Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. júl 2014

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 10C/169/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612216194
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Červenková
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2014:6612216194.6

Rozhodnutie

Okresný súd Lučenec samosudkyňou JUDr. Katarínou Červenkovou v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpená Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie
13, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na Okresnom súde Lučenec žaloby o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktoré boli vedené na Okresnom súde Lučenec pod spisovými značkami 10C/169/2012, 10C/173/2012,
súd so zreteľom na to, že na tunajšom súde sa vedú konania medzi žalobcom a žalovaným, pričom
predmetom konaní je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, súd potom podľa ustanovenia § 112 ods. 1 O.s.p. rozhodol o spojení vecí
uznesením č.k. 10C/169/2012-22 zo dňa 05.09.2013 v záujme hospodárnosti konania na spoločné

konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 10C/169/2012. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 27.09.2013.

Žalobca v žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol písomným

podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere číslo XXXXXXX, kde
bol dlžník - povinný D. Z. (spis Okresného súdu Lučenec spisová značka 10C/169/2012, 5Er/605/2011),
zo Zmluvy o úvere číslo XXXXXXX, kde bol dlžník - povinný Kristína Berkyová (spis Okresného súdu
Lučenec spisová značka 10C/173/2012, 5Er/604/2009)

Súdny exekútor požiadal exekučný súd - Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Žalobca následne uviedol, že exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho
povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom
ustanovenej dobe. Žalobca poukázal aj na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnomod01.06.2011,vzneníúčinnomod01.06.2010do31.05.2011avzneníúčinnomod01.02.2002

do 31.05.2010. Uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnýmititulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym
zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Teda

v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní
od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Podľa žalobcu exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti, a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Žalobca poukázal na to, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom
príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu.

Žalobca sa žalobou podanou na Okresný súd Lučenec dňa 27.09.2012 domáhal voči žalovanej
zaplatenia majetkovej škody v sume 3.972,69 eura (v konaní pod sp. zn. 10C/169/2013 majetková škoda
vo výške 2.022,21 Eur, v konaní pod sp. zn. 10C/173/2012 vo výške 1.950,48 Eur) a nemajetkovej
ujmy v sume 794,54 eura (v konaní pod sp. zn. 10C/169/2013 nemajetková ujma vo výške 404,44

Eur, v konaní pod sp. zn. 10C/173/2012 vo výške 390,10 Eur) a trov konania. V žalobe uviedol,
že nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
respektíve v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu.

Exekučný súd vykonaním postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu - rozsudok rozhodcovského súdu) spôsobom odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry
preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil

svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahrňujúci zistenie skutkového
stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový
stav a meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému
súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu

spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2
ods. 2 Ústavy slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je
legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým,
že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa.

Ak tak všeobecný súd pozícii exekučného súdu koná, uskutočňuje činnosť ktorá by mu náležala len
vtedy, aby konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona č.
244/2012Z.z.Exekučnýsúdnekonáozrušenítuzemskéhorozhodcovskéhorozsudkuaaninepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a
dlžníkom ako povinným. Na jednej strane totiž neexistuje právne relevantný exekučný titul, ktorý je
z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany

žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s
príslušenstvom, pretože existenciou rozhodcovského rozsudku je vytvorená prekážka veci právoplatne
rozhodnutej, ktorá tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo.

Opísaný postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore zo zákonom. Neexistuje okolnosť, ktorá

by mu umožňovala postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej
príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej
škody vo výške 3.972,69 eura predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť

priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatňuje
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je

dostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaujmuspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomokresného
súdu, ktorý je dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej
vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu.

Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému

rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote a včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva.

Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho

zákonných nárokov a základných práv. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatňuje
sumu 794,54 eura, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 20.11.2013 uviedla, že Ministerstvu spravodlivosti SR
bolo doručených niekoľko desiatok tisíc žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody. Žalobca neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť' potrebnú pre
prekovanie jeho nároku, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený. Vzhľadom na to,
že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp.
zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať žiaden z uplatnených nárokov
uspokojený nebol.

Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného
prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať žalovanú, ktorá nemôže jednoznačne
potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom doručených žiadostí o predbežné

prerokovanie.

Ďalej uviedla, že z ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.) vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri

výkone verejnej moci môže domáhať' na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné
prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (vid' rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto ma žalovaná za to, že ide o

predčasne uplatnený nárok na súde.

Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na súde je v zmysle
vyššiecitovanýchzákonnýchustanovenípredbežnéprerokovanietohtonárokunapríslušnomorgánena
základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Až v prípade, že príslušný

orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti,
môže sa poškodený domáhať' uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Ide o zákonom stanovený postup, ktorý nemožno obísť, a jednoznačne musí predchádzať žalobe na
súde. Uvedený právny názor potvrdzuje aj súdna prax, napr. podľa názoru Krajského sudu v Košiciach

vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 5Co/209/2007 zo dňa 12.11.2007, podanie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu
škody.Inýmislovami,vprípade,ženebolapodanážiadosťopredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škodyresp.takátožiadosťbolapodaná,aleešteneuplynulazákonnášest'mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu konajúceho za štát, nie je splnená základná
hmotnoprávna podmienka pre podanie žaloby, preto takáto predbežne podaná žaloba musí byt' ako
nedôvodná (a predčasne podaná) zamietnutá.

Žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/71/2008 zo dňa 29.04.2008
ako aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/92/2010 zo dňa 22.09.2010.

Poukázala aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej "podmienka predbežného prerokovania

musí byť splnená pred podaním návrhu na začatie konania" (por. uznesenie Ústavného sudu SR sp. zn.
III. ÚS 361/09 zo dňa 26.11.2009).

Zároveň žalovaná informovala súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná

odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol
ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavne sťažnosti, ani
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť

na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písmeno a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou.

K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote žalovaná
uviedla, že takto formulovaný nesprávny úradný postup možno chápať dvoma spôsobmi. Jednak
namietaným postupom môže byť samotný spôsob rozhodnutia - zamietnutie žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ako i skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po zákonom
ustanovenej lehote.

Žalovaná je toho názoru, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže
byť nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z. z. Pojem nesprávny úradný postup

nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie
právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. poručenie účelu postupu
štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí
- nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.

Teda akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť
oným nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z. z. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená. Žalovaná uviedla aj to, že nemôže ísť ani
o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom poukázala na § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011. Z citovaných zákonných

ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom,
ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní
o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť' rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmeníalebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň

ich zákonnosť /nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri
rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie taktiež nie je na mieste
posudzovať.

Žalovaná poukázala aj na uznesenie Ústavneho súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13,

uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. marca
2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť'
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy,atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského sudu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného
vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností

prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného
súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

Žalovaná považuje za nevyhnutné v prvom rade poukázať' na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods.
2 písmo c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Nie je možné ani
logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,

že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru

efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase skúmať postup toho istého súdu z hľadiskavzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní
môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhradu škody), dospel už napr. aj Krajský súd
v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne

okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických osôb a právnických osôb na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda
v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu

prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú

sťažnosťmôžepodaťfyzickáaleboprávnickáosobaibavprípade,akvyužijevšetkyopravnéainéúčinné
právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo
možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia
všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol
konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom
na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č.
514/2003 Z.z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne
náhradu nemajetkovej ujmy.

I vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie
toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosti pohľadávky.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaná na dve
skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval
o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovaniefinančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodliehapodrobnémuskúmaniuprípaduzostranysúdu.
Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 €, ktorá musí byť priznaná
za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z

významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým
osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ
žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa
vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických

osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú
ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,leboimnevznikáujmapriamo.Žalobcauvádza

aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované.
Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu."
Rovnakopožadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške20%zistinyapríslušenstvaniejepodložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových
okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o
potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené

predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky

štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,
že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto

praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:

"Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky

sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematickéhovyužívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa."

"Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu
spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej."

Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov
a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky."

"Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne."

"Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."

"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..."

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku

SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku napr.
vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný
súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom
článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s
odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,

chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,
že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu
zo svojich radov.

Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom

záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,

či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,

keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť
priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnostis negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť

závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal, že
byčinnosťousúduvnamietanomkonanídošloknesprávnemuúradnémupostupu,nepreukázalvznikani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že o poverení exekútora po uplynutí

15-dňovej lehoty a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že
stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti,
pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím
neodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastky,čiužvpodobemajetkovejškodyalebonemajetkovejujmy.

Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú
a žiada, aby Okresný súd Lučenec žalobu proti žalovanej v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania. Žalovaná si uplatňuje nárok na náhradu trov konania.

