Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/625/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225378
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225378.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň Mgr.
Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: F., s.r.o., so sídlom W., F.
ul. XX, IČO: XX XXX XXX, zast. Y. kanceláriou C. F., s.r.o., W., L. č. 4, W., IČO: XX XXX XXX, proti
odporcovi: X. H., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. marca 2014, č.k. 11C/231/2012-94, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že návrh nepovažoval
za opodstatnený. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak poukázal na postup tamojšieho súdu
v exekučnej veci sp.zn. 61 Er/271/2011, keď oprávnený, t.j. navrhovateľ podal návrh na vykonanie
exekúcie a súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 04.02.2011.
Okresný súd uznesením zo dňa 17.05. 2011 žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu, že
exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo priznané plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ako aj samotná zmluva o úvere obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky (rozhodcovská
doložka, neprimeraný denný úrok 0,25 %, čo je 91,25% p.a.). Uznesením sp. zn. 61Er/271/2011-11 zo
dňa 15.07.2011 súd exekučné konanie zastavil. V tejto veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup
Okresného súdu Trenčín v tom, že rozhodol o žiadosti oneskorene. Súd prvého stupňa vyslovil názor,
že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, najmä z pohľadu zložitosti veci, správanie sa účastníka a postupu súdu. Súdne a tým i exekučné
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, malo by to za následok záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných
všeobecných súdov a uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy,
avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môžu byť aj
súdy vyššieho stupňa. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 16/02, kde sa
okrem iného konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave
alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Vyslovil názor, že aj

keď súd v exekučnom konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia
ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Napokon, aj keby takýto
nesprávny úradný postup bol daný, navrhovateľ nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom, pričom v niektorých exekučných konaniach
bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote
nereagoval. Vychádzajúc z týchto úkonov súdu v exekučnom konaní preto nemožno považovať
postup exekučného súdu za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď
exekučný súd prednostne v konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie ako
celku. K posúdeniu zákonnosti exekučného titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným,
ako i pôvodným súdnym exekútorom. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu
zodpovednostného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Trenčín vo veci 61Er/271/2011, ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody, výškou uplatnenej škody sa potom súd nezaoberal. Nesprávny úradný postup by musel byť takou
podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať, keď
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon nestanovuje žiadnu lehotu. V súvislosti s týmto
rozhodnutím nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že
mu vznikla majetková škoda v sume 6 568,95 Eur a nemajetková ujma 1313,79 Eur považoval za
nepodložené aj s ohľadom na výsledok exekúcie, keď exekúcia bola právoplatne zastavená v dôsledku
zavinenia na strane oprávneného, ktorý navrhol vykonať exekúciu na základe nezákonného exekučného
titulu. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi
ich náhradu nepriznal, lebo si ich v stanovenej lehote nevyčíslil.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní
uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, ďalej písm. c/, d/, f/ O.s.p.. Súdu prvého
stupňa tak vyčítal, že prejednal vec v neprítomnosti odporcu (zrejme mal na mysli navrhovateľa).
Poukázal na to, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, a preto súd nemohol postupovať podľa §
101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Zotrval na svojom stanovisku, že sudcovia
okresného súdu sú vylúčení, v dôsledku čoho navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie
jeho práva na Ústavný súd SR, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Konečné
rozhodnutie neprichádzalo do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Navrhovateľ sa taktiež nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal ani k dôkazom, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
Ďalej súdu vyčítal, že rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov a nemal možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ďalej tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania a pokiaľ tak súd prvého stupňa urobil, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny
proces. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, tak súdu prvého stupňa vyčítal, že ignoroval všetky tvrdenia
navrhovateľa o majetkovej škode s tým, že navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom
znaleckého posudku. Ďalej prejavil nespokojnosť s tým, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 13.03.2014, a to dňa 06.
februára 2014, pričom predvolanie bolo doručené zástupcovi navrhovateľa 18.02.2014.

Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť neospravedlnil. Dňa 28.03.2014 doručil
súdu mail, v ktorom žiadal o zrušenie nariadeného pojednávania a prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo
veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. Zo spisu ďalej vyplýva, že nadriadeným Krajským
súdom v Trenčíne bolo už rozhodnuté o námietke zaujatosti sudkyne Okresného súdu Trenčín JUDr.
Q. O., a to uznesením č.k. 17NcC/94/2012-9 zo dňa 17. októbra 2012. O tvrdení navrhovateľa, že v
takýchto prípadoch rozhodoval vylúčený sudca, už bolo rozhodnuté Najvyšším súdom vo viacerých
rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn. 3NcC/14/2010, z ktorého
vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a
rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo a Najvyšší súd
aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že
vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom
v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2013
Z.z.. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec
prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno
akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená
postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa
prekážku pojednávania a rozhodovania vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietanom neumožnení reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd prvého stupňa totiž nariadením
pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný
dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve pojednávanie,
pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného navrhovateľa.

Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo súdu doručené dňa 02.08.2013. Neúčasťou na pojednávaní sa
navrhovateľ zbavil možnosti vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu. Okrem toho nariadením pojednávania s
riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť
právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja jeho námietky uvádzané v odvolaní
o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k dôkazom a sám navrhovať dôkazy.
Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil
bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia
o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné
iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p., ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu
znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené
procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd prvého stupňa
nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil pojednávanie
podľa § 114 O.s.p..

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom,
že by odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods.
2 O.s.p., najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným
časovým odstupom od podania žiadosti o zmenu exekútora nepredstavuje nesprávny úradný postup
spočívajúci v zbytočných prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávneným navrhovateľ
(vec 61Er/271/2011) a zistil, že žiadosť o udelenia poverenia súd zamietol, pričom na takéto rozhodnutie
sa nevzťahuje žiadna lehota a následne súd exekučné konanie zastavil. Pokiaľ ide o konštatovanie
prieťahov, tak súd prvého stupňa podrobne vyložil, z akého dôvodu časové rozdiely medzi jednotlivými
úkonmi exekučného súdu nemohol posudzovať ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup okresného
súdu, s čím sa aj odvolací súd stotožňuje.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo
vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p.. Odvolacím dôvodom podľa
citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého

nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v
tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne, a preto krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .