Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/82/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219856
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212219856.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej

a členiek senátu JUDr. Evy Šiškovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa zo dňa 27. 01. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 17. decembra 2014 č. k. 9C/574/2012-66 a o odvolaní navrhovateľa zo dňa 11. 02. 2015 proti

uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 3. februára 2015 č. k. 9C/574/2012-86, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 03. 02. 2015 č. k. 9C/574/2012-86 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsaododporcudomáhal

zaplatenia sumy 175,- eur ako náhrady majetkovej škody a sumy 885,12 eur ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene a niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/256/2003.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2,
§ 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá vyššie citovaného zákona, ako i ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2005, ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku
v znení od 01. 09. 2005 do 30. 11. 2006 a ust. § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku.

Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno pod sp. zn. 9Er/256/2003 súd prvého stupňa zistil,
že dňa 18. 06. 2003 bol súdnemu exekútorovi Dr. Ľubomírovi Pekárovi doručený návrh oprávneného
(navrhovateľ v tomto konaní) zo dňa 09. 06. 2003 na vykonanie exekúcie proti povinnému I. U. a v

deň doručenia tohto návrhu (t. j. 18. 06. 2003) súdnemu exekútorovi sa začalo exekučné konanie.
Exekučným titulom bola notárska zápisnica zo dňa 25. 04. 2003, ktorú vyhotovil notár JUDr. Ľubomír
Vlha pod č. N 1486/2003, NZ 30849/2003 a predmetom exekúcie bolo vymoženie sumy 3.600,- Sk
s príslušenstvom, trov notára, trov exekúcie a trov právneho zastúpenia. Dňa 25. 06. 2003 bolaexekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora zo dňa 18. 06. 2003 o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe vyššie označeného exekučného titulu (notárskej zápisnice), ktorý
bol k žiadosti pripojený. Exekučný súd vydal dňa 07. 07. 2003 v predmetnej exekučnej veci poverenie

na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára, ktoré prevzal dňa 30. 07. 2003.
Oprávnený (navrhovateľ tomto konaní) v podaní zo dňa 18. 11. 2010, ktoré bolo doručené exekučnému
súdu dňa 22. 11. 2010 navrhol zmenu súdneho exekútora tak, aby súd vykonávaním exekúcie proti
povinnému poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Následne exekučný súd v podaní zo dňa
07. 01. 2011 požiadal súdneho exekútora, aby sa vyjadril, či s poukazom na podaný návrh oprávneného

požaduje trovy exekúcie a v kladnom prípade nech predloží súdu ich vyúčtovanie a exekútorský spis.
Dňa 23. 02. 2011 súdny exekútor predložil súdu vyúčtovanie trov exekúcie ako i exekútorský spis.
Následne exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 03. 04. 2012 č. k. 9Er/256/2003-15
zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil za neprípustnú, konanie
zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi priznal trovy exekúcie v sume 54,37 eur,
pričom povinnosť zaplatiť túto sumu súdnemu exekútorovi uložil oprávnenému. Proti tomuto uzneseniu

podal oprávnený odvolanie a v podaní zo dňa 26. 07. 2012 navrhol prerušenie konania postupom podľa
ust. § 109 ods. 1, písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie
k podanému odvolaniu. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením zo dňa 30. 11. 2012 č.
k. 7CoE/114/2012-36 návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a odvolaním napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách konania zrušil a

vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Krajského
súdu v Nitre zo dňa 30. 11. 2012 podal oprávnený odvolanie, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol dňa 27.
11. 2013 v konaní pod sp. zn. 1OboE/91/2013 tak, že konanie o odvolaní zastavil. Súd prvého stupňa
uviedol, že exekúcia pokračuje, nie je o nej právoplatne rozhodnuté.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných
predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu,
nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov,

nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť
konania ďalšie predpoklady neskúma.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od
odporcu náhradu majetkovej škody v sume 175,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 885,12
eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý mal oneskorene rozhodnúť
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že návrh na
zmenu súdneho exekútora bol doručený exekučnému súdu dňa 22. 11. 2010, pričom o tomto
návrhu bolo rozhodnuté dňa 03. 04. 2012 tak, že návrh na zmenu súdneho exekútora exekučný súd
zamietol a exekúciu vedenú pod sp. zn. 9Er/256/2003 a u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára
pod sp. zn. EX 2031/03 vyhlásil za neprípustnú, konanie zastavil a súdnemu exekútorovi priznal trovy

