Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/131/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200593
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200593.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej a

členov senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: CARTOON
s.r.o., Hlavná 4, Ladmovce, zastúpeného JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom, so sídlom v
Košiciach, Moldavská cesta č. 21/A, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu SR, Banská
Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 16.03.2012 č.
1020503/1/419797-486790/2012/4897, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a mi e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 04.06.2012 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.03.2012
č. 1020503/1/419797-486790/2012/4897, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej iba „zákon o správe daní a poplatkov“) v závislosti na § 165 ods. 2 zákona č. 5632009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský
Chlmec zo dňa 22.12.2011 č. 738/230/34233/11/Var, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona
o správe daní a poplatkov nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 12 312 eur.

Z rozhodnutia vyplýva, že u žalobcu vykonalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky kontrolu
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2010, o
výsledku ktorej vyhotovilo protokol zo dňa 14.11.2011 č. I/332/119144/2011/FekĽ, ktorý bol prerokovaný
a doručený dňa 20.12.2011.

Žalobca podal daňové priznanie za zdaňovacie obdobie september 2010 dňa 25.10.2010, v ktorom si
uplatnil nadmerný odpočet v sume 12 312 eur z jednej prijatej faktúry vystavenej spoločnosťou BARAVIN
s.r.o., Veľká Bara za nákup 12000 litrov tokajského vína samorodého suchého. Podľa predložených
dokladov bola faktúra č. 130910/B vyhotovená 13.09.2010, uhradená v hotovosti dňa 14.09.2010
výdavkovým pokladničným dokladom č. PV20.

Správca dane konštatoval, že počas daňovej kontroly bolo zistené, že žalobca v kontrolovanom

zdaňovacom období, ale aj v zdaňovacích obdobiach predchádzajúcich tomuto obdobiu a nasledujúcich
tomuto obdobiu, sa venoval kúpe tovaru na účel jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti, tzv.
veľkoobchodu. Žalobca obchoduje výlučne s personálne a inak prepojenými spoločnosťami. Personálna
prepojenosťtýchtospoločnostíspočívavosobekonateľažalobcuavšetkýchjehoobchodnýchpartnerova ich spoločným prvkom je fyzická osoba T. P. U.., ktorý je konateľom v každej z personálne prepojených
spoločností. Iné prepojenie spočíva v osobe Y. J. a jeho spoločnosti DOMBY s.r.o., ktorí obchodujú iba
s osobami personálne prepojenými osobou T. P. U...

Podľa predložených faktúr tokajské víno samorodé suché v množstve 12000 litrov žalobca kúpil na
sklad ako tovar, ktorý ďalej nepredal. Správca dane zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom období, ale
aj v iných zdaňovacích obdobiach, obchodovanie prebiehalo podľa rovnakej schémy. Dňa 13.09.2010
žalobca nakúpil 12000 litrov tokajského vína samorodého od spoločnosti BARAVIN s.r.o., ktorý je

personálne prepojený so žalobcom. Tým, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období tokajské
víno samorodé suché nakúpil, ale ďalej nepredal, celková výška odpočítateľnej dane prevýšila celkovú
výšku dane za príslušné zdaňovacie obdobie a žalobcovi vznikol z obchodovania s tokajským vínom
samorodým suchým nadmerný odpočet.

Pretože počas výkonu daňovej kontroly bolo zistené, že s komoditou tokajské víno samorodé suché

obchodoval celý reťazec spoločností prepojených osobou T. P., ktorý bol pri týchto obchodoch
nezastupiteľný, kontrolná skupina pri komplexnom posúdení ekonomického účelu činnosti vyvíjanej
týmito spoločnosťami, musela vziať do úvahy aj všetky súvisiace okolnosti a informácie získané z
prebiehajúcich daňových kontrol iných spoločností prepojených prostredníctvom osoby T. P. U...

Sumarizáciou týchto informácií odhalila kontrolná skupina schému, z ktorej jednoznačne vyplýva, že
obchodovanie s komoditou tokajské víno samorodé suché v zdaňovacom období september 2010
prebiehalo výlučne v reťazci spoločností personálne prepojených osobou T. P. tak, že spoločnosť
BARAVIN s.r.o., tokajské víno samorodé suché sudové, ktoré „nakúpila“ v zdaňovacom období marec
2010 v celkovom množstve 120000 litrov od spoločnosti TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., „rozpredala“ v

mesiaci júl 2010 desiatim personálne prepojeným osobám a zvyšok „rozpredala“ v mesiaci september
2010 ôsmym personálne prepojeným spoločnostiam, z toho štyrom po 8000 litrov a štyrom po
12000 litrov, pričom jednou z týchto spoločností bol aj žalobca, ako kontrolovaný daňový subjekt,
ktorému nakúpené víno zostalo na sklade až do januára 2011, kedy toto víno predal spoločnosti
Galafruit&Co.s.r.o..

Jediným objektívne preukázateľným výsledkom tejto činnosti bolo prevýšenie odpočítateľnej dane nad
celkovou výškou dane, a teda následný vznik nadmerného odpočtu v každej do reťazca zapojenej
spoločnosti.

Správca dane konštatoval, že žalobca k výkonu daňovej kontroly, okrem uvedenej faktúry za nákup
tokajského vína samorodého suchého, nepredložil žiadne ďalšie dokumenty preukazujúce uskutočnenie
zdaniteľnej dodávky a bližšie špecifikujúce predmet dodania. Tieto doklady nepredložil ku kontrole ani
na opakované výzvy správcu dane (výzva z 18.02.2011, výzva z 01.08.2011).

Za účelom zistenia reálnosti výkonu deklarovanej podnikateľskej činnosti správca dane výzvou na
súčinnosť podľa § 32 zákona o správe daní a poplatkov požiadal o poskytnutie informácií týkajúcich sa
poskytovania služieb

· dodávky elektrickej energie v katastrálnom území I., v areáli ovocného sadu broskýň na súpisnom čísle

XX, parcela číslo XXX/X, kde by podľa informácií kontrolnej skupiny mohlo dochádzať ku skladovaniu
obchodovaného tokajského vína samorodého suchého. Východoslovenská energetika a.s. oznámila, že
na odbernom mieste je prihlásený odberateľ NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o. od 02.01.2009. Z faktúry
za rok 2010 vyplýva, že v období od 24.06.2010 do 20.12.2010 nebola na uvedenom odbernom mieste
spotrebovaná žiadna elektrická energia.

