Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. december 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/353/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112205457
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112205457.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Ing. Štefan Súkeník - KINEKUS, s miestom podnikania 9. mája 1181/50, 024 04 Kysucké Nové Mesto,
IČO: 17 866 375, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Ivanom Glovniakom, advokátom, so sídlom
D. F. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému: Richard Kačena, s miestom podnikania Záborského

1686/1, 010 08 Žilina, IČO: 43 311 628, právne zastúpenému: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom
Šoltésovej14,81108Bratislava,IČO:36862711,vkonaníozaplatenie16.596,96Eurspríslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/69/2012-134 zo dňa 11. septembra
2014

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/69/2012-134 zo dňa 11. septembra 2014 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia

vo výške 394,06 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom
Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
na účet právneho zástupcu žalovaného trovy konania vo výške 995,- Eur a trovy právneho zastúpenia
vo výške 2.475,08 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 544
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj len
„Občiansky zákonník“), § 302 Obchodného zákonníka, § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 653 Obchodného zákonníka, Čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 672a Obchodného
zákonníka, § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka, § 387 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, §

391 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 397 Obchodného zákonníka okresný súd žalobu zamietol. V
odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému
súdu dňa 15.02.2012 domáhal proti žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 16.596,96 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne odo dňa 08.12.2011 do zaplatenia a nahradiť
trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 05.09.2006 uzatvorili žalobca ako zastúpený a žalovaný
ako obchodný zástupca zmluvu o obchodnom zastúpení. Počas trvania tejto zmluvy žalovaný ako

obchodný zástupca vedome a svojvoľne neodovzdával peniaze získané od zákazníkov žalobcovi ani
do pokladne, ani na účet žalobcu, ale tieto používal pre vlastnú potrebu. Následne na zastretie tohto
konania pozmeňoval príjmové doklady tak, ako to vyhovovalo žalovanému, čo potvrdil žalovaný aj včestnom prehlásení zo dňa 14.07.2011. Po zistení takéhoto porušovania zmluvy zo strany žalovaného
žalobca dňa 19.08.2011 písomne od zmluvy odstúpil. Na základe článku VIII. bod 10 zmluvy o
obchodnom zastúpení sa žalovaný zaviazal, že nebude počas platnosti zmluvy, ako aj po dobu 24

mesiacov po jej zániku vykonávať prácu pre seba alebo inú firmu, ak z jej úmyslu vyplýva konkurencia
pre zastúpeného (konkurenčná doložka). Pre prípad porušenia konkurenčnej doložky bola v zmluve
dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 500.000,- Sk (16.596,96 Eur). Po zániku zmluvy o obchodnom
zastúpení žalovaný začal pôsobiť ako obchodný zástupca v konkurenčnej spoločnosti REBIOP, s.r.o.,
ktorá je dodávateľom železiarskeho a priemyselného tovaru a ponúka vo väčšine ten istý tovar ako

žalobca. Žalovaný mal k dispozícii kompletnú databázu zákazníkov, dodávateľov, ako aj ceny celého
sortimentu žalobcu. Keďže žalovaný predáva ako obchodný zástupca REBIOP, s.r.o. aj tovar, ktorý
predával ako obchodný zástupca žalobcu tým istým zákazníkom, ktorých navštevoval ako obchodný
zástupca žalobcu, žalobca faktúrou č. 2011213 vyfakturoval žalovanému zmluvnú pokutu z dôvodu
porušenia konkurenčnej doložky, dohodnutú v zmluve o obchodnom zastúpení vo výške 16.596,96 Eur,
s termínom splatnosti najneskôr do 7.12.2011. Žalovaný napriek výzve na zaplatenie zmluvnú pokutu

neuhradil. Reagoval listom, že faktúru považuje za vystavenú bez právneho dôvodu, a preto nezakladala
žiadny právny nárok na jej uspokojenie.

Rozsudkom č.k. 20Cb/69/2012-70 zo dňa 13.12.2012 okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Proti rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom zotrval na svojej

doterajšej obrane a doplnil, že zákon neumožňuje, aby rozsah činností obchodného zástupcu podľa
konkurenčnej doložky bol analogicky určený podľa celého rozsahu obchodného zastúpenia s poukazom
na neprípustnosť analógie pri ustanoveniach uvedených v § 263 Obchodného zákonníka. Krajský
súd v Žiline uznesením č.k. 14Cob/70/2013-98 zo dňa 30.01.2014 rozsudok prvostupňového súdu
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. „Vo svojom rozhodnutí poukázal na absenciu

konkrétnej špecifikácie územia, na ktoré sa vzťahuje konkurenčná doložka, označenia rozhodujúcich
skutočností pre jeho konkrétne geografické vymedzenie tak, aby nebolo zameniteľné a absenciu
vymedzenia činností, na ktoré sa vzťahuje konkurenčná doložka, v rozhodnutí prvostupňového súdu.
Taktiež poukázal na to, že okresný súd nevyhodnocoval aj (ne)vplyv navrhovateľom vznesenej
námietky premlčania v rovine prípadnej relatívnej (ne)platnosti konkurenčnej doložky. V nadväznosti na

uvedené potom poukázal na nevysporiadanie sa dostatočným spôsobom s argumentáciou navrhovateľa
a obranou odporcu a konštatoval nedostatočné skutkové a právne vyhodnotenie veci okresným
súdom. Vzhľadom na uvedené uložil okresnému súdu povinnosť opätovne sa zaoberať argumentáciou
navrhovateľa a celou použitou obranou odporcu, tieto zistenia opätovne skutkovo a právne vyhodnotiť
vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenému nároku a vo veci opätovne rozhodnúť.“

Okresný súd sa oboznámil s výpisom zo Živnostenského registra Okresného úradu Žilina, číslo
živnostenského registra 504-7107 týkajúceho sa žalobcu a osobitne so zapísanými predmetmi
podnikania žalobcu (č.l. 108 - 109 spisu). Vzhľadom na postavenie žalobcu a žalovaného ako subjektov
záväzkového vzťahu a predmet ich záväzkov okresný súd vyhodnotil právny vzťah medzi účastníkmi

konania ako obchodnoprávny podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013,
podľa ktorého táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je
zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Okresný súd mal
preukázané, že žalobca ako zastúpený a žalovaný ako obchodný zástupca uzatvorili dňa 05.09.2006
Zmluvu o obchodnom zastúpení. Predmetom tejto zmluvy bolo v zmysle článku II. obchodné zastúpenie

zastúpeného obchodným zástupcom, spočívajúce v obstarávaní objednávok tovaru od odberateľov v
regióne podľa priloženej mapy v obrate stanovenom odsúhlaseným plánom na jednotlivé mesiace,
za úzkej spolupráce s prideleným interným zamestnancom zastúpeného pod vlastným menom a na
vlastné náklady. Zmluva bola v zmysle článku III. uzavretá na dobu neurčitú. Výška odmeny obchodného
zástupcu a podmienky jej vyplatenia boli upravené v článkoch VI. a VII. zmluvy. Z článku VIII. bod 10.

zmluvy vyplývalo dojednanie, že obchodný zástupca nesmie počas platnosti tejto zmluvy, ako aj po
dobu 24 mesiacov po jej skončení, vykonávať prácu pre seba alebo inú firmu, ak z jej úmyslu vyplýva
konkurencia pre zastúpeného. Porušenie tohto ustanovenia má za následok okamžité zrušenie zmluvy,
ak je platná a pokutu vo výške 500.000,- Sk (16.596,96 Eur), ktorú je obchodný zástupca povinný zaplatiť
zastúpenému. Predmetom konania v tejto veci bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej

pokuty vo výške 16.596,96 Eur, ktorá bola dojednaná v článku VIII. bod 10 Zmluvy o obchodnom
zastúpení uzavretej medzi žalobcom ako zastúpeným a žalovaným ako obchodným zástupcom dňa
05.09.2006, v dôsledku žalobcom tvrdeného porušenia povinnosti zo strany žalovaného, vyplývajúcej
mu z článku VIII. bod 10 Zmluvy o obchodnom zastúpení. K porušeniu článku VIII. bod 10. zmluvyžalovaným malo dôjsť jeho konaním po zániku zmluvy o obchodnom zastúpení, kedy začal pôsobiť ako
obchodný zástupca v konkurenčnej spoločnosti REBIOP, s.r.o., ktorá ponúka obdobný sortiment tovaru
ako žalobca.

Existencia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania založeného Zmluvou o obchodnom zastúpení
zo dňa 5.9.2006 a jeho ukončenie odstúpením žalobcom písomne dňa 19.8.2011 neboli medzi
účastníkmi konania sporné. Nakoľko podľa § 302 Obchodného zákonníka odstúpenie od zmluvy sa
nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, okresný súd sa za účelom posúdenia žalobcom

uplatneného nároku zaoberal skúmaním naplnenia formálnych a obsahových predpokladov pre
platné dojednanie zmluvnej pokuty, ktorú ako zabezpečovací inštitút vo vzťahu k plneniu zmluvných
povinností subjektov záväzkovo-právnych vzťahov upravuje § 544 Občianskeho zákonníka aj pre oblasť
obchodnoprávnych vzťahov. Uvedené vyplýva zo znenia Obchodného zákonníka, ktorý v § 300 až §
302 upravuje len „niektoré“ ustanovenia o zmluvnej pokute, v nadväznosti na § 1 ods. 2 veta druhá
Obchodného zákonníka. Z § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že z hľadiska formy musí

byť zmluvná pokuta dojednaná písomne a z hľadiska obsahových náležitostí musí v nej byť určená
zabezpečovaná povinnosť a výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia.

V prejednávanej veci bola podľa okresného súdu splnená písomná forma dojednania o zmluvnej pokute,
ktoré dojednanie bolo súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej medzi účastníkmi konania

dňa 05.09.2006. Z predmetného dojednania súčasne vyplývala jednoznačná dohoda zmluvných strán
o výške zmluvnej pokuty určenej pevnou sumou 16.596,96 Eur (500.000,- Sk). Okresný súd skúmal, či
zo strany účastníkov došlo k dostatočne určitému vymedzeniu povinnosti, ktorej splnenie mala zmluvná
povinnosť zabezpečiť. Obsahová požiadavka dostatočne presného a určitého identifikovania povinnosti,
ktorá má byť zabezpečená zmluvnou pokutou, vyplýva jednak z § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ako aj zo všeobecnej požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti právnych úkonov, ktorá je v zmysle § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka podmienkou ich platnosti. Povinnosť, ktorá mala byť zabezpečená zmluvnou
pokutou, bola špecifikovaná ako povinnosť vyplývajúca žalovanému z tzv. konkurenčnej doložky, ktorá
bola dojednaná v článku VIII. bod 10 Zmluvy o obchodnom zastúpení v zmysle § 672a Obchodného
zákonníka. Okresný súd sa preto prejudiciálne zaoberal otázkou platnosti predmetnej konkurenčnej

doložky. Ustanovenie § 672a Obchodného zákonníka upravujúce konkurenčnú doložku v zmluve o
obchodnomzastúpeníjevzmysle §263Obchodnéhozákonníkaustanovenímkogentným,odktorého
sa zmluvné strany nemôžu odchýliť, ani ho dohodou vylúčiť. „V § 672a ods. 1 Obchodného zákonníka
sa premieta ústavný princíp zakotvený v čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má
každý právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pričom zákon môže ustanoviť podmienky a

obmedzenia pre výkon určitých zamestnaní alebo činností. Obmedzenie práva podnikať a uskutočňovať
inú zárobkovú činnosť konkurenčnou doložkou v zmysle § 672a Obchodného zákonníka má mať jasne
vymedzené hranice, a to v podobe dostatočne určitého vymedzenia časového, geografického (alebo
osobného) a vecného obmedzenia podnikania obchodného zástupcu (Uznesenie NS ČR sp. zn. 23
Cdo 2785/2009, Rozsudok NS ČR sp. zn. 23 Cdo 508/2009). Podstatnými náležitosťami dojednania

