Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/281/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244856
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244856.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a

členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ondrej Krajčo v právnej veci navrhovateľky: S. T.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom P. A.. Č.. XX, J., zastúpená: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského ul. č.
2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 11. 920, 45
eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
29. januára 2014, č. k. 10C/209/2011 - 538, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť
odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu 11. 920, 45 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.
apríla 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľky na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

v právnej veci 10C/209/2011. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 11.
920, 45 eur s príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, § 125 ods. 7, § 127 ods. 2, 4, § 128 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a investičných službách, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vecne tým, že navrhovateľka v
konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom nepreukázala a preto sa správnosťou vyčíslenej škody, nezaoberal.

Uviedol,ženavrhovateľkavkonanínepreukázala,žebyNárodnábankaSlovenskavovzťahukDružstvu
nesprávne úradne postupovala, keď naopak v konaní mal za preukázané, že Národná banka Slovenska
až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, t. j. od 01.06.2010, bola oprávnená
dohliadaťajnaskutočnosť,čivyhlasovateľmajetkovýchhodnôt-Družstvododržiavaschválenýprospekt
investície s tým, že Národná banka Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by
konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ustanovenia

zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj zákonom č.
747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V dôvodoch
svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľka bola členom Družstva na základerozhodnutia predstavenstva Družstva a na účet Družstva vložila finančné prostriedky za účelom ich
zhodnotenia, pričom písomným podaním zo dňa 11.02.2011 požiadala Družstvo o zrušenie členského
podielu a o vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ktoré však Družstvo navrhovateľke nevyplatilo s tým,

pri vstupovaní do Družstva mala navrhovateľka vedomosť, že nad jeho činnosťou vykonáva dohľad
Národná banka Slovenska a táto skutočnosť bola kritériom jej rozhodnutia, investovať do Družstva
finančné prostriedky, z dôvodu ktorého sa v konaní domáha voči štátu náhrady škody, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, ktorá nepostupovala v súlade so zákonom
č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných
papieroch), ako aj zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka výšku uplatnenej škody odvodila
od skutočnosti, že na základe prihlášky do Družstva sa stala členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE a vlastníčkou členského podielu a svoju pohľadávku prihlásila do konkurzu,
ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, č. k.

(správne spisová značka) 3K 95/2010, pričom pohľadávka navrhovateľky bola správcom konkurznej
podstaty úpadcu popretá, z dôvodu ktorého podala incidenčnú žalobu a konanie v tejto veci nie je
doposiaľ ukončené. Uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že investíciami vloženými do
Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne CAPITAL INVEST, o.c.p.,
na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej

medzi Obchodníkom s cennými papiermi (ďalej „Obchodník s CP“) a Družstvom s tým, že zmluva
bola ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.03.2010 a po zániku záväzkového
vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich
zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm, avšak
súdnou cestou si svoje nároky Družstvo neuplatnilo. Poukázal na skutočnosť, že Družstvo finančné

prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde
by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s CP priamo disponovali
s peniazmi Družstva, na základe ním udeleného súhlasu s tým, že s finančnými prostriedkami na účte
Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s CP pani D., P., L. a C., pričom
Družstvo malo účty vedené v D. D. S..D.., v Č. M. J. S..D.. a vo E. Ú. J. S. D.. Uviedol, že v zmysle zákona

o cenných papieroch a investičných službách Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. marca 2002
schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej „Družstvo“) Prospekt investície,
na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10
rokov a zo Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 02. 06. 2008 mal preukázané založenie zmluvného vzťahu
medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., ktorú Obchodník s CP vypovedal

listom zo dňa 30. 03. 2010 s účinnosťou od 01. 05. 2010 a Družstvo listom zo dňa 15. 04. 2010, požiadalo
Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., avšak žalobu
o náhradu škody voči Obchodníkovi s CP nepodalo, iba žiadalo o riešenie situácie. Súd prvého stupňa
uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu do 01.06.2010, Národná banka Slovenska, ako aj jej
právny predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch

a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch)
postupovalisprávnevovzťahukDružstvu,ktorébolotomutoorgánupovinnépredkladaťpolročnésprávy
o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej
situácií Družstva, predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva, ako aj s
ostatnými štatutármi dcérskych spoločností Družstva a Národnou bankou Slovenska dňa 24.08.2007.

Poukázal na skutočnosť, že Družstvo Národnej banke Slovenska dňa 10.10.2007 doručilo písomnú
odpoveď, v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a
prospektov investícií, schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných a
zároveň sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev, vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší
stavzodpovedaldlhoročnejfinančnejspoluprácimedzispoločnosťamiCIHOLDINGU,a.s.,jejdcérskymi

spoločnosťami a družstvami, pričom narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť
značné škody, ako aj náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými
investičnými vzťahmi, keďže sa Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam javilo ako problematické
zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti
v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s. Poukázal na skutočnosť, že Družstvo až listom doručeným