Súd určil termín pojednávania na deň 28.07.2014. Na pojednávanie sa nedostavil zástupca žalobcu a
zástupca žalovanej. Doručenie predvolania mali riadne a včas vykázané.

Žalovaná ospravedlnila neúčasť na pojednávaní, súhlasila s tým, aby súd prejednal vec bez jej
prítomnosti. Poukázala na písomné vyjadrenie, ktoré doručila Okresnému súdu Lučenec v tejto právnej

veci.

Žalobca podal dňa 24.07.2014 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a návrh na prerušenie konania do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. V predmetnom podaní žalobca opätovne uviedol
skutočnosti, ktoré uvádzal aj v podaní zo dňa 29.11.2013 a o ktorom rozhodol uznesením tunajšieho
súdu č.k. 10C/169-2012-49 zo dňa 03.12.2013, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na prerušenie
konania, pričom uvedené uznesenie bolo Krajským súdom v Banskej Bystrici č.k. 15Co/162/2014-70 zo
dňa 30.04.2014 potvrdené.

V predmetnej veci žalobca už v podanej žalobe namietal, že sudcovia miestne a vecne príslušného
Okresného súdu Lučenec sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer kveci a k účastníkom konania. O námietke žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v
Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným postupom podľa § 16 ods. 1 O. s. p.

Súd dodáva, že návrh žalobcu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu zo dňa 23.07.2014 nemožno považovať za vznesenú námietku
zaujatosti voči zákonnému sudcovi, nakoľko nemá zákonné náležitosti námietky zaujatosti podľa § 15a
ods. 3 O. s. p. . Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o

dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. V prípade, že žalobca namieta všetkých
sudcov rovnako sa na jeho námietku neprihliada s poukazom na § 15a ods. 4 O. s. p. . Podľa § 15a
ods. 4 O. s. p. na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už
o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Je zrejmé,
že žalobca len opakuje už uvedené skutočnosti, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté. Súdu teda

nič nebránilo vo veci nariadiť pojednávanie a rozhodnúť.

Súd bol toho názoru, že keďže si žalobca uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o

jeho námietke už bolo zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie konania, a
preto jeho návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka majúca význam
pre rozhodnutie súdu, keďže v danom prípade ide o otázku procesného charakteru, ktorá nemá priamy

dopad na posúdenie nároku žalobcu, t. j. nemá priamy súvis s vyriešením sporu vo veci samej, a teda
nejde o prejudiciálnu otázku, od ktorej vyriešenia priamo závisí výsledok sporu. Súd preto v danom
prípade, rešpektujúc rozhodnutie krajského súdu ako nadradeného orgánu, má za to, že dôvod na
prerušenie konania podľa vyššie uvedených ustanovení zákona nie je daný.

Pretože súd v skutočnostiach uvádzaných žalobcom nevidí dôvod na prerušenie tohto konania či už
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. alebo § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nepovažujúc za takýto dôvod
ani sťažnosť žalobcu spojenú s návrhom na odklad vykonateľnosti (a to ani v prípade, ak ju skutočne
žalobca podal na ústavný súd), rozhodol tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

Súd podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pojednával v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie prečítaním žaloby, uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
43NcC/282/2012, uznesenia Okresného súdu Lučenec 10C/169/2012-49, vyjadrenia žalovaného,
pripojeného spisu5Er/605/2011 a 5Er/604/2011, znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného

Ekonomickou univerzitou Bratislava, Znalecký ústav, Dolnozemská cesta 1, Bratislava, ktorý je
zaevidovaný na Okresnom súde v Lučenci pod Spr. 256/2014, vyjadrenia žalovanej k znaleckému
posudku, ktorý je zaevidovaný na Okresnom súde v Lučenci pod Spr. 701/2014, na základe čoho zistil
nasledovný skutkový stav:

V konaní 5Er/605/2011 žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie vo forme spísania zápisnice pred
JUDr. Rudolfom Krutým, súdnym exekútorom, dňa 24.05.2011. Súdny exekútor podal dňa 03.08.2011
na Okresný súd Lučenec žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vec bola vedená na
Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 5Er/605/2011. Exekučný súd výzvou zo dňa 12.09.2011 vyzval

oprávneného na predloženie úverovej zmluvy a všetkých jej súčastí v lehote 10 dní odo dňa doručenia
výzvy. Dňa 28.09.2011 oprávnený doručil tunajšiemu súdu zmluvu o úvere č. 6561287, ktorú žalobca
uzatvoril s povinným Jánom Oláhom a rovnako tak boli súdu predložené aj všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. Súd počas posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistil,
že v tej istej veci prebieha konanie pod sp. zn. EX 12580/11, na súdu pod sp. zn. 17Er/1059/2009, ktoré

