Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zastavujúce odvolacie konanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/348/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112245089
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112245089.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
TLM Group s.r.o., so sídlom Zadunajská cesta 6/A, 851 01 Bratislava, IČO: 44 678 878, zastúpeného
právnou zástupkyňou JUDr. Evou Krchňavou, advokátkou, so sídlom P. R. XX, XXX XX K. K., proti
žalovanému: PROFIgips, s.r.o., so sídlom 013 32 Dlhé Pole 1164, IČO: 36 426 474, zastúpenému
právnym zástupcom JUDr. Petrom Rybárom, advokátom, so sídlom A. C. XX, XXX XX J., v konaní o
zaplatenie 20.391,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 19Cb 79/2013-220 zo dňa 29.07.2014, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 79/2013-220 zo dňa
29.07.2014, v časti napadnutého výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá z a s t a v u j e
v časti 12.491,40 Eur.

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 79/2013-220 zo dňa 29.07.2014, vo zvyšnej časti
napadnutého výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a v závislom výroku o trovách prvostupňového
konania p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania, spočívajúce v trovách
právneho zastúpenia v sume 944,29 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Petra Rybára,
advokáta, so sídlom v J., A. C. XX, XXX XX J., do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
priamo na účet právneho zástupcu žalovaného trovy právneho zastúpenia v sume 3.781,71 Eur, do 3
dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák.
č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), § 526 ods. 1, 2 OZ, § 527 ods. 1 písm. a) OZ, § 536 ods. 1 OZ,
§ 397 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 391 ods. 1 OBZ, § 323
ods. 1, 2 OBZ, § 407 ods. 1 veta prvá, ods. 3 OBZ, okresný súd žalobu zamietol. Dňa 27.12.2012
bola okresnému súdu doručená žaloba, ktorou žalobca navrhol uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 20.391,55 Eur spolu s 12,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 12.491,40 Eur od
20.12.2008 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 7.900,15 Eur od 12.8.2009

až do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania. Na odôvodnenie žalovanej peňažnej pohľadávky
uviedol tvrdenia, podľa obsahu ktorých uzatvoril subjekt H-K Staving s.r.o., so sídlom Dolný Kubín
ako postupca so žalobcom (v písomnom vyhotovení žaloby nesprávne označený ako žalovaný) -
spoločnosťou TLM Group s.r.o. dňa 30.6.2009 Zmluvu o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bolopostúpenie pohľadávky vo výške 12.491,40 Eur, vyúčtovanej faktúrou č. 20081069, splatnou 20.12.2009
za stavebné práce vykonané na stavbe COS, ktorú postupca evidoval voči žalovanému. Dňa 30.6.2009
ďalej subjekt H-K Staving SK s.r.o., so sídlom Dolný Kubín ako postupca uzatvoril so žalobcom (v

písomnom vyhotovení žaloby nesprávne označený ako žalovaný) - spoločnosťou TLM Group s.r.o. ako
postupníkom Zmluvu o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bola pohľadávka vo výške 7.900,15
Eur evidovaná postupcom voči žalovanému za stavebné práce vykonané na stavbe COS vyúčtovaná
faktúrou č. 20090007 splatnou 12.8.2009. Postúpenie pohľadávok bolo oboma postupcami žalovanému
oznámené písomnými oznámeniami z 26.11.2009, pričom žalovaný svoje záväzky neuhradil.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vzhľadom na obsah procesnej obrany
žalovaného, ktorý v priebehu konania vzniesol námietku premlčania voči časti žalovanej pohľadávky,
ktorej dôvodnosť uplatnenia žalobca odvodzoval od práva na zaplatenie ceny za dielo vyúčtovanej
faktúrou č. 20081069 splatnej 20.12.2008 v sume 12.491,40 Eur, ktorú mal žalobca nadobudnúť ako
postupníknazákladeZmluvyopostúpenípohľadávokz30.6.2009uzatvorenejspostupcomH-KStaving

s.r.o., zaoberal sa primárne skúmaním dôvodnosti tejto časti procesnej obrany žalovaného. Právo
na zaplatenie ceny za dielo uplatnené v konaní žalobcom ako postupníkom vyúčtovanej faktúrou č.
20081069 splatnou 20.12.2008 bolo nepochybne právom, základom ktorého je hmotno-právna úprava
podľa § 536 a nasl. OBZ, a teda toto právo vyplývalo z obchodno-právneho záväzku. V nadväznosti
na to bolo potrebné žalovaným vznesenú námietku premlčania hodnotiť podľa komplexnej právnej

úpravy inštitútu premlčania v OBZ. Pre práva vyplývajúce z obchodno-právnych vzťahov je v § 397
OBZ upravená štvorročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť podľa § 391 ods. 1 OBZ, teda odo dňa,
kedy sa právo mohlo uplatniť na súde. Tento moment v pomeroch prejednávanej veci zodpovedal dňu
21.12.2008 (ide o deň po splatnosti faktúry č. 20081069, ktorá bola splatná 20.12.2008). Okresný súd
zdôraznil, že splatnosť faktúry č. 20081069 nebola medzi účastníkmi sporná (§ 120 ods. 3 OSP). Pri

uplatnení práva pred okresným súdom dňom 27.12.2012 bolo nevyhnutné skonštatovať, že právo na
zaplatenie sumy 12.491,40 Eur bolo uplatnené po uplynutí štvorročnej premlčacej doby, čo je hmotno-
právna lehota, ktorá uplynula dňa 21.12.2012. Pri hodnotení vznesenej námietky premlčania zaujal
okresný súd stanovisko i k argumentácii žalobcu vo vzťahu k právnemu úkonu Inventarizácia záväzkov
a pohľadávok k 2009/12 z 1.1.2010 podľa č.l. 66 spisu, od ktorého právneho úkonu odvodzoval žalobca

tvrdenie o uznaní žalovaných pohľadávok žalovaným podľa § 323 ods. 1 OBZ. Na rozdiel od žalobcu
okresný súd hodnotil listinný dôkaz - Inventarizáciu z 1.1.2010 ako dôkaz, z obsahu ktorého nevyplýval
jednoznačný prejav vôle žalovaného uznať v ňom uvedené záväzky s účinkami v zmysle § 323 OBZ. To,
že by vôľa žalovaného pri právnom úkone, kedy žalovaný potvrdil inventarizáciu, smerovala k uznaniu
záväzkov, ktoré sú uvedené v jej obsahu, nevyplývalo ani z obsahu samotného listinného dôkazu -

inventarizácie podľa č.l. 66 spisu a ani z ostatného vykonaného dokazovania. Okresný súd zdôraznil,
že žalobca na preukázanie uznávacieho prejavu žalovaného v inventarizácii nenavrhol vykonať dôkaz
výsluchom osoby, ktorá za žalovaného konala. Osobu Ing. E. I. navrhol žalobca ako svedka opätovne
vypočuť na iné skutkové okolnosti, nakoľko z jeho svedeckej výpovede, už v konaní učinenej, vyplývali
skutočnosti, ktoré sú v protiklade s obsahom svedeckých výpovedí svedkov Z., K. a Z., ktorí boli vypočutí

