Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/925/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210220456
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7210220456.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a členov senátu Ľuboša

KunayaaJUDr.AnnySlovinskej,vprávnejvecinavrhovateľkyB.W.,bývajúcejnaY.č.XvW.,zastúpenej
JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou so sídlom na Floriánskej č. 16 v Košiciach, proti odporcovi Y. X.,
bývajúcemu na C. č. X v W., zastúpenému JUDr. Mikulášom Buzgóom, advokátom so sídlom na Štúrovej
č. 20 v Košiciach, v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Košice II č.k. 17C/122/2010-168 zo dňa 2.6.2014 v spojení s opravným uznesením z č.l. 197 zo
dňa 9.9.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania v spojení s opravným uznesením z č.l. 197 a v
rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom vylúčil 1 ks LCD televízny prijímač Samsung LE 32R 84B®, model: BP
32EO+DO, 4 ks sedacej súpravy, čierna koža 3+2+1+1 a 1 ks konferenčný stolík rám kovový sivý s
mliečnym sklom z exekúcie vykonávanej JUDr. Dušanom Sopkom, exekútorom Exekútorského úradu
v Poprade, pod č. k. Ex 70/10, 35Er/532/2010 na základe poverenia Okresného súdu Košice II zo
dňa 14.6.2010. Odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 99,50 eur titulom

zaplateného súdneho poplatku na účet navrhovateľky a 890,87 € titulom trov právneho zastúpenia na
účet právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok odôvodnil tým, že navrhovateľka sa domáhala, aby súd vylúčil z exekúcie, ktorú vykonával
JUDr. Dušan Sopko, exekútor Exekútorského úradu v Poprade 1 ks LCD televízny prijímač, sedaciu
súpravu a konferenčný stolík. Návrh odôvodnila tým, že odporca ako oprávnený sa návrhom na
vykonanie exekúcie domáhal vymoženia svojej pohľadávky v sume 2.821,48 € voči povinnému P. W.,

otcovi navrhovateľky a exekútor súpis majetku vykonával v byte navrhovateľky a spísal aj hnuteľné
veci, ktoré boli v jej vlastníctve. Súd prvého stupňa z LV č. XXXXX zistil, že navrhovateľka je výlučnou
vlastníčkou bytu č. XX, na 6. poschodí bytového domu, súp. č. XXX na ul. Y. č. X v W. a to titulom
darovacej zmluvy zo dňa 3.8.2004. Potom vypočul súd prvého stupňa všetkých svedkov a účastníkov
spisovania majetku v byte navrhovateľky, oboznámil sa aj s listinnými dôkazmi a potom vec z právneho
hľadiska posudzoval podľa ust. § 55 ods.1 zák. č. 233/1995 Z.z. a vychádzal z ust. § 120 ods.1
O.s.p. a dospel k záveru, že v danom prípade navrhovateľka žiadala, aby súd vylúčil z exekúcie 1

ks LCD televízny prijímač, sedaciu súpravu a konferenčný stolík s kovový rámom s mliečnym sklom
z dôvodu, že exekúcia je vedená voči jej otcovi ako povinnému, nie voči nej a uvedené hnuteľné
veci, ktoré boli exekútorom spísané pri výkone exekúcie sú v jej osobnom vlastníctve, teda nie vo
vlastníctve povinného. Ustanovenie § 55 EP vyjadruje jednu zo základných zásad exekučného konaniaa to zásadu, podľa ktorej oprávnený má byť uspokojovaný výlučne z majetku povinného. Nemožno
totiž vylúčiť, že úkony exekútora postihnú aj veci, ktoré nepatria povinnému, ale svedčí im právo tretej
osoby, voči ktorému je exekúcia neprípustná. Spravidla pôjde o vlastnícke a spoluvlastnícke právo

tretej osoby. Patrí sem aj oprávnená držba veci, ba aj detencia, ktorá sa opiera o právny dôvod (napr.
o nájomnú zmluvu). V tomto konaní, súd 1.stupňa rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu, že
dôkazná povinnosť, a to preukázať, že konkrétne veci, ktorých vyňatia z exekúcie sa navrhovateľka
domáha, ale sú v jej byte je na strane odporcu. Súd mal za to, že odporca neuniesol dôkazné bremeno
a teda nepreukázal jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť, že predmetné veci sú vo vlastníctve

