Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. máj 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115010553
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8115010553.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov
JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.05.2016, v
trestnej veci obžalovaného P. V. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu L. sp. zn. 41T 52/15 zo dňa 6.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného P. V. vinným z prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
-dňa XX.X.XXXX v čase o 19.41 hod. v obci P. T., okr. U., viedol v smere do L. osobné motorové
vozidlo značky P. K., EVČ: VT XXXBS, vyššou rýchlosťou ako bola dovolená, ako sa aj plne nevenoval
vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho zrazil chodca P. W., nar.

XX.X.XXXX, ktorý prechádzal šikmo cez vozovku mimo priechod pre chodcov z ľavej strany v smere
jazdy vozidla, pričom chodec utrpel dvojčlenkovú zlomeninu ľavého predkolenia a odreniny pravého
kolena a predkolenia s dobou liečenia a práceneschopnosťou od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX

Za to mu podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2,3 Tr. zák,. § 36 písm. j/ Tr. zák. uložil trest
odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. mu výkon uloženého trestu podmienečne odložil
na skúšobnú dobu 12 (dvanástich) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1,2 Tr. zák. mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov
na dobu 18 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodeného P. W. s nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný, prostredníctvom svojho
obhajcu, odvolanie. V písomných dôvodoch odvolania namietal, že k dopravnej nehode došlo

hlavne zavinením poškodeného, ktorý mu vytvoril náhlu prekážku na vozovke, keďže bol v tmavom
oblečení na zle osvetlenej vozovke, ktorú prechádzal mimo priechodu pre chodcov, vozovku prechádzal
šikmo, pričom vo svojej výpovedi sám potvrdil, že mu (obžalovanému) skočil do jazdnej dráhy pod
vozidlo s úmyslom, že prebehne. V ďalšom obžalovaný popísal priebeh skutkového deja zo svojho
pohľadu. Namietal, že vo vypracovanom znaleckom posudku sú, podľa jeho názoru, mnohé nejasnosti,
skutočnosti, s ktorými sa znalec nezaoberal a nepodložené výpočty, znalec v podanom znaleckom

posudku vychádzal zo zlých hodnôt týkajúcich sa spomalenia reakčného času vodiča, ktoré si stanovil
sám pri simulácii nehodového deja, preto vypočítal zlú rýchlosť vozidla, pokiaľ znalec konštatovalvzdialenosť 28m potrebnú na rozpoznanie chodca v tmavom oblečení, znalec uvažoval len o situácii,
keď chodec prichádza z pravej strany, nezaoberal sa však situáciou, keď chodec k motorovému vozidlu
prichádza z ľavej strany šikmo cez vozovku, keď je vonku zlá viditeľnosť, znalec nemal dostatočné

údaje pre výpočet spomalenia, nemal k dispozícii žiadne konkrétne údaje, použil na tento účel len
pomôcky, resp. vychádzal z výpovedí poškodeného, s ktorými sa podľa svojho uváženia stotožnil,
nejde však o skutočnosti podložené konkrétnymi dôkazmi, pretože na vozovke chýbali brzdné stopy
vozidla, znalec v znaleckom posudku nepočítal so skutočnosťou, že P. K. nemá ABS, čo malo vplyv
na výpočet spomalenia, znalec sa taktiež nezaoberal dôsledne osvetlením vozidla P. K., konkrétne

tou skutočnosťou, že pravé svetlo vozidla svieti silnejšie, a teda osvetľuje lepšie vozovku ako ľavé
svetlo vozidla. Namietal ďalej, že znalec vypracoval znalecký posudok len na základe výpovede
poškodeného a nebral do úvahy jeho (obžalovaného) výpoveď. Preto navrhol, ak sa odvolací súd
nestotožní s ním poukazovanými skutočnosťami, aby bol vypracovaný nový znalecký posudok, a to iným
znalcom z odboru dopravy. Vyjadril nesúhlas s právnym názorom súdu prvého stupňa, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že primárnou príčinou dopravnej nehody bolo jeho (obžalovaného)

zavinenie, keďže poškodeného vidieť skôr nemohol, za primárnu príčinu dopravnej nehody považoval
zavinenie poškodeného. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa a jeho spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.

