Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. marec 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/26/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201901
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201901.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov

senátu JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, právne zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, 813 11, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok
č. k. 4C 109/2013-26 zo dňa 5.12.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa
27.9.2012 domáhal sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (Okresný súd Poprad), ktorý o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol po uplynutí
zákonnej15-dňovejlehoty.Vecnerozhodolvprimeranomčaseabezzbytočnýchprieťahov.Vecsatýkala
exekučnéhokonaniavedenéhonaOkresnomsúdePopradpodč.k.11Er362/2009protipovinnémuY.Č.

prevymoženiepohľadávkyvovýške333,27Eurspríslušenstvomatrovexekúcie.Exekučnýmtitulombol
rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou,
a.s.. Súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu doručil
17.9.2009. Uznesením z 9.10.2009 exekučný súd konanie sčasti ohľadne vymoženia úrokov z
omeškania zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 19.2.2010. Dňa 22.2.2010 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie vo zvyšnej časti.

Po citácii ustanovení § 3 ods.1,2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods.1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods.1, 2,
3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods.2,
§ 41 ods.2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci exekučný súd po doručení žiadosti o udelenie

poverenia súdnemu exekútorovi (17.9.2009), žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a
uznesením z 9.10.2009 exekučné konanie sčasti zastavil. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o
čiastočnom zastavení exekúcie do 3 dní udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie
vozvyšnejčasti.Súdsapretonestotožnilstvrdenímžalobkyne,ževdanejveciexekučnýsúdpostupovalnesprávne, ak o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15 dňovej zákonnej
lehote. Exekučný súd žiadosti plne dôvodne v celom rozsahu nevyhovel a pre rozhodnutie o čiastočnom
zastavení exekučného konania nebol viazaný žiadnou zákonnou lehotou. O udelení poverenia na

vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti exekučný súd v danej veci rozhodol do 3 dní po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie.Za tejto situácie súd nemohol prijať vo veci
právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v porušení povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote.

Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval okrem porušenia povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (cit. ust. § 9).

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre

posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné

ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o
sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným

spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00, I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II.ÚS 23/06,
a pod.).

Na základe skutočností zistených v danej veci súd nemohol prisvedčiť ani tvrdeniu žalobkyne, že
exekučný súd bol od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie 14 mesiacov nečinný. Rozhodovanie prvostupňového exekučného súdu o žiadosti trvalo cca
5 mesiacov. V tejto dobe exekučný súd však exekúciu čiastočne zastavil a do 3 dní po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie súdnemu exekútorovi udelil poverenie na
vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti. Exekučný súd teda nebol po dobu 14 mesiacov nečinný.

Oudelenípoverenianavykonanieexekúcievčastisúdrozhodoldocca5mesiacovoddoručeniažiadosti
oudeleniepoverenia.Tusúdzaprávnenajvýznamnejšiuskutočnosťpreposúdeniesprávnostiúradného
postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného
súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky
exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobkyňa

ako oprávnená len v roku 2010, tzn. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v danej veci, podala na tento súd 421 žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii a v roku 2011
cca. 312 žiadostí. Tu súd v celom rozsahu poukazuje na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z 10. 7. 2013
vydaný v obdobnej typovej exekučnej veci iniciovanej žalobkyňou ako sťažovateľkou, podľa ktorého:
"... Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí

zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že
by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie..." Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru
vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných
prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami

či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už
spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak
v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci
sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípadyobdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo
obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel

zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov
nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná,
a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa
s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať

relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného
súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s
povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote
aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.
Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na

konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že "... v rovnakom čase na identickom súde sa právo
na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svoje právnej neistoty".

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom súd nebol úplne nečinný, a v

ktorom jeho rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie trvalo cca 5 mesiacov,
v celom rozsahu poukazujúc na argumentáciu Ústavného súdu SR v uvedenom náleze súd v danej veci
prijal záver, že exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno
kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobca nepreukázal splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za
škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom
na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci a ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Súd vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobcu ako aj žalovaného k veci a značný počet typovo
obdobných žalôb, považuje záverom za potrebné k ďalším tvrdeniam žalobcu uviesť nasledovné:

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd
konajúci o náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení

povinnosti urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní,
môže vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to
oprávneným orgánom, súd dáva do pozornosti vyššie uvedenú citáciu ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť. Nové znenie
ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. účinnou od 1. 1. 2013. Avšak

aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny úradný
postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 1. 1. 2013, súd konštatuje,
že žalobkyňa v konaní ani v tomto smere neuniesla povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne
skutočnosti, že by o prieťahov v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z orgánov
taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. 1. 2013.

Ďalej súd dodáva, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný
postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte
nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je
odškodniteľnápodľazákonač.514/2003Z.z.,pôjdeibavtedy,akbymaltakýtonesprávnyúradnýpostup

dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003
Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku, a najmä
s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonník sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah
zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu zákonníku je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú
úpravu je možné

použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom alebo tým, že
neustanoví niečo iné.Súd je toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov,
správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením

žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho, nemožno považovať za skutočnú škodu.
Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobca ako obchodná spoločnosť založená za účelom
podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladala a vynakladá náklady na správu svojich
pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného systému predovšetkým v
súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto informačného systému, teda

aj náklady na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme, jej preto vznikali v súvislosti s
jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by už zrejme
nebolaspravovaná informačnýmsystémomlenvprípadejejvymoženia.Ztvrdenížalobcu aznaleckého
posudku vypracovaného znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou Bratislava pod č. 1/2014, pritom
nie je vôbec zrejmé, či a kedy, prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka informačným
systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie informačného

systému žalobcu v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom systéme vôbec znížili,
a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne v
dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní. Preto súd zastáva názor, že žalobca v konaní
neuniesol povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku majetkovej ujmy v dôsledku
tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia (a

teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec vynaložila
na správu a udržanie svojho informačného systému. Taktiež neuniesol ani dôkaznú povinnosť ohľadne
tvrdenia ohľadne nákladov na administratívne spracovanie a publikačné výdaje spojené s urgenciami.
Súd má poznatky, že žalobca vyhotovuje mnohé podania v elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na
zmenu exekútora boli podané v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovaným v konaní, súd dodáva, že v zásade platí,
že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť
pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd žalobu zamietol
bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci súd

považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. Tu súd len v krátkosti poukazuje na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré
je osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok
behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so

všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného
postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej
udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá
škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné

dovodiť vznik škody a orientačne a jej rozsah) na strane poškodeného.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania
nároku, súd dodáva, že v konaní súd nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom
žalobcu, ktoré podľa jeho tvrdení žalobca hromadne v obdobných veciach predbežne u neho uplatnil

23. 4. 2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovaným, že žalobca neposkytol
súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú
súd považoval doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o
zodpovědnosti za škodu způsobenou při výkone veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním
postupem, ktorá je podľa názoru súdu plne aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľatejtojudikatúrynietpochýb,žepredbežnéprerokovanienárokuniejehmotnoprávnoupodmienkou
úspešnosti žaloby a nesplnenie tejto podmienky nie je dôvodom k zamietnutiu žaloby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovanému,
ktorý v konaní mal úspech a ktorý o náhradu trov požiadal, prislúcha právo na náhradu trov účelne

vynaložených na bránenie práva v konaní. Keďže žalovaný trovy tohto konania v lehote 3 dní od
vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil (§ 151 ods. 1) a zo spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú (§
151 ods. 2), súd žalovanému náhradu trov tohto konania nepriznal.Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Súd rozhodol v merite veci na základe a
s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V
právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné

právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.,
pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať

platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva
opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a
podobne. Nemožno pochopiť, ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, pričom týmto znaleckým posudkom je
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a spôsobil zníženie jeho

majetku v posudku určenej výške.

Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z

ustanovenia § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté
postupom podľa ustanovenia § 214 ods. 2 v spojení s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto
a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebod/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného ku dňu podania návrhu, štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného ku dňu podania návrhu, právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.1.2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže

poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (účinného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia § 9 ods. 2 z.

č. 514/2003 Z. z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na vznik
nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne vzťahy,
pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto
zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii
právneho predpisu. Toto ustanovenie zák. č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom

č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len
na zodpovednostné právne vzťahy upravené zák. č. 514/2003 Z. z. len tie, ktoré vznikli od 1.1.2013.

To však neznamená, že by súd nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca vo svojom
odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v tomto

ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať aj
keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavanom
exekučnom konaní.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Pri potrebe materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom bola 15-dňová lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom. Na potrebu spomínaného
materiálnehoprieskumusúladnostiexekučnéhotitulusozákonomreagovalajzákonodarcalegislatívnou
zmenou v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.06.2010 s tým, že podľa § 41 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku, pokiaľ bol titulom pre exekúciu rozhodcovský rozsudok, spomínaná

lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila, pričom táto legislatívna zmena
bola zavedená do Exekučného poriadku zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval (okrem iného)
Exekučný poriadok a zakotvil spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie neplatila pre rozhodcovské rozsudky.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody.Pokiaľ ide o odvolávku na znalecký posudok č. 1/2014 odvolací súd poznamenáva, že tento znalecký
posudok je sumarizáciou možných nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného vzniku. Obsah tohto
posudku(ajkeďniejeobsahomtohtospisu)jeodvolaciemusúduznámyzinýchunehovedenýchkonaní

(napr. sp. zn. 14Co/83/2014). Keď súd vo veci nenariadil dokazovanie znalcom, doložený tzv. znalecký
posudok je možné hodnotiť len ako jeden z dôkazných prostriedkov účastníka, kde obsah výpočtu škody
je všeobecný, bez určenia konkrétnej škody v spornej veci.

Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v

žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a
nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Samotná žaloba tieto okolnosti
udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej
veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za
prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená
tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľideotzv.polemizovanieovhodnostidĺžkykonanízákonnýmilehotami,jepotrebnékonštatovať,že

súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa v exekučnom konaní preskúmava,
zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu so zákonom. Táto otázka je
bez právneho významu, pretože rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa súd oprel pri zamietnutí žaloby
žalobcu, je nepreukázanie základných okolností rozhodujúcich pre priznanie nárokov na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy.

V odvolaní žalobca poukazuje na skutočnosť, že vo veci bol podaný návrh na prerušenie konania, o
ktorom nebolo rozhodnuté. K tomu je potrebné uviesť, že takýto návrh z obsahu spisu nevyplýva.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa § 219

ods. 1 O.s.p. potvrdzuje. Žalobca nepreukázal splnenie žiadnej podmienky náhrady škody a vzniknutej
nemajetkovej ujmy.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

Úspešnej žalovanej odvolacie trovy nevznikli a náhradu trov nepožadovala, preto odvolací súd náhradu
trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal.

Rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.