na pojednávaní dňa 6.5.2014 (č.l. 188 spisu) a v nadväznosti na čo nebol návrh žalobcu na opakovaný
výsluch svedka Ing. E. I. hodnotený ako dôvodný, a preto okresný súd tento dôkazný návrh zamietol.
Vo vzťahu k listinnému dôkazu - Inventarizácie z 1.1.2010 vzhľadom na jednoznačnosť obsahu tohto
právneho úkonu, kedy ide výlučne o odsúhlasenie neuhradených pohľadávok podľa zák. č. 431/2002
Z.z. o účtovníctve, je potrebné obsah prejavu vôle žalovaného pri tomto právnom úkone, kedy žalovaný

potvrdil túto inventarizáciu, vykladať primárne podľa výkladového pravidla § 266 ods. 1 v spojení s
§ 266 ods. 3, všetko OBZ. Okresný súd dospel k záveru, že označený právny úkon inventarizácie
nebolo možné hodnotiť ako uznanie záväzku žalovaným vo vzťahu k záväzkom, ktoré sú v inventarizácii
uvedené s účinkami podľa § 323 OBZ. Pri tomto okresný súd poukázal „na závery vyplývajúce z
rozsudku NS SR sp.zn. 5Obdo/15/2008, a to z odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom konaní sa

riešila a vyhodnocovala s rovnakým záverom obdobná skutková situácia. Právny úkon inventarizácie
preto nemohol založiť v súlade s úpravou § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka začatie plynutia novej
premlčacej doby.“ Pokiaľ žalobca odvodzoval dôsledky podľa § 407 ods. 3 OBZ od plnenia faktúry
č. 20081056 z 3.10.2008, kedy dňa 17.10.2008 zrealizoval žalovaný úhradu 430.000,- Sk tvrdiac, že
išlo o čiastočné plnenie rovnakého záväzku z titulu prác na Obchodnom centre Kaufland v Bratislave,

vychádzal okresný súd zo záveru, že toto čiastočné plnenie nebolo možné len na základe vecnej
súvislosti spočívajúcej v tom, že išlo o fakturáciu ceny za dielo z rovnakej akcie - stavby Obchodného
centra Kaufland v Bratislave, s plnením, cena ktorého bola vyúčtovaná faktúrami, ktoré boli predmetom
postúpenia, odvodzovať dôsledky podľa § 407 ods. 3 OBZ vo vzťahu ku záväzku z titulu dlžnej cenyza dielo vyúčtovanej faktúrami č. 20081069 a č. 20090007. Úprava podľa § 407 ods. 3 OBZ sa uplatní
vo vzťahu k nepremlčanému záväzku podľa § 323 ods. 2 OBZ v prípade čiastočného plnenia záväzku
determinovaného subjektami a konkrétnym obsahom, čo v pomeroch prejednávanej veci zodpovedá

údajom, ktoré vyplývali z konkrétnej fakturácie, ktorá vymedzuje subjekty i obsah záväzku s tým, že
vo vzťahu k obsahu záväzku je tento vymedzený práve druhom a rozsahom plnenia zhotoviteľa, ktoré
je uvedené vo faktúre, za ktoré sa uplatňuje cena za dielo faktúrou vyúčtovaná. Prijatie argumentácie
žalobcu vo vzťahu k dôsledkom podľa § 407 ods. 3 OBZ, pokiaľ ide o cenu za dielo podľa faktúr, ktoré
boli predmetom postúpenia, na základe tvrdenej „/čo súd zdôrazňuje/ úhrady faktúry č. 20081056 vo

výške 430.000,- Sk by znamenalo potvrdenie záveru, že táto úhrada zakladá dôsledok podľa § 407 ods.
3 Obchodného zákonníka vo vzťahu ku akémukoľvek inému záväzku z titulu ceny za dielo týkajúcej sa
predmetnej stavby, čo je však podľa názoru súdu skutkovo a právne neprijateľné. Rovnako nieje možné
úkon uznania záväzku vyplývajúceho z faktúr, ktoré boli predmetom postúpenia, vyvodiť z predloženej
elektronickej komunikácie medzi účastníkmi /a to či už z jej časti predloženej žalobcom alebo z jej časti
predloženej žalovaným/. Z obsahu tejto elektronickej komunikácie nevyplýva ani dvojstranný právny

úkon účastníkov, ani jednostranný právny úkon žalovaného, ktorým by došlo k uznaniu predmetných
záväzkov žalovaným s dôsledkami podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka.“ V tomto konaní
preto nebolo preukázané, že by žalovaný účinne záväzky, ktoré boli predmetom postúpenia, uznal. V
nadväznosti na to okresný súd žalobu o zaplatenie sumy 12.491,40 Eur spolu s 12,50 % úrokom z
omeškania ročne z tejto sumy od 20.12.2008 až do zaplatenia na základe dôvodne vznesenej námietky

premlčania zamietol.

Vo vzťahu k zvyšku žalovanej pohľadávky, o ktorej žalobca tvrdil, že ju nadobudol Zmluvou o postúpení
pohľadávok uzatvorenou 30.8.2009 (po oprave pôvodne nesprávne uvedeného dátumu uzatvorenej
Zmluvy) ako právo na zaplatenie ceny za dielo vyúčtované faktúrou č. 20090007 v sume 7.900,15

Eur splatnou 12.8.2009 okresný súd ďalej hodnotil skutkovú a právnu dôvodnosť jej uplatnenia pri
zohľadnení rozsahu vznesenej námietky premlčania, ktorá smerovala len voči právu žalobcu na
zaplatenie ceny za dielo vyúčtovanej faktúrou č. 20081069 s príslušenstvom. Predpokladom pre platné
a účinné nadobudnutie pohľadávky postúpením je splnenie zákonných podmienok, ktoré vyplývali z
hmotno-právnej úpravy podľa § 524 ods. 1 OZ. Z formálneho hľadiska je to uzatvorenie písomnej

zmluvy o postúpení pohľadávky, čo bolo naplnené uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky
medzi postupcom H-K Staving SK s.r.o. a žalobcom ako postupníkom 30.8.2009 (č.l. 62 spisu). Vo
vzťahu k obrane žalovaného, ktorý namietal, že mu nebolo postúpenie pohľadávky učinené oznámené
postupcom, poukázal okresný súd na úpravu podľa § 526 ods. 1, 2 OZ, podľa ktorej skutočnosť
oznámenia postúpenia pohľadávky postupcom dlžníkovi bolo rovnako ako preukázanie postúpenia

dlžníkovi postupníkom podľa § 526 ods. 1 OZ rozhodné výlučne vo vzťahu k ustáleniu momentu, odkedy
má dlžník plniť postupníkovi a nemá vplyv na nadobudnutie postúpenej pohľadávky postupníkom na
základe zmluvy o postúpení pohľadávky. V prejednávanej veci okresný súd vychádzal z preukázanej
skutočnosti doručenia žaloby vo veci žalovanému dňom 10.5.2013 (č.l. 21 spisu) a doručenia podania
žalobcu a jeho príloh vrátane Zmluvy o postúpení pohľadávok z 30.8.2009 dňom 13.12.2013 (č.l.

