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % z tejto sumy za obdobie od
08.05.1992 do 06.08.1998. K zastaveniu došlo na základe späťvzatia žaloby v tejto časti. Žalobca
späťvzatieodôvodniltým,žesvojupohľadávkuprihlásildokonkurznéhokonanianamajetokžalovaného.
Prihlásená pohľadávka predstavovala istinu vo výške 32.009,97 Sk, vyčíslený úrok z omeškania vo

výške 36.523,40 Sk a zaplatený súdny poplatok vo výške 1.280,- Sk. Podľa ustanovení vtedy platného
Zákona o konkurze a vyrovnaní je zoznam prihlášok exekučným titulom, na základe ktorého je možné
podať návrh na výkon rozhodnutia. Keďže žalobca má takýto exekučný titul, podal návrh na vykonanie
exekúcie a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Predmetom konania tak zostalo zaplatenie úroku zomeškania vo výške 0,05 % z pôvodne dlžnej sumy istiny za každý deň omeškania od 06.08.1998 do
zaplatenia.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pojednávania, ktoré bolo nariadené
na deň 06.09.2013, sa žalobca, ani jeho právna zástupkyňa nezúčastnili. Žiadosť žalobcu o
odročenie pojednávania datovaná dňa 29.08.2013 bola zákonnému sudcovi predložená až po skončení
pojednávania a vyhlásení rozsudku, a to dňa 09.09.2013. V okamihu začatia pojednávania nariadeného
na deň 06.09.2013 potom okresný súd konštatoval, že právna zástupkyňa žalobcu zobrala termín

pojednávania na vedomie a vzhľadom k tomu, že na pojednávanie sa nedostavila, okresný súd podľa §
101 ods. 2 OSP uskutočnil pojednávanie v jej neprítomnosti.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca
žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania. Žalovaný sa v konaní bránil námietkou,
že medzi ním a žalobcom žiaden právny vzťah nevznikol, že tovar od žalobcu neobjednal, neprevzal,

a teda žalobcovi nevzniklo právo požadovať zaplatenie kúpnej ceny. Z vykonaných dôkazov okresný
súd zistil, že predmetom konania bolo zaplatenie faktúry vystavenej subjektom označeným ako SAINT
NICOLAUS štátny podnik Liptovský Mikuláš. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že žalovanému dodal
tovar, žalovaný tovar prevzal, svoj záväzok voči žalobcovi uznal a je tak povinný zaplatiť kúpnu cenu
tohto tovaru vrátane úroku z omeškania. Žiadne doklady na preukázanie týchto skutočností však

žalobca v súdnom konaní nepredložil. Zo strany žalobcu predovšetkým nebol predložený žiadny doklad,
ktorým by preukazoval existenciu kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Zo strany
žalobcu nebola predložená objednávka, ani dodací list, ktorý by preukazoval dodanie tovaru žalobcom
žalovanému. Okrem toho treba poukázať na skutočnosť, že faktúra, ktorej zaplatenie je predmetom
konania, ani nebola vystavená žalobcom. Podľa výpisu z obchodného registra žalobca vznikol ako

právnickáosobakudňu01.05.1992,pričompredmetnáfaktúra bolavystavenádňa23.04.1992odlišným
subjektom, a to štátnym podnikom SAINT NICOLAUS. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní
uviedla, že dodatočne do súdneho spisu predloží doklady ohľadom právneho nástupníctva žalobcu
po subjekte, ktorý vystavil predmetnú faktúru. Žiadne takéto doklady v rámci konania pred okresným
súdom žalobcom predložené neboli. Rovnako neboli predložené doklady, na ktoré sa žalobca odvolával,

a to doklad, ktorý mal obsahovať uznanie záväzku žalovaným vo vzťahu ku žalobcovi. Okresný súd
konštatoval, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, nepreukázal skutočnosť, že medzi ním a
žalovaným vznikol právny vzťah z kúpnej zmluvy, na základe ktorej by žalovanému vznikla povinnosť
zaplatiť žalobcovi fakturovanú kúpnu cenu. Potom nemohlo byť preukázané ani omeškanie žalovaného
s platením kúpnej ceny a ani jeho prípadná povinnosť zaplatiť úroky z omeškania požadované žalobcom

za oneskorenú úhradu kúpnej ceny.

Na uvedenom závere nič nemenila podľa okresného súdu ani skutočnosť, že v priebehu konkurzného
konania na majetok žalovaného bola pohľadávka prihlásená žalobcom označená za zistenú. Zistenie
„pohľadávky v konkurznom konaní nie je rozsudkom, ktorým by súd rozhodol vo veci samej a z

ktorého by potom v prípadnom ďalšom konaní bolo potrebné vychádzať. Rozhodnutie vo forme zistenia
pohľadávky na prieskumnom pojednávaní nezakladá ani prekážku veci rozhodnutej a z takéhoto
rozhodnutia potom súd nemôže vychádzať pri posúdení prípadnej dôvodnosti nároku navrhovateľa
na zaplatenie úrokov z omeškania za čas konkurzného konania a za čas po skončení konkurzného
konania až do dňa zaplatenia.“ V tejto súvislosti možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky publikované pod sp. zn. 29Cdo/2780/2000, podľa ktorého je zoznam prihlášok v
zmysle § 45 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní exekučným titulom a predstavuje verejnú listinu,
ktorá však nepredstavuje prekážku, ktorá by po zrušení konkurzu bránila prejednať spor o rovnaké
plnenie pred orgánom, do ktorého právomoci prejednanie takejto veci patrí. Zoznam prihlášok síce
má povahu verejnej listiny, avšak nie je vybavený účinkami právnej moci, ani účinkami záväznosti pre

účastníkov a pre všetky orgány, tak ako majú tieto účinky napr. rozhodnutia súdu vydané v občianskom
súdnom konaní. Preto v tomto konaní okresný súd nemohol vychádzať zo zoznamu prihlášok v
rámci konkurzného konania a na základe tohto zoznamu konštatovať, že by žalobca bol oprávnený
požadovať od žalovaného zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od začatia konkurzného konania
do zaplatenia. Zistenie pohľadávky prihlásenej žalobcom v konkurznom konaní nemalo žiaden vplyv na

vyriešenie otázky, ktorá bola medzi účastníkmi sporná, teda otázky, či vôbec medzi účastníkmi došlo
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a či žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu tohto tovaru. Ak
nebola preukázaná povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, nemohol sa žalovaný dostať ani do omeškania splnením svojho peňažného záväzku, a teda mu nemohla vzniknúť ani povinnosť zaplatiť žalobcom
požadované úroky z omeškania.