por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok
podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané
dokazovanie takmer v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne
zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Súd prvého stupňa nepostupoval ale správne, keď aplikujúc
ustanovenie § 268 ods. 2 Tr. por. si pre čítanie znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo nevyžiadal

súhlas priamo obžalovaného, ale jeho obhajkyne. Právo obžalovaného súhlasiť s čítaním znaleckého
posudku je právom osobným, v ktorom ho obhajkyňa zastúpiť nemôže a takýto súhlas môže udeliť
len obžalovaný osobne. Tento nedostatok ale krajský súd napravil na verejnom zasadnutí konanom
o odvolaní obžalovaného, keď znalecký posudok z odboru zdravotníctva opätovne prečítal, a to za
súhlasutakprokurátora,akoajobžalovaného.Prvostupňovýsúdvykonanédôkazyvyhodnotilspôsobom

uvedeným v ust. § 2 ods. 12 Tr. por. a takýmto postupom v konečnom dôsledku dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, vyjadreným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci
nepochybne preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že ho spáchal

obžalovaný.

Zo spáchania skutku, tak ako ho súd prvého stupňa ustálil, je obžalovaný usvedčovaný výpoveďou
poškodeného, závermi znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy, závermi znaleckého
dokazovania z odboru zdravotníctvo a čiastočne aj výpoveďou svedka P. U.

Vychádzajúc z vyššie uvedených dôkazov, ale napokon aj z výpovede obžalovaného nebolo v
prejednávanej veci sporné, že v kritický čas a na kritickom mieste došlo ku kontaktu medzi vozidlom
obžalovaného a poškodeným - svedkom P. W., ktorý prechádzal cez vozovku mimo priechod pre
chodcov z ľavej strany v smere jazdy vozidla šikmo, bez označenia reflexnými prvkami, pričom utrpel
dvojčlenkovú zlomeninu ľavého predkolenia a odreniny pravého kolena a predkolenia s dobou liečenia

a práceneschopnosťou od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX. Nebolo ani sporné, že poškodený bol zachytený
pravým spätným zrkadlom vozidla, v dôsledku čoho stratil rovnováhu, čo malo za následok, že krivo
dostúpil na ľavé chodidlo, čo spôsobilo vznik dvojčlenkovej zlomeniny ľavého predkolenia, následne
spadol na vozovku, na ktorú narazil pravým predkolením a kolenom, čo spôsobilo ich odreniny. Keďže
príčinou krivého dostúpenia a pádu na vozovku bolo zachytenie poškodeného spätným zrkadlom

vozidla obžalovaného, vzniknuté zranenia sú, aj podľa názoru krajského súdu, v príčinnej súvislosti s
dopravnou nehodou, pričom poškodený bol, majúc na zreteli najmä závery znaleckého dokazovania
z odboru zdravotníctva, obmedzovaný v obvyklom spôsobe života po dobu viac ako 42 dní, a to
najmä potrebou hospitalizácie, vrátane operačnej liečby, dlhodobým obmedzením pohybu za pomocibariel, obmedzeniami v zabezpečovaní si celkovej hygieny, dlhodobým hojením s nutnosťou častých
preväzov, spôsobených aj skutočnosťou, že v osobe poškodeného išlo o diabetika. Pokiaľ teda v
dôsledku dopravnej nehody utrpel poškodený zranenie obmedzujúce ho v obvyklom spôsobe života a

vyžadujúce si liečenie po dobu viac ako 42 dní, vychádzajúc z ust. § 123 ods. 3,4 Tr. zák., utrpel pri
prejednávanej dopravnej nehode ťažkú ujmu na zdraví, preto právna kvalifikácia skutku podľa § 158 Tr.
zák. predpokladajúceho spôsobenie ľahkej ujmy na zdraví neprichádzala do úvahy.

Nebolo taktiež sporné, že poškodený ako chodec porušil ust. § 53 ods. 1,3 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej

premávke v znení neskorších predpisov, keďže vozovku prechádzal mimo priechodu pre chodcov a nie
kolmo na jej os.

Sporným ale bolo, či obžalovaný ako vodič motorového vozidla, ktoré prišlo do kontaktu s poškodeným,
viedol toto motorové vozidlo rýchlosťou vyššou, ako bola dovolená, a či sa plne nevenoval vedeniu
vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, teda či porušil ust. § 4 ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 4

zák. č. 8/09 Z.z. a následne v prípade záveru, že obžalovaný sa spomínaných porušení zákona o cestnej
premávke dopustil, sporným bolo kto z účastníkov dopravnú nehodu zavinil, keď obaja porušili pravidlá
platiace pre cestnú premávku vyplývajúce zo zák. č. 8/09 Z.z.