začalo skôr. Súd uznesením č.k. 5Er/605/2011-15 zo dňa 11.11.2011 rozhodol tak, že neskôr začaté
konaniezastavil,pretožeideotakúprekážku,ktorúniejemožnéodstrániť.Vočipredmetnémuuzneseniu
žalobca nepodal oprávnený prostriedok.V konaní konaní 5Er/604/2011 žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie vo forme spísania zápisnice
pred JUDr. Rudolfom Krutým, súdnym exekútorom, dňa 24.05.2011. Súdny exekútor podal dňa
03.08.2011 na Okresný súd Lučenec žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vec bola

vedená na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 5Er/604/2011. Exekučný súd výzvou zo dňa 12.09.2011
vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy a všetkých jej súčastí v lehote 10 dní odo
dňa doručenia výzvy. Oprávnený doručil tunajšiemu súdu zmluvu o úvere č. 6560814, ktorú žalobca
uzatvoril s povinným Kristínou Berkyovou a rovnako tak boli súdu predložené aj všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. Súd počas posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistil,

že v tej istej veci prebieha konanie pod sp. zn.12Er/1129/2009, ktoré začalo skôr. Súd uznesením
č.k. 5Er/604/2011-13 zo dňa 11.11.2011 rozhodol tak, že neskôr začaté exekučné konanie zastavil,
pretožeideotakúprekážku,ktorúniejemožnéodstrániť.Vočipredmetnémuuzneseniužalobcanepodal
oprávnený prostriedok.

Prečítaním znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý je zaevidovaný na Okresnom súde Lučenec pod

Spr. 256/2014 súd mal za preukázané, že žalobca požiadal o vypracovanie znaleckého posudku na
určenie výšky majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými
rozhodnutiami okresných súdov SR v exekučných konaniach, a to najmä porušovaním zákonných lehôt
a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri zmene súdneho exekútora. Znalecký

posudok č. 1/2014 vypracovala Ekonomická univerzita Bratislava, Znalecký ústav, Dolnozemská cesta
1, Bratislava.

K vyššie uvedenému znaleckému posudku sa vyjadrila žalovaná, vyjadrenie žalovanej je zaevidované
na Okresnom súde Lučenec pod Spr. 701/2014. Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla súdu neprihliadať

na vypracovaný znalecký posudok a označila ho za nedôveryhodný, zavádzajúci a nespôsobilý
preukázať vznik a existenciu majetkovej škody žalobcu.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania návrhu), štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania návrhu), právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
moci a o zmene niektorých zákonov, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania návrhu), ak príslušný orgánneuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa§17ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom v čase podania návrhu), právo na náhradu škody
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa

doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §
15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 36 ods. 3 Exekučného poriadku, začatie exekučného konania bráni tomu, aby v tej istej veci
prebiehalo iné exekučné konanie. Ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie v tej istej veci
niekoľkým exekútorom, exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie poverí súd.; v ostatných
prípadoch sa exekučné konanie zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie.

Režim zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, spočíva
na princípe objektívnej zodpovednosti. Zodpovednosť za škodu vznikne, ak sú splnené zákonom
stanovené predpoklady (podmienky), a to protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi

protiprávnym úkonom a vznikom škody (kauzálny nexus). Dôkazné bremeno preukázania základných
predpokladov zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci má poškodený. To znamená, že
poškodený musí preukázať, že mu vznikla škoda, že táto škoda bola spôsobná protiprávnym konaním
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a napokon, že medzi vznikom škody a protiprávnym
konaním existuje príčinná súvislosť. Škodou je majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení reálne

existujúceho majetku, vrátane nákladov spojených so vznikom a zisťovaním škody. Súčasťou škody sú
aj "márne vynaložené náklady". Protiprávne konanie orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci aj
"márne vynaložené náklady". Protiprávne konanie orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci môže
spočívať v nezákonnom rozhodnutí alebo v nesprávnom úradnom postupe, ktorý môže tiež spočívať v
nesprávnom konaní alebo v konaní bez splnenia zákonných podmienok, ale aj v nekonaní (nečinnosti),

