Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/66/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200461
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013200461.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a

členiek senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci žalobcu: Marián
Moravčik, UNIPROF, IČO: 17 362 750, Stavbárska 40, Bratislava, zastúpený: JUDr. Martin Sečanský,
advokát, Záhradnícka 93, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
č. 1115205/2012 zo dňa 17. decembra 2012, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa č.k. 2S 61/2013-74 zo dňa 28. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 61/2013-74 zo dňa 28.

mája 2014 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 170,45
€ k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Martina Sečanského, do 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnuté rozhodnutie

žalovanéhoarozhodnutieColnéhoúraduBratislavač.9005231/1/629186/2012zodňa26.03.2012zrušil
podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie. Ďalej zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 70,- € titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho zástupcu žalobcu trovy právneho
zastúpenia vo výške 671,38 €, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1115205/2012 zo dňa
17.12.2012, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a napadnuté rozhodnutie Colného úradu

Bratislavazodňa26.03.2012potvrdené.RozhodnutímColnéhoúraduBratislavabolžalobcovivymeraný
úrok z omeškania ku dňu 23.12.2011 v sume 1 229,30 € podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rady
(EHS) č. 2913/1992 z 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (ďalej len Colný
kódex), podľa § 237 ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon účinného do 30.06.1996,
podľa § 229 ods. 1 písm. a/ zákona č. 180/1996 Z.z. colný zákon účinného do 30.06.2001 a podľa §
421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 238/2001 Z.z. colný zákon účinného do 30.04.2004, zo sumy dovoznej
platby vo výške 399,65 €, pozostávajúcej z cla v sume 0,00 € a dane z pridanej hodnoty v sume 399,65

€ nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 27.05.1993, ktorá mu bola oznámená rozhodnutím ev.č.
052610303135 zo dňa 17.05.1993.Rozhodnutím Colného úradu Bratislava zo dňa 17.05.1993 bola teda žalobcovi oznámená povinnosť
zaplatiť vymeranú sumu dovoznej platby 399,65 €, ktorú bol povinný zaplatiť podľa § 226 ods. 1 colného
zákona ku dňu 17.05.1993 v lehote 10 dní odo dňa jej oznámenia a to do 27.05.1993. Dovozná platba

bola žalobcom uhradená dňa 23.12.2011.

Skutkový stav v danej veci nebol sporný a žalobca namietal najmä nesprávne právne posúdenie
veci. Žalobca bol povinný zaplatiť sumu colného dlhu v lehote 10 dní odo dňa jej oznámenia a to do
27.05.1993, čiže od 28.05.1993 sa dostal do omeškania a colnému úradu tak vznikol nárok na úroky

z omeškania.
Žalobca nenamietal premlčanie samotného colného dlhu vo výške 399,65 €, avšak namietal premlčanie
úrokov z omeškania. Krajský súd neskúmal, či colný úrad vykonal také úkony, ktoré by mali za následok
prerušenie premlčacej doby vo vzťahu k istine, avšak je zrejmé, že nevykonal žiadny relevantný úkon
týkajúci sa úrokov z omeškania, ktoré mohol vyčísliť hocikedy počas trvania omeškania žalobcu bez
toho, aby „musel čakať na koniec omeškania“.

Krajský súd nesúhlasil s názorom žalovaného, že premlčacia lehota na vymeranie úrokov z omeškania
začne plynúť najskôr prvý deň po dni, kedy bol colný dlh zaplatený (napríklad ak by bol colný dlh
zaplatený po 30 rokoch ako naturálny záväzok, nemohla by až potom začať plynúť lehota pre úrok z
omeškania) Treba preto odmietnuť tvrdenie žalovaného, že po oneskorenom zaplatení colného dlhu

musí mať colný úrad možnosť začať konať vo veci vymerania úroku z omeškania, ktorý v celej výške
skôr vymeraný ani byť nemohol, keďže nebola známa celková doba omeškania s platbou. Žalovanému
síce vznikla povinnosť vymerať úrok z omeškania, avšak žalobca bol oprávnený namietať premlčanie
úrokov z omeškania, čo sa aj stalo a táto námietka premlčania bola podľa názoru súdu účinná. Pre
clo ako aj pre úroky z nezaplatenej sumy cla platí spoločne 6-ročná premlčacia lehota uvedená v §