konkurenčnej doložky v zmysle § 672a Obchodného zákonníka sú: 1) písomná forma, 2) vymedzenie
obdobia platnosti zákazu vykonávania konkurenčnej činnosti, 3) určenie územia alebo určeného okruhu
zákazníkov na tomto území a 4) vymedzenie činnosti, na ktorú sa má konkurenčná doložka vzťahovať.“
V zmysle článku VIII. bod 10. Zmluvy o obchodnom zastúpení, zmluvné strany vymedzili zmluvnou
pokutou zabezpečenú povinnosť tak, že „Obchodný zástupca nesmie počas platnosti tejto zmluvy, ako

aj po dobu 24 mesiacov po jej skončení, vykonávať prácu pre seba alebo inú firmu, ak z jej úmyslu
vyplýva konkurencia pre zastúpeného“. Je zrejmé, že písomná forma konkurenčnej doložky vzhľadom
na uvedené písomné dojednanie bola dodržaná, rovnako bolo v súlade s § 672a Obchodného zákonníka
dostatočne určito vymedzené obdobie jej platnosti (počas platnosti zmluvy, ako aj po dobu 24 mesiacov
po jej skončení). Sporné boli náležitosti konkurenčnej doložky z hľadiska vymedzenia jej územnej

platnosti a rozsahu činnosti, na ktorý sa má vzťahovať. Nakoľko vymedzenie územia v konkurenčnej
doložke je podstatnou náležitosťou konkurenčnej doložky v zmysle § 672a Obchodného zákonníka, je
potrebné jeho výslovné vymedzenie tak, aby bolo nezameniteľné. Analogická aplikácia § 653 druhá
veta Obchodného zákonníka v prípade absencie dojednania územného rozsahu konkurenčnej doložky
je vylúčená (obdobne rozsudok NS ČR sp. zn. 23 Cdo 3859/2009). Z vykonaného dokazovania, a teda

posúdením samotného obsahu konkurenčnej doložky tak, ako je táto dojednaná v predmetnej zmluve
o obchodnom zastúpení, jednoznačne podľa okresného súdu vyplývalo, že v nej absentuje výslovné
vymedzenie územného rozsahu, na ktorý sa má konkurenčná doložka vzťahovať. Okresný súd sa
nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ v konkurenčnej doložke bolo dojednané, že obchodnýzástupca „...nesmie vykonávať prácu, ak z jej obsahu vyplýva konkurencia pre zastúpeného“, tak
konkurenčná doložka sa vzťahuje iba na územie, na ktorom môže pôsobiť konkurenčne voči žalobcovi
a porušenie konkurenčnej doložky predpokladá, aby žalovaný vykonával prácu na jednoznačne

vymedzenou území a súčasne túto prácu vykonával s jednoznačne určeným tovarom, ktorý je zhodný
s tovarom žalobcu, nakoľko citovaná časť konkurenčnej doložky smeruje k vymedzeniu okruhu činností
obchodného zástupcu, na ktoré sa konkurenčná doložka vzťahuje, nie územia. Vzhľadom na to, že
pre konkurenčnú doložku zákon vyžaduje písomnú formu právneho úkonu, absentujúce podstatné
náležitostinemožnonahrádzaťvýkladomvôlezmluvnýchstrán,pokiaľvpísomnejformeprávnehoúkonu

takáto vôľa vôbec nie je zachytená. Pri absencii vymedzenia územnej platnosti konkurenčnej doložky
nemožno túto územnú pôsobnosť konkurenčnej doložky ani použitím analógie stotožňovať s územím,
na ktorom bola vykonávaná činnosť obchodného zástupcu podľa zmluvy o obchodnom zastúpení. Hoci
vykonaným dokazovaním územná pôsobnosť žalovaného ako obchodného zástupcu v zmysle zmluvy
o obchodnom zastúpení vzhľadom na rozporné vyjadrenia účastníkov nebola bezpochyby ustálená, v
zmysle vyššie uvedeného táto skutočnosť nemala vplyv na posúdenie platnosti konkurenčnej doložky a

bola v tomto smere irelevantná, nakoľko v konkurenčnej doložke, ktorá je súčasťou zmluvy o obchodnom
zastúpení, územný rozsah konkurenčnej doložky úplne absentuje.

Právnym následkom absencie územného rozsahu konkurenčnej doložky ako podstatnej náležitosti
v zmysle § 672a Obchodného zákonníka je neplatnosť konkurenčnej doložky. Táto neplatnosť je

ustanovená na ochranu obchodného zástupcu, preto sa jej môže v zmysle § 267 ods. 1 Obchodného
zákonníka dovolať len obchodný zástupca, a „teda jedná sa o neplatnosť relatívnu (obdobne rozsudok
NS ČR sp. zn. 23 Cdo 3859/2009, rozsudok NS ČR sp. zn. 23 Cdo 508/2009, uznesenie NS
ČR sp. zn. 23 Cdo 2785/2009). Právo namietať relatívnu neplatnosť právneho úkonu sa premlčuje
uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty plynúcej odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť, a to

v zmysle ustanovení § 387 ods. 1 a 2, § 391 ods. 2 a § 397 Obchodného zákonníka. V tejto
časti sa odporca relatívnej neplatnosti konkurenčnej doložky z dôvodu absencie vymedzenia jej
územnej platnosti dovolal, a to písomným podaním doručeným súdu dňa 13.06.2012 a následne
prostredníctvom súdu doručeným navrhovateľovi cestou právneho zástupcu dňa 03.09.2012. Až týmto
dátumom (3.9.2012) možno hovoriť o dovolaní sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany

odporcu voči navrhovateľovi ako druhému účastníkovi tohto právneho úkonu.“ „Navrhovateľ v konaní
vzniesol námietku premlčania práva odporcu dovolať sa relatívnej neplatnosti konkurenčnej doložky
písomným podaním doručeným súdu dňa 26.11.2012 (č.l. 46). Nakoľko zmluva o obchodnom zastúpení
s predmetnou konkurenčnou doložkou bola uzavretá dňa 05.09.2006, týmto dňom v zmysle ustanovenia
§ 391 ods. 2 Obchodného zákonníka začala plynúť štvorročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa

05.09.2010, námietka premlčania uplatnenia tohto práva odporcu teda bola navrhovateľom vznesená
dôvodne, preto právo odporcu namietať relatívnu neplatnosť konkurenčnej doložky z dôvodu absencie
jej územného rozsahu je premlčané a súd na neplatnosť konkurenčnej doložky z tohto dôvodu v
konaní prihliadnuť nemôže.“ Pokiaľ absenciu územného rozsahu v konkurenčnej doložke žalovaný
ďalej spájal s neplatnosťou právneho úkonu podľa § 39 Obchodného zákonníka z dôvodu rozporu

s dobrými mravmi, s touto argumentáciou žalovaného sa okresný súd nestotožnil. Za právny úkon
priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v
spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (ZSP 5/2004).
Absenciavymedzeniaúzemiavkonkurenčnejdoložkejedôvodomrelatívnejneplatnostiprávnehoúkonu
(konkurenčnej doložky). Samotná skutočnosť absencie vymedzenia územnej platnosti konkurenčnej

doložky nezakladá rozpor dojednanej konkurenčnej doložky s dobrými mravmi, a teda nespôsobuje
absolútnu neplatnosť konkurenčnej doložky podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V pomeroch vzťahov
medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti by mohol byť v rozpore s dobrými mravmi, resp.
zásadami poctivého obchodného styku výkon práva zastúpeného z takejto konkurenčnej doložky,
pokiaľ by sa napr. zastúpený domáhal uplatnenia jej pôsobnosti vo vzťahu k územiu, na ktoré jeho

podnikateľská činnosť nedopadá, resp. ak by sa výkon práva zastúpeného z konkurenčnej doložky
vymykal zmyslu a cieľom, pre ktoré môže byť konkurenčná doložka dojednaná, a nesledoval by
len ochranu záujmov zastúpeného, ale popieral by zároveň právo obchodného zástupcu podnikať a
vykonávať inú zárobkovú činnosť.

K žalovaným namietanej neplatnosti konkurenčnej doložky z dôvodu rozporu s Ústavou Slovenskej
republiky, resp. Listinou základných práv a slobôd, a teda s právom žalovaného podnikať a
uskutočňovať inú zárobkovú činnosť vo väzbe na skutočnosť, že v konkurenčnej doložke nebola
dojednaná finančná kompenzácia za obmedzenie obchodného zástupcu v určitej činnosti, okresnýsúd uviedol, že táto argumentácia žalovaného nemala oporu v ustanoveniach Obchodného zákonníka
upravujúcich konkurenčnú doložku. Dojednanie finančnej kompenzácie ako synalagmatického záväzku
na strane zastúpeného nie je podmienkou platnosti konkurenčnej doložky, a ani inak nemožno

z ustanovení Obchodného zákonníka vyvodiť povinnosť takéhoto dojednania ako kompenzáciu
obmedzenia obchodného zástupcu konkurenčnou doložkou. Táto môže byť zohľadnená aj iným
spôsobom, napr. v samotnej výške odmeny obchodného zástupcu, pričom žalovaný v tomto prípade
nepreukázal, že by výška odmeny obchodného zástupcu rovnováhe vzájomných práv a povinností
zastúpeného a obchodného zástupcu nezodpovedala. Dojednanie konkurenčnej doložky v zmluve o

obchodnom zastúpení s náležitosťami predpokladanými Obchodným zákonníkom samo o sebe nie
je v rozpore s Článkom 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pričom do rozporu s týmto článkom
ústavy by sa dojednanie mohlo dostať len v tom prípade, ak by neprimeraným spôsobom obmedzovalo
obchodného zástupcu v práve podnikať alebo uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v nadväznosti na
ochranu záujmov zastúpeného v rámci konkurenčnej doložky. V takomto prípade je tu zákonný priestor
súdu na obmedzenie konkurenčnej doložky alebo jej vyhlásenie za neplatnú v zmysle § 672a ods. 2

Obchodného zákonníka, za predpokladu jej platného dojednania.

Napokon bola v konaní žalovaným namietaná neplatnosť konkurenčnej doložky z dôvodu neurčitého
vymedzenia činnosti, ktorá mala byť konkurenčnou doložkou obchodnému zástupcovi zakázaná. Zákaz
činnosti obchodného zástupcu má byť vymedzený dostatočne konkrétne a určito. Konkurenčná doložka

savzmysle§672aods.1Obchodnéhozákonníkamôževzťahovaťlennačinnosť,ktorábolapredmetom
obchodného zastúpenia, alebo na inú činnosť, ktorá by mala súťažnú povahu voči podnikaniu
zastúpeného. Obchodný zákonník teda umožňuje, aby činnosť bola vymedzená v konkurenčnej doložke
dvojakým spôsobom.

