Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/133/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200238
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2014200238.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: INGWE ANWARUNYA, s.r.o., so sídlom
Priemyselná 786, Michalovce, (predtým CARAT Distillery, spol. s r.o., so sídlom Senecká cesta 23,
Šamorín), IČO: 36 272 612, právne zastúpený: JUDr. Peter Rokaš, advokát, so sídlom Plynárenská 1,
Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100902/42304/2014/CI zo dňa 27.

januára 2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/49/2014-34 zo
dňa 2. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/49/2014-34 zo dňa 2.
októbra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom č. k. 14S/49/2014-34 zo dňa 2. októbra 2014 rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu č. 1100902/42304/2014/CI zo dňa 27. januára 2014 zrušil podľa § 250j
ods. 2 písm. e/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70 € za súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia vo výške
340,89 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného posudzoval v intenciách ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní
- daňového poriadku, a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších prepisov (ďalej
len zákon č. 563/2009 Z.z. alebo daňový poriadok) v spojení s § 16 ods. 1, 3, 7, 8, 11, 12, 17 zákona
č. 530/2011 Z.z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov účinného od 01.09.2012 (ďalej len zákon

č. 530/2011 Z.z.), ktorú právnu úpravu citoval, postupom podľa ustanovení piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil
rozhodnutieColnéhoúraduTrnavač.1095838/1/549354/2013zodňa15.11.2013,ktorýmboložalobcovi
registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu postupom v zmysle § 50 ods. 1 zákona 563/2008

Z.z. uložené, aby v prípade, že by súčet -spotrebnej dane z liehu (ďalej len „daň“), ktorá vznikla
uvedením alkoholického nápoja, ktorým je lieh (ďalej len „lieh“) do daňového voľného obehu daňovým
subjektom v zdaňovacom období november 2013, a ktorá nebola zaplatená a - dane pripadajúcej na
celkové množstvo liehu, uvedené do daňového voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie
obdobie december roku 2013 (ďalej len ,,súčet nezaplatenej dane“) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej
zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh

prepravovaný v pozastavení dane sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie
obdobie december roku 2013 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený účet správcudane s použitím uvedeného variabilného symbolu tak, aby súčet nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo
rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. (zníženej o
sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej peňažnej

sumy, nakoľko je dôvodná obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a
vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo, že v tejto dobe vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami.

Svoje rozhodnutie colný úrad odôvodnil tým, že na základe skutkových zistení dospel k záveru, že
vyvezené kontrolné známky neboli odovzdané zahraničnému obchodnému partnerovi OOO ITAR v

Ruskej federácii, čím vzniklo podozrenie z nezákonného nakladania s kontrolnými známkami v danom
objeme, pretože nenalepené vyvezené kontrolné známky neboli predložené a podozrenie z dopustenia
sa správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. e/ zákona č. 105/2004 Z.z., za ktorý môže byť žalobcovi
uložená pokuta vo výške 20 325 168 eur, a vzhľadom na výšku pokuty colný úrad vyslovil obavu,
že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná,
alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, a preto s odkazom

na platnú právnu úpravu uvedenú v zákone č. 563/2009 Z.z. vydal predbežné opatrenie. Žalovaný
preskúmavaným rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane rozhodol
tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Krajský súd v súvislosti s tvrdením žalovaného, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie má iba dočasný

charakter, preto nepodlieha súdnemu prieskumu, poukázal na platnú judikatúru ako i súdnu prax, ktorá
ustálila, že sa jedná o rozhodnutie, dôsledkom ktorého je zásah do základných práv a slobôd žalobcu,
a takého rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho prieskumu (čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR), čo je
v súlade s konkrétnym právnym názorom vysloveným v obdobnej veci v rozhodnutí NS SR vydanom
v konaní vedenom pod spis. zn. 4Sžf/70/2012 dňa 23.04.2013, v zmysle ktorého minimálne skúmanie

odôvodnenosti a primeranosti použitia konkrétneho spôsobu predbežného opatrenia autoritatívnym
spôsobom zo strany správcu dane voči daňovému subjektu, a to vzhľadom na možný zásah do výkonu
jeho základných práv a slobôd ešte pred konečným určením daňovej povinnosti vyžaduje prípustnosť
prieskumu na úrovni súdnej jurisdikcie a to bez ohľadu na časovo presne nevymedzenú dočasnosť
predbežného opatrenia.

