Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. december 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5CoE/79/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6703898574
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Deák
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6703898574.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. , so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. Z., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom V. F. XXX, vedenej pod sp. zn. EX 2590/03 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom, Exekútorský úrad Zvolen, Borovianska 17, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške

275,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k.
11Er/3177/2003-26 zo dňa 31.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm a) zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Pri rozhodovaní o zastavení exekúcie
okresný súd vychádzal z tej skutočnosti, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 17.12.2002 zmluvu o
úvere, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša
Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Dňa 09.05.2003 bola notárom JUDr.

Ľubomírom Vlhom spísaná notárska zápisnica, v ktorej za povinného konal a zápisnicu podpísal
Mgr. Bruno Žlnay, konajúci na základe substitučnej plnej moci udelenej Mgr. Tomášom Kušnírom.
Splnomocnenec v mene povinnej uznal dlh v plnom rozsahu čo do základu aj do výšky, t. j. do sumy
275,90 Eur. Splnomocnenec zároveň vyhlásil, že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici, povinná
splatí v lehote do 16.05.2003, v opačnom prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako
exekučného titulu.

Po preskúmaní obsahu splnomocnenia zahrnutého do úverovej zmluvy dospel prvostupňový súd
k záveru, že tento právny úkon je absolútne neplatný z dôvodu obsahovej neurčitosti (§ 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Z plnej moci nemožno zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z nej
zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či
splnomocnenec konal v rámci udeleného splnomocnenia, a teda či práva a povinnosti z konania
splnomocnenca vznikli splnomocniteľovi, prípadne či došlo k prekročeniu oprávnení vyplývajúcich zo

splnomocnenia (§ 32 a § 33 Občianskeho zákonníka). Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka
totiž dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, t.
j., ak v čase uzavretia zmluvy o úvere a o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a
nebola známa ani jeho výška, v tom čase nemohla povinná realizovať svoje právo dlh uznať alebo
nie, a taktiež nemohla splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na takéto právo. Udelenú plnú moc súd
navyše považoval za neplatnú aj z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocnencom a

splnomocniteľom ( povinným) podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Už zo samotného zahrnutia textu splnomocnenia do úverovej zmluvy je zjavné, že oprávnenýsi týmto spôsobom hodlal relatívne jednoduchým spôsobom zabezpečiť exekučný titul pre prípad,
že v budúcnosti vyvstane potreba jeho zaobstarania. Už samotné udelenie plnej moci, teda, odráža
skôr záujmy oprávneného. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu,

nakoľko splnomocnenie tvoriace súčasť zmluvy o úvere obsahovalo vopred pripravenú predtlač textu
splnomocnenia, vrátane označenia Mgr. Kušníra ako splnomocnenca. Súd konštatoval, že je z jeho
úradnej činnosti známe, že takýto obsah splnomocnenia tvoril štandardnú súčasť úverových zmlúv
oprávneného, preto možno vylúčiť faktické väzby dlžníkov na osobu splnomocnenca, ktoré by im mohli
dať záruku, že splnomocnenec bude konať výlučne v ich záujme. Týmto je spochybnený základný

predpoklad pri udelení plnej moci, a to slobodná vôľa konajúcej osoby pri voľbe splnomocnenca.
Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne poskytujú podklad pre vyslovenie záveru o tom, že samotné
zahrnutie splnomocnenia do úverovej zmluvy, ako aj vymedzenie jej obsahu, predovšetkým osoby
splnomocnenca,odzrkadľujúzáujmyoprávneného,pričomzároveňztýchtodôvodovmožnokonštatovať
rozpor záujmov medzi splnomocniteľom (povinnou) a splnomocnencom. Vzhľadom na neplatnosť
plnomocenstva notárska zápisnica nemôže spĺňať podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože

bola spísaná neoprávnenou osobou, ergo, neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o
súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Z uvedených dôvodov súd exekúciu zastavil podľa
ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku).
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.)
odvolanie oprávnený. Odvolanie podával z dôvodu, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
b) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.),
c) súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie,
d) rozhodnutie prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.