Čo sa týkalo uplatnenej výšky úroku z omeškania, žalobca pôvodne v žalobe požadoval úrok z
omeškania vo výške 0,05 % z dlhovanej sumy bez určenia, či sa jedná o úrok z omeškania za
denné obdobie alebo za ročné, prípadné iné časové obdobie. V priebehu súdneho konania žalobca vo
viacerých svojich podaniach upresnil žalobu tak, že uplatnená úroková miera je požadovaná za každý
deň omeškania. Žalobca však nepreukázal ani takto požadovanú výšku úroku z omeškania, nakoľko

napriek svojmu vyjadreniu na pojednávaní nepredložil doklady preukazujúce uplatnenú výšku úroku s
poukázaním na § 369 ods. 1 v spojení s § 502 OBZ v znení účinnom v čase splatnosti faktúry žalobcu.

K námietke premlčania uplatnenej žalovaným okresný súd uviedol, že táto námietka bola v konaní bez
právneho významu, keďže okresný súd konštatoval nepreukázanie existencie uplatnenej pohľadávky
žalobcu. Napriek tomu sa však okresný súd k tejto námietke vyjadril. Žalovaný bez bližšieho

odôvodnenia namietal premlčanie uplatneného nároku žalobcom. V tomto prípade žalobca odvíjal
začiatok premlčania od doby splatnosti vystavenej faktúry. Táto faktúra bola splatná dňa 07.05.1992. V
prípade preukázania existencie právneho vzťahu z kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným by túto
faktúru bolo možné považovať za výzvu veriteľa na plnenie peňažného záväzku adresovanú žalovaným.
Prvým dňom po lehote splatnosti, teda počnúc dňom 08.05.1992, by potom začala plynúť zákonom

stanovená 4-ročná premlčacia doba v zmysle § 392 ods. 1 v spojení s § 397 OBZ. Táto premlčacia doba
by uplynula dňom 07.05.1996, kedy žalobca podal návrh na začatie konania na okresnom súde. Okresný
súd ustálil, že žaloba bola podaná v posledný deň zákonom stanovenej 4-ročnej premlčacej doby, a teda
k premlčaniu uplatneného nároku nedošlo. Na tejto skutočnosti nič nemenilo ani to, že konanie bolo
následne prerušené zo zákona v dôsledku vyhlásenia konkurzného konania na majetok žalovaného. Po

skončení konkurzného konania zrušením tohto konkurzu sa v konaní ďalej pokračovalo a premlčacia
doba tak v zmysle § 402 OBZ naďalej neplynula. Z tohto dôvodu potom nemohlo dôjsť ani k premlčaniu
prípadného nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania. Úroky z omeškania za čas po začatí
konkurzného konania boli v zmysle § 33 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčené z
uspokojenia v konkurznom konaní. Po skončení konkurzného konania však žiaden zákon žalobcovi

nebránil,abyúrokyzomeškaniazaobdobieodzačatiakonkurznéhokonaniadojehoukončenia,resp.až
do zaplatenia pohľadávky, ďalej voči dlžníkovi neuplatňoval. Námietku premlčania vznesenú žalovaným
tak okresný súd hodnotil ako nedôvodnú. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP
a za analogického použitia § 146 veta druhá OSP. V konaní došlo k zastaveniu na základe späťvzatia
návrhu žalobcom v časti istiny a v časti úroku z omeškania za obdobie do začatia konkurzného konania

na majetok. Túto časť predmetu konania okresný súd analogicky vyhodnotil ako úspech žalobcu vo
veci, a to z toho dôvodu, že žalobca zobral návrh po tom, ako v priebehu konkurzného konania na
istinu a časť úroku z omeškania získal voči žalovanému exekučný titul. V tejto časti potom návrh podal
žalobca dôvodne. V zostávajúcej časti úroku z omeškania za obdobie od začatia konkurzného konania
do zaplatenia bol žalobca v konaní neúspešný. Úspech žalobcu tak možno vyčísliť istinou 32.009,97 Sk

(1.062,54 Eur) a úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne z tejto sumy od 08.05.1992 do 06.08.1998,
čo po prepočítaní zodpovedalo sume 1.212,35 Eur. Spolu tak mal žalobca úspech v časti istiny a úroku
z omeškania v súhrnnej výške 2.274,89 Eur. Predmetom konania bolo zaplatenie istiny 1.062,54 Eur a
úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne z tejto sumy za obdobie od 08.05.1992 do zaplatenia. Tento
úrok vyčíslený ku dňu vyhlásenia rozsudku, teda ku dňu 06.09.2013, zodpovedal sume 4.139,65 Eur.

Spolu tak ku dňu vyhlásenia rozsudku bolo možné predmet konania vyčísliť čiastkou 5.202,19 Eur. Po
prepočítaní uvedený úspech žalobcu zodpovedal 44 % predmetu konania. V zostávajúcej časti, teda v
časti, v ktorej okresný súd žalobu zamietol, bol úspešný žalovaný, pričom táto časť zodpovedala 56 %
predmetu konania. Žalovanému tak vzniklo právo na náhradu 8 % trov konania voči žalobcovi. Na strane
žalovaného vznikli trovy konania titulom súdneho poplatku za odvolanie vo výške 1.280,- Sk (42,49

Eur) a trovy právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia boli priznané za 6 úkonov právnej služby
(príprava a prevzatie, podanie odvolania proti rozsudku, písomné vyjadrenie zo dňa 22.11.2011 a 3-krát
účasť na pojednávaní) vo výške 2 x 630,- Sk (20,92 Eur) podľa vyhl. č. 240/1990 Zb. a vo výške 4 x 61,41
Eur podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. Ďalej právnemu zástupcovi patrila náhrada režijného paušálu vo výške
2 x 70,- Sk (3,32 Eur) platného pre rok 1998, 1 x 7,41 Eur vo výške platnej pre rok 2011 a 3 x 7,81 Eur

vo výške platnej pre rok 2013. Právnemu zástupcovi ďalej patrila náhrada za stratu času za 3 cesty po
6 polhodín pri náhrade 13,01 Eur za jednu začatú polhodinu, teda spolu 234,18 Eur za cestu z Dolného
Kubína do Žiliny a späť. Za tri tieto cesty patrí tiež náhrada cestovných výdavkov vo výške 3 x 36,66 Eur
(spotreba 6,9 l na 100 km, vzdialenosť Dolný Kubín - Žilina a späť 128 km, základná náhrada 0,183 Eura cena PHM 1,499 Eur za 1 l). Celkovo tak trovy právneho zastúpenia predstavovali sumu 669,12 Eur,
čo po zvýšení o DPH vo výške 20 % predstavovalo 802,94 Eur. Na strane žalovaného tak spolu vrátane
súdneho poplatku vznikli trovy konania vo výške 845,43 Eur. Žalovanému patrilo právo na náhradu 8