exekúcie v sume 54,37 eur. Žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi
doručená 23. 04. 2012. Všeobecná trojročná premlčacia lehota nemohla uplynúť pred dňom 23. 04.
2012 (deň doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku odporcovi), a preto mal súd za to, že
námietka premlčania nie je dôvodná.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že exekúcia sa v predmetnej exekučnej veci začala dňa 25. 06.
2003 (správne malo byť 18. 06. 2003), pričom na posúdenie veci bolo potrebné použiť ust. § 44 ods.
6 Exekučného poriadku v znení do 31. 08. 2005 a ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 01. 09. 2005 do 30. 11. 2006. Uvedené právne normy ustanovili povinnosť exekučného súdurozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v znení účinnom do 31. 08. 2005 bez
uvedenia lehoty a v ust. § 44 ods. 7 v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 30. 11. 2006 bola stanovená
súdu lehota 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. V

zmysle právnej úpravy v prípade podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky
pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zostávajú zachované, a preto v súvislosti s rozhodovaním
exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora nemohlo dôjsť u navrhovateľa k vzniku žiadnej
materiálnej škody a ani nemajetkovej ujmy, v dôsledku čoho nie je splnený predpoklad zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je existencia škody. V predmetnej veci

teda nie je splnený hneď prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom,ktorýmjenesprávnyúradnýpostup.Naopak,exekučnýsúdpostupovalvsúladesExekučným
poriadkom a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil. Súd poukázal i na názor Ústavného súdu
SR,podľaktoréhoporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovnemožnovyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález
Ústavného súdu SR z 07. 05. 2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej

činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle uvedeného článku Ústavy SR nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že
štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02).

Ústavný súd SR už v tejto súvislosti uviedol, že pojem "zbytočný prieťah" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2
ÚstavySRjepojemautonómny,ktorýnemožnovykladaťaaplikovaťlensohľadomnalehotyustanovené
v zákone na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu, alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Samotné
nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane a oddelene od ostatných okolností, ktoré
objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení.

Čo sa týka znaleckých posudkov č. 1/2013 a 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal vypracovať
navrhovateľ, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, súd prvého
stupňa uviedol, že sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku
rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Navrhovateľ žiadnym

spôsobom nenamietal vydanie poverenia na vykonanie exekúcie prípadnou sťažnosťou u predsedu
okresného súdu, prípadne inými písomnými námietkami, jednoducho po vydaní poverenia táto exekúcia
naďalej prebiehala v súlade s exekučným titulom, a preto nie je na mieste si uplatňovať pri takom
množstve žiadostí o udelenie poverenia náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, keď nie sú
splnené zákonné podmienky na priznanie takýchto náhrad, jednak v súlade s zákonom č. 514/2003

Z. z., ako aj v súlade s Občianskym zákonníkom. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014, stanovuje výšku
majetkovej škody. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom,
pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané
zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú
nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

V závere svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
oprávneného na zmenu súdneho exekútora konal priebežne, bez zbytočných prieťahov a nebol
preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov vzniku pre vznik zodpovednosti štátu.
Tým je nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. Splnený však nemôže byť ani
posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia §
142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania,
lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednostiza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení

účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek

úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní

vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký

posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03.
2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak
zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a
vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel

výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ
bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný predsamotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Súd prvého stupňa dňa 03. 02. 2015 vydal uznesenie č. k. 9C/574/2012-86, ktorým navrhovateľovi uložil
povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v
sume 20,- eur + 3,- eurá podľa položky 7a a položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov a zároveň
navrhovateľa poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Nedostatok odôvodnenia ako dôvod zrušenia
uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a konštatoval v

množstve vecí i Krajský súd v Žiline (napr. uznesenie zo dňa 30. 07. 2013 v konaní pod sp. zn. 8Co
295/2013). Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,

dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal
odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku
za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v
konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe

zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade
poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“.
Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková

povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie
legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je
účastníkovi konania v rozpore s vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju
nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13
ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní
poukázal na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09.

