Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Žilina

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Mária Dubcová

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/304/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5705209880
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5705209880.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej

a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Lyžiarske
stredisko Martinské hole, s.r.o. v likvidácii, so sídlom M. R. Štefánika 6, 036 01 Martin, IČO: 36 392
278, zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária Gabriela Hrbáňová, s.r.o., so sídlom Gr?sslingova
2503/62, 811 09 Bratislava, IČO: 47 252 961, proti žalovanej: T. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XXX,
XXX XX S., zastúpenej zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Kuric, s.r.o., so sídlom Dolný Val 11, 010
01 Žilina, IČO: 36 841 200, v konaní o zaplatenie 39.832,70 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/208/2012-979 zo dňa 1.4.2015 v spojení s opravným

uznesením č.k. 17Cb/208/2012-1032 zo dňa 15.07.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/208/2012-979 zo dňa 1.4.2015 v spojení s opravným
uznesením č.k. 17Cb/208/2012-1032 zo dňa 15.07.2015 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, p
o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/208/2012-979 zo dňa 1.4.2015 v spojení s opravným
uznesením č.k. 17Cb/208/2012-1032 zo dňa 15.07.2015 vo výroku o trovách súdneho konania z r u š

u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd žalobu zamietol. O trovách
súdneho konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania titulom trov
právneho zastúpenia vo výške 8.820,17 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu
žalovanej vedený v M. S. O., a.s. H., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX. Okresný súd v odôvodnení poukázal
na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 39.832,70 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 6 % ročne odo dňa 5.9.2005 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca nárok
odôvodnil od uzavretej kúpno-predajnej zmluvy, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti špecifikované v

článku označenom ako „Predmet zmluvy", ktorých kúpna cena bola dohodnutá v tom čase platnej
mene 1.200.000,- Sk, v prepočte na Eurá 39.832,70 Eur. V tejto veci okresný súd rozhodol rozsudkom
č.k. 18Cb/138/2005-514 zo dňa 13.5.2009 tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol v spojení
s opravným uznesením zo dňa 5.6.2009, ktorým opravil záhlavie rozsudku Okresného súdu Martin
zo dňa 13.5.2009 a doplnil meno a zástupcu žalobcu. V tomto pôvodnom rozhodnutí okresný súd
mal za preukázané, že pohľadávka žalobcu titulom kúpnej ceny zanikla započítaním podľa zmluvného
dojednania, pričom k zániku pohľadávky na kúpnu cenu došlo plnením prostredníctvom manžela

žalovanej, ktorý plnil za žalovanú v súlade s ust. § 534 Občianskeho zákonníka. Okresný súd v tomto
pôvodnom rozhodnutí bral do úvahy aj vôľu účastníkov konania vyjadrenú v dojednaní ohľadne spôsobu
úhrady kúpnej ceny, t.j. započítaním pohľadávky žalobcu z kúpnej ceny s pohľadávkami manžela
žalovanej, ktoré mal voči žalobcovi titulom vkladov pre spoločnosť žalobcu. Tento pôvodný rozsudokokresnéhosúdubolzrušenýrozhodnutímKrajskéhosúduvŽilineavrátenýsúduprvéhostupňanaďalšie
konanie, preto okresný súd v novom konaní vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým
bol viazaný podľa ust. § 226 O.s.p.. Za viazanosti závermi krajského súdu potom Okresný súd Martin

rozsudkom č.k. 18Cb 138/2005-634 zo dňa 5.5.2010 vo veci rozhodol tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 39.832,70 Eur spolu s príslušenstvom a náhradou trov súdneho konania. Rozsudok
Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 138/2005-634 zo dňa 5.5.2010 bol vo vyvolanom odvolacom konaní
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/336/2010 zo dňa 22.6.2011. V predmetnom
potvrdzujúcom rozhodnutí krajský súd okrem iného uviedol, že k dátumu 12.2.2004 nemal preukázané,

že bolo uskutočnené započítanie právne relevantným spôsobom na kúpnu cenu z uzavretej kúpno-
predajnej zmluvy. Podľa záveru krajského súdu bolo určujúce, či žalovaná k dátumu uzavretia Kúpno-
predajnej zmluvy, t.j. k 12.2.2004 a ďalej disponovala s pohľadávkou voči žalobcovi spôsobilou na
započítanie. Žalovaná nezískala pohľadávku proti žalobcovi, ktorú by mohla použiť na započítanie
so svojim záväzkom z kúpno-predajnej zmluvy, pretože Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa
15.9.2004, uzavretá medzi žalovanou ako postupníkom a Mgr. Vladimírom Frankom ako postupcom,

bola neplatným právnym úkonom pre neurčitosť podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pre
absenciu individualizácie, identifikovania postúpenej pohľadávky). Pre vyhodnotenie neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky preto žalovaná nezískala žiadnu pohľadávku voči žalobcovi, nebola veriteľom
voči žalobcovi, z ktorého titulu nebola daná vzájomnosť pohľadávok a záväzkov medzi žalobcom a
žalovanou ako jeden z predpokladov pre započítanie podľa § 580 Občianskeho zákonníka. V ďalšom

krajský súd k úkonu jednostranného zápočtu (č.l. 84) uviedol, že je neurčitým právnym úkonom podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože pohľadávky použité na započítanie neboli identifikované
určitým, nezameniteľným spôsobom. Proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/138/2005-634 zo
dňa 5.5.2010 a proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/336/2010 zo dňa 22.6.2011 bolo
podané mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom SR, v ktorom sa namietalo, že súdy na otázku

započítania vzájomných pohľadávok neaplikovali ust. § 98 O.s.p., ďalej, že pohľadávka žalovanej voči
žalobcovi, ktorú žalovaná nadobudla postúpením, sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka,
keďže ide o pohľadávku z právneho vzťahu medzi konateľom, resp. spoločníkom obchodnej spoločnosti
a obchodnou spoločnosťou (§ 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka), v dôsledku ktorej
skutočnosti sa na započítanie aplikuje ust. § 358 Obchodného zákonníka. Ďalej v mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora SR sa poukázalo na to, že nemožno sa stotožniť so záverom krajského
súdu o neurčitosti zmluvy o postúpení pohľadávky medzi Mgr. Vladimírom Frankom a žalovanou,
ako aj započítacím prejavom, ktorý uskutočnila žalovaná, že by tieto vychádzali vo svojom obsahu z
neurčitosti podľa 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže tak zmluva o postúpení pohľadávky, ako aj
započítací prejav žalovanej mali byť v rovine výkladu posudzované v zmysle ust. § 266 Obchodného

zákonníka. Žalobca, žalovaná a Mgr. Franko o predmete právneho úkonu, a to zmluvy o postúpení
pohľadávkymalijednoznačnúvedomosť,akoajotom,žepohľadávkanazaplateniekúpnejcenyzanikne
započítaním, pričom predmetom započítania boli pohľadávky Mgr. Vladimíra Franka, ktoré žalovaná
nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávky. Pohľadávky Mgr. Franka voči žalobcovi vznikli ako vklady
spoločníka do obchodnej spoločnosti, a teda ich právnym dôvodom bola zmluva medzi spoločníkom

a spoločnosťou o poskytnutí finančnej výpomoci. Žalobca súdom predložil presný zoznam vkladov
spolu s uvedením dátumu poskytnutia jednotlivých vkladov (č.l. 114), a preto medzi účastníkmi nebola
pochybnosť a zo žiadneho listinného dôkazu v spise ani nevyplývalo, že by postupované pohľadávky
boli inými pohľadávkami, než pohľadávkami označenými samotným žalobcom (č.l. 112, 113 a 114).
V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor SR uviedol, že ani zmluvu o postúpení pohľadávok a

ani prejav žalovanej smerujúci k započítaniu nebolo možné považovať za neurčité právne úkony. V
podanom mimoriadnom dovolaní sa poukazovalo aj na to, že nebola vyhodnotená námietka premlčania.
V súvislosti s touto námietkou bolo poukázané na súpis pohľadávok a záväzkov predložených žalobcom
(č.l. 114), z ktorých bolo preukázané, že medzi dátumom poskytnutia prvého vkladu žalobcovi zo strany
Mgr. Vladimíra Franka a dátumom vzniku pohľadávky žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny voči žalovanej

neuplynula štvorročná premlčacia doba.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací sa stotožnil s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora SR,
keď uznesením sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012 zrušil rozsudok Okresného súdu
Martin zo dňa 05. mája 2010, č.k. 18Cb 138/2005-634 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

