Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. marec 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/776/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412208999
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412208999.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členov senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Soni Vackovej v právnej veci žalobkyne: L. C., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko
W. XXX/XX, XXX XX F. L., proti žalovanému: B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko K. XX, XXX XX M. S.,
zastúpený: Advokátska spoločnosť s.r.o., so sídlom Podzámska 32, 940 01 Nové Zámky, IČO: 36 813
401, v mene ktorého koná ako konateľka advokátka JUDr. Tatiana Timoranská, o zaplatenie 1.779,49
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15.
apríla 2015 č.k. 17C/194/2014-251, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom, v znení opravného uznesenia zo dňa 03.06.2015 č.k. 17C/194/2014-260,
súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 1.779,49 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.779,49 eura od 11.04.2012 do zaplatenia do 3 dní po
právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil
ust. § 657, § 658 ods. 1 a § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že charakteristickým
znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu povahu, na vznik záväzkového vzťahu nestačí uzavretie

zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi, pričom nie je predpísaná písomná forma
zmluvy, ale veriteľ musí svoj nárok na vrátenie pôžičky preukázať. Z hľadiska skutkového stavu mal
preukázané, že žalobkyňa prostredníctvom bankového prevodu dňa 27.04.2010 požičala žalovanému
žalovanú sumu peňazí na účel podnikania, čo vyplývalo z predložených výpisov z účtu žalovaného a
výpisov zo Živnostenského a Obchodného registra. Poukázal, že žalovaný rozbiehal od 01.02.2010 do
23.02.2010 podnikateľské aktivity. Pričom potreboval financie, ktoré obdržal jednak vo forme príspevku
na podnikanie vo výške 2.497,38 eura od ÚPSVaR Nové Zámky, a od svojej matky vo výške 2.000,-

eur. Pri založení podnikateľského účtu spol. ENKY Trade s.r.o. boli na tento účet poukázané finančné
prostriedky vo výške 1.000,- eur z osobného účtu žalovaného a jedinou platbou na tento účet bola platba
dňa 19.05.2010 od WM LINE KERESKEDELMI ES SZOLGALTATO vo výške 846,40 eura. Žalovaný
nedisponoval takými financiami ako sám tvrdil, pretože bol odkázaný na príspevok na podnikanie, ako
aj na financie od matky. Nijakým dôkazom v konaní nevyvrátil skutočnosť, že v danom prípade nešlo
o pôžičku a že o ňu žalobkyňu ani nežiadal. To potvrdila vo svojej výpovedi aj jeho matka Mgr. W. Q.,
ktorá vypovedala, že 2.000,-eur dávala nielen žalovanému, ale aj žalobkyni, pretože bola šikovná a

zbehlá v obchode a myslela, si, že so žalovaným budú podnikať spoločne. Nemal preukázanú obranu
žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že žalovanú sumu žalobkyňa previedla na jeho účet za účelom úhrady
bežných nákladov domácnosti. Z predložených výpisov z jednotlivých osobných účtov mal preukázané,
že žalovaný mesačne poukazoval na osobný účet žalobkyne sumu od 75,- eur do 150,- eur akopoplatky bytu, a to aj po poukázaní žalovanej sumy v mesiacoch máj až november 2010. Žalobkyňa zo
svojho osobného účtu mesačne trvalým príkazom uhrádzala nájomné vo výške 104,50 eura. Žalovaný
nepreukázal, že by uhrádzal náklady na vedenie domácnosti a výdavky spojené so starostlivosťou o

dieťa. Jeho výpoveď o delení spoločných výdavkov bola rozpore s obsahom odporu. Na pojednávaní
dňa 23.01.2015 vypovedal, že kým bola žalobkyňa zamestnaná, všetky výdavky si delili na polovicu.
V odpore uvádzal, že zo svojho účtu platil všetky náklady na domácnosť, stravu a ošatenie. Ďalej
prvostupňový súd uviedol, že žalovaný bol od júla 2009 do augusta 2010 nezamestnaný a jeho príjem
z podnikania bol v začiatkoch neistý (jeden mesiac zarobil 100,- až 200,- eur, ďalší nie). Vyjadrenie o