2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09.
2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou
zák. č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z.
z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony),
a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa

ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecneoslobodené.Zároveňnavrhovateľvpodanomodvolanípoukázalnato,žeOkresnýsúdKomárnoa
Okresný súd Rimavská Sobota pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok

za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v
konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014
v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby súd
prvého stupňa podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a svoje napadnuté uznesenie zrušil beznáhrady a v prípade, ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil bez náhrady.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací
súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 17. 12. 2014, ani
proti uzneseniu zo dňa 03. 02. 2015 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj

správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08.

2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7, 8 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 09. 2005, oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 8, 9 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 12. 2006, oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,

ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvého
stupňa, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136
ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 240 ods. 1, 2 konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa doterajších právnych
predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1. decembrom 2006, v ktorých súd
ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie. V konaniach začatých pred 1.
decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie, ale

neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd určí túto výšku na žiadosť
exekútora.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 10. 2012 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v
predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie

súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:

a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká:
a/ podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je

poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo
základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného

predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu, zo

žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, takaj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje

výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto

vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na

priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
nesprávny úradný postup exekučného súdu, ani samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto
s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej
ujmy 885,12 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/256/2003. Majetková škoda 175,- eur

podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Tieto náklady pozostávali
podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie

a správu informačného systému, zo sumy 50,- eur vynaloženej na administráciu listín a komunikáciu s
pôvodným súdnym exekútorom a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by

ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora
by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď je nepochybné, že
exekučný súd o návrhu oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 (ktorý bol súdu doručený dňa 22. 11. 2010) na
zmenu súdneho exekútora rozhodol až dňa 03. 04. 2012 tak, že návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil, z tohto ešte nemožno vyvodiť

vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Rozhodnutiu súdu predchádzala výzva súdu zo dňa 07. 01. 2011 adresovaná
pôvodnému súdnemu exekútorovi na predloženie vyčíslenia účelne vynaložených trov exekúcie (v
prípade, ak si ich uplatňuje) a exekútorského spisu. Predmetnej výzve pôvodný súdny exekútor vyhovel

a prílohou jeho podania zo dňa 11. 02. 2011 bol rozpis trov exekúcie a exekučný spis zn. EX 2031/2003.

V tomto smere je ale potrebné uviesť, že ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31. 08. 2005 (teda i v čase začatia exekučného konania - 18. 06. 2003) neupravovalo lehotu 30 dní na
rozhodnutiesúduozmenesúdnehoexekútoraatátobolazavedenádoExekučnéhoporiadkuažnovelou

účinnou od 01. 09. 2005. Z ust. § 238 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že konania
začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44 neustanovuje inak, a preto
platí prvá časť vety ust. § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, t. j. že konania začaté pred 1. septembrom
2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005. Uvedené potom znamená, že exekučné

konanie začaté do 31. 08. 2005 a vedené na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/256/2003 (začaté
doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi dňa 18. 06. 2003) bolo začaté za účinnosti ust. §
44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora
neupravovalo a v tejto veci sa a priori uplatnia doterajšie právne predpisy. V predmetnom exekučnomkonaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zmene súdneho exekútora nedošlo
k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd po vyjadrení sa
pôvodného súdneho exekútora a po zistení skutočností potrebných na rozhodnutie o podanom návrhu

na zmenu súdneho exekútora, podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol v čase primeranom skutkovému
a právnemu stavu veci, pričom nebol viazaný žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora. Navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal jednu z podmienok zodpovednostného právneho
vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené

nepreukázal a súd prvého stupňa, ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd v predmetnom
exekučnom konaní dopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej
lehoty, nakoľko žiadna neexistovala.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu, z ktorých
údajov pri svojom rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia

súdu prvého stupňa vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej
povinnosti vyplývajúcej zo zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre
úspešnosťnávrhu,pretosohľadomnazásaduhospodárnostikonanianebolopotrebnévykonávaťďalšie
dokazovanie. Exekučný súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, neporušiac tým ani právo na spravodlivý

súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Je však potrebné zdôrazniť, že majetkovú škodu v sume 175,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno
považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom
nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu

(ktorý mal odvolací súd k dispozícii vo fotokópii) Okresného súdu Komárno pod sp. zn. 9Er/256/2003,
v ktorom sa nenachádzajú žiadne navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému
súdu,čoznamená,ženavrhovateľžiadnymspôsobomnepreukázalvynaloženienímtvrdenýchnákladov
spojených s administratívnym spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov
spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok
(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je
možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací
súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku lehota na vydanie rozhodnutia

o zmene súdneho exekútora síce nebola v čase začatia exekučného konania zákonom stanovená,
ale aby súd mohol o takejto žiadosti o zmenu súdneho exekútora rozhodnúť, bolo potrebné vyzvať
pôvodného exekútora na predloženie spisu a vyúčtovanie trov. V zmysle právnej úpravy, v prípade
podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie zostávajú zachované, preto v súvislosti s nerozhodnutím súdu v lehote, ktorá nebola

ani zákonom stanovená, nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, ani nemateriálnej ujmy
navrhovateľovi a exekúciu bol povinný vykonávať pôvodný súdny exekútor. So zreteľom na ustálenú
rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/02, I. ÚS 70/02, I. ÚS 16/02,
I. ÚS 63/00) ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (ktorá ale v tomto prípade nebola
ani stanovená) nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania

(na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty (ak by bola
stanovená) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu tak, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 07. 07. 2003 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa fotokópie spisu
Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 9Er/256/2003 prebieha exekučné konanie. Následne
však exekučný súd opätovne preskúmal exekučný titul, ktorým bola notárska zápisnica spísaná dňa
25. 04. 2003 notárom JUDr. Ľubomírom Vlhom pod sp. zn. N 1486/2003, NZ 30849/2003, predmetom

ktorej bolo vyhlásenie povinného, zastúpeného Mgr. Martinom Paičekom (ako zástupcom Mgr. Tomáša
Kušníra na základe plnomocenstva zo dňa 06. 02. 2003) o uznaní právneho záväzku a o súhlase s
exekúcioudlhu.Zistil,žezástupcapovinného,Mgr.MartinPaičekprispisovanínotárskejzápisnice,konal
ako zástupca Mgr. Tomáša Kušníra, ktorému povinný udelil splnomocnenie dňa 17. 12. 2002, ktoré bolosúčasťou zmluvy o úvere zo dňa 17. 12. 2002 uzavretej medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom
a I. U. ako dlžníkom, ktorý splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru a aby sa notárska zápisnica stala

vykonateľným titulom pre exekúciu. Mgr. Tomáš Kušnír však splnomocnil na svoje zastupovanie Mgr.
Martina Paičeka na základe plnomocenstva vystaveného dňa 06. 02. 2003. Okresný súd Komárno
ako exekučný súd po opätovnom posúdení notárskej zápisnice ako exekučného titulu uznesením zo
dňa 03. 04. 2012 č. k. 9Er/256/2003-15 zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Oprávnený podal proti predmetnému uzneseniu

odvolanie, pričom z fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 9Er/256/2003 je
zrejmé, že odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení
exekúcie a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd, t. j. Krajský súd v Nitre uviedol, že bude potrebné sa zaoberať tým, či
splnomocnenie udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi je platný právny úkon, a to s poukazom na ust. §
22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú

v rozpore so záujmami zastúpeného, pričom rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len
potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Až v prípade, ak by súd dospel k záveru, že splnomocnenie pre
Mgr. Tomáša Kušníra je platné, mohol sa súd zaoberať prejavom súhlasu povinného (v zastúpení Mgr.
Martinom Paičekom na základe substitučnej plnej moci) s exekúciou. V tejto súvislosti však odvolací súd
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 04. 2013 v konaní pod sp. zn. 2 Cdo345/2012,

ktorý obdobným spôsobom posudzoval notársku zápisnicu ako neplatný exekučný titul so záverom,
že boli splnené podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na zastavenie exekúcie, pričom
poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie ani nemalo byť vydané.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 885,12 eur (t. j. 663,88 eur ročne : 12 mesiacov

x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 663,88 eur ročne, t.j. 55,32 eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v
rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré
navrhovateľ poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné

zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení,

z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch
však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej
ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom
stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora (v prípade,
ak by bola stanovená) teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ

návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho
účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie,
úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských
aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej

veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že návrh oprávneného zo dňa 18. 11. 2010 na zmenu
súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/256/2003
(začatej v čase, keď na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nebola
zákonom stanovená lehota) bol doručený exekučnému súdu dňa 22. 11. 2010 a súd o ňom rozhodol
dňa 03. 04. 2012 (čomu predchádzala výzva pre pôvodného súdneho exekútora na vyčíslenie trov

konania v prípade, ak si ich uplatňuje a predloženie exekučného spisu). V predmetnej exekučnej veci
však neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa,
ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej
poskytoval úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani
riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné konštatovať, že pokiaľ súd nerozhodol o

