Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/136/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200532
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8514200532.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci
žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich
Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenskej republike -
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa č. k. 6C 22/2014 - 48 zo dňa 02.12.2014 a proti uzneseniu č.k. 6C 22/2014 - 65 zo dňa
17.03.2015 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Potvrdzuje uznesenie.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Zároveň zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania. Žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení poukázal na obsah žaloby, ako aj dôvody uplatneného nároku z titulu náhrady majetkovej
škody a náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu -
Okresného súdu Vranov nad Topľou, ktorý nerozhodol v zákonnej lehote o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora.

Ďalej súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, najmä
obsah spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 9Er 301/2004, z ktorého vyplýva, že exekučné

konanie vedené pod sp. zn. 9Er/301/2004 sa začalo dňa 09.08.2004, kedy žalobca ako oprávnený
doručil súdnej exekútorke JUDr. Lucii Žužovej, Exekútorský úrad Michalovce návrh na vykonanie
exekúcie. V rámci prebiehajúcej exekúcie žalobca ako oprávnený doručil exekučnému súdu dňa
02.07.2009 návrh na zmenu súdneho exekútora. Uznesením č. k. 9Er/301/2004-17 zo dňa 07.07.2010
súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Z odôvodnenia tohto uznesenia pritom
vyplýva, že listom zo dňa 15.07.2009 súd vyzval súdnu exekútorku na vyčíslenie trov exekúcie a
predloženie exekučného spisu. Listom zo dňa 06.04.2010 žiadala súdna exekútorka súd o predĺženie

lehotynapredloženieexekučnýchspisovo30dní.Napriekposkytnutejdodatočnejlehotenapredloženie
exekučných spisov súdna exekútorka do dňa vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
nedoručila súdu vyčíslenie trov exekúcie.Následne súd citoval čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), §
9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z.), § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného
do 31.08.2005, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a uviedol, že po vykonanom dokazovaní a po
zhodnotení dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti dospel k názoru, že žaloba je nedôvodná.
Súd poukázal na skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo pred 31.08.2005. V zmysle ust. § 238
ods. 1 a 2 Exekučného poriadku sa na zmenu súdneho exekútora v danom prípade malo použiť

ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2005, ktoré neupravovalo žiadnu
lehotu na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. Súd sa zároveň stotožnil s argumentáciou žalovanej
a dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
V priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora, k žiadnej škode
pre prípadnú nečinnosť súdu ani nemôže dôjsť, keďže pôvodný súdny exekútor má podľa zákona
povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody

predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku
škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je žalobca povinný preukázať. Súd
zdôraznil, že žalobca v žalobe nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej
škody v tejto konkrétnej veci, a to ani na základe výzvy súdu. Súd sa síce oboznámil so znaleckým

posudkom č. 1/2014, avšak ako vyplýva z tohto posudku, v tomto bola vypočítaná priemerná výška
škody (teda spriemerovali sa náklady na počet posudzovaných konaní, čiže z výsledku znaleckého
posúdenia je možné vyvodiť, že v každom posudzovanom exekučnom konaní došlo k rovnakým
úkonom), a to rozdelená na škodu spôsobenú v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach
o udelenie poverenia a na škodu spôsobenú v exekučných konaniach, kde žalobca ako oprávnený

žiadal o zmenu súdneho exekútora. Súdny znalec pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný z
predchádzajúceho obdobia pripísal skutočnosti, že tieto náklady vznikli v súvislosti s omeškaním súdov
s rozhodnutím v tej ktorej exekučnej veci. Z úradnej činnosti je súdu známe, že žalobca si majetkovú
škodu vyčíslil paušálne v mnohých konaniach a v rovnakej výške, teda bez zohľadnenia okolnosti toho
ktorého prípadu. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba

o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Súd
sa stotožnil s názorom žalovanej, že akákoľvek výška nákladov na správu informačného systému a
udržiavanie systému by vznikla žalobcovi bez ohľadu na
tvrdené prieťahy, keďže žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých

úveroch. Podobne náklady na výkony zamestnancov sú bežnými nákladmi, s ktorými musí žalobca
pri svojej činnosti počítať a vzhľadom na povahu vykonávanej činnosti musí mať vyčlenených aj
zamestnancov, ktorí spravujú pohľadávky, ktoré nie sú riadne platené a ktoré sa prípadne musia
uplatniť aj v exekučnom konaní. Žalobca tak nepreukázal, či vôbec a aká skutočná škoda mu vznikla.
Žalobca rovnako nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy a napokon nepreukázal ani príčinnú súvislosť

medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadnou vzniknutou či už
majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomto konaní ani jednu z podmienok
zakladajúcich zodpovednosť žalovanej za náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobené nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z..