238 ods. 1 colného zákona. V danom prípade začala plynúť premlčacia lehota pre úroky prvým dňom
od splatnosti colného dlhu, t.j. prvým dňom omeškania žalobcu s jeho zaplatením, v trvaní šesť rokov.
Podľa názoru súdu úrok z omeškania tvorí príslušenstvo cla a preto úrok sleduje právny osud cla, čo
znamená, že vznik a výška úrokov z omeškania závisí od výšky cla a momentu jeho úhrady a ak dôjde
k premlčaniu práva vybrať nedoplatok cla z dôvodu, že colný orgán pri spravovaní verejno-právnej

pohľadávky zostal nečinný a nevykonal žiadne úkony smerujúce k vybratiu cla, musí dôjsť uplynutím
šiestich rokov aj k uplynutiu premlčacej lehoty vo vzťahu k úrokom z omeškania. Premlčacia lehota totiž
musí slúžiť k stimulácii colných orgánov (ale aj iných veriteľov) k včasnému vykonaniu svojho práva
vybrať clo. Ak colný úrad riadne spravuje svoju pohľadávku a včas vykonáva úkony smerujúce k vybratiu
dlžnej sumy cla tak, ako to predvída § 238 ods. 2 colného zákona, dochádza k prerušeniu premlčacej

lehoty a začína plynúť nová premlčacia lehota, a to až do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v
ktoromsastalnedoplatoksplatným.Žalobcapriabsenciiúkonovcolnéhoúradusmerujúcichkvymeraniu
(vybratiu) úrokov z omeškania môže byť sankcionovaný len za posledných šesť rokov odvíjajúcich sa
od prvého úkonu colného úradu vo vzťahu k úrokom z omeškania - oznámenie o začatí konania vo
veci vymerania úroku z omeškania zo dňa 19.01.2012. Keďže žalobca namietal premlčanie úrokov z

omeškania, správne orgány pochybili, keď vydali napadnuté rozhodnutia. Správne orgány boli povinné
s poukazom na § 238 ods. 3 colného zákona na premlčanie prihliadať.

Krajský súd uviedol, že napriek tomu, že v danom prípade ide o verejno-právne dávky, treba s poukazom
na otázku inštitútu úrokov z omeškania v spojení s inštitútom premlčania poukázať na judikatúru

všeobecných súdov (najmä českých) v občianskoprávnych veciach, t.j. pri riešení súkromnoprávnych
vzťahov, keďže doktrinálne názory by mali platiť v tejto oblasti všeobecne. Z poslednej judikatúry NS ČR
(napr. sp.zn. 21Cdo 681/2006) vyplýva, že povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania treba považovať
za vedľajší (akcesorický) záväzok k hlavnému záväzku. Z tejto akcesority súd odvodzuje, že ak dôjde
k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok uplynutia

času nevzťahovať k vedľajšiemu (akcesorickému) záväzku. Súd preto dospel k záveru, že povinnosť
platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (novo) za každý deň trvania
omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto
dňom začína u tohto práva (na úroky z omeškania) plynúť premlčacia lehota a jej uplynutím sa právo
(ako celok) premlčí. NS ČR pred vyslovením tohto záveru ešte riešil účel inštitútu premlčania, čím sa

snažil negovať konkurenčnú koncepciu samostatnosti, konkrétne: „S názorom žalobcu, podľa ktorého
je omeškaním so splnením dlhu (záväzku) táto povinnosť „porušovaná opakovane po celú dobu, pokiaľ
povinnosť zaplatiť istinu pohľadávky nezanikne splnením alebo iným spôsobom“, a podľa ktorého „úroky
z omeškania sa premlčujú v dňoch a premlčacia doba teda plynie samostatne pre právo na zaplatenieúrokov z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením istiny“, nemožno súhlasiť. Žalobca týmto
svojimnázoromvpodstatetvrdí,žezakaždýďalšídeňomeškaniavzniká(zdôvoduporušeniapovinnosti
splniť dlh - záväzok) veriteľovi nové (ďalšie) právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch (v

rozpore so zákonom) popiera, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania
dlžníka so splnením dlhu (záväzku) bol príslušenstvom pohľadávky tomuto dlhu zodpovedajúci a že by
teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší (akcesorický) záväzkový právny vzťah.
Odvolací súd v tejto súvislosti výstižne poznamenal, že žalobcov názor by nutne musel mať za následok
(v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania) vznik kategórie „nepremlčateľných práv“, v ktorej by

bol dlžník „donucovaný“ prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania k splneniu istiny
pohľadávky napriek tomu, že došlo k jej premlčaniu, a že takýto následok by bol nepochybne absurdný.“