68 spisu), v nadväznosti na čo považoval za naplnené preukázanie postúpenia pohľadávky dlžníkovi
postupníkom. Naviac z listinných dôkazov predložených žalobcom ako prílohy podania z 11.12.2013,
ako sú v spise na č.l. 53, 55 a 56, po ich vyhodnotení podľa § 132 OSP dospel okresný súd k záveru,
že svedčia o preukázaní oznámenia postúpenia pohľadávky vyplývajúcej z faktúry č. 20090007 v sume
7.900,15 Eur postupcom H-K Staving SK žalovanému ako dlžníkovi, a to napriek uvedeniu pôvodného

dátumu uzatvorenia predmetnej Zmluvy o postúpení pohľadávok.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa zaoberal, a to vzhľadom na procesnú obranu
žalovaného, ktorý namietal existenciu pohľadávky, ktorá bola predmetom postúpenia v sume 7.900,15
Eur podľa faktúry č. 20090007 skúmaním, či k momentu uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok

z 30.8.2009 bol postupca veriteľom tejto pohľadávky z titulu dlžnej ceny za dielo voči žalovanému,
v nadväznosti na to, či mohol účinne a platne disponovať s touto pohľadávkou na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávky a previesť ju na žalobcu a teda, či je žalobca vo vzťahu k uplatnenému právu na
zaplatenie 7.900,15 Eur s príslušenstvom aktívne vecne legitimovaný. Existencia predmetu postúpenia
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky - existencia pohľadávky v čase uzatvorenia zmluvy

o postúpení pohľadávky predstavuje primárny hmotno-právny predpoklad nadobudnutia pohľadávky
postupníkom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Na základe dokazovania vykonaného
výsluchom svedkov Ing. E. I., Petra Hlavatíka a Ing. P. O., oboznámením listinných dôkazov - súpisov
vykonaných prác a dodávok a k nim pripojených cenových ponúk podľa č.l. 83 až 85 spisu, všetkona jednej strane (čo boli dôkazy produkované priamo žalobcom), výsluchom svedkov B. Z., B. K. a
C.E. a oboznámením listinného dôkazu - Protokolu o odovzdaní a prevzatí diela podľa č.l. 112 spisu
(čo boli dôkazy produkované žalovaným) na druhej strane a pri súčasnom zohľadnení dokazovania

vykonaného oboznámením listinných dôkazov - protokolov o odovzdaní a prevzatí diela predložených
svedkom Ing. E. I., ako sú v spise na č.l. 93 až 96, oboznámením Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi
AVANTO a.s. a žalovaným podľa č.l. 101 a nasl. v celom jej rozsahu a najmä s vymedzením predmetu
plnenia podľa článku III. bod 1 a po vyhodnotení všetkých týchto dôkazov podľa § 132 OSP, dospel
okresný súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o vzniku a existencii pohľadávky

postupcu - H-K Staving SK s.r.o. na zaplatenie ceny za dielo v sume 7.900,15 Eur, ktorá bola vyúčtovaná
faktúrou č. 20090007 splatnou 12.8.2009 k momentu uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok medzi
postupcom H-K Staving SK s.r.o. a žalobcom ako postupníkom, a teda žalobca nepreukázal svoju
aktívnu vecnú legitimáciu predstavovanú skutočnosťou, že mu právo na zaplatenie tejto pohľadávky
svedčilo z hľadiska hmotného práva a že túto pohľadávku nadobudol na základe Zmluvy o postúpení z
30.8.2009. V tomto konaní ťažilo dôkazné bremeno preukázania existencie postupovanej pohľadávky

na zaplatenie ceny za dielo v sume 7.900,15 Eur žalobcu. „Svedecké výpovede Ing. E. I. a Petra
Hlavatíka listinné dôkazy: súpisy vykonaných prác a dodávok podľa č.l. 82 a 84 vrátane pripojených
cenových ponúk označené žalobcom, boli spochybnené primárne listinným dôkazom, ktorý v konaní
predložil žalovaný, a to protokolom o odovzdaní a prevzatí, ktorý je v spise na č.l. 112, ktorého
pravdivosť a hodnovernosť v konaní nebola žalobcom v konaní konkrétnymi tvrdeniami rozporovaná a

v ktorom vo vzťahu k totožnému plneniu, aké je uvedené v protokoloch o odovzdaní a prevzatí diela
predložených svedkom Ing. E. I. /č.l. 93 až 96/, nie je postupca, teda H-K Staving SK s.r.o. uvedený
ako podzhotoviteľ žalovaného, ale sám žalovaný je uvedený ako priamy zhotoviteľ totožného plnenia,
čo zároveň korešponduje aj obsahu Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi objednávateľom AVANTO, a.s.
a žalovaným ako zhotoviteľom.“ Práve táto skutočnosť efektívne spochybnila tvrdenie žalobcu o tom,

že H-K Staving SK vykonal pre žalovaného plnenie vyplývajúce z faktúry č. 20090007. Uvedený záver
podporoval i obsah výpovedí svedkov, ktorých označil žalovaný, a to Jána K., B. Z. a C. Z., i keď
pri hodnotení svedeckej výpovede svedka B. Z. vnímal okresný súd ako skutočnosť spôsobilú znížiť
hodnovernosť tejto svedeckej výpovede fakt, že H-K Staving svedkovi neuhradil pohľadávky (vyjadrenie
sa svedka podľa č.l. 186 spisu) a pri hodnotení svedeckej výpovede svedka C. Z. vnímal okresný súd

ako skutočnosť spôsobilú znížiť hodnovernosť tejto svedeckej výpovede skutočnosť spolupráce svedka
so žalovaným i v čase učinenia svedeckej výpovede. Rovnako však na druhej strane u svedkov Ing. E.
I. a Petra Hlavatíka bolo potrebné pri hodnotení ich svedeckých výpovedí zohľadniť skutočnosť, že obe
Zmluvy o postúpení pohľadávok boli uzatvorené ako odplatné Zmluvy o postúpení pohľadávok, a teda
podľa § 527 ods. 1 písm. a) OZ zodpovedá postupca postupníkovi, ak sa postupník nestal namiesto

postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom, čo taktiež okresný súd vnímal ako skutočnosť,
ktorá bola spôsobilá ovplyvniť označených svedkov vzhľadom na ich väzby s postupcami (konateľ, brat
konateľa,spoločník).Priuvedenomefektívnomspochybnenítvrdeniažalobcuovznikuaexistenciipráva
subjektu H-K Staving SK s.r.o. na zaplatenie ceny za dielo vyúčtovanej faktúrou č. 20090007 splatnou
12.8.2009 v sume 7.900,15 Eur k momentu uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok a za stavu, keď