poukazovanífinančnýchprostriedkovžalovanýmnaúčetžalobkyne,akoajoichprevýšení nadžalovanú
sumu, považoval za účelovú obranu, nakoľko v konaní si neuplatnil uvedenú sumu vzájomným návrhom.
Z výpovede účastníkov konania bolo preukázané, že výdavky na vedenie spoločnej domácnosti si
uhrádzali spoločne a z predložených výpisov z účtov účastníkov bolo preukázané, že suma, ktorú
žalovaný poukazoval žalobkyni na účet bola za účelom poplatkov bytu a nie je spôsobilá na započítanie.
Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť úrok z omeškania, odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na

vrátenie pôžičky vo výške 1.779,49 eura v zmysle výzvy zo dňa 29.03.2012, teda odo dňa 11.04.2012,
kedy sa dostal do omeškania. Výšku úroku z omeškania nepovažoval za v rozpore s § 3 odsek 1
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení od 01.07.2010. Vo zvyšnej časti návrh zamietol, pretože zmluva
o pôžičke bola uzatvorená v ústnej forme a nemal preukázané, že žalovaný bol povinný pôžičku vrátiť
do 31.12.2011. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP a žalobkyni, ktorá mala neúspech

v pomerne nepatrnej časti priznal plnú náhradu trov konania vo výške 106,50 eura pozostávajúcu zo
súdneho poplatku za návrh.

Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal včas odvolanie žalovaný a domáhal sa jeho zmeny
tak,žeodvolacísúdnávrhzamietnezdôvodu,ženemáoporuvovykonanomdokazovaní,keďžalobkyňa

neuniesla dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a súd prvého stupňa zo zisteného skutkového stavu
vyvodil nesprávny právny záver. Dôvodil, že účastníci žili v spoločnej domácnosti v pomere, z ktorého sa
v januári 2010 narodilo dieťa, a žili spolu až do januára 2011. Žalobkyňa poukázala na účet žalovaného
žalovanú sumu dňa 27.04.2010 a tvrdila, že malo ísť o pôžičku, hoci to nevie preukázať. Preto nie
je zrejmé na základe čoho súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola uzatvorená

zmluva o pôžičke. Poukázal, že po opustení spoločnej domácnosti prebiehalo medzi účastníkmi konanie
o určenie výživného a úpravu práv a povinnosti k mal. synovi, v ktorom sa k nároku z pôžičky voči
nemu nevyjadrila. Zotrval na svojej obrane spočívajúcej v tvrdení, že finančné prostriedky mu boli
poskytnuténa zabezpečeniebežnýchnákladovdomácnostiastarostlivosťodieťa.Poplatkysinavzájom
refundovali tak, aby ich platili približne v rovnakej výške. Žalobkyňa mala v tom čase len rodičovský

príspevok, ktorý nepokrýval ani náklady na jej výživu, preto zabezpečoval všetky výdavky s vedením
domácnosti, bežnými nákupmi a zabezpečovaním starostlivosti o maloleté dieťa. Na tento účel mu
žalobkyňa poskytla aj prostriedky, o ktorých tvrdí, že mu ich požičala. Ďalej uviedol, že splácal spotrebný
úver súvisiaci s prerábkou bytu, kde žalobkyňa bola podielovou spoluvlastníčkou. Tvrdil, že zmluvu o
pôžičke nikdy neuzavrel, jediným nesporným faktom bolo poukázanie finančných prostriedkov z účtu

žalobkyne na jeho osobný účet, čo však nie je dôkazom uzatvorenia zmluvy o pôžičke, čo i len v ústnej
forme.