% týchto trov, teda 67,63 Eur. Preto okresný súd žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania v tejto výške.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a žalovaný. Žalobca v
odvolaní poukázal na to, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca ani

jeho právny zástupca sa pojednávania, ktoré bolo nariadené na deň 06.09.2013, nezúčastnili. Žiadosť
žalobcu o odročenie pojednávania, datovaná dňa 29.08.2013, bola zákonnému sudcovi predložená až
po skončení pojednávania a vyhlásení rozsudku, a to dňa 09.09.2013. Podľa poštového podacieho
hárku, kópiu ktorého predložil, žalobca odoslal žiadosť o odročenie pojednávania dňa 02.09.2013
doporučene. Žalobca prostredníctvom Zákazníckeho centra Slovenskej pošty na zákazníckej infolinke
0800 122 413 zistil, že jeho žiadosť o odročenie pojednávania bola Okresnému súdu Žilina doručená dňa

05.09.2013, teda deň pred pojednávaním. Písomné potvrdenie o tom však Slovenská pošta vydá len na
písomnú žiadosť a na vybavenie žiadosti má lehotu 30 dní. Do skončenia lehoty na podanie odvolania
toto potvrdenie nebolo žalobcovi doručené. Právna zástupkyňa sa v čase pojednávania nachádzala
mimo územia Slovenskej republiky a vrátila sa až dňa 16.09.2013. Postupom okresného súdu sa teda
odňala žalobcovi možnosť konať pred súdom.

V odvolaní žalobca poukázal na to, že na pojednávaní žalovaný tvrdil, že pohľadávka, ktorá je
predmetom konania, mu nikdy nevznikla, tovar podľa faktúry si neobjednal a tento tovar neprevzal.
Žalovanému nebola doručená faktúra ani výzva na jej zaplatenie. Žalobca vznikol podľa výpisu z
obchodného registra dňa 01.05.1992, a teda dňa 23.04.1992 nemohol vystaviť faktúru. Doklad, podľa

ktorého mal žalovaný zaplatiť do 30.06.1993 nevystavil, nepodpísal ho a ani ho žalobcovi nezaslal.
Žalovaný spochybnil pravosť listín predložených žalobcom v konaní. Zároveň žalovaný trval na námietke
premlčania. Žalobca v prílohe odvolania predložil súdu „kópiu Rozhodnutia o schválení privatizačného
projektu š.p. Saint Nicolaus, Liptovský Mikuláš zo dňa 11. 4. 1992, vydaného Ministerstvom pre správu a
privatizáciu národného majetku SR, podľa ktorého do privatizácie vstupuje celý majetok podniku, kópiu

Zakladateľskej listiny zo dňa 22. 4. 1992, ktorou bola založená spoločnosť ST. NICOLAUS a.s., kópiu
potvrdeniaFondunárodnéhomajetkuSlovenskejrepublikyzodňa31.5.1991,podľaktoréhopredmetom
privatizácie sú pasíva, aktíva, hnuteľné a nehnuteľné veci, práva a záväzky, vrátane záväzkov z
pracovno- právnych vzťahov a kópiu Účtovnej uzávierky k 30. 4. 1992, kde na strane 5 v riadku 27
je uvedená ako otvorená faktúra vystavená pre Senko Žilina na 32 009,97 Sk, lebo v tejto hodnote

mu žalobca dodal tovar.“ „ Kópie Rozhodnutia o schválení privatizačného projektu š.p. Saint Nicolaus,
Liptovský Mikuláš zo dňa 11. 4. 1992, vydaného Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného
majetku SR, Zakladateľskej listiny zo dňa 22. 4. 1992, ktorou bola založená spoločnosť ST. NICOLAUS
a.s., potvrdenia Fondu národného majetku Slovenskej republiky zo dňa 31. 5. 1991 a Účtovnej uzávierky
žalobcu k 30. 4.1992.“

V odvolaní žalobca uviedol, že zdôraznil už vo „vyjadrení zo dňa 27. 5. 2013, podľa § 21
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov“ a zároveň citoval
predmetnézákonnéustanovenie.Vzápisnicioprieskumnompojednávanízodňa29.10.2001bolamedzi
pohľadávkami uvedenými v zozname správcu konkurznej podstaty evidovaná aj pohľadávka žalobcu

pod č. 18 ako pohľadávka zistená správcom, ktorej dôvod, výšku ani poradie žalovaný ako úpadca
nepoprel. Všetky vyššie uvedené tvrdenia žalovaného sú teda nepravdivé. Žalovaný si tovar riadne
prevzal, pričom kúpna zmluva nebola uzatvorená písomne, lebo zákon písomnú formu kúpnej zmluvy
na tovar nevyžaduje. Ani v predchádzajúcom konaní žalovaný nepoprel, že by tovar neprevzal. Namietal
len premlčanie nároku na zaplatenie kúpnej ceny. Žalobca teda získal osobitný právny titul, vytvorený

v konkurznom konaní a na jeho základe podal návrh na vykonanie exekúcie. Žalobca požadoval od
žalovaného zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania,
ktorá bola v čase vzniku pohľadávky zaužívaná aj vzhľadom na § 378 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka,
platného do dňa 01.01.1992, teda do nadobudnutia účinnosti OBZ. „Základná úroková sadzba NBS v
roku 1992 už na internete uvedená nie je a žalobcovi sa nepodarilo zistiť túto sadzbu ani v bankách,

avšak od 1.1.1993 bola jej výška 9,50% p.a. Žalobca považuje výšku počítaných úrokov z omeškania
0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania za primeranú hodnote zabezpečovaného dlhu, ktorú
žalovaný taktiež v predchádzajúcich konaniach nenamietal.“ Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 221ods. 1 písm. f) OSP napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Žalovaný v odvolaní namietal rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania, ktoré
rozhodnutie považoval za nesprávne a mal za to, že okresný súd dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Okresný súd výrok o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na § 146
ods. 2 druhá veta OSP, podľa ktorého, ak sa pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný

dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Predmetné ustanovenie OSP však na posudzovaný
prípad nedopadalo, nakoľko § 146 OSP obsahovalo osobitnú úpravu v odseku 2, ktorou zákonodarca pri
rozhodovaní o náhrade trov konania zakotvil výnimky zo všeobecnej zásady, keď ustanovil pri zastavení
princíp zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania. Žalovaný mal za to, že žalobca nesie procesné
zavinenienazastaveníkonania,apretomábyťzaviazanýnanahradenietrovkonania,ktoréžalovanému
preukázateľne vznikli v súvislosti s vedením konania na Okresnom súde Žilina sp.zn. 19Cb/8/2013.