žalovaný v konaní namietal pravdivosť žalobcom predložených súpisov vykonaných prác a dodávok a k
nim predložených príloh v podobe cenových ponúk podľa č.l. 82 až 85 spisu a aj pravdivosť protokolov
o odovzdaní a prevzatí prác, ktoré boli predložené svedkom Ing. E. I. podľa č.l. 93 až 96 spisu, bolo
obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu v tomto konaní jeho tvrdenie o existencii predmetnej pohľadávky
v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok preukázať. Žalobca toto svoje dôkazné bremeno

úspešne neuniesol, v nadväznosti na čo rozhodol okresný súd o zamietnutí žaloby i v časti o zaplatenie
7.900,15 Eur spolu s 12,50 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 12.8.2009 až do zaplatenia.

Vykonanie opätovného výsluch svedka Ing. E. I. na skutočnosti tak, ako boli právnym zástupcom žalobcu
vymedzené na čl. 188 spisu nehodnotil okresný súd ako dôvodné k danému štádiu dokazovania vo

veci. Vo vzťahu k samotnému listinnému dôkazu -Protokolu o odovzdaní a prevzatí prác z č.l. 112 spisu
žalobca tohto svedka vypočuť nenavrhol a bez dôkaznej iniciatívy účastníkov konania v tomto smere
okresný súd nevzhliadol dôvod vykonať takýto dôkaz zvláštnej iniciatívy na základe výnimočnej aplikácie
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP. Rovnako za danej dôkaznej situácie nehodnotil ako dôvodný ani návrh
žalobcu na vykonanie výsluchu svedka Z.. Pri tomto závere zohľadnil okresný súd vyjadrenie samotného

právnehozástupcužalobcu,„ktorýuviedol,ženeviečitentosvedokmalvedomosťousporiadanívzťahov
subjektov zúčastnených na predmetnej stavbe a ani či sa bude vedieť vyjadriť konkrétnejšie a bližšie
k súpisom vykonaných prác podľa čl. 82 a 84 a k protokolom z čl. 112 a 93 až 96. V nadväznosti na
to súd tento dôkazný návrh žalobcu zamietol. Súd zdôrazňuje, že žalovaný v priebehu celého konanianamietal pravdivosť listinných dôkazov predložených žalobcom, a to súpisov vykonaných prác podľa čl.
82 a 84.“ O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
„a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; a b) konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; a c) súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; a d) súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a e) vyššie

uvedený rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhujem
odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 29.7.2014, č.k.
19Cb/79/2013-220 zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.“

Žalobca doplnil odvolanie podaním v podobe mailovej správy dňa 27.5.2015, ktoré doplnil doručením
riadneho podania dňa 28.5.2015, v ktorom uviedol, že „Dňa 20.10.2014 podal navrhovateľ voči rozsudku

Okresného súdu v Žiline č.k. 19Cb 79/2013 zo dňa 29.7.2014 „blanketárne“ odvolanie, ktoré v zmysle
§ 207 ods. 2 O.s.p. zobral podaním zo dňa 26.5.2015 čiastočne v časti o zaplatenie 12.491,40 € späť.
Aj keď odvolanie navrhovateľa bolo odôvodnené len s poukazom na zákonné dôvody s poukazom na
§ 205 ods. 2 O.s.p. bez bližšieho zdôvodnenia, okresný súd a následne ani odvolací súd nepostupovali
v zmysle § 209 ods. 1 O.s.p., nevyzvali navrhovateľa na jeho doplnenie, pritom na deň 28.5.2015 o

9,30 hod. stanovil odvolací súd termín vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania.“
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu na zaplatenie čiastky 20,391,55 Eur s prísl. v
celom rozsahu, „pričom vzhľadom na čiastočné späťvzatie odvolania je predmetom odvolacieho konania
preskúmanie správnosti jeho rozhodnutia len do sumy 7.900,15 €“ (ďalej aj len „odvolanie“).

V odvolaní žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že žalobou sa domáhal úhrady
pohľadávky vo výške 7.900,15 Eur z titulu neuhradenej faktúry 20090007, ktorej veriteľom sa stal na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30.8.2009 uzatvorenej medzi ním ako postupníkom
a spoločnosťou H-K Staving Sk, s.r.o., Dolný Kubín ako postupcom. Predmetná čiastka predstavovala
nárok za vykonané sadrokartónové práce na stavbe Obchodného centra Kaufland v Bratislave -

Rači postupcom v prospech žalovaného. Žalovaný nárok žalobcu popieral s tým, že spoločnosť H-
K Staving SK s.r.o., Dolný Kubín pre neho žiadne sadrokartónové práce nevykonávala a tieto pre
neho zabezpečovali živnostníci. Po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd dospel k záveru, že
aj keď má žalobca z titulu postúpenia aktívnu legitimáciu na podanie žaloby (procesná námietka
žalovaného), nepreukázal, že ku dňu postúpenia žalovaná pohľadávka postupcu skutočne existovala,

teda, že má hmotnoprávny nárok. Z predložených dokladov a svedeckých výpovedí mal preukázané,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto žalobu na zaplatenie sumy 7.900,15 Eur zamietol.
Žalobca v odvolaní vytýkal prvostupňovému súdu, že nevykonal všetky potrebné a navrhované dôkazy
a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Prvostupňový
súd uviedol, že svedecké výpovede svedkov žalobcu Ing. E. I. a Ing. Petra Hlavatíka, ako i listinné

dôkazy - súpisy vykonaných prác a dodávok z č.l. 82 a 84 spisu vrátane pripojených cenových ponúk
predložených žalobcom boli spochybnené primárne listinným dôkazom žalovaného, a to Protokolom
o odovzdaní a prevzatí prác žurnalizovaným na č.l. 112 spisu, ktorého hodnovernosť a vierohodnosť
nebola žalobcom v konaní konkrétnymi tvrdeniami spochybňovaná, pričom v tomto protokole bol
uvedený žalovaný ako priamy zhotoviteľ, čo korešpondovalo aj so Zmluvou o dielo uzatvorenou