NS ČR teda považuje úrok z omeškania za prísne akcesorický záväzok k hlavnému záväzku a teda
za príslušenstvo pohľadávky, z čoho odvodzuje jeho vznik jednorazovo v prvý deň omeškania, čo
podčiarkuje účelom inštitútu premlčania v súvislosti s absurditou vzniku nepremlčateľného úroku z

omeškania z premlčanej istiny - z naturálnej obligácie. Záver je teda taký, že ak uplynula premlčacia
doba k istine, nemožno sa úspešne domáhať akéhokoľvek príslušenstva pohľadávky. Pre úplnosť treba
dodať, že aj v Českej republike prebiehala o tejto otázke rozsiahla odborná diskusia až napokon veľký
senát NS ČR v rozhodnutí sp.zn. 31 Cdo 4291/2009 zo dňa 10.03.2010 vyššie uvedený názor potvrdil.

Úroky sa však v danom prípade tiež premlčujú v zmysle vyššie citovanej právnej úpravy, keď colný úrad
nevykonal vo vzťahu k úrokom žiadny úkon majúci za následok prerušenie premlčacej doby a žalobca
premlčanie namietol.

Je teda podľa krajského súdu neprijateľný názor žalovaného, že zákonná úprava premlčania sa vzťahuje

lennapráva,ktorésúv§238ods.1colnéhozákonavýslovneuvedené,t.j.lennaprávovybraťavymáhať
nedoplatok cla. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď colný zákon takýto inštitút
nepozná, nemôže popierať zásadu zákonnosti, ako to tvrdí žalovaný. Je zrejmé, že clo nezaplatené v
zákonnej lehote predstavuje nedoplatok cla. Z nedoplatku cla sú colné orgány povinné vymerať úrok z
omeškania, ktorý je príslušenstvom cla. Úlohou colných orgánov je vyberanie cla a jeho príslušenstva.

Právonazaplatenieclaajehopríslušenstvajesubjektívnymprávomverejným-právomcolnýchorgánov.
Právo vybrať a vymáhať nedoplatok sa v zmysle § 238 ods. 1 colného zákona premlčuje po šiestich
rokoch po roku v ktorom sa stal splatným. § 238 ods. 2 colného zákona obsahuje aj úkon colných
orgánov, ktorým možno túto lehotu predĺžiť, pričom však nedoplatky cla možno vymáhať najneskôr do
dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa nedoplatok stal splatným.

Aj v prípade, ak by sa prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone týkajúcej
sa premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania a zároveň záver
o tom, že na premlčanie úrokov z omeškania so zaplatením colného dlhu sa nevzťahuje právna
úprava colného zákona, bolo by vzhľadom na § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať

premlčanie úrokov z omeškania a vznesenie námietky premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje princíp analógie. Tento princíp znamená,
že tie občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú osobitne upravené Občianskym zákonníkom alebo iným
občianskoprávnym predpisom, sa riadia tými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú
právne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie.

Je potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej
diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne
inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku
vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho

vyplýva prirodzená požiadavka, aby interprét určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval
svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré
s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami
logický, resp. logicky súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je
aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu

poriadku, príp. aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých
rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť,
zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak
kľúčové inštitúty akým sú napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujúnielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj procesnom. Pre každý
systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre,
ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania

elementov štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže
v dôsledku pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp.
jej inej úrovne. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je
súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej
povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo

odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové
znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý ale o iný právny inštitút.

Vyššie uvedené platí aj pre premlčanie. Inštitút premlčania využívajú prakticky všetky odvetvia právneho
poriadku. Stretávame sa s ním v práve súkromnom ale aj v práve verejnom, a to aj v samotnom colnom
zákone.

K rozsudku č.k. 1S 95/2013-49, na ktorý žalobca upriamil pozornosť (v obdobnej veci) treba dodať, že
týmto bolo zrušené rozhodnutie žalovaného pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. V danom
prípade však senát 2S krajského súdu nesúhlasil s právnym posúdením námietky premlčania.

