Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/302/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3509201416
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3509201416.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému: Z. Z., bytom V. XXXX/XX, X. H. nad Y., štátny
občan Slovenskej republiky, o vymoženie 383,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 19. apríla 2012, č.k. 1Er/108/2009-16 a o

návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl., § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods.
1 Obč. zák., § 57 ods. 2. Ex.por., ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách.Vodôvodneníuviedol,žesúdprvéhostupňapoverilsúdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, poverením číslo 5304 005523 zo dňa 19.03.2009 vykonaním exekúcie
na vymoženie povinnosti zaplatiť 383,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo

sumy 371,75 Eur od 17.06.2008 do zaplatenia, trovy konania vo výške 135,25 Eur a trovy exekúcie
na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 11527/08 zo dňa 18.11.2008. Na základe výzvy zo dňa 30.11.2011
bola tunajšiemu súdu dňa 08.02.2012 doručená fotokópia zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej dňa
13.11.2007 medzi oprávneným a povinným spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Súd
prvého stupňa ďalej uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere

č. XXXXXXX uzavretej v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák. dňa 13.11.2007 medzi oprávneným ako
veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné
prostriedky vo výške 331,94 Eur a dlžník sa zaviazal tieto vrátiť zvýšené o príslušný poplatok vo výške
188,54 Eur v 7-mich mesačných splátkach po 74,35 Eur, počnúc dňom 18.12.2007. Súd prvého stupňa
posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné
zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký

počet spotrebiteľov. V čl. 17. všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá neprijateľná
podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom
konaní. Tá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v
rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Taktiež sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.

Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takto formulovaná rozhodcovská doložkaspôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Obč. zák. neplatná. Z uvedených dôvodov súd
prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 ods. 2 zákona č.

244/2002 o rozhodcovskom konaní ex offo exekúciu zastavil. Záverom dodal, že o náhrade trov exekúcie
rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie a po ich
vyčíslení súdnym exekútorom a predložení dokladov preukazujúcich dôvodnosť vynaložených nákladov
a účelnosť vykonaných úkonov exekučnej činnosti zo strany súdneho exekútora. S poukazom na zásadu
hospodárnosti konania nepovažoval za dôvodné rozhodovať o podaní súdneho exekútora doručenom

dňa 23.09.2011.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal, že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/
O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm.

a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zastával názor, že súd prvého stupňa sa
nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,

ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002
Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v

rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný
súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak

oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený žiadal, aby

súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právne istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej uviedol, že všeobecný
súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. tak, akoby

upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.
Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského

súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania.
Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a
rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality,
ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces

a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako
podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere.
Namietal,ženemalmožnosťreagovaťnaakékoľvek tvrdenia,argumentyadôkazy,ktorébolipodkladom

pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť
prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne
postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkachexekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Dôvodil, že exekučný súd je
v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky

s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž
daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s
právnymposúdenímzmluvyoúvereakozmluvyospotrebnomúverevzmyslezákonaospotrebiteľských
úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné

prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto
nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa
jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že

poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov
nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si
môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten,
kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že
si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mala za

porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo -
právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul

bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom
rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie
môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na základe podaného odvolania oprávneného odvolací súd uznesením zo dňa 20.06.2012,
č.k. 3CoE/151/2012-32 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.

a návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol. Uviedol,
že ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu sa
exekučné konanie nachádza. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní tak
nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v §

57 Exekučného poriadku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe
rozhodcovskej doložky, ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom
dôsledku správne exekúciu zastavil.

Na základe dovolania oprávneného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, zo dňa 28. mája

2014, sp.zn. 3Cdo/402/2012 uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 20.06.2012, č.k. 3CoE/151/2012-32
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti
uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd prvého stupňa postupom podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor

s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočnenie postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek
časovej limitácie. Dovolací súd ďalej zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného

na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre
ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd
odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolací súd uviedol,že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom.

