Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. marec 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/18/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200862
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8012200862.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: All Sped,
s.r.o., Pri mlyne 5, Prešov, IČO: 36 481 971, zastúpeného: BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA
KANCELRÁRIA, s.r.o., Františkánske námestie 4, Prešov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 1020501/1/1162817/2012/4989 zo dňa 21.09.2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove č. k. 2S/44/2012 - 101 zo dňa 15. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/44/2012 - 101 zo dňa

15. novembra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1162817/2012/4989 zo dňa 21.09.2012,
ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.
9900403/5/565614/2012/Zat zo dňa 28.05.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v

znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o správe daní") v nadväznosti na § 165
ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie
obdobie október 2009 v sume 147 441,46 € a bola mu určená vlastná daňová povinnosť 78 620,00
€. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že podľa názoru krajského súdu správca dane zistil
skutkový stav, podľa ktorého nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným obchodným partnerom
v Bulharsku, Rumunsku a vo Francúzsku. Vo všetkých prípadoch sa jednalo o odberateľov, ktorí si

jednak neplnia svoje daňové povinnosti, nepriznávajú daňovými priznaniami svoje príjmy, respektíve
ide o „zmiznutých obchodníkov", ktorí ako zahraniční odberatelia a platitelia DPH pri preverovaní na
základe dožiadania správcu dane nevykonávali žiadnu podnikateľskú činnosť, resp. v sídle označenom
v prepravných dokladoch dlhodobo vôbec nefigurovali. Týmto skutočnostiam nasvedčujú aj preverované
zistenia ohľadom prepravy tovaru do jednotlivých štátov odberateľov, pričom v prevažnej miere ide
o fiktívne prepravnej spoločnosti. Za účelom preverenia prepravy boli zisťované skutočnosti ohľadom
konkrétnych prepravcov SC SIR PETRO S.R.L., SC TANY S.R.L. a SC IOANA & DANI S.R.L. a

prepravcom FMT di FONTÁNA MARCO (FR). Z dokladov CMR a dodacích listov vyplýva, že ide o
prepravné spoločnosti, v ktorých figurujú väčšinou rumunskí vodiči, ktorí nepotvrdzujú, že by došlo
k deklarovanej preprave tovaru týmito prepravcami do miesta dodania tovaru štátu určenia. Ani z
predložených písomných prehlásení odberateľov, že došlo k dodaniu tovaru do iného členského štátuEÚ tieto skutočnosti nevyplývajú, pretože ide o predložené dodacie listy a správcom dane získané
doklady CMR, ktoré sú neúplné, bez číselného označenia, chýbajú údaje o potvrdení, resp. prevzatí
tovaru odberateľom a zároveň na dodacích listoch chýbajú aj údaje o mieste nakládky tovaru. Takéto

doklady podľa názoru krajského súdu nebolo možné považovať za vierohodné, ktoré objektívne a
reálne preukazujú príslušnú prepravu z tuzemska do iného členského štátu EÚ. V daných prípadoch
nepostačuje iba formálne prehlásenie o preprave do iného členského štátu EÚ. Na základe uvedených
skutočností bol krajský súd toho názoru, že k reálnemu dodaniu tovaru do iných členských štátov
nedošlo a podľa zisteného skutkového stavu a zákonnej úpravy posudzovania preukázania možnosti

uplatnenia oslobodenia od dane, predloženými dokladmi žalobca nepreukázal splnenie podmienok
oslobodenia a teda k tomuto oslobodeniu dane s poukazom na obsah ustanovenia § 43 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o DPH") nemohol správca dane uznať žalobcovi oslobodenie za kontrolované zdaňovacie obdobie
október 2009, pretože žalobca nesplnil podmienky uvedené v § 43 ods. 5 zákona o DPH. Krajský
súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vyplývajúcemu mu z § 29 ods. 8

