Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. apríl 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/592/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7106230263
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7106230263.6

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov : 1. O. N., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, A., 2. C.
O., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XXX, 3. Z. N., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, A. a v 4. rade O.. I. N.,
nar. X.XX.XXXX, W. D. S. XX, všetci právne zastúpení JUDr. Janou Závodskou, advokátkou so sídlom
Alžbetina 3, Košice, proti žalovaným : 1. rade Mestská časť Košice-Staré mesto, Hviezdoslavova 7,
Košice, 2. L.. H. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XX, G., zast. JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so

sídlom Kováčska 32, Košice, 3. O.. M. C., nar. X.X.XXXX, bytom M. XX, G., 4. L.. S. A., nar. XX.X.XXXX,
bytom M. XX, G., zast. JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom Kováčska 32, Košice, 5. A. C.,
nar. X.X.XXXX, bytom M. XX, G., t.č. XXX E XXrd V.. S. Bc v5V XX, G., 6. F.. F. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytomP.,F.Y.DeU.XXX,T.republika,zast.JUDr.MilanomSzollossym,advokátom,sosídlomKováčska
28, Košice, 7. V. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom Jesenského 18, Košice, zast. JUDr. Alenou Zadákovou,
advokátkou so sídlom Kováčska 32, Košice, 8. M.. O. C., nar. XX.X.XXXX, bytom M. XX, G., 9. O.. I. A.,

nar. XX.X.XXXX, bytom M. XX, G., zast. JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom Kováčska 32,
Košice, 10. O.. M. C., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, G., zast. JUDr. Milanom Szollossym, advokátom so
sídlom Kováčska 28, Košice, 11, O. C., nar. X.X.XXXX, bytom T. 5, G., 12. Mesto Košice, Trieda SNP 48/
A, Košice, v konaní o určenie, že neboli splnené podmienky na vydanie osvedčenia o vydržaní, o určenie
neplatnosti darovacej zmluvy a kúpnych zmlúv a o určenie, že spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti
patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov v 1.,2. a 3. a 4.rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice I

č.k. 36C/207/2006-288 zo dňa 23.9.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 23.9.2015 určil povinnosť žalobcov v 1.až 4.rade spoločne a

nerozdielne nahradiť žalovaným v 2.,4.,7. a 9.rade trovy konania v sume 25.515,67 € na účet JUDr.
Aleny Zadákovej, advokátky so sídlom Kováčska 32, Košice, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Týmto uznesením prvostupňový súd rozhodol o náhrade trov účastníkov v konaní vedenom na
Okresnom súde Košice I na základe žaloby zo dňa 18.12.2006, ktorou sa žalobcovia domáhali
určenia, že neboli splnené podmienky na vydanie osvedčenia vyhlásenia o vydržaní, určenia neplatnosti

darovacejzmluvy,neplatnostizmlúvoprevodebytuaurčenia,žedodedičstvapoporučiteľoviT.N.patria
spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach bližšie špecifikovaných v žalobnom petite. Pred začatím
pojednávania písomným podaním zo dňa 21.10.2009 vzali žalobcovia žalobu späť v celom rozsahu a
navrhli konanie zastaviť.

Uznesením Okresný súd Košice I zo dňa 24.6.2010 č.k. 36C/207/2006-189 bolo konanie zastavené a

zároveň súd uložil povinnosť žalobcom v 1. a 4.rade spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 2.
a 7.rade trovy konania v sume 1.952,43 € a žalovaným v 4. a 9.rade trovy konania v sume 1.952,43 €.Zároveň rozhodol o vrátení kráteného súdneho poplatku za návrh na začatie konania žalobcom v 1.až
4.rade. Uznesenie vo výroku, ktorým bolo konanie zastavené a výroku, ktorým bol žalobcom vrátený
súdny poplatok nadobudlo právoplatnosť dňa 20.8.2010 .

Voči výrokom o náhrade trov konania podali žalobcovia včas odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Košiciach uznesením zo dňa 13.1.2011 tak, že zmenil uznesenie Okresného súdu Košice I v
jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania
účastníkom nepriznal a nepriznal účastníkom konania ani náhradu trov odvolacieho konania.

