Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. júl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/48/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233386
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233386.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie
Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/238/2012-134 zo dňa 17.10.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 663,84 eur titulom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Žilina
v pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora Ex
305/2007 (povinný G. M., dlžník zo zmluvy o úvere č. 5840042). Podľa navrhovateľa exekučný súd
sa dopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, t.j. do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
takúto zmenu. Navrhovateľ tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o zmene exekútora súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Navrhovateľ tvrdil, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. V
dotknutom období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdavky
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania sumu 15 eur. Celkom na tieto
náklady vynaložil sumu 175 eur. Táto suma by ho pritom nezaťažila, keby exekučný súd postupoval
správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora dodržal zákonom stanovenú dobu.

Navrhovateľ si uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 663,84 eur, tvrdiac, že márnym
plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že nastanú účinky predpokladané

ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k
zmene súdneho exekútora. Neskorým ukončením procedúry exekučným súdom došlo aj k vyvolaniu
viacerých rizík: zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencie
povinného. Preto akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy on vníma ako spravodlivú satisfakciu za
konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy
navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy
a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Ako primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval sumu 663,8 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55
eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy
poukázal na závery Ústavného súdu SR prijaté vo viacerých Nálezoch (aj ich konkrétne označuje) vo
veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd za nepochybnú skutočnosť považoval podanie žiadosti navrhovateľom u príslušného
štátneho orgánu vo veci predbežného prerokovania jeho nároku, ako i následnú skutočnosť, že v
zákonnej 6 mesačnej lehote nárok navrhovateľa (ktorý uplatňuje v tomto súdnom konaní) v rámci
predbežného prerokovania nároku uspokojený nebol a z tohto dôvodu sú splnené podmienky na
prejednanie veci súdom.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu
sp. zn. 24Er/725/07 zistil, že na vedenie exekúcie okresný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie
dňa 23.4.2007. Procesný návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený
18.11.2010. Dovtedy poverený exekútor bol súdom vyzvaný na vyčíslenie vzniknutých trov a zaslanie
exekučného spisu. Uznesením zo dňa 7.12.2011 súd návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel
a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Zároveň rozhodol o náhrade
trov pôvodného exekútora. Voči označenému rozhodnutiu bol podaný opravný prostriedok. Napokon
uznesením zo dňa 8.10.2012 bol JUDr. Rudolf Krutý vylúčený z vykonávania exekúcie.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,
2, § 17, ods. 1, 2, 3, 4, § 9, § 25 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, prihliadal aj
na ustanovenie § 44 ods. 8, § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Prioritne skúmal, či boli z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci (nesprávnym úradným postupom)
zákonné podmienky na to, aby bola založená zodpovednosť odporcu za navrhovateľom tvrdenú škodu,
nemajetkovú ujmu.

Okresný súd poukazuje na obsahové znenie ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, ktoré v
dobe podania návrhu oprávneného (v danom konaní navrhovateľa) na zmenu súdneho exekútora bolo
účinné a určovalo, že oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia
dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na takúto zmenu.

Vykonaným dokazovaním okresný súd konštatoval, že okresný súd v exekučnej veci 24Er/725/07 bol
povinný rozhodnúť o zmene exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu. Tak sa ale nestalo. Súd
rozhodol až po cca 12 mesiacov od doručenia návrhu. Zároveň z exekučného spisu vyplynulo, že
súd si zabezpečoval všetky potrebné nevyhnutné podklady pre rozhodnutie o návrhu, dokonca pred
rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora bol podaný aj návrh na odklad exekúcie a bolo potrebné
zabezpečiť aj spis súdneho exekútora s vyčíslením trov dovtedajšieho exekútora. Vzhľadom na dĺžku
rozhodnutia od podania návrhu na zmenu exekútora uplynula dlhšia doba. Súd konštatoval, že v štádiu
rozhodovania o návrhu na zmenu exekútora do dňa vydania rozhodnutia o takejto zmene, došlo k
prieťahom v konaní. Dodal ale, že predchádzajúci súdny exekútor ( riadne poverený) mal povinnosť
viesť exekúciu až do rozhodnutia o zmene exekútora, teda, bez ohľadu na podanie návrhu na zmenu
exekútora exekúcia pokračovala, resp. mala pokračovať plynule bez ohľadu na to, kedy bol exekútor
zmenený. V konkrétnej exekučnej veci pôvodná exekútorka JUDr. Mária Krasňanská bola poverená
vykonaním exekúcie 23.4.2007, návrh na zmenu exekútora bol predložený až 18.11.2010 a súd rozhodol
7.12.2011. Z toho je zrejmé, že až do rozhodnutia o procesnom návrhu o zmene súdneho exekútora
na vykonávanie exekúcie bola poverená JUDr. Mária Krasňanská. Súd síce konštatuje prieťahy v
konaní (nerozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote 30 dní), avšak vzhľadom na to, že dovtedy mal vykonávať/bol povinný vykonávať exekúciu