zákona o správe daní, pretože nepreukázal, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru zo Slovenskej
republiky do iného členského štátu Európskej únie, konkrétne do Bulharska, Rumunska a Francúzska,
ktoré označil žalobca ako deklarovaných odberateľov, t.j. spoločnosť AT TRANS COMERCIAL S.R.L.,
Rumunsko, BR TRADING IMPEX EOOD, Bulharsko a ENERGIES S.A.R.L., Francúzsko. S poukazom
na obsah ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH bol žalobca povinný preukázať dodanie tovaru

do iného členského štátu - Bulharska, Rumunska a Francúzska konkrétnymi faktúrami, príslušnými
dokladmi o uskutočnení prepravy, ako aj dokladom o prijatí tovaru. Ak žalobca v žalobe tvrdí, že
uvedené doklady predložil, krajský súd konštatoval, že nepostačuje iba formálna existencia faktúr,
respektíve dodacích listov CMR, ktoré sú aj podľa názoru krajského súdu nedostatočné, neúplné CMR
sú bez číselného označenia, chýbajú na nich údaje o potvrdení prevzatia tovaru odberateľmi. Na

dodacích listoch chýba údaj o mieste nakládky tovaru a preto tieto nemožno považovať za vierohodné
doklady, ktoré by objektívne a reálne preukazovali prepravu z tuzemska do iného členského štátu EÚ,
konkrétne do Bulharska, Rumunska a Francúzska. V jednotlivých prípadoch mal prepravu zabezpečiť
odberateľ a to prostredníctvom inej osoby - prepravnej spoločnosti a preto bolo povinnosťou žalobcu
ako dodávateľa preukázať dodanie tovaru z územia Slovenskej republiky do iného členského štátu s

poukazom na obsah ustanovenia § 43 ods. 5 písm. a/ zákona o DPH a to príslušným prepravným
dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, z, ktorého by jednoznačne vyplývalo uvedené miesto
určenia. Samotné formálne písomné prehlásenie o dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ nie je
dostatočným dokladom, na základe ktorého by mohol správca dane akceptovať oslobodenie žalobcu
od DPH. Krajský súd bol toho názoru, že dostatočne neboli preukázané ani jednotlivé prepravy tovarov,

ktoré boli spochybnené od samého začiatku, pretože ani pri jednej prepravnej spoločnosti nebolo
potvrdené deklarované prepravenie tovaru podľa predložených dokladov CMR. Samotné kontaktovanie
jednotlivých vodičov už od počiatočnej nakládky tovaru v Senici k prepravnému miestu, resp. do
prepravného miesta nebolo preukázané. Zároveň nebolo preukázané ani jedno naloženie tovaru, že
bolo doručené prepravnou spoločnosťou odberateľovi, ktorý bol uvedený na dodacom liste. To znamená,

že spoločnosti AT TRANS COMERCIAL S.R.L., Rumunsko, BR TRADING IMPEX EOOD, Bulharsko
a ENERGIES S.A.R.L., Francúzsko, s ktorými žalobca nemal priamy kontakt ako s odberateľmi ale
konal iba prostredníctvom osoby tlmočníka Z. X., pričom z celého administratívneho spisu nevyplýva,
že by tento tlmočník mal byť oprávnený konať za uvedené spoločnosti. Žiaden vierohodný dôkaz o
tom, že preprava bola reálne uskutočnená prepravcami SC SIR PETRO S.R.L., SC TANY S.R.L. a

SC IOANA & DANI S.R.L. a prepravcom FMT di FONTÁNA MARCO (FR) z dokladov predložených
žalobcom jednoznačne nevyplýva. Tieto skutočnosti o samotnej preprave nepotvrdili ani jednotlivé
daňové správy Bulharska, Rumunska a Francúzska na základe medzinárodných dožiadaní správcu
dane. Z § 43 ods. 1 zákona o DPH s poukazom na osoby označené ako deklarovaný odberatelia
v inom členskom štáte vyplýva, že táto osoba musí byť osobou identifikovanou pre daň v inom