Skutočnosť, že obžalovaný viedol motorové vozidlo rýchlosťou vyššou ako bola rýchlosť dovolená

a že sa plne nevenoval vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke, vyplýva najmä zo
záverov znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy, pri vypracovaní ktorých, ako to vyplýva
zo znaleckého posudku, vychádzal znalec N.. T. P. nielen z výpovede poškodeného P. W., ako to
namieta obžalovaný, ale aj z jeho tvrdení, zo záznamu dopravnej nehody, zo zápisnice o obhliadke
miesta dopravnej nehody a z plánu a náčrtku z miesta dopravnej nehody, pričom táto skutočnosť

(že znalec nevychádzal len z tvrdení poškodeného) vyplýva aj zo samotného obsahu a záverov
znaleckého posudku. Konečná poloha vozidla po zrážke, z ktorej znalec pri simulácii nehodového
deja vychádzal, nebola sporná, a bola riadne zadokumentovaná príslušníkmi PZ privolanými na miesto
dopravnej nehody. Pokiaľ ide o miesto zrážky motorového vozidla s chodcom a z toho potom vyplývajúcu
predpokladanú konečnú polohu chodca po zrážke, zo zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody,

z ktorej znalec pri vypracovávaní znaleckého posudku vychádzal, vyplýva, že predpokladané miesto
zrážky bolo určené podľa vodiča V., teda obžalovaného, a nachádzalo sa podľa neho cca 30m za
vyznačeným priechodom pre chodcov pod kostolom. Z výpovede poškodeného v prípravnom konaní,
zápisnicu o ktorej mal znalec k dispozícii a z ktorej vychádzal, vyplýva, že podľa vyjadrení poškodeného
cez vozovku mal prechádzať vo vzdialenosti asi 10m od priechodu pre chodcov smerom na L., čo by

znamenalo, majúc na zreteli, že vozovku prechádzal pod 45 stupňovým uhlom, že k zrážke došlo za
priechodom pre chodcov cca 15m, zohľadňujúc aj, že k zrážke malo dôjsť asi 1,5 - 2m pred chodníkom.
Znalec však určil, že k zrážke motorového vozidla s chodcom došlo za priechodom pre chodcov, a to
cca 23m, čo pre tvrdenie, že znalec vychádzal len z výpovede poškodeného, nesvedčí.

Vychádzajúc z týchto podstatných stôp (konečná poloha vozidla po zrážke, predpokladané miesto
zrážky, predpokladaná konečná poloha chodca po zrážke) potom znalec za použitia PC CRASH
a výpočtov zistil, že vozidlo sa v čase zrážky a bezprostredne pred zrážkou, keďže na mieste
dopravnej nehody neboli zaistené žiadne brzdné stopy, pohybovalo rýchlosťou minimálne 61 km/h, čo je
nepochybne rýchlosť vyššia, ako je rýchlosť dovolená v obci, ktorou je podľa § 16 ods. 4 zák. č. 8/09 Z.z.

rýchlosť najviac 50 km/h. Z doplnku znaleckého posudku potom ešte vyplýva, že obžalovaný sa ani plne
nevenoval vedeniu vozidla, nesledoval situáciu v cestnej premávke z dôvodu, že osoba oblečená, a to
aj v čiernom oblečení, je rozpoznateľná pri rozsvietených stretávacích svetlách vozidla na vzdialenosť
28m, pričom vozidlo z povolenej rýchlosti 50 km/h zastaví na vzdialenosť 27 - 27,5m. Z vykonaného
dokazovania v prejednávanej veci však ani nevyplýva, že by poškodený mal byť oblečený v čiernom

oblečení. Samotný obžalovaný tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, uvádzal,
že osoby, ktoré mu prebehovali cez cestu, boli oblečené v tmavom oblečení, a pokiaľ z protokolácie
výpovede obžalovaného z hlavného pojednávania vyplýva, že mal doplniť aj „v čiernom oblečení“,
táto skutočnosť zo zvukového záznamu hlavného pojednávania nevyplýva. Poškodený tvrdil, že mal
oblečené čierne nohavice a tmavozelenú bundu, nebol teda kompletne oblečený v čiernom oblečení.