predchádzajúci poverený exekútor, neexistoval žiadny dôvod zakladajúci vznik škody a konštatovanie
existencie prieťahov v exekučnom konaní vzhľadom na všetky okolnosti vedenia exekúcie považoval za
postačujúce. Pri tomto závere vychádzal z § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a následne nevidel dôvod
na náhradu ani majetkovej ani nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd nemal preukázané splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti
odporcu za navrhovateľom tvrdené ujmy. Navrhovateľ nepreukázal výšku majetkovej škody, v tomto
smere neuniesol dôkazné bremeno. Síce v otázke rozsahu škody, jej výšky poukazuje navrhovateľ
na znalecký posudok vypracovaný pre účely uplatňovaných nárokov nielen v tomto súdnom konaní,
ale na okresnom súde v ďalších minimálne cca 900 konaní ( znalecký posudok bol zaevidovaný v
správnom denníku okresného súdu pod č. 1SprV 563/2014) s predmetným znaleckým posudkom sa aj
oboznámil, ide však o znalecký posudok jednostranný ( znalec uviedol v ňom, že vychádzal z podkladov
predložených navrhovateľom), je len prepočtom nepreukázaných sumárnych údajov, vypracovaný iba
na základe tvrdených údajov navrhovateľom bez použitia exekučných spisov, bez riadnych vedomostí
ohľadom vykonávania procesných úkonov súdu a dôvodov nerozhodnutia v určitých lehotách. Dokonca
navrhovateľom neboli poskytované skutočné údaje, čo vyplýva aj z listín založených v spise, keďže
navrhovateľ v žalobnom návrhu tvrdí, že súd bol v omeškaní viac ako 384 dní, pričom takáto lehota
omeškania v konaní preukázaná nebola.

Pokiaľ navrhovateľ navrhoval vykonanie/doplnenie dokazovania znaleckým posudkom na zodpovedanie
otázok týkajúcich sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS, súd tento dôkaz hodnotil za
právne irelevantný. Poznať interpretáciu a aplikáciu smernice je povinnosťou súdu, vychádzajúc zo
zásady "iura novit curia".

V samostatnom výroku okresný súd zamietol aj procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu úspechu/
neúspechu účastníkov v konaní, konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov
od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca však náhradu trov konania nevyčíslil a ani z
obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli. Z týchto dôvodov odporcovi náhradu trov
konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť
dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým
základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ vytýkal súdu, že odignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov : na administratívne spracovanie textov
urgencii, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje,
v tejto časti považoval odvolateľ rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, vytýkal
arbitrárnosť.
Z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne nepochybne k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Predsa súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie
súdu je aj vnútorne rozporné, napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na
tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Nesúhlasí ani s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). On hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd dokazovanie neprípustne
skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil
mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie
dôkazy. On predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., znalecký posudok
č. 1/2014 , vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, uvedený znalecký
posudok jednoznačne preukazuje, že nesprávny úradný postup mal u navrhovateľa negatívny dopad a
objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Ak súd konštatuje v rozsudku, že
nepreukázal, že by postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Podľa odvolateľa boli preukázané
v konaní všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody a to tak vznik škody, existencia
nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec
v rozsahu danom v § 212 ods. 1 O.s.p., a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§214 ods. 2)
postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu zistil, že okresný súd v súdenej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu,
vykonané dôkazy hodnotil v súlade s ust. §132 a nasl. O.s.p. a vec správne právne aj posúdil.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcov. Je jednoznačné v konaní, že zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Panáková, ktorá
v súdenej veci odvolaním napadnutým rozsudok vydala, nebola vylúčená z prejednania a rozhodnutia
veci.