Odlišný názor mal krajský súd aj k otázke upustenia od vybratia úrokov z omeškania. Žalobca požiadal
o „odpustenie“ úrokov z omeškania. Prvostupňový správny orgán o žiadosti nerozhodol z dôvodu, že
od upustenia od vybratia úroku z omeškania možno požiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
bol úrok z omeškania vymeraný. Podľa názoru senátu 1S na upustenie od vybratia úroku z omeškania
v zmysle § 237 ods. 2 colného zákona nie je potrebná žiadosť. § 237 ods. 2 colného zákona a čl. 232

ods. 2 písm. a/ Colného kódexu dáva správnemu orgánu možnosť alternatívne upustiť od vymáhaného
úroku z omeškania a tento sa síce môže napr. v prípadoch uvedených pod písmenami b/ a c/ § 237
ods. 2 colného zákona zaoberať možnosťou upustenia od vybratia úroku z omeškania, avšak minimálne
v prípadoch spadajúcich pod písmeno a/ uvedeného ustanovenia je žiadosť nutná. Inak sa totiž ani
správny orgán nedozvie, či vybratie úroku z omeškania nevyvolá u dlžníka vážne hospodárske alebo

sociálne ťažkosti s ohľadom na jeho pomery, resp. vážnu ujmu (čl. 232 ods. 2 písm. a/ Colného kódexu,
§ 237 ods. 2 písm. a/ colného zákona). Krajský súd zdôraznil, že otázka upustenia od vybratia úroku z
omeškania nebola pre posúdenie veci vôbec podstatná a najmä ide o právo colných orgánov a nie o ich
povinnosť. Vzhľadom na žiadosť žalobcu sa ňou však správne orgány zaoberať mali.

Právne odôvodnil krajský súd svoje rozhodnutie ustanoveniami § 224 ods. 1, § 226 ods. 1, § 237 ods.
1 písm. b/, § 237 ods. 2, § 238 ods. 1, 2, 3 a 6, ďalej článkom 232 ods. 1 písm. b/ a článkom 232
ods. 2 písm. a/ Nariadenia rady (EHS) č. 2913/1992 z 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex
spoločenstva (ďalej len „colný kódex“).

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“) vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní.

II.

V zákonom ustanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) podal proti tomuto
rozsudku krajského súdu odvolanie žalovaný správny orgán. Navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný sa v
otázke premlčania práva na vymeranie úrokov z omeškania nestotožňuje s právnym názorom krajského
súdu. Úrok z omeškania je príslušenstvom dovoznej platby - cla, ktoré je vo vzťahu k nemu považované

za istinu (hlavnú pohľadávku). Z uvedeného nemožno vyvodiť záver, že úrok z omeškania má mať
úplne rovnaký právny režim, ako samotné clo, za ktorého príslušenstvo sa považuje. Zvlášť v otázkach
vzniku splatnosti a následne aj zániku, prípadne aj premlčania je potrebné oba inštitúty posudzovať
samostatne. Úrok z omeškania nemôže nikdy vzniknúť skôr ako samotný colný dlh a zároveň nemožno
predpokladať jeho zánik pred zánikom samotného colného dlhu. Úrok z omeškania podľa § 237 ods.

1 písm. b/ colného zákona bude vymeraný najskôr po tom, čo nebolo clo zaplatené v určenej dobe,
teda v lehote splatnosti podľa § 226 ods. 1 colného zákona, alebo v lehote zodpovedajúcej povolenému
uľahčeniu platby (odklad platby cla podľa § 228 colného zákona). Samotný zánik úroku z omeškania už
colný zákon nerieši, upravuje len dôvody na upustenie od vybratia úroku z omeškania (§ 237 ods. 2).Z podstaty úroku z omeškania ako akcesorického záväzku, ktorý vzniká ako príslušenstvo k hlavnému
záväzku po tom, čo colný dlh nie je zaplatený v lehote splatnosti je zrejmé, že vznik úroku z omeškania
je podmienený existenciou samotného colného dlhu po lehote splatnosti. Celková doba omeškania a z