Na žiadosť kontrolnej skupiny Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov, oznámila, že žalobca nie je vedená
v evidencii Sociálnej poisťovni ako platiteľ poistného podľa § 128 ods. 1 až 3, 8 až 11 zákona o sociálnom
poistení.

Východoslovenská energetika a.s., Košice, zaslala na dožiadanie kontrolnej skupiny informáciu,
že žalobca nie je zmluvným partnerom Východoslovenskej energetiky, na adrese sídla žalobcu je
odberateľom elektriny NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o., Veľká Bara 45, odberné miesto č. 563898,
Ladmovce 4, prihlásené k odberu od 02.10.2007.Východoslovenská vodárenská spoločnosť a.s., Košice, oznámila kontrolnej skupine, že žalobca nie
je ich obchodným partnerom, na adrese Ladmovce 4, evidované odberné miesto, na ktorom bola

prihlásená do 14.03.2011 ako odberateľ vody spoločnosť NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o., so sídlom
Veľká Bara. Na tomto odbernom mieste za rok 2010 a za rok 2011 Východoslovenská vodárenská
spoločnosť, neevidovala spotrebu vody a žiadneho prihláseného obchodného partnera.

Slovenskýplynárenskýpriemysela.s., oznámil,žežalobcaniejeodberateľomzemnéhoplynunaadrese

Ladmovce 4, spoločnosť Slovak Telecom, a.s., Orange Slovensko, a.s., Telefónica 02 Slovakia, s.r.o.,
oznámila, že žalobca nie je evidovaný v databáze zákazníkov týchto spoločností a Okresné riaditeľstvo
Policajného zboru v Trebišove na žiadosť o súčinnosť oznámilo, že žalobca nie je evidovaný ako držiteľ
alebo vlastník vozidla.

Správca dane poukázal ďalej na právnu úpravu označenia tokajského vína, jeho evidencie, registrácie,

obchodovania sním a pod. tak, ako to vyplýva zo zákona č. 313/2009 Z. z. o vinárstve a vinohradníctve
v znení zákona č. 198/2010 Z. z.. Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky Bratislava,
eviduje celkovom 21 registrovaných výrobcov tokajského vína, z toho dve spoločnosti so prepojené
osobou T. P. U.., a to GALAFRUIT&CO, s.r.o., a Tokajská spoločnosti Viničky s.r.o.. Spoločnosť
GALAFRUIT&CO, s.r.o., sa od roku 2007 nevenuje výrobe tokajského vína a k 30.11.2007 nemala

zaevidované vo vinohradníckom registri žiadne zásoby tokajského vína, T. P. bola predaná až v roku
2008 s nulovými zásobami tokajského vína. Tokajská spoločnosť Viničky s.r.o., mala k 30.11.2009
106000 litrov zásob tokajského vína a k 30.11.2010 už len 90800 litrov, z toho 300 litrov certifikovaného
tokajského vína samorodého suchého. ÚKSÚP Bratislava nevedie v zmysle platného zákona o
vinohradníctve a vinárstve vo svojej evidencii žiadnu spoločnosť prepojenú osobou T. P. U.. ako

obchodníka s predajom na 200 hl.

Z dôvodu preverenia možnosti nákupu obchodovaného tokajského vína samorodého od externých
spoločností, zamestnanci správcu dane požiadali písomnými výzvami na súčinnosť všetkých
registrovaných výrobcov tokajského vína, aby im poskytli informácie o tom, či v období od roku 2000

obchodovali s tokajským vínom so spoločnosťami prepojenými osobou T. P.. Z odpovedí vyplynulo,
že v rokoch 2000 až 2010 obchodovali s personálne prepojenými spoločnosťami T. P. iba dve cudzie
spoločnosti, a to TOKAJ&CO, s.r.o., ktorý fakturoval iba fľaškové víno a TOKAJ WINE s.r.o., ktorý jediný
fakturoval nefľaškované tokajské samorodé suché víno, a to v rokoch 2006 - 2007 v celkovom objeme
249121 litrov. Táto spoločnosť sa zaregistrovala na ÚKSÚPe ako výrobca až v roku 2007 a ako obchodní

nad 200 hl nebola registrovaná vôbec. Napriek tomu podľa údajov už v roku 2006 predávala tokajské
víno samorodé suché sudové, pričom prvé osvedčené hrozno na tokajské víno samorodé suché mala
až v roku 2009, a to 190000 kg. Pri dozrievaní 2 roky produkcia z tohto hrozna ešte vykonávania kontroly
zrela.

Kontrolná skupiny vykonala miestne zisťovanie za účelom preverenia existencia tokajského vína
samorodého suchého sudového patriaceho žalobcovi, a to u daňového subjektu Y. J. v priestoroch
patriacich Tokajskej spoločnosti Viničky s.r.o., na adrese Hlavná 399/1, Viničky, ktorej konateľom je T. P.,
a v ktorých malo údajne dochádzať ku skladovaniu tokajského vína samorodého suchého. Pri miestnom
zisťovaní mala kontrolná skupina možnosť na základe vizuálnej kontroly stavoznakov nachádzajúcich

sa na nerezových tankoch č. 1 - 41 vykonať súpis skladových zásob, ktoré by sa mali nachádzať v
jednotlivých nerezových tankoch. Z toho súpisu vyplýva, že v priestoroch Tokajskej spoločnosti Viničky
s.r.o., sa nenachádzalo uskladnené žiadne víno patriace žalobcovi.