22. júna 2011, č.k. 13Cob/336/2010-787, 13Cob/337/2010 v napadnutej časti a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. V predmetnom dovolacom rozhodnutí Najvyšším súdom SR bolo vyslovené,
že ak bolo uskutočnené započítanie v súdnom konaní, tak na toto započítanie mali súdy prihliadať
a s obranou žalovanej proti žalobcovi sa zaoberať. Momentom oboznámenia sa so započítaním jeprejav smerujúci k započítaniu vznesený žalovanou priamo v súdnom konaní, kedy sa tento dostáva
do dispozičnej sféry žalobcu, pričom započítací prejav možno vykonať v súdnom konaní kedykoľvek,
pretože vo vzťahu k otázke premlčania pohľadávky je rozhodujúcou nie tá skutočnosť, či je pohľadávka

premlčaná, ale či toto premlčanie nastalo po tom, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie
podľa § 358 Obchodného zákonníka. Dovolací súd sa nestotožnil s názorom súdov, ktoré konštatovali
neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.9.2004 a neplatnosť jednostranného zápočtu
žalovanej z dôvodu neurčitosti podľa ust. § 37 Občianskeho zákonníka, pretože dôležité bolo pri
týchto úkonoch prihliadať na výkladové pravidlá podľa § 266 Obchodného zákonníka. Dovolací súd

poukázal na to, že zmluvné strany si jednoznačne dohodli, že „ÚHRADA", a to kúpna cena 1.200.000,-
Sk za predmet zmluvy - nehnuteľnosti sa bude realizovať zápočtom. V prejednávanej veci žalobca,
žalovaná a Mgr. Franko vedeli, ktoré pohľadávky sa postupujú a započítavajú, a teda neexistovala
medzi nimi žiadna pochybnosť o predmete právneho úkonu, resp. identifikácii záväzku. Z okolností
predzmluvných rokovaní bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že predmetom zápočtu majú byť
pohľadávky Mgr. Vladimíra Franka, keďže žalovaná vlastné pohľadávky voči žalobcovi nemala. Podľa

názoru dovolacieho súdu žalobca neurčitosť zmluvy o postúpení pohľadávky ani nenamietol. Vzniesol
len námietku premlčania. Bolo tak uzavreté, že zmluvu o postúpení pohľadávok, ako aj prejav žalovanej
smerujúci k započítaniu možno považovať za dostatočne určité.

Okresný súd uviedol, že v rámci nového konania vychádzal z rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorého

vyjadrený právny názor bol záväzným právnym názorom pre ďalšie konanie.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 588, § 40 ods. 1, 3, § 46 ods. 1, 2, § 524 ods.
1, 2, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 3 písm. a), § 266 ods. 1, 2, 3, § 358, § 387 ods.
1, § 391 ods. 1, § 397, § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 98, § 243i ods. 2, § 243d

ods. 1 O.s.p. skonštatoval, že žaloba žalobcu nebola dôvodná.

Okresný súd poukázal na uzavretú kúpnu zmluvu medzi žalobcom a žalovanou, z ktorej bola nesporne
prejavená vôľa zmluvných strán vysporiadania zaplatenia kúpnej ceny zápočtom - žalobca a žalovaná
sa v kúpnej zmluve výslovne dohodli na tom v časti „ÚHRADA". V konaní mal okresný súd preukázané,

že na zápočet pohľadávky žalobcu z kúpnej zmluvy mala byť použitá pohľadávka p. Franka, ktorú mal
voči žalobcovi, ktorú žalobca potvrdil v liste zo dňa 12.1.2004 (č.l. 75 spisu), ktorý žalobca nesporne
napísalvčasekreovaniazmluvnéhovzťahu-kúpnejzmluvy,ktorúžalovanápodpísalauždňa15.1.2004.
Z okolností predzmluvných rokovaní, ako o tom vypovedal svedok Vladimír Franko, jasne vyplynulo
aj pre žalobcu, že predmetom práve zápočtu dohodnutého v kúpnej zmluve v časti „ÚHRADA" budú

pohľadávky p. Franka z titulu jeho vkladov do spoločnosti žalobcu, lebo žalovaná vlastné pohľadávky
voči žalobcovi nemala. Svedok Vladimír Franko vypovedal, že uzavreli dohodu, že pohľadávka svedka
voči žalobcovi bude započítaná na kúpnu cenu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či kupujúcim bude
svedok alebo jeho manželka. Žalobca uvedené nerozporoval. Vychádzajúc z výkladových pravidiel
podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka bolo z vykonaného dokazovania nesporne preukázané, že

úmysel prejavenej vôle v dojednaní „ÚHRADA" bol známy obom stranám kúpnej zmluvy, t.j. kúpnu cenu
vysporiadať zápočtom s pohľadávkou p. Franka. V prejednávanej veci potom žalobca, žalovaná i Mgr.
Vladimír Franko vedeli, ktoré pohľadávky sa postupujú zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou
medzi p. Frankom ako postupcom a žalovanou ako postupníkom. Uvedené vyplývalo z predzmluvných
rokovaní ohľadne kúpnej zmluvy, čo potvrdil list žalobcu zo dňa 12.1.2004, ako aj následné správanie po

uzavretí zmluvy, keď žalobca v liste adresovanom žalovanej zo dňa 13.8.2004 potvrdzuje svoj záväzok
voči p. Frankovi vo výške 39.832,70 Eur (12.000.000,- Sk) práve v súvislosti s vysporiadaním kúpnej
ceny. Pri výklade vôle čo do určitosti postupovanej pohľadávky z p. Franka na žalovanú a následného
započítacieho prejavu od žalovanej k žalobcovi bolo preto dôvodné brať náležitý zreteľ na všetky
uvedené okolnosti podľa ust. § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, keď z okolností predzmluvných

rokovaní jasne bez akýkoľvek pochybností vyplynulo, že predmetom zápočtu dohodnutého v kúpnej
zmluve majú byť pohľadávky Mgr. Vladimíra Franka, keďže žalovaná vlastné pohľadávky voči žalobcovi
nemala, čo medzi účastníkmi sporné nebolo, potom aj žalobcovi bol známy úmysel tak zmluvných
strán zo zmluvy o postúpení pohľadávok o tom, ktoré konkrétne pohľadávky p. Franko postúpil na
žalovanú a tiež mu bol známy úmysel žalovanej (§ 266 ods. 1 Obchodného zákonníka) započítať

práve tieto postúpené pohľadávky, t.j. žalobcovi známe pohľadávky p. Franka postúpené na žalovanú,
s pohľadávkou žalobcu z titulu kúpnej ceny, ktorú mal proti žalovanej. Povaha veci, t.j. dohodnutý
spôsob úhrady kúpnej ceny pripúšťa uvedený výklad, keď v danom prípade bolo dôvodné vykladať
prejavenú vôľu účastníkov kúpnej zmluvy pri dohode o úhrade kúpnej ceny aj v kontexte vôle prejavenejv právnych úkonoch zmluvy o postúpení pohľadávok medzi žalovanou a p. Frankom a následne vôle
žalovanej v započítacom prejave voči žalobcovi, nakoľko táto bola žalobcovi známa už z predzmluvných
rokovaní o kúpnej zmluve; práve vôľa zmluvných strán započítať kúpnu cenu z kúpnej zmluvy s

pohľadávkami p. Franka vyústila do zmluvného dojednania ohľadne spôsobu úhrady „zápočtom" a
potom tento spôsob úhrady predpokladal uvedené právne úkony, t.j. následné správanie sa strán
korešpondovalo s vôľou strán vyjadrenou v dohode ohľadne úhrady kúpnej ceny, aby mohlo dôjsť k
realizácii dohodnutého spôsobu úhrady kúpnej ceny (§ 266 ods. 3 Obchodného zákonníka). Nesporne
žalobca aj tieto pohľadávky p. Franka sám identifikoval podľa svojich účtovných dokladov, okrem vo

vyššie uvedený listoch aj v listine „Prehľad vkladov a výberov" na č.l. 114 spisu. Preto bola uzatvorená
zmluva o postúpení pohľadávok medzi p. Frankom ako postupcom a žalovanou ako postupníkom a
nasledoval započítací prejav od žalovanej vo vzťahu k žalobcovi, ktorý vykonala nedatovaným listom
(č.l. 71), následne listom zo dňa 4.2.2005 (č.l. 82) a nesporne aj v rámci súdneho konania.

Okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca aj na pojednávaní dňa 11.3.2015 naďalej trval na tom, že

zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná z dôvodu neurčitosti postupovanej pohľadávky v zmluve o
postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi p. Frankom ako postupcom a žalovanou ako postupníkom dňa
15.9.2004, okresný súd v ďalšom odkázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4M
Obdo/3/2012 zo dňa 31. augusta 2012, kde NS SR ako súd dovolací sa nestotožnil s právnym názorom
prvostupňového a odvolacieho súdu v ich rozhodnutiach, kde tieto súdy vyhodnotili predmetné právne

úkony ako absolútne neplatné právne úkony pre nedostatok určitosti čo do identifikácie postupovanej
pohľadávky;okresnýsúdvzmysleprávnehonázorudovolaciehosúduvychádzalzvýkladovýchpravidiel
podľa Obchodného zákonníka, ust. § 266 Obchodného zákonníka, ktoré uviedol v odôvodnení svojho
rozhodnutia.