Potom ako bolo zo strany generálneho prokurátora SR podané mimoriadne dovolanie Najvyšší súd SR
uznesenie Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.3.2014 bolo zrušené uznesenie Okresného súdu
Košice I zo dňa 24.6.2010 vo výrokoch o trovách konania medzi žalobcami a žalovanými a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd vychádzal zo stanoviska Najvyššieho súdu, ktorými sú súdy
nižšieho stupňa viazané a uložil súdu prvého stupňa skúmať všetky okolnosti významné pre posúdenie
splnenia predpokladov vyplývajúcich z § 150 ods. 1 O.s.p., konkrétne osobné majetkové a sociálne
pomery dotknutých účastníkov na strane žalobcov aj žalovaných a následne rozhodnúť podľa § 150 ods.
1 O.s.p. a inak, ak podmienky pre použitie tohto ustanovenia splnené nebudú, súd by mal vychádzať

z § 146 ods. 2 O.s.p..

Uznesením zo dňa 23.9.2015 ( ktoré je predmetom preskúmavania ) Okresný súd Košice I novo rozhodol
o náhrade trov konania medzi účastníkmi, pričom aplikoval ust. § 146 ods. 2 O.s.p. a § 150 ods. 1 O.s.p.,
kde poukázal na základné princípy, ktoré platia vo všeobecnosti pre aplikáciu predmetných zákonných

ustanovení. V nadväznosti na uvedené prvostupňový súd poukázal na to, že predmetné konanie bolo
zastavené na základe späťvzatia žaloby, pričom žalobcovia späťvzatím žaloby zastavenie konania vo
veci zavinili a v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. im vznikla povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré
vznikli žalovaným. Súd prvého stupňa zdôraznil, že žalovaní nedali podnet k podaniu žaloby, neboli
osobami, ktorých správanie viedlo k zastaveniu konania, všetky skutočnosti a dôkazy na obranu svojho

práva uviedli pri prvom úkone, ktorý im patril. Naopak žalobcovia podali na súd žalobu bez toho, aby
svoje tvrdenia podložili dôkazmi a pred začatím konania sa pokúsili vec vysporiadať mimosúdne. Dôkazy
potrebné v predmetnom konaní na preukázanie práva žalobcami a na strane druhej obhajobu svojho
práva žalovanými boli pre obe sporové strany rovnako prístupné. Rozdiel pri ich získavaní spôsobila len
aktivita sporných strán, ktorá na strane žalobcov bola skôr pasívna. Podľa názoru súdu prvého stupňa

dôkazy na zistenie právneho stavu k predmetným nehnuteľnostiam začali žalobcovia získavať až po
dvoch rokoch od podania žaloby. Žalobcovia z vyjadrenia žalovaných v 2., 4., 7. a 9.rade z 23.3.2007 sa
dozvedeli o existencii darovacej zmluvy zo dňa 14.12.1973, ako aj ďalších dôkazoch, o ktoré žalovaní
svoje právo opierali, teda už v tom čase mohli predísť vzniku ďalších trov konania späťvzatím žaloby,
čo však neurobili, ale naopak žalobu ďalej rozširovali, na pojednávanie sa na rozdiel od žalovaných

nedostavili a žalobu vzali späť až podaním zo dňa 29.10.2009.

Aj vo vzťahu k prípadnej aplikácii ust. § 150 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa okrem iného poukázal
na to, že v tomto prípade išlo o sporové konanie, v ktorom žalobcovia mali povinnosť uniesť
dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že sporné nehnuteľnosti patrili v čase smrti ich právnych

predchodcov do dedičstva a od začiatku si žalobcovia museli byť vedomí svojej dôkaznej núdze
preukázať svoje tvrdenia a neistoty požadovaného výsledku v konaní. Pred podaním žaloby žalobcovia
nevyvinuli potrebnú iniciatívu pre zistenie právnych skutočností potrebných na preukázanie svojich
nárokov, hoci tak urobiť mali. Išlo o okolnosti, ktoré boli určujúce z hľadiska možného úspechu alebo
neúspechu v predmetnom spore. Súd prvého stupňa mal za to, že bez ďalšieho nezakladajú preto dôvod

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p.. Pri
aplikácii tohto ustanovenia je povinnosťou súdu vec posúdiť komplexne aj z ďalších hľadísk, najmä z
hľadiska sociálnej situácie všetkých účastníkov konania, teda aj žalovaných, ktorých majetková sféra
by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Tiež bolo potrebné vziať do úvahy okolnosti, ktoré
viedli k uplatneniu nároku a prihliadnuť na postoj účastníkov v konaní (nález Ústavného súdu SR z

21.10.2010 ÚS 248/2010).