otca navrhovateľky a nie vo vlastníctve navrhovateľky. Uvedenú skutočnosť nepotvrdila ani opätovná
výpoveď svedka, súdneho exekútora, ktorý len konštatoval, že vzhľadom na čas nadobudnutia bytu
spolu s hnuteľnými vecami v ňom sa nachádzajúcimi a vek navrhovateľky, nemohla navrhovateľka
tieto hnuteľné veci nadobudnúť z vlastných finančných prostriedkov a tieto veci boli podľa jeho názoru
pravdepodobne vo výlučnom vlastníctve odporcu prípadne patria do bezpodielového spoluvlastníctva
rodičov navrhovateľky. Pokiaľ odporca, resp. jeho právny zástupca namietal, že v prípade, ak boli tieto

hnuteľné veci, gaučová súprava a konferenčný stolík, darované navrhovateľke spolu s bytom, poukazuje
súd na to, že pri darovaní nehnuteľnosti nie je podstatnou náležitosťou uvedenie aj hnuteľných vecí v
nej sa nachádzajúcich. Pokiaľ ide o televízny prijímač, o ktorom navrhovateľka tvrdila, že si ho kúpila
vo vianočnej akcii v roku 2007, pričom doklad o kúpe už nemá, je síce pravdou, že v tomto prípade
nebolo skutočne preukázané, kto televízny prijímač kúpil, avšak odporca nepreukázal, že by nebol vo

vlastníctve navrhovateľky. Nebolo teda v konaní jednoznačne preukázané, že hnuteľné veci ktorých
sa exekúcia týka, patria do vlastníctva povinného, otca navrhovateľky, a len pravdepodobnosť, že
by do jeho vlastníctva patrili, nepostačuje. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j.
povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou
povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Vzhľadom na vyššie uvedené

a v súlade s cit. zákonnými ustanoveniami, rozhodol tak, že vylúčil navrhovateľkou žiadané hnuteľné
veci z exekúcie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď vychádzal z toho, že v
konaní bola úspešná navrhovateľka a priznal jej náhradu trov konania, ktoré pozostávali zo zaplateného
súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. Upravil vyčíslené trovy pri jednom úkone právnej služby
a to dňa 1.7.2013, pretože toto pojednávanie bolo odročené bez pojednávania vo veci smej a priznal

jej 1/4 základnej sadzby.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Žiadal zmeniť napadnutý rozsudok a návrh zamietnuť.
V dôvodoch odvolania poukázal na to, že sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu
uvedenom v zrušujúcom uznesení, podľa ktorého dôkazná povinnosť v tomto prípade je na strane

odporcu a on by mal preukazovať, že konkrétne veci, ktorých vyňatie z exekúcie sa navrhovateľka
domáha nie sú v jej vlastníctve, lebo sa vychádza z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné
tvrdenie. Existuje jediná výnimka vychádzajúca z faktu, že po nikom nemožno spravodlivo požadovať,
aby preukázal určité skutočnosti, dôkazné bremeno prechádza na protistranu, cieľom prenesenia
dôkazného bremena je náprava dôkaznej nespravodlivosti, ktorá by vznikla závineným zmarením

dôkazu. Treba pritom uplatniť aj princíp proporcionality, právo na spravodlivý proces, napr. v spore
o určenie vlastníckeho práva u navrhovateľa nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu
nadobúdacieho vlastníckeho práva odporcu. Keďže nepreukázanie takého titulu svedčiacemu odporcovi
je na prospech odporcu, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval. Keďže od odporcu sa žiada
preukazovanie toho, že navrhovateľka nie je vlastníčka sporných vecí, ide podľa odporcu o právny názor

nesprávny, nakoľko ide o dôkaz, keď preukazovať vlastníctvo k uvedeným veciam má navrhovateľka.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a
uplatnilanáhradutrovodvolaciehokonania.Vdôvodochvyjadreniapoukázalanato,ženavrhovateľkasa
argumentmiodporcuuvedenýmivodvolaní nestotožňuje.Opätovnezdôrazňuje,žebytajehozariadenie