nej výška úroku z omeškania je plne známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Podľa § 239
písm. a/ colného zákona, colný dlh zaniká zaplatením cla. Ak však dôjde k oneskorenému zaplateniu cla,
dôjde podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona k vymeraniu úroku z omeškania. V súlade so zákonom
tak dochádza k situácii, kedy hlavný záväzok už zanikol, avšak jeho príslušenstvo nezaniklo a naďalej
trvá. Povinnosť zaplatiť úrok z omeškania v takom prípade trvá aj po tom, čo povinnosť zaplatiť colný dlh

už zanikla. Rovnako aj v prípade, keby bolo právo vybrať a vymáhať colný dlh premlčané, neznamená to
automaticky premlčanie práva vybrať a vymáhať úrok z omeškania. Právny režim príslušenstva (úrokov
z omeškania) je jednoznačne odlišný od právneho režimu hlavného záväzku, pretože existencia úrokov
z omeškania trvá za určených podmienok v súlade so zákonom aj po zániku, či premlčaní samotného
colného dlhu. Nemožno prijať záver, že právna úprava premlčania colného dlhu sa rovnako vzťahuje
aj na úrok z omeškania. Aplikovaný právny predpis žiadnu takúto právnu úpravu neobsahuje. Právny

režim príslušenstva úrokov z omeškania je odlišný od právneho režimu hlavného záväzku. Pretože colný
dlh nevzniká v rovnakom okamihu ako úrok z omeškania, nemôže byť prípadná premlčacia doba pri
oboch inštitútoch počítaná rovnako. Na túto skutočnosť nemá vplyv ani akcesorická povaha úrokov z
omeškania k colnému dlhu. Pretože žalobca zaplatil dlžnú sumu cla v plnom rozsahu dňa 23.12.2011,
došlo by hypoteticky pri použití neprípustnej analógie k premlčaniu práva vymerať úrok z omeškania

po šiestich rokoch po roku, v ktorom bol známy v celej výške. Pri takejto hypotetickej konštrukcii
by premlčacia lehota na vymeranie úroku z omeškania začala plynúť 01.01.2012 a uplynula by dňa
21.12.2017, nie v čase podania odvolania, v ktorom účastník konania uplatnil námietku premlčania.
Žalovaný sa nestotožňuje s argumentáciou krajského súdu opierajúcou sa o rozsudky českých súdov,
pretože tieto nie sú prameňom práva. Žalovaný zastáva názor, že v prípade ak § 238 ods. 1 zákona č.

618/1992 Zb. upravuje premlčanie práva vybrať a vymáhať nedoplatok cla, vzťahuje sa toto premlčanie
len na nedoplatok cla, nie na úrok z omeškania, ktorý je samostatným právnym inštitútom podľa § 237
ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992 Zb. Žalovaný tiež nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu
pokiaľideovyužitiaanalógiepodľaObčianskehozákonníka,pretožeideoprávosúkromné.Žalovanému
sa nejaví ako nespravodlivé, že úroky z omeškania boli žalobcovi oznámené až po oneskorenom

zaplatení istiny.

III.

Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného vyjadril a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny. Uviedol, že je potrebné uviesť, že nemohlo ísť o nesprávne právne posúdenie, pretože právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je teda omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. Z odvolania nie je zrejmé, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie.
Žalobca je presvedčený, že rozsudok krajského súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia.

IV.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2O.s.p.vspojenís§246cods.1vetaprvá
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a
§ 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, pretože

rozsudok krajského súdu je vecne správny.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti
fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo
v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť
rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánua vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude
účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa
piatejčastidruhejhlavyObčianskehosúdnehoporiadkujeposudzovať,čisprávnyorgánvecnepríslušný
nakonaniesizadovážildostatokskutkovýchpodkladovprevydanierozhodnutia,čizistilvoveciskutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie

správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak,
ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude
nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne

výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:

Z predloženého spisového materiálu vrátane administratívneho spisu a podaní žalobcu najvyšší súd
zistil, že žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo
zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie colného úradu, ktorým bol žalobcovi vymeraný

úrok z omeškania ku dňu 23.12.2011 v sume 1 229,30 € podľa článku 232 ods. 1 písm. b/ colného
kódexu, podľa § 237 ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon v znení účinnom do 30.06.1992,
podľa § 229 ods. 1 písm. a/ zákona č. 180/1996 Z.z. colný zákon v znení účinnom do 30.06.2001 a podľa
§ 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 238/2001 Z.z. colný zákon v znení účinnom do 30.04.2004 zo sumy
dovoznej platby vo výške 399,65 €, pozostávajúcej z cla v sume 0,00 € a dane z pridanej hodnoty v sume

399,65 € nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 27.05.1993, ktorá mu bola oznámená rozhodnutím
č. 052610303135 zo dňa 17.05.1993.