Krajský súd v preskúmavanej veci poukazom na stanovisko správcu dane, ktorý dospel k záveru o
podozrení, že žalobca ako prevádzkovateľ daňového skladu podľa § 14 zákona č. 530/2011 Z.z. sa
dopustil porušenia právnych predpisov v zmysle § 47 ods. 1 písm. e) zákona č. 105/2004 Z.z. v
súvislosti so spochybneným vyvezením 7 580 000 kusov kontrolných známok z územia Slovenskej

republiky a ich odovzdaním zahraničnému výrobcovi liehu a ich nevrátením na územie Slovenskej
republiky uviedol, že za dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia považuje skutočnosť, že bolo
vydanénazákladeinformáciíadôkazovzabezpečenýchKriminálnymúradomfinančnejsprávyodColnej
správy Ruskej federácie, s ktorými sa ale žalobca nemal možnosť oboznámiť a žalovaný vzhľadom na
tieto skutočnosti nedostatočne v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil rozpor medzi obsahom dôkazov

predložených žalobcom a informáciami, ktoré mali k dispozícii z vlastných zdrojov správne orgány.

Podľa názoru krajského súdu, poukazom na to, že hoci pre vydanie predbežného opatrenia podľa
§ 50 zákona č. 563/2009 Z.z. postačuje „odôvodnená obava“, je potrebné, aby sa napriek tomu
správny orgán v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysporiadal so splnením podmienok na vydanie

predbežného opatrenia, považujúc to za nevyhnutný postup pre zabezpečenie zákonom garantovaných
práv daňovníka ako účastníka správneho konania, vrátane práva na súdnu ochranu.

Krajský súd konštatoval, že zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia. V rámci takto zameraného súdneho

prieskumu súd musí prihliadať na procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, na
základe ktorých súd dospel k záveru, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, preto napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2
písm. e) O.s.p. zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Krajský súd dal do pozornosti, že nepovažuje za dôvodné opakované poukazy na vzťah daňovej
zábezpeky ako špeciálneho inštitútu (majúceho prednosť) a predbežného opatrenia ako všeobecného
inštitútu,ktorýpodľanázoružalobcuvprípadeupusteniaodpovinnostizložiťdaňovúzábezpekuvylučuje
možnosť uložiť predbežné opatrenie v zmysle § 50 zákona č. 563/2009 Z.z., ide o dva inštitúty využiteľnév daňovom konaní, síce s rovnakým účelom (zabezpečenie riadneho platenia daní), avšak s odlišnými
právnymi dôvodmi a zákonnými podmienkami ich aplikácie.

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že
úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku a
právnym zastúpením.

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Žiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alternatívne, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamieta.

V dôvodoch odvolania žalovaný namietal, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým záverom (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/). Žalovaný vytýkal krajskému súdu, že v
rozsudku dochádza ku skutkovým a právnym záverom, ktoré iba stručne konštatuje, avšak neuvádza
dôvody ako k nim dospel.

Žalovaný nesúhlasil s konštatovaním súdu prvého stupňa vo vzťahu nevylúčenia veci v danom prípade
zo súdnemu prieskumu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. Vyslovil názor, že pre účely pristúpenia
súdu k súdnemu prieskumu rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 ods. 1 O.s.p. musí byť výslovne
zrejmé, že žalobca bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím a postupom správneho orgánu, pričom
namietané dotknutie práv mal v súdnom konaní preukázať žalobca a súd pre účely neuplatnenia postupu

podľa § 248 písm. a/ O.s.p. mal minimálne v konečnom meradle deklarovať, či k dotknutiu základných
práv a slobôd žalobcu došlo alebo nie, avšak súd prvého stupňa neuvádza, aké základné práva a
slobody žalobcu mali byť rozhodnutím žalovaného dotknuté a v čom spočíva uvedené dotknutie. V danej
súvislosti dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/42/2008 zo dňa 19.08.2008.