medzi spoločnosťou AVANTO a.s. a žalovaným. Spochybnenie tvrdenia žalobcu o dodaní stavebných
prác spoločnosťou H-K Staving Sk s.r.o. pre žalovaného bolo podľa okresného súdu podporené aj
výpoveďami ďalších svedkov B. K., B. Z. a C.E.. Okresný súd ďalej uviedol, že opätovné vypočutie
svedka Ing. E. I. nevykonal z dôvodu, že tento už bol vypočutý a žalobca ho nenavrhol na vypočutie k
listinnému dôkazu na č.l. 112 spisu.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že pokiaľ súd nevyjadrí svoj právny názor na vec (§ 100 OSP), resp.
neuvedie, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie (§ 118 OSP), nemôžu účastníci konania úvahu
súdu poznať. Ani žalobca nemohol vedieť, že okresný súd vyhodnotil jeho listinný dôkaz predložený
svedkom (č.l. 93-96 spisu) za nedôveryhodný, resp. spochybnený inými vykonanými dôkazmi. Pokiaľ

by mu táto skutočnosť bola známa, logicky by sa snažil produkovať ďalšie dôkazy na preukázanie
oprávnenosti uvedenej listiny. Žalobca nemohol z priebehu konania vyvodiť záver, že spochybňovanie
správnosti predložených listinných dôkazov žalovaným postačuje okresnému súdu na to, aby tvrdenia
žalobcu považoval za nepreukázané. Je potrebné zdôrazniť, že listinu - Protokol o odovzdaní a prevzatí,súpisy prác a cenové ponuky nepredkladal žalobca priamo, ale ich predkladal svedok Ing. E. I. v rámci
svojej svedeckej výpovede a tieto svoje tvrdenia dosvedčil. Pokiaľ mal okresný súd za nepreukázanú
originalitu týchto dokladov, mohol vykonať dokazovanie aj originálmi dokladov, pričom žalobca mal na

poslednom pojednávaní k dispozícii aj osvedčenú kópiu tohto originálu k nahliadnutiu.

Žalobca sa v odvolaní nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že iniciatíva na predkladanie
návrhov na dokazovanie má vychádzať len zo strany účastníkov, „pretože účastník konania nemôže
poznať názor súdu o miere preukázania jeho tvrdení, pričom súd musí dbať na spravodlivé rozhodnutie

sporu a za tým účelom vykonať všetky potrebné dôkazy, aby bol skutkový stav náležité objasnený.
Uvedeným sa prvostupňový súd neriadil, a preto jeho rozhodnutie považujeme za nesprávne. Rovnako
zamietnutie návrhu na vykonanie dôkazu - opätovný výsluch svedka Ing. E. I. potom, čo boli vypočutí
svedkovia odporcu, ktorí tvrdili skutočnosti rozporné od tvrdenia navrhovateľa, považuje navrhovateľ za
odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces.“ Okresný súd
nesprávne vec právne posúdil, keď uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, na základe čoho

jeho nárok zamietol. Okresný súd sa nevysporiadal ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný jeho nárok na
zaplatenie žalovanej čiastky nepopieral, o čom predložil rozsiahlu mailovú korešpondenciu a že nárok
začal spochybňovať až po začatí konania. Okresný súd sa s uvedeným dôkazom vysporiadaval len v
rámci riešenia námietky premlčania na časť žalovanej sumy, ale nie vo vzťahu k existencii nároku na
zaplatenie sumy 7.900,15 Eur. Pokiaľ by nárok žalobcu nebol dôvodný, nemalo by neúspešné konanie

o urovnaní medzi žalobcom a žalovaným žiadnu logickú súvislosť, pretože žalovaný by nemal dôvod o
úhrade tejto čiastky, pokiaľ by ju neuznával, so žalobcom rokovať. Tento dôkaz považoval žalobca za
podstatný podporne aj s výpoveďami svedkov a listinným dokladom Protokolom o odovzdaní a prevzatí
diela, a preto ho okresný súd mal vo svojom odôvodnení vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými
dôkazmi. Žalovaný počas konania rozumným spôsobom nevysvetlil, prečo niekoľko mesiacov viedol so

žalobcom ohľadom úhrady žalovanej sumy mimosúdne rokovania, pokiaľ jeho nárok neuznával. Navrhol
odvolaciemu súdu, „aby rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 79/2013 zo dňa 29.7.2014 zrušil a
vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ si uplatňuje trovy odvolacieho konania
vo výške 294,88 € (odvolanie - úkon z hodnoty7.900,15 € = 237,34 € + paušál 8,39 € + DPH).

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní právneho zástupcu. Z
obsahu podaného odvolania bolo podľa žalovaného možné ustáliť, že napadnuté rozhodnutie bolo
doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 3.10.2014, odvolanie bolo „datované dňom 20.10.2014,
teda nemožno s poukazom na uvedené ani vylúčiť postup v zmysle § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p.“
Z obsahu podaného odvolania nebolo možné určiť, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považovali za nesprávne. Predmetné odvolanie len bez ďalšieho vymenúva zákonom stanovené
dôvody odvolania bez bližšieho skutkového a právneho odôvodnenia. Žalobca teda bližšie neuvádzal, v
čom považoval rozhodnutie prvostupňového súdu alebo jeho postup za nesprávny. Žalovaný považoval
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a zákonné. Súd prvého stupňa vykonal pomerne
rozsiahle dokazovanie, takto zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu a tento aj náležité právne

vyhodnotil. Žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Žiline „ako súd odvolací odmietol podané odvolania
podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a/, prípadne d/ O. s. p., resp. rozsudkom napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil“.

Dňa 28.05.2015 žalobca doručil odvolaciemu súdu podania pod označením „doplnenie odôvodnenia

odvolania navrhovateľa". Podľa §120 ods. 1 OSP účastníci sú povinný označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Sporové konanie sa riadi prejednávacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie
skutočnosti a navrhovanie dôkazov je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava zároveň vychádza z
toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov je zásadne na účastníkoch, a ukladá im povinnosť označiť
dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť tvrdenia a povinnosť dokazovaciu. Následky

spojené s nesplnením povinnosti tvrdenia a povinnosti dokazovania v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia teda nesie účastník konania, ktorý tieto povinnosti v potrebnom rozsahu nesplnil (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo/15/210). Predkladať dôkazy je predovšetkým povinnosťou
procesnýchstrán.Dôkaznébremenoohľadomurčitýchskutočnostíležínatomúčastníkovikonania,ktorí
zexistencietýchtoskutočnostívyvodzujepresebapriaznivéprávnedôsledky;ideotohoúčastníka,ktorý

existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca predložil listinný dôkaz (č.1. 93-96 spisu), bolo
jehopovinnosťoupredložiťsúduokremuvedenéhoajinérelevantnédôkazynapreukázanieskutočností,
ktoré preukazoval listinný dôkaz, ale i iné dôkazy, ktoré by uvedené rovnako potvrdili, prípadne by
potvrdili pravdivosť a relevantnosť už predloženého dôkazu. Právny zástupca aj po poučení podľa § 120ods. 4 OSP takto nekonal a nemal návrhy na doplnenie dokazovania (str. 5 zápisnice z pojednávania
zo dňa 29.7.2014). Pokiaľ teda existovali dôkazy na podporu tvrdení žalobcu, bolo predovšetkým jeho
povinnosťou tieto predložiť a nie túto svoju povinnosť ponechávať v kompetencii súdu, nakoľko nie je