f/ O. s. p.).
K otázke prekročenia právomoci súdom oprávnený poukázal na to, že v súdenej veci došlo k porušeniu
zásady legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť

vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Uviedol, že
bol to notár, ktorý pri výkone verejne moci povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a
súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (ust. § 36 ods. l Notárskeho poriadku). Zákon

ukladá notárovi konať na základe žiadosti účastníka a presne vymedzuje, kedy je povinný
odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. Právny poriadok formuluje obligatórny zákonným príkaz,
ktorý je adresovaný notárovi a nemôže byť vinou dezinterpretácie alebo extenzívnosti
interpretácie prenášaný na exekučný súd. Je potrebné vždy vychádzať z predpokladu, že notár je
právne vzdelanou osobou, u ktorej je zákonný predpoklad, že v každom okamihu výkonu notárskeho

úradu je spôsobilá posúdiť, či požadovaný úkon odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrýmmravom.Základnouvlastnosťounotárskejlistinyjejejvierohodnosť.Notárposkytujeúčastníkom
garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď
právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne
nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Všeobecný súd nebol povinný

zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo
pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na
vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola
právnymštátom,apretožalovanému(dlžníkovi)ničnebránilovyužiťmožnosťdomáhaťsaopravycestou
zrušenia zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné

za súčasného právneho stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom.
Exekučnýsúdmusístakýmtotitulomnakladaťrovnakoakosrozsudkomvšeobecnéhosúdu.Vopačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Poukázal aj na to, že oprávnený mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Konkrétne odlišnosti
v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone a ochrane práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces, ako napr. nevypočutie žalobcu - oprávneného, alebo neoboznámenie žalobcu (oprávneného
so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi) vyplývajú zreteľne z napadnutého rozhodnutia a príslušného
súdneho spisu. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (v
tomto prípade postavením podnikateľského subjektu). Postupom exekučného súdu došlo k porušeniuzásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa
relevantnej právnej normy, t. j. ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy
- ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd interpretoval ústavne

nesúladným spôsobom. Došlo tým k porušeniu práva oprávneného na súdnu ochranu. Namietal, že
okresný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná
iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Pri označenej
smernicineprichádzadoúvahyanijejpriamyúčinok(priamaaplikácia).Exekučnýsúd svojerozhodnutie

založil aj na viacerých rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne
nemožné. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne
rozhoduje o jeho právach, a to v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom, a
tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení.
Odvolateľ ďalej namietal, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti ako by v tom

smere vykonal dokazovanie, Napr. dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o
úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné alebo že záujmy zástupcu povinného boli
v rozpore so záujmami samotného povinného. Súd však dokazovanie nevykonával a k záverom dospel
len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže
byť podkladom pre rozhodnutie. Namietal, že súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádzal, že

uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust.
§ 23a ods. 2 z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre
rozpor so zákonom. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno daň aplikovať právnu
úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v
zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne

nové povinnosti či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané
vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho

mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo
kedykoľvek odvolať. Exekučný súd neposúdil správne ani právnu otázku týkajúcu sa tej skutočnosti,
že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu
vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať
záväzok v čase jeho vzniku, teda, napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok

vzniká. Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo
o budúce právo, t. j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný
nemohol platne vzdať. Súd vytkol konaniu zástupcu aj skutočnosť, že zástupca v notárskej zápisnici určil
dokedy bude dlh splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie. Aj tento záver súdu je nesprávny.
Poukázal v tomto smere na ust. § 558 OZ a § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Ak povinný udelil

svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony
urobil predpísaným, zákonným spôsobom, tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu,
pričom to si vyžaduje aj určenie, dokedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dospieť k záveru, že
zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť dokedy povinný dlh splatí. Súd ďalej dospel k

záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie
je v jeho prospech. Súd aj v tomto prípade dospel k nesprávnemu záveru, pričom tento záver
nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor
súdu. Povinný udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej civilnej osobe, ale advokátovi, ktorý je
pri poskytovaní právnych služieb nezávislý ( v zmysle ust. § 2 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii).