členskom štáte. Ani táto podmienka u deklarovaných odberateľov nebola jednoznačne splnená,
pretože ako vyplýva z jednotlivých zistení daňových správ ide o deklarovaných odberateľov, ktorých
existencia je spochybnená, či to už identifikačným číslom DPH jednotlivých spoločností, ich sídlom,
resp. ekonomickým zabezpečením alebo podávaním príslušných daňových priznaní na daňové správy.
Z uvedeného vyplýva, že predložené faktúry, písomné doklady zo strany žalobcu, kúpne zmluvy a

dodacie listy jednoznačne nepreukazujú, že tovar naložený pracovníkmi zamestnancami spoločnosti
bol prepravený a dodaný jednotlivými prepravnými spoločnosťami zahraničným odberateľom a to
v Bulharsku Rumunsku a Francúzsku. Daňový subjekt nepredložil také písomné dôkazy, ktoré by
jednoznačne preukazovali opodstatnenosť oslobodenia dane za zdaňovacie obdobie október 2009 vtakomrozsahu,vakomsižalobcauvedenéoslobodenieuplatnil.Ajpodľanázorukrajskéhosúdusprávca
dane správne a v súlade s § 2 ods. 3 zákona o správe daní na základe dostatočne zisteného skutkového
správu vyhodnotil všetky dôkazné prostriedky predložené žalobcom ako aj tie, ktoré získal vyžiadaním

informácií. Mal za jednoznačne preukázané, že dôkazy predložené žalobcom reálne neodrážali zistené
skutočnosti v zmysle požadovaných dokladov s poukazom na obsah ustanovenia § 43 ods. 5 zákona
o DPH, konkrétne, že sa v danom prípade zo strany žalobcu plnenie neuskutočnilo, pretože žalobca
reálne skutočné splnenie podmienok pre oslobodenie dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu
Európskej únie - Bulharska, Rumunska a Francúzska nepreukázal. Námietku žalobcu, uvádzanú v

žalobe a týkajúcu sa nesprávnosti, nelegálnosti a predčasnosti vydania rozhodnutia správcu dane, ako
aj nelogickosti vydaného rozhodnutia žalovaného krajský súd s poukazom na skutočne preukázané
dôkazy považoval za bezpredmetnú. Krajský súd dôkazy vykonané správcom dane považoval za také,
ktorými žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal jednoznačne uznanie oslobodenia od
dane z pridanej hodnoty v zmysle platných právnych predpisov z dôvodu nepreukázania dodávky tovaru
deklarovanými odberateľmi do iného členského štátu, v tomto prípade do Bulharska, Rumunska a

Francúzska.

Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Domáhal sa jeho zmeny
tak, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie;
alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že zodpovedá

výlučne za vedenie vlastného účtovníctva a vlastnú daňovú agendu; nedisponuje prostriedkami ako si
preveriť plnenie daňových povinností iných daňových subjektov. V kontrolovanom zdaňovacom období
s označenými odberateľmi komunikoval a ako s obchodnými partnermi spolupracoval. Medzinárodná
výmena informácií bola zrealizovaná v rámci výkonu 2,5 roka trvajúcej daňovej kontroly a teda existoval
časovýodstupmedzikontrolovanýmzdaňovacímobdobímadátumomvykonaniadožiadanianazáklade

medzinárodnej výmeny informácií. Ďalej uviedol, že žalovaný mohol v rámci výkonu daňovej kontroly
vykonať dôkaz vo forme výsluchu svedkov - vodičov prepravných spoločností, resp. výstupných údajov
z elektronického mýtneho systému. Rovnako mohol správca dane objektivizovať skutkový stav daňovej
veci aj žiadosťou o predloženie tachografov, dokladov o kúpe pohonných látok, evidenciou záznamov
a diaľničných poplatkov. Naviac žalovaný mal v zmysle § 48 ods. 2 zák. o správe daní kompetenciu si

tieto dôkazy zaobstarať sám vo vlastnej réžii, resp. uložiť ich obstaranie správcovi dane. Nevykonaním
týchto úkonov bola žalobcovi odmietnutá daňová spravodlivosť. Ďalej poukázal na to, že správca dane
pri daňovej kontrole zmeškal nielen 6 mesačnú ale aj 12 mesačnú lehotu na jej vykonanie. Daňová
kontrola začala dňa 19.12.2009 a (tretia fáza) skončila 18.05.2012; v čistom časovom meradle síce bola
vykonaná v rámci zákonnej predĺženej procesnej lehoty, ale fakticky daňová kontrola trvala 29 mesiacov.