V prvom prípade, t.j. v prípade jej vymedzenia ako „činnosti, ktorá bola predmetom obchodného
zastúpenia“, konkurenčná doložka nemusí túto činnosť nevyhnutne opakovať alebo bližšie špecifikovať,
pokiaľ odkazuje na dostatočne určito vymedzený predmet obchodného zastúpenia uvedený v zmluve
o obchodnom zastúpení. Pre naplnenie požiadavky určitosti takejto úpravy rozsahu činnosti v
konkurenčnej doložke teda stačí odkaz na predmet zmluvy o obchodnom zastúpení. V tejto súvislosti

okresný súd poukázal na rozsudok „NS ČR sp. zn. 23 Cdo 3859/2009, podľa ktorého, ak je zo zmluvy
o obchodnom zastúpení zrejmé, akú činnosť obchodný zástupca vykonáva, nie je nevyhnutné túto
činnosť ďalej špecifikovať v konkurenčnej doložke a možno odkázať na obsah zmluvy o obchodnom
zastúpení. Ak však nie je možné z obsahu zmluvy o obchodnom zastúpení vyvodiť, akú konkrétnu
činnosť (pre aký sortiment tovaru) nie je obchodný zástupca oprávnený vykonávať, je konkurenčná

doložka neurčitá a z tohto dôvodu absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“
V pomeroch prejednávanej veci činnosť zakázaná v predmetnej konkurenčnej doložke sa v zmysle
znenia písomného dojednania neviaže na činnosť, ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia,
podľa zmluvnej vôle účastníkov konania nemá byť totožná s predmetom obchodného zastúpenia. Z
tohto pohľadu, skúmanie rozsahu činnosti podliehajúcej zákazu konkurencie vo väzbe na obsah zmluvy

o obchodnom zastúpení je irelevantné, rovnako aj dokazovanie obsahu a rozsahu faktickej činnosti
obchodnéhozástupcuvpraxipouzavretízmluvy.Navyše,predmetobchodnéhozastúpeniaanivzmluve
o obchodnom zastúpení konkrétne špecifikovaný nebol, nakoľko bol definovaný slovným spojením o
objednávkach tovaru bez ich bližšej špecifikácie.

Druhá alternatíva vymedzenia zakázanej činnosti v konkurenčnej doložke je v zmysle zákona
jej vymedzenie ako „inej činnosti, ktorá by mala súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného“.
Vymedzenie činnosti v konkurenčnej doložke dojednanej medzi účastníkmi konania smerovalo práve
k takémuto určeniu činnosti, pričom táto bola špecifikovaná ako „práca pre seba, alebo inú firmu,
ak z jej úmyslu vyplýva konkurencia pre zastúpeného“. Pokiaľ zmluvné strany konkurenčnej doložky

zvolia tento druhý spôsob vymedzenia činnosti, na ktorú sa má konkurenčná doložka vzťahovať,
požiadavky na vymedzenie určitosti rozsahu a obsahu tejto činnosti sú prísnejšie. Z konkurenčnej
doložky musí byť zrejmé, aká konkrétna činnosť vo väzbe na podnikateľskú činnosť zastúpeného,
ktorá je zároveň v priamej súvislosti s ochranou jeho záujmov, sa zástupcovi zakazuje. Ak sa má
dojednanie zmluvnej pokuty viazať na určité kvalifikované porušenie zmluvnej povinnosti, čo predstavuje

vpomerochprejednávanejveciporušeniepovinnostivyplývajúcejzkonkurenčnejdoložky,jenevyhnutne
potrebné v záujme naplnenia požiadavky určitosti dojednania zabezpečovanej povinnosti určiť, čo sa
rozumie takýmto spôsobom porušenia zmluvnej povinnosti. V dojednaní účastníkov obsiahnutom v
článku VIII. bod 10. zmluvy o obchodnom zastúpení absentuje definovanie (špecifikovanie) tejto inejčinnosti, ktorá by mala súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného, táto nie je v konkurenčnej
doložke bližšie konkretizovaná. Je dojednaná ako „práca pre seba alebo inú firmu, ak z jej úmyslu
vyplýva konkurencia pre zastúpeného“. Takto dohodnutá konkurenčná doložka sa v podstate vymyká

akýmkoľvek obmedzeniam v predmete a rozsahu činnosti. Vymedzenie činnosti je široké a neurčité.
Predmetné zmluvné dojednanie používa na daný účel všeobecný pojem „práca“, v zmysle ktorého
činnosťou, na ktorú sa zákaz vzťahuje, by mohla byť akákoľvek podoba práce - obchodné zastúpenie,
založenie a výkon vlastnej živnosti, zamestnanecký pomer, a podobne. Konkurenčnou činnosťou
potom môže byť v intenciách takéhoto dojednania akákoľvek činnosť v súvislosti s predmetom

podnikania zastúpeného, resp. v rovnakom predmete podnikania ako má zastúpený, ktorý podľa
výpisu zo živnostenského registra vykonáva obchodnú činnosť v oblasti širokého spektra tovaru. Pokiaľ
žalobca argumentoval, že konkurenčná doložka sa vzťahovala na prácu s jednoznačne určeným
tovarom, ktorý je zhodný alebo zameniteľný s tovarom žalobcu, tak okresný súd uviedol, že z obsahu
konkurenčnej doložky nevyplývalo, že by malo ísť len o prácu „s tovarom“, ktorá zároveň predstavuje
len jeden z predmetov podnikania žalobcu. Z obsahu predmetu podnikania žalobcu v zmysle výpisu

zo živnostenského registra nevyplývalo, že by pôsobil len v oblasti železiarskeho a priemyselného
tovaru a rovnako z predmetu Zmluvy o obchodnom zastúpení vrátane dojednanej konkurenčnej doložky
nevyplývalo, že by sa týkali len takto vymedzeného tovaru.

Požiadavka určitosti vymedzenia zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou súvisí aj s

otázkou právnej istoty zmluvných strán, ktorým musí byť už v čase dojednania zmluvnej pokuty
zrejmé, aké konkrétne konanie bude považované za porušenie zmluvnej povinnosti a založí nárok
druhej zmluvnej strany na uplatnenie dojednanej zmluvnej pokuty. Určité vymedzenie činnosti, na
ktorú sa konkurenčná doložka vzťahuje, je nevyhnutné aj preto, aby súd mohol posúdiť primeranosť
konkurenčnej doložky z hľadiska zabezpečenia rovnováhy vzájomných práv, a teda ochrany záujmov na

strane zastúpeného, vo vzťahu k obmedzeniu obchodného zástupcu v práve podnikať alebo vykonávať
inú zárobkovú činnosť. V konkrétnej konkurenčnej doložke, ktorá bola dojednaná medzi účastníkmi
konania, takéto určité vymedzenie absentuje, nakoľko nie je zrejmé, akú konkrétnu prácu, z ktorej
vyplýva konkurencia pre zastúpeného, nesmie obchodný zástupca vykonávať, či sa táto konkurencia
má vzťahovať len na predmet samotného obchodného zastúpenia, alebo na celý predmet podnikania

žalobcu, ktorý je podstatne širší, ako bol podľa vyjadrenia účastníkov konania predmet obchodného
zastúpenia. Okresný súd sa stotožnil s námietkou žalovaného a dospel k záveru, že účastníkmi
konania dojednaná konkurenčná doložka v článku VIII. bod 10. Zmluvy o obchodnom zastúpení zo
dňa 05.09.2006 je neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z dôvodu
neurčitého vymedzenia činnosti, ktorú obchodný zástupca v jej zmysle nesmie vykonávať, a táto

neplatnosť je neplatnosť absolútna. Nakoľko teda nedošlo k platnému dojednaniu zmluvnou pokutou
zabezpečovanej povinnosti, žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie uplatnenej zmluvnej pokuty, a preto
bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. „S poukazom na vyslovený právny názor už nebolo v tejto veci
relevantné zaoberať sa argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k skúmaniu navrhovateľom tvrdeného
porušenia konkurenčnej doložky konaním odporcu.“ Vo výroku o trovách konania rozhodol okresný súd

podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, t.j. sú dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP.
Poukázal na to, že v tejto právnej veci súd prvého stupňa už rozhodol rozsudkom zo dňa 13.12.2012,
v ktorom konštatoval, že obsah právneho úkonu sa nevykladá len podľa jeho doslovného znenia, ale
hlavne podľa vôle strán, ktorú vyvodil najmä z obsahu zmluvy, a tak nemožno konkurenčnú doložku

považovať za neurčitú, a teda neplatnú podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Podľa okresného súdu v
pôvodnom rozsudku dojednaná zmluva o obchodnom zastúpení spĺňala všetky zákonom požadované
predpoklady pre jej platnosť podľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. „V zmluve síce nie je výslovne
uvedené, čo bolo predmetom záväzku odporcu, avšak z ust. čl. II zmluvy možno jednoznačne vyvodiť,
že týmto predmetom bolo dojednávanie predaja tovaru navrhovateľa tretím osobám s tým, že tento

záväzok má plniť na území v zmluve popísanom. Okrem toho je možné aj využitím základného
interpretačného pravidla obsiahnutého v ust. § 266 Obchodného zákonníka dospieť k záveru,
že toto bolo obsahom prejavu vôle obsiahnutého v predmetnej zmluve a tento obsah prejavu vôle
bol alebo musel byť známy aj odporcovi, keďže odporca počas obdobia od uzavretia zmluvy až doroka 2011 presne vedel, čo je predmetom jeho činnosti. V danom prípade je zrejmé, že zmluva
presne vymedzuje dotknuté územie a je teda zrejmé, že tohto územia sa týka aj konkurenčná doložka.
Odporca obsah konkurenčnej doložky roky poznal a túto nijakým spôsobom nespochybnil. Zároveň je

zo zmluvy jasné, že konkurenčná doložka sa týka akejkoľvek práce (pojmom práca sa myslí akákoľvek
činnosť), ktorá znamená konkurenciu pre navrhovateľa. Aj túto časť konkurenčnej doložky roky poznal
a roky ju nespochybnil.“ Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojim uznesením sp.zn. 14Cob/70/2013
pôvodný rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. „Dôvodom zrušenia
pôvodného rozsudku prvostupňového súdu bola skutočnosť, že v rámci odôvodnenia pôvodného

rozsudku súd prvého stupňa presne nešpecifikoval, nekonkretizoval a ani nevymedzil územie, ktoré
malo byť predmetnou konkurenčnou doložkou postihnuté. Preto krajský súd vyhodnotil záver okresného
súdu ako predčasný, keďže nie je zrejmé, ktoré skutočnosti geografického vymedzenia územia, boli
podľa okresného súdu rozhodujúce a určujúce, tak aby toto územie nebolo možné zameniť s iným
územím, ale aby ho bolo možné i konkrétne stotožniť s konkrétne vymedzeným územím. Taktiež vo
väzbe na skutočnosť, že odporca konkurenčnú doložku roky poznal a túto nijakým spôsobom roky

nespochybnil, krajsky súd vytýkal prvostupňovému súdu, že prvostupňový súd sa dôsledne nezaoberal
argumentáciou navrhovateľa najmä uvedenú v podaní súdu doručenému dňa 26.11.2012, keď okresný
súd nevyhodnocoval vplyv alebo nevplyv navrhovateľovej námietky premlčania.“ Aj napriek týmto
konštatovaniam prvostupňový súd bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia podľa žalobcu prekvapivo
zmenil svoje rozhodnutie a napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, hoc v konaní žalovaným neboli

tvrdené žiadne nové zásadné skutočnosti, ktoré by mali viesť k úplne opačnému právnemu názoru.
Krajský súd nevyslovil právny názor, z ktorého by vyplývalo, že právny názor súdu prvého stupňa je
nesprávny, čo by bolo podľa žalobcu jediným relevantným argumentom pre radikálnu zmenu názoru
súdu prvého stupňa za súčasného rešpektovania princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Práve
naopak z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu podľa žalobcu vyplývalo, že súd prvého stupňa by

mal v odôvodnení svojho rozsudku špecifikovať, konkretizovať a vymedziť územie, ktoré je tým územím,
na ktoré sa vzťahuje konkurenčná doložka. S poukazom na pôvodné rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ako aj uznesenie krajského súdu po zrušení pôvodného rozsudku žalobca predložil mapu, ktorá bola
prílohou zmluvy o obchodnom zastúpení a z ktorej vyplývalo presne špecifikované územie, na ktorom
pôsobil žalovaný ako obchodný zástupca žalobcu. Žalovaný taktiež sám špecifikoval na pojednávaní