Žalovaný mal za to, že v posudzovanom prípade boli naplnené dôvody pre aplikáciu § 146 ods. 2 prvá
veta, podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť
jeho trovy. Okresný súd mal aplikovať na rozhodnutie o náhrade trov konania § 146 ods. 2 prvá veta OSP
a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania, ktoré žalovanému v súvislosti s konaním žalobcu
reálne a preukázateľne vznikli. Žalovaný tým, že sa dal zastupovať v predmetnom konaní advokátom,

využil svoje ústavou garantované právo. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
právo byť v konaní pred súdom zastúpený advokátom je garantované Ústavou Slovenskej republiky
ako súčasť práva na súdnu a inú ochranu (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Toto právo sa
realizuje buď tým, že si účastník konania zvolí advokáta, ktorého poverí zastupovaním v konaní, alebo
mu v prípade splnenia zákonných podmienok súd na jeho návrh ustanoví zástupcu z radov advokátov,

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.07.2010, sp.zn. 2 Cdo 93/2009). Toto právo patrí
každému účastníkovi sporového súdneho konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie, dosiahnuté
vzdelanie či skutočnosť, že vykonáva funkciu správcu konkurznej podstaty. Uvedený názor žalovaného
vychádzal aj z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 104/08 z 24. septembra 2008,
ktorý judikoval, že rozhodovanie súdu o náhrade trov v rámci incidenčného sporu sa riadi nepochybne

§ 142 a nasl. OSP o náhrade trov konania.

Žalovaný namietal v odvolaní, že prvostupňový súd v napadnutom rozsudku neprihliadol na to, aby
úspešný účastník konania len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel
majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov konania. V dôsledku napadnutého rozsudku okresného súdu

došlo nielen k znehodnoteniu úspechu žalovaného v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým
týmto rozhodnutím o nepriznaní trov konania v plnej výške bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry
žalovaného. V čl. 46 ods. 1 Ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj
zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v OSP určuje, či je základné právo
na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 Ústavy). Pritom

treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel
materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania
bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05). „Rozhodovaním o
náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.“
Ústavný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia (Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo 17. decembra 2004, sp. zn. II. ÚS 31/04) uviedol „Pri tomto výklade treba venovať pozornosť
zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp.
brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl.. 1 Dodatkového
protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť
úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon náhradu tých trov konania,

ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom
by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla
musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len
za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a to skôr reštriktívne.“ Žalovaný považoval
za neakceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti prípadu hradil žalovaný vlastné trovy, i keď

len z pomernej časti, sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku
prvostupňového súdu boli podľa žalovaného v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady
trov konania, a preto ich možno považovať za odporujúce článku čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 Dohovoru.
Žalovaný svojím konaním predmetný spor nevyvolal, a tak, ako to je zrejmé z jej procesného postavenia,nepodal ani návrh na začatie súdneho konania. V predmetnom konaní sa len bránil podanej žalobe
žalobcu a neoprávneným nárokom v nej. Preto rozhodnutie okresného súdu, ktorým zastavil konanie
z dôvodu existencie exekučného titulu na strane žalobcu, ktorú nezavinil žalovaný, bolo nesprávne a

nezákonné. Okresný súd mal aplikovať na rozhodnutie o náhrade trov konania § 146 ods. 2 prvá veta
OSP a priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania, ktoré žalovanému v súvislosti s konaním
vznikli. Žalobca ako dominus litis, ktorému svedčí právo podať žalobu vo veci, túto môže na základe
vlastnej úvahy vziať späť. Ak ale žalobca vezme žalobu späť a nejedná sa o prípad podľa § 146
ods. 2 vety druhej OSP, z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný

nahradiť trovy konania. „Nakoľko zo skutkových zistení, ktorými žalobcovia odôvodnili späťvzatie žaloby
vyplýva, že ide o skutočnosti, ktoré im museli byť známe už pred podaním žaloby, vzniklo odporcovi
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania (uvedený právny názor vyslovil aj e NS SR v
uznesení sp. zn. Sžr/74/2012 zo dňa 25.07.2012).“ Po tom, ako bolo konkurzné konanie skončené
a žalobca získal voči žalovanému exekučný titul, tak bolo len na ňom, ako bude ďalej postupovať.
Ako sa ale v rozsudku vyjadril sám prvostupňový súd, zistenie pohľadávky prihlásenej žalobcom v

konkurznom konaní nemalo žiadny vplyv na vyriešenie otázky, ktorá bola medzi účastníkmi sporná,
teda otázky, či vôbec medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a či žalovanému vznikla
povinnosť žalovaného zaplatiť kúpnu cenu tohto tovaru. Prvostupňový súd konštatoval, že nebola v
konaní preukázaná povinnosť zaplatiť kúpnu cenu a teda nemohla žalovanému vzniknúť ani povinnosť
žalovaného zaplatiť žalobcom požadované úroky. Aj napriek týmto konštatovaniam, mal prvostupňový

súd za to, že úspech žalovaného v konaní, v ktorom nebol preukázaný ani základný nárok žalobcu na
istinuatedaaninapríslušenstvo,bolúspechomžalovanéholenčiastočným.Žalovanýsivkonaníuplatnil
„nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo forme trov právneho zastúpenia v
celkovej výške 936,99 Eur, ktoré pozostávajú z tarifnej odmeny za nasledovné úkony právnej služby:
- súdny poplatok za odvolanie 42,49 €

- 2 úkony právnej služby po 20,92 € 41,84 €
(príprava a prevzatie zastupovania - plná moc 03.02.1998, odvolanie proti rozsudku 09.02.1998)
- 5 úkony právnej služby po 61,41 € 307,05 €
(odpoveď na žiadosť 22.11.2011, účasť na pojednávaní OS ZA 05.04.2013, účasť na pojednávaní OS ZA
31.05.2013, účasť na pojednávaní OS ZA 06.09.2013 odvolanie proti výroku 11/ rozsudku 19Cb/8/2012)

- 2 x režijný paušál po 3,32 € (rok 1998) 6,64 €
- 1 x režijný paušál po 7,41 € (rok 2011) 7,41 €
- 4 x režijný paušál po 7,81 € (rok 2013) 31,24 €
- náhrada za stratu času 3 x (6 x 13,01 €) 234,18 €
- cestovné DK - ZA a späť 3 x 36,66 € 109,98 €

(pojednávanie 05.04.2013, 31.05.2013 a 06.09.2013) použité mot. vozidlo zn. FORD FIESTA, EVČ:
DK-473AO, spotreba 6,9 1/100 km, počet km DK - ZA a späť: 128 km, sadzba základnej náhrady za 1
km: 0,183 € cena pohonných hmôt: 1,499 €/l
- 20 % DPH z VZ 780,83 € 156,16 €