Pretože žalobca na výzvu na predloženie dôkazov neodpovedal a ku kontrole nepredložil žiadne

dôkazy, kontrolná skupina skúmala dodanie tovaru deklarované predloženými faktúrami tak, aby bolo
možné zistiť, či sa v uvedenom prípade jednalo o plnenia simulované, alebo či vyústili do skutočného
uskutočnenia dodávky. V prípade komodity tokajské víno samorodé suché kontrolná skupina zisťovala
tieto objektívne okolnosti v priebehu deklarovaného obchodu:

1) Spôsob obchodovania s tokajským vínom samorodým suchým sudovým, jeho pôvod a obchodované
množstvá žalobca „nakúpil“ tokajské víno samorodé suché v kontrolovanom zdaňovacom období
od spoločnosti BARAVIN s.r.o., ktorá víno „nakúpila“ v zdaňovacom období marec od spoločnosti
TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o.. Spoločnosť TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o. disponovala podľa skladovejevidencie k 01.03.2010 skladovými zásobami tohto tokajského vína samorodého suchého v celkovom
množstve 579560 litrov. Nákup týchto skladových zásob spoločnosť deklarovala v roku 2009 od
spoločnosti DREVO SK s.r.o.. Jediným dodávateľom tokajského vína samorodého suchého sudového

spoločnosti DREVO SK s.r.o. v roku 2009 bola spoločnosť BARAVIN s.r.o., z čoho vyplýva, že v
marci 2010 deklarovala spoločnosť BARAVIN s.r.o. nákup toho istého tokajského vína samorodého
suchého sudového, ktorého predaj deklarovala v roku 2009. V tomto prípade je jednoznačne potvrdené
obchodovania v tzv. karuseli, keď tovar koluje v rámci prepojených spoločností tak, že sa po určitom
čase vráti k jeho pôvodnému predajcovi. Všetky tieto spoločnosti sú personálne prepojené osobou T. P..

Spoločnosť TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o. disponovala podľa predložených skladových kariet zásobami
tokajského vína samorodého suchého v týchto množstvách:
· marec 2010 - počiatočný stav 579560 litrov, nákup v marci 2010 850000 litrov spolu 1429560 litrov,
· rok 2010 - počiatočný stav 579560 litrov, nákup 899000 litrov, spolu 1478560 litrov,
· rok 2009 - počiatočný stav 372710 litrov, nákup446350 litrov, predaj 239500 litrov, konečný stav 579560

litrov.
Spoločnosť DREVO SK s.r.o. disponovala podľa predložených skladových kariet zásobami tokajského
samorodého suchého vína vo výške
· k 01.01.2009 - počiatočný stav neuvedený,
· k 31.12.2009 - konečný stav neuvedený a

· predaj v roku 2009 2088220 litrov.
Z uvedeného vyplýva, že tokajské víno samorodé suché, ktoré bolo predmetom tzv. „obchodovania“
žalobcu a jeho obchodných partnerov prepojených osobou ich konateľa T. P., len nezmyselne, v
nereálnych množstvách, „obiehalo“ v reťazci spoločností prepojených osobou T.H. P. a osobou Y. J..

2) Správca dane zisťoval možnú reálnosť existencie obchodovaných množstiev tokajského vína
samorodého suchého sudového a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že tokajské víno
samorodé suché nemohlo byť pôvodom nakúpené od výrobcov tokajského vína samorodého suchého,
nakoľko k 30.11.2009 mali všetci registrovaní výrobcovia tokajského vína evidované 882500 litrov zásob
všetkých druhov tokajských vín. Žalobca sa nenachádza vo vinohradníckom registri zaregistrovaný ani

ako vinár, ani ako obchodník. Zo spoločností prepojených osobou T. P. je registrovaná na ÚKSÚPe len
jedna spoločnosť ako vinár, a to Tokajská spoločnosť Viničky s.r.o.. Žiadna zo spoločností prepojených
osobou T. P. nie je registrovaná ako obchodník a od svojho vzniku až do 30.11.2010 mali certifikované
iba 300 litrov tokajského vína samorodého suchého. K 30.11.2010 mali spoločnosti prepojené osobou T.
P. evidované vo vinohradníckom registri 90800 litrov zásob tokajského vína. Spoločnosť TOKAJ WINE

s.r.o., ktorá jediná deklarovala predaj tokajského vína samorodého suchého sudového spoločnostiam
prepojeným osobou T.H. P. nemala v čase predaja vo vinohradníckom registri zaevidované žiadne
zásoby tokajského vína a nebola v čase predaja registrovaná ani ako obchodník. Z toho vyplýva,
že žalobca a jeho obchodní partneri prepojení osobou T. P. nemohli obchodovať s tokajským vínom
samorodým suchým v deklarovaných množstvách.

3) Pokiaľ ide o účel použitia z predložených dokladov kontrolovaného daňového subjektu, ako aj
všetkých spoločností prepojených osobou T. P., u ktorých je vykonávaná daňová kontrola za zdaňovacie
obdobiejúl2010bolozistené,žetokajskévínosamorodésuchésudovébolopoužívanévkontrolovanom
zdaňovacom období, ale aj v zdaňovacích obdobiach nasledujúcich pred a po tomto období, len ako

tovar v prostredí prepojenom osobou T. P. a osobou Y.Z. J..

4) Ďalej správca dane skúmal, či obchodované množstvá tokajského vína samorodého suchého
sudového nemohli pochádzať z vlastnej produkcie žalobcu a jeho obchodných partnerov prepojených
osobou T. P.. Z korešpondencie s Ústredným kontrolným a skúšobným ústavom v Bratislave zistil, že

v rokoch 2005 až 2010 bolo osvedčené hrozno na výrobu tokajského vína samorodého suchého len
spoločnosti GALAFRUIT&CO s.r.o. v roku 2006, t.j. v období, keď vlastníkom spoločnosti ešte nebol T.
P. a spoločnosti Vinohradnícka spoločnosť s.r.o. v roku 2009, pričom táto spoločnosť nemá v rokoch
2005 až 2010, ani nemala nahlásené na ÚKSÚPe žiadne zásoby tokajských vín.

