Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/722/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216601
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216601.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.

Marty Polyákovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava I., Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., advokát a konateľ, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 5. augusta 2014 pod č. k. 7C/341/2012-99
a uzneseniu zo dňa 26. septembra 2014 pod č. k. 7C/341/2012-123 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 1.395,50 eura a nemajetkovej ujmy v sume 279,10 eura z
dôvodu, že Okresný súd Levice o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v

zákonnej lehote 15 dní od jej podania. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania najmä na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/453/2010, z
ktorého zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 07.06.2010. Oprávnená spísala návrh
na vykonanie exekúcie u exekútora do zápisnice 11.05.2010. Súd vyzval oprávnenú na predloženie
zmluvyoúvere,ktorúpredložila23.09.2010.Dňa13.10.2010súduznesenímpodč.k.13Er/453/2010-14
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia a odvolací súd uznesením zo dňa 30.12.2010
pod č. k. 26CoE/250/2010-33 odvolacie konanie zastavil. Následne exekučný súd svojim uznesením

zo dňa 26.09.2011 pod č. k. 13Er/453/2010-46 exekúciu zastavil. Preto prvostupňový súd podrobil
preskúmaniu 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia, uviedol, že exekučné konanie začalo podaním
návrhu na vykonanie exekúcie podanom 11.05.2010, preto treba na danú vec aplikovať ustanovenie
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 a citoval ustanovenie § 44 ods. 2 EP účinného do
31.05.2010. Ďalej uviedol, že súdny exekútor, u ktorého bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie dňa
11.05.2010 doručil žiadosť o udelenie poverenia na súd až 07.06.2010 a do rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia dňa13.10.2010 uplynula dlhšia doba. Počas tejto doby exekučný súd

nebol nečinný, vyzval oprávnenú na predloženie zmluvy o úvere, následne skúmal formálnu a materiálnu
stránku vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý bol exekučným titulom. Ďalej poukázal na
ustanovenie § 44 ods. 2 EP, z ktorého vyplýva oprávnenie a povinnosť exekučného súdu skúmať
exekučný titul po formálnej a materiálnej stránke. V prípade exekučného titulu rozhodcovského rozsudkuskúmať, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, či bola platne uzavretá rozhodcovská
doložka. Postup exekučného súdu nie je preto možné považovať za nesprávny úradný postup, keď
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia rozhodol po predložení zmluvy o úvere na výzvu súdu.

Lehota na rozhodnutie nemôže uplynúť skôr, ako mal exekučný súd pre rozhodnutie všetky relevantné
podklady. Exekučný súd rozhodol bezprostredne po doručení zmluvy o úvere doručenej 23.09.2010
dňa 13.10.2010. Ďalej uviedol, že prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky
neznamená postup so zbytočnými prieťahmi. Všeobecný súd nie je oprávnený skúmať v konaní
o náhradu škody prieťahy v konaní. To môže len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,

resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. K časti uplatnenej nemajetkovej
ujmy vzhľadom na nezistenie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a vznik škody sa
nezaoberal týmto nárokom navrhovateľky, pretože pre rozhodnutie o priznaní práva na nemajetkovú
ujmu je základným predpokladom vznik ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Preto v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevznikol nárok na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni

nepriznal náhradu trov konania, pretože si žiadne neuplatnila.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.
1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.

1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode svoje odvolanie navrhovateľka zdôvodnila ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a
uviedla, že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím
inšpirácie novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej
názoru, súd bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení

účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de
iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedla, že súd vytvára
konštrukciu, podľa ktorej jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný
značnou nedôveryhodnosťou. Uviedla, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Nemala k dispozícii
exekučný spis a tak mohla niektoré skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný
spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súd exekučného. V závere uviedla, že súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné

právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedla, že štrasburský súd uviedol, že

Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že nepresadzovala vydanie poverenia
zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu

k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. V závere namietala, že súd
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania vôbec nesúviseli, rozpor exekučného titulu so
zákonom. Namietala procesný postup súdu v nevykonaní dostatočného dokazovania oboznámením
znaleckých posudkov na rozsah škody a nemajetkovej ujmy a nerozhodnutí o prerušení konania predrozhodnutím vo veci samej. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na vytknuté procesné chyby žiadala, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahom

a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí možnosti

účastníkovikonaťpredsúdom (§221ods.1písm.f/OSP).Odňatímmožnostikonaťvzmysleuvedeného
ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať
pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť

konaťpredsúdomsaodňalaúčastníkovikonania.Vzhľadomktejskutočnosti,žezákonbližšievžiadnom
zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti
konaťpredsúdomjepotrebnévovšeobecnostirozumieťtakýpostupsúdu,ktorýznemožňujeúčastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho

odvolania namietala nevykonanie dokazovania znaleckými posudkami. Odvolací súd preto podrobil
preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu
konanianedopustilžiadnejvadynamietanejnavrhovateľkouvdôvodochsvojhoodvolania.Prvostupňový
súd svoje rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľka nepreukázala základné podmienky pre priznania
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Z toho dôvodu dokazovanie smerujúce k výške škody a