dňa 11.09.2014 predmetné územie. V zmysle právneho názoru okresného súdu v pôvodnom rozsudku,
v ktorom vykladal predmetnú zmluvu o obchodnom zastúpení ako celok, by teda práve toto dostatočne
špecifikovanéúzemie,naktoromžalovanýdlhérokypôsobil,malobyťajúzemím,naktorésavzťahovala
konkurenčná doložka, ktorá bola súčasťou predmetnej zmluvy. V napadnutom rozsudku však súd
prvého stupňa „prekvapivo zmenil svoj názor, keď v odôvodnení rozsudku uvádza, že v dohodnutej

konkurenčnej doložke absentuje akékoľvek územné vymedzenie, pričom v tejto konkurenčnej doložke
nie je podľa zmeneného názoru prvostupňového súdu vôbec zachytená vôľa vymedziť územie, na ktoré
sakonkurenčnádoložkavzťahuje,čojevrozporeajsvyslovenýmnázoromkrajskéhosúduvzrušujúcom
uznesení. Prvostupňový súd sa nestotožnil s našou argumentáciou, že pokiaľ konkurenčná doložka
vymedzuje zákaz konkurenčnej činnosti voči navrhovateľovi, tak je jednoznačne a nezameniteľne

vymedzené aj územie, na ktorom platí tento zákaz, nakoľko, pokiaľ by odporca mal vykonávať činnosť
konkurenčnú voči navrhovateľovi, musí pôsobiť na konkurenčnom území a taktiež s konkurenčným
tovarom. Súd sa s našou argumentáciou nestotožnil s odôvodnením, že časť konkurenčnej doložky
„ ...nesmie vykonávať prácu, ak z jej úmyslu vyplýva konkurencia pre zastúpeného.“ vymedzuje
okruh činností, na ktoré sa konkurenčná doložka vzťahuje, a tak nevymedzuje územie. Takýto názor

prvostupňového súdu je logicky aj právne nesprávny.“ Jedna časť písomného prejavu vôle konkurenčnej
doložky môže vymedziť aj viaceré podstatné náležitosti konkurenčnej doložky. Samotná skutočnosť,
že pokiaľ sú v jednej časti vymedzené zakázané činnosti neznamená, že v tej istej časti nemôže
byť vymedzené aj územie, na ktorom žalovaný nesmel vykonávať tieto činnosti, pokiaľ z písomného
prejavu takéto skutočnosti vyplývajú, čo uviedol už vo vyjadrení zo dňa 12.11.2012. Žalovaného zákaz

vykonávania práce sa vzťahuje iba na územie, na ktorom môže pôsobiť konkurenčne voči žalobcovi. Aby
žalovaný ako obchodný zástupca porušil dohodnutú konkurenčnú doložku, musí tak vykonávať prácu
nielen na jednoznačne vymedzenom území, ale súčasne musí túto prácu vykonávať s jednoznačne
určeným tovarom, a to tovarom, ktorý je zhodný alebo zameniteľný s tovarom ponúkaným žalobcom.
Zmluvné strany nemali záujem na určení územia výslovne vymedzeného napr. hranicami obcí, krajov

alebo hranicami štátov, kontinentov, nakoľko pokiaľ by boli určili územnú platnosť takýmto spôsobom,
tak práve v takomto prípade by dochádzalo k obmedzeniu žalovaného viac, ako vyžaduje potrebná
miera ochrany zastúpeného, a preto bolo vôľou zmluvných strán obmedziť pôsobenie žalovaného iba
na území, kde môže pôsobiť konkurenčne voči žalobcovi. Obchodný zákonník nevyžaduje, aby územiev konkurenčnej doložke bolo vymedzené iba geograficky, postačuje, keď je toto územie vymedzené
tak, aby nebolo zameniteľné s iným územím a aby ho bolo možné v konkrétnom prípade jednoznačne
vymedziť. Nie je možné, aby v konkrétnom prípade jedno územie bolo aj konkurenčné aj nekonkurenčné,

„čo vyplýva zo samotnej povahy konkurencie, a tak podľa nášho názoru územie, na ktorom nemal
pôsobiť odporca bolo presne špecifikované, aj keď v pôvodnom rozsudku toto nebolo stotožnené pre
tento konkrétny prípad s geografickým vymedzením územia.“ Žalobca pôsobí v oblasti železiarskeho a
priemyselného tovaru iba na území Slovenskej republiky, čo bolo a je žalovanému jednoznačne známe,
nakoľko pôsobil ako jeho obchodný zástupca. Aby teda žalovaný porušil konkurenčnú doložku, napr. v

oblasti železiarskeho a priemyselného tovaru, musel by svoju činnosť vykonávať na území Slovenskej
republiky, čo bolo pre žalovaného jednoznačné a známe, vzhľadom na jeho predchádzajúce pôsobenie
u žalobcu. Pokiaľ by žalovaný začal obchodovať so železiarskym alebo priemyselným tovarom napr. v
Českej republike, t.j. nie na území, kde by pôsobil konkurenčne voči žalobcovi, predmetnú konkurenčnú
doložku by neporušil. Aj z tohto jednoduchého príkladu podľa žalobcu jednoznačne vyplývalo, že zákaz
činnosti žalovaného dohodnutý v konkurenčnej doložke sa vzťahuje iba na jasne vymedzené územie,

známe obom účastníkom už v čase uzavretia zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 05.09.2006 a
aj neskôr, a to iba územie, na ktorom by žalovaný pôsobil konkurenčne. Pri inom tovare ponúkanom
žalovaným by žalobca taktiež mohol obdobne stotožniť vymedzené územie aj geograficky. Takisto
žalovanému konkurenčná doložka nijako nebránila pôsobiť na území Slovenskej republiky v oblasti
predaja tovaru, v ktorej žalobca nepôsobí, a tak by ani žalovaný nepôsobil konkurenčne voči žalobcovi,

a to aj na území Slovenskej republiky. Keďže však žalovaný priznal, že ponúkal tovar spoločnosti
REBIOP, s.r.o. ako jej obchodný zástupca tým istým zákazníkom, ktorým predával tovar pre žalobcu
ako jeho obchodný zástupca, tak z takéhoto konania jednoznačne vyplývala konkurenčná činnosť
žalovaného, a tak ďalšie dokazovanie, ktoré by ucelene pre každý prípad žalobcu geograficky stotožnilo
dohodnuté územie s územím vymedzeným geograficky, by bolo neúčelné. Takéto konanie žalovaného

bolo možné navyše kvalifikovať ako úmyselné konanie, nakoľko žalovaný vedel o konkurenčnej doložke
a o zákazoch či obmedzeniach z nej plynúcich, avšak i napriek tomu vedome túto doložku porušoval
tým, že predával a ponúkal klientom žalobcu ten istý tovar, avšak už ako obchodný zástupca inej
spoločnosti, a teda jednoznačne vedel, že „preťahuje“ klientov svojho pôvodného obchodného partnera
ku konkurencii a preto nemôže takéto jeho konanie, ktoré je nielen v rozpore s konkurenčnou doložkou,

ale aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, požívať právnu ochranu a už vôbec nie tak
neprimeranú ochranu, ktorá mu bola „prekvapivo“ poskytnutá napadnutým rozsudkom. Dôvodom pre
zamietnutie žaloby bola iba skutočnosť, že dojednaná konkurenčná doložka bola absolútne neplatným
právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu jej neurčitosti. Právny úkon je
neurčitý vtedy, ak zrozumiteľne vyjadrený obsah má také vecné nedostatky, že ich nemožno preklenúť

ani s použitím interpretačných pravidiel ustanovených v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 266
Obchodného zákonníka. Záveru okresného súdu o neurčitosti právneho úkonu musí preto predchádzať
aplikácia týchto interpretačných pravidiel zaväzujúcich na výklad právneho úkonu nielen podľa jeho
jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle a úmyslu konajúcich osôb zisťovaných tiež ich výsluchom
(RozsudokNSČRz23.01.2013,sp.zn.32Odo346/2002ainé,napr.ajtie,ktorésúuvedenévcitovanom

rozsudku).Súdprvéhostupňasatýmtovôbecneriadilavyslovilzáveroneurčitostikonkurenčnejdoložky
bez toho, že by sa vôbec pokúsil zmluvu vyložiť a bez toho, že by na výklad predmetnej zmluvy
použil zákonom určené výkladové pravidlá. Ani zákon, ako ani zmluvy nemožno nikdy vykladať len tým
spôsobom,žesavnichnachádzalento,čojevnichexplicitneuvedené.Takýtozužujúcivýkladprávnych
predpisov či právnych úkonov je neprípustný. Opakovane poukázal na to, že v pôvodnom rozsudku ten

istý okresný súd tieto pravidlá použil a dospel jednoznačne k platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení, a
aj jej časti - konkurenčnej doložky a krajský súd toto vo svojom zrušujúcom uznesení nikdy nespochybnil.
Základným interpretačným pravidlom v zmysle § 266 Obchodného zákonníka je, že prejav vôle sa
vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy
alebo jej musel byť známy. Pokiaľ je teda v zmluve stanovený zákaz akejkoľvek konkurenčnej činnosti

(práce, z ktorej úmyslu vyplýva konkurencia pre zastúpeného), tak tento zákaz sa vzťahuje na viacero
jednoznačne a určito vymedzených činností, pričom zákaz môže byť formulovaný aj takýmto spôsobom.
V takomto prípade nejde o neurčité vymedzenie, ale vymedzenie súhrnné, t.j. také, ktoré zahŕňa viacero
jednotlivých činností. Z formulácie konkurenčnej doložky, ako aj z toho, že táto bola obsahom zmluvy
o obchodnom zastúpení medzi účastníkmi tohto konania, možno jednoznačne dôvodiť, že úmyslom

žalobcu bolo prostredníctvom tohto zmluvného dojednania zamedziť tomu, aby jeho obchodný zástupca
po skončení svojej činnosti pre žalobcu prešiel ku konkurencii a previedol k nej aj všetkých zákazníkov,
s ktorými komunikoval a s ktorými kontakty získal vďaka činnosti vykonávanej pre žalobcu, z ktorého
dobrého obchodného mena a povesti jednoznačne profitoval žalovaný ako obchodný zástupca pri svojejčinnosti a budovaní si vzťahov ešte počas trvania záväzkovo-zmluvného vzťahu medzi ním a žalobcom
a samozrejme následne aj po jeho skončení, avšak v tomto čase už bol tento profit len prínosom pre
konkurenciu žalobcu. Na tomto prejave vôle žalobcu teda nie je nič neurčité a nejasné. Žalovaný porušil

konkurenčnú doložku tým, že ako obchodný zástupca konkurenčnej spoločnosti ponúkal ten istý tovar,
ktorý ponúkal ako obchodný zástupca žalobcu, a to tým istým zákazníkom, ktorým ponúkal tovar ako
obchodný zástupca žalobcu, t.j. na tom istom území ako žalobca, a teda vykonával konkurenčnú prácu
na geografickom aj tovarovom relevantnom trhu žalobcu, a to s kompletnými databázami dodávateľov,
odberateľov ako aj cenami celého sortimentu žalobcu, s ktorými informáciami seba ako aj spoločnosť

REBIOP, s.r.o. zjavne zvýhodňoval. Táto skutočnosť nebola v tomto konaní sporná, nakoľko žalovaný
na pojednávaní konanom dňa 13.12.2012 na priamu otázku právneho zástupcu žalobcu, či popiera
skutočnosť, že navštevuje tých istých zákazníkov, ako keď pôsobil ako obchodný zástupca u žalobcu
uviedol: „Čo sa týka tých kolíznych zákazníkov, teda tých ku ktorým som chodil aj v čase pôsobenia
u navrhovateľa aj teraz.... Kolízni zákazníci sú traja“. Vzhľadom na túto skutočnosť boli podľa žalobcu
akékoľvek výhrady žalovaného k nejasnosti, či neurčitosti konkurenčnej doložky irelevantné, keďže