či v porušení povinnosti uskutočniť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote, prípadne
nevydanie rozhodnutia vôbec, ako i v nezákonnom zásahu do práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb. Pri ktoromkoľvek z vyššie popísaných postupov ide o porušenie právnej
povinnosti, teda povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu. Z hľadiska príčinnej súvislosti je potrebné
preukázať, že vznik určitej škody je bezprostredným (priamym) následkom reálneho protiprávneho

konania (opomenutia) určitého konkrétneho orgánu verejnej moci. Príčinná súvislosť predpokladá, že
ide o také účinky protiprávneho konania (opomenutia), ktoré výlučne vyvolávajú vznik škody.Právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci umožňuje poškodenému
domáhať sa svojho nároku na súde v prípade, že príslušný orgán neuspokojí jeho nárok alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. V súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) bod 1.

zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3
ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku
rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Súd skúmal či v danej veci sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, a to protiprávny

úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.

Žalobca sa žalobným návrhom domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 3.972,69 eura a
nemajetkovej ujmy v sume 794,54 eura z dôvodu, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, respektíve v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonal úradný
postup bez splnenia zákonných podmienok podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

keď preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu, čím bez legálnych
predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom, ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahrňujúci
zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriem na skutkový stav na meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa postavil do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci verenej
právomocí ako exekučnému súdu neprináleží. Ide teda o nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú
neprávnym úradným postupom súdu, ako orgánu verejnej moci. Nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č.
514/2003 Z.z. v prípade porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

zákonom ustanovenej lehote, v prípade nečinnosti orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
v prípade zbytočných prieťahov v konaní a v prípade iného nezákonného zásahu do práv, právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Súd poukazuje na to, že v danej veci bolo exekučné konanie začaté spísaním zápisnice pred súdnym

exekútorom v oboch konaniach, ktorého si oprávnený vybral dňa 24.05.2011. Obe exekučné konania
vedené pod sp. zn. 5Er/604/2011 a 5Er/605/2011 boli právoplatne zastavené, pričom súd v konkrétnych
prípadoch nerozhodoval o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože bolo zistené,
že konanie je postihnuté neodstrániteľnou prekážkou ( začatie skorších exekučných konaní), na základe
čoho boli uvedené exekučné konania zastavené. Z toho dôvodu súd nevidí súvislosť s argumentáciou

žalobcu ohľadom nedodržanie 15 dňovej lehoty na rozhodnutie a nesprávnym úradným postupom súdu,
keď súd v predmetnej veci exekučné konania zastavil hneď, ako sa dozvedel o skutočnosť, ktorá bránila
pokračovať v začatých exekučných konaniach.

Je potrebné vzhľadom na vyššie uvedené poznamenať, že k procesným následkom podania návrhu na

vykonanie exekúcie zaraďujem aj vznik tzv. prekážky litispendencie. Momentom začatia exekučného
konania, to znamená dňom, keď bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie,
vzniká prekážka litispendencie, alebo prekážka už začatého exekučného konania. Ide o prejav
ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, a konkrétne znamená, že o tej istej veci nemôžu naraz konať
dva orgány ochrany práva. Ak bol teda návrh na vykonanie exekúcie doručený súdnemu exekútorovi,

táto skutočnosť bráni tomu, aby oprávnený neskôr podal nový návrh na vykonanie exekúcie inému
exekútorovi. Zákonodarca v zmysle § 36 ods. 3 priorizuje to exekučné konanie resp. toho súdneho
exekútora, ktorému bolo najskôr udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Keďže v danom prípade
došlo k zastaveniu exekučného konania z dôvodu, že súd zistil, že prebieha iné exekučné konanie, v
tejto konkrétnej veci neskúmal podmienky pre udelenie poverenie a ani iného rozhodnutia týkajúceho

sa žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a preto nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu v súvislosti s rozhodovaním v predmetných exekučných veciach.

Štát zodpovedá za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom. Úradným postupom je postup

orgánov štátu súvisiacich s výkonom štátnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkomškodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny
postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Exekučné konanie ako druhá samostatná fáza civilného procesu je upravená v Exekučnom poriadku.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel upravených v Exekučnom poriadku, avšak štát
zodpovedá za škodu len ak je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.

Nesprávny postup súdu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Samotné nedodržanie lehoty stanovenej v exekučnom poriadku neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Exekučnými titulom bol v každom z vyššie uvedených exekučných konaní rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu. Súd ako je vyššie uvedené nemusel preskúmať rozhodcovský rozsudok ako
exekučnýtitul,pretoževkonanísavyskytlaprekážka,prektorúbolopotrebnézastaviťvobochprípadoch

exekučné konanie bez posudzovania či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá
platne.