Správca dane zistil, že žalobca neúčtoval v kontrolovanom zdaňovacom období o žiadnych režijných
výdavkoch preukazujúcich výkon podnikateľskej činnosti. Vykonané dokazovanie preukázalo, že
žalobca neúčtoval v kontrolovanom zdaňovacom období o žiadnych prevádzkových nákladoch, ktoré by
dokazovali, že k deklarovaným obchodom naozaj došlo. Žalobca nemá vytvorené žiadne ekonomické,personálne a technické predpoklady potrebné k uskutočneniu deklarovaných zdaniteľných obchodov.
Napriek opakovaným výzvam žalobca nijakým spôsobom neoznačil miesto skladovania obchodovaného
vína, nebola označená veľkosť balenia obchodovaného vína a nebola preukázaná manipulácia s

obchodovaným vínom. Podľa miestnych zisťovaní vykonaných opakovane na adrese sídla spoločnosti
Tokajská spoločnosť Viničky s.r.o., Hlavná 399/1, v priestoroch skladu vína bolo preukázané, že
obchodovanie s tekutinou nachádzajúcou sa v nerezových tankoch a označených ako „Sam suché“
prebiehalo bez zmeny objemu posudzovaného podľa stavoznakov nachádzajúcich sa na nádržiach,
prepisovaním názvu majiteľa obsahu nerezového tanku na tabuľke nachádzajúcej sa na tomto

nerezovom tanku, pričom nikdy nebola potvrdená existencia tokajského vína samorodého suchého,
ktorého majiteľom by bol žalobca.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predloženej faktúry nenastalo, predložené
dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované dodanie tovaru
sa ukázalo len ako formálne, pričom k vecnému plneniu nedošlo.

Žalobca nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru deklarovaného dodávateľskou faktúrou č. 130910/
B zo dňa 13.09.2010, pretože napriek opakovaným výzvam nepredložil žiadny relevantný dôkaz toho,
že reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľnej dodávky, t.j. dodaniu tovaru tokajského vína samorodého
suchého spoločnosťou BARAVIN s.r.o.. Existencia faktúry v preverovanom prípade nie je relevantným

dôkazom toho, že k dodaniu skutočne došlo, pretože bolo v rámci dokazovania preukázané, že k
reálnemu uskutočneniu dodania tovaru, ktorý mal byť predmetom preverovaných transakcií, ktoré boli
predložené a získané v rámci výkonu daňovej kontroly nedošlo a ani nemohlo dôjsť, nakoľko bola
spochybnená ekonomická podstata tohto obchodu. Samotná existencia faktúry a zaúčtovanie daňových
dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosť uplatnenia práva na

odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok, pretože podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej iba „zákon o dani z pridanej
hodnoty“) môže platiteľ od dane, ktorú je povinný platiť odpočítať len daň, ktorá je voči nemu uplatnená
iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, a
ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo

formálnej deklarácii, teda v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu
faktu, to znamená, musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch, v
právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.

Kontrolné zistenia spochybnili reálne dodanie fakturovaného tovaru, a tým aj vznik daňovej povinnosti

u dodávateľa žalobcu z titulu dodania tovaru, z čoho následne vyplynulo neuznanie uplatneného práva
na odpočítanie dane.

Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že napadnuté
rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský Chlmec z 22.12.2011 č. 738/230/34233/11/Var, potvrdil.

Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu uvedené v odvolaní. Neakceptoval námietku
žalobcu, podľa ktorého v procese daňovej kontroly došlo k porušeniu princípu proporcionality a
neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu žalobcu, ktorý využil právo slobodne podnikať. Žalovaný
uviedol, že zo spisového materiálu zistil, že T. P. je spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok
obchodných spoločností a zároveň podniká ako fyzická osoba, ktoré medzi sebou ako platitelia dane

z pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských
zmlúv medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobou T. P. vystupoval ako oprávnená osoba
na strane dodávateľa, aj odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti,
tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka
a ako konateľ vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými

a organizačno-výrobným aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom
reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam
mohol iba on podľa vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol potrebný
súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho
zistenia skutkového stavu. Vykonávanie súbežných daňových kontrol u viacerých daňových subjektov

personálne prepojených osobou T. P. nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi. Nie daňového
orgány vytvorili tento stav, ako to tvrdí žalobca, ale daňový subjekt tým, že zvolil takúto formu svojho
podnikania (cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou), úmyselne vytvoril stav, pri ktorom
zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr, dokladov. Žalovaný uviedol, že T. P. U.. moholsvoje spoločnosti personálne obsadiť tak, aby mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom
časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im prislúchali alebo mohol využiť možnosť inštitútu
splnomocneného zástupcu. Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u

daňových subjektoch takto personálne prepojených osobou T.Š. P. vychádzala z potreby preukázania
reálnosti uskutočnených obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci
spoločností, v ktorých bol T. P. konateľom. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez
ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar
opustil tento reťazec spoločností. Takýto postup bol preto v súlade so zásadou proporcionality. Žalovaný

námietku žalobcu o nezákonnosti postupu daňového orgánu z dôvodu, že jeho konateľ bol nadmerne
zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami v daňových subjektoch, ktoré sú personálne
prepojené osobou konateľa, považuje za neopodstatnené. Z namietaného princípu proporcionality
nevyplýva,žebydaňovýsubjekt,ktoréhobolkonateľomajvďalšíchspoločnostiach,malbyťzvýhodnený
oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom v iných spoločnostiach. Podľa žalovaného
zo spisového materiálu nevyplýva, že kontrolný orgán nezaťažoval žalobcu viac ako bolo nevyhnutné

pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane.

Žalovaný nesúhlasil s odvolacím tvrdením žalobcu, podľa ktorého totožnosť osoby T. P. ako spoločníka,
resp. ako konateľa viacerých obchodných spoločností je ťažiskovým a jediným dôkazom, na základe
ktorého bol vydaný odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer. Správca dane z dôvodu

odstránenia pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu v zmysle predmetnej faktúry
opakovane vyzýval žalobcu na predloženie dokladov uvedených vo výzvach a na podaní vysvetlení.
Žalobca žiadne doklady nepredložil, nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane,
nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných evidencií, záznamov ním vedených a svojim konaním
neumožnil správcovi dane preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov.