Národnej banke Slovenska dňa 15.04.2010, požiadalo o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s. po tom, čo Obchodník s CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia s tým, že
z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal
prvostupňový súd preukázané, že Národná banka Slovenska vykonala v období od 20.04.2010 do06.05.2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste a v tomto období vyzvala Družstvo
listom zo dňa 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby
mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka Slovenska zistila, že

podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna, pričom Družstvo Národnej banke Slovenska
predložilo dňa 28.04.2010 Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície a podaním žiadosti
bolo začaté konanie, vedené pod značkou OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia §
21 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené, Rozhodnutím, zn. OPK-5664/1-2/2010 zo

dňa 10.05.2010 na čas, po ktorý bolo Družstvo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť,
avšakDružstvoanipoopakovanompredĺženílehotynaodstránenievád,nedostatkyneodstrániloapreto
Národná banka Slovenska Rozhodnutím zn. OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo veci
žiadostizastavila,pričomBankováradaNárodnejbankySlovenskaRozhodnutiepotvrdila,Rozhodnutím
číslo GUV-1744/2010 zo dňa 08.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. Uviedol, že Národná banka
Slovenska začala voči Družstvu súbežne konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4

zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením
§ 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ustanovenia § 125c ods. 1, v spojení s ustanovením § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch a Rozhodnutím ODT-10890-4/2010, zo dňa 30.05.2011, právoplatným
dňa 18.07.2011, Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala družstvu vykonávať

inú činnosť, keďže takéto kompetencie voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu, Národná banka
Slovenska, nemala. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska, na
základe získaných poznatkov činnosti Družstva, ako aj Obchodníka s CP, dňa 27.07.2010 orgánom
činnýmvtrestnomkonanípodalaoznámenieopodozrenízospáchaniatrestnéhočinuapodľauznesenia
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii, č. k.

ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa §
199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4
písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Súd prvého stupňa v
dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt
je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až § 130 ZoCP a

alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene
a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernice
EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky,
prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013, pričom prevzatie smernice sa má vykonať na

základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších
prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Zamietnutie návrhu navrhovateľky odôvodnil vecne aj tým, že nárok na náhradu
škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť, avšak navrhovateľka si svoj nárok na

náhradu škody uplatnila v konkurznom konaní, vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.
3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bola, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho
konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľky,
ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného
konkurzu, alebo až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľky na základe právoplatného rozvrhového

uznesenia súdu uspokojený. Uviedol, že síce pohľadávka navrhovateľky bola správcom konkurznej
podstaty popretá, skutočnosť, ktorá však neznamená, že počas incidenčného konania pohľadávku
navrhovateľky neuzná, o ktorej rozhodnuté nebolo, konkurz nie je ukončený a preto nie je možné ustáliť
výšku škody, ktorá navrhovateľke vznikla, z dôvodu ktorého je návrh na začatie konania o zaplatenie
škody, možné považovať za podaný predčasne. Predčasnosť podaného návrhu navrhovateľky spočíva

podľa súdu prvého stupňa aj v tom, že navrhovateľka sa ako bývalá členka Družstva, stane v dôsledku
nevyplatených finančných prostriedkov Družstvom, jeho veriteľom, a svoje nároky na náhradu škody
si môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok
vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie, podľa ustanovenia
§ 244 Obchodného zákonníka, ktorý v zákonných ustanoveniach § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods.

8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu
škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu,
ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva si môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky
družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľdružstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na
majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti
členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom

predstavenstva družstva, ktorí, ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední
spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky navrhovateľky
na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva, vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľka
domáhalanáhradyškodyvočištátupodľazákonač.514/2003Z.z.,pričomnavrhovateľkavtomtokonaní
nepreukázala, že sa bez svojej viny bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom Družstva.

Uviedol, že skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke navrhovateľky,
ako veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú náhradu požaduje od štátu, ako subjektu zodpovedného
za prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, táto škoda však vzniká za preukázania
všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na
plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právne
relevantným je prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla Národná banka Slovenska

dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo a iba v
prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom, by navrhovateľke vznikla škoda. Nestotožnil sa s názorom
navrhovateľky, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany Národnej
banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s CP, keď samotná navrhovateľka pritom poukazovala

na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky po ich získaní od navrhovateľky Obchodníkovi
s CP, na základe zmluvy o riadení portfólia, ktorou medzi Družstvom a Obchodníkom s CP vznikol
záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy
a ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo
jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy

nárok a iba v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP
titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné /teoreticky/ dospieť k záveru, že Družstvu
vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska,
spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP s tým, že v priamej príčinnej súvislosti s
prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom

s CP, mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľky.
Uviedol, že prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, vyplývajúci z dohľadu
nad Obchodníkom s CP, je v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľky
nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP a preto sa

takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že podľa jeho názoru odporca v konaní preukázal, že Národná
banka Slovenska dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala a priklonil sa k jeho
názoru, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením
povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt), podľa ustanovení § 125 až § 128