Bola prerušená po dlhí čas, ako trvala (v čistom časovom meradle). V zmysle čl. 8 nariadenia Rady ES č.
1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie
EHS č. 218/92, pri medzinárodnej výmene informácií žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako
to je len možné, najneskôr v lehote troch mesiacov po dni prijatia žiadosti. V žalovanom prípade bola
uvedená 3 mesačná lehota na vybavenie žiadosti v rámci medzinárodnej výmeny informácií opakovane

zmeškaná a niekoľkonásobne prolongovaná. Keďže v komunitárnom práve platí 3 mesačná lehota na
vybavenie žiadosti, žalobca považoval 2,5 roka trvajúcu daňovú kontrolu za porušenie princípu právnej
istoty, ktorým postupom bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ďalej
žalobca dal do pozornosti odvolacieho súdu generálnu plnú moc zo dňa 07.11.2008, pričom v súvislosti
s jej existenciou mal byť dodatočný platobný výmer doručovaný len zástupkyni žalobcu, ktorej bolo

udelené plnomocenstvo na všetky právne úkony. Správca dane tak nesprávne doručoval dodatočný
platobný výmer žalobcovi, pričom ho navyše neprevzal konateľ žalobcu, z ktorého dôvodu sa jedná o
nulitnérozhodnutieDoručenierozhodnutiajenesporneúkon,ktorýjerozhodnýpresprávneurčeniedane
a od ktorého začína plynúť 15 dňová odvolacia lehota. Žalovaný porušil § 17 ods. 5 a § 30 ods. 1 zák.
o správe daní. Nulitné rozhodnutie nemá právne účinky a hľadí sa naň akoby nebolo vydané. Žalobca

tiež poukázal na procesné pochybenie žalovaného v súvislosti s doručovaním rozhodnutia o odvolaní.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí, jeho odôvodnení
ako aj na vyjadrení k žalobe a plne sa stotožňuje s právnym posúdením veci, uvedeným v rozsudku
krajského súdu, ktorý navrhol ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP)
preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250jaods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.03.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola
predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné
rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie (§ 250ja ods. 7 OSP).

Daná vec je obdobná, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/33/2014 zo
17.12.2015, ktorého celý text uvádza:

„Podľa § 219 ods. 1, ods. 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon o správe daní v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto
zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v

konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a
dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý

je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne

povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Podľa § 2 ods. 3 zák. o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní

vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zák. o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 17 zák. o správe daní, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo
dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých
prípadochpredjejuplynutímprimeranepredĺžiť,najviacvšakošesťmesiacov,aakideodaňovúkontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o

12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie
lehoty je ministerstvo.

Podľa § 17 ods. 5 zák. o správe daní, ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celé daňové
konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne v daňovom konaní

niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jemu i jeho zástupcovi.

Podľa § 17 ods. 8 zák. o správe daní, písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú zamestnancom
oprávneným pre tohto adresáta prijímať písomnosti. Ak nie sú, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená
do vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za adresáta konať; ostatné písomnosti ktorémukoľvek jeho

zamestnancovi, ktorý písomnosť prijme. Rovnako sa postupuje, ak adresát ustanovil na pošte osobu na
prijímanie zásielok. Ak takéto osoby nie sú alebo ak na adrese pre doručovanie písomností do vlastných
rúk nebola zastihnutá osoba, ktorá je oprávnená písomnosť prevziať, hoci právnická osoba na adrese
doručovania má sídlo, postupuje sa podľa odseku 3.Podľa § 29 ods. 1, 2 zák. o správe daní, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli

zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zák. o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zák. o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na

ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 1 zák. o správe daní, v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo
priznávať práva len rozhodnutím. Rozhodnutie je pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom

doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 13 ods. 1 zák. o DPH, miestom dodania tovaru,
a) ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v
čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať,

s výnimkou podľa písmena b/, odseku 2 a § 14,
c) ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa
jeho dodanie uskutočňuje,

Podľa § 19 ods. 1 vety prvej zák. o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania

tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa§43ods.1zák.oDPH,oslobodenéoddanejedodanietovaru,ktorýjeodoslanýaleboprepravený
z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak
nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zák. o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu
kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo

iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/280591/2013/4989
zo dňa 10.06.2013, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové

subjekty č. 9900403/5/3115027/2012/Zat zo dňa 29.10.2012, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o správe daní") žalobcovi nepriznaný
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 185 246,64 € a určená vlastná daňová
povinnosť 170 750,76 €.

Odvolací súd zaoberajúc sa námietkami vznesenými v podanom odvolaní a po ich vyhodnotení vo
vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného
administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod nato, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých

dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu. Senát odvolacieho súdu považoval právne posúdenie
preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší
súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi
závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza:

Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné argumenty, pre ktoré by bolo potrebné dospieť
záveru o nesprávnosti právneho záveru krajského súdu. Krajský súd sa dostatočným a náležitým
spôsobom vysporiadal s obsahom žaloby, pričom s jeho právnym posúdením veci sa stotožnil aj
odvolací súd. Správne orgány vykonali vo veci dostatočné dokazovanie, čo je zrejmé z pripojeného
administratívneho spisu, pričom z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že reálne dodanie

tovaru z tuzemska do iných členských štátov EÚ nebolo preukázané.

Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány mali vykonať vo veci ďalšie dôkazné prostriedky (výsluch
svedkov, predloženie listín), najvyšší súd poukazuje, že takýto postup by bol vzhľadom na predmet
konania nadbytočný. Vo predmetnej veci bolo dokazovanie zo strany správcu dane vykonané v

dostatočnej miere na ustálenie záveru, že preprava tovaru a jeho dodanie do iných členských štátov
EÚ nebolo realizované tak, ako to malo vyplývať z podkladov predložených žalobcom. Správca dane na
základe podkladov získaných prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií spochybnil obchodné
transakcie, pri ktorých bolo uplatňované oslobodenie od DPH, či už ako intrakomunitárnej dodávky
podľa § 43 zák. o DPH alebo trojstranného obchodu podľa § 45 zák. o DPH. V prejednávanej veci

nebolo preukázané nadobudnutie tovaru odberateľmi v inom členskom štáte, prípadne uskutočnenie
prepravy, tak ako to deklaroval žalobca. Vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov by v žiadnom
prípade, s prihliadnutím na všetky skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly, nebolo spôsobilé
zvrátiť správnymi orgánmi prijatý záver o nesplnení podmienok pre oslobodenie dodávok tovaru od DPH.

Vo vzťahu k tvrdenej nulite dodatočného platobného výmeru najvyšší súd prvotne poukazuje, že tento
pojem je vo vzťahu k správe daní legislatívne upravený v § 64 zák. č. 563/2009 Z. z. Daňový poriadok v
zneníneskoršíchpredpisov,tedatentopojemzák.osprávedaní,ktorýsanaprejednávanúvecvzťahuje,
nepozná.