Správcadanepretopreverovalnielenreálnosťvýkonudeklarovanejpodnikateľskejčinnosti,alevyžiadal
aj vyjadrenia orgánov, organizácií a tretích osôb, podľa evidencie v súvislosti s tokajským vínom
samorodým suchým a vykonal miestne zisťovania v priestoroch, kde bolo skladované tokajské víno
samorodé suché. Správca dane objektívne spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených
podmienok predloženou faktúrou od spoločnosti BARAVIN s.r.o., ktorej vierohodnosť a pravdivosť

žalobca nepreukázal. Správca dane obchodné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami vyhodnotil
tak, že nebolo preukázané fyzické dodanie fakturovaného tovaru, to znamená zdaniteľný obchod
deklarovaný predmetnou faktúrou, nebol reálne uskutočnený, čím jej vznikla daňová povinnosť a
nevzniklo právo na odpočítanie dane tak, ako to predpokladá zákon o DPH. Žalovaný konštatoval, že
z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru nevyplýva, že by správca dane vyhodnotil personálne

prepojenie obchodných spoločností ako protiprávne. Hodnotením a analýzou všetkých získaných
dôkazov iba konštatoval, že v danej veci personálne prepojenie umožnilo vznik čisto umelej situácie,
ktorá umožnila uplatnenie práva na odpočítanie dane.

K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávnej aplikácie § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej

hodnoty a na námietku, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, fiktívne dodávky nie je možné
považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné
aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH. Žalovaný konštatoval, že podľa článku 203 Smernice
Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty daň z pridanej hodnoty platí každá
osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Tento článok je premietnutý aj do zákona o dani z pridanej

hodnoty v ustanovení § 71 ods. 6. V tomto prípade žalobcovi nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania
tovaru, pretože tovar dodaný nebol. Napriek tomu platiteľ bol povinný daň odviesť podľa § 71 ods. 6
zákona o DPH z dôvodu, že ju uviedol na faktúre.

K odvolacej námietke žalobcu, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť

zákonite ako hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných daňových kontrol
nasvedčujú tomu, že účelom podnikania žalobcu bolo dosahovanie zisku tak, ako je uvedené v § 2 ods. 1
Obchodného zákonníka. Spoločnosti personálne prepojené osobou T. P. pri vzájomných deklarovaných
dodávkach (vystavením faktúr bez uskutočnenia plnenia) vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá
sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ, javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení

celej štruktúry vzťahov, išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. V kolobehu
tovarovmedzijednotlivými personálneprepojenýmispoločnosťamisasamotnápodstatadanezpridanej
hodnoty stratila, pretože žalobca, ako aj jeho obchodní partneri prepojení osobou T. P. v kontrolovanom
zdaňovacom období, ako aj v ostatných zdaňovacích obdobiach, v daňových priznaniach vykazovali lennadmerné odpočty a počas celej doby obchodovania nebolo preukázané, že by jednotlivé tovary boli
spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorého spotreba by mala za následok odvod dane na výstupe
aj do štátneho rozpočtu.

Žalovaný k námietkam žalobcu, že neúčtovanie režijných nákladov neznamená, že daňový subjekt
žiadnu činnosť reálne nevykonával a k tvrdeniam o fungovaní personálne prepojených spoločností
vo forme blízkej holdingu, uviedol, že žalobca ani počas daňovej kontroly, ani v odvolaní, nepredložil
a neoznačil žiadne konkrétne doklady, žiadne účtovné záznamy, evidencie zamestnancov, ktoré by

preukazovali existenciu akýchkoľvek režijných nákladov, resp. fungovanie spoločnosti vo forme blízkej
holdingu. Z týchto dôvodov tieto námietky nepovažoval za opodstatnené.

Žalovaný ďalej konštatoval, že žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES vo veci
C - 255/02 „Halifax plc“ v súvislosti s konštatovaním, že správa dane dospel k záveru, že hlavným
cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal

reálnu možnosť brániť sa proti týmto tvrdeniam. Žalovaný zo spisu zistil, že žalobcovi boli v súvislosti
s výkonom daňovej kontroly doručené výzvy na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení „zo dňa
30.11.2010, 18.02.2011, 01.08.2011“, ktoré žalobca prevzal, ale žiadny dôkaz k svojim tvrdeniam
nepredložil a nepodal žiadne vysvetlenie k žiadaným skutočnostiam. Skutočnosť, že žalobca počas
výkonu daňovej kontroly svoje právo nijakým spôsobom nevyužil, nemôže byť pripísané v neprospech

výsledkov získaných bez súčinnosti žalobcu z dôvodu, že bol na svoje povinnosti a práva zo strany
správcu dane opakovane vyzývaný. Žalovaný konštatoval, že žalobca ani v odvolaní neuviedol a
nepredložildôkazyalebotvrdenia,sktorýmibysasprávcadanemalmožnosťvysporiadať,aktorébyboli
schopné preukázať realizáciu deklarovaného zdaniteľného obchodu, preto žalovaný považuje námietky
týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý správca dane nedostatočne, resp. vôbec

nevyhodnotil, za neopodstatnené.

Žalovaný k namietaným pochybeniam žalobcu - nepredloženie druhotných účtovných dokladov a
nesplnenie si registračnej povinnosti v zmysle iných zákonov, ak úradným záznamom o nahliadnutí do
zložiek iných daňových subjektov, ktoré podľa žalobcu nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, ale na ich

základe správca dane vyvodil záver vo veci, konštatoval, že všetky zistenia uvádzané v odôvodnení
odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru majú svoj zmysel a opodstatnenie a sú
schopné vytvoriť obraz o obchodných aktivitách a samotnom výkone deklarovanej podnikateľskej
činnosti žalobcu a jeho obchodných partnerov. Správca dane v súlade s ustanovením § 30 zákona o
správe daní a poplatkov uviedol všetky zistenia a dôkazy, ktoré aj vyhodnotil v súlade s ustanovením §

2 ods. 3 a ustanovením § 29 ods. 2 tohto zákona.