V neposlednom rade súd svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul
musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. Tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva
zo súdnej praxe. Napadnuté uznesenie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Súčasťou odvolania bol aj „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“.
Oprávnený tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými
v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluveo úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol,

na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Má
za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Podľa jeho názoru by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä
ust. § 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, ustanovenie § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, ďalej ust. § 31, 37, 39 a 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v

rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade s článku 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ, ktorá
im je ako prameň primárneho práva Európskej únie aj nadradená. Vzhľadom na uvedené oprávnený
navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušil konanie
a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie tieto prejudiciálne otázky: 1. „Je možné za neprijateľnú
zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek
odvolaťaktorýmdobrovoľnesplnomocnilfyzickúosobunaspísanienotárskejzápisniceakoexekučného

titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?“
2. „Je v súlade článku 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.“

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie
okresného súdu a odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) viazaný
jeho rozsahom a dôvodmi, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.) a
uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Okresný súd
pri rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, na ktorý aplikoval príslušné
ustanovenia právnych predpisov vzťahujúce sa k veci, pričom vec správne právne posúdil.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Okresný súd správne skúmal, či v súdenej veci notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. Ľubomírom
Vlhom dňa 09.05.2003 pod č. N 1710/03, Nz 35134/03 je vykonateľný exekučný titul, a to v súlade s
ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005 a posudzoval tú skutočnosť,

či splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta Mgr. Kušníra na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu a aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica
stala vykonateľným titulom, je platným právnym úkonom. Okresný súd dospel k záveru o absolútnej
neplatnosti predmetného splnomocnenia z dôvodu obsahovej neurčitosti a z dôvodu existencie rozporu
záujmov medzi splnomocencom a splnomocniteľom podľa § 39 OZ v spojení s § 22 ods. 2 OZ. Poukázal

na to, že plná moc nemohla byť odvolaná zo strany povinného, keďže odvolať možno len platné
plnomocenstvo a vzhľadom na neplatnosť plnomocenstva notárska zápisnica nemôže spĺňať podmienky
vykonateľného exekučného titulu. Správne aplikoval aj ust. § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia
dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.
Okresný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie správne

skúmal(vzmysle§44ods.2zák.č.233/1995Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov-Exekučnýporiadok),či
notárska zápisnica predložená ako exekučný titul má náležitosti podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku, a keďže vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou urobil
v jeho mene Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej plnej moci udelenej advokátom Mgr. TomášomKušnírom, správne sa prvostupňový súd zaoberal aj posudzovaním otázky, či advokát konajúci na
základe plnej moci bol na úkon, aký vykonal, riadne splnomocnený. Súd pri posudzovaní otázky, či môže
vydať súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, ale aj v priebehu celého exekučného

konania sa musí, okrem iného, zaoberať aj tým, či predložený exekučný titul je vykonateľný z hľadiska
formálnychamateriálnychnáležitostí.Notárskazápisnicaakovykonateľnýexekučnýtitulpožívarovnakú
súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Ústavný súd v náleze sp. zn. I.
ÚS 5/2000 z 13. 07. 2000, okrem iného, do istej miery pripustil, že „, že posudzovanie vykonateľnosti
exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia

súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučnému titulu nepredchádza súdne
preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak
ako je to v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu“. Exekučný súd preto je oprávnený preskúmať, či
notárska zápisnica je vykonateľným exekučným titulom. Súd rozhodujúci v exekučnom konaní podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku sa musí zaoberať aj tým, či sú dané podmienky konania ( § 103 O. s.
p. v spojení s § 251 ods. 4 O. s. p.), okrem iného, či sú tu spôsobilí účastníci konania, a či sú v konaní

riadne zastúpení.
V exekučnom konaní bolo treba najprv posúdiť, či povinného pri vyhlásení o uznaní právneho záväzku a
súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku do notárskej zápisnice zastupoval
na to splnomocnený zástupca. Súd bez toho, aby konal nad rámec ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, musel preskúmať platnosť dohody o udelení plnomocenstva a ustáliť, či Mgr. Tomáš Kušnír

bol splnomocnený na úkony v takomto rozsahu, ako ich urobil v mene povinného.
Podľa ust. § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým potvrdzuje platnosť

určitého záväzku v čase uznania. Splnomocnením povinný poveril tretiu osobu, aby v budúcnosti
uznala záväzok, ktorého výška v tom čase nebola určená a určiteľná ani len v časti. Obom zmluvným
stranám bola známa výška poskytnutého úveru, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu budú
predstavovať napr. trovy právneho zastúpenia, trovy za spísanie notárskej zápisnice, a čo znamená
slovo „iné“ obsiahnuté tiež v texte splnomocnenia („dlžník sa zaväzuje uhradiť všetky náklady súvisiace