Uviedol, že medzi základné zásady OSP patri účelnosť, opodstatnenosť, či hospodárnosť súdneho
konania, súdy teda rozhodujú v prospech účastníkov konania za účelom ich ochrany, t.j. v prípade
existencie trvania porušenia, ohrozenia ich práv, majúc za to, že ak teda uplynutím dátumu 31.12.2013
zanikla účinnosť uloženého predbežného opatrenia, v zmysle princípov občianskeho súdneho konania
stráca zmysel podanie žaloby voči rozhodnutiu správneho orgánu o predbežnom opatrení so zaniknutou

účinnosťou, a teda akýkoľvek význam jeho preskúmania súdom podľa § 247 a nasl. OSP.

Nesúhlasil ani s argumentáciou prvostupňového súdu, keď poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn.
4 Sžf/70/2012, dajúc do pozornosti, že v uvedenom rozhodnutí sa konštatuje, že ide o rozhodnutie
s „časovo presne nevymedzenou dočasnosťou“ a nadôvažok s odlišnými účinkami, než rozhodnutie

žalovaného.

Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonávanému dokazovaniu.
Považoval za nesprávne tvrdenie súdu, že sa žalobca nemal možnosť oboznámiť s príslušnými
dôkaznými pokladmi, na základe ktorých bolo rozhodnutie žalovaného vydané. Uviedol, že vo svojom

rozhodnutí predovšetkým posudzoval dôvody a podklady colného úradu v zmysle vydaného, odvolaním
napadnutého rozhodnutia colného úradu teda na právnom a skutkovom podklade postúpenom colným
úradom a následne sa vysporadúval s každou námietkou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní. V
danej súvislosti dal do pozornosti, že v totožnej skutkovej veci sa prvé rozhodnutie colného úradu o
vydaní predbežného opatrenia vydalo za mesiac jún 2012 (a následne postupne za ďalšie kalendárne

mesiace), žalobca tak mal (z vydaných rozhodnutí, nahliadnutí do spisu) vedomosť o existencii
aj obsahu predmetných dôkazov už viac ako rok pred tým, než colný úrad vydal rozhodnutie zn.
1095838/1/549354/2013 zo dňa 15.11.2013 za obdobie december 2013, resp. než ho žalovaný svojim
rozhodnutím zo dňa 27.01.2014 potvrdil.

Žalovaný tiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že žalovaný nedostatočne v odôvodnení
rozhodnutia vyhodnotil rozpor medzi obsahom dôkazov predložených žalobcom (osvedčujúcich riadny
vývoz známok a ich zničenie) a informácií, ktoré mali k dispozícii z vlastných zdrojov správne orgány.
Zdôraznil, že účelom vydania predbežného opatrenia nebolo preukázanie (ne)vyvezenia kontrolnýchznámok, ale skutočnosť možného uloženia pokuty žalobcovi z dôvodu nakladania s kontrolnými
známkami v rozpore so zákonom č. 105/2004 Z.z., čo výslovne konštatuje na str. 7 (námietka č. 6).
Žalovaný taktiež namietal správnosť tvrdenia súdu prvého stupňa, že sa nedostatočne vysporiadal s

námietkami žalobcu, pričom v napadnutom rozsudku ničím nekonkretizuje, s čím, u ktorých námietok
sa žalovaný mal nedostatočne (resp. nijako) vysporiadať.

Žalovaný taktiež namietal tvrdenie súdu prvého stupňa, že bolo potrebné skúmať dôvodnosť vydania
rozhodnutia colného úradu vrátane žalobcom namietanej daňovej spoľahlivosti v súvislosti s upustením

od povinnosti mať zloženú zábezpeku. Uviedol, že dôvodnosti (účelnosť) rozhodnutia colného úradu
(predbežného opatrenia) práve v konkrétnom prípade správny orgán posudzuje v rámci správnej
úvahy, vysloviac názor, že prvostupňový súd očividne pri vyslovení svojho názoru ako dôvodu zrušenia
rozhodnutia žalovaného postupoval v rozpore s ustanovením § 245 ods. 2 OSP. Žalovaný považoval
názor prvostupňového súdu o nutnom riadnom odôvodnení rozhodnutia o predbežnom opatrení v
prípade žalovaného/colného úradu za neopodstatnený, zdôrazniac, že žalobca vo svojom odvolaní