Súd prvého stupňa mal za to, že existuje dostatočné množstvo skutočností a argumentov svedčiacich
v prospech toho, aby žalobcovia boli zaviazaní nahradiť trovy konania žalovaným, keďže zastaveniekonania bolo nimi zavinené. Považoval za potrebné poukázať aj na obsah a právnu kvalitu podanie
žalovaných do spisu, z ktorých je zrejmé, že títo museli vynaložiť určitý čas a prostriedky na vyvracanie
tvrdení žalobcov. Za dôvod osobitného zreteľa a nepriznania náhrady trov konania žalovaných

nepovažoval súd prvého stupňa ani skutočnosť, že žalobcovia v 1. a ž 4.rade mohli (ne) vedieť o
existencii darovacej zmluvy, ktorá môže mať význam pre konanie, v ktorom sa má vyriešiť spor o
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Za takúto skutočnosť nepovažoval súd ani záver, že existencia
pôvodnejprávnejúpravyevidencienehnuteľnostínesignalizovalaexistenciuprávnehoúkonunakladania
s nehnuteľnosťami a taktiež ani žalobcov subjektívny postoj, resp. ich domnienka, že nevychádzali z

úplného skutkového stavu veci, a preto sa rozhodli nepokračovať v konaní. Zhrnúc vyššie uvedené súd
prvého stupňa vyvodil procesnú zodpovednosť žalobcom na zastavení konania, a preto v zmysle § 146
ods. 2 O.s.p. veta prvá určil ich povinnosť nahradiť trovy žalovaným v 2.,4.,7 a 9.rade.

Súd prvého stupňa rozhodol o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania (za aplikácie ust. § 224
ods. 1,3 O.s.p.) a v zmysle príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení platnom a účinnom

v čase vykonania jednotlivých úkonov priznal žalovaným náhradu trov nasledovne:
Pri priznaní náhrady trov konania súd prvého stupňa vychádzal z tarifnej hodnoty ceny nehnuteľností,
a to bytov č. 156 v celkovej sume 603.133,50 €. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcov ohľadom
hodnoty sporu. V tejto súvislosti prvostupňový súd poukázal na nález ÚS sp.zn. I.ÚS 119/2012 - pokiaľ
je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu peniazmi oceniteľné, potom

sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu a to aj vo veciach určenia vlastníckeho
práva k takejto veci.
Podľanázorusúduprvéhostupňatrovyprávnehozastúpeniažalovanýchv2.,4.,7.a9.radepozostávajú
z odmeny za jeden úkon právnej pomoci vo výške 1.628,37 EUR ( § 10 ods.l vyhlášky 655/2004 Z.z.
účinnej 31.12.2008 a do 31.5.2009 )-prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 20.3.2007 ( § 14 ods.l

písm. a cit. vyhlášky zníženej o 20 % podľa § 13 ods.2 cit. vyhlášky z odmeny za jeden úkon právnej
pomoc ) t.j. 1.302,70 Eur x 4 = 5.210,80 Eur, písomné podanie vo veci samej zo dňa 23.3.2007 (§ 14
ods.l písm. c) cit. vyhlášky zníženej o 20% podľa § 13 ods.2 cit. vyhlášky ) t.j. 1.302,70 Eur x 4 = 5.210,80
Eur, z odmeny za dva úkony právnej pomoci vo výške 325,67 EUR x 4 = 1.302,68 Eur - 2x účasť na
pojednávaní v dňoch 11.11.2008 a 10.11.2009, ktoré boli odročené bez prejednania veci ( § 14 ods.l

písm. d) cit. Vyhlášky zníženej o 20% podľa § 13 ods.2 cit. vyhlášky a zníženej na 1/4 podľa § 14 ods.5,
cit. vyhlášky ) + náhrada režijného paušálu 2 x 5,91 EUR ( rok 2007 ) +1 x 6,31 EUR (rok 2008 ) + 1 x
6,95 EUR ( rok 2009), spolu 25,08 EUR ( § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky ) + 20% DPH zo sumy 11.749,36
Eur, čo činí sumu 2.349,87 EUR ( § 18 ods. 3 cit. vyhlášky ). Spolu trovy prvostupňového konania činia
sumu 14.099,23 Eur.