Napriektomusúdpoukazujeajnato,že15-dňoválehotasanevzťahujenavydanierozhodnutiavpodobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd nepoverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

15 dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť
15 dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko ide o
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu.

Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že nesprávny úradný postup exekučného súdu v
dôsledku porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, či v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, nezistil.
Postup exekučného súdu bol v súlade so zákonom, keď súd zastavil exekučné konania z dôvodu,
že v tej istej veci prebiehajú skôr začaté exekučné konania, konkrétne vo veci 5Er/604/2011 konanie

12Er/1129/2009 a v konaní 5Er/605/2011 konanie 17Er/1059/2009 a to hneď, ako sa o tejto skutočnosti
dozvedel.

Čo sa týka žalobcom tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, spočívajúci preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie

pohľadávky, súd konštatuje, že ku takémuto preskúmaniu z vyššie uvedených dôvodov ani nedošlo a
poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex offo
povinný skúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul, či sú v súlade so zákonom. Pri posudzovaní súladu exekučného titulu so zákonom
je exekučný súd povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, či

je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V prípade, ak exekučný titul vydal orgán, ktorý na
to právomoc nemal, je takéto rozhodnutie ničotné (nulitné) a teda z právneho hľadiska neexistujúce
a nezaväzujúce. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je
spôsobilé ani založiť prekážku rozhodnutej veci, o čo ale v tomto prípade nešlo.

Povinnosť exekučného súdu, rozhodujúceho o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozsudku
vydaného bez účasti spotrebiteľa, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve a, ak ide o neprimeranú doložku, vyvodiť z toho závery podľa vnútroštátneho
práva, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08. Takúto interpretáciu

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní a ustanovení exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
princípu ochrany spotrebiteľa, ktorým je odstránenie nerovnováhy v právach a v povinnostiach
založenýchspotrebiteľskouzmluvounaťarchuspotrebiteľa.Tentovýklad vyplývatiežzpovinnostisúdov
rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktoré sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je nárok

uplatňovaný.

Povinnosť súdu skúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z
hľadiska súladu so zákonom, znamená skúmať, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti,či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a, či sú splnené
všeobecné podmienky konania podľa § 103 OSP. V tomto štádiu skúmania exekučný súd nevykonáva

dokazovanie, ako procesnú činnosť súdu upravené v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP, nakoľko by
to bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Dokazovanie vyžadujúce nariadenie
pojednávania v možnosti účasti oprávneného a povinného v tejto časti exekučného konania neprichádza
do úvahy z dôvodu, že by sa tým zmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný dozvedieť až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie. K rovnakému právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd až doručením

upovedomenia o začatí exekúcie. K rovnakému právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 29.04.2013 sp.zn. 5MCdo 11/2012.

Na základe vyššie uvedeného súd rovnako konštatuje, že nesprávny úradný postup exekučného súdu v
dôsledku vykonania úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, spočívajúci preskúmavaní
práva žalobcu na zaplatenie pohľadávky, nezistil. Postup exekučného súdu, výsledkom ktorého bolo

rozhodnutie o zastavení exekučného konania, bol v súlade so zákonom. V konečnom dôsledku o
správnosti rozhodnutia exekučného súdu svedčí aj skutočnosť, že žalobca sa voči predmetným
uzneseniam neodvolal a teda ho považoval za správne

Otázku nesprávneho úradného postupu súd riešil vyššie. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že súd

postupoval so zbytočnými prieťahmi, súd konštatuje, že prípadné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty automaticky neznamená postup súdu so zbytočnými prieťahmi. Vo vzťahu k namietanému
postupu exekučného súdu, ktorý podľa žalobcu postupoval so zbytočnými prieťahmi, súd poukazuje
na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je oprávnený

skúmať len Ústavný súd Slovenskej republiky. Súd pritom vychádza z platnej právnej úpravy, podľa
ktorej existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa čl.
127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky skúma porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, najmä podľa troch základných kritérií, a to zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu

(I. ÚS 41/12). Postup súdu z hľadiska zbytočných prieťahov, teda súdne konanie, nie je oprávnený
preskúmavať všeobecný súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný
súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo viacero orgánov oprávnených v tom istom čase
preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by všeobecný

súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska zbytočných prieťahov,
znamenalo by to, že všeobecný súd by preskúmaval postup iného všeobecného súdu, pričom zároveň
by mohlo dôjsť k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, keď vecne príslušné na prejednanie a
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú okresné súdy, ale súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a
právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa,

napr. krajské súdy, alebo aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Všeobecný súd môže priznať náhradu
škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len v prípade, že o existencii zbytočných prieťahov bolo
rozhodnuté na to oprávneným orgánom, ktorým je Ústavný súd Slovenskej republiky.