V ďalšom okresný súd poukázal na ust. § 98 O.s.p. s tým, že žalobca sa so započítacím prejavom
žalovanej oboznámil doručením týchto právnych úkonov žalobcovi v súdnom konaní a žalovaná
uskutočnila prejav smerujúci k započítaniu aj priamo v súdnom konaní, čiže právny úkon započítania
sa dostal do dispozičnej sféry žalobcu. Žalovaná ako účastník súdneho konania mohla v priebehu
súdnehokonaniauplatniťsvojupohľadávkunazapočítanie,čosaajstalo.Vovzťahukotázkepremlčania

pohľadávky bola rozhodujúca nie tá skutočnosť, či je pohľadávka premlčaná, ale či toto premlčanie
nastalo po tom, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie podľa ust. § 358 Obchodného
zákonníka,naktoréustanovenieodkázalNSSRvosvojomrozhodnutísp.zn.4MObdo/3/2012.Okresný
súd sa zaoberal otázkou premlčania, ktorú námietku premlčania vzniesol žalobca v súdnom konaní.
Dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí k otázke premlčania pohľadávky uviedol, že rozhodujúca je nie

tá skutočnosť, či je pohľadávka premlčaná, ale či toto premlčanie nastalo po tom, keď sa pohľadávky
stali spôsobilými na započítanie podľa ust. § 358 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník za
pohľadávky spôsobilé na započítanie považuje aj premlčané pohľadávky za predpokladu, že v dobe,
keď sa stretli, teda v dobe ich splatnosti - splatnosti tej pohľadávky, ktorá mala najneskoršiu splatnosť,
nebola ani jedna z nich premlčaná. Medzi účastníkmi boli započítavané pohľadávky, a to pohľadávka

žalobcu voči žalovanej z titulu kúpnej ceny z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou
dňa 12.2.2004, keď z platne uzatvorenej kúpnej zmluvy vznikol veriteľovi nárok na kúpnu cenu a
žalovanej povinnosť kúpnu cenu zaplatiť dohodnutým spôsobom - zápočtom. Pohľadávky, ktoré v
zmysle dojednaného spôsobu úhrady zápočtom sa mali započítať na kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 12.2.2004, boli pohľadávky p. Franka voči žalobcovi z titulu jeho

vkladov ako spoločníka do spoločnosti žalobcu, z ktorého dôvodu sa tieto pohľadávky riadia režimom
Obchodného zákonníka podľa § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase ich
vzniku. Splatnosť pohľadávok, ktoré žalovaná nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávok a následne
započítala s pohľadávkou žalobcu, sa stali splatnými podľa ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka
v období, prvá 9.6.2001 a posledná 16.1.2004. Vychádzajúc z ust. § 358 Obchodného zákonníka, na

ktoré zákonné ustanovenie odkázal dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí, započítaniu nebráni, ak je
pohľadávka premlčaná, ak premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na
započítanie, teda za predpokladu, že v dobe, keď sa stretli, t.j. v dobe splatnosti tej pohľadávky, ktorá
mala najneskoršiu splatnosť, nebola ani jedna z nich premlčaná.

Najneskoršiu splatnosť mala pohľadávka žalobcu voči žalovanej z kúpno-predajnej zmluvy, uzatvorenej
dňa 12.2.2004, a to 13.2.2004. V dobe splatnosti pohľadávky žalobcu proti žalovanej nebola ani jedna z
pohľadávok, ktoré použila žalovaná na započítanie proti pohľadávke žalobcu, premlčaná. Vychádzajúc
z identifikácie pohľadávok použitých na započítanie v zmysle č.l. 114 spisu okresný súduviedol, že prvá zo splatných pohľadávok - vklad konateľa uskutočnený dňa 8.6.2001, splatný 9.6.2001,
sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka, teda 9.6.2005.
Každá ďalšia pohľadávka použitá na započítanie sa premlčovala neskôr. Z uvedeného okresnému súdu

vyplynulo, že v čase splatnosti žalobcovej pohľadávky, ktorá mala najneskoršiu splatnosť, nebola ani
jedna z pohľadávok použitých na započítanie premlčaná. Podľa prehľadu vkladov ku dňu postúpenia
pohľadávok p. Franka voči žalobcovi na žalovanú disponoval p. Franko v čase postúpenia dňa 15.9.2004
pohľadávkami v celkovej výške 1.362.026,10 Eur istiny a úroku z omeškania ako jej príslušenstvom
podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorú platne Zmluvou o postúpení pohľadávok zo

dňa 15.9.2004 nadobudla aj s týmto príslušenstvom žalovaná (§ 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a
ktorú v konaní použila na započítanie s pohľadávkou žalobcu voči žalovanej z titulu kúpnej ceny podľa
Kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 12.2.2004 vo výške 1.200.000,- Sk. Záväzok žalovanej zanikol, keď sa
stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie, ku dňu splatnosti tej pohľadávky, ktorá mala najneskoršiu
splatnosť, ktorú mala pohľadávka žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny dňom 13.2.2004, z ktorého dôvodu
sa žalovaná nedostala do omeškania. Podľa týchto záverov a zhodnotení okresný súd preto žalobu

žalobcu zamietol. O trovách súdneho konania rozhodol podľa zásady úspechu vo veci, pričom úspech v
súdnom konaní sa nevyhodnocuje za každé štádium konania osobitne, ale podľa záverečného výsledku
sporovej veci. Okresný súd preto priznal žalovanej titulom trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č.
655/2004 Z.z. za 14 úkonov v špecifikácii úkonov vyjadrených v odôvodnení napadnutého rozsudku
okresného súdu v spojení s hotovými výdavkami, ktorými boli cestovné náklady, sumu 8.820,17 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že rozsudok okresného súdu
vychádza z nesprávneho právneho záveru o tom, že Zmluva o postúpení pohľadávky z 15.09.2004
je platný právny úkon. Žalobca vyslovil názor, že pri výklade prejavov vôle účastníkov Zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 15.09.2004 okresný súd nesprávne použil ust. § 266 ods. 1 a 3

Obchodného zákonníka, ktoré na vec nedopadá, pretože zmluva o postúpení pohľadávky nebola
uzavretá medzi podnikateľmi a ako právny úkon je uzavretá podľa Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil
ani s ďalšími závermi okresného súdu, ktoré žalobca hodnotil ako nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Okresný súd vychádzal z nesprávneho hodnotenia dôkazov, keď nekriticky vychádzal len z
výpovede svedka Vladimíra Franka, pričom neprihliadol na okolnosť, že s ohľadom na pomer svedka

Vladimíra Franka k veci a k žalovanej sú tu odôvodnené pochybnosti o vierohodnosti tohto svedka,
ktorý je manželom žalovanej. Okresný súd vôbec neprihliadol na výpoveď svedka B. V. na pojednávaní
dňa 17.05.2006, ktorý uviedol ...„Keďže p. Franko zmenil nakoniec kupujúceho a tlačil na nás, aby sme
ju podpísali, už som potom nevenoval pozornosť tejto úhrade, ale dojednanie je tam pravdepodobne
z tých predchádzajúcich dojednaní, keď kupujúcim z prvej kúpnej zmluvy, ktorá sa nezrealizovala,

mal byť p. Franko. My sme v čase podpísania tejto kúpnej zmluvy žiadne peniaze p. R. nedlhovali".
Uvedený záver okresného súdu, že kúpna cena mala zaniknúť započítaním, je v rozpore aj s listinnými
dôkazmi, a to obsahom listu žalobcu „Podpis zmluvy o predaji chaty Apartmán" zo dňa 12.01.2004,
ktorý bol adresovaný pánovi Frankovi (nie žalovanej) ako odpoveď na žiadosť pána Franka o predaj
chaty Apartmán jeho osobe, s obsahom listu p. Franka „Žiadosť o podpis zmluvy" zo dňa 07.01.2004

doručenej žalobcovi 09.01.2004, s obsahom listu žalobcu „Vyúčtovanie predaja chaty Apartmán" zo dňa
13.08.2004, ktorou žalobca žiadal žalovanú, aby mu uhradila sumu 1.355.208,60 Sk ako kúpnu cenu
a náklady súvisiace s predajom chaty Apartmán, žalovanej a listom žalobcu zo dňa 12.1.2004, keď z
obsahu tohto listu bolo zrejmé, že je adresovaný pánovi Frankovi, ktorý mal byť pôvodne kupujúcim.