Žalobkyňa sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a spĺňa náležitosti ust. § 205 OSP,
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti
upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny,

preto je ho potrebné, podľa § 219 OSP, potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Predmetom konania pred súdom prvého stupňa bol nárok žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie
sumy 1.779,49 eura, ktorú žalobkyňa pokynom zo dňa 23.04.2010 previedla zo svojho účtu na účet
žalovaného a ktorú žiadala od žalovaného vrátiť listom zo dňa 29.03.2012 v lehote do 10.04.2012.

Žalobkyňasinávrhomnazačatiekonaniauplatnilatiežúrokzomeškaniazožalovanejsumyvovýške9%
ročne od 01.01.2012 do zaplatenia, pričom v tejto časti súd prvého stupňa návrh čiastočne zamietol a
priznal úrok z omeškania zo žalovanej sumy vo výške 9% ročne od 11.04.2012 do zaplatenia. Žalobkyňa
tvrdila, že po ústnej dohode previedla na účet žalovaného predmetnú sumu, ktorú sa žalovaný zaviazal
vrátiť do 31.12.2011. Žalovaný prevod peňažných prostriedkov na svoj účet nepopieral, namietal však

povinnosťtietovrátiťžalobkyni,keďtvrdil,žepeniazemužalobkyňadalazaúčelomichpoužitianabežnú
spotrebu domácnosti a nevyhnutné výdavky. Svoje tvrdenie však súdu prvého stupňa nepreukázal.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a
dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné

pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny
záver. Preto pokiaľ súd prvého stupňa vyhovel návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala zaplatenia
sumy 1.779,49 eura titulom vrátenia pôžičky poskytnutej žalovanému keď nemal preukázanú obranu
žalovaného voči uplatnenému nároku, je jeho rozhodnutie vecne správne. Odvolací súd sa s týmto
záverom súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny,

podľa § 219 ods. 1 OSP, potvrdil. Taktiež sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku a podľa
§ 219 ods. 2 OSP na tieto dôvody ďalej iba poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že dôkazným bremenom
sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých

a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom
konania je jeho neúspech v spore. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho
účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov

súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.
Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi
povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Účastník, ktorý nesplní svoju

povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôže splniť
dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena
tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný

právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Spravidla
je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako
vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, že skutočnostinavodzujúcežalovanéprávomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťou
žalovaného.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí
účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej
potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený
okruh skutočností preukázať. V prejednávanej veci sa žalovaná domáhala zaplatenia sumy 1.779,49
eura s príslušenstvom titulom poskytnutej pôžičky. Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka

vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže
byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody
je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou
zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.
Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V

prejednávanej veci skutkové okolnosti nasvedčujú, že medzi účastníkmi bola ústne uzavretá zmluva o
pôžičke, keď žalobkyňa na základe dohody so žalovaným odovzdala - poskytla peniaze žalovanému,
pričom tvrdila, že peniaze boli poskytnuté titulom pôžičky na podnikanie. Uvedené tvrdenie žalobkyne
potvrdzovali aj zistené skutkové okolnosti súvisiace s podnikateľskými aktivitami žalovaného v čase
poskytnutia peňazí. Žalovaný poskytnutie peňazí nepopieral, tvrdil však, že dôvodom ich poskytnutia

nebola pôžička, ale účel ich použitia bol na bežnú spotrebu domácnosti a nevyhnutné výdavky. Odvolací
sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorých žalovaný svoje tvrdenie, ktoré malo byť
obranou proti uplatnenému nároku, nepreukázal.

Námietky žalovaného uvedené v odvolaní sú totožné s jeho tvrdením, ktoré prezentoval v priebehu

konania pred súdom prvého stupňa, preto sa odvolací súd s nimi osobitne nezaoberal a ohľadom týchto
námietok odkazuje na vyššie uvedené odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP, ako vecne správny, potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP
tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si
žiadne trovy neuplatnila.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.