V danej veci je nesporné, že žiadne konanie, v ktorom by bol posudzovaný postup exekučného súdu v

exekučnom konaní z hľadiska zbytočných prieťahov sa neviedlo, preto sa súd otázkou porušenia práva
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezaoberal.

Ako už bolo uvedené základnými predpokladmi zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Protiprávny úkon (ktorý

spočíva v konaní alebo opomenutí) súd nezistil, keď uzavrel, že postup exekučného súdu bol v súlade
so zákonom. Vo vzťahu k zbytočným prieťahom súd konštatoval, že tieto z pozície všeobecného súdu
nie je oprávnený skúmať, keď uvedené oprávnenie prináleží len Ústavnému súdu Slovenskej republiky,
pričom v konaní nebolo sporné, že žiadne konanie, v ktorom by bol posudzovaný postup exekučného
súdu v exekučnom konaní z hľadiska zbytočných prieťahov sa neviedlo. Pokiaľ nie je preukázané

splnenie prvého, základného predpokladu zodpovednosti za škodu, a to protiprávny úkon, nie je, podľa
názoru súdu, potrebné skúmať ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, teda vznik škody a
príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, nakoľko vznik škody, ako zmenšenie
majetku poškodeného je predpokladom zodpovednosti len ak škoda bola priamo a nesprostredkovanespôsobená výlučne konaním (opomenutím), ktoré bolo vo vzťahu k zmenšeniu majetku poškodeného
rozhodujúce, to znamená, že ak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, majetok žalobcu sa
nemohol zmenšiť.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu uplatnený podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003
Z.z. súd uvádza, že nárok na nemajetkovú ujmu nie je automatický vo vzťahu k porušeniu práva,
ale predpokladá objektívne zistenie, že samotné porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením,
predpokladá objektívne zistenie, že samotné porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením,

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V
nadväznosti na vyššie uvedené, pokiaľ súd konštatoval, že nesprávny úradný postup exekučného súdu
nezistil a rovnako ani vznik škody na strane žalobcu v konaní preukázaný nebol, nebolo dôvodné,
aby sa nezaoberal uplatneným nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď pre
rozhodnutie o priznaní práva na nemajetkovú ujmu je základným predpokladom vznik ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv oprávnených záujmov iných a nesmie byť v
rozpore s dobrými mravmi.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenia § 17

ods. 3 zákona č.. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia
žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej
závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup
spôsobiť nemôže byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má súd za to, že žalobca nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. žalobu, ako právne neopodstatnenú súd zamietol.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V zmysle citovaného
zákonného ustanovenia si súd určil čo tvorí predmet dokazovania ( § 118 ods.2 O.s.p.) Keďže
súd je toho názoru, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu (súd nemal

za preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v konaní) ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nezaoberal sa
dokazovaním výšky škody, ktoré žalobca preukazoval predloženým znaleckým posudkom, pretože
výsledky takéhoto dokazovania by nemali žiaden vplyv na rozhodnutie vo veci.

Súd dodáva, že judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument
strany(účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti
Grécku z29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS
209/04). Súd so zreteľom na to, že nie je splnená ani prvá podmienka na priznanie náhrady škody
(nesprávnyúradnýpostup)nepovažovalzapotrebnézaoberaťsaostatnýmiargumentmižalobcuadávať
na každý jeden odpoveď v odôvodnení rozsudku.Záverom súd dodáva, že žalobca žiadal o veci rozhodnúť najprv tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152
ods. 2 O. s. p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2 O. s. p.,

môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak súd takémuto návrhu účastníka
konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto
návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou

trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaný bol v konaní úspešný. Trovy konania voči žalobcovi si nevyčíslil a zrejme žalovanému trovy

konania nevznikli, pretože na termíny pojednávaní sa zástupca žalovaného nedostavoval. Súd preto o
trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ako úspešnému účastníkovi trovy nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu okrem výroku, ktorým súd zamietol návrh žalovaného
na spojenie vecí, je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou Okresného

súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici a to písomne v dvoch
rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu , ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 221 ods. l súd rozhodnutie zruší, len ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,
j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.