Žalobca nesúhlasil so zisteniami Najvyššieho súdu SR, ktorý uviedol, že žalobca neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky z 15.09.2004 nenamietal. Žalobca zotrval na tom, že zmluva o postúpení
pohľadávky z 15.09.2004 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka pre jej neurčitosť, keďže v Zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 15.09.2004 nie je jasným a
určitým spôsobom identifikovaná postupovaná pohľadávka. Nie je jasným a určitým spôsobom uvedená

výška postupovanej pohľadávky, nie je uvedený žiaden právny dôvod vzniku postupovanej pohľadávky
a ani popis právnych skutočností, na ktorých sa postupovaná pohľadávka zakladá. Žalovaná sa preto
nemohla stať veriteľom žiadnych peňažných pohľadávok voči žalobcovi, ktoré by boli spôsobilé na
započítanie proti pohľadávke žalobcu voči žalovanej na zaplatenie kúpnej ceny nehnuteľnosti vzniknutej
z kúpno-predajnej zmluvy. Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím uložil vyhodnocovať Zmluvu o postúpení

pohľadávky z 15.09.2004, pričom okresný súd sa s dôvodmi neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky
vôbec nezaoberal, preto rozsudok okresného súdu je pre nedostatok dôvodov nesprekúmateľný a
postupom okresného súdu bola odňatá možnosť žalobcovi konať pred súdom. Najvyšší súd SR rovnako
uložil okresnému súdu, aby sa zaoberal prejavom žalovanej, ktorý smeroval k započítaniu. S týmtoprejavom sa okresný súd nevysporiadal, neuviedol dôvody, a preto jeho závery aj v tomto smere sú
nepreskúmateľné. Okresný súd nevykonal dôkazy potrebné pre zistenie a výklad vôle, ktorá je obsahom
kúpnej zmluvy a zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože v konaní vôbec nevykonal výsluch žalovanej.

Žalobca poukázal na list zo dňa 21.03.2007 zo strany žalovanej, ktorý je označený „stanovisko k
vyjadreniu navrhovateľa LSMH, s.r.o. zo dňa 6.11.2007", v ktorom sa tvrdí, že pohľadávky Mgr. Vladimíra
Franka, ktoré zrejme mali byť predmetom postúpenia podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
15.09.2004, nemôžu byť premlčané, pretože dňa 30.09.2000 bola medzi spoločníkom V. Frankom a
dlžníkom (vtedy spoločnosťou B W a.s.) uzavretá zmluva o finančnej výpomoci a následne dodatok k

tejto zmluve zo dňa 29.03.2001. Žalovaná na preukázanie svojich tvrdení predložila Zmluvu o finančnej
výpomoci uzatvorenú dňa 30.09.2000 medzi Mgr. Vladimírom Frankom v právnom postavení veriteľa a
spoločnosťou B W a.s., so sídlom Rakovo, IČO: 35 753 706, v právnom postavení dlžníka. Zmluva o
finančnej výpomoci zo dňa 30.09.2000 je tak uzavretá medzi Mgr. Vladimírom Frankom ako veriteľom
a spoločnosťou B W a.s. ako dlžníkom. Žalobca nebol účastníkom tejto zmluvy, a preto zo Zmluvy o
finančnej výpomoci zo dňa 30.09.2000 nemohli vzniknúť a ani nevznikli žiadne peňažné pohľadávky

Mgr. Vladimíra Franka voči žalobcovi. Ak neexistovali pohľadávky voči žalobcovi, tak potom nemohli
byť predmetom postúpenia na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.09.2004. Súčasne
žalobca zdôraznil, že pri uzavretej zmluve o finančnej výpomoci zo dňa 30.09.2000 nebola zachovaná
písomná forma tohto právneho úkonu, a preto Zmluva o finančnej výpomoci zo dňa 30.09.2000 je
absolútne neplatným právnym úkonom podľa ust. § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ust.

§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluva nebola podpísaná ani osobami oprávnenými konať v mene
spoločnosti B W a.s. a ani spôsobom predpísaným v stanovách spoločnosti B W a.s.. Žalobca namietal,
že nikdy nebol dlžníkom žiadnych pohľadávok zo Zmluvy o finančnej výpomoci zo dňa 30.09.2000,
ktorá zmluva je absolútne neplatná, preto z nej nemohli vzniknúť ani žiadne peňažné pohľadávky Mgr.
Vladimíra Franka voči žalobcovi a ani voči spoločnosti B W a.s.. Neexistujúce pohľadávky nemohli

tvoriť predmet postúpenia na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.09.2004 a nemohli byť
ani spôsobilým predmetom započítania proti pohľadávke žalobcu voči žalovanej na zaplatenie kúpnej
ceny vzniknutej z kúpnej zmluvy. V rozpore s tvrdením žalovanej, ktoré bolo obsiahnuté v podaní zo
dňa 21.03.2007, označenom „stanovisko k vyjadreniu žalobcu LSMH, s.r.o. zo dňa 6.11.2007", dospel
okresný súd k záveru, že započítať sa mali pohľadávky Mgr. Vladimíra Franka voči žalobcovi z titulu jeho

vkladov ako spoločníka do spoločnosti žalobcu, prvý zo dňa 08.06.2001 a splatný 9.6.2001 a posledný
splatný 16.1.2004. V rozpore s tvrdeniami žalovanej okresný súd vychádzal z identifikácie pohľadávok
použitých na započítanie podľa č.l. 114 spisu, čo žalovaná v konaní netvrdila.

Žalobca namietal, že okresný súd pri postupovaní započítania pohľadávok nesprávne použil ust. § 358

Obchodného zákonníka, ktoré na posudzovanú vec nedopadá. Započítanie sa malo posudzovať podľa
§ 580 a nasl. ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže predmetom kúpnej zmluvy bola nehnuteľnosť,
ktorá kúpna zmluva sa riadi Občianskym zákonníkom. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd
jasne a zrozumiteľne neurčil pohľadávky, ktoré mali byť predmetom započítania, a tak nie je zrejmé, ako
dospel okresný súd k záveru, že pohľadávky sa stali splatnými podľa ust. § 340 ods. 2 Obchodného

zákonníka v období prvá 9.6.2001 a posledná 16.1.2004, pokiaľ v konaní nebolo tvrdené a nebol
ani predložený a ani vykonaný žiaden dôkaz o tom, že pán Franko v deň urobenia vkladu súčasne
požiadal o jeho vrátenie. Z rozhodnutia okresného súdu nevyplýva záver, že tieto pohľadávky boli v čase
započítania splatné. Práve splatnosť pohľadávok je podstatná pre záver, či išlo o pohľadávky spôsobilé
na započítanie alebo nie. Nepreskúmateľný je záver okresného súdu aj v tom, že podľa prehľadu vkladov

ku dňu postúpenia pohľadávok p. Franka voči žalobcovi na žalovanú tento disponoval v čase postúpenia
15.9.2004 pohľadávkami v celkovej výške 1.362.026.10 Eur istiny a úroku z omeškania. Ak okresný
súd dospel k záveru, že k postúpeniu pohľadávok použitých na započítanie došlo Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 15.9.2004, tak nemohol dospieť k záveru, že pohľadávky sa stretli k 13.2.2004,
t.j. v čase, keď ich žalovaná nemohla nadobudnúť. Žalobca namietal záver okresného súdu, že jeho

pohľadávka voči žalovanej zanikla započítaním ku dňu 13.2.2004, ako aj, že sa žalovaná nedostala do
omeškania.Záveryokresnéhosúdupovažovalžalobcazanesprávne,pretoževychádzaliznesprávneho
právneho posúdenia veci, okresný súd k nim dospel v dôsledku nesprávnych skutkových zistení, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a súčasne nebol použitý správny právny predpis, ako aj
nedostatočne zistený skutkový stav veci. Súčasne rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, a tým došlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom.