936,99 €“. Hodnota 1 úkonu právnej služby bola určená v súlade s § 10 ods. 1 v spojení s ust. §
10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov z hodnoty veci, ktorá tvorí predmet sporu, ktorou je zaplatenie sumy 1.062,54 Eur
s príslušenstvom. Žalovaný vo vzťahu k určeniu tarifnej hodnoty jedného úkonu právnej služby poukázal
na právny záver Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý predostrel v Náleze sp.zn. I. ÚS 119/2012

zo 16. mája 2012, podľa ktorého z gramatického, logického a systematického posúdenia citovaných
ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré
je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za
základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný
právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu,

o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Explicitná úprava § 9 ods. 1 vyhl.
č. 655/2004 Z.z. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky a aj príslušných ustanovení zákona
o súdnych poplatkoch. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd „uznesenie rozsudku Okresného súdu Žilina
sp. zn. 19Cb/8/2013 zo dňa 06.09.2013 v napadnutej časti zmenil tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť
žalovaného náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 936,99 € na účet právneho

zástupcu žalovaného č. XXX XXX XXX/XXXX vedený vo Y.., pobočka G., VS: XXXXX.“

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný podaniami zo dňa 23.10.2013 a
25.11.2013. Poukázal na to, že okresný súd žalobu zamietol, nakoľko z vykonaných dôkazov zistil, žepredmetom konania bolo zaplatenie faktúry vystavenej subjektom označeným ako SAINT NICOLAUS,
štátny podnik, Liptovský Mikuláš. V priebehu konania tvrdil, že žalovanému dodal tovar, žalovaný
tovar prevzal, svoj záväzok voči žalobcovi uznal a je tak povinný zaplatiť kúpnu cenu toho tovaru

vrátane úroku z omeškania. Ako okresný súd ďalej konštatoval, žalobca v konaní nepredložil žiadne
doklady na preukázanie týchto skutočností, predovšetkým nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by
preukazoval existenciu kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, nebola predložená
žiadna objednávka, ani dodací list, ktorý by preukazoval dodanie tovaru žalovanému. Okrem toho
poukázal na tú skutočnosť, že faktúra, ktorej zaplatenie bolo „predmetom konania, ani nie je vystavená

navrhovateľom. Podľa výpisu z ORSR navrhovateľ vznikol ako právnická osoba ku dňu 01.05.1992,
pričom predmetná faktúra je vystavená dňa 23.04.1992 odlišným subjektom, a to štátnym podnikom
SAINT NICOLAUS.“ Žalovaný sa so závermi okresného súdu v rovine veci samej vyjadrenými v
napadnutom rozsudku plne stotožnil a mal za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie okresného súdu vychádzalo podľa žalovaného zo
správneho právneho posúdenia veci. Tvrdenia žalobcu boli účelové a rozsudok prvostupňového súdu

vo výroku vo veci samej považoval žalovaný za vecne správny. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
na uvedenom nič nemenila ani skutočnosť, že v priebehu konkurzného konania na majetok žalovaného
bola pohľadávka prihlásená žalobcom označená za zistenú, pričom okresný súd v odôvodnení rozsudku
poukázal na skutočnosť, že zistenie pohľadávky v konkurznom konaní nie je rozsudkom, ktorým by
okresný súd rozhodol vo veci samej a z ktorého by potom v prípadnom ďalšom konaní bolo potrebné

vychádzať. Žalobca ako jeden z dôvodov, o ktoré opieral svoje odvolanie, uvádzal práve tú skutočnosť,
že v zápisnici o prieskumnom pojednávaní zo dňa 29.10.2001 bola medzi pohľadávkami uvedenými
v zozname správcu konkurznej podstaty evidovaná pohľadávka žalobcu pod č. 18, ako pohľadávka
zistená správcom, ktorej dôvod, výšku ani poradie žalovaný ako úpadca nepoprel, pričom uvedené
malo preukazovať nepravdivosť tvrdení žalovaného ohľadom vzniku a existencie spornej pohľadávky.

Pokiaľ žalobca požadoval od žalovaného zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej
sumy za každý deň omeškania, v tejto súvislosti sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
okresného súdu uvedené na str. 5, kde sa uvádzalo, že rozhodnutie vo forme zistenia pohľadávky na
prieskumnom pojednávaní nezakladalo ani prekážku veci rozhodnutej a z takéhoto rozhodnutia potom
okresný súd nemohol vychádzať pri posúdení prípadnej dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie úrokov

z omeškania za čas konkurzného konania a za čas po skončení konkurzného konania až do dňa
zaplatenia. Ak teda nebola preukázaná povinnosť zaplatiť kúpnu cenu, nemohol sa žalovaný dostať ani
do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, a teda mu nemohla vzniknúť ani povinnosť zaplatiť
žalobcom požadované úroky z omeškania. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd „rozsudok Okresného
súdu Žilina sp.zn. 19Cb/8/2013-128 zo dňa 06.09.2013 vo výroku, ktorým prvostupňový súd žalobu

zamietol, ako vecne správne potvrdil. Zároveň žiadame, aby súd zaviazal žalobcu na náhradu trov
konania.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa

§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku,
ktorým žalobu zamietol potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a
vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP a podľa
§ 221 ods. 1 ods. 2 OSP vrátil vec okresnému súdu v tejto časti na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo
odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/13/2014-177 zo dňa 17.09.2014
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o

termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 17.09.2014 (č.l. 178 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd

je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie

dôvodovnauloženiepovinnostižalovanémuzaplatiťžalobcovipríslušenstvozosumy1.062,54.Okresný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
21.10.2013 (č.l. 138 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu považuje krajský súd za podstatné
poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v
tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie
dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho
posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne
otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom,
že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu,

alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu
síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Žalobca v odvolaní primárne namietal odňatie možnosti konať pred súdom, vzhľadom na skutočnosť,
že okresný súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu, pričom žalobca

ospravedlnil neprítomnosť právnej zástupkyne na pojednávaní, podaním zo dňa 28.09.2013 (č.l. 121
spisu), ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 05.09.2013, sudcovi podľa úradného záznamu bolo
predložené až dňa 09.09.2013.

Namietané pojednávanie podľa obsahu zápisnice na okresnom súde začalo dňa 06.09.2013 (č.l. 118

spisu) o 10,00 hod. a skončilo o 10,10 hod.

Z obsahu spisu bolo zistené, že právna zástupkyňa žalobcu dňa 31.05.2013 (č.l. 93 spisu) v zmysle
uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 31.05.2013 zobrala termín pojednávania na vedomie a
zároveň z uznesenia vyhláseného okresným súdom na pojednávaní odvolací súd konštatuje, že „do

termínu pojednávania právna zástupkyňa navrhovateľa predloží doklady, na ktoré sa odvoláva na
dnešnom pojednávaní. Zo strany súdu bude po doručení originálu späťvzatia rozhodnuté o zastavení
konania v časti“ (č.l. 93 spisu).

Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje, že citované zákonné ustanovenie upravuje možnosť súdu
meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka, za splnenia viacerých kumulatívnych zákonných

podmienok. Ide o podmienku riadneho a včasného predvolania tak, aby mal účastník dostatočnú časovú
možnosť pripraviť sa na pojednávanie, ako vyplýva z § 115 ods. 2 OSP, spravidla najmenej 5 dní pred
začiatkom konania pojednávania, ku splneniu ktorej podmienky došlo oznámením termínu pojednávania
avzatímnavedomieprávnouzástupkyňoužalobcunapojednávanídňa31.05.2013.Ďalšoupodmienkou
je, aby riadne predvolaný účastník nepožiadal súd o odročenie pojednávania. V prejednávanej veci bolo

doručené ospravedlnenie právnej zástupkyne žalobcu žalobcom, pretože došlo k predĺženiu jej pobytu
v Spojených štátoch amerických do 15.09.2013, z dôvodu jej účasti na svadbe dcéry (č.l. 121 spisu). Na
uvedenej žiadosti o odročenie pojednávania je prezentačná pečiatka okresného súdu dňa 05.09.2013
s tým, že pečiatka je „predložené referentovi dňa 05.09.2013“ a úradný záznam sudcu - predloženésudcovi dňa 09.09.2013. Žalobca podľa uvedenia v odvolaní trval na jej účasti na pojednávaní, a
preto žiadal o odročenie uvedeného termínu pojednávania. Krajský súd v súvislosti s odvolacou
námietkou žalobcu v rovine tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom, poukazuje na dôvody

uvedeného ospravedlnenia, ktoré nemohli byť akceptované ako vážne dôvody. Krajský súd poukazuje
na to, že právna zástupkyňa žalobcu zobrala termín pojednávania na vedomie v zmysle vyhláseného
uznesenia dňa 31.05.2013, napriek tomu svoju neúčasť riadne neospravedlnila. Nemožno považovať
ospravedlnenie doručené okresnému súdu dňa 05.09.2013 za včasné ospravedlnenie neprítomnosti
právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní, ak bolo pojednávanie určené na deň 06.09.2013 a termín

pojednávaniazobralaprávnazástupkyňažalobcunavedomiedňa31.05.2013.Jetiežpodľaodvolacieho
súdu potrebné zvýrazniť, že uvedený dôvod neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní
nebol žiadnym spôsobom zdokladovaný, preto ho nebolo možné zo strany krajského súdu vyhodnotiť
ako dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania. Krajský súd v súvislosti s hodnotením uvedeného
ospravedlnenia,ktoréučinilžalobca,považujezapodstatnézvýrazniť,ževzmyslekonštantnejjudikatúry
súdov nestačí na odročenie pojednávania akékoľvek podanie účastníka, ktoré obsahuje ospravedlnenie

neúčasti na pojednávaní. Ospravedlnenie neprítomnosti účastníka bude akceptovateľné ako zákonný
a opodstatnený dôvod pre odročenie nariadeného súdneho pojednávania, len ak účastník, resp.
právny zástupca súčasne požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. „K tejto námietke
dovolací súd uvádza nasledovné. Žiadosť o odročenie pojednávania(podaná osobne na súde jeden
deň pred pojednávaním) na č.l. 416 bola odôvodnená služobnou cestou žalovanej. Svoju žiadosť o

odročenie pojednávania však ničím nedoložila a v nej uvádzaný dôvod nepreukázala. Právny zástupca
žalovanej sa pojednávania taktiež nezúčastnil, hoci jemu v účasti nebránila žiadna prekážka. Súd
môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska dôležitých dôvodov,
existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase rozhodovania o tejto žiadosti
účastníka. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska

preukázania skutočností, z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p. Pokiaľ uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti účastníka hodnoverne
preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení (5 Cdo 57/2011).“ uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 29/2013 z 28. februára 2013.

Krajský súd zdôrazňuje, že od momentu doručenia žaloby na okresný súd dňa 07.05.1996 a žalovanému
momentom doručenia platobného rozkazu do vlastných rúk, mal žalovaný aj žalobca pred súdom
rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy, napĺňať procesné práva, povinnosti a súdu predkladať,
označovať dôkazy. Nie je možné, v zúženom slova zmysle, pri uplatňovaní procesných práv a napĺňaní
procesných povinností toho ktorého účastníka konania, tieto viazať len na samotné pojednávanie,

pretoževpriebehuceléhosúdnehokonania,žalobcaajžalovaný,môžudospisovéhomateriáludokladať
dôkazy, ktoré žiadajú, resp. navrhujú vo veci vykonať. Tak žalobca, ako aj žalovaný v tomto smere mali
rovnakú procesnú pozíciu a ak ju žalobca nenaplnil, nezrealizoval, tento postup nemôže byť na ujmu
práv druhého účastníka súdneho konania, a to žalovaného, ktorý z titulu rovnosti má rovnaké právo ako
žalobca, a to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Krajský súd konštatuje, že

v konaní pred okresným súdom Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť všetkých účastníkov
v konaní okresný súd dodržal, a to na základe záverov, ktoré uviedol krajský súd v odôvodnení tohto
rozhodnutia.

Z ospravedlnenia žalobcu tiež nie je zrejmé, z akých dôvodov sa nezúčastnil nariadeného pojednávania

žalobca, ktorý svoju neúčasť uvedeným podaním zo dňa 29.08.2013, doručený okresnému súdu
05.09.2013 (č.l. 121 spisu) osobitne neospravedlnil. Krajský súd pripomína, že podľa § 125 OSP výsluch
žalobcu,akoúčastníkakonania,jelenjednýmzdôkaznýchprostriedkovapokiaľvkonanípredokresným
súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z ktorých okresný súd však nemohol ustálil dôvodnosť
žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny potom nebolo možné podľa krajského súdu konštatovať, že by

postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje,
že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalobcu, ako účastníkovi súdneho konania,
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ide o právo, v danom prípade žalobcu ako účastníka
konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti s tým,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom k realizovaniu tohto práva žalobcom

postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom vyššie, boli žalobcovi vytvorené
podmienky. Pokiaľ toto aj ústavou dané právo žalobca nenaplnil, nevyužil ho, tak bol správny postup
okresného súdu, ktorý je povinný aplikovať aj ust. § 6 OSP, a to postupovať v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, v spojení s ust. § 114 ods. 1 OSP, podľaktoréhojesúdpovinnýpripraviťpojednávanietak,abybolomožnérozhodnúťovecispravidlanajedinom
pojednávaní.KrajskýsúdkúplnostivecipoukazujenauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných

prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.

