Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/310/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221834
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221834.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 6C/859/2012-50 zo dňa 5. decembra
2014, rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 6C/859/2012-53 zo dňa 5. decembra 2014 a uzneseniu
Okresného súdu Komárno č. k. 6C/859/2012-82 zo dňa 9. apríla 2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 6C/859/2012-50 zo dňa 5. decembra 2014 p
o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 6C/859/2012-53 zo dňa 5. decembra 2014 p
o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 6C/859/2012-82 zo dňa 9. apríla 2015 p o

t v r d z u j e .

Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením č. k. 6C/859/2012-50 zo dňa 05.12.2014 súd prvého stupňa návrh na
prerušenie konania zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní Okresného súdu Prešov
sp. zn. 7C/6/2010 sa neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci.
Zdôraznil,ženavrhovateľvtomtokonanísadomáha náhradyškodypodľazákonač.514/2003Z.z.,teda
náhrady škody nesprávnym úradným postupom. Tie otázky, ktoré sa riešia ako prejudiciálne otázky vo

vyššie uvedenej veci Okresného súdu Prešov, nemôžu ovplyvniť rozhodnutie súdu v tejto veci, pretože
v tejto veci súd dôvodnosť uplatneného nároku bude posudzovať z pohľadu zákonných predpokladov
vzniku zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za prípadný nesprávny úradný postup
exekučného súdu v konkrétnej exekučnej veci. Na Okresnom súde Prešov v konaní spisová značka
7C/6/2010 sa riešia iné právne otázky na základe iného skutkového stavu, preto jeho výsledok nemôže
ovplyvniť rozhodnutie v tejto veci. Na základe vyše uvedených skutočností bol súd prvého stupňa toho
názoru, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania je nedôvodný, preto ho zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcichskutočností, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Opodstatnenosť
návrhu na prerušenie konania o zodpovedania prejudiciálnych otázok navrhovateľ videl v tom, že v

danom konaní bude zodpovedaná otázka, či postup exekučného súdu v konaní o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu je v súlade s
komunitárnym právom. Predmetom konania, ktoré žalobca navrhuje prerušiť je náhrada škody za
nesprávny úradný postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia na totožnom podklade, ktorým
bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Zodpovedanie správnosti postupu exekučného súdu

Súdnym dvorom EU bude mať význam pre posúdenie postupu exekučného súdu v prejednávanej veci a
s tým súvisiacim založením zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu spôsobenú štátnym orgánom
privýkoneverejnejmoci.Navrhovateľmalzato,ževzhľadomkuskutočnosti,ževkonanípredOkresným
súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 budú Súdnemu dvoru predložené prejudiciálne otázky, ktoré majú
podstatný význam pre rozhodnutie súdu o návrhu navrhovateľa, je daný dôvod v zmysle § 109 ods. 2
písm. c) OSP na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach.

Na základe uvedeného preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrhu na
prerušenie konania vyhovie.

Napadnutým rozsudkom č. k. 6C/859/2012-53 zo dňa 05.12.2014 súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy zamietol a odporcovi náhradu

trov konania nepriznal.

Uviedol, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu vychádzal z uvedených zásad a predovšetkým zisťoval,
či všetky zákonné podmienky vzniku takejto zodpovednosti sú dané. Navrhovateľ sa domáhal jednak
náhrady skutočnej škody ako aj nemajetkovej ujmy, ktoré podľa jeho tvrdenia vznikli v dôsledku toho,

že exekučný súd nerozhodol o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na uskutočnenie exekúcie v
zákonnej lehote. Z obsahu predmetného exekučného spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia
súdu bola doručená dňa 24.11.2010 a exekučným titulom na vykonanie exekúcie bolo rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Znenie ustanovenia § 44 ods. 2 EP účinne od 01.07.2010 (teda aj v čase
doručenia predmetnej žiadosti súdu o vydanie poverenia) výslovne zakotvuje, že 15 dňová lehota na