úlohou ani povinnosťou súdu označovať či navrhovať vykonanie dôkazov, o ktorých nemá vedomosť.
Žalovaný sa k uvedenej emailovej korešpondencii na pojednávaniach opakovane vyjadroval, túto
komunikáciu doplnil, nakoľko žalobca zámerne túto predložil neúplnú a z tejto korešpondencie nemožno
konštatovať záver, že by žalovaný nepopieral nárok žalobcu, ba dokonca tento uznal. Účastníci rokovali
v rámci konania o urovnaní, ktoré konanie už zo svojej podstaty predpokladá sporné pohľadávky, v

danom prípade vzájomné sporné pohľadávky. Len z okolnosti nejakých mimosúdnych rokovaní, ktoré
žalobca mimochodom inicioval len za účelom dosiahnuť podpísanie uznania dlhu, nemožno uzavrieť, že
žalovaný uznal nárok. „Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdí, že sa odporca a ani súd s touto okolnosťou vôbec
nevysporiadali /emailová korešpondencia/, uvedené nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a postačí,
ak by sa navrhovateľ len dôkladne oboznámil so spisovým materiálom“. „K námietke navrhovateľa
uvedenej v podaní navrhovateľa pod označením „čiastočne späťvzatie odvolania zo dňa 20.10.2014",

v ktorej navrhovateľ namieta účelnosť trov konania - vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa
je potrebné uviesť, že odporca sa predmetným podaním zo dňa 18.11.2014 vyčerpávajúco vyjadril k
odvolaniu navrhovateľa v rozsahu, v akom navrhovateľ odôvodnil svoje odvolacie dôvody po skutkovej
aj právnej stránke“. Žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku,
ktorým okresný súd žalobu zamietol potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne
rozhodnutie a konanie o odvolaní žalobcu v časti napadnutého výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá

v časti 12.491,40 Eur podľa § 207 ods. 2, 3 OSP zastavil. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP

došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/348/2014-269 zo dňa 12.11.2015 k
oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 12.11.2015 (č.l. 270 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu Žilina.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 207 ods. 2, 3 OSP, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal
odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť,

odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa obsahu spisového materiálu bolo preukázané, že proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb
79/2013-220 zo dňa 29.07.2014 v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý v podaní zo dňa
27.5.2015 predmetné odvolanie zobral v časti 12 491,40 Eur späť, preto za aplikácie § 207 ods. 2, 3

OSP krajský súd odvolacie konanie v tejto časti zastavil.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
(§ 212 ods. 1 OSP), a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),

bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnomvyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade

odvolací súd sa môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Žalobca podal odvolanie v podaní zo dňa 20.10.2014, ktoré doplnil podaním zo dňa 27.5.2015, ktoré
krajský súd akceptoval vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania zo dňa 20.10.2014 (tak ako krajský súd
už uviedol, že ich označuje ďalej už len ako „odvolanie“). V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu
považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že pri námietke nesprávneho právneho posúdenia

veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky.
Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na
zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo
aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce
interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Za skutkové vady je potrebné

považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho
skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého
z § 132 až 135 OSP.

Žalobca v odvolaní uviedol, že pokiaľ súd nevyjadrí svoj právny názor na vec (§ 100 OSP), resp.
neuvedie, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie (§ 118 OSP), nemôžu účastníci konania úvahu
súdu poznať, a že nemohol vedieť, že okresný súd vyhodnotil jeho listinný dôkaz predložený svedkom
(č.l. 93-96 spisu) za nedôveryhodný, resp. spochybnený inými vykonanými dôkazmi. Pokiaľ by mu táto
skutočnosť bola známa, logicky by sa snažil produkovať ďalšie dôkazy na preukázanie oprávnenosti

uvedenej listiny. Žalobca nemohol z priebehu konania vyvodiť záver, že spochybňovanie správnosti
predložených listinných dôkazov žalovaným postačuje okresnému súdu na to, aby tvrdenia žalobcu
považoval za nepreukázané. Uvedená odvolacia námietka žalobcu bola odvolacím súdom vyhodnotená
v rovine materiálneho nesplnenia povinnosti okresného súdu v súlade s § 118 ods. 2 OSP. Krajský
súd uvádza, že v zmysle § 118 ods. 2 OSP ide o zabezpečenie predvídateľnosti rozhodovania súdu v

civilnom sporovom konaní, keďže súd môže hodnotiť dôkazy inak, než ich vníma sám účastník a práve
tento postup umožňuje účastníkovi efektívne reagovať na oznámené posúdenie skutkových tvrdení
súdom produkovaním ďalších dôkazov. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobca nešpecifikoval, na
ktorom ústnom pojednávaní si okresný súd túto povinnosť nesplnil. Okresný súd nariadil pojednávanie
na deň 28.3.2014, zápisnica z tohto ústneho pojednávania je na č.l. 123 spisu, zápisnica z ústneho

pojednávania zo dňa 6.5.2014 je na čl. 184 spisu a nasl. spisu, zápisnica z ústneho pojednávania
zo dňa 29.7.2014 je na č.l. 202 a nasl. spisu. Práve z obsahu zápisnice okresného súdu o ústnom
pojednávaní zo dňa 29.7.2014 na čl. 203 spisu vyplýva, že okresný súd uviedol „Oboznamuje sa priebeh
doterajšieho konania prítomní právna zástupkyňa žalobcu a právny zástupca žalovaného zhodne
uvádzajú: Zotrvávame na doteraz uvedených vyjadreniach“. Zo skutkového vyhodnotenia predmetnej

námietky žalobcu vo väzbe na vyhodnotenie listinného dôkazu Protokolu o odovzdaní a prevzatí diela,
sa poukazuje na výpoveď právneho zástupcu žalovaného pred okresným súdom dňa 29.7.2014 na čl.
109 spisu, z ktorej vyplýva, že „...žalovaný opakovane žiadal v konaní predložiť originály protokolu o
odovzdaní a prevzatí diela, a to v tej súvislosti, aby boli rozptýlené pochybnosti, ktoré aj na dnešnom
pojednávaní žalovaný poukázal“. Z uvedeného bolo nepochybné, že žalovaný predmetné dôkazy

relevantne spochybnil, preto následný postup okresného súdu bol v súlade i s rozhodnutím Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikyR14/2010,sktorýmsaodvolacísúdstotožnilavzmyslektoréhoprisúkromnej
listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a
dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané
(rozsudok NS SR sp.zn. 2 Cdo 199/2005), pričom krajský súd dodáva, že uvádzaný následok (dôkazná