voči rozhodnutiu colného úradu, ani v žalobe voči rozhodnutiu žalovaného nikdy nenamietal, že by
v rozhodnutiach nemal byť odôvodnený (zrejmý) súvis medzí uložením dvadsaťmiliónovej pokuty a
obavou správcu dane o insolventnosti žalobcu, čím súd prvého stupňa prekročil procesné medze OSP,
keď v rozpore s § 250j ods. 1 O.s.p. skúmal rozhodnutie žalovaného/colného úradu mimo/nad rámec
medzí žaloby.

Žalovaný mal tiež výhrady k tvrdeniu prvostupňového súdu o neexistencii „spoľahlivého záveru o
možnom podozrení z dopustenia sa správneho deliktu“, uvedené považujúc za nesprávne, súdom ničím
nepodložené. Uviedol, že ak sa súd prvého stupňa zaoberal odôvodnenosťou vydania predbežného
opatrenia, vzhľadom na rizikový faktor ohrozujúci úhradu dane (možnosť uloženia sankčnej pokuty

vo výške 20.325.168,00 Eur) považuje za bezpredmetné, či bol žalobca v predchádzajúcom období
považovaný za daňovo spoľahlivého, keďže predpoklad uloženia sankčnej pokuty predstavuje novú
skutočnosť, ktorá nastala neskôr a nutne predstavuje riziko finančnej insolventnosti daňového subjektu
bez ohľadu na to, či bol v minulosti považovaný za daňovo spoľahlivého. Žalovaný považoval za
nesprávne aj tvrdenie prvostupňového súdu poukazujúce na skutočnosť, že žalobca mal upustené

od povinnosti zložiť zábezpeku, keďže ku dňu vydania rozhodnutia colného úradu zo dňa 13.11.2012
mal žalovaný opätovne zloženú zábezpeku. K tomu uviedol, že žalobca bol na základe ustanovenia
§ 76 ods. 2 písm. a) zákona č. 530/2011 Z.z. účinného od 01.01.2012 povinný podať správcovi dane
do stanovenej lehoty opätovnú žiadosť o úplné upustenie od zábezpeky. V uvedenej lehote žalobca
predmetnú žiadosť nepodal, preto zo zákona podľa ustanovenia § 76 ods. 9 mu opätovne vznikla

povinnosť zložiť zábezpeku.

Žalovaný záverom uviedol, že na podnet žalobcu k danej veci dala svoje stanovisko aj Generálna
prokuratúra, ktorá svojim oznámením č. VI/1 Gd 349/12 - 10 zo dňa 28.11.2012, adresovaným žalobcovi,
rovnako konštatovala, že rozhodnutia žalovaného sú predbežnej povahy a majú obmedzenú platnosť,

preto nebol zistený dôvod na vykonanie opatrení.

III.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhoval, aby najvyšší súd odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

V dôvodoch vyjadrenia žalobca nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalovaného. Zotrval na svojich
tvrdeniach a právnom názore vyslovenom v žalobe. Vyslovil názor, že žalovaný v odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, ktoré by moli viesť k zmene napadnutého rozsudku krajského súdu. Uplatnil si

náhradu trov odvolacieho konania v sume 170,44 €.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalovaného
(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania postupom
podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu č. 1100902/42304/2014/CI zo dňa 27. januára 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný rozhodnutím č. 1100902/42304/2014/CI zo dňa 27. januára 2014 (žalobou napadnutým)
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil rozhodnutie Colného úradu Trnava č.
1095838/1/549354/2013 zo dňa 15.11.2013.