Ďalejtrovyprávnehozastúpeniažalovanýchv2.,4.,7.a9.radepodľaprvostupňovéhosúdupozostávajú
z odmeny za úkony vykonané v odvolacom a do volacom konaní za jeden úkon právnej pomoci vo
výške 814,19 Eur ( § 10 odš. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej do 30.6.2013 ) - písomné stanovisko k
odvolaniu žalobcov zo dňa 25.8.2010 ( § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej do 30.6.2013, § 14
ods. 3 písm. b cit. vyhlášky zníženej o 50 % podľa § 13 ods. 2 cit. vyhlášky ) t.j. 407,10 Eur x 4 = 1.628,40

Eur, z odmeny za 2 úkony právnej pomoci v dovolacom konaní vo výške 1.628,37 Eur - prevzatie a
príprava zastúpenia v roku 2011, podnet na podanie mimoriadneho dovolania zo dňa 5.10.2011 ) zo dňa
20.3.2007 ( § 14 ods. 1 písm. a, e cit. vyhlášky zníženej o 50 % podľa § 13 ods. 2 cit. vyhlášky ) t.j.
814,19 Eur x 4 = 3.256,74 Eur x 2 úkony = 6.513,48 Eur + náhrada režijného paušálu 2 x 7,41 EUR (rok
2011 ) spolu 14,82 EUR ( § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky ) + 20% DPH zo sumy 8.156,70 Eur, čo činí

sumu 1.631,34 EUR ( § 18 ods.3 cit. vyhlášky ). Spolu trovy dovolacieho konania činia sumu 9.788,04
Eur. Spolu trovy odvolacieho a dovolacieho konania činia sumu 11.416,44 Eur.
Spolu trovy konania žalovaných v 2., 4., 7., a 9. rade činia sumu 25.515,67 Eur.
Zhrnúc vyššie uvedené právne argumenty, poukazujúc na správne vyčíslenie trov konania súdom, súd
prvého stupňa zaviazal žalobcov v 1. až 4. rade k povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným

v 2., 4., 7. a 9. rade trovy konania spolu v sume 25.515,67 Eur na účet ich právnej zástupkyni v súlade s
§ 149 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada
trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Proti uvedenému uzneseniu podali včas odvolanie žalobcovia v 1., 2.,3. a 4.rade z dôvodu podľa §
205 ods. 2 písm. h), že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobcovia poukázali na to, že
nemali a nemohli mať vedomosť o uzavretí darovacej zmluvy ich právnymi predchodcami so štátom,
pretože všetky oslovené archívy oznámili, že darovacia zmluva sa u nich nenachádza a to vrátane
archívu žalovaného v 12. rade, ktorý ju následne predložil. O existencii darovacej zmluvy sa dozvedeliaž po jej predložení žalovaným v 12. rade do súdneho spisu ,ktorý ju predložil až potom, ako žalobcovia
písomným podaním zo 07.08.2007 žiadali súd, aby žalovanému v 12. rade uložil povinnosť ju predložiť.
Preto žalobcovia namietli konštatovanie súdu v napadnutom rozhodnutí, že boli pasívni a tak zavinili

zastavenie konania.

Ďalej žalobcovia poukázali na to, že v zmysle ust. § 96 O.s.p. v zásade žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, len výnimočne možno niektorému z účastníkov uložiť povinnosť uhradiť
druhému z účastníkov trovy zastaveného konania. Žalobcovia však vyjadrili presvedčenie, že urobili

všetko preto, aby nezavinili zastavenie konania.

Žalobcovia tiež namietali nesprávny výpočet trov konania a nesprávne použitie ust. § 10 ods. 1, 2 vyhl.
č. 655/2004 Z.z., pričom zastávali názor, že prvostupňový súd pri začatí konania vyrubením súdneho
poplatku určil hodnotu sporu. Preto za nesprávne považovali žalobcovia pokiaľ následne pri výpočte
náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal súd z inej tarifnej hodnoty.

Žalobcovia ďalej dôvodili, že predmetom tohto konania nebolo určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, či iného práva k nej, ale predmetom bolo určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po
ich poručiteľoch.

