Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/340/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512205715
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512205715.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK, s.r.o., IČO : 44 703
015, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, zastúpeného Havel, Holásek & Partner s.r.o., advokátska
kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, proti povinnej: U. V. XX, X. H. nad
Y., o vymoženie 2.222,95 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 5Er/656/2012-27, zo dňa 11. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa dňa
04.06.2012 obdržal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora, a
to na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný Rozhodcovský rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, pod sp. zn.
II/2011-6614 zo dňa 28.02.2012. Tamojšiemu súdu bola zároveň na základe výzvy predložená fotokópia
Zmluvy o splátkovom úvere číslo 273791442 uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného
Slovenská sporiteľňa, a.s. a povinným dňa 15.02.2006 spolu s fotokópiou Všeobecných obchodných
podmienok. Vyššie uvedená zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, pretože bola uzavretá
medzi dodávateľom (t.j. osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti), a spotrebiteľom (t.j. fyzickou
osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti). Predmetná zmluva taktiež spĺňa charakteristiku štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy o úvere boli
všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred

a pre veľký počet spotrebiteľov. V článku 18 Všeobecných obchodných podmienok je uvedená
Rozhodcovská doložka. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takto formulovaná

rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Z uvedených dôvodov súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdneho
exekútora, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal,že postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom a že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazujúc na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že právoplatný rozhodcovský

rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, v dôsledku čoho je exekučný súd
povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v
prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v

rozhodcovskom konaní. Mal za to, že podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkazuje na VOP, je v danom
prípade rozhodcovská doložka platne dojednaná a je dodržaná jej písomná forma. Oprávnený ďalej
poukázal na judikatúru SD EÚ, a to rozhodnutia Ecoo Swiss (C-126/97), Kapferer (C-234/04, Fallimento
Olimiclub (C-2/08), Aturcom (C-40/08). S poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c) a § 45 ods. 2
ZoRK argumentoval, že tento zákon za určitých okolností pripúšťa kontrolu rozhodcovských rozsudkov
všeobecnými súdmi, a to inštitútom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40, § 41, §

42 a § 43, čiže vnútroštátna úprava umožňuje zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, z
dôvodov a po splnení podmienok uvedených v ZoRK. V prípade, ak vnútroštátne exekučné súdy môžu
vecne preskúmať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. Dôvodil, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať, či toto rozhodnutie vydal orgán s

právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. V závere
odvolania navrhol, aby odvolací súd v prípade, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdí,
pripustil ním navrhnuté dovolacie otázky.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa § 44 ods. 2 Ex. por. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní

o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so
zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe
možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na
základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods.
2 Ex. por., zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať

rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.

a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je
podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť
exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj pokiaľ ide o plnenie
z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže

znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ztejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných
zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na

ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa
zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré
sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na

škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Zasprávnyodvolacísúdpovažujeprávnynázorsúduprvéhostupňa,žepredmetnáZmluvaosplátkovom
úvere č. 0273791442 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným, resp. jeho právnym
predchodcom - Slovenskou sporiteľnou, a.s. a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský
vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 15.02.2006

vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v
oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v

zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou
občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala
špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z., je preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťovať, či zmluva, na základe ktorej bol
priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto

absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská
doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán
značnú nerovnováhu, v neprospech spotrebiteľa, teda povinného. Rozhodcovskú doložku, v článku 18
Všeobecnýchobchodnýchpodmienokopodstatnenepovažovalsúdprvéhostupňazanekalú,postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti, v dôsledku čoho nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského

súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež
náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým
podkladom pre vykonanie exekúcie.

Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré

predkladal oprávnený povinnému na formulári, nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný
ani nemohol ovplyvniť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky
vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, resp. rozhodcovi, ktorého si
sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa

na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach. Odvolací súd
zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky

začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné
považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v nadväznosti na
judikatúru Súdneho dvora EÚ/ES (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušnépoučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných
podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu
aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver príjme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu

ako celok odmietnu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti
banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený
včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom
prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné

normy chrániace spotrebiteľa.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 od. 1 O.s.p. potvrdil.

Nakoľko vyššie uvedené rozhodnutie vychádza z ustálenej súdnej judikatúry, odvolací súd nepovažoval

za potrebné pripustiť dovolanie v danej veci, keďže sa nejednalo o otázky zásadného právneho
významu.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.