Z doplnku znaleckého posudku ďalej ale vyplýva, že pokiaľ osoba nie je oblečená v čiernom oblečení,
ale oblečení tmavom, čo predstavuje rozhranie medzi čiernym a sivým oblečením, osoba v takomto
oblečení je z technického hľadiska rozpoznateľná na vzdialenosť 40m, pričom na túto vzdialenosť oba
svetlomety, tak pravé, ako aj ľavé, dostatočným spôsobom osvetľujú celú šírku cesty pred motorovýmvozidlom. Primeranou rýchlosťou podľa doplnku znaleckého posudku na zastavenie motorového vozidla
na vzdialenosť 40m je 64,55 km/h až 65,23 km/h. Obžalovaný sa ale pohyboval rýchlosťou 61 km/
h, čo znamená, že poškodeného oblečeného v tmavom oblečení mohol rozpoznať a mohol zrážke

zabrániť, pokiaľ by na vzniknutú prekážku reagoval včasným brzdením. Preto je opodstatnený záver, že
obžalovanýsanevenovalvedeniuvozidlaanesledovalsituáciuvcestnejpremávke,pretožeajzrýchlosti
61 km/h mohol poškodeného rozpoznať a zrážke zabrániť, pokiaľ by včas reagoval brzdením. Napriek
uvedenému je nutné ale opätovne zdôrazniť, že pokiaľ by bol obžalovaný išiel povolenou rýchlosťou,
teda 50 km/h, mohol v dostatočnom časovom predstihu rozpoznať aj osobu oblečenú celú v čiernom

oblečení a mohol zrážke zabrániť brzdením.

Pokiaľ bolo obhajobou namietané, že v prejednávanej veci nebolo zaistené dostatočné množstvo stôp, a
tonajmäbrzdnádráha,ktorébyumožňovalivypracovaťznaleckýposudokaobjasniťotázkynímriešené,
k tomu je potrebné uviesť, že aj podľa názoru krajského súdu, konečná poloha vozidla, predpokladané
miesto zrážky a konečnej polohy poškodeného spolu so zisteným poškodením vozidla, umožňujú

dospieť k spoľahlivým záverom o rýchlosti motorového vozidla a jeho možnostiam predísť zrážke. K
ďalším odvolacím námietkam sa žiada uviesť, že či už zo znaleckého posudku, alebo aj z vyjadrenia
znalca na hlavnom pojednávaní, vyplýva, že znalec rátal s tým, že motorové vozidlo, ktoré prišlo do
kontaktu s poškodeným, nemalo ABS systém. Pokiaľ obhajoba namietala, že znalec použil nesprávny
reakčný čas vodiča a nesprávne spomalenie, k tomu je nutné uviesť, že znalec ako reakčný čas vodiča

použil údaj, ktorý sa neodlišuje od údajov používaných v obdobných situáciách aj inými znalcami, a
ktorý podľa vyjadrenia znalca čerpal z odbornej literatúry, a pokiaľ ide o spomalenie, vzhľadom na to, že
na vozovke neboli zanechané žiadne brzdné stopy po kolesách, znalec logicky uvažoval s polovičným
brzdným spomalením, pričom ani obhajoba neuviedla žiadne konkrétne údaje, ktoré by mali byť údajmi
správnymi v tomto smere, a preto ani krajský súd nemal pochybnosti o správnosti údajov použitých

znalcom. Navyše, pokiaľ by znalec uvažoval o väčšom spomalení, než bolo polovičné, na vozovke
by museli byť s najväčšou pravdepodobnosťou nájdené brzdné stopy a len ťažko je možné uveriť,
že človek, ktorý si je vedomý toho, že svojím motorovým vozidlom zachytil iného človeka, a teda mu
mohol spôsobiť zranenie, by nebrzdil, aby mohol zastaviť a poskytnúť mu pomoc, aspoň polovičným
brzdným spomalením. Vo vzťahu k obhajobným námietkam, že pravý svetlomet má väčší dosah a

dosvit, ako svetlomet ľavý, je nutné uviesť, že s týmito skutočnosťami a technickými parametrami
znalec vo svojom doplnku k znaleckému posudku rátal a z jeho záverov vyplýva, že na vzdialenosť
40m oba svetlomety rovnakým spôsobom a dosahom osvetľujú priestor pred motorovým vozidlom,
k obhajobou namietanej deformácii v prospech pravého svetlometu dochádza až za hranicou 40m a
keďže obžalovaný na zastavenie vozidla z rýchlosti 61 km/h potreboval dráhu 36,6m, znamená to,