K námietkam, ktoré sa týkajú pochybenia daňového orgánu, ktorý neoboznámil žalobcu s dokazovaním
a neumožnil mu klásť otázky a navrhovať dôkazy, ktorý neodôvodnil a nevyhodnotil získané dôkazy
žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľných obchodov a medzi ním

a spoločnosťou BARAVIN s.r.o., a to napriek tomu, že konateľom žalobcu bol T. P., ktorý bol podľa
predložených faktúr aj konateľom dodávateľskej spoločnosti, čím nepreukázal, že fakturovaný tovar
mu bol skutočne dodaný iným platiteľom dane ako to predpokladá ustanovenie § 49 ods. 2 písm.
a/ zákona o DPH. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by
deklarovanú dodávku tovaru zachytili čo do priebehu a výsledku, nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť

svojich tvrdení o realizovaní svojich obchodov v spoločnostiach prepojených osobou T. P., preto
správca dane správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik
práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Vzhľadom na pasivitu žalobcu správca dane
zabezpečil dôkazy od tretích osôb a zo spisových materiálov zainteresovaných spoločností, u ktorých
boli vykonávané daňové kontroly, ktoré dostatočne odôvodnil a vyhodnotil v súlade s ustanoveniami

zákonaosprávedaníapoplatkov.Správcadanenemoholhodnotiťodberateľskéfaktúry,pretožežalobca
k výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2010 nepredložil žiadne odberateľské
faktúry v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty, za toto zdaňovacie obdobie ani nedeklaroval
dodanie tovaru a služieb. Povinnosťou správcu daní nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré
by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane

tieto nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Žalobca
nepredložil dôkazy, ktoré by uskutočnenie zdaniteľného obchodu potvrdzovali, na výzvy kontrolnej
skupiny nereagoval, vo vyjadrení k protokolu, ani v odvolaní sa ku konkrétnym zisteniam nevyjadril,t.j. nevyužil svoje právo a tým nepredložil relevantné dôkazy, nepreukázal splnenie podmienok pre
odpočítanie dane podľa ustanovení § 49 zákona o DPH.

Žalovaný konštatoval, že dodatočný platobný výmer napadnutý odvolaním obsahuje všetky náležitosti
stanovené v ustanovení § 30 zákona o správe daní a poplatkov, a preto námietky žalobcu o jeho
nepreskúmateľnosti nie sú odôvodnené.

Žalovaný konštatoval, že postup správcu dane bol v súlade s ustanoveniami § 2 a § 29 zákona o

správe daní a poplatkov, keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré boli zaobstarané dospel k
záveru, že žalobca nedodržal podmienky na uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 49 zákona
o DPH v zdaňovacom období september 2010. Správca dane vychádzal zo základných zásad daňového
konania upravených ustanovením § 2 zákona o správe daní a poplatkov, dostatočne zistil skutkový
stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj
rozhodnutia Daňového úradu Kráľovský Chlmec a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil,
že na výzvu správcu dane predložil všetky relevantné účtovné doklady k daňovej kontrole za príslušné
zdaňovacie obdobie. Napriek tomu bol opätovne vyzývaný správcom dane na predloženie dokladov

a podaní vysvetlení, a to už v čase, kedy sa vtedajší štatutárny zástupca spoločnosti nachádzal vo
väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených s T. P. boli zaistené orgánmi činnými
v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca namietal, že jeho doklady boli
zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a žalobca do dnešného
dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie dokladov žalobcu je úkonom trestného

konania, o ktorom mala byť bezprostredne po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky
náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná
H. I., ktorá pre žalobcu spracovávala účtovníctvo, ale podľa jej udania jej žiadna zápisnica nebola
odovzdaná. Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu,
že nie je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu T. P.. Z

uvedeného je zrejmé, že žalobca sa preukázateľne snažil splniť svoju povinnosť v rámci daňovej kontroly
a predložiť relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení. nemožnosť si splniť výzvy správcu dane
na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že
žalobcu zastupovala Advokátska kancelária Kolesár a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo
dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do dňa podanie žaloby žalobcovi napriek opakovaným

výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou neboli vydané odovzdané podklady.

Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie Daňového úradu
Kráľovský Chlmec je neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože nezodpovedá ustanoveniam §
30 ods. 1, ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Podľa žalobcu odôvodnenie obsahuje

len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval
v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zákona o správe daní a
poplatkov zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné

princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúry Ústavného súdu
SR, v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia
práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo
poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav,
ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým

orgánom. Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené s T. P. boli
aj stovky výziev, miestnych zisťovaní, ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť T. P.
ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto
skutočnosti je napr. fakt, že 30.03.2010 bolo T. P. doručených trinásť protokolov o výsledku daňovej
kontroly v dvanástich obchodných spoločnostiach personálnej prepojených jeho osobou. V septembri

2009 sa u subjektov personálnej prepojených T. P. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol a ďalšie
sa otvárali.Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali

medzispoločnosťami,ktorémajútotožnúosobuvpostaveníspoločníkaakonateľa,priamo,aninepriamo
bez ďalšieho nepreukazuje, že zdaniteľnému plneniu nedošlo. T. P. v súlade článkom 2 ods. 3 Ústavy SR
bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností, tým neporušil žiadne zákonné ustanovenia,
naopak využil právo slobodne podnikať. Teda skutočnosť, že T. P. bol štatutárnym zástupcom viacerých
obchodných spoločností, mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s postupom daňového úradu

ako štátneho orgánu, ktorý je povinný konať výlučne v medziach zákona a pri svojom konaní sledovať
účel zákona.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity, ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne,
ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Podľa žalobcu nie je zakázané obchodovať
s personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred

bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch (vodné,
stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá
vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Pretože T. P. riadil ako
štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelne, aby každá z týchto spoločností
bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, v prípade ďalších služieb,

ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto podnikateľské
subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s
výhodami podnikov menších jednotiek holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu
a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky
vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukázaním na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ žalobca
uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným
cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam. Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti,

že T. P. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu, ako aj spoločností, uzatváral zmluvy sám so sebou,
fakturoval sám sebe a platil sám sebe. Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálnej prepojené
osobou T. P. sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako aj
od osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom
rozsahu podnikateľskej činnosti spoločností personálne prepojených T.C. P., ale tieto pochybenia mohli

viesť iba ak k uloženiu sankcie za porušenie právnych predpisov. Podľa žalobcu nemohli viesť k
záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný ani
riadne odôvodnený záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky
tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojej spoločnosti vytvoril T. P. podmienky, na
základe ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania.