Tiež bolo vychádzané z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť a z § 101 ods. 1 OSP, podľa ktorého, účastníci sú povinní prispieť k

tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti,
označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Ide o premietnutie ústavného práva na súdnu
(a inú právnu) ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky); pri rozhodovaní bolo odvolacím
súdom zohľadnené, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov
a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky). Uvedené (ústavou zaručené) práva boli v prípade žalobcu v postupe

prvostupňového súdu, vo vzťahu k namietanému vykonaniu pojednávania 6.9.2013 dodržané, pričom
bolo súčasne a rovnako prihliadané i na práva žalovaného. Odvolací dôvod o odňatí možnosti žalobcu
konať pred súdom prvého stupňa bol z uvedených dôvodov vyhodnotený ako neopodstatnený.

Prejednaním veci v neprítomnosti žalobcu nebola porušená zásada rovnosti strán v súdnom procese,

pričom krajský súd uvádza, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod
rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí
spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú
stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť

podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych
princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho
konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia

účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný
(II.ÚS35/02).Tátozásada,vyjadrujúca„právonaspravodlivýproces“,nutnosťrovnakých„pravidielhry“,
alebotiež„princíprovnosti“,sapremietapredovšetkýmvustanoveniach,upravujúcichvedeniekonaniaa
priebehdokazovania.Vpodstaterovnosťúčastníkovvsúdnomkonaní,akoprirodzenýdôsledokrovnosti
všetkých občanov, je upravená v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní

je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade
žalobcu ako odvolateľa, ale aj k právam žalovaného, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu
práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Pokiaľ by
v danom prípade nariadeného pojednávania 6.9.2013 okresný súd vec neprejednal v neprítomnosti

žalobcu, tak jeho postupom by došlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalovaného. Ani s
ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej ust. § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom
okresného súdu došlo k vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne (nezákonné) rozhodnutie
vo veci. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania,
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za

podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri
napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,

ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber,
citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21.
marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012), ktorá požiadavka bola podľa odvolacieho súdu v prejednávanej
veci okresným súdom dodržaná.

Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutázo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na
priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do
podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup

orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva,
no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu),
nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť
v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé
súdne konanie“. Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného

pojednávania je vecou nezávislého súdu, vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania
žiadosti účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez
prítomnosti účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 449/2011
z 18. októbra 2011).

Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000,

podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,
resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f/ OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo

na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo
preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto
základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu
rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a
vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom

nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993,
podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala
možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť
svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,
odvolanie.

Žalobca v rámci odvolacieho konania namietal závery okresného súdu a zároveň pripojil k odvolaniu
i listiny (č.l. 142 a nasl. spisu), ktoré však neboli predmetom konania pred súdom prvého stupňa, tak
odvolací súd poukazuje na to, že ich žalobca pripojil až k podanému odvolaniu. Krajský súd zdôrazňuje,
že ak teda žalobca predmetné listiny nepredložil v konaní pred súdom prvého stupňa, tak potom

tieto listiny nemohli byť predmetom preskúmania v rámci odvolacieho konania, keďže v zmysle § 120
ods. 4 v spojení s § 205a ods. 1 OSP sa nemohli stať relevantnými dôkazmi, práve z titulu princípu
neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, pri tvrdení skutočnosti, označovaní a predkladaní dôkazov do
momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 174/2005,

podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom
odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola
účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“

Žalobca v odvolaní tvrdil, že žalovaný si tovar riadne prevzal, a tiež, že kúpna zmluva nebola

uzatvorená písomne. Žalovaný tieto skutočnosti nepoprel a zvýraznil, že žalobca získal osobitný
právny titul vytvorený v konkurznom konaní, na základe ktorého podal návrh na výkon exekúcie.
Odvolací súd v súvislosti s touto argumentáciou v odvolaní žalobcu považuje za podstatné poukázať na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa po vykonaní odvolacieho prieskumu
stotožnil a v zmysle ktorého „Rozhodnutie vo forme zistenia pohľadávky na prieskumnom pojednávaní

nezakladá ani prekážku veci rozhodnutej a z takéhoto rozhodnutia potom súd nemôže vychádzať
pri posúdení prípadnej dôvodnosti nároku navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania za čas
konkurzného konania a za čas po skončení konkurzného konania až do dňa zaplatenia“. Zároveň
okresný súd poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré bolo publikované
sp.zn. 29Cdo/2780/2000, podľa ktorého je zoznam prihlášok v zmysle § 45 ods. 2 zákona o konkurze

a vyrovnaní exekučným titulom a predstavuje verejnú listinu, ktorá však nepredstavuje prekážku,
ktorá by po zrušení konkurzu bránila prejednať spor o rovnaké plnenie pred orgánom, do ktorého
právomoci prejednanie takejto veci patrí. Zoznam prihlášok síce má povahu verejnej listiny, avšak
nie je vybavený účinkami právnej moci, ani účinkami záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány,tak ako majú tieto účinky napr. rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní. Ak okresný
súd potom prejednávanej veci nevychádzal zo zoznamu prihlášok, ako prekážky, ktorá by bránila vec
prejednať znovu a následne na základe vykonaného dokazovania nekonštatoval dôvodnosť žaloby, v

časti uplatneného úroku z omeškania, tak krajský súd sa i s týmto záverom stotožnil. Zároveň krajský
súd považuje za podstatné upriamiť pozornosť i na skutočnosť, že v konaní pred súdom prvého stupňa
neboli predložené doklady, na ktoré sa žalobca odvolával, a to doklad, ktorý mal obsahovať uznanie
záväzku žalovaného vo vzťahu k žalobcovi. Ak potom za tohto stavu vo väzbe na ďalšie vykonané
dôkazy okresný súd ustálil, že vykonané dokazovanie poskytovalo spoľahlivý základ pre rozhodnutie

veci, tak krajský súd sa i s týmto záverom stotožnil. Okresný súd svoj myšlienkový postup v tomto
smere dostatočným spôsobom ozrejmil, keďže jasným spôsobom odôvodnil východiská a skutočnosti,
ktoré považoval za rozhodné a preukázané a z akých dôvodov. Vzhľadom na komplexnosť rozhodnutia
krajského súdu a okresného súdu krajský súd v zmysle úpravy § 219 ods. 2 OSP odkazuje i v tejto časti,
teda v časti rozhodnutia okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobu zamietol
(v rozsahu odôvodnenia vo veci samej) v podrobnostiach na dostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku okresného súdu. Krajský súd len pre úplnosť pripomína, že „V občianskom súdnom konaní
účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP
stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania
teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,

resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho
nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010).