Colný úrad Trnava rozhodnutím č. 1095838/1/549354/2013 zo dňa 15.11.2013 žalobcovi,
registrovanému ako prevádzkovateľovi daňového skladu podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009
Z.z. uložil povinnosť, aby v prípade, že by súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len daň), ktorá vznikla
uvedením alkoholického napoja, ktorý je lieh (ďalej len lieh) do daňového voľného obehu daňovým
subjektom v zdaňovacom období november 2013, a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej na
celkové množstvo liehu uvedené do daňového voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie

obdobie december roku 2013 (ďalej len súčet nezaplatenej dane) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej
zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh
prepravovaný v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie
obdobie december roku 2013 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený účet správcu
dane s použitím uvedeného variabilného symbolu tak, aby súčet nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo

rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. (zníženej o
sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na lieh prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej peňažnej
sumy, nakoľko je odôvodnená obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti
a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými
ťažkosťami.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o predbežnom opatrení podľa § 50 ods.
1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z., ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zdržať sa uvedenia
liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie obdobie december roku 2013 bez predchádzajúceho

zloženia peňažnej sumy na uvedený účet správcu dane, za predpokladu podmienok uložených v tomto
predbežnom opatrení.

Odvolací súd v medziach odvolania žalovaného preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im
prechádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa
vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe, ako aj námietkami žalovaného
uvedenými v jeho vyjadrení k žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a
správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Odvolací súd zistil, že obdobná vec, aká je predmetom tohto súdneho prieskumu, bola už predmetom
konania pred odvolacím súdom, preto v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžf/61/2014 z 15. júla 2015, z ktorého text uvádza nasledovne:
„Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti

druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či
zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda
či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi

predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie) preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

„Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zuvedenéhočlánkuústavyvyplýva,ževýkladauplatňovanievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na

ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť
interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou

v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s jej právne
záväznými predpismi.

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi

účastníkmi konania v prieskumnom konaní súdu spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej
úpravy ustanovujúcej splnenie zákonných podmienok pre uloženie povinnosti daňovému subjektu na
základe predbežného opatrenia v zmysle zákonnej úpravy ustanovenej v § 50 zákona č. 563/2009 Z.z.,
a preto odvolací súd zameral svoju pozornosť na uvedené sporné skutočnosti.

Podľa § 50 ods. 1, 3, 5, 6, 7 správca dane môže počas daňovej kontroly, počas určovania dane podľa
pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je odôvodnená obava,
že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná
alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, v rozsahu nevyhnutne
potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo

strpel, a to najmä, aby a) zložil peňažnú sumu na účet správcu dane, b) nenakladal s vecami alebo
právami určenými v rozhodnutí.
Protirozhodnutiuouloženípredbežnéhoopatreniamožnopodaťodvolanie,ktorénemáodkladnýúčinok.
Správca dane predbežné opatrenie zruší, ak pominie dôvod, pre ktorý bolo uložené; ak pominul dôvod
len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne.

Predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku, a to aj
vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods. 7, alebo dňom vzniku záložného práva podľa § 81; o strate
účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt.
Ak správca dane predbežné opatrenie zrušil alebo predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane
bezodkladne vráti daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu podľa odseku 1 písm. a) alebo jej časť,

ktorá nebola použitá na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú bola zložená.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 50 zákona č. 563/2009 Z.z. upravuje jednak
hmotnoprávne podmienky pre uloženie predbežného opatrenia, jeho účinnosť, ako aj postup správcudane pri jeho ukladaní. Podnet na uloženie predbežného opatrenia môže vychádzať len od správcu
dane. Predbežné opatrenie možno uložiť v ktoromkoľvek štádiu daňovej kontroly alebo miestneho
zisťovania, alebo v procese určovania dane podľa pomôcok, spravidla však vtedy, keď správca dane zistí

porušenie povinností daňovým subjektom a je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená
daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie
dane spojené so značnými ťažkosťami. Predbežné opatrenie môže správca dane uložiť len formou
procesného rozhodnutia, ktoré musí mať všetky predpísané náležitosti (§ 63 daňového poriadku). Na
jeho vydanie je príslušný správca dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu alebo miestne zisťovanie.