Žalobca tvrdil, že zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne
investované do zveľaďovania spoločností. Konštatoval, že strata spoločností neodráža skutočný stav
efektivity podnikania spoločností, išlo len o účtovnú stratu. Napokon žalobca vytýkal správcovi dane
nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení z 11.09.2012 navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov, ktoré sú uvedené v
odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutiach a v protokole o daňovej kontrole.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v medziach žaloby
a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, dospel k

záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Daňové riaditeľstvo SR vykonalo u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010. O výsledky
kontroly bol vyhotovený protokol zo dňa 14.11.2011 č. I/332/119144/2011/FekĽ a dodatok k protokolu zo

dňa 12.12.2011, ktorý bol prerokovaný a doručený dňa 20.12.2011. Daňovou kontrolou bolo zistené, že
žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období september 2010 uplatnil odpočítanie dane z pridanej
hodnoty v sume 12 312 eur z jednej prijatej faktúry vystavenej spoločnosťou BARAVIN s.r.o. Veľký Baraza nákup 12000 litrov tokajského vína samorodého suchého. Podľa predložených dokladov bola faktúra
č. 130910/B uhradená v hotovosti dňa 14.09.2010 výdavkovým pokladničným dokladom č. PV20.

Dodávateľ žalobcu spoločnosť BARAVIN s.r.o. mala v marci 2010 nakúpiť 120000 litrov tokajského
vína samorodého suchého od spoločnosti TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., v júli 2010 ho mala predať
desiatim spoločnostiam personálne prepojeným osobou T. P. a v septembri 2010 ôsmim spoločnostiam
personálne prepojeným osobou T. P.. Jedným z odberateľov bol aj žalobca, ktorý mal nakúpené víno
spoločnosti GALAFRUIT&Co, s.r.o. v januári 2011.

Súčasťou administratívnych spisov sú odborné stanovisko Ústredného kontrolného a skúšobného
ústavu Poľnohospodárskeho Bratislava ohľadom komodity, ktorá bola predmetom fakturácie, zápisnice
o miestnom zisťovaní, úradné záznamy o nahliadnutí do spisov, vyjadrenia získané od tretích osôb,
ktorých obsah korešponduje so zisteniami uvedenými správcom dane v dodatočnom platobnom výmere
ohľadom týchto dôkazov.

Výzvami z 30.11.2010, 18.02.2011 a 01.08.2011 bol žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov
preukazujúcich reálne dodanie tovaru deklarovaného dodávateľskou faktúrou spoločnosťou BARAVIN
s.r.o.. Žalobca na tieto výzvy nereagoval, nepredložil žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam a nepodal žiadne
vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Východ, z listov
zo dňa 19.01.2012 reagoval na žiadosť J. X.G. o vrátenie zaistených dokladov. Konateľke žalobcu
bolo listom oznámené, že doklady zaistené v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011, budú vrátené až po
skončení vyšetrovania, pretože sú predmetom vyšetrovacieho spisu ako dôkazný materiál. Prehliadkach

v uvedených dňoch sa osobne zúčastnila pracovníčka H. I., ktorá sa vyjadrovala k zaisteným dokladom,
podpisovala preberací protokol, podpisovala zapečatené veci a má vedomosť o tom, aké doklady a za
aké spoločnosti boli zaistené. Zároveň jej bolo oznámené, že ako konateľka spoločnosti je oprávnená
nahliadnuť do zaistených vecí, vytvoriť si fotokópie na vlastné náklady, prípadne splnomocniť osobu,
ktorá si potrebné veci môže prezrieť.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru

je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH).

Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú
osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak
platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa

tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane podstupuje v daňovom konaní v úzkej
súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinností v tomto konaní použije len také
prostriedky, ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie

dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období september 2010 v sume 12 312 eur na základe
dodávateľskej faktúry od dodávateľa BARAVIN s.r.o. Veľká Bara. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom
ustanovenia § 71 ods. 1, 6, túto žalovaný ani správca dane neaplikoval, a preto táto žalobná námietka
je neopodstatnená.Uskutočnený nákup tokajského vína samorodého suchého od dodávateľa žalobca preukazoval iba
dodávateľskou faktúrou a pokladničnými dokladmi, pričom všetky doklady vystavoval T. P., ktorý

bol konateľom žalobcu a dodávateľa. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane žalovaného, že
posudzovanie plnenia transakcií týkajúcich sa komodity uvedenej na spornej faktúre nesledovali
skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo
štátneho rozpočtu.

Žalobca v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlení
nemohol vyhovieť, lebo v tom čase sa štatutárny zástupca nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu
a ostatných subjektov personálne prepojených s T. P., boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní
v rámci vykonaných domových prehliadok. Súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa u žalobcu
začala dňa 21.12.2010 a vtedajší konateľ žalobcu T. P. bol vzatý do väzby dňa 01.03.2011. Do dňa
jeho vzatia do väzby mal žalobca dostatočný časový priestor na preukázanie uskutočnených sporných

zdaniteľných obchodov. Konateľ žalobcu bol vyzvaný už 30.11.2010 pri upovedomení o vykonaní
daňovej kontroly a ďalšími výzvami z 18.02.2011 a 01.08.2011 na predloženie dôkazov a podanie
vysvetlení k sporných zdaniteľným obchodom. Na tieto výzvy kontrolného orgánu žalobca nereagoval, a
preto možno súhlasiť so záverom žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol ukrátený
na svojich právach uvedených v § 15 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Nesplnenie povinnosti

žalobcu predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia
kontrolovaného daňového subjektu, nie je možné ospravedlniť a tolerovať poukázaním na nesplnenie
si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom
konaní. Vzťah medzi zástupcom (Advokátska kancelária Kolesár a partneri, s.r.o.) a zastúpeným
(žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci a

kontrolovaným daňovým subjektom, ktorý je upravený zákonom o správe daní a poplatkov ako normou
verejného práva.