povinnosť) nastúpi bez ohľadu, či je predkladaná listina originál, alebo fotokópia. Navyše podľa obsahu
zápisnice zo dňa 29.7.2014, nebolo možné konštatovať, že by žalobca nemal vedomosť o spochybnení
predmetných listinných dôkazov žalovaným. Vzhľadom na uvedené, nebolo možné, aby sa odvolací
súd stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, ktorý nesúhlasil s názorom okresného súdu, že „iniciatívana predkladanie návrhov na dokazovanie má vychádzať len zo strany účastníkov, pretože účastník
konania nemôže poznať názor súdu o miere preukázania jeho tvrdení, pričom súd musí dbať na
spravodlivé rozhodnutie sporu a za tým účelom vykonať všetky potrebné dôkazy, aby bol skutkový

stav náležité objasnený. Uvedeným sa prvostupňový súd neriadil, a preto jeho rozhodnutie považujeme
za nesprávne.“ V tejto súvislosti len podporne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo 14.9.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením

dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti
a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného
bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť
aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje

v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,
kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností

preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).
Ak potom okresný súd pri celkovom vyhodnotení dôkazov v zmysle § 132 OSP a po ustálení skutkového
stavu žalobu zamietol, ktorý záver dostatočne odôvodnil, tak potom nebol priestor na to, aby odvolací
súd vyhovel odvolacím námietkam žalobcu, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v tejto odvolacej námietke namietal neaplikáciu § 118 ods. 2
OSP okresným súdom, odvolací súd považuje za podstatné uvedené zákonné ustanovenie citovať.
Podľa § 118 ods. 1, 2 OSP, po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy
a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Po vykonaní úkonov
podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré

právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd
nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Podľa § 100 ods. 1 OSP , len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor
vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne. Počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa
na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci.

Podľa § 114 ods. 1 OSP, ak súd neodmietol návrh z procesných dôvodov alebo nerozhodol o zastavení

konania podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu13), pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné
rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Krajský súd k postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní poukazuje na § 118 ods. 2 OSP, v
zmysle ktorého musí súd uviesť po skončení úvodných prednesov sporových strán, teda po prednesení

žalobného návrhu a po odznení reakcie žalovaného, pre konanie, zásadné skutočnosti. Z dikcie tohto
ustanovenia expressis verbis nevyplýva, či má súd túto povinnosť pri prvom pojednávaní, alebo i na
každom ďalšom pojednávaní, odročenom pojednávaní, alebo len na pojednávaní vo veci samej. Krajský
súd sa prikláňa k názoru, že ide o povinnosť súdu predovšetkým pri prvom pojednávaní, pretože ďalší
postup by mal zodpovedať dikcii § 100 ods. 1 OSP. Vyjadrenie predbežného právneho názoru na

prejednávanú vec je fakultatívnou možnosťou súdu. Prednesenie nesporných a sporných skutočností
a označenie vykonávaných a nevykonávaných dôkazov, je postup súdu, ktorý sa má uskutočniť po
úvodnom prednese strán na pojednávaní v súlade so zásadou ústnosti civilného procesu. Účastníci
totiž môžu prednášať dôkazné návrhy až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, čo
nemusí byť na prvom pojednávaní, napriek tomu, že podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie

tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Ust. § 118 OSP nepochybne
upravuje obligatórnu a fakultatívnu činnosť súdu po začatí pojednávania. Ust. § 118 ods. 2 OSP upravuje
postup súdu po tom, čo žalobca a žalovaný prednesú svoje návrhy. Pritom postup podľa § 118 ods.
2 OSP môže súd spojiť s postupom podľa § 100 ods. 1 posledná veta OSP. Okrem toho, že ide ouplatňovanie zásady hospodárnosti konania, má takýto postup súdu za účel i vyhnúť sa tzv. prekvapivým
súdnym rozhodnutiam. Krajský súd na tomto mieste pripomína, že z obsahu zápisnice okresného súdu
o ústnom pojednávaní zo dňa 29.7.2014 na čl. 203 spisu vyplýva, že okresný súd uviedol „ Oboznamuje

sa priebeh doterajšieho konania prítomní právna zástupkyňa žalobcu a právny zástupca žalovaného
zhodne uvádzajú: Zotrvávame na doteraz uvedených vyjadreniach“. Pre úplnosť odvolací súd považuje
za podstatné zvýrazniť, že podľa Najvyššieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 53/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2012 vo väzbe na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 326/2012-13 z 21.6.2012 vo vzťahu k § 118 ods.

2 OSP uviedol „Aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie
nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda
žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje

návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a
pod. Uvedené pochybenie samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou
konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Mohlo by zakladať iba tzv. inú vadu konania, ktorou by sa
dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolateľ preto neopodstatnene
namietal,ženedodržanímprocesnéhopostupuvzmysle§118ods.2O.s.p.muprvostupňovýsúdodňal

možnosť pred súdom konať. Na záver pojednávania pred prvostupňovým súdom mali účastníci možnosť
zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci ako to vyplýva zo zápisnice o
pojednávaní zo dňa 2. mája 2011 (č.1. 218 spisu). Námietka žalovaného ohľadne odopretia mu tohto
práva zakotveného v ustanovení § 118 ods. 4 O.s.p. bola preto nedôvodná“.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd opätovne nevypočul Ing. E. I. po tom, čo boli vypočutí
svedkovia žalovaného, ktorí tvrdili skutočnosti rozporné od žalobcu, čím malo dôjsť k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom. Krajský súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred súdom je preto
potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré
mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O takúto vadu

ide najmä vtedy, „ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená,
že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza
k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného práva na

súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré vo
svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého bol
účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom
nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom vyslovený
právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť

činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, do ktorej patria tzv. procesné rozhodnutia“ (uznesenie
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5Cdo43/2012z11.júla2012).Zvykonanéhoodvolacieho
prieskumu krajský súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom, ak aj nevypočul opätovne svedka Ing. E. I., pričom krajský súd upriamuje
pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky

dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci
mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 37/2001. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby

všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého
z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993,
nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania

do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol
podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.Ak žalobca v odvolaní poukazoval na rozsiahlu mailovú korešpondenciu účastníkov, a argumentoval,
že „Pokiaľ by nárok navrhovateľa nebol dôvodný, nemalo by neúspešné konanie o urovnaní medzi
navrhovateľom a odporcom žiadnu logickú súvislosť, pretože odporca by nemal dôvod o úhrade