vydanie poverenia neplatí, ak exekučným titulom je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Na základe vyše
uvedeného treba konštatovať, že postup exekučného súdu bol v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti na súd, a preto exekučný súd nevykonal žiaden
nesprávny úradný postup keď poverenie na vykonanie exekúcie vydal dňa 08.12.2010. Tvrdenie
navrhovateľa o tom, že súd poverenie vydal po uplynutí 6 mesiacov po jej doručení, je vyvrátené

obsahom predmetného exekučného spisu z obsahu ktorého vyplýva, že súd poverenie vydal dňa
08.12.2010 (14. deň po doručení žiadosti), a to napriek tomu, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia
v tejto exekučnej veci neplatila. Ak nebol vykonaný žiaden nesprávny úradný postup podľa zákona
514/2003 Z. z. zo strany exekučného súdu - Okresného súdu v Nových Zámkoch vo veci sp. zn.
13Er/1284/2010, potom v dôsledku neexistujúceho nesprávneho úradného postupu a v príčinnej

súvislosti s ním žalobkyni žiadna škoda nemohla vzniknúť.

Súd prvého stupňa zdôraznene poukázal na to, že prípadný samotný nesprávny úradný postup (v
danej veci spočívajúci v tom, že exekučný súd podľa tvrdenia navrhovateľa nerozhodol o žiadosti
na vydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote) bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na

náhradu škody ani nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 1 a § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z.. V konaní o tomto nároku navrhovateľa musí označiť a preukázať škodu a ujmu, ktorá mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, okrem toho musí byť preukázané, z akých dôvodov
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť preukázaná
bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. Navrhovateľ

tieto rozhodujúce skutočnosti len tvrdil, avšak nepreukázal, preto neboli splnené ani ďalšie zákonné
predpoklady pre vznik nároku, a to ani na náhradu škody a ani nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Na základe vyše uvedených skutočností súd prvého stupňa teda uzavrel, že nie sú dané zákonne

predpoklady vzniku navrhovateľa podľa zákona č. 514/2003 Z. z., preto žalobu ako nedôvodnú v celom
rozsahu zamietol.O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému
odporcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože ich nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia, a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z., a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z.. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len

súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
naktoromnemožnozaložiťmeritórnerozhodnutie.Súdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Nevykonal súd dostatočné dokazovanie oboznámením sa

s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014. Taktiež uviedol, že ak bol súdu doručený návrh na
prerušenie konania, bol súd povinný ešte pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť.

Súd prvého stupňa následne uznesením č. k. 6C/859/2012-82 zo dňa 09.04.2015 uložil navrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 3 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý

je 20,-- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov a za vyhotovenie rovnopisu odvolania
voči zamietnutiu žaloby a odvolania voči zamietnutiu prerušenia konania 6,-- eur podľa položky 20a)
Sadzobníka Súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude
ho súd vymáhať.

Aj proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac
ho tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže
napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu,
môže navrhovateľ len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje
za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podliehalopodaniežalobynanáhraduškody.Spoplatneniunepodliehajúďalšieúkonyvovecisamej,ako
sú odvolanie, dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s

publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp.
zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpores týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca
Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú

splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012,
konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené. Spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom
začatia konania. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP, pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolaní, rozhodnutí

súduprvéhostupňa,akoajkonania,ktoréimpredchádzalo,dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolaniam
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Predmetomtohtokonaniajesuma125,--eur,ktorejzaplateniasanavrhovateľdomáhazdôvodunáhrady
škody a suma 330,-- eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Ako právny základ

návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradnéhopostupuOkresnéhosúduNovéZámkyvexekučnomkonanívedenompod.sp.zn.exekučného
spisu EX 14085/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 08.12.2010, a to rozhodnutím
o poverení, t. j. až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty (omeškanie viac ako 6 mesiacov).