sospísanímnotárskejzápisnice/notárskypoplatok,trovyprávnehozastúpeniapritomtoprávnomúkone,
a iné/“). Pokiaľ okresný súd dospel k právnemu záveru, že z plnej moci nemožno zistiť konkrétny
rozsah oprávnení, ktoré z nej zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej
osoby a následne posúdiť, či splnomocnenec konal v rámci udeleného splnomocnenia, je právny záver
okresného súdu vecne správny.

Odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že v exekučnom konaní exekučný súd rozhoduje bez
vykonávania dokazovania, a preto nie je možné exekučnému súdu vytknúť, že takýmto postupom odňal
možnosť konať niektorému z účastníkov konať pred súdom tak, ako to namietal oprávnený v odvolaní.
Odvolací súd nemohol prihliadať ani na námietku oprávneného, že okresný súd založil a odôvodnil svoje
rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď

aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
pretože okresný súd v súdenej veci vôbec neaplikoval uvedenú Smernicu, a taktiež nezaložil svoje
rozhodnutie na „viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie“, ako na to taktiež oprávnený
poukázal v odvolaní. Odvolací súd nezistil porušenie princípu legality ani princípu „rovnosti zbraní“,
taktiež súd v odôvodnení napadnutého uznesenia neuvádza, že „uvedené plnomocenstvo považuje za

neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom“, a preto ani na túto
námietku nebolo možné prihliadnuť. Okresný súd v napadnutom uznesení riadne odôvodnil, z akého
dôvodu považuje predmetnú plnú moc za neplatnú a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje.

V zmysle ust. § 574 ods. 2 OZ, ktoré je kogentným ustanovením, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré
v čase uzavretia dohody nie je ešte známe, a preto ním nemožno disponovať. Ak, teda, v čase uzavretia
dohody o plnomocenstve nebola známa výška záväzku, nebol známy konkrétny rozsah oprávnení, ktoré
z nej zástupcovi vyplývajú, nemohol povinný platne udeliť plnomocenstvo advokátovi Mgr. Tomášovi

Kušnírovi na uznanie takéhoto neurčitého záväzku. Išlo by o právny úkon, ktorý, ako správne uzavrel
okresný súd, je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.
Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd nemohol „revidovať“ notársku zápisnicu, ktorá v súdenej
veci mala byť exekučným titulom, odvolací súd opätovne poukazuje na to, že exekučný súd pri tomtoexekučnom titule nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, pričom rozsah
prieskumnej činnosti súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho
vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný. Ako uvádza aj ústavný súd v náleze

sp. zn. I. ÚS/5/2000 zo dňa 13. 07. 2000, hoci je „notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda,
na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku“. Preto, ak exekučný
súd skúma, či tento exekučný titul má všetky zákonom požadované náležitosti, musí sa do istej miery
dotknúť aj hmotnoprávnych inštitútov, ako sú uznanie dlhu podľa § 558 OZ a uznanie záväzku podľa §

323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva
a notárskou zápisnicou, obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda,
podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach, a síce, že pri notárskej zápisnici ide o písomný právny
úkon v kvalifikovanej forme, a okrem toho, notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Až tento prejav vôle povinného robí z

notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.
V dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa
z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva
vykonateľnému rozhodnutiu súdu.
Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti

na plnenie obsiahnuté v tejto zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma rovnako, ako pri vykonateľných
rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva. Splnomocnený zástupca v mene
povinného v notárskej zápisnici zo dňa 09.05.2003 uviedol, že povinná splatí dlh v lehote do 16.05.2003
k rukám oprávnenej osoby. Povinná bola takto zaviazaná na splatenie dlhu v lehote, o ktorej nemusela
maťanivedomosť,žezačalaplynúť,pretoženebolovkonanípreukázané,žepovinnýsuvedenoudĺžkou