Pretozastávalinázor,žehodnotupredmetukonanianiejemožnéurčiťaprivýpočtenáhradytrovkonania
bolo potrebné vychádzať z ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a ako základnú sadzbu tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby určiť 1/13 výpočtového základu( pričom poukázali aj na Nález Ústavného
súdu SR III. ÚS 48/2013 zo dňa 03.04.2013).

Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že žiaden z účastníkov nemá
nároknanáhradutrovkonania,prípadne, abyvypočítal náhradutrovkonaniavsúladesplatnouprávnou
úpravou podľa ust. § 11 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. v znení platnom do 31.12.2008.

Žalovaní sa k podanému odvolaniu vyjadrili podaním zo dňa 12.11.2015,v ktorom sa stotožnili so

závermi súdu prvého stupňa a k odvolacím dôvodom uviedli, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého uznesenia, pričom súd sa s tvrdeniami žalobcov vysporiadal vo svojom
uznesení.

Krajský súd v Košiciach prejednal odvolanie ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v tomto prípade v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia,
odkazuje naň v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a na potvrdenie vecnej správnosti dopĺňa nasledovné:

Podľa ust. § 146 ods. 1 písm . c) O.s.p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa
jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ust. § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť je povinný

uhradiť jeho trovy, ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä okolnosti, či účastník, ktorému

sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to
neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.V prípade zastavenia konania vo všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania, avšak z tejto všeobecnej zásady existujú dve výnimky, ktoré sú upravené v ust. § 146
ods. 2 O.s.p. . Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich rozhodovanie

o trovách konania pri zastavení konania ( ust.§ 146 ods.1 a 2 O.s.p.) teda možno vyvodiť záver, že
pokiaľ súd zastavuje konanie pri rozhodovaní o náhrade trov konania je povinný zaoberať sa vždy najprv
tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Tam, kde zastavenie konania
bolo zavinené účastníkom ( zavinenie môže byť na stane žalobcu aj žalovaného), súd prizná druhému
účastníkovi náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na uplatnenie alebo bránenie svojho práva a

iba v prípade,že k zastaveniu konania došlo bez zavinenia na strane niektorého z účastníkov môže
rozhodnúť podľa § 146 ods. 1 písm . c) O.s.p.

Otázka zavinenia podľa prvej vety uvedeného ustanovenia sa hodnotí iba podľa procesného výsledku,k
uvedenému odvolací súd poukazuje aj na nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 463/2012-23, v ktorom ústavný súd
uviedol, že v ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. sa predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov na

zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu a žalovaného. Vždy bude zavinenie na
strane žalobcu, a teda aj povinnosť uhradiť vzniknuté trovy konania, ak dôvodom na zastavenie konania
bolo späťvzatie návrhu a súčasne nejde o situáciu, ktorú predpokladá § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.,
teda že späťvzatie návrhu, ktorý bol podaný dôvodne by bolo spôsobené správaním sa žalovaného. Ak
by späťvzatie návrhu bolo spôsobené správaním žalovaného, napr. žalovaný by plnil žalobcovi podanie

žaloby, bol by povinný uhradiť trovy konania žalovaný podľa § 146 ods. 2 druhej vety. Ústavný súd v
náleze tiež skonštatoval, že výlučenie zavinenie účastníka konania v príčinnej súvislosti s procesným
úkonom, v dôsledku ktorého došlo k zastaveniu konania z iných dôvodov ako sú predpokladané v § 146
ods. 2 druhej vety O.s.p. je v rozpore so všeobecne platnými aplikačnými pravidlami ust. § 146 ods. 2
prvej vety O.s.p. a ústavne neakceptovateľný.

Odvolací súd preto dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvého stupňa správne v danom prípade
uzavrel, že žalobcovia zavinili zastavenie konania a v nadväznosti na uvedené správne aplikoval ust.
§ 146 ods. 2 prvá veta O.s.p..