Podľa § 220 ods. 1 colného zákona (zákon č. 618/1992 Zb.), každú sumu dovozného alebo vývozného
cla zodpovedajúcu colnému dlhu musia colné orgány vymerať ihneď po tom, len čo im budú oznámené

všetky údaje a predložené všetky doklady potrebné na jeho vymeranie.
Vymerané clo zapíšu do svojich účtovných dokladov.

Podľa § 224 ods. 1 colného zákona musia colné orgány sumu cla, zapísanú v účtovných dokladoch
oznámiť dlžníkovi.

Podľa § 226 ods. 1 colného zákona, ak colné orgány nepovolili dlžníkovi niektorý zo spôsobov uľahčenia
platby cla uvedených v § 228 až § 233, je clo splatné do 10 dní odo dňa, keď colné orgány oznámili
jeho výšku dlžníkovi.

Podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona, ak clo nebolo zaplatené v určenej lehote, bude z
nezaplatenej sumy cla vymeraný úrok z omeškania, ktorý je príslušenstvom cla.

Podľa § 237 ods. 2 colného zákona, colné orgány môžu od vybratia úroku z omeškania upustiť, ak:
a) vybratie úroku by vzhľadom na situáciu dlžníka, bolo pre dlžníka spojené s vážnou ujmou

b) jeho výška nepresiahne sumu 100,- Kčs
c) clo je zaplatené do 5 dní od uplynutia lehoty splatnostiPodľa § 238 ods. 1 colného zákona, právo vybrať a vymáhať nedoplatok cla sa premlčuje po šiestich
rokoch po roku, v ktorom sa stal splatným.

Podľa ods. 2, ak sa vykoná úkon smerujúci k vybratiu alebo vymoženiu nedoplatku, premlčacia lehota
sa prerušuje a začína plynúť nová premlčacia lehota po uplynutí kalendárneho roka, v ktorom bol dlžník
o tomto úkone upovedomený, nedoplatky cla možno však vymáhať najneskôr do dvadsiatich rokov
počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatným.

Podľa ods. 3 na premlčanie sa prihliadne iba vtedy, ak to dlžník namieta a len v rozsahu uplatňovanej
námietky.

Podľa ods. 6 úkonom na vymáhanie nedoplatku cla je aj písomná upomienka o zaplatenie cla doručená
dlžníkovi.

Podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 zo dňa 12.10.1992, ktorým sa
ustanovuje Colný kódex spoločenstva, ak suma cla nebola zaplatená v stanovenej lehote, vymeria sa
k sume cla úrok z omeškania. Miera úroku z omeškania môže byť vyššia, ako miera úverového úroku.
Nesmie však byť nižšia, ako miera úverového úroku.

Podľa čl. 232 ods. 2 písm. a/ Nariadenia Rady EHS č. 2913/1992 zo dňa 12.10.2012, ktorým sa
ustanovuje Colný kódex spoločenstva, colné orgány môžu upustiť od vyžadovania úroku z omeškania,
pokiaľ by s ohľadom na pomery dlžníka mohol vyvolať vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti.

Premlčanie nie je preklúzia a nedochádza tak k zániku práva veriteľa prijať dlžníkom dobrovoľne

zaplatenúsumuclaaakajdlžníkzaplatilsumuclapouplynutípremlčacejlehoty,ideopostupvsúladeso
zákonom a samotné skúmanie existencie úkonov majúcich za následok prerušenie plynutia premlčacej
lehoty podľa § 238 ods. 2 colného zákona má význam len v prípade, keď dlžník ako účastník konania
vznesie námietku premlčania, čo sa vo vzťahu k colnému dlhu nestalo a colný dlh bol po lehote, dňa
23.12.2011 zaplatený na účet colného úradu.