Otázku zaujatosti/nezaujatosti sudcov riešil Krajský súd v Žiline (ako súd nadriadený) v uznesení
5NcC/346/2013-27 zo dňa 30. apríla 2013. Z prejednania veci vylúčil jedine sudcu JUDr. Petra
Hrnčiara. Ostatných sudcov z prejednania a rozhodovania veci nadriadený súd nevylúčil. Táto otázka
bola vyriešená právoplatne, uznesenie Krajského súdu Žilina právny zástupca navrhovateľa prevzal
21.8.2014. Je opodstatnený záver, že ku dňu rozhodnutia krajského súdu neexistuje rozhodnutie,
ktorým by z prejednania veci mala byť vylúčená JUDr. Gabriela Panáková, navyše odvolací argument
navrhovateľa namietajúci nestrannosť súdu/nestrannosť sudcu nemá právny základ v danom štádiu
rozhodovania o jeho odvolaní. S touto existujúcou situáciou súvisí i odvolateľom namietaný dôvod na
odročenie pojednávania, resp. jeho procesný návrh na prerušenie konania z tzv. dôležitého dôvodu
- za ktorý označil okolnosť - nedoručenie rozhodnutia krajského súdu o vylúčení/nevylúčení sudcov
okresného súdu. Je jednoznačné, že okresný súd doručil uvádzané uznesenie nadriadeného súdu
právnemu zástupcovi navrhovateľa 21.8.2014. Otázka zákonného sudcu, zaujatosti/nezaujatosti sudcov
je vyriešená konečným rozhodnutím nadriadeného súdu a ani ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu
v tejto súdenej veci neexistuje a ani navrhovateľ nepredložil žiadne rozhodnutie Ústavného súdu SR,
ktorým by bolo konštatované porušenie princípu zákonného sudcu. Z pohľadu rozoberanej procesnej
situácie neexistoval dôvod na zrušenie/odročenie nariadeného meritórneho pojednávania a okresný súd
mal splnené všetky podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal postupom podľa § 101
ods. 2 O.s.p.

Krajský súd dodáva i to, že okresný súd na č.l. 130 spisu oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľa,
že návrhu na zrušenie pojednávania nevyhovuje, keďže neexistuje relevantný dôvod pre jeho zrušenie/
odročenie.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor i na
to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská k rozsahu vykonaného
dokazovania a prezentoval podstatné vecné otázky sporu. Navrhovateľ disponoval aj s písomným

vyjadrením odporcu k návrhu na začatie konania. Takéto písomné vyjadrenie odporcu právny zástupca
navrhovateľa prevzal 27.8.2013. Navyše, vecné otázky, ktoré odporca v písomnom vyjadrení k návrhu
uvádzal, sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce) súdnych konaní, ktoré založil v prípade
obdobných nárokov u jednotlivých súdov v rámci Slovenskej republiky. Bolo na navrhovateľovi, či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Tým, že sa nezúčastnil
meritórneho pojednávania, o uvádzané procesné možnosti sa obral sám.