žalovaný vykonával činnosť, pri ktorej využíval obchodné tajomstvo žalobcu, doslova „podliezal ceny“ a
„odlákaval“ klientov žalobcu k jeho priamemu konkurentovi, z čoho musí byť alebo minimálne malo byť
žalovanémuzrejmé,žeporušujedojednanúkonkurenčnúdoložku,t.j.žejednoznačnevykonávačinnosť,
z ktorej úmyslu vyplýva konkurencia pre žalobcu, ktorú sa zaviazal nevykonávať. Nakoľko v tomto
konaní nebola sporná skutočnosť, že žalovaný navštevuje ako obchodný zástupca priameho konkurenta

žalobcu - spoločnosti REBIOP, s.r.o. tých istých zákazníkov, ako navštevoval v čase pôsobenia u
žalobcu, logicky nie je sporná ani skutočnosť, že pôsobil aj na tom istom území ako pôsobil u žalobcu, t.j.,
že vykonáva činnosť, ktorá znamená konkurenciu pre žalobcu. Už zo samotného vyjadrenia žalovaného
o tom, že sa jedná o „kolíznych“ zákazníkov vyplýva, že žalovanému je obsah konkurenčnej doložky,
ako aj zákazy z nej plynúce, dobre známy, jasný a zrozumiteľný, a teda neobstojí záver súdu prvého

stupňa o tom, že je táto doložka pre svoju neurčitosť neplatná, otázku jej určitosti nemôže súd vykladať
podľa svojho subjektívneho názoru, ale podľa toho, či je predmetná doložka dostatočne určitá a jasná
účastníkom zmluvy, ktorí ju uzavreli. Pokiaľ súd prvého stupňa uviedol, že vymedzenie činností je
široké a neurčité, tak podľa žalobcu sa tieto dve možnosti vylučujú. Pokiaľ je niečo neurčité, t.j., prejav
nevyjadruje určitú vôľu, po obsahovej stránke neurčiteľnú, nie je nám zrejmé, ako mohol súd prvého

stupňa stanoviť, že činnosti sú určené príliš široko. V tomto prípade bol jasne, určite a zrozumiteľne
stanovený zákaz viacerých činností, ktoré boli formulované širšie ako predmet činnosti žalovaného na
základe zmluvy o obchodnom zastúpení, ale v rámci § 672a Obchodného zákonníka. Okresný súd
správne posúdil, že zmluvné strany si v konkurenčnej doložke dohodli práve druhú alternatívu, ktorú
pripúšťa Obchodný zákonník, a to že obchodný zástupca a zastúpený sa môžu dohodnúť aj na zákaze

inej činnosti, ako činnosti na určenom území alebo voči určenému okruhu zákazníkov na tomto území,
ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia. Obchodný zástupca a zastúpený sa však môžu v tomto
prípade dohodnúť na tejto inej činnosti iba vtedy, ak spĺňa kritérium, ktoré kogentne stanovuje Obchodný
zákonník, a to že musí ísť o činnosť, ktorá má súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného. V inom
prípade by išlo o zákaz činnosti v rozpore s § 672a Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník však

v tomto rozsahu nestanovuje žiadne ďalšie obmedzenia zákazu činnosti obchodného zástupcu, a tak
pripúšťa možnosť zmluvných strán dohodnúť sa na zákaze aj viacerých alebo aj všetkých činností,
ktoré majú súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného. Zákon teda presne a určito vymedzuje svoje
kritérium pre posudzovanie primeranosti zákazu činnosti obchodného zástupcu, tak aby tento zákaz
bol v priamej súvislosti s potrebnou ochranou zastúpeného. Pokiaľ sa zmluvné strany rozhodli, že si

dojednajú zákaz na všetky činnosti, ktoré majú súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného, t.j. majú
konkurenčný charakter, tak Obchodný zákonník takéto dojednanie nezakazuje, ale explicitne pripúšťa.
V tomto konkrétnom prípade sa rozhodli zmluvné strany práve takúto možnosť využiť. Pokiaľ následne
súd prvého stupňa dospel k tomu, že takéto dojednanie je neurčité, tak inými slovami vyslovil aj to,
že predmetné ustanovenie Obchodného zákonníka je v predmetnej časti neurčité, a teda by nevedel

posúdiť, pokiaľ by si dohodli zmluvné strany inak formulovanú činnosť, ktoré konkrétne činnosti sú
považované ešte za činnosti, ktoré majú súťažnú alebo inak povedané konkurenčnú povahu voči
podnikaniu zastúpeného. Pokiaľ sa teda zmluvné strany dohodnú na zákaze všetkých činností, ktoré
majú konkurenčnú povahu voči podnikaniu zastúpeného, tak je dostatočne určité, čo sa rozumie takýmto
zákazom. Bližšia konkretizácia explicitným vyjadrením, čo sa rozumie pod konkurenčnou činnosťou,

by v tomto konkrétnom prípade bola neúčelná a v praxi len veľmi ťažko dosiahnuteľná. Napríklad pri
špecifikácii tovaru, s ktorým žalobca podniká, a ktorého objednávky žalovaný ako obchodný zástupca
zabezpečoval, tento tovar predstavuje rozsahovo tisíce položiek, ktoré by museli byť obsiahnuté v
zmluve jednak pri samotnom vymedzení činnosti žalovaného a jednak aj pri konkurenčnej doložke.Žalovaný sám mohol posúdiť, či je činnosť, ktorú ide vykonávať, činnosť konkurenčná voči žalobcovi
alebo nie, a tak či túto činnosť môže vykonávať. Činnosť, ktorú vykonával žalovaný, ktorá nebola
sporná, bola jednoznačne konkurenčná voči žalobcovi, a tak žalovaný podľa žalobcu jednoznačne

porušil konkurenčnú doložku a o tejto skutočnosti žalovaný musel vedieť a podľa žalobcu aj vedel.

V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
konštatoval, že konkurenčnou činnosťou môže byť akákoľvek činnosť v súvislosti s predmetom
podnikania zastúpeného, resp. v rovnakom predmete podnikania ako má zastúpený, ktorý podľa výpisu

zo živnostenského registra vykonáva obchodnú činnosť v oblasti širokého spektra tovaru, pričom
z konkurenčnej doložky nevyplýva, že by malo ísť len o prácu „s tovarom“, ktorá predstavuje len
jeden z predmetov podnikania žalobcu, pričom z obsahu predmetu podnikania v zmysle výpisu zo
živnostenského registra nevyplývalo, že by pôsobil žalobca len v oblasti železiarskeho a priemyselného
tovaruarovnakozpredmetuzmluvyoobchodnomzastúpenívrátanekonkurenčnejdoložkynevyplývalo,
že by sa týkali len takto vymedzeného tovaru, tak súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ okresný
súd pri určovaní predmetu podnikania žalobcu vychádzal iba zo zápisov predmetov činností zapísaných
v živnostenskom registri, tak okresný súd musel dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca
nepôsobil v relevantnom čase vo všetkých predmetoch podnikania zapísaných v živnostenskom

registri, a takúto skutočnosť ani jeden z účastníkov konania netvrdil. Pokiaľ má žalobca zapísané v
živnostenskomregistriniektorépredmetypodnikania,neznamenátoautomaticky,ževrelevantnomčase
vo všetkých zapísaných predmetoch podnikania aj skutočne pôsobil. Žalobca už v žalobe odkazoval a
súčasne navrhoval okresnému súdu, aby vykonal dôkaz oboznámením sa s internetovými stránkami
žalobcu a spoločnosti REBIOP, s.r.o., z ktorých rozsah podnikania žalobcu a spoločnosti REBIOP,

s.r.o. vyplýva jednoznačne, pričom odráža aktuálny stav. Okresný súd však tieto dôkazy nevykonal, ani
nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo tieto dôkazy nevykonal, a aj z tohto dôvodu dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam o rozsahu predmetu činnosti podnikania jednak žalobcu, ale pravdepodobne
aj spoločnosti REBIOP, s.r.o., pričom vychádzal iba z výpisu zo živnostenského registra a nie zo
skutočného stavu veci, aj keď na preukázanie skutočného rozsahu predmetu podnikania boli navrhnuté

dôkazy.

Žalobca v odvolaní zdôraznil, že súd prvého stupňa postupoval nesprávne, pokiaľ nevykladal zmluvu o
obchodnom zastúpení ako celok, ale z jej kontextu vytrhol len konkurenčnú doložku, ktorá však bola a je
súčasťou platne a účinne uzavretej zmluvy. Pokiaľ by okresný súd postupoval pri jej výklade dôsledne a

v kontexte celej uzavretej zmluvy medzi účastníkmi konania, musel by dospieť k záveru, že zo zmluvy o
obchodnom zastúpení vyplývalo, že žalovaný zabezpečoval objednávky tovaru na vymedzenom území,
pričom v zmysle čl. IV. tejto zmluvy bol v objednávke uvedený aj objednávací kód tovaru, popis tovaru a
v zmysle čl. V. tento tovar určený objednávacími kódmi žalovaný ponúkal v cenách uvedených, či už v
aktuálnych ponukových listoch žalobcu, cenníkoch alebo na internetovej stránke zastúpeného, z čoho

taktiež vyplývalo, že žalovaný musel tieto skutočnosti poznať a tieto bolo potrebné ďalej zohľadňovať
ako okolnosti žalovanému dôverne známe pri rozhodovaní okresného súdu o určitosti konkurenčnej
doložky. Z tohto je možné jednoznačne odvodiť, že žalovaný ponúkal iba tovar uvedený v cenníkoch
alebo na internetovej stránke (musel ponúkať tovar v určenej cene). Samozrejme, že v zmluve nie je
dopodrobna špecifikovaný predmet činnosti žalovaného s uvedením konkrétneho tovaru, ktorý žalovaný

mal v zmysle tejto zmluvy ponúkať alebo iných kritérií, nakoľko žalovaný tento tovar dôsledne poznal,
tento sa v rámci dlhoročnej činnosti žalovaného čiastočne aj menil, žalovaný ho mal špecifikovaný v
aktuálnych ponukových listoch a v neposlednom rade aj na internetovej stránke žalobcu, ktoré zahŕňali
celýpredmetpodnikaniažalobcu.Pokiaľtedasúdprvéhostupňahodnotilajpredmetčinnostižalovaného
a aj predmet konkurenčnej doložky ako nedostatočne špecifikovaný, nedostatočne vymedzený, tak

takýto záver považoval za nesprávny. Žalovaný túto činnosť roky vykonával, roky vedel s akým tovarom
žalobca podniká, objednávky tohto tovaru zabezpečoval a poberal za zabezpečovanie tohto tovaru
príslušnú odmenu a v tejto súvislosti odkazoval na ďalšie základné výkladové pravidlo obsiahnuté v
§ 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri výklade vôle sa vezme náležitý zreteľ na
všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany

medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. Pokiaľ sa
teda žalovaný mal zdržať konkurenčného konania voči žalobcovi, tak presne vedel, v oblasti akého
druhu tovaru, akým zákazníkom, na akom území bude pôsobiť konkurenčne, a ktoré konkrétne činnosti
budú mať konkurenčnú povahu voči podnikaniu zastúpeného, nakoľko presne poznal rozsah podnikaniažalobcu, čo vyplývalo aj zo samotnej zmluvy o obchodnom zastúpení. Zmluva o obchodnom zastúpení
a aj jej časť - konkurenčná doložka bola podľa žalobcu dostatočne jasná, určitá a zrozumiteľná, a to
hlavne účastníkom tohto konania, a teda zmluvným stranám, čo je pre meritórne rozhodnutie podstatné.