Najvyšší súd súhlasí s právnym názorom krajského súdu, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má
povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné,
právne odvetvia a právne inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Neznamená to
však, že pokiaľ absentujú v colnom zákone ustanovenia o premlčaní úrokov z omeškania, je možné

použiť analógiu s Občianskym zákonníkom. Najvyšší súd súhlasí so žalovaným, že nie je možné použiť
analógiu čo sa týka úrokov z omeškania colného dlhu s Občianskym zákonníkom, pretože colný zákon
patrí do oblasti práva verejného a Občiansky zákonníka je právom súkromným. Avšak je potrebné
zdôrazniť, že ako správne uviedol krajský súd, úroky z omeškania a premlčanie úrokov z omeškania
sú inštitútom práva ako takého a preto v zmysle teórie právneho štátu, musí byť ich základ upravený

rovnako pre celý právny systém Slovenskej republiky.

Námietka premlčania úrokov z omeškania z colného dlhu je právnou kategóriou a keď žalobca túto
vzniesol, bolo povinnosťou žalovaného sa ňou v rozhodnutí zaoberať.

Podľa článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho
právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom
štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a
spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa

osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých
štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (I.
ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365,
zhodne I. ÚS 44/1999, nález zo dňa 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999,
s. 382).

Povinnosťou všeobecného súdu je interpretovať jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva vždy z
pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Krajský súd bol tedav tomto prípade povinný dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia zákonov
iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči žalobcovi.

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že premlčacia lehota na vymeranie úrokov
z omeškania začne plynúť najskôr prvý deň po dni, kedy bol colný dlh zaplatený. Námietka žalovaného,
že po oneskorenom zaplatení colného dlhu musí mať colný úrad možnosť začať konať vo veci vymerania
úroku z omeškania, ktorý v celej výške skôr vymeraný ani byť nemohol neobstojí. Pre clo ako aj pre
úroky z omeškania z nezaplatenej sumy cla platí spoločne 6 ročná premlčacia lehota uvedená v § 238

ods. 1 colného zákona. V danom prípade začala plynúť premlčacia lehota pre úroky prvým dňom od
splatnosti colného dlhu, t.j. prvým dňom omeškania žalobcu s jeho zaplatením v trvaní 6 rokov. Úrok
z omeškania tvorí príslušenstvo cla a preto úrok sleduje právny osud cla. Tu ide o základné kategórie
práva, ktoré musia mať rovnaký obsah celým prierezom práva. K námietkam žalovaného ohľadom toho,
že krajský súd argumentoval českými rozsudkami súdov, ktoré nie sú prameňom práva najvyšší súd
uvádza, že tieto sa nestali základom pre predmetné rozhodnutie a krajský súd ich použil vo svojom

rozsudku len podporne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s právnym názorom krajského súdu pokiaľ ide o otázku
„odpustenia“ (upustenia od vybratia) úrokov z omeškania. Žalobca požiadal o odpustenie úrokov z
omeškania. Prvostupňový správny orgán o jeho žiadosti nerozhodol z dôvodu, že od upustenia vybratia

úroku z omeškania možno žiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol úrok z omeškania
vymeraný. Podľa názoru najvyššieho súdu, je potrebná vždy žiadosť žalobcu o upustenie od vybratia
úroku z omeškania podľa § 237 ods. 2 colného zákona, nie je teda možné aby žalovaný rozhodoval od
upustenia od vybratia úroku z omeškania aj bez tejto žiadosti (ako konštatoval krajský súd v rozsudku
sp.zn. 1S 95/2013-49 zo dňa 20.03.2014).

Najvyšší súd Slovenskej republiky záverom dodáva, že rozhodoval aj obdobnú vec so zhodným
žalobcom pod sp.zn. 5Sžf/52/2014, kde predmetom odvolania žalovaného bol rozsudok krajského súdu
sp.zn. 1S 95/2013-49 zo dňa 20.03.2014, pričom tento rozsudok vo výroku potvrdil, avšak z iných
dôvodov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p.. Advokát úspešného žalobcu
vyčíslil trovy odvolacieho konania v zmysle § 11 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 65/2004 Z.z. za 1 úkon právnej
služby - vyjadrenie k odvolaniu žalovaného vo výške

134,- € a 1x režijný paušál vo výške 8,04 €, spolu 142,04 € + DPH vo výške 28,41 €, celkom 170,45 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.