Ako dôvody nulity Daňový poriadok v § 64 ods. 2 vymedzuje vady týkajúce sa príslušnosti, omyl v
osobe adresáta a nadväznosť na nulitné rozhodnutie. Je nepochybné, že nulita ako vada rozhodnutia
môže nastať len v dôsledku takých vád, ktoré spôsobujú, že nemožno o dotknutom rozhodnutí
vôbec uvažovať ako o správnom akte. Právna teória pri dôvodoch nulity správnych aktov za dôvody
nulity považuje, ponúkajúc však len exemplifikatívny výpočet, najmä nedostatok právneho podkladu,

nedostatok právomoci, najťažšie vady príslušnosti, absolútny nedostatok formy, absolútny omyl v osobe
adresáta, neexistenciu skutkového základu spôsobujúcu bezobsažnosť, požiadavku trestného plnenia
alebo plnenia fakticky nemožného, neurčitosť alebo nezmyselnosť, neexistenciu vôle. Z uvedeného je
zrejmé, že vada vytýkaná žalobcom v žiadnom prípade nemôže mať za následok nulitu dodatočného
platobného výmeru, v prípade jej dôvodnosti by sa mohlo jednať o vadu v zmysle § 250j ods. 2 písm.

e/ OSP.

Najvyšší súd však zhodne s krajským súdom považoval postup správcu dane za správny, nakoľko
samotná zástupkyňa žalobcu oznámila ako adresu na doručovanie písomností adresu žalobcu, a teda
pokiaľ disponovala generálnou plnou mocou nebol dôvod preverovať obsah tohto podania v tom zmysle,

či zastúpený (žalobca) súhlasí s takýmto postupom svojej zástupkyne. Skutočnosť, že dodatočný
platobný výmer nebol doručený konateľovi žalobcu nemá vplyv na jeho zákonnosť, keď v zmysle § 17
ods. 8 zák. o správe daní písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú zamestnancom oprávneným
pre tohto adresáta prijímať písomnosti. Z doručenky, ktorá je súčasťou administratívneho spisu je
zrejmé, že dodatočný platobný výmer prevzal splnomocnenec, pričom žalobca nenamietal, že by táto

osoba nebola oprávnená na prijímanie písomnosti. Žalobca určil konkrétnu osobu za oprávnenú prijímať
písomnosti, a teda nebol dôvod doručovať rozhodnutie konateľovi žalobcu, nakoľko takýto postup zo
zák. o správe daní nevyplýva.Pokiaľ žalobca namietal dĺžku daňovej kontroly, túto námietku najvyšší súd považoval za nedôvodnú.
Vo vzťahu k odkazu na čl. 8 nariadenia Rady ES č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti
dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie EHS č. 218/92, najvyšší súd poukazuje, že tam

upravená lehota sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií, nie na výkon daňovej kontroly podľa
vnútroštátnych predpisov členského štátu. Medzinárodná výmena informácií je dôvodom na prerušenie
konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v
prejednávanej veci, a teda daňová kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty, čo v konečnom
dôsledku v podanom odvolaní nepoprel ani samotný žalobca.

Vo vzťahu k pochybeniu žalovaného, keď v napadnutom rozhodnutí ako zástupkyňu žalobcu uviedol Ing.
H.X.,ktorejvšakboloplnomocenstvoodvolanéavtomčasebolžalobcaužzastúpenýsplnomocnencom
BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELRÁRIA, s.r.o., ktorému bolo napadnuté rozhodnutie
aj doručované, najvyšší súd tento postup nepovažoval za takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na to, že pri súdnom prieskume platí

zásada, že rozhodnutia správnych orgánov sa nezrušujú pre to, aby sa formálne zopakoval procesný
postup, hoci to nemôže priniesť účastníkovi priaznivejší výsledok. Rovnako žalobca neuviedol, ako
bol uvedeným postupom negatívne dotknutý na svojich subjektívnych právach alebo oprávnených
záujmoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom
krajského súdu a nepovažujúc námietky žalobcu vznesené v odvolaní za dôvodné, napadnutý rozsudok
postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje
na relevantné časti jeho odôvodnenia."

ZuvedenýchdôvodovNajvyššísúdSlovenskejrepublikynapadnutýrozsudokpotvrdilpodľa§219ods.1
OSP s poukazom na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uviedol (§ 250ja ods. 7 OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,

keďže žalobca úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.