boli navrhovateľke darované jej starou mamou, ak k darovaniu nedošlo skôr len z dôvodu nízkeho
veku navrhovateľky. Len z toho dôvodu boli vlastnícke práva k bytu a jeho zariadenia prevedené najprv
na navrhovateľkiných rodičov a až po dovŕšení patričného veku sa previedli na navrhovateľku a to len
pár týždňov po dovŕšení 18 veku. Zákon pri darovaní hnuteľných vecí nepredpisuje písomnú formu,
preto navrhovateľka nevidí dôvod na to, aby jej boli upierané jej vlastnícke práva. Exekútor vstúpil do

bytu, ktorý patrí navrhovateľke a býva v ňom od roku 2004 a má ho zariadený až na malé výnimky
vecami v jej výlučnom vlastníctve. Samotný fakt, že povinný má na predmetnej adrese trvalý pobyt je len
evidenčného charakteru, avšak nepreukazuje jeho vlastníctvo k hnuteľným veciam. Uviedla, že odporca
ako oprávnený nevykonal po darovaní nehnuteľnosti prípadne aj hnuteľných vecí úkony, ktoré umožňujeObčiansky zákonník. Nedovolaním sa neúčinnosti právnych úkonov vo vzťahu k nemu nemôže byť v
byte iného ako povinného vykonávaný súpis vecí ako keby boli vo vlastníctve povinného. Dôkaz opaku
preto zaťažuje odporcu.

Odvolací súd podľa § 212 ods.1, 3 v spojení s ust. § 214 ods.2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v spojení s opravným uznesením a
dospel k záveru, že pre rozhodnutie vo veci samej neboli dôvody na zmenu alebo zrušenie rozsudku.

Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, so zisteným
skutkovým stavom aj právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Podľa odvolacieho súdu správne súd prvého stupňa vychádzal z § 55 Ex.por., ktorý vyjadruje jednu
zo základných zásad exekučného konania a to zásadu, podľa ktorej oprávnený má byť uspokojený
výlučne z majetku povinného. Za tohto stavu, keď exekútor začal vykonávať exekúciu v byte, ktorý
nepatril povinnému a to súpisom hnuteľných vecí, ktoré užívala navrhovateľka a podľa jej tvrdení boli v

jej vlastníctve, čo v priebehu konania pred súdom prvého stupňa aj podľa odvolacieho súdu hodnoverne
preukázala, bol dôvod pre vyňatie týchto vecí z exekúcie. Odvolací súd naďalej trvá na svojom názore,
že v takom prípade okruh vecí, ktoré je možné postihnúť exekúciou, musí preukázať oprávnený, pretože
k exekúcii nedošlo v byte, ktorý vlastnil, pritom ak mal odporca pochybnosti o spôsobe nadobudnutia
nehnuteľnej veci aj hnuteľných vecí navrhovateľkou, mal právo využiť ustanovenia o odporovateľnosti

právnych úkonov ako to správne uviedla vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľka. Keďže tak neučinil,
má sa za to, že tieto hnuteľné veci patrili do vlastníctva navrhovateľky, keďže sa nachádzali v byte, ktorý
bol v jej vlastníctve, preto podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa vo veci samej správne rozhodol,
preto odvolací súd podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Po vydaní rozsudku súd prvého stupňa vydal opravné uznesenie, ktorým opravil výrok o trovách konania
vychádzajúc z toho, že pri vyhotovovaní rozsudku sa dopustil zrejmej nesprávnosti. Podľa odvolacieho
súdu však ide o úplne iné rozhodnutie o trovách konania v porovnaní s vypracovaným rozhodnutím,
ktoré neriešilo otázku oslobodenia navrhovateľky od súdnych poplatkov, takže ide z právneho hľadiska
o úplne iné právne posúdenie veci a nie o zrejmú nesprávnosť, ktorá by vznikla omylom v postupe sudcu

alebo pri administratívnom vypracovaní rozhodnutia. Za toho stavu neostávalo odvolaciemu súdu nič
iné len vo výroku o trovách konania zrušiť napadnutý rozsudok a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, v ktorom rozhodne aj o trovách odvolacieho konania
podľa § 224 ods.3 O.s.p.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom
od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.