lehoty súhlasil, a akým spôsobom sa o jej dĺžke, resp. začiatku jej plynutia dozvedel.
Oprávnený v danom prípade požaduje vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice, ktorá nemá
náležitosti riadneho exekučného titulu, pretože bola napísaná na základe vyhlásenia povinného v
zastúpení zástupcu bez riadneho splnomocnenia. Ak splnomocnenie, na základe ktorého substitút
Mgr. Bruno Žlnay konal pri spísaní notárskej zápisnice, nie je platné, nespĺňa potom s ním napísaná

notárska zápisnica podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože vyhlásenie o súhlase s jej
vykonateľnosťou nedala na to oprávnená osoba. Navyše, v notárskej zápisnici bolo obsiahnuté aj
uvedenie takého záväzku, ktorý v písomnom splnomocnení uvedený nebol. Ak okresný súd dospel
k záveru, že predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu a vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, krajský súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP, k tomuto
návrhu odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je konajúci súd povinný obligatórne prerušiť konanie,
ak rozhodol o tom, že požiada Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke podľa ustanovenia článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Tzv. prejudiciálne konanie

má povahu osobitného nesporového konania a je základným mechanizmom práva Európskej únie,
ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného výkladu a
uplatňovania práva Európskej únie.
V zmysle článku 234 Zmluvy ES a článku 150 Zmluvy ESAE môže podať návrh na začatie
prejudiciálneho konania na Súdny dvor v zásade každý súdny orgán členského štátu, ak rozhoduje v

konaní, ktoré sa má skončiť vydaním rozhodnutia súdnej povahy. Každý dotknutý súd má možnosť
položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu normy práva Spoločenstva, ak to považuje za potrebné
pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná.
V zmysle uvedeného, súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré
sa týkajú a) výkladu zmlúv alebo b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo

agentúr Únie.
Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Únie
a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu.Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej,
ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.
Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej

otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia
je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. Subjektom, ktorý v konečnom dôsledku rozhodne o
predložení prejudiciálnej otázky nie je účastník konania, ale výlučne konajúci (predkladajúci) súd, za
predpokladu, že tento dospel k záveru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie
potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti

ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je
povinný položiť prejudiciálnu otázku ( v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C- 283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak
predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom
konaní ( teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že
nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair).

Odvolací súd poukazuje na charakter prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom
Európskej únie predovšetkým z toho dôvodu, aby zvýraznil, že cieľom takéhoto konania je jednotný
výklad práva Európskej únie (primárneho i sekundárneho), čím sa sa sleduje jeho správna aplikácia
v jednotlivých členských štátoch.

Oprávnený však opomenul, že v prejednávanej veci konajúci súd rozhodoval výlučne na základe
vnútroštátneho práva a v odôvodnení sa podrobne venoval výkladu jednotlivých ustanovení zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, na základe ktorých rozhodol o neplatnosti právneho úkonu
udelenia plnomocenstva povinnou. V dôsledku neplatne udeleného plnomocenstva tak nemohla byť
riadne spísaná notárska zápisnica, ktorá by netrpela vadami a predstavovala by spôsobilý exekučný titul

v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku). Vzhľadom k tomu, že konajúci súd rozhodol výlučne podľa vnútroštátneho
práva, pričom striktne posudzoval náležitosti platnosti právneho úkonu, v danom konaní nie je dôvod
položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, ktorých znenie formuloval oprávnený. Konajúci exekučný
súd v danej veci ani okrajovo neargumentoval neprijateľnými zmluvnými podmienkami ako inštitútom

ochrany spotrebiteľa v rámci únijného práva, ale skúmal podmienky platnosti právneho úkonu, tak ako
ich definuje vnútroštátna právna úprava v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa
neaplikoval žiadny právne záväzný akt Európskej únie, nerozhodoval ani s poukazom na nariadenie či
smernicu ako pramene únijného práva, nepoukázal na ne ani podporne.

Preto nie je dôvod, a zároveň ani nie je daná právomoc Súdneho dvora Európskej únie, riešiť túto
otázku v rámci prejudicálneho konania. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa, rovnako ako odvolací
súd, rozhodol na celkom odlišnom právnom základe, než aký formuloval oprávnený v navrhovaných
prejudiciálnych otázkach a oba súdy rozhodli výlučne podľa vnútroštátneho práva Slovenskej republiky,
odvolací súd návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru

Európskej únie zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.