Vydaniu rozhodnutia o predbežnom opatrení nepredchádza dokazovanie. Stačí, ak skutočnosti, ktorých
sa predbežné opatrenie týka, sú osvedčené a v takej miere, aby odôvodňovali použitie predbežného
opatrenia, teda ak je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej
splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so
značnými ťažkosťami. Výrok rozhodnutia musí byť formulovaný tak, aby predbežné opatrenie bolo
vykonateľné. Inštitútom predbežného opatrenia správca dane obmedzuje dispozičné právo daňového

subjektu s jeho majetkom, a to najmä aby - zložil peňažnú sumu na účet správcu dane; - nenakladal
s vecami alebo právami určenými v rozhodnutí. Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré nemá
odkladný účinok. Rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať odvolanie, alebo ak
odvolanie nemá odkladný účinok, z ktorých dôvodov rozhodnutie o predbežnom opatrení je dňom
doručenia vykonateľné. Voči rozhodnutiu o predbežnom opatrení možno podať odvolanie a po ukončení

odvolacieho konania a doručení rozhodnutia odvolacieho orgánu je rozhodnutie právoplatné. Predbežné
opatrenie nesmie byť trvalej povahy a nesmie znemožňovať obnovenie pôvodného stavu v budúcnosti.
Účinnosť predbežného opatrenia je časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stráca účinnosť - dňom
úplného zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku alebo - dňom jeho úplného uhradenia vykonaním
kompenzácie podľa § 55 ods. 7. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne

upovedomiť daňový subjekt. Táto skutočnosť môže nastať aj vtedy, ak napr. daňový subjekt uplatní
riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky a na základe nich správca dane alebo odvolací orgán
rozhodnutie o vyrubení dane alebo rozdielu dane zruší alebo zmení. Následkom je zrušenie rozhodnutia
o predbežnom opatrení, a to celkom alebo sčasti. Ak správca dane predbežné opatrenie zrušil alebo
predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane bezodkladne vráti daňovému subjektu zloženú

peňažnúsumunaúčtesprávcudanealebojejčasť,ktoránebolapoužitánaúhradudanealebodaňového
nedoplatku, na ktorú bola zložená.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd mal
preukázané, že Colný úrad Trnava vo výroku rozhodnutia č. 9005838/1/75310/2013 zo dňa 14.02.2013

uložil žalobcovi, registrovanému ako prevádzkovateľ daňového skladu, postupom podľa § 50 ods. 1
písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z., aby v prípade, že by súčet spotrebnej dane z liehu (ďalej len daň),
ktorá vznikla uvedením alkoholického napoja, ktorý je lieh (ďalej len lieh) do daňového voľného obehu
daňovým subjektom v zdaňovacom období február 2013 a ktorá nebola zaplatená a dane pripadajúcej
na celkové množstvo liehu uvedené do daňového voľného obehu daňovým subjektom za zdaňovacie

obdobie marec roku 2013 (ďalej len súčet nezaplatenej dane) bol vyšší ako rozdiel sumy zloženej
zábezpeky na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. a sumy zábezpeky na daň pripadajúcej na lieh
prepravovaný v pozastavení dane, sa zdržal uvedenia liehu do daňového voľného obehu za zdaňovacie
obdobie marec roku 2013 bez predchádzajúceho zloženia peňažnej sumy na uvedený účet správcu
dane tak, aby súčet nezaplatenej dane bol vždy nižší alebo rovný ako súčet sumy zloženej zábezpeky

na daň podľa § 16 zákona č. 530/2011 Z.z. (zníženej o sumu zábezpeky na daň pripadajúcu na
lieh prepravovaný v pozastavení dane) a zloženej peňažnej sumy, nakoľko je odôvodnená obava, že
nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v
tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Rozhodnutie Colného úradu Trnava
sa stalo vykonateľné dňom jeho doručenia žalobcovi, pretože napriek prípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu, podanie odvolania nemalo odkladný účinok. Zo znenia výroku tohto rozhodnutia vyplýva,
že účinnosť predbežného opatrenia bola časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stratilo účinnosť
vykonaním kompenzácie zloženej zábezpeky predbežným opatrením s daňou za sledované zdaňovacie
obdobie. Na túto skutočnosť upozornil aj žalovaný v dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvého
stupňa, keď poukázal na to, že uplynutím dátumu 31.03.2013 zanikla účinnosť uloženého predbežného