že priestor na túto vzdialenosť mal dostatočným spôsobom a v rovnakom rozsahu osvetlený oboma
svetlometmi.Keďženavzdialenosť40mmávodičzabezpečenýdostatočnýrozhľadadohľad,zapoužitia
svetlometov je nepodstatné, či v čase dopravnej nehody bola tma a kde najbližšie bolo verejné pouličné
osvetlenie. Pokiaľ bolo spochybňované konštatovanie znalca, že obžalovaný reagoval až potom, čo
do poškodeného narazil, keďže obžalovaný mal na poškodeného reagovať ešte predtým urobením

tzv. myšičky, k tomu je potrebné uviesť, že zo znaleckého posudku a z vyjadrenia znalca vyplýva, že
brzdením začal obžalovaný reagovať na poškodeného až potom, čo ho zachytil, pričom znalec nevedel
potvrdiť ani vylúčiť, či pred zrážkou vozidlo obžalovaného opustilo alebo neopustilo pravý jazdný pruh,
teda vlastne či spomínanú „myšičku“ urobil, alebo nie, každopádne ale pokiaľ znalec konštatoval, že
obžalovaný nereagoval, mal na mysli, že nereagoval brzdením. Vo vzťahu k námietkam spočívajúcim

v tom, že poškodený nešiel normálnou chôdzou, ale išiel chôdzou rýchlejšou, je nutné uviesť, že z
výpovede poškodeného, o ktorej v tomto smere niet dôvod pochybovať, keďže obžalovaný ho, podľa
jeho vlastnej výpovede, kráčať cez cestu nevidel, zbadal ho až v posledných asi dvoch metroch, pričom
iného dôkazu vyvracajúceho tvrdenia poškodeného niet, vyplýva, že cez vozovku prechádzal normálnou
chôdzou, až vlastne úplne na samom konci prechádzania cez vozovku zrýchlil. K tomu je nutné potom

ešte uviesť, že poškodený prechádzal vozovku, ktorá mala cca 6,5m, tak, ako to vyplýva zo záznamu o
obhliadke miesta dopravnej nehody, pričom navyše vozovku prechádzal šikmo, čo znamená, že išiel viac
ako 6,5m s tým, že je pochopiteľné, že pokiaľ človek prechádza určitú vzdialenosť, rýchlosť jeho pohybu
nie je konštantná, miestami môže spomaliť, niekde naopak môže zrýchliť, čiže znalcom stanovená v
zásade priemerná rýchlosť chôdze poškodeného nemôže byť nesprávnou len preto, že v závere svojho

pohybu poškodený zrýchlil, či mal urobiť rýchlejší alebo prudší pohyb.

Zuvedenéhojetedazrejmé,žeobajaúčastnícidopravnejnehodysadopustiliporušeniapravidielcestnej
premávky, vyplývajúcich zo zákona č. 8/09 Z.z. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že podľa ustálenejsúdnej praxe, ak vodič reaguje nesprávne na nebezpečnú situáciu, ktorú vyvolal iný účastník cestnej
premávky porušením jej pravidiel, a v dôsledku toho nezabráni dopravnej nehode, hoci pri správnej
reakcii bolo možné nehode predísť, možno ho robiť zodpovedným za nehodu potiaľ, pokiaľ mu na voľbu

nesprávneho riešenia vzniknutej situácie možno pričítať zavinenie; aj keď nehodu takto spoluzaviní
nesprávnou reakciou na vzniknutú situáciu, spravidla nemožno posudzovať jeho konanie ako porušenie
dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h/ Tr. zák. Je nepochybne zrejmé, že poškodený nesprávnym
prechádzaním cez vozovku porušil pravidlá cestnej premávky vyplývajúce zo spomínaného zákona.
Obžalovaný ale správnou reakciou, to znamená brzdením vo vzdialenosti 31,2m až 34,3m pred miestom

zrážky mohol zrážke zabrániť, pokiaľ by išiel dovolenou rýchlosťou a pokiaľ by sa plne venoval vedeniu
vozidla a sledoval situáciu v cestnej premávke. Keďže tak neurobil, dopravnú nehodu zavinil, je za jej
dôsledky zodpovedný, aj keď samozrejme nie je možné prehliadnuť tú skutočnosť, že poškodený sa o
vznik dopravnej nehody taktiež porušením pravidiel cestnej premávky pričinil.