Žalovaný ani pri uzavretí zmluvy so žalobcom, ako ani nikdy počas trvania ich zmluvného vzťahu,
nenamietal, že tomuto ustanoveniu zmluvy nerozumie, že nesúhlasí s tým, aby toto bolo súčasťou
zmluvy, že nevie, čo z neho vyplýva, resp. že požaduje toto pre jeho nejasnosť zo zmluvy vylúčiť
alebo formulovať jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Pokiaľ aj okresný súd dospel právne, podľa žalobcu,
nesprávne k tomu, že konkurenčná doložka neobsahuje niektoré podstatné náležitosti ustanovené §

672a Obchodného zákonníka, tak nesprávne dospel aj k právnym následkom týchto skutočností, a to
absolútnej neplatnosti konkurenčnej doložky. Z § 672a Obchodného zákonníka podľa okresného
súdu vyplývajú okrem iných ako podstatné náležitosti konkurenčnej doložky aj vymedzenie územia, na
ktoré sa vzťahuje zákaz a aj potreba presného podrobného užšie vymedzeného špecifikovania činností,
na ktoré sa vzťahuje zákaz obsiahnutý v konkurenčnej doložke. Pokiaľ okresný súd síce nesprávne
dospel k záveru, že vymedzenie územia ako jedna podstatná náležitosť absentuje, ale správne podľa

§ 267 ods. 1 Obchodného zákonníka skúmal, či je tento dôvod neplatnosti na ochranu iba žalovaného,
nebolo žalobcovi zrejmé, prečo pri druhej podstatnej náležitosti - užšom vymedzení činností zakázaných
obchodnému zástupcovi, súd prvého stupňa k záveru o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, t.j. že
dôvod neplatnosti pri druhej podstatnej náležitosti nie je stanovený na ochranu iba žalovaného. Okresný
súd v tejto časti svoj rozsudok absolútne neodôvodnil a súčasne v tejto časti taktiež nesprávne právne

posúdil. Podstatná náležitosť v zmysle v § 672a Obchodného zákonníka je ustanovená výlučne na
ochranu obchodného zástupcu, nakoľko sa ňou obmedzuje možný rozsah zákazu činnosti obchodného
zástupcu, a tak neplatnosť z dôvodu širokého vymedzenia činností obchodného zástupcu (nad rozsah
povolená § 672a Obchodného zákonníka), ktoré sa mu konkurenčnou doložkou zakazujú, je neplatnosť
právneho úkonu ustanovená výlučne na ochranu obchodného zástupcu, ktorý v prípade, ak sa dovolá

tejto neplatnosti, nemusí tento širší zákaz plniť a súd ho môže v zmysle § 672a ods. 2 Obchodného
zákonníka obmedziť. Právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa však premlčí vo
všeobecnej premlčacej lehote, a tak ako okresný súd dospel k premlčaniu tohto práva vo vzťahu k
absentujúcemu vymedzeniu územia, mal okresný súd dospieť k premlčaniu tohto práva aj vo vzťahu
k druhej podstatnej náležitosti konkurenčnej doložky, a to potrebe užšieho vymedzenia zakázaných

činností. „Iba pre presnosť zdôrazňujeme, že zotrvávame na to, že v tomto prípade bola konkurenčná
doložka dojednaná v súlade s § 672a Obchodného zákonníka v celom rozsahu.“ „Taktiež máme za
to, že súd rozhodol o trovách konania v rozpore s ustanovením § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého
úspešnému účastníkovi patrí právo na náhradu iba účelne vynaložených trov. Podľa nášho názoru súd
sa týmto ustanovením dôsledne neriadil, keď neskúmal účelnosť trov právneho zastúpenia v súvislosti

s cestovaním právneho zástupcu odporcu z Bratislavy do Žiliny a späť. Odporca s miestom podnikania
v Žiline, v konaní proti navrhovateľovi zo Žiliny, v rámci konania na Okresnom súde Žilina a Krajskom
súde Žilina nemôže byť účelne zastúpený právnym zástupcom z Bratislavy. Odporca má síce právo
zvoliť si zástupcu aj z iného mesta, ale pri tejto voľbe by mal posúdiť aj účelnosť vynaložených trov
spojených s cestovaním, a v prípade ak sa rozhodne zvoliť si zástupcu neúčelne znášať v tejto časti

trovy.“ Navrhol „Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu, aby rozsudok Okresného súdu Žilina,
č.k. 20Cb/69/2012-134 zo dňa 11.09.2014 zmenil, a to tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a zaviaže
odporcu na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania“.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní právneho zástupcu, v ktorom

uviedol, že „ v plnom rozsahu odmieta odvolacie dôvody uvedené v Odvolaní navrhovateľa a má za to,
že súd prvého stupňa sa v Rozsudku vecne správne a logicky vysporiadal s vykonanými dôkazmi a na
takto zistený skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia.“ Podstatné náležitosti konkurenčnej
doložky v zmluve o obchodnom zastúpení vyplývajú priamo z kogentného § 672a Obchodného
zákonníka. Sú nimi písomná forma, vymedzenie platnosti pre určitú dobu (najdlhšie 2 roky), vymedzenie

platnosti pre konkrétne územie alebo voči stanovenému okruhu osôb na tomto území, dostatočne
a jasne uvedený zákaz konkrétnej činnosti obchodného zástupcu v priamej súvislosti s ochranou
záujmov zastúpeného. Žalobca nevymedzil územnú platnosť tejto konkurenčnej doložky, čo spôsobuje
jej neplatnosť. Vymedzenie územnej platnosti konkurenčnej doložky je zákonnou náležitosťou, ktorá má
chrániť obchodného zástupcu (ochrana práva podnikať a pracovať). V tomto prípade ide o relatívnu

neplatnosť konkurenčnej doložky, ktorej sa žalovaný dovolával (pre neurčenie jej územnej platnosti).
Odhliadnuc od vznesenej námietky relatívnej neplatnosti konkurenčnej doložky, žalovaný namietal
jej absolútnu neplatnosť aj pre rozpor s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý na platnosť
právneho úkonu, pod hrozbou jeho neplatnosti, stanovuje, že právny úkon musí byť urobený slobodne,vážne, určite a zrozumiteľne. Žalovanému nebolo zrejmé, na ktoré konkrétne územie sa mal zákaz
konkurencie vzťahovať, pričom podľa jeho vyjadrenia na pojednávaní samotnú konkurenčnú doložku
chápal ako formalitu. Ďalšou zákonnou náležitosťou konkurenčnej doložky je vymedzenie rozsahu

činností, ktoré majú byť postihnuté zákazom konkurencie. V dojednanej konkurenčnej doložke neboli
presne špecifikované činnosti, ktoré majú byť predmetom tejto konkurenčnej doložky. V bode 10 čl.
VII Zmluvy o obchodnom zastúpení sa zužujúcim spôsobom uvádza, že by malo ísť o „prácu, pre
seba alebo inú firmu, ak z jej úmyslu vyplýva konkurencia pre zastúpeného“. Takéto ustanovenie je
všeobecné, neurčité, a teda aj celé dojednanie konkurenčnej doložky je absolútne neplatné podľa §

37 Občianskeho zákonníka. Zo samotnej formulácie bodu 10 čl. VII Zmluvy o obchodnom zastúpení
vyplýva, že nemalo ísť o všetky činnosti ktoré boli predmetom Zmluvy o obchodnom zastúpení, ale len
o tie, ktoré mali mať konkurenčný charakter. Spôsob určenia konkurenčných činností nebol v Zmluve o
obchodnom zastúpení vôbec definovaný. Ustanovenie § 672a Obchodného zákonníka je obsiahnuté v §
263 ods. 1 Obchodného zákonníka medzi explicitne uvedenými ustanoveniami Obchodného zákonníka,
od ktorých sa zmluvné strany nemôžu odchýliť. Ak by sa od takýchto ustanovení odchýlili, porušili by §

263 ods. 1 a takéto dojednanie by bolo neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca si v tomto
súdnom konaní uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Z uvedeného dôvodu okresný súd musel
skúmať, či zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute je platne dojednané, teda či spĺňa náležitosti § 544
Občianskeho zákonníka. Z bodu 10 čl. VII. zmluvy o obchodnom zastúpení nie je zrejmé, akú presne
špecifikovanú, nezameniteľnú povinnosť nesmel obchodný zástupca pod hrozbou zaplatenia zmluvnej

pokuty porušiť. V zmluve nebolo žiadnym spôsobom vysvetlené či definované, ktorý druh práce môže
mať konkurenčných charakter a zároveň nebolo špecifikované, akým spôsobom sa má hodnotiť „úmysel
práce“. Podľa uvedeného ustanovenia zmluvy neboli hrozbou zmluvnej pokuty postihnuté všetky práce,
ale len tie práce, z ktorých úmyslu mala vyplývať konkurencia pre zastúpeného. Úmysel je subjektívnou
stránkou konania zmluvnej strany a zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že

úmyslom žalovaného bola konkurencia pre žalobcu. Žalovaný len realizoval jeho ústavné právo
garantované v čl. 35 ods. 3 Ústavy SR, a to bez úmyslu konkurovať žalobcovi, „chcel len svojou prácou
si zabezpečoval“ ekonomické prostriedky na svoju existenciu a uspokojovanie jeho hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych potrieb. Požiadavka na určitosť právnej povinnosti, ktorej porušenie má byť
sankcionované zmluvnou pokutou, vychádza aj zo súdnej praxe, pričom „Zmluvná pokuta je jedným

z právnych prostriedkov slúžiacim na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v
ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty,
okrempísomnejformy,vymedzeniezmluvnejpovinnosti,ktorámábyťtaktozabezpečenáajednoznačnú
dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 5Obdo/11/2008, zo dňa 11. decembra 2008) „Zmluvnú pokutu možno podľa § 544 ods. 1 a

2 Obchodného zákonníka dohodnúť len písomne. V dohode musia byť dostatočne určito opísané
(ustanovené) povinnosti, ktoré majú byť v prípade ich porušenia, zabezpečené zmluvnou pokutou, a
dohodnutá výška zmluvnej pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Ak sa má zmluvná pokuta podľa
dohody vzťahovať na „hrubé porušenie zmluvného vzťahu“, z týchto slov nemožno bez ďalšieho vyvodiť,
ktoré konkrétne povinnosti zo zmluvného vzťahu, prípadne ich určitý súbor, majú byť zabezpečené

zmluvnou pokutou. Ak nie je zároveň bližšie špecifikované, čo sa rozumie hrubým porušením zmluvného
vzťahu, resp. povinnosti, takáto dohoda nespĺňa podmienky ustanovenia § 544 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a preto je neplatná.“ (záver Najvyššieho súdu ČR v rozsudku sp.zn. 2 Odon 90/97).
Žalovaný uviedol, že odvolací súd by mal potvrdiť správnosť právneho názoru súdu prvého stupňa,
keď rozsudkom žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nepriznal. Žalobca neuniesol dôkazné

bremeno a súdu prvého stupňa nebol schopný konkrétnymi dôkazmi preukázať, na ktoré presne
špecifikované územie sa mala konkurenčná doložka vzťahovať a ktoré presne špecifikované činnosti
mali byť predmetom zákazu konkurencie. „Odporca“ (správne má byť žalobca) vo svojom odvolaní len
všeobecným nekonkrétnym spôsobom opakuje, že územný rozsah a predmet konkurenčnej doložky
mali účastníci zmluvného vzťahu poznať a dodržiavať ho. „Krajský súd v Žiline svojím Uznesením č.k.