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora
vykonávať exekúciu na základe vydaného poverenia a v tomto období navrhovateľovi ako oprávnenému
v exekučnom konaní nemohla vznikať tvrdená nemajetková ujma a cieľom primeraného finančnéhozadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou

vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho

priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu

predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Právny zástupca navrhovateľa bol na pojednávanie konané dňa 17. 12.
2014 riadne a včas predvolaný, pričom doručenie predvolania mal vykázané dňom 03. 10. 2014.
Na pojednávanie sa však nedostavil a taktiež sa nedostavil ani navrhovateľ, pričom svoju neúčasťneospravedlnili, ani nepožiadali o odročenie pojednávania. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri
vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 17. 12. 2014 splnené všetky procesné povinnosti
a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti
konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa
rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa
mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu Komárno

sp. zn. 9Er/256/2003, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je
nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Ani nevykonanie, resp. nevyhodnotenie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv
navrhovateľa (napr. nevykonanie navrhnutého dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým
znaleckým posudkom) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože

rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods.
1 OSP).

Naviac je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014
a v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na jeho obsah a uviedol, prečo z neho nebolo možné

vychádzať pri rozhodovaní (nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní a
tým ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a navrhovateľom tvrdenou škodou).
Taktiež vysvetlil, prečo neprihliadal ani na znalecký posudok č. 1/2013. Odvolací súd je toho názoru, že
vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo, s poukazom na zistený skutkový stav a
nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nadbytočné a nehospodárne.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto
námietka navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozsudku taktiež správne poukázal na ust. § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie nároku na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy odôvodnil i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s fotokópiou
exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 9Er/256/2003 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 502 dní sa nezakladá na pravde. Odvolací
súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že exekučný súd musel vyzývať

pôvodnéhosúdnehoexekútoranapredloženieexekučnéhospisu,abybolomožnéurčiťtrovypôvodného
súdneho exekútora, ktorý si ich i vyčíslil.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, k tomu odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú

existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na
preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 11. 02. 2015 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 03. 02. 2015 č. k. 9C/574/2012-86, ktorým bola navrhovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20,- eur za podanie odvolania + 3 eurá podľa položky 7a a položky

20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov
spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového
úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych poplatkov (ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov) ustanovený poplatok
z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie vo veci samej a

poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom konaní za podanie návrhu. Poplatková
povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne postupoval, keď
navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov, za podanie odvolania zo dňa 27. 01. 2015 proti rozsudku
súdu prvého stupňa zo dňa 17. 12. 2014 č. k. 9C/574/2012-66. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

uzneseniaaktvrdeniamnavrhovateľavpodanomodvolaníprotitomutouzneseniu,odvolacísúduvádza,
že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona. Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4
ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo

dňa 27. 01. 2015), ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 28. 01. 2015, nemožno na odvolacie
konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012
(v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase začatia

odvolacieho konania. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010
„tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj
poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny
poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti.“ Povinnosťou navrhovateľa bolo teda
zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd

mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením.

Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by
zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a
podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z

vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva

a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako na
to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod
sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci
aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku

súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok
zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 11. 02. 2015, že napadnuté uznesenie zo dňa 03.
02. 2015 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy

SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle
ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie

uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť
s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov a tieto náležitosti odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa obsahuje.

V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa odvolací súd dáva do jeho pozornosti i uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe
sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny
poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti (t. j. v čase
podaniaodvolania)arovnakotaksprávnestanovilivýškusúdnehopoplatkuvsume20,-eurspoukazom

na ust. § 6 ods. 2 vyššie citovaného zákona a položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je
prílohou k tomuto zákonu. Zároveň jedným uznesením navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť i súdny
poplatok v sume 3,- eurá (podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k
vyššie citovanému zákonu), pričom navrhovateľ namietal len súdny poplatok za podanie odvolania proti
rozsudku podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v sume 20,- eur.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i odvolaním napadnuté uznesenie
o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.