Nesledovanie situácie na vozovke pred sebou podľa ustálenej súdnej praxe spravidla je porušením

dôležitej povinnosti, s ohľadom ale na spoluzavinenie poškodeného na vzniku dopravnej nehody a s
ohľadom na už vyššie uvedené, správne postupoval súd prvého stupňa, keď zistený skutkový stav, teda
konanie obžalovaného, ako porušenie dôležitej povinnosti neposúdil.

Súd prvého stupňa teda skutkový stav tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia,

ustálil správne, pričom správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj správna právna
kvalifikácia.Obžalovanýtým,žeinémuznedbanlivostispôsobilťažkúujmunazdraví,dopustilsaprečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy

pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4
Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, ako aj na účel trestu

vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorým je zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom trest zároveň predstavuje
vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou.

Z odpisu registra trestov plynie, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný. Obžalovanému teda
poľahčovalo, že pred spáchaním žalovaného trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j/ Tr. zák.).
Priťažujúce okolnosti vyplývajúce z ust. § 37 Tr. zák. ani krajský súd nezistil. U obžalovaného bola teda
zistená prevaha poľahčujúcej okolnosti pri neexistencii žiadnych priťažujúcich okolností, čo znamená,
že v súlade s ust. § 38 ods. 3 Tr. zák. bolo nevyhnutné pri úvahách o treste vychádzať z upravenej

trestnej sadzby, ktorej úprava spočívala v znížení hornej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby
(v rozmedzí od 6 mesiacov do 2 rokov) o jednu tretinu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou
(§ 38 ods. 8 Tr. zák.) na úroveň osemnástich mesiacov.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, a to najmä jeho doterajší život a z toho prameniacu priaznivú

prognózu jeho nápravy, neignorujúc ani spôsobený následok, a to ťažkú ujmu na zdraví poškodeného,
zohľadňujúc ale aj spoluzavinenie poškodeného na vzniku dopravnej nehody, aj krajský súd dospel k
záveru, že trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 6 mesiacov je trestom
na nápravu obžalovaného primeraným, tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

S ohľadom na už vyššie uvedené správny je potom aj záver súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že
bezpodmienečnývýkontrestuodňatiaslobodyuobžalovanéhoniejepotrebnýanajehonápravupostačí
hrozba jeho výkonu, preto súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ výkon trestu obžalovanému
podmienečne odložil na skúšobnú dobu jedného roka.

Vzhľadom na to, že obžalovaný sa dopustil trestného činu v súvislosti s vedením motorového vozidla,
aj krajský súd dospel k záveru, že je na mieste uloženie aj trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
všetkých druhov. V tejto súvislosti potom prihliadal aj na údaje vyplývajúce z evidenčnej karty vodiča,
z ktorej je zrejmé, že obžalovaný je držiteľom vodičského oprávnenia od r. 2009, pred spáchanímstíhaného trestného činu sa dopustil troch priestupkov, z toho jedného porušením pravidiel týkajúcich
sa rýchlosti jazdy, po spáchaní trestného činu sa potom dopustil ešte ďalších šiestich priestupkov, z
toho troch porušením pravidiel týkajúcich sa rýchlosti jazdy. Zohľadňujúc potom spôsobený následok

a majúc na zreteli aj spoluzavinenie poškodeného, ale najmä prihliadajúc na početnosť priestupkov
po spáchaní trestného činu, teda v čase, keď si obžalovaný musel byť vedomý toho, že je stíhaný za
dopravnú nehodu, ktorej sa dopustil v súvislosti s prekročením rýchlosti, teda, že ani možné postihnutie
v trestnom konaní neodradilo obžalovaného od porušovania pravidiel cestnej premávky týkajúce sa
rýchlosti, hoci práve rýchlosť v prejednávanej veci mala byť jednou z podstatných príčin, ktorá prispela k

vzniku dopravnej nehody, dospel krajský súd k záveru, že trest zákazu činnosti na samej dolnej hranici
nebude na mieste, ale obžalovanému je nutné uložiť o niečo vyšší trest zákazu činnosti, a to vo výmere
18 mesiacov. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď obžalovanému trest zákazu činnosti v
takejto výmere uložil.