Žalobca namietal rozsudok okresného súdu aj vo výroku o trovách súdneho konania. Z odôvodnenia
rozsudku nie je zrejmé, či žalovaná podala na okresný súd návrh na priznanie trov, či žalovanápredložila vyčíslenie týchto trov, ak áno, v akej výške, aké trovy si vyčíslila, nie je zrejmé, či
boli predložené dôkazy na preukázanie týchto trov. Do výšky priznaných trov žalobca namietal, že
úkon „mimoriadne dovolanie zo dňa 07.09.2011" nebol poskytnutý, pretože mimoriadne dovolanie

dával zástupca generálneho prokurátora, nie zástupca žalovanej, pri úkone právnej služby „účasť na
pojednávaní pred okresným súdom dňa 17.5.2006" nebolo zrejmé, či tento úkon poskytol zástupca
žalovanej, pretože zo zápisnice o pojednávaní nebolo zrejmé, kto sa ako právny zástupca žalovanej
zúčastnil na pojednávaní, úkon právnej služby „účasť na pojednávaní pred okresným súdom dňa
23.6.2006" nebol žalovanej poskytnutý, pretože dňa 23.6.2006 sa vo veci žiadne pojednávanie pred

okresným súdom nekonalo, úkon účasti na pojednávaniach pred okresným súdom dňa 22.4.2009 a
14.5.2008 neboli žalovanej poskytnuté, žalovanú zastupoval jej manžel ako „občiansky zástupca", ktorý
nie je advokátom, úkon právnej služby „účasť na pojednávaní pred okresným súdom dňa 21.1.2010"
nebol žalovanej poskytnutý, pretože 21.1.2010 nebolo vo veci žiadne pojednávanie pred okresným
súdom, úkon účasti na pojednávaní dňa 5.5.2010 nebol žalovanej poskytnutý, pretože 05.05.2010 sa
žalovaná ani žiaden jej zástupca pojednávania nezúčastnili. Ak advokát neposkytol úkon právnej služby

spočívajúci v účasti na pojednávaní, tak nemohol byť priznaný v rámci trov, ani druh trov náhrady
cestovných výdavkov a náhrady za stratu času uplatnenú v súvislosti s účasťou na pojednávaní, ktorá
nebola poskytnutá. Okresný súd preto neoprávnene priznal žalovanej nároky na náhradu cestovných
výdavkov,náhraduzastratučasuvsúvislostisúčasťounapojednávanívdňoch17.05.2006,23.06.2006,
14.05.2008, 22.04.2009, 21.01.2010 a 05.05.2010. Okresný súd súčasne žalovanej nemal priznať ani

nárok na náhradu trov konania za jeden z dvoch úkonov právnej služby „vyjadrenie k návrhu zo dňa
08.02.2006" alebo „vyjadrenie zo dňa 31.3.2007", pretože s ohľadom na obsah vyjadrenia zo dňa
08.02.2006 jeden z týchto dvoch úkonov nebol urobený účelne. Žalobca žiadal rozsudok okresného
súdu zmeniť tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 39.832,70 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 6,00 % ročne od 05.09.2005 do zaplatenia, spolu s náhradou trov súdneho konania.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a verejným vyhlásením rozsudku

krajským súdom za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bol rozsudok okresného súdu v spojení
s opravným uznesením v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobu zamietol, potvrdený ako v
tomto výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 2
O.s.p. a vo výroku o trovách súdneho konania zrušený podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a podľa
ust. § 221 ods. 2 O.s.p. v tejto časti vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie

bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/304/2015-1045 zo dňa 26.02.2016 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku

účastníkomkonaniaprostredníctvomichzástupcovstým,žepodľaust.§156ods.1,3O.s.p.bolomiesto
ačasverejnéhovyhláseniarozsudkuoznámenénaúradnejtabulikrajskéhosúduvlehotenajmenej5dní
pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 15.03.2016 a na internetovej
stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu
rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Primárne krajský súd uvádza, že pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu vychádzal z
rozsahuadôvodovodvolaniažalobcu,obsiahnutýchvpodanízodňa23.apríla2015,ztých,ktorénemali
charakter nových odvolacích dôvodov. Krajský súd zdôrazňuje, že základom posudzovania záverov
vyslovených v napadnutom rozsudku okresného súdu, viažucich sa k výrokovej časti, ktorou bola žaloba

zamietnutá, boli záväzne vyslovené závery Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím v uznesení
sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012, pretože v zmysle ust. § 243d ods. 1 veta prvá a
druhá O.s.p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. Tak okresný súd
v rámci nového konania, ako aj vo vyvolanom odvolacom konaní krajský súd boli tieto súdy povinné

rešpektovať záväzne vyslovené právne názory Najvyšším súdom SR, obsiahnuté v uznesení sp. zn. 4M
Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012. Krajský súd konštatuje, že okresný súd zákonným spôsobom
postupoval, pokiaľ v novom konaní dôsledne rešpektoval záväzne vyslovené právne názory Najvyššímsúdom SR v uznesení sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012. V tomto smere preto nedošlo
k nesprávnosti postupu okresného súdu.

Jedným z odvolacích dôvodov žalobcu bola vo vzťahu k prijatým skutkovým záverom a hodnoteniam
vykonaných dôkazov, s vyústením právneho posúdenia námietka nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku okresného súdu pre žalobcom tvrdený nedostatok záverov, odôvodnenia, a tým malo podľa
tvrdení žalobcu dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Krajský súd uvádza, že napadnutý
rozsudok okresného súdu vo výrokovej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá a k tejto výrokovej časti

viažuce sa odôvodnenie napadnutého rozsudku, spĺňa atribúty odôvodnenia vyžadované ust. § 157
ods. 2 O.s.p., preto nebola relevantná námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení výrokovej časti
o zamietnutí žaloby. K dostatočnosti rozsahu odôvodnenia viažuceho sa k výrokovej časti rozsudku
okresného súdu o zamietnutí žaloby žalobcu sa poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen
Najvyššieho súdu SR, ale aj Ústavného súdu SR, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces
(m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so
zreteľomnakonkrétnyprípad.AnijudikatúraESĽPnevyžaduje,abyvodôvodnenírozhodnutiaboladaná
odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru krajského súdu
rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, k tomu viažuce sa odôvodnenie
napadnutéhorozsudkuokresnéhosúduuvedenéatribútyriadnehoodôvodneniaspĺňa.Krajskýsúdpreto
v tejto časti nevyhodnotil ako relevantný odvolací dôvod žalobcu.

Ďalším odvolacím dôvodom žalobcu bola námietka v rovine hodnotenia dôkazov. Krajský súd uvádza,
že okresný súd hodnotil dôkazy komplexne, za rešpektovania ust. § 132 O.s.p.. Okresný súd hodnotil
dôkazy vo vzájomnej súvislosti, v kontexte časového sledu udalostí, pričom prijatým skutkovým záverom
okresným súdom predchádzala jeho racionálna úvaha, vychádzajúca nielen z priebehu konania a

stavu dokazovania, ale aj zo záväzne vyslovených právnych záverov dovolacím súdom - Najvyšším
súdom SR v uznesení sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012. Krajský súd v súvislosti
s postupom okresného súdu pri vykonávaní dokazovania poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR
podľa rozhodnutia zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, z ktorého vyplýva, že ...„Dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov". Krajský súd ďalej uvádza, že do práva na

spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním alebo hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý
súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (sp. zn. II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03). Ani z tejto roviny nebolo možné postup okresného súdu vyhodnotiť ako rozporný

so zákonom, v súvislosti s vykonávaním dokazovania a s prejaveným nesúhlasom žalobcu. Vo vzťahu
k výsluchu žalovanej ako účastníčky súdneho konania krajský súd poukazuje na ust. § 125 O.s.p.,
z ktorého vyplýva, že výsluch účastníka súdneho konania, v danom prípade výsluch žalovanej je len
jedným z dôkazov, a preto jeho nevykonaním nemožno konštatovať nedostatočné zistenie skutkového
stavu veci. Pri vykonávaní dôkazov pred okresným súdom, ich hodnotenia a následného vyvodenia

skutkového záveru okresným súdom, nebolo zistené krajským súdom, že by došlo k postupu v rozpore
so zákonom, a to Občianskym súdnym poriadkom, preto ani v tejto časti nebola zistená relevantnosť
odvolacieho dôvodu žalobcu.Krajský súd uvádza, že vo vzťahu k výrokovej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým
bola žaloba žalobcu zamietnutá a k tomu vzťahujúce sa odôvodnenie prvostupňového rozsudku, je
rozhodnutím v spojení s odôvodnením, ktoré je vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., s

ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., pre ktorú skutočnosť sa
na podrobné závery skutkového a právneho charakteru, obsiahnuté v odôvodnení rozsudku okresného
súdu, viažuceho sa k výrokovej časti rozhodnutia o zamietnutí žaloby v podrobnostiach odkazuje.
Krajský súd len pre zvýraznenie vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola žaloba
žalobcu zamietnutá a k správnosti skutkových a právnych záverov tejto výrokovej časti, obsiahnutých

v odôvodnení rozsudku okresného súdu vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza, že závery
okresného súdu, ktoré boli premietnuté do konštatovania o zániku žalobcovej pohľadávky na zaplatenie
kúpnej ceny započítaním, majú základ nielen v dostatočnom rozsahu vykonaného dokazovania, ale sú
v zhode aj so záväzne vyslovenými právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia dovolacieho súdu,
a to Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012, z ktorých
primárne bol povinný krajský súd vychádzať v súvislosti so zhodnocovaním odvolacích dôvodov žalobcu

a záverov okresného súdu, ktorými bola žaloba žalobcu zamietnutá.

Bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá Kúpno-predajná zmluva dňa 12.
februára 2004, predmetom ktorej bola nehnuteľnosť, pričom v dojednaní spôsobu úhrady zmluvné
strany, a to žalobca a žalovaná vyjadrili, že úhrada za predmet zmluvy bude realizovaná zápočtom. Pre

ďalšie konanie pred okresným súdom v spojení aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Obdo
3/2012 zo dňa 31. augusta 2012 bolo preto podstatné a určujúce, či takýmto prejaveným a dohodnutým
spôsobomúhrady,t.j.zápočtombolavysporiadanápohľadávkažalobcunazaplateniedohodnutejkúpnej
ceny1.200.000,-Sk,vtomčaseplatnejmeny.Vovzťahukuvedenémuokresnýsúdvykonaldokazovanie
za akceptovania záväzných záverov Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho v rozhodnutí sp. zn.

4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012. K spôsobu dojednanej úhrady kúpnej ceny zápočtom krajský
súd v zhode so záverom okresného súdu a výsledkami dokazovania poukazuje na prejavenú vôľu
účastníkov kúpno-predajnej zmluvy, a to žalobcu a žalovanej, jej výklad, keď možno konštatovať, že vôľa
účastníkovbolauhradiťkúpnucenuzapočítaním,t.j.započítanímpohľadávkyžalobcuzkúpno-predajnej
zmluvy s pohľadávkami, ktoré mal manžel žalovanej Vladimír Franko. K spôsobu úhrady kúpnej ceny

zápočtom sa vyslovil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta
2012, keď uviedol, že z predloženej Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 12. februára 2004 (č.l. 3 spisu),
uzavretej medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou nesporne vyplýva, že zmluvné
strany si jednoznačne dohodli v časti „úhrada", že kúpna cena 1.200.000,- Sk za predmet zmluvy -
nehnuteľnostisabuderealizovaťzápočtom.ĎalejNajvyššísúdSRskonštatoval,ževprejednávanejveci

žalobca, žalovaná, Mgr. Vladimír Franko vedeli, ktoré pohľadávky sa postupujú a započítavajú, a teda
neexistovala medzi nimi žiadna pochybnosť o predmete právneho úkonu, resp. identifikácii záväzku.
Z okolností predzmluvných rokovaní jasne, bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že predmetom
zápočtu majú byť pohľadávky Mgr. Vladimíra Franka, keďže žalovaná vlastné pohľadávky voči žalobcovi
nemala. Najvyšší súd SR sa stotožnil aj s argumentáciou generálneho prokurátora, že pochybnosť o

postupovaných pohľadávkach nevyplynula ani z listinných dôkazov tvoriacich obsah súdneho spisu,
a preto je možné považovať zmluvu o postúpení pohľadávok, ako aj prejav žalovanej smerujúci k
započítaniu za dostatočne určité.

K úkonu Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 15.9.2004 uzavretej medzi žalovanou ako postupníkom

a Mgr. Vladimírom Frankom ako postupcom, sa záväzne vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012, keď uviedol na str. 12 svojho rozhodnutia (č.l. 827 rub spisu),
že ...„zmluvu o postúpení pohľadávky je možné považovať za dostatočne určitú". Ak v rámci nového
konania okresný súd pri zmluve o postúpení pohľadávky odkázal na výkladové pravidlá v zmysle ust. §
266 Obchodného zákonníka a tieto aplikoval, bol jeho postup správny, pretože urobil tak za viazanosti

právnych názorov vyslovených Najvyšším súdom SR ako dovolacím súdom v rozhodnutí sp. zn. 4M
Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012 (str. 12, druhý odsek uznesenia NS SR). Tento postup okresného
súdu preto nemožno považovať za nesprávne právne posúdenie veci, ak sa dôsledne rešpektovali
záväzne vyslovené právne názory dovolacím súdom, Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4M
Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012. Okresný súd pri úkone zmluvy o postúpení pohľadávky (č.l.

68 spisu) a pri úkone započítania uskutočneného žalovanou, ktorý sa nachádza na č.l. 32, 71 spisu,
zhodnocoval všetky dôkazy komplexne, keď rešpektoval vôľu zmluvných strán o zániku kúpnej ceny
započítaním, prejavenú v kúpno-predajnej zmluve v dojednaní „úhrada" a takáto vôľa bola potvrdená
žalobcom aj v konaní pred okresným súdom, osobami konajúcimi za žalobcu, a to p. V. a N..To, že žalobca mal záväzok voči Vladimírovi Frankovi, potvrdil aj listinný dôkaz zo strany žalobcu zo dňa
17.8.2004 (č.l. 33 spisu), označený ako „Vec: Vyúčtovanie predaja chaty Apartmán", v ktorom žalobca

potvrdzuje záväzok voči Mgr. Vladimírovi Frankovi 1.200.000,- Sk. Pokiaľ žalobca takýmto spôsobom
potvrdil, že má záväzok voči Mgr. Vladimírovi Frankovi, tak potom dôkazná povinnosť bola na strane
žalobcu, aby vyvrátil, že tomu tak nebolo, t.j. že takýto záväzok voči Mgr. Vladimírovi Frankovi žalobca
nemal, čo sa však nestalo. Ďalej krajský súd v rovine preukázaného záväzku žalobcu voči Vladimírovi
Frankovipoukazujeajnalistinnýdôkaz(č.l.73spisu),keďzlistinyzodňa1.2.2005vyplývaodsúhlasenie

zostatku záväzku žalobcu voči Mgr. Vladimírovi Frankovi 1.203.429,40 Sk v tom čase platnej meny.
Krajský súd poukazuje na listinný dôkaz označený ako „Vyúčtovanie predaja chaty Apartmán" zo dňa
17.8.2004 (č.l. 33 spisu) a listinný dôkaz „Odsúhlasenie zostatkov" zo dňa 1.2.2005 (č.l. 73 spisu),
ktoré dva listinné dôkazy potvrdzujú, že žalobca mal záväzok voči Mgr. Vladimírovi Frankovi, a preto pri
existencii týchto listinných dôkazov bolo na žalobcovi vyvrátiť, že záväzok žalobcu voči Mgr. Vladimírovi
Frankovi neexistoval, k čomu v rámci dôkaznej povinnosti žalobcu nedošlo. K týmto dôkazom krajský

súd poukazuje aj na listinný dôkaz zo dňa 12.1.2004 (č.l. 75 spisu), označený ako „Podpis zmluvy o
predaji chaty Apartmán", ktorým opätovne žalobca potvrdzuje, že má záväzok voči Mgr. Vladimírovi
Frankovi, vyjadrený v sume 993.125,40 Sk + rozdiel do kúpnej ceny 1.200.000,- Sk, t.j. 206.874,60 Sk
mal zaplatiť Franko. Na túto listinu zo dňa 12.1.2004 nasleduje dôkaz na č.l. 76 spisu zo dňa 15.01.2004,
ktorým bol preukázaný vklad na účet žalobcu v sume 206.875,- Sk. Aj z ďalších listín, ktoré tvoria

súčasť spisového materiálu na č.l. 77 - 79 spisu, vyplýval prehľad záväzkov, ktoré mal žalobca voči Mgr.
Vladimírovi Frankovi. Žalobca sám na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 17.5.2006 (č.l.
102 rub spisu) potvrdil, že mal dlh voči Mgr. Vladimírovi Frankovi, ktorý bol vyjadrený v liste zo dňa
12.1.2004, ktorý sa nachádza na č.l. 75 spisu. V ďalšom prednese, na tom istom pojednávaní žalobca
potvrdil, že v liste vystavenom žalobcom z 1.2.2005, ktorý sa nachádza na č.l. 73 spisu, bolo žalobcom

odsúhlasené voči Mgr. Vladimírovi Frankovi v rámci odsúhlasenia zostatkov, zostatok záväzku žalobcu
voči Mgr. Vladimírovi Frankovi 1.203.429,40 Sk v tom čase platnej meny. Žalovaná prostredníctvom
svojho zástupcu na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 17.5.2006 (č.l. 104 spisu) uviedla,
že Mgr. Vladimír Franko žiadnu inú pohľadávku voči žalobcovi nemal, než ako bola uvedená v zmluve o
postúpení pohľadávky. Zrejmosť záväzkov, ktoré mal žalobca voči Mgr. Vladimírovi Frankovi, potvrdzuje

aj prehľad vkladov a výberov, resp. pohľadávok a záväzkov Mgr. Vladimíra Franka v spoločnosti žalobcu,
ktorý sa nachádza na č.l. 114 spisu. Z dôkazov tak listinných, ako aj výsluchov bolo zrejmé, že medzi
žalobcom a Mgr. Vladimírom Frankom, žalovanou určitosť záväzkov žalobcu voči Mgr. Vladimírovi
Frankovi bola daná, keď tak žalobcovi, ako aj Mgr. Vladimírovi Frankovi, žalovanej boli zrejmé záväzky
žalobcu voči Frankovi, vyjadrené sumou, preto ak sa žalobca bránil, že takéto záväzky žalobcu voči

Mgr. Vladimírovi Frankovi neexistovali, ktoré následne Mgr. Vladimír Franko postúpil žalovanej zmluvou
o postúpení pohľadávky, a tieto boli použité na započítanie pre zánik kúpnej ceny z kúpno-predajnej
zmluvy, tak bol to žalobca, ktorý mal dokázať, že jeho záväzok voči Mgr. Vladimírovi Frankovi nebol
zrejmý, čo sa však v rovine jeho dôkaznej povinnosti nestalo.