Následne súd prvého stupňa správne skúmal skutočnosti relevantné pre posúdenie možnosti použitia
ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pričom aj v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR a uznesením Krajského
súdu v Košiciach, ktoré predchádzali predmetnému rozhodnutiu, skúmal všetky okolnosti významné
pre posúdenie splnenia predpokladov vyplývajúcich z ust. § 150 ods. 1 komplexne, t.j. aj na strane
žalobcov, aj na strane žalovaných. Uvedené ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa aj

správne interpretoval, pričom odvolací súd poukazuje aj na názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v
uznesení č.k. 7Mcdo/4/2012 zo dňa 27.12.2012, v ktorom dovolací súd vyjadril stanovisko, že sama
skutočnosť, či žalobcovia v 1. až 4.rade mohli (ne) vedieť o existencii darovacej zmluvy, ktorá môže mať
význam pre konanie, v ktorom sa má vyriešiť spor o vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, nevykazuje
znaky dôvodu hodného osobitného zreteľa (v okolnostiach prejednávanej veci), ktorý by výnimočne

opodstatňoval aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p.. Ani záver, že existencia pôvodnej právnej úpravy evidencie
nehnuteľností nesignalizovala existenciu právneho úkonu nakladania s nehnuteľnosťami, nie je (bez
ďalšieho) dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným v 2.,4.,7. a 9.rade. Jedná sa
totiž o okolnosti, ktoré môžu dotvárať úplnosť skutkového deja (stavu) posudzovaného prípadu. Pokiaľ
sa žalobcovia subjektívne domnievajú, že nevychádzali z úplného skutkového stavu veci, a preto

sa rozhodli nepokračovať v konaní, toto ich (subjektívne) hľadisko nemožno bez ďalšieho považovať
za dôvod hodný osobitného zreteľa a nepriznania náhrady trov konania. Ak súd vyvodí procesnú
zodpovednosť účastníka konania na zastavení konania v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p. z konkrétnych
dôvodovprektorédošlokspäťvzatiužaloby,tieto(samiosebe)nemôžubyťsúčasneajdôvodmihodnými
osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p..

S poukazom na uvedené stanovisko Najvyššieho súdu SR, ktorým sú súdy nižšieho stupňa viazané,
nie je možné považovať za dôvodnú námietku žalobcov uvedenú v odvolaní, že súd prvého stupňa
nevyhodnotil správne dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože žalobcovia nemali a nemohli mať
vedomosť o uzavretí darovacej zmluvy, o ktorej sa dozvedeli až po jej predložení žalovaným v 12.rade,

ani ich námietku, že v konaní neboli pasívni.Súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že žalobcovia zavinili zastavenie konania, pričom neboli
preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a preto sú žalobcovia povinní
v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p. veta prvá nahradiť trovy žalovaným v 2.,4.,7. a 9.rade.

Následne sa odvolací súd zaoberal námietkami žalobcov vzťahujúcimi sa na výpočet trov konania, kde
však rovnako dospel k záveru, že tieto námietky nie sú dôvodné.

Odvolací súd nepovažoval za správny názor žalobcov, že vyrúbením súdneho poplatku súd prvého

stupňa určil hodnotu sporu, nakoľko podľa ustálenej súdnej praxe súdny poplatok vyrúbený na začiatku
sporu môže byť vypočítaný z inej hodnoty, ako sú následne počítané trovy konania, u ktorých je tarifná
hodnota upravená ustanoveniami vyhl.č. 655/2004 Z.z. (na rozdiel od právnej úpravy upravujúcej úhradu
súdnych poplatkov z. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov).

Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobcov, že hodnota predmetu konania sa v danom

prípade nedá určiť, pričom žalobcovia poukazovali na to, že predmetom tohto konania bolo určenie, že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich poručiteľoch. Odvolací súd tu vychádzal z úvahy, že v konaní
predmetomktoréhojeurčenie,ženehnuteľnosťpatrídodedičstvasajednáokonanie,ktorýmsúdzisťuje
(určuje), či predmet konania patril v čase smrti do vlastníctva poručiteľa.
Odvolací súd tu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 154/2010 : „V

konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide
o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k
okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie
súdu.“

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že aj takéto konanie je potrebné považovať za konanie, ktorého
základom je určenie vlastníckeho práva a nie je možné ho považovať za konanie, v ktorom predmet
právneho sporu nie je možné oceniť. Odvolací súd je preto toho názoru, že v danom prípade nie je
možné vychádzať z ust. § 11 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. ako to navrhovali žalobcovia.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách účastníkov preto odvolací súd považuje vcelosti za vecne
správne.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože
žalobcovianebolivodvolacomkonaníúspešníažalovanísináhradutrovodvolaciehokonanianeuplatnili
(§ 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č.

757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.