Pokiaľ bolo namietané, že obžalovaný potrebuje vodičské oprávnenie pre lepší prístup k zamestnaniu, k

tomu je nutné uviesť, že z výpovede obžalovaného, ale ani z iného dôkazu nevyplýva, že by obžalovaný
bol vodičom z povolania, pracuje v stavebníctve, pre výkon ktorého vodičské oprávnenie nie je celkom
nevyhnutné a napokon trest zákazu činnosti je nevyhnutne spojený s určitým obmedzením v živote
potrestaného človeka, lebo inak by to trest nebol, preto len samotná skutočnosť, že obžalovaný vodičský
preukaz potrebuje pre výkon svojho povolania, sama o sebe dôvodom pre neuloženie takéhoto trestu

nie je.

Obžalovaný svojim riadnym spôsobom života, teda bez toho, aby sa dopúšťal protiprávneho konania
vrátane trestných činov a priestupkov, bude mať možnosť preukázať, že spáchanie žalovanej trestnej
činnosti predstavovalo len vybočenie z medzí inak riadneho spôsobu života. V opačnom prípade, a to

aj počas plynutia skúšobnej doby môže súd rozhodnúť, že uložený trest odňatia slobody vykoná.

Poškodený si svoj nárok na náhradu škody síce uplatnil včas, t.j. do skončenia vyšetrovania pri svojom
výsluchu v prípravnom konaní dňa XX.X.XXXX, avšak neuplatnil si ho riadne, pretože neuviedol najmä
výšku, v akej náhradu škody požaduje. Riadne si škodu neuplatnil ani na hlavnom pojednávaní, keď

požadoval náhradu škody vo výške bolestného a ujmy na zdraví tak, ako to vypočítal súdny znalec,
keďže takýto výpočet zo spisu nevyplýva, a napokon aj keby takto poškodený urobil na hlavnom
pojednávaní, išlo by o uplatnenie výšky nároku na náhradu škody už oneskorené. Keďže konanie o
nároku na náhradu škody aj v rámci trestného konania je konaním návrhovým, to znamená, že súd
pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody nesmie prekročiť návrh poškodeného, neuplatnenie si

nároku na náhradu škody riadne a včas má za následok, že o takomto nároku sa vôbec v trestnom
konaní nerozhoduje, a to ani odkázaním poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie, preto krajský súd tento nadbytočný výrok zrušil s tým, že ostatné výroky napadnutého
rozhodnutia, to znamená výrok o vine a všetky výroky týkajúce sa trestu, zostali nezmenené tak, ako sú
uvedené v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa.

K návrhom na doplnenie dokazovania je ešte záverom potrebné uviesť, že krajský súd nezistil, že
by znalecký posudok znalca N.. T. P. z odboru cestnej dopravy trpel vadami, preto nevyhovel návrhu
obhajoby na vypracovanie nového znaleckého posudku novým znalcom. Keďže poškodený bol vypočutý
v prípravnom konaní a aj na hlavnom pojednávaní za účasti strán v konaní, strany v konaní mali

možnosť svedka vypočuť, klásť mu otázky, vyjadriť sa k jeho výpovedi, nepovažoval krajský súd za
potrebné jeho výsluch na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného opakovať, a preto
ani tomuto návrhu obhajoby na doplnenie dokazovania nevyhovel a nevyhovel ani poškodenému na
doplnenie dokazovania výsluchom svedka Y. T. jednak z dôvodu, že už doteraz vykonané dokazovanie
dostatočným spôsobom objasňuje prejednávanú vec, preto ďalšie dokazovanie v tomto smere potrebné

nie je, ale hlavne z dôvodu, že napriek skutočnosti, že k dopravnej nehode došlo XX.X.XXXX, teda
takmer pred troma rokmi, svedok mal byť priamo účastný dopravnej nehody, túto skutočnosť neoznámil
policajtom vyšetrujúcim dopravnú nehodu, neoznámil to poškodenému, ani nikomu inému, o jeho
osobe sa poškodený mal dozvedieť náhodou, náhodou sa mal dozvedieť, že bol svedkom dopravnej
nehody pričom všetky tieto okolnosti vo svojom súhrne potom vyvolávajú pochybnosti o dôveryhodnosti

takéhoto svedka, preto jeho svedecká výpoveď by nemohla závery doposiaľ vykonaného dokazovania
zásadným spôsobom ovplyvniť.Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.