Odvolací súd po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom vec opätovne prejednal a preskúmal podľa §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pričom posúdil aj návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Na základe tohto postupu dospel
k záveru, že návrh na prerušenie konania je potrebné zamietnuť a napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť z nasledovných dôvodov:

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b), odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno
prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh
na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v

zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie
§ 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru,
že prerušenie exekučného konania nie je v zásade prípustné s výnimkou prípadov výslovne uvedených v
osobitnomzákone.OdvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujeajnanázorÚstavnéhosúduSR,vyslovenýv

nálezez10.júla2013,sp.zn.I.ÚS218/2013-26,vzmyslektoréhopodľa§254ods.3O.s.p.naexekučné
konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí OSP (vrátane III.
časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým
ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109
O.s.p., pretože Exekučný poriadok má pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania vlastné pravidlo.

Podľa názoru odvolacieho súdu je však v prípadoch hodných osobitného zreteľa (dodržanie ústavných
princípov) výnimočne možné v exekučnom konaní použiť aj postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.,
ktorého postupu sa v prejednávanom prípade domáha svojím návrhom oprávnený z dôvodu, že podľa
jeho názoru je ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré mal v prejednávanej veci aplikovať

okresný súd, v rozpore s ústavou.

V súvislosti s uvedeným, odvolací súd podľa obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu
konštatuje,žeokresnýsúdvprejednávanomprípaderozhodolozastaveníexekúcienazákladeaplikácie
ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Odvolací súd tiež ďalej konštatuje, že v odôvodnení

napadnutého uznesenia nie je ani zmienka o tom, že by okresný súd na vec aplikoval ustanovenie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, preskúmania ústavnosti ktorého ustanovenia sa v tomto odvolacom
konaní domáha oprávnený podaním návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pre absenciu aplikácie ustanovenia § 44 ods.

2 Exekučného poriadku okresným súdom na prejednávanú vec nie sú na základe návrhu oprávneného
na prerušenie konania celkom zjavne splnené ani formálne podmienky pre prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol o zamietnutí návrhu
oprávneného na prerušenie odvolacieho konania.

Pokiaľ ide o preskúmanie správnosti samotného napadnutého uznesenia okresného súdu, odvolací súd
preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdiť. Odvolací súd na základe preskúmania všetkých námietok, ktoré boli v odvolaní oprávneným
vznesené, dospel k záveru, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa, ktoré považuje za správne a na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu dodáva:

Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa

osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podkladerozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí o zastavení exekúcie

správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm.
b) alebo c), t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v
citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium,
v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.

Neboli dôvodné tiež námietky oprávneného v tom smere, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom

skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd
jeoprávnenývkaždomštádiuexekučnéhokonaniaskúmaťzúradnejpovinnosti,čituniejedanýniektorý

z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd má
zaoberať existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c) citovaného zákona, t. j. či

rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný

súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. 09. 2012).

Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o úvere

je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere zo dňa 13.11.2007
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu),
ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal

v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou
nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov
aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd prvého stupňa správne aplikoval aj príslušné ustanovenia §

53 ods. 1, 5 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na príslušnú smernicu Rady 93/13/
EHS.Súdprvéhostupňazisťoval,čiúverovázmluva,nazákladektorejbolpriznanýnárokoprávnenému,
neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri
skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 17. Všeobecných podmienokposkytnutia úveru má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach
zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) a je preto postihnutá sankciou

absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale
existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom.

Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je pritom podľa súdnej praxe
plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchtopodmienoknaďalejzáväznáprestrany,akjejejďalšiaexistenciamožnábeznekalýchpodmienok.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorépredkladaloprávnenýpovinnémunaformulári,pričom
nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo
strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď

súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku

v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98
až C-244/98, C- 40/08, C-473/00, C-243/08, C- 68/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý

vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ

ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011).

Odvolací súd nezistil v postupe prvostupňového súdu rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na
súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na spravodlivý

súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne posúdil predložený
rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a
rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa

ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, na základe čoho súd prvého stupňa exekúciu
zastavil.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľomnaneplatnúrozhodcovskúdoložkunepovažovalzapotrebnézaoberaťsaostatnýmiodvolacími
námietkami.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.