opatrenia, tvrdiac, že v zmysle princípov občianskeho súdneho konania stráca zmysel podanie žaloby
voči rozhodnutiu správneho orgánu o predbežnom opatrení so zaniknutou účinnosťou a teda akýkoľvek
význam jeho preskúmania súdom podľa §§ 247 a nasl. O.s.p.Krajský súd postupoval správne, keď vo vzťahu k vznesenej námietke žalovaného, či napadnuté
rozhodnutie podlieha alebo nepodlieha súdnemu prieskumu, posudzoval charakter preskúmavaného
rozhodnutia. Odvolací súd sa však nemohol stotožniť so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa vo vzťahu k predmetnej nastolenej právnej otázke, s prihliadnutím aj na to, že súd prvého stupňa
svoje skutkové a právne závery v odôvodnení napadnutého rozsudku ani dostatočne nezdôvodnil.

Zákonodarca v právnej úprave predbežného opatrenia ustanovenej v právnej norme § 50 zákona
č. 563/2009 Z.z. predpokladá dočasný charakter úpravy pomerov daňového subjektu. Účinnosť

predbežného opatrenia je časovo obmedzená. Predbežné opatrenie stráca účinnosť - dňom úplného
zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku alebo - dňom jeho úplného uhradenia vykonaním
kompenzácie podľa § 55 ods. 7. O strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne
upovedomiť daňový subjekt. Ak predbežné opatrenie stratilo účinnosť, správca dane bezodkladne vráti
daňovému subjektu zloženú peňažnú sumu na účte správcu dane alebo jej časť, ktorá nebola použitá
na úhradu dane alebo daňového nedoplatku, na ktorú bola zložená.

Vychádzajúc zo skutkových zistení a z právnej úpravy ustanovujúcej predbežné opatrenie (§ 50 zákona
č. 563/2009 Z.z.) krajský súd v danom prípade si nezadovážil dostatok skutkových okolností, majúce
za následok predčasnosť ustálenia jeho záveru o nutnosti súdneho prieskumu žalobou napadnutého
rozhodnutia. Predmet súdneho prieskumu postupom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku je určený predmetom, o ktorom rozhodol orgán verejnej správy rozhodnutím
napadnutým žalobou, ako aj rozsahom dôvodov uvedených v žalobe. Povinnosťou súdu je skúmať
splnenie podmienok súdneho prieskumu vychádzajúc z konkrétnych skutkových a právnych okolností
každého individuálneho prípadu. Aj keď súdy v rámci súdneho prieskumu neposudzujú účelnosť a
vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, sú vždy povinné posudzovať účinnosť preskúmavaného

rozhodnutia a tým jeho pôsobenie na práva a povinnosti, ako aj právom chránené záujmy fyzickej alebo
právnickej osoby, ktorá v postavení žalobcu v žalobe namieta, že tieto boli rozhodnutím a postupom
orgánu verejnej správy porušené. Z tohto pohľadu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa v danej veci
skúmať, či predmetné rozhodnutie Colného úradu Trnava a následne rozhodnutie žalovaného uplynutím
časovej pôsobnosti, započítaním dane za sledované zdaňovacie obdobie, nestratilo svoju účinnosť a až

na základe zistených skutkových okolností posúdiť, či predmetné predbežné opatrenie bolo spôsobilé
zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p.

a s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní postupovať v intenciách názoru odvolacieho
súdu a po zadovážení si skutkových okolností naznačených vyššie v danej veci opätovne rozhodnúť.
Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci opäť rozhodne o náhrade trov konania, vrátane

o náhrade trov odvolacieho konania (§ 246c ods. 1 v spojení s § 224 ods. 3 O.s.p.“

Zo skutkových zistení danej veci vyplýva, že uplynutím dátumu 31.12.2013 zanikla účinnosť uloženého
predbežného opatrenia, a preto bude povinnosťou súdu prvého stupňa v intenciách názoru odvolacieho
súdu uvedeného vyššie na základe zistených skutkových okolností opätovne posúdiť, či predmetné

predbežné opatrenie bolo spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcu.

Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p.
a s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa v novom

rozhodnutí vo veci opäť rozhodne o náhrade trov konania, vrátane o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 246c ods. 1 v spojení s § 224 ods. 3 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.

mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.