tejto čiastky, pokiaľ by ju neuznával, s navrhovateľom rokovať. Tento dôkaz považoval navrhovateľ
za podstatný podporne aj s výpoveďami svedkov a listinným dokladom Protokolom o odovzdaní
a prevzatí diela, a preto ho súd mal vo svojom odôvodnení vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti s
ostatnými dôkazmi. Odporca počas konania rozumným spôsobom nevysvetlil, prečo niekoľko mesiacov
viedol s navrhovateľom ohľadom úhrady žalovanej sumy mimosúdne rokovania, pokiaľ tento jeho

nárok neuznával“, tak krajský súd uvádza, že ani uvedená argumentácia žalobcu nebola spôsobilá
bez ďalšieho ovplyvniť závery krajského súdu o vecnej správnosti odvolaním napadnutého výroku
rozhodnutia okresného súdu, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a s dôrazom na výsledky
vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, z ktorých nebolo možné konštatovať dôvodnosť
žalobou uplatneného nároku. Bolo v dispozitívnej sfére žalobcu, akým spôsobom naloží so svojím
uplatneným nárokom pred súdom prvého stupňa, tiež je potrebné pripomenúť, že za takto uplatnený

nárok niesol procesnú zodpovednosť. Práve v rovine týchto svojich záverov krajský súd poukazuje
i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010,
s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

Krajský súd pre úplnosť uvádza, že rozhodnutie okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako
rozhodnutie, ktoré by nespĺňalo náležitosti § 157 ods. 1 OSP a pre ktoré by nebolo možné považovať
ho za súladné so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu č.k. I.
ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci.
Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako
vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu
rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom

zakotveným v ust. § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade,
keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy, resp. článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak

všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a
právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp.
posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s
takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo
svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie

bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková
presvedčivosť,tedainýmislovaminato,abypremisyzvolenévrozhodnutírovnakoakozávery,kuktorým
na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť,
racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú
v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a vyplývajú z interpretácii súdneho rozhodnutia, preto

nebolo možné uvedené rozhodnutie považovať za prekvapivé, resp. nahodilé.

Odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu a svojmu pre úplnosť uvádza, že „Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(pozrinapr.III.ÚS209/04). AjEurópskysúd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.

ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu, krajský súd konštatuje, že okresný súd dal odpoveď na kľúčovú argumentáciu žalovaného v
prejednávanej veci.

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo

v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu,nebolomožnévodvolacomkonanírozhodnúťinak,akonapadnutýrozsudokpotvrdiťakovovýroku
vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.

PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.

ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade

trov prvostupňového konania nebolo žalobcom osobitne napadnuté.

O trovách celého odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods.
1, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP vo väzbe na § 146 ods. 2 veta prvá OSP. Pokiaľ zo spisového materiálunevyplynulo niečo iné, tak platí, že žalobca späťvzatím časti odvolania z procesného hľadiska zavinil
zastavenie odvolacieho konania práve v tejto časti a vzhľadom na úspech žalovaného vo zvyšnej časti
odvolacieho konania (§ 142 ods. 1 OSP) bol potom žalobca povinný žalovanému nahradiť trovy celého

odvolacieho konania. V odvolacom konaní mal úspech žalovaný, ktorý uskutočnil návrh na priznanie
trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 18.11.2015 a vyčíslil ich. Priznaná náhrada odvolacích trov
žalovaného pozostávala z trov právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 a 4, § 16 ods. 3
vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov, za vykonaný
1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 18.11.2014 + režijný paušál 378,04 Eur, 1 úkon

právnej služby - účasť na pojednávaní - verejnom vyhlásení rozsudku na Krajskom súde v Žiline dňa
28.05.2015 + režijný paušál Eur 193,46 Eur (verejné vyhlásenie rozsudku bolo odročené z dôvodu
podania čiastočného späťvzatia odvolania žalobcom a doplnením odvolania, ktoré bolo krajskému súdu
doručené vo forme mailového podania bez zaručeného elektronického podpisu dňa 27.5.2014 - č.l.
248 spisu a k doplneniu riadneho podania týchto úkonov došlo až dňa 28.05.2015, teda 1 deň pred
nariadeným verejným vyhlásením rozsudku), účasť na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 19.11.2015

+ režijný paušál 127,06 Eur, vyjadrenie k doplnenému odvolaniu žalobcu + režijný paušál 245,73 Eur.
V súvislosti s priznanou náhradou trov právneho zastúpenia žalovaného ako i v rovine argumentácie
žalobcu v podaní zo dňa 26.5.2015 (č.l. 258 spisu), krajský súd uvádza, že pri rozhodovaní o náhrade
trov konania žalovaného posudzoval i účelnosť uplatnených trov konania, teda i úkon, za ktorý žalobca
žiadal odmenu právnemu zástupcovi nepriznať. Účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich

priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky
potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť
ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu (III.
ÚS 557/2011-12 Ústavný súd Slovenskej republiky 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade
trov konania je teda povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným

účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu, spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť
spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje
ich medze. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu
posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo
každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.

Krajský súd zdôrazňuje, že podľa § 137 OSP trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a
ich zástupcov, vrátane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy
dôkazov, odmena advokáta za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, odmena
správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia „trovami konania sú výdavky, ktoré vznikajú subjektom v konaní
pri uskutočňovaní jednotlivých procesných úkonov, pričom ide o výdavky ktoré vznikli od začatia
konania do jeho skončenia, resp. ktoré vznikli aj pred začatím konania, ale ich vynaloženie súvisí s
konaním“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2011 sp.zn. 4 Obo 47/2010).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky je
aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky
trovy, ktoré vynaložil vo vecnej a časovej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Pokiaľ si
žalovaný zvolil zástupcu, tak realizoval len ústavne zaručené právo na právnu pomoc, preto podľa
krajského súdu nebolo možné nepriznať žalovanému účelne vynaložené a vzniknuté trovy konania,

a to i za úkon právnej služby vyjadrenie zo dňa 18.11.2014 (č.l. 241 spisu) k odvolaniu žalobcu. Je
potrebné mať na pamäti, že žalovaný ako účastník konania má právo vyjadriť sa k úkonom protistrany
a obzvlášť ak ide o úkon, ktorým bol podaný opravný prostriedok. Zvýrazňuje sa, že „Okrem tejto
požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie,
podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť, nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to,

aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené
(účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri
Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 2005-V,
Mareš proti Českej republike, č. 1414/03, 26. október 2006, Krčmář a ďalší proti 6 7 Cdo 66/2012
Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3. júla 2008,

Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok z 27. apríla 2010). A to aj takými
vyjadreniamiprotistrany,ktorésúvichprospech(viďGöcprotiTurecku[VK],č.36590/97,ods.55,ECHR
2002-V). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v
závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (pozri Asnar proti Francúzsku č. 12316/04, z18. októbra 2007; Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, z 3. júla 2008) (rozhodnutie Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo66/2012z26.februára2013).Celkomdôvodnétrovyodvolacieho
konania tvoria sumu 944,29 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).