Podaním doručeným súdu dňa 27.11.2014 žalobca navrhol konanie prerušiť s odôvodnením, že pred
Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 prebieha konanie o náhradu škody pre porušenie práva
Európskej únie, ktorého sa podľa žalobného návrhu mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom
konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo
plnenienazákladeneprijateľnejzmluvnejpodmienky,akoajvrozporesozákonmischválenýmizdôvodu

transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Podľa
tvrdenia žalobcu v uvedenom konaní uznesením zo dňa 07.10.2013 Okresný súd Prešov v zmysle § 109
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a to:

1) Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku
členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia, vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípadevzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkone rozhodnutia
a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia ?
2) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie

orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu ?
3) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva,
je žalobkyňou uplatňovaná suma škody, za ktorú má zodpovedať členský štát, možno

škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
4) Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Podľa názoru súdu prejudiciálna otázka ktorá je riešená v konaní pred Okresným súdom Prešov sp.
zn. 7C/6/2010 nemá žiaden význam pre toto konanie. Predmetom tohto konania je nárok uplatnený

žalobcom na náhradu majetkovej a nemajetkovej škody, ktorá mu mala vzniknúť neskorým rozhodnutím
o jeho žiadosti na zmenu súdneho exekútora. Toto konanie o náhrade škody nemá žiaden súvis s
návrhom žalobcu na posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon
exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu. Zrejme ušlo
pozornosti žalobcu, že predmetom tohto konania nie je nárok na náhradu škody z dôvodu nevydania

poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ale nárok vyplývajúci zo
žiadosti o zmenu súdneho exekútora.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal odňatie možnosti konať
pred súdom, ďalej vady, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie, ako aj nedostatočne
zistený skutkový stav veci z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, ako aj nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa
nebol oprávnený o uplatnenom nároku rozhodnúť podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

účinnom po 01.01.2013. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti, a to potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Podľa
názoru žalobcu, súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného

postupu, ktorý má za dôsledok nesprávnosť súdneho rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že súd vôbec
nevysvetlil prečo nevznikol účastníkom stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul tak trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej uviedol, že úlohou
súdu nie je polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Bolo povinnosťou súdu
aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Zdôraznil, že Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania

ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Ani vyjadrenie právneho
názorusúduohľadnerozporuexekučnéhotitulusozákonom,nemohloovplyvniťdôvodnosťuplatneného
nároku, lebo s vecou samou nesúviselo. Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že

nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku,
a to v posudku určenej výške. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s
predloženým znaleckým posudkom. Mal za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky
pre vznik nároku na náhradu škody. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase

predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce

vzmyslezásadvyplývajúcichzust.§212Občianskehosúdnehoporiadku,beznariadeniapojednávania,
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj na internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o

zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie súd
poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena súdneho exekútora sa vypočíta
tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa§44ods.7Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomod01.09.2005,akoprávnenýmôžekedykoľvek
vpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31.augusta 2005, ak ods. 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté

pred 1. septembrom 2005.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom
odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec súd
posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K odvolaniu žalobcu uvádza, že uplatnená námietka aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení účinnom od 01.01.2013 nebola v danom prípade opodstatnená, lebo súd prvého stupňa na
uplatnený nárok novelizované ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2013 na danú vec neaplikoval.
Súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do

31.12.2012. Odvolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nebola dôvodná.

Odvolacísúdvšaksúhlasísnázoromžalobcu,ženiejemožnéaplikovaťustanoveniehmotnéhoprávana
práva vyplývajúce zo zodpovednosti za škodu, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona.

Retroaktivita v danom prípade je neprípustná.

V občianskom súdnom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť
vyplývajúcu im z ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale ajpreukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie
dôkazného bremena. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že v danom prípade žalobca nepreukázal
zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd

vychádzal z konkrétnych okolností exekučného spisu, v ktorom exekučný súd - Okresný súd Vranov nad
Topľou, mal nesprávnym úradným postupom spôsobiť žalobcovi škodu tým, že v zákonom stanovenej
lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Odvolací súd zdôrazňuje, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9Er 301/2004, ktoré začalo pred
01.09.2005, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu, lebo z ust. § 44 ods. 6 Exekučného

poriadku účinného do 31.08.2005 v spojení s ust. § 238 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplývala
lehota 30 dní na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. Postup exekučného súdu v tomto konaní
nemožno charakterizovať ako nesústredenú činnosť súdu, pri ktorej by mohlo dôjsť k majetkovej škode
či nemajetkovej ujme na strane žalobcu. V exekučnom konaní bolo poverenie na vykonanie exekúcie
vydané a úlohou pôvodne povereného súdneho exekútora bolo vymáhať pohľadávku voči povinnému.
Okrem iného, pri hromadne podaných žiadostiach žalobcu v exekučných konaniach o zmenu súdneho

exekútorabolopotrebnéprihliadaťajnarozsahtechnicko-administratívnehospracovaniatýchtožiadostí,
plynutie času a následné rozhodnutie o žiadosti. Oneskorené rozhodnutie exekučným súdom pri
konkrétnom posúdení skutkových okolností veci, ako aj charaktere podaní a počte podaní, času
potrebného na ich spracovanie, nemožno hodnotiť za zbytočné prieťahy spôsobené exekučným súdom,
a teda táto okolnosť nezakladá dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho

úradného postupu.

Odvolací súd súhlasí so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, lebo nepredložil relevantné dôkazy
preukazujúce skutočnú výšku škody, pričom súd prvého stupňa správne neprihliadol na znalecký

posudok č. 1/2014 predložený žalobcom v tomto konaní a vyporiadal sa s ním v odôvodnení svojho
rozhodnutia. S týmito závermi súdu prvého stupňa, ktoré sa týkajú predmetného znaleckého posudku,
súhlasí aj odvolací súd, pretože znalecký posudok je sumarizáciou možných nákladov, ale nie dôkazom
ich skutočného vzniku.

K námietke stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že ani žalobcom tvrdené skutočnosti o právnej
neistote v súvislosti s vymáhaním pohľadávky nemožno považovať za dôvodné. Ústavný súd opakovane
vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, lebo vždy skúma, ako sa v
okolnostiach konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Rovnako nebola dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa toho, že súd prvého stupňa
nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania, lebo ako vyplýva z napadnutého rozsudku, súd
prvého stupňa sa návrhom na prerušenie konania zaoberal a riadne o ňom rozhodol.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Uznesením č. k. 6C 22/2014 - 65 zo dňa 17.03.2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiťsúdnypoplatokzaodvolanievovýške20Eurvlehote3dníodprávoplatnostiuzneseniavzmysle

položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalobca. Namietal nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
je stanovená pre súdny poplatok za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. To znamená, že
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej
ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 4Cdo/39/2007 zo dňa 29.03.2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe
Sadzobníka súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú. V takom prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Tvrdil, že postupom súdu
bolozasiahnutédojehozákladnéhoprávanasúdnuochranuzaručenéhočl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky, ako aj došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorej povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 252/05

zo dňa 22.03.2006). Ďalej zdôraznil, že súd pri výkone svojej rozhodovacej právomoci je viazaný čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého platí, že môže konať iba na základe Ústavy v jeho
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorým stanoví zákon. Navyše zdôraznil, že podľa § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch, za úkony navrhnuté alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyrubujú poplatky
podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V danom prípade

žaloba bola podaná pred 01.10.2012, teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.
z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávny úradným postupom, od poplatku bolo vecne oslobodené (§ 4 ods. 1 písm. k Zákona o
súdnych poplatkoch). Navrhol vyhovieť odvolaniu a napadnuté uznesenie zrušiť v rámci autoremedúry
v zmysle ust. § 210a Občianskeho súdneho poriadku alebo napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel v zmysle ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho

súdneho poriadku a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd poukazuje na to, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4
ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej

len Zákon o súdnych poplatkoch), oslobodené od poplatku od 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z.
zo dňa 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení
neskorších právnych predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia zákona, došlo k
novele Zákona o súdnych poplatkoch, pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012 ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch (týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho sa na

konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch v súvislosti s účinnosťou novely č. 286/2012 Z.z.
vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Pri výklade predmetného
zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu Zákona o súdnych poplatkoch s
poukazom na znenie § 1, § 5 a § 6 ods. 2 veta druhá citovaného právneho predpisu.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny

poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z..

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta Zákona o súdnych poplatkoch, položky
7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že v obdobnej veci už rozhodoval Ústavný súd Slovenskej
republiky, napr. uznesením č. k. IV. ÚS 340/2014-8 zo dňa 15.06.2014, práve vo veci týkajúcej sa
žalobcu,akoajpoplatkovejpovinnostizapodanéopravnéprostriedky. ZozáverurozhodnutiaÚstavnéhosúdu SR vyplýva, že postupom všeobecných súdov nebolo porušené právo účastníka na súdnu ochranu
zaručené Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) ani právo na
spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorým je Slovenská

republika viazaná, ak bola žalobcovi rozhodnutím všeobecných súdov uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie vo veci náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie o poplatkovej povinnosti žalobcu ako vecne
správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a zásadou úspechu žalovanej v odvolacom konaní, ktorej náhrada trov odvolacieho konania priznaná
nebola, lebo návrh na priznanie predložený nebol (§ 151 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.