Zrejmosť záväzku žalobcu voči Mgr. Vladimírovi Frankovi potvrdzuje aj výpoveď žalobcu na pojednávaní
konanom pred okresným súdom dňa 20.09.2007, z ktorej vyplýva, že žalobca ako spoločnosť evidoval
záväzky voči Frankovi, bolo to cca 1.000.000,- Sk, ktoré p. Franko v priebehu určitého časového obdobia
vkladal do spoločnosti. V ďalšej časti svojej výpovede na predmetnom pojednávaní žalobca potvrdil (č.l.
196 spisu), že nikdy nebola spochybňovaná tá skutočnosť, že p. Franko vkladal do spoločnosti finančné

prostriedky. Žalobca teda nielen ním vystavenými listinnými dôkazmi, ale aj vo výpovediach potvrdil,
že evidoval ako spoločnosť voči Mgr. Frankovi záväzok, zrejmosť ktorého záväzku bola preukázaná
listinnými dôkazmi, potvrdená výpoveďou žalobcu a ak tieto dôkazy chcel žalobca vyvrátiť v rovine
zrejmostizáväzkužalobcuvočiMgr.Frankovi,takbolanaňomdôkaznápovinnosť,kčomuvšaknedošlo.
Krajský súd poukazuje na obsah Zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 05.05.2010,

podľa ktorej žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu potvrdil, že p. Franko mal pohľadávku
voči žalobcovi, avšak namietal, že tieto pohľadávky p. Franka neboli platne postúpené na p. Frankovú, a
tým podľa obrany žalobcu nedošlo ani k platnému započítaniu postupovaných pohľadávok (č.l. 607 rub
spisu). Krajský súd odkazuje aj na listinu vystavenú žalobcom zo dňa 17.8.2004 (č.l. 81 spisu), označenú
ako „Vyúčtovanie predaja chaty Apartmán", v ktorej sa rovnako potvrdzuje, že žalobca ako spoločnosť

má záväzok voči Mgr. Vladimírovi Frankovi vo výške 1.200.000,- Sk. Žalobca prostredníctvom právneho
zástupcu na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 5.5.2010 (č.l. 608 spisu) potvrdil, že p.
Franko mal viacero pohľadávok voči žalobcovi, ktoré mu vznikli titulom vkladov do spoločnosti, čo bolopotvrdené aj na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 11.3.2015 vo väzbe k ich identifikácii
na č.l. 114 spisu.

Vzhľadom k vykonaným dôkazom pred okresným súdom v spojení s obsahom podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania zo dňa 04. apríla 2012, ktorý sa nachádza na č.l. 798 - 803 spisu, vo väzbe so
záväzne vyslovenými právnymi názormi Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím v rozhodnutí sp.
zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012, vo vzťahu k listinám, ako aj k vyjadreniu žalobcu zo dňa
3.11.2006 (č.l. 112 - 113 spisu), k „Prehľadu vkladov a výberov (resp. pohľadávok a záväzkov) Vladimíra

Franka v spoločnosti žalobcu" (č.l. 114 spisu), tak jednoznačne vyplynulo, čo správne skonštatoval aj
okresný súd, že nebola žiadna pochybnosť o predmete právneho úkonu, resp. identifikácii záväzkov
žalobcu, resp. pohľadávok Mgr. Vladimíra Franka voči žalobcovi pri uzavretej zmluve o postúpení
pohľadávky, preto nebolo možné v konaní pred okresným súdom ani vyvodiť záver o neurčitosti zmluvy
o postúpení pohľadávky. Z dokazovania vykonaného za rešpektovania ust. § 132 O.s.p. preto vyplynulo,
že tak žalobcovi, žalovanej, ako aj Mgr. Vladimírovi Frankovi bola zrejmá pohľadávka, ktorá bola

postúpená zmluvou o postúpení pohľadávky na žalovanú, ktorú pohľadávku mal Mgr. Vladimír Franko
voči žalobcovi. Je nepochybné, že v dovolacom rozhodnutí Najvyšší súd SR sp. zn. 4M Obdo 3/2012
zo dňa 31. augusta 2012 vyjadril záver, že nebolo možné akceptovať názor okresného a krajského
súdu v tom, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon pre neurčitosť. Uvedené závery
okresného a krajského súdu Najvyšší súd SR v dovolacom konaní neakceptoval, a preto z uvedeného

právneho záveru bolo nevyhnutné vychádzať nielen zo strany okresného súdu, ale aj krajského súdu.
Ak podľa výsledkov dokazovania a záväzných záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 4M
Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012 neexistovala žiadna pochybnosť o identifikácii záväzkov, t.j.
záväzku žalobcu voči Mgr. Vladimírovi Frankovi, ktorú vedomosť o záväzku mal tak žalobca, Mgr.
Vladimír Franko, ako aj žalovaná, nebolo preto potrebné, aby v zmluve o postúpení pohľadávky bol

uvádzaný právny dôvod vzniku postúpenej pohľadávky, ani popis právnych skutočností. Okresný súd
posúdilzmluvuopostúpenípohľadávkyzazáväznevyslovenéhoprávnehonázoruNajvyššímsúdomSR
ako súdom dovolacím, a preto nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V súhrnnosti krajský
súd uvádza, že sám žalobca potvrdil, predložil listiny, z obsahu ktorých vyplýva, že mal záväzky voči
Mgr. Vladimírovi Frankovi z titulu vkladov v spojení aj s listinou (č.l. 114 spisu); sám žalobca vystavoval

listy, obsahom ktorých bolo potvrdenie, že má záväzky voči Mgr. Vladimírovi Frankovi, čo boli na druhej
strane pohľadávky Mgr. Vladimíra Franka voči žalobcovi, ktoré zmluvou o postúpení pohľadávky postúpil
na žalovanú a žalovaná tieto započítala voči pohľadávke žalobcu, ktorá vyplývala z uzavretej kúpno-
predajnej zmluvy, a to pohľadávka žalobcu na kúpnu cenu.

NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012 vyslovil, že ak okresný súd a aj
krajský súd zaujali právny názor, že zmluva o postúpení pohľadávky a jednostranný zápočet žalovanej
sú neplatné z dôvodu ich neurčitosti, tak s týmto názorom nemožno súhlasiť. K započítaciemu prejavu
sa rovnako záväzným právnym názorom vyslovil Najvyšší súd SR ako súd dovolací v rozhodnutí sp.
zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012. S poukazom na ust. § 98 O.s.p., ak sa žalovaná v

konaní bránila zápočtom, tak ním sú súdy povinné sa zaoberať. Spôsobom započítania sa okresný súd
zaoberalvdostatočnomrozsahu,pretovpodrobnostiachkrajskýsúdodkazujenaodôvodnenierozsudku
okresného súdu. Ak okresný súd v súvislosti so započítaním poukázal na ust. § 358 Obchodného
zákonníka, tak opäť len z titulu záväzne vysloveného právneho názoru Najvyšším súdom SR v
rozhodnutí sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012, na ktorú zákonnú úpravu poukázal

Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia str. 12, prvý odsek zhora. V zhrňujúcom závere, v
zmysle výsledkov dokazovania krajský súd v zhode so záverom okresného súdu, za viazanosti právnych
záverov vyslovených Najvyšším súdom SR konštatuje, že Mgr. Vladimír Franko mal pohľadávku voči
žalobcovi. Žalobca uvedené nevyvrátil, naopak, túto v súdnom konaní potvrdil, preto je nesporná
existencia pohľadávky Mgr. Vladimíra Franka, ktorú pohľadávku voči žalobcovi zmluvou o postúpení

pohľadávky postúpil na žalovanú. Okresný súd vo vzťahu k ust. § 358 Obchodného zákonníka, ktoré
aplikoval vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta
2012, rozvinul, prečo pri započítaní použil hmotno-právne ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže
pohľadávka na započítanie vyplynula z vkladov Franka ako spoločníka voči žalobcovi ako spoločnosti,
pre ktorý charakter pohľadávky určenej na započítanie bolo namieste aplikovať Obchodný zákonník

ako hmotné právo a z neho vyplývajúcu štvorročnú premlčaciu dobu. Ak okresný súd vychádzal z
pohľadávok Mgr. Vladimíra Franka voči žalobcovi, tak len z tých, ktoré potvrdil žalobca v súdnom konaní
ohľadne vkladov Franka do spoločnosti žalobcu, preto ani v tomto nebol relevantný odvolací dôvod
žalobcu. Nezakladá sa na pravde argumentácia žalobcu, že v konaní nebolo žalovanou prostredníctvomjej právneho zástupcu tvrdené, že predmetom zápočtu majú byť pohľadávky Mgr. Vladimíra Franka z
titulu vkladov do spoločnosti žalobcu, keďže toto tvrdenie zápočtu vkladov Mgr. Vladimíra Franka do
spoločnosti žalobcu bolo použité aj v Podnete na mimoriadne dovolanie zo dňa 07.09.2011 (č.l. 808 -

812 spisu), v spojení s obsahom Zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom dňa 17.5.2006. Vo
vzťahu k listu zo dňa 21.3.2007 (č.l. 129 - 130 spisu) krajský súd uvádza, že takisto obsah tohto listu
bolo potrebné posúdiť komplexne, vo väzbe k výsledkom dokazovania, keďže žalovaná prostredníctvom
svojho právneho zástupcu poukazuje na to, že vtedajší spoločníci žalobcu p. V., p. Franko sa dohodli na
vkladoch do spoločnosti a tento list je nevyhnutné hodnotiť v kontexte s č.l. 114 spisu, ktorý predstavuje

prehľad vkladov, pretože sa vzťahuje k tomuto listinnému dôkazu ako tabuľkového prehľadu vkladov
Mgr. Vladimíra Franka do spoločnosti žalobcu. Zrejmá identifikácia pohľadávok Franka, ktoré mal voči
žalobcovi v zmysle č.l. 114 spisu ako tabuľkového prehľadu vkladov do spoločnosti žalobcu tu bola daná.

Pri uplatnenom započítaní a z neho vyplývajúceho stretu, t.j. zániku vzájomných pohľadávok určených
na započítanie je rozhodná splatnosť týchto pohľadávok. Pri vkladoch Franka do spoločnosti žalobcu,

ktorá pohľadávka bola postúpená žalovanej, pri ich splatnosti, bolo namieste aplikovať ust. § 340 ods. 2
Obchodného zákonníka, s tým, že uvedené bolo v zhode aj s tvrdením žalobcu na pojednávaní konanom
pred okresným súdom dňa 11.03.2015, keď zo strany žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu bolo
uvedené ...„že ak Franko vkladal tieto sumy a nebola dohodnutá splatnosť, teda kedy mal žalobca
vrátiť tieto vklady p. Frankovi, mohol hneď na druhý deň požiadať o vrátenie tejto sumy". V zhode s

uvedeným zo strany žalobcu aj okresný súd postupoval, preto ani v tomto smere nedošlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Stret vzájomných pohľadávok okresný súd správne určil k dátumu splatnosti,
pričom najneskoršiu splatnosť mala pohľadávka žalobcu proti žalovanej na kúpnu cenu, t.j. ku dňu
13.02.2004. Závery okresného súdu majú základ vo výsledkoch dokazovania, ale hlavne v záväzných
právnych záveroch Najvyššieho súdu SR, vyplývajúcich z uznesenia sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa

31. augusta 2012, vydaného v rámci dovolacieho konania. Okresný súd správnym spôsobom stanovil
splatnosť pohľadávky žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny proti žalovanej, ako aj splatnosť pohľadávok,
ktoré získala žalovaná zmluvou o postúpení pohľadávky od Mgr. Vladimíra Franka. Vecne správne
bola posúdená aj premlčacia doba 4 rokov s vyvodením záveru, že ani jedna z pohľadávok použitých
na započítanie zo strany žalovanej nebola premlčaná v čase splatnosti žalobcovej pohľadávky, t.j.

k dátumu 13.2.2004 pri splatnosti prvého vkladu Mgr. Vladimíra Franka 9.6.2011, za stavu 4-ročnej
premlčacejdoby.Vpodrobnostiachzáverovohľadnestretuazánikuvzájomnýchpohľadávokkrajskýsúd
odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Okresný súd vecne správne vyhodnotil aj námietku
premlčania, keď medzi dátumom prvého vkladu zo strany Mgr. Vladimíra Franka do spoločnosti žalobcu,
jeho splatnosti a pohľadávkou žalobcu na kúpnu cenu neuplynula 4-ročná premlčacia doba. K úplnosti

sa dodáva vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu, že Zmluva o finančnej výpomoci zo dňa 30.09.2000
v napadnutom rozsudku nebola okresným súdom vyhodnocovaná, a tým v odvolacom konaní nebol
priestor, aby sa krajský súd k tomuto úkonu vyjadroval, ktorý nebol predmetom zhodnocovania. Táto
skutočnosť sa však nedotkla vecne správneho záveru okresného súdu o zániku žalovanej pohľadávky
započítaním, ktoré uplatnila žalovaná ako obranu v sporovom konaní.

Za zvýraznenia vyššie uvedených skutočností krajský súd konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia
okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá. Nebol zistený ako
relevantný ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu. Nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci, pretože okresný súd na úplne a riadne zistený skutkový stav veci aplikoval rozhodné zákonné

ustanovenia, ako aj vychádzal zo záväzných právnych názorov vyslovených Najvyšším súdom SR v
uznesení sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012 pri opätovnom posúdení zmluvy o postúpení
pohľadávky, uskutočneného zápočtu, vyhodnotenia námietky premlčania. Ak zo strany okresného súdu
došlo k aplikácii rozhodnutých zákonných ustanovení, vyplývajúcich z Obchodného zákonníka, ktoré v
citácii uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, tak tieto vychádzali z rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31. augusta 2012, na ktoré odkázal Najvyšší súd SR práve vo
svojom rozhodnutí. Vo vyvolanom odvolacom konaní preto došlo k potvrdeniu výrokovej časti rozsudku
okresnéhosúduozamietnutížalobyžalobcuprotižalovanejvspojenísodôvodnenímktomusaviažucim
za aplikácie ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

Rozsudok okresného súdu bol však zrušený vo výrokovej časti trov súdneho konania podľa ust. §
221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a v tejto časti bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie podľa
ust. § 221 ods. 2 O.s.p.. Krajský súd k tejto výrokovej časti rozsudku okresného súdu v spojení s
odôvodnením k tomuto výroku sa viažucim uvádza, že bol nesprávny postup okresného súdu, keď bezďalšieho boli priznané trovy súdneho konania, bez toho, aby ich okresný súd posudzoval, vyhodnocoval.
Okresný súd nemohol bez ďalšieho ich prevziať do svojho rozhodnutia tak, ako boli vyčíslené, keďže
tento postup nebol správny. Okresný súd sa mal zaoberať vyčíslením trov súdneho konania žalovanou

prostredníctvom jej zástupcu v podaní zo dňa 12.03.2015, tieto posúdiť nielen z hľadiska, či boli
vykonané, ale aj či išlo o účelne uplatnené trovy za aplikácie vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platnej v
čase vykonania jednotlivých úkonov. V novom konaní okresný súd podrobí prieskumu vyčíslené trovy
súdneho konania podaním zo dňa 12.3.2015 (č.l. 971 - 972 spisu), ktoré vyčíslenie bolo uskutočnené
zástupcom žalovanej. Okresný súd posúdi, ktoré úkony boli vykonané, ktoré nie, prípadne ak boli

vykonané, či právnym zástupcom žalovanej. Pri posudzovaní vyčíslených trov súdneho konania sa
okresný súd oboznámi aj s odvolacími dôvodmi žalobcu vo vzťahu k týmto trovám súdneho konania,
ktoré sú obsiahnuté v odvolaní žalobcu zo dňa 23. apríla 2015. Ak určitý úkon právnej služby nebol
vykonaný zástupcom žalovanej, tak potom žalovanej nepatrí ani náhrada trov právneho zastúpenia
v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Súčasne okresný súd vyhodnotí, ktoré z namietaných úkonov
žalobcom boli, resp. neboli účelne vynaložené. Až po posúdení uplatnených trov súdneho konania

žalovanou prostredníctvom zástupcu, zdôvodnení svojho postupu okresným súdom, bude možné v
prípade opätovne vyvolaného odvolacieho konania v tejto časti trov súdneho konania hodnotiť vecnú
správnosť, prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu o trovách súdneho konania. V
rámci rozhodovania okresného súdu o trovách súdneho konania budú zahrnuté aj trovy spojené s týmto
odvolacím konaním.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.