14Cob/70/2013 prikázal súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie potrebné pre rozhodnutie vo veci,
no napriek takejto požiadavke odvolacieho súdu navrhovateľ žiadnym relevantným dôkazom nedoplnil
dokazovanie a teda nemohol mať ani úspech v tomto súdnom konaní.“ Navrhol, aby odvolací súd v
zmysle § 219 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému priznal nárok na
trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/353/2014-177 zo dňa 09.12.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského

súdu zo dňa 09.12.2015 (č.l. 178 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania

dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobe nevyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení

s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať

cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci

uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
povinnosti uložiť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 16.596,96 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v
odôvodnenínapadnutéhorozsudkuvyložil,ktoréskutočnostimalpreukázané,ktorénie,oktoréskutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky
nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový

stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
30.10.2014 (č.l. 149 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd dospel k

záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne vec posúdil, neúplne zistil skutkový stav
veci, nevykonal navrhnuté dôkazy na preukázanie zistenia rozhodujúcich skutočností, teda že boli dané

odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f) OSP. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami
žalobcu považuje krajský súd za podstatné poukázať najmä na to, že za skutkové vady je potrebné
považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávnehoskutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého
z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba
rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením

veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval
príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu
normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Na základe odvolacích dôvodov žalobcu napriek tomu, že krajský súd sa stotožnil so závermi súdu
prvého stupňa cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP, považuje krajský súd za podstatné vyjadriť sa k niektorým
odvolacím dôvodom, ktoré boli uvádzané žalobcom v odvolaní, v podrobnostiach a v ďalšom však
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

Žalobca v odvolaní primárne namietal, že okresný súd „prekvapivo zmenil svoje rozhodnutie“ a žalobu

zamietol, pričom neboli tvrdené žiadne nové zásadné skutočnosti, ktoré by mali viesť k úplne opačnému
právnemu názoru, ako už raz okresný súd vyslovil v tejto veci, pričom krajský súd v zrušujúcom
rozhodnutí nevyslovil právny názor, z ktorého by vyplývalo, že právny názoru súdu prvého stupňa
bol nesprávny. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalobcu v odvolaní považuje krajský súd za
podstatné poukázať na závery vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.01.2014,

z č.l. 101 rub spisu, v ktorom krajský súd konštatoval „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však
podľa zistení krajského súdu nie je zrejmé, ktoré konkrétne územie, malo byť tým územím, na ktoré sa
vzťahuje konkurenčná doložka“. Krajský súd konštatoval ďalej, že „napriek týmto záverom však okresný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presne nešpecifikoval, nekonkretizoval a ani nevymedzil
územie, ktoré malo byť predmetnou konkurenčnou doložkou postihnuté. Preto záver okresného súdu

v tejto rovine nebolo možné vyhodnotiť inak, len ako záver predčasný, keďže nie je zrejmé, ktoré
konkrétne skutočnosti geografického vymedzenia územia, boli podľa okresného súdu rozhodujúce a
určujúce, tak aby toto územie nebolo možné zameniť s iným území, ale aby ho bolo možné i konkrétne
stotožniť s konkrétne vymedzeným územím“, z ktorých citovaných záverov podľa krajského súdu nie
je možné konštatovať totožné závery ako tie, ktoré boli uvádzané žalobcom v odvolaní. Vzhľadom

na túto odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorú odvolací súd vyhodnotil ako argumentáciu bez právnej
relevancie vo vzťahu k vecnej správnosti napadnutého rozsudku, sa javí ako nevyhnutné zdôrazniť, že i
sám žalobca v konečnom dôsledku v odvolaní vo väzbe práve na túto odvolaciu argumentáciu nakoniec
predsa uvádzal, že „Dôvodom pre zamietnutie návrhu bola iba skutočnosť, že dojednaná konkurenčná
doložka bola absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu

jej neurčitosti“, tak bez ďalšieho nie je zrejmé, čo uvedeným odvolacím dôvodom žalobca sledoval.
Zároveň žalobca poukázal „na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.01.2013
sp.zn. 32Odo 346 2002 a iné“ a vyčítal okresnému súdu, že vyslovil záver o neurčitosti konkurenčnej
doložky bez toho, aby sa vôbec pokúsil zmluvu vyložiť a bez toho, že by na výklad predmetnej zmluvy
použil zákonom určené výkladové pravidlá. Zdôraznil, že podľa jeho záverov je možné predmetný

zákaz formulovať tak, ako bol formulovaný v predmetnej zmluve a konštatoval, že úmyslom žalobcu
bolo prostredníctvom tohto zmluvného dojednania zamedziť tomu, aby jeho obchodný zástupca po
skončení svojej činnosti pre žalobcu prešiel ku konkurencii a previedol k nej aj všetkých zákazníkov, s
ktorými komunikoval a s ktorými kontakty získal vďaka činnosti pre žalobcu. Venoval pozornosť výkladu
termínu kolízni zákazníci. Mal za to, že predmetné zmluvné ustanovenie je „jasne, určite a zrozumiteľne

stanovený zákaz viacerých činností, ktoré boli formulované širšie ako predmet činnosti, na základe
zmluvy o obchodnom zastúpení“. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalobcu v odvolaní považuje
krajský súd za podstatné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a uviesť,
že sa cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval,
že požiadavka určitosti vymedzenia zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou súvisí aj s

otázkou právnej istoty zmluvných strán, ktorým musí byť už v čase dojednania zmluvnej pokuty zrejmé,
aké konkrétne konanie bude považované za porušenie zmluvnej povinnosti a založí nárok druhej strany
na uplatnenie dojednanej zmluvnej pokuty. Určité vymedzenie činnosti, na ktorú sa konkurenčná doložka
vzťahuje, je nevyhnutné aj preto, aby súd mohol posúdiť primeranosť konkurenčnej doložky z hľadiska
zabezpečenia rovnováhy vzájomných práv, a teda ochrany záujmov na strane zastúpeného vo vzťahu k

obmedzeniuobchodnéhozástupcuvprávepodnikaťalebovykonávaťinúzárobkovúčinnosť.Vsúvislosti
s uvedenými závermi okresného súdu krajský súd považuje za podstatné na tomto mieste citovať
predmetný článok zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 5. septembra 2016, článok VIII. bod 10.
„Obchodný zástupca nesmie počas platnosti tejto zmluvy ako aj po dobu 24 mesiacov po jej skončení,vykonávať prácu pre seba alebo inú firmu, ak z jej úmyslu vyplýva konkurencia pre zastúpeného.
Porušenie tohto ustanovenia má za následok okamžité zrušenie zmluvy, ak je platná, a pokutu vo výške
500 000,- Sk, ktorú je obchodný zástupca povinný zaplatiť zastúpenému. Plnenie peňažnej pokuty však

nebráni zastúpenému ak došlo k majetkovej alebo inej ujme podstatne vyššieho rozsahu domáhať sa
svojich právom chránených záujmov cestou súdu“. Okresný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval,
že v konkrétnej konkurenčnej doložke, ktorá bola dojednaná medzi účastníkmi konania, takéto určité
vymedzenie absentuje, nakoľko nie je zrejmé, akú konkrétnu prácu, z ktorej vyplýva konkurencia pre
zastúpeného, nesmie obchodný zástupca vykonávať, či sa táto konkurencia má vzťahovať len na

predmet samotného obchodného zastúpenia alebo na celý predmet podnikania žalobcu, ktorý predsa
je podstatne širší, ako bol podľa vyjadrenia účastníkov predmet obchodného zastúpenia. V rámci
napadnutého rozhodnutia okresný súd správne, napriek odvolacím námietkam žalobcu, vyhodnocoval
predmetnú konkurenčnú doložku v rámci aplikovanej obrany žalovaného a konštatoval, že predmet
obchodného zastúpenia v zmluve o obchodnom zastúpení konkrétne špecifikovaný nebol, nakoľko
bol definovaný slovným spojením o objednávkach tovaru bez ich bližšej špecifikácie. Krajský súd v

tomto smere len primerane a podporne pripomína, a to z eurokonformného prístupu, na závery, s
ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých „Konkurenční doložka musí být dohodnuta v písemné formě,
musí být vymezena pro konkrétní území nebo vůči stanovenému okruhu osob na tomto území a
musí obsahovat dostatečně konkrétní a přiměřeně vymezený zákaz činnosti obchodního zástupce v
přímé souvislosti s ochranou zájmů zastoupeného. Přitom vymezení územního rozsahu, pro nějž se

sjednávaná konkurenční doložka, a pro který tedy zákaz konkurence platí, je podstatnou náležitostí
konkurenční doložky, jejíž absence způsobuje její neplatnost. (uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky 32 Cdo 4591/2009 z 26 září 2011). Žalobca dovodzoval určitosť konkurenčnej doložky v časti
činnosti žalovaného s argumentáciou, že žalovaný zabezpečoval objednávky tovaru na vymedzenom
území, tento tovar ponúkal v cenách uvedených v aktuálnych produktových listoch, musel poznať

rozhodné skutočnosti, čo bolo potrebné zohľadňovať ako okolnosti žalovanému dôverne známe
„Odporca túto činnosť roky vykonával, roky vedel s akým tovarom navrhovateľ podniká, objednávky
tohto tovaru zabezpečoval a poberal za zabezpečovanie tohto tovaru príslušnú odmenu, a v tejto
súvislosti odkazujeme na ďalšie základné výkladové pravidlo obsiahnuté v § 266 ods. 3 Obchodného
zákonníka“. Uvedená argumentácia žalobcu však nemala vplyv na závery okresného súdu, ktoré krajský

súd vyhodnotil ako vecne správne. Je zrejmé, že okresný súd správnosť svojich záverov dotvrdzoval
poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 23 Cdo 3859/2009 „ak je zo zmluvy o
obchodnom zastúpení zrejmé, akú činnosť obchodný zástupca vykonáva, nie je nevyhnutné túto činnosť
ďalej špecifikovať v konkurenčnej doložke a možno odkázať na obsah zmluvy o obchodnom zastúpení.
Ak však nie je možné z obsahu zmluvy o obchodnom zastúpení vyvodiť, akú konkrétnu činnosť (pre aký

sortiment tovaru) nie je obchodný zástupca oprávnený vykonávať, je konkurenčná doložka neurčitá a
z tohto dôvodu absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Krajský súd považuje
za podstatné len primerane a podporne a z eurokonformného prístupu poukázať i na rozhodnutie
NajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.23Cdo4192/2008zodňa25.februára2011,zktoréhovyplýva
okrem iného „Je případné poukázat i na Komentář k Obchodnímu zákoníku, I. Štenglová, S. Plíva, M.

Tomsa a kol, C.H.BECK, 12. vydání, r. 2009, str. 1206, v němž autoři přijali právní názor, že konkurenční
doložka nesmí být nepřiměřená, nesmí omezovat činnost zavázaného konkurenční doložkou více, než
odpovídá pravidlům poctivého obchodního styku, a že v případe pochybností o její přiměřenosti je dáno
právo soudu takovou konkurenční doložku omezit nebo prohlásit za neplatnou.“

Ani vzhľadom na argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní nebol podľa krajského súdu priestor
na odklon od záverov súdu prvého stupňa. Je zrejmé, že okresný súd v rámci svojho rozhodnutia
dostatočným spôsobom odôvodnil závery o absolútnej neplatnosti predmetného zmluvného dojednania
v zmluve o obchodnom zastúpení a pokiaľ i žalobca argumentoval skutočnosťami potreby aplikácie
postupu daného pri tvrdenej relatívnej neplatnosti, z ktorého vyvodzoval uplynutie premlčacej lehoty,

ku ktorej okresný súd dospel vo vzťahu k absentujúcemu vymedzeniu územia, z ktorého dôvodu mal
podľa žalobcu dospieť i k premlčaniu vo vzťahu k druhej podstatnej náležitosti konkurenčnej doložky,
a to v rovine potreby užšieho vymedzenia zakázaných činností, tak krajský súd sa nemohol stotožniť
s uvedenou argumentáciou žalobcu, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu, ktoré je v tejto rovine dostatočné a opätovne krajský súd, tak ako už súd

prvého stupňa vzhľadom na eurokonformný prístup v rovine dotvrdenia správnosti prijatých záverov
poukazuje primerane na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23 Cdo 3859/2009 vo
väzbe na skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa.Ak okresný súd nevyhovel návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania, tak ako namietal žalobca v
odvolaní, „aby vykonal dôkaz oboznámením sa s internetovými stránkami navrhovateľa a spoločnosti
REBIOP, s.r.o., z ktorých rozsah podnikania navrhovateľa a spoločnosti REBIOP, s.r.o. vyplýva

jednoznačne, pričom odráža aktuálny stav. Súd však tieto dôkazy nevykonal, ani nijakým spôsobom
neodôvodnil, prečo tieto dôkazy nevykonal, a aj z tohto dôvodu dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam o rozsahu predmetu činnosti podnikania jednak navrhovateľa, ale pravdepodobne aj
spoločnosti REBIOP, s.r.o., pričom vychádzal iba z výpisu zo živnostenského registra a nie zo
skutočného stavu veci, aj keď na preukázanie skutočného rozsahu predmetu podnikania boli navrhnuté

dôkazy“, tak potom práve vo väzbe na ďalšie odôvodnenie okresného súdu v napadnutom rozsudku
krajský súd poukazuje na to, že rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný
a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom
rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd správne aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci
dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne
súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti

ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s
touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne
vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie

NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa podľa
krajského súdu nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade
s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery. K nevykonaniu dôkazov navrhnutých
žalobcom krajský súd poukazuje na závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou

účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.
Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na
vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo
smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť, že okresný súd

a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené účastníkom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv“. Krajský súd akcentuje, že nevykonaniu
navrhnutých dôkazov žalobcom predchádzala racionálna úvaha prvostupňového súdu vychádzajúca z
priebehu konania a stavu dokazovania. Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko,čovyšlozakonanianajavo,včítanetoho,čouviedliúčastníci(§132O.s.p.).Hodnotenímdôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada

voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K
úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že

žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému
dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej
činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne
odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne
vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Krajský súd dodáva, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný
navrhnutý dôkaz účastníkom, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu
slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,

správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods.
1 veta prvá OSP, § 125 veta prvá OSP). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré
navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že OSP účastníkom
konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie žalobca akoodvolateľ v danej veci aj využil, nebolo mu odňaté. Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by

mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané,
patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Z uvedeného potom vyplýva, že
pokiaľ okresný súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, tak týmto postupom nebol žalobca vylúčený
z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu OSP priznáva.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa „vyslovil záver o neurčitosti konkurenčnej doložky
bez toho, že by sa vôbec pokúsil zmluvu vyložiť a bez toho, že by na výklad predmetnej zmluvy
použil zákonom určené výkladové pravidlá. Ani zákon, ako ani zmluvy nemožno nikdy vykladať len
tým spôsobom, že sa v nich nachádza len to, čo je v nich explicitne uvedené. Takýto zužujúci výklad
právnych predpisov, či právnych úkonov je neprípustný.“ „Pokiaľ je teda v zmluve stanovený zákaz
akejkoľvek konkurenčnej činnosti (práce, z ktorej úmyslu vyplýva konkurencia pre zastúpeného), tak

tento zákaz sa vzťahuje na viacero jednoznačne a určito vymedzených činností, pričom zákaz podľa
nášho názoru môže byť formulovaný aj takýmto spôsobom. V takomto prípade nejde o neurčité
vymedzenie, ale vymedzenie súhrnné, t.j. také, ktoré zahŕňa viacero jednotlivých činností.“ V súvislosti
s touto odvolacou námietkou žalobcu spojenou s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky odvolací súd uvádza, že sa s ňou nemohol stotožniť a vyhodnotiť ju ako relevantnú. Ak žalobca

mal za to, že táto formulácia konkurenčnej doložky je vo väzbe na aplikáciu výkladových pravidiel
určitá, keďže v odvolaní konštatoval, že „tak tento zákaz sa vzťahuje na viacero jednoznačne a určito
vymedzených činností,“ tak z uvedeného podľa odvolacieho súdu nevyplýva presná špecifikácia a ani
určité vymedzenie týchto činností, tak aby ich bolo možné presne definovať, skutkovo vymedziť a
následne posudzovať ich (ne)vykonanie, (ne)prekročenie rámca týchto činností povinným subjektom,

tak aby to bolo jednoznačné a aby nebolo možné ich (tieto činnosti) zameniť, resp. dodatočne upravovať
skutkové vymedzenie, teda aby popis činností v rovine skutkového deja bol individualizovaný a aby bola
vylúčená jeho zámena s iným skutkom, prípadne inými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré však pre
konkurenčnú doložku už nie sú relevantné. Krajský súd len primerane a podporne a z eurokonformného
prístupu poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Cdon 227/96 zo

dňa 31.7.1996, podľa ktorého „Ak ide o právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená
písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je tento prejav vôle
zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to
nie je poznateľné z jej textu.“ Z uvedeného vyplýva záver, že v prípade zmluvy, pre ktorej platnosť
sa vyžaduje písomná forma, je nevyhnutne potrebné, aby všetky práva a povinnosti, pokiaľ majú

byť súdne vynútiteľné, boli v nej riadne zakotvené. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu vyplýva, že predmetné zmluvné dojednanie okresný súd vyhodnocoval i vo vzťahu k ostatným
dojednaniam vyplývajúcim zo zmluvy, pričom konštatoval, že „predmet obchodného zastúpenia ani
v zmluve o obchodnom zastúpení konkrétne špecifikovaný nebol, nakoľko bol definovaný slovným
spojením o objednávkach tovaru bez ich bližšej špecifikácie.“ Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

tiež vyplýva, že „V dojednaní účastníkov obsiahnutom v článku VIII. bod 10. zmluvy o obchodnom
zastúpení absentuje definovanie (špecifikovanie) tejto inej činnosti, ktorá by mala súťažnú povahu
voči podnikaniu zastúpeného, táto nie je v konkurenčnej doložke bližšie konkretizovaná. Je dojednaná
ako „práca pre seba alebo inú firmu, ak z jej úmyslu vyplýva konkurencia pre zastúpeného“. Takto
dohodnutá konkurenčná doložka sa v podstate vymyká akýmkoľvek obmedzeniam v predmete a

rozsahu činnosti. Vymedzenie činnosti je široké a neurčité. Predmetné zmluvné dojednanie používa
na daný účel všeobecný pojem „práca“, v zmysle ktorého činnosťou, na ktorú sa zákaz vzťahuje,
by mohla byť akákoľvek podoba práce - obchodné zastúpenie, založenie a výkon vlastnej živnosti,
zamestnanecký pomer, a podobne. Konkurenčnou činnosťou potom môže byť v intenciách takéhoto
dojednania akákoľvek činnosť v súvislosti s predmetom podnikania zastúpeného, resp. v rovnakom

predmete podnikania ako má zastúpený, ktorý podľa výpisu zo živnostenského registra vykonáva
obchodnú činnosť v oblasti širokého spektra tovaru. Pokiaľ navrhovateľ argumentoval, že konkurenčná
doložka sa vzťahovala na prácu s jednoznačne určeným tovarom, ktorý je zhodný alebo zameniteľný
s tovarom navrhovateľa, súd uvádza, že z obsahu konkurenčnej doložky nevyplýva, že by malo ísť
len o prácu „s tovarom“, ktorá zároveň predstavuje len jeden z predmetov podnikania navrhovateľa. Z

obsahu predmetu podnikania navrhovateľa v zmysle výpisu zo živnostenského registra nevyplýva, že by
pôsobil len v oblasti železiarskeho a priemyselného tovaru a rovnako z predmetu Zmluvy o obchodnom
zastúpení vrátanie dojednanej konkurenčnej doložky nevyplýva, že by sa týkali len takto vymedzeného“,
s ktorými závermi sa odvolací súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil.Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu,
napriek odvolacím námietkam žalobcu, v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je

z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor
pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu,
než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie,
napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,

že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre
zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých
logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo

vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1
OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd v podrobnostiach
poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie

práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavnéhoúčelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok o trovách prvostupňového konania bol odvolaním žalobcu osobitne napadnutý ako závislý výrok
od výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol napriek
odvolaniu žalobcu potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Nosnou bola odvolacia
argumentácia žalobcu, že okresný súd rozhodol o trovách konania v rozpore s § 142 ods. 1 OSP,
kde neskúmal účelnosť vynaložených trov konania v rovine trov právneho zastúpenia „v súvislosti s

cestovaním právneho zástupcu odporcu z Bratislavy do Žiliny a späť. Odporca s miestom podnikania v
Žiline, v konaní proti navrhovateľovi zo Žiliny, v rámci konania na Okresnom súde Žilina a Krajskom súde
Žilina nemôže byť účelne zastúpený právnym zástupcom z Bratislavy. Odporca má síce právo zvoliť si
zástupcu aj z iného mesta, ale pri tejto voľbe by mal posúdiť aj účelnosť vynaložených trov spojených s
cestovaním, a v prípade ak sa rozhodne zvoliť si zástupcu neúčelne znášať v tejto časti trovy“.

Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného
práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred
všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnému“ účastníkovi náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a
časovej súvislosti s konaním vynaložil.

Krajský súd na tomto mieste považuje za podstatné poukázať na rozhodujúcu právnu úpravu, v zmysle
ktorej podľa § 142 ods. 1 OSP, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 24 OSP účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa §
25 ods. 1 OSP ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Za služby právnej pomoci si

advokát účtuje odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhlášky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Odmena za zastupovanie advokátom je jednou z položiek trov konania deklarovaných v §
137 OSP. O ich náhrade rozhoduje súd podľa § 142 a nasl. OSP. Za trovy konania treba považovať
aj odmenu advokáta, ktorého si účastník ako zástupcu v konaní zvolil. Obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania,
ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré vynaložil vo
vecnej a časovej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Pokiaľ si žalovaný zvolil zástupcu, tak
realizoval len ústavne zaručené právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Jedným z predpokladov, za splnenia ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania je teda aj účelnosť

trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť trov sa stotožňuje s nevyhnutnosťou
alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na
právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia
vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k
meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov,

na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta).
Je teda zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka
nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či
bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie
ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu. (III.ÚS 557/2011-12 Ústavný

súd Slovenskej republiky 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania je teda
povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v
spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy konania
potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj

keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba
posudzovať samostatne. V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 21/2009 zo dňa 25. februára 2010, podľa ktorého: „Účelnosť je
vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť
vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze“. V rovine odvolacej námietky

žalobcu, považuje krajský súd na tomto mieste za podstatné konštatovať, že ju nemohol vyhodnotiť
ako relevantnú, poukazujúc na skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil a v zmysle
ktorého „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný
vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako iskutočnosť, či nie sú splnené podmienky pre postup podľa § 150 O.s.p.; nie je rozhodujúce, či je tomu
tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní
cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a

neprekračuje ich medze. Postup súdu smerujúci k tomu, že z nákladov na právne zastúpenie dochádza
k vylúčeniu náhrad cestovného a náhrad za stratu času (v tomto prípade uplatňovaných v súvislosti s
účasťou na pojednávaniach súdu) len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode
(okrese) sídla konajúceho súdu alebo bydliska účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu,
tak ako to má na mysli § 142 až § 150 O.s.p“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. 11. 2010, sp.

zn. 5 M Cdo 21/2009) Vzhľadom na uvedené skutočnosti a odvolacie dôvody žalobcu smerujúce do
výroku rozhodnutia okresného súdu o trovách konania, krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu i
vo výrokovej časti, ktorou bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového konania, cez úpravu v § 219 ods.
2 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142

ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu
trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 24.11.2014 (č.l. 159-168 spisu). Priznaná náhrada odvolacích
trov na strane žalovaného spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v sume

320,34 Eur + režijný paušál 8,04 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 394,06 Eur, ktorú sumu nahradí
žalobca žalovanému v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu
žalovaného, v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).