K žalobnej námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 Trestného poriadku v súvislosti so
zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke dňa 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza, že táto žalobná

námietka je irelevantná k posudzovaniu zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Zo zaistených dôkazov je
zrejmé, že nová konateľka žalobcu mala možnosť nahliadnuť do zápisnice a vyhotovovať kópie dokladov
z vyšetrovacieho spisu.

Súd nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku žalobcu, podľa ktorej rozhodnutie žalovaného

neobsahuje dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám podľa §
30 ods. 1, 3 zákona o správe daní a poplatkov. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie
skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia
vyhodnocoval a v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný
v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia,

uviedol akými úvahami bol vedený pri hodnotení týchto dôkazov a aplikácií relevantnej právnej úpravy.
Žalobca namietal v žalobe, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani realizovať svoje právo na
súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní, ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly
dôkazypreukazujúcejehotvrdenia,pretoževýkonomdaňovejkontrolyužalobcuauďalšíchobchodných
spoločností, v ktorých konateľom bol T. P., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne taký stav, v

ktorom žalobca nemohol reálne splniť požiadavky zamestnancov správcu dane a uplatniť svoje zákonné
práva. V dôsledku toho sa dostal žalobca do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom
a týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení
§ 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov.

K tejto žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré
sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ,
ako aj Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS3/00 poskytol výklad tejto zásady a podstatu
zásady proporcionality zovšeobecnil v náleze CL. ÚS67/07 tak, že „obmedzenie, resp. zasahovanie do

Ústavou chránených práv a slobôd je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom,
zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a
primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“.T. P. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňovali medzi
sebou ako platitelia dane s pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Vtedajší konateľ žalobcu T. P. súčasne

vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci tých svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať
vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedku ku kontrole, pretože súbežný výkon daňových kontrol u
viacerýchtýchtospoločnostíbolnevyhnutnývzáujmečonajúplnejšiehozisteniaskutkovéhostavu.Tento

dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých spoločníkom
a konateľom bol T. P., bol dostatočne zdôvodnený aj v dodatočnom platobnom výmere správcu dane
a v rozhodnutí žalovaného.

Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci
spoločností, v ktorých T. P. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol

prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v
ktorých je T. P. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo

potrebnéanevyhnutné,pretožedospieťkuvedenémucieľubolomožnélensúbežnýmvýkonomkontrolv
reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou T.Š. P. a nie samostatnými izolovanými
daňovými kontrolami v jednotlivých obchodných spoločnostiach. T. P. ako konateľ žalobcu a konateľ
ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom

daňových kontrol u príslušného správcu dane, ktorý realizuje pri týchto daňových kontrolách svoje
zákonné oprávnenia. Veľkému počtu spoločností personálne a majetkovo prepojených osobou T. P.
musel zodpovedať aj počet daňových kontrol, a preto túto námietku súd považuje za irelevantnú.

Z rozhodnutia žalovaného a z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený

žalobcom, podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie, je
totožnosť T. P. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
predmetného zdaniteľného plnenia. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú
kontrolu vykonali veľmi rozsiahle dokazovanie zamerané na preverenie dodania tokajského vína
samorodého suchého od spoločnosti BARAVIN s.r.o.. Žalobca nepredložil všetky požadované doklady

a nereagoval na výzvy kontrolnej skupiny, obsahom ktorých bola požiadavka o písomné vysvetlenie k
uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr a predloženie dôkazných prostriedkov
potvrdzujúcich reálnosť týchto obchodov. Išlo o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť
a vierohodnosť údajov uvedených na spornej faktúre. Dôkazné prostriedky predložené žalobcom
(faktúra a pokladničné doklady) neboli spôsobilé preukázať, že k deklarovanému plneniu fakticky

došlo, resp. neboli spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných obchodných
transakcií v prípade takto personálne spojených spoločností. Kontrolná skupina si dôkazné prostriedky
zabezpečila aj bez súčinnosti žalobcu a obrátil sa o poskytnutie potrebných informácií týkajúcich
sa deklarovaných obchodov, na iné orgány, organizácie a tretie osoby a reálnosť dodania tovaru
skúmala aj nahliadnutím do spisových zložiek iných daňových subjektov, ktoré obsahovali podklady ku

skutočnostiam, ktoré boli predmetom kontroly. Žalovaný svoj záver o fiktívnosti žalobcom deklarovaných
plnení nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca neúčtoval v režijných nákladoch. Týmito zisteniami,
popri iných dôkazoch, iba dokumentoval, že žalobca nevykonával žiadnu aktívnu podnikateľskú činnosť,
ale podnikateľské aktivity iba predstieral. Výsledky dokazovania v daňovom konaní svedčia o tom, že
obchodné spoločnosti založené T.Á. P. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu

predstierajú v záujme získania daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu
dane, ako aj žalovaného, mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali
reálnosť predmetného plnenia. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci
C-255/02 je podľa názoru súdu neadekvátna, pretože konateľ žalobcu T. P. je konateľom vo všetkých
svojich obchodných spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom, službami, a

preto objektívne musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Žalobca namietal v žalobe, že zo skutočnosti, že žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal
zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že uskutočnenézdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou T. P. fungovali
vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v tejto súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou režijné
náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu, nezamestnával

zamestnancov a nemal teda mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v spoločnostiach
prepojených osobou T. P. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO s.r.o., ktorá účtovala mzdové
náklady(zamestnávalapracovníkovpracovno-právnomvzťahu),žiadnejzďalšíchspoločnostínevznikali
režijné náklady, preto nemožno hovoriť o fungovaní žalobcu a ďalších obchodných spoločností
prepojených osobou T. P. vo forme blízkej holdingu.

Z uvedených dôvodov súd považoval všetky žalobné námietky uvedené v žalobe za nedôvodné a
irelevantné, a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach § 42 ods. 3 O.s.p. má uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1, konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.