nemajetkovej ujmy bolo nadbytočné a o tom, ktorý z navrhovaných dôkazov bude vykonaný, rozhoduje
súd (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil vady konania, pre
ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa
meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky, spočívajúcimi v tom,
že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný
súd Levice žiadosť o udelenie poverenia 07.06.2010. Návrh na vykonanie exekúcie spísala oprávnená
do zápisnice u exekútora 11.05.2010. Exekučný súd výzvou zo dňa 10.06.2010 vyzval exekútora aoprávnenú na predloženie úverovej zmluvy, ktorú zaslala oprávnená exekučnému súdu 23.09.2010.
Potom súd uznesením zo dňa 13.10.2010 pod č.k. 13Er/453/2010-4 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia zamietol. Oprávnená podala odvolanie proti uzneseniu, odvolací súd napadnuté

uznesenie ako vecne správne uznesením zo dňa 30.12.2010 pod č.k. 26CoE/250/2010-33 potvrdil.
Uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2011.
Exekučný súd exekučné konanie zastavil uznesením zo dňa 26.09.2011 pod č.k. 13Er/453/2010-46 a
toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20.10.2011.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote, respektíve v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúcom v preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia a exekučného titulu. Prvostupňový súd
svojerozhodnutiezaložilnatom,že15-dňoválehotanavydaniepovereniaustanovenáv§44ods. 2zák.
č. 233/2005 Z. z. nebola dodržaná, ale exekučný súd konal v súlade s ustanovením § 44 ods.2 EP a ex
offo skúmal exekučný titul po formálnej a materiálnej stránke. Odvolací súd sa s jeho názorom stotožnil,

ale prvostupňový súd sa nevysporiadal s tým, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a lehota
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia neexistovala. Preto rozsudok ako vecne správny potvrdil,
ale sa nestotožnil s jeho posúdením existencie lehoty na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby ju
vykonal. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa názoru odvolacieho súdu tretiu vetu ust. § 44 ods. 2 EP (platného do 31.05.2010) upravujúceho
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenie nie je možné vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15-
dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej
zákonodarcasamostatneupravilzamietnutiepoverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotu
na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia a nie

samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že
tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného práva upravujúcou postup súdneho
exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu
tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len
na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca

neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu
citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15-dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ
by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to
výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v

niektorýchďalšíchustanoveniachExekučnéhoporiadku,napr.vust.§44ods.8,§50ods.2Exekučného
poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej
lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že 15-

dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala a bola zamietnutá po 22 dňoch
od doplnenia žiadosti súdnym exekútorom, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho
povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Tým nebol splnený základný predpoklad
pre náhradu škody a nemajetkovej ujmy, z ktorého navrhovateľka svoj nárok uplatňovala. Navrhovateľkapodala žiadosť o udelenie poverenia na základe nulitného právneho aktu, dôsledkom čoho bolo
exekučné konanie zastavené.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) k jednotlivým odvolacím
dôvodom navrhovateľky udáva:

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd

v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia na strane 4 uviedol, že na danú vec aplikoval ustanovenie
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase podania návrhu. Preto odvolací dôvod tvrdený
navrhovateľkou nie je daný.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľky, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej
neistoty, k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého

stupňa svoje rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu
odvolacieho súdu irelevantné. Zrejme ide len o nesústredenú činnosť navrhovateľky, keď podáva
paušálne odvolania v radovo tisícoch obdobných vecí bez konkrétnej znalosti každého jednotlivého
prípadu. Nasvedčuje tomu posledný odvolací dôvod neprerušenie konania na návrh navrhovateľky. Je
zrejmé, že samotná navrhovateľka pri uvádzaní tohto dôvodu nemala vedomosť, či podala návrh na

prerušenie konania, čo vyplýva z jej prvej vety „ak bol súdu doručený....“. Žiadny návrh na prerušenie
konania navrhovateľka v priebehu konania nepodala, preto aj tento odvolací dôvod nie je daný.

Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľku uznesením zo 26.09.2014 pod č.k. 7C/ 341/2012-123 na
zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7a/ sadzobníka

súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.

Navrhovateľka podala odvolanie proti uzneseniu. Namietala nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a
aplikáciu položky 7a zákona o súdnych poplatkov. Uviedla, že z uvedenej položky vyplýva, že súdny
poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávny úradný postup. Spoplatneniu

podlieha iba žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázala na ustanovenie § 18ca Zákona
o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. Návrh bol podaný pred 01.10.2012, preto je potrebné aplikovať stav
platný do 30.09.2012.

Odvolací súd sa s právnym názorom navrhovateľky nestotožnil, preto napadnuté uznesenie ako
vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania v časti nedostatočného
zdôvodnenie rozhodnutia. Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods.

1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutia ochrany
ohrozenýchaleboporušenýchprávzostranysúdu,aleajposkytnutiesúdnejochranyvurčitomrozsahua
predovšetkým kvalite. K určujúcim znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne
a vyčerpávajúce odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne
otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné argumenty) v jednotlivých strán. Požiadavka

riadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiavyplývanielenzpotrebyúčastníkovmaťmožnosťdozvedieť
sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo
a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov. V tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v
odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03, I. ÚS 241).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúcej len v
citácie aplikovanej právnej úpravy Zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného

odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za
navrhovateľkou podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch,ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t. j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti
podaným odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek

pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s
výslovným uvedeným nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej
časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej
právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľky ignoruje ustanovenie Zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej

sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer

zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania) než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčený analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená

analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z

úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa
stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 12.09.2014, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže
v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke za podané

odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 a § 151 ods. 1 veta

prvá OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu trov konania, pretože takýto nárok v priebehu konania
neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.