Súd prvého stupňa skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/neexistencie základu právneho
nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu. Navrhovateľ tento exekučný spis v návrhu na
začatie konania označil podľa spisovej značky spisu registrovaného u súdneho exekútora, okresný súd
po stotožnení spisového materiálu pripojil pre účely súdneho konania súvisiaci spis vedený na okresnom
súde podľa sp. zn. 24Er/725/2007, oboznámil sa s obsahom uvedeného spisu na pojednávaní, z jeho
obsahu vychádzal, vychádzal teda z rozhodujúceho dôkazu, ktorý navrhovateľ v návrhu na začatie
konania uviedol. Aj vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci, exekučný
súd síce nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v lehote 30 dní od predloženia
takého návrhu, avšak vykonal procesné úkony v bezprostrednej súvislosti s rozhodovaním o takomto
návrhu. Procesné úkony exekučného súdu vyústili do vydania rozhodnutia, ktorým vyhovel procesnému
návrhu na zmenu exekútora a poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého. Napokon označený
súdny exekútor bol z vykonania exekúcie v roku 2012 vylúčený. Procesné úkony exekučného súdu
sa uskutočnili v bezprostrednej spojitosti s riešením návrhu, odzrkadlili sa v rozhodnutí. Súdom
konštatované nedodržanie zákonom stanovenej 30 dňovej lehoty na rozhodnutie o procesnom návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyplýva z pripojeného exekučného spisu. Konštatovanie
existencie prieťahov v zmysle ako to uvádza v dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd, má svoj
zákonný rámec a takéto konštatovanie vzhľadom na všetky špecifiká exekučného konania i odvolací súd
považuje za dostatočné zadosťučinenie, satisfakciu. Uvedené vecno-právne stanoviská odvolací súd
uvádza na zvýraznenie správnosti vecných záverov súdu prvého stupňa, pretože neuniklo pozornosti
odvolacieho súdu, že vecné odvolacie argumenty odvolateľ viaže v odvolaní k nesprávnemu postupu
exekučného súdu - spočívajúcemu v nevydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie
v zákonnej lehote, o takýto prípad sa však v súdenej veci nejednalo.

Navrhovateľ nepreukázal ďalšie, zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za
nesprávny úradný postup, neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie škody, príčinnej
súvislosti medzi škodou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Obdobne je tomu tak i vo
vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy. Všetky argumentácie navrhovateľa tak v návrhu na
začatie konania, ako i v odvolaní mali charakter všeobecný, nevychádzali z individuálnych podmienok
danej exekučnej veci, údaje, ktoré navrhovateľ v návrhu na začatie konanie uvádzal sú všeobecné,
konkrétne neodzrkadľujú individualitu prípadu. Ani znalecký posudok, ktorý odvolateľ predložil v štádiu
prvostupňového konania na preukazovanie výšky škody, nič nemení na tomto závere, opätovne aj
obsah znaleckého posudku vychádza zo všeobecných nekonkretizovaných údajov, ktoré navrhovateľ
spracovateľovi znaleckého posudku zadal. Zo znaleckého posudku nevyplýva, že by riešil individuálny
nárok navrhovateľa viažuci sa ku konkrétnej v danom konaní namietanej exekučnej veci.

Nemožno sa stotožniť ani s odvolacou argumentáciou navrhovateľa, ktorou vytýka okresnému súdu
vnútornú rozpornosť jeho názorov a to, že hoc zistil porušenie práva, toto nekonštatoval. Nie je tomu tak,
práve naopak, okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o procesnom návrhu na zmenu súdneho exekútora a zároveň konštatoval i prieťahy
v exekučnom konaní, keďže od podania návrhu na takúto zmenu do rozhodnutia uplynula pomerne
dlhá doba. Uvedené konštatovanie prieťahov však považoval okresný súd za satisfakciu postačujúcu
vzhľadom k okolnosti riešeného prípadu.

Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia účastníkom konania dáva odpovede na právne významné
otázky, uvádza ustanovenia právneho predpisu, ktoré na danú vec aplikoval, vyargumentoval dôvody
svojho rozhodnutia, po obsahovej stránke rozsudok spĺňa zákonné požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Nebol dôvod, aby okresný súd v súdenej veci postupoval podľa § 114 ods. 3 O.s.p., a vydal rozsudok
pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže v súdenej veci nie je povinnosťou súdu uvedený procesný
postup za každých okolnosti aplikovať. Napokon neboli podmienky na takýto postup, pretože odporca

sa k návrhu navrhovateľa vyjadril, toto vyjadrenie okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa i
doručoval.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa neboli pri právnom posúdení veci právne významné.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie okresného súdu má oporu v
ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

Rozhodovanie o trovách odvolacieho konania krajský súd opiera o § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ v odvolacom konaní úspešný nebol, úspech v konaní mal odporca, ktorý
by mal právo na náhradu trov od neúspešnej procesnej strany navrhovateľa. V odvolacom konaní však
odporca si tieto trovy neuplatnil, z tohto dôvodu účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho
konania krajský súd nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e