ZoCP, v súlade s ktorými, Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom pre
jeho úplnosť posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich
zrozumiteľnosť s tým, že za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány
Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať zmluvu
o riadení, alebo správu portfólia, keď Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam

zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo
realizáciu služieb, ktoré poskytuje a preto Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií, keďže
až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt
dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvého stupňa napokon v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že štát (Slovenská republika), nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a
jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie, nakoľko vnútorné
vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase jeho stanovami, ustanoveniami Obchodného zákonníka
a navrhovateľka, ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné
prostriedky do subjektu, na činnosť, ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, s poukazom na

skutočnosť, že členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia mohli
uplatniť svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolovať činnosť družstva v jeho orgánoch v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI, pričom z výsluchu navrhovateľky mal preukázané,
že počas trvania jej členstva v Družstve, nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila sa zasadnutiačlenskej schôdze, t. j. v konaní nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala ďalšie svoje
oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, aby aktívne zasiahla do jeho činnosti, za účelom odvrátenia
hroziacej škody, pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. Zamietnutie návrhu

navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci 10C/209/2011 odôvodnil právne ust. § 109 ods.
1 písm. c) O. s. p. a vecne tým, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou
EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov
alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie, ktorej sa

navrhovateľka odvolávala v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keď alternatívne investičné
možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt
začalavrámciEÚregulovaťažsmernicaEurópskehoparlamentuaRady2011/61/EÚzodňa08.06.2011
o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/
ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010 a preto rozhodnutie Súdneho dvora
Európskej únie o položených otázkach, nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a návrh

zamietol, nakoľko prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva a preto mu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie
nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu, voči ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal,

nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na zaplatenie istiny
11. 920, 45 eur s príslušenstvom zamietol, podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.

b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jej návrhu vyhovieť, resp. rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu
trov konania. Navrhovateľka namietla, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnejmocibudúvovzťahuknimpostupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.,že

ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode
na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp.,žetakýtojejehoobsahpodľavýkladuodporcu,pretožezákonodohľadetakýmtospôsobomobsah
dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný

v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument
odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka
považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo
patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani

zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1

Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak
a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej

banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázala na skutočnosť,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka

W.. X. I., Q.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že

toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, W..
B. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej

akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s
CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur,

Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie
priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej
činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou

vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k
svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázala na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi
s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila

dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní
ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až

od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa
27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú

nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru
2006 z čoho vyplýva , že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.
decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy

činnosť Družstva zakázala. Uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu
a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľky ako veriteľa
v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až

na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu a preto žiadna platná právna norma neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľka doposiaľ nemalamožnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu
povinný, jej dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce
vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce

konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by
zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľky fakticky suspendoval Občiansky zákonník,
zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom znení a to až do doby právoplatného
skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,
zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa

zákona o konkurze. Uviedla, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu
zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je
tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom a preto aktuálny stav
konkurzu vylučuje jej možnosť, svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietla, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom,

resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p.,
s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6
MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z
jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo
a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(IV.ÚS115/03,III.ÚS209/04,I.ÚS241/07).
Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na
rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky, a preto jej tvrdenie, že rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo svojom
vyjadrení uviedol, že navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne

irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutí vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať
fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný
nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľka nevyužila všetky
možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za

hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a
ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku

2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a
aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka mohla
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu

nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna

2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bolastanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia

a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos

nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie

zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil

s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009

odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z
jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku
škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť

štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa
štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným
dlžníkomanáslednemusiabyťjednoznačneanespochybniteľnepreukázanévšetkytripredpokladytejto
zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky
navrhovateľky a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ

ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľky
voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľke vzniknúť škoda. K námietke
navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na
písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca

konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred

konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že
súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho

súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom
skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovkysporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia
rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júla 2014 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci
upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia

opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze

vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, do ktorého vložila finančné prostriedky, ktorých zaplatenia titulom škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu sa v konaní domáha.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou

spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať

spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru

zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c

ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30. decembra 2011
domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej škodu v sume 11. 920, 45 eur s 9,25 % úrokom z

omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania
a doplnenom v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 25. 01. 2013, ktorý spočíval v tom, že
Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvoporušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s
ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v
máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť

Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej
banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska

pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 4.
marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia
a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach,
že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.

514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon

č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),

bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,

že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,

t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne

očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná

banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci ma nesprávny úradný postup
odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej

banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka
navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca
vtvrdení,žepovinnosťouNárodnejbankySlovenskabolo;dohliadaťnaaktualizáciuProspektuinvestícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009

na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizáciezák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná
povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnej
banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe

v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné
Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale

musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s
tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľka si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť,
čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,

že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,

č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú
hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo

strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní

žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe

Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k

vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne

(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a
majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou tvrdený nesprávny úradný postup
odporcu, v konaní nepreukázala s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých
Národnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľky, bez opory v zákone, podľa jej subjektívneho

presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací
súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi

môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nemohla dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľka pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla, a preto nemôže byť
daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla navrhovateľka úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní,

nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006,
sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva,
že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v spise
(č. l. 523 spisu).S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia,

s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal
a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.