Krajskýsúdzvýrazňuje,že„Procesno-právnymnásledkomneuneseniadôkaznéhobremenaúčastníkom
konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie

absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej
núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné
bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-
právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného

bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Ak teda žalobca v tomto
smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy, tvrdenia, ktoré
by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania vyhodnotené inak než, že nepreukázal v
konaní pred súdom, že medzi ním a žalovaným vznikol právny vzťah z kúpnej zmluvy, na základe ktorej

by žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi fakturovanú kúpnu cenu, tak potom nemohlo byť
preukázané ani omeškanie žalovaného s platením kúpnej ceny. Tu je potrebné podľa odvolacieho súdu
zvýrazniť opätovne argumentáciu okresného súdu, že ak „rozhodnutie vo forme zistenia pohľadávky na
prieskumnom pojednávaní nezakladá ani prekážku veci rozhodnutej a z takéhoto rozhodnutia potom
súd nemôže vychádzať pri posúdení prípadnej dôvodnosti nároku navrhovateľa na zaplatenie úrokov

z omeškania za čas konkurzného konania a za čas po skončení konkurzného konania až do dňa
zaplatenia“, tak potom nebolo možné vyhodnotiť argumentáciu žalobcu ako argumentáciu, ktorá by mala
vplyv na konštatovanú vecnú správnosť rozsudku okresného súdu vo výrokovej časti, ktorou okresný
súd rozhodol o veci samej a teda žalobu zamietol, s ktorou sa krajský súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP
stotožnil.

Rozsah vykonaného dokazovania vo veci samej pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý
základpresprávneskutkovézávery,ktoréprijalprvostupňovýsúdvnapadnutomrozsudku.Prihodnotení
dôkazov okresný súd aplikoval ust. § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a
dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný

právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť,
pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval
okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo
204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy
a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne
skutkové závery.Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011
sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu,
pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd
pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd
uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné
ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému

prostriedku. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver
je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto
spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho
odôvodnenie je presvedčivé.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol
samozrejmelimitovanýrozsahomadôvodmiodvolaniažalobcu,nežabynapadnutýrozsudokokresného
súdu v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobu zamietol, v odvolacom konaní ako v tomto

výroku vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods.
1, 2 OSP. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z

tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS
209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6
ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z

čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež

zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Krajský súd aj z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, keď nemohol posudzovať
napadnutý rozsudok okresného súdu na základe až novo predložených listinných dôkazov žalobcom
k písomne podanému odvolaniu, pri nepreukázaní žiadneho z taxatívnych dôvodov, vyplývajúcich z §
205a ods. 1 OSP, zákonite z tohto stavu môže potom len poukázať na závery rozsudku okresného súdu,
s ktorými sa stotožňuje a ktoré neboli otvorené v odvolacom konaní, práve pre nerelevantnosť nových

listinných dôkazov žalobcom doložených až v odvolacom konaní. Krajský súd opätovne zvýrazňuje,
že za použitia aj § 219 ods. 2 OSP nie je potrebné, aby pri odkaze na podrobné závery rozhodnutia
okresného súdu, krajský súd opätovne v dôvodoch svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne
závery, ktoré uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku. Tento postup krajského súdu je v súladeaj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...
„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (III. ÚS 78/05,

III. ÚS 164/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého ...„v odvolacom
konaní sa súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu“.

Žalovaný napadol osobitne rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania.
Namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil zavinenie na zastavenej časti konania v sume
1.062,54 Eur, pričom aplikoval § 146 ods. 2 veta druhá OSP, keďže ustálil, že k späťvzatiu žaloby
došlo po tom, čo žalobca získal exekučný titul v konkurznom konaní v sume zodpovedajúcej istine

uplatnenej v prejednávanej veci a dospel k záveru, že v tejto časti konania tak bol úspešný žalobca.
Žalovaný nesúhlasil so závermi okresného súdu, pričom v odvolaní poukázal na to, že z odôvodnenia
napadnutéhorozsudkuzčastizodpovedajúcejtrovámkonaniavyplývalo,žedôvod-zisteniepohľadávky
v konkurznom konaní bol vyhodnocovaný i v časti odôvodnenia rozsudku, ktorým okresný súd
odôvodňoval rozhodnutie vo veci samej a z ktorého by bolo potrebné podľa žalovaného vychádzať, teda

žezisteniepohľadávkyvkonkurznomkonaníniejerozsudkom,ktorýmbybolorozhodnutévovecisamej.
„Rozhodnutie vo forme zistenia pohľadávky na prieskumnom pojednávaní nezakladá ani prekážku veci
rozhodnutej a z takéhoto rozhodnutia potom súd nemôže vychádzať pri posúdení prípadnej dôvodnosti
nároku navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania za čas konkurzného konania a za čas po
skončení konkurzného konania až do dňa zaplatenia“. Predmetné odôvodnenie okresného súdu

zodpovedajúce veci samej, však nenašlo podľa žalovaného odzrkadlenie vo vyhodnotení okresného
súdu, ako základu pre jeho rozhodnutie o trovách konania. Vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného
vo väzbe na vyššie citované odôvodnenie napadnutého rozsudku v zodpovedajúcej časti a odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu v časti, ktorou odôvodňoval rozhodnutie o trovách konania,
v zmysle ktorého bolo okresným súdom ako relevantné pre aplikáciu § 146 ods. 2 veta druhá OSP

považované práve zistenie pohľadávky 1.062,54 Eur v konkurznom konaní, ktorej záver okresného
súdu však zostal bez ďalšieho odôvodnenia a napriek tomu, že bol v zjavnom rozpore s odôvodnením
rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd z uvedeného zistenia nemal vytvorený v tomto štádiu konania
priestor na iné, než že vzhľadom na zistenú rozpornosť, ktorá však zostala bez náležitého odôvodnenia
rozhodnutia okresného súdu o trovách konania pri vyhodnotení zavinenia na zastavení predmetnej

časti konania, aby rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku o trovách konania vyhodnotil ako
predčasné, z ktorého dôvodu potom krajský súd rozsudok okresného súdu v časti trov prvostupňového
konania zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Uvedený postup krajského súdu v tomto smere
zodpovedá i zásade dvojinštančnosti konania. Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že
každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak

súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Porušením zásady dvojinštančnosti konania krajským súdom
by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom.

Krajský súd teda zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania v zmysle
§ 221 ods. 1 písm. h) OSP a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 2

OSP. Okresný súd v ďalšom konaní opätovne rozhodne o náhrade trov konania s tým, že vyčerpávajúco
zdôvodní svoj postup a nosné dôvody pre prípadné rozdielne posúdenie rozhodujúcich skutočností
pre rozhodnutie vo veci samej a následne trov konania a tiež dôsledne vyhodnotí otázku zavinenia na
zastavení konania a tiež sa bude zaoberať i argumentáciou žalovaného v odvolaní.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.