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vo vzťahu k návrhu navrhovateľa na prerušenie konania odvolací súd dodáva že podľa § 109
ods. 2 písm. c) OSP, súd môže konanie prerušiť ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Toto ustanovenie
upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie

nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť,
no nemusí tak urobiť. Na rozdiel od ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, ktoré taxatívne vymenúva prekážky
konania, v prípade ktorých je súd povinný konanie prerušiť, ustanovenie ods. 2 teda vymenúva prekážky,
kedy je posúdenie opodstatnenosti prerušenia konania ponechané na úvahu konajúceho súdu a je
upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. To znamená, že je len na

úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej zákonom vymedzenej prekážky konania, toto preruší, alebo bude
v konaní ďalej pokračovať. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú
prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.Jedným z dôvodov fakultatívneho prerušenia konania je dôvod uvedený v ustanovení § 109 ods. 2 písm.
c) OSP, ktorý musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods.
4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania

jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto
článku Ústavy Slovenskej republiky, a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej

lehote (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/2000).

Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP upravuje oprávnenie súdu konanie prerušiť pre prípad, že vo veci
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Navrhovateľ
tvrdil, že zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, ktorého účastníkmi sú zhodne navrhovateľ a odporca v tomto konaní, má

pre ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody
má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na
výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že tie otázky, ktoré sa riešia ako prejudiciálne otázky vo vyššie

uvedenej veci Okresného súdu Prešov, nemôžu ovplyvniť rozhodnutie súdu v tejto veci, pretože v
tejto veci súd dôvodnosť uplatneného nároku bude posudzovať z pohľadu zákonných predpokladov
vzniku zodpovednosti žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za prípadný nesprávny úradný postup
exekučného súdu v konkrétnej exekučnej veci. Na Okresnom súde Prešov v konaní spisová značka
7C/6/2010 sa riešia iné právne otázky na základe iného skutkového stavu, preto jeho výsledok nemôže

ovplyvniť rozhodnutie v tejto veci. Na základe vyše uvedených skutočností bol súd prvého stupňa toho
názoru, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania je nedôvodný, preto ho zamietol.

Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa a uvádza, že rozdiely týkajúce sa
skutkových okolností danej veci a skutkových okolností zistených v konaní vedenom na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, riešenie vyššie špecifikovaných prejudiciálnych otázok položených
Okresným súdom Prešov Súdnemu dvoru Európskej únie nemá pre rozhodnutie súdu v danej veci
význam a nie je podstatné, a preto nie je naplnená podmienka uvedená v § 109 ods. 2 písm. c) OSP.

Vovzťahukrozsudkuvovecisamejjepotrebnépoznamenať,žezákonč.514/2003Z.z.ozodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej
samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch
pri výkone štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych

funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone
verejnej moci je nežiaducim a spoločensky neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte
musia mať také právne postavenie, ktoré bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za
každé porušenie zákona alebo za ich každý nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46
ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve príbuzné, navzájom nezávislé práva, a to právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy,
územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon
č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa

odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.

Týmto zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý rozlišuje medzi zodpovednosťou štátu a
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená

orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo

nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda

spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.

zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené

podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho

činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť

škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.V súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolací súd v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

veci a taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu
Nové Zámky vedeného pod sp. zn. 13Er/1284/2010, dňa 07.09.2010 bola pred súdnym exekútorom
spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním
doručenýmexekučnémusúdudňa24.11.2010požiadalsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č. k. SR 06396/10 zo dňa 26.07.2010. Dňa

08.12.2010 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania
vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako
hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť

rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie
vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd
viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie

§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

V prvom rade navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,

nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom

ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46

ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.

Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný

návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd

navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120
ods.1prvávetaOSP).Tátoskutočnosťaleneznamená,žezákonnáúpravasazriekazásadymateriálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa

ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a
závažné pochybnosti.
V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu

skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný
vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie
skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.

V prejednávanej veci navrhovateľ predmetný znalecký posudok nepredložil a ani nenavrhol vykonať
dokazovanie oboznámením sa znaleckým posudkom.

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie

možnostikonaniapredsúdom,nakoľkosúdprvéhostupňarozhodolvzmyslezákonaasvojerozhodnutie
v tomto smere aj riadne odôvodnil. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani
prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy
nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv navrhovateľa.

K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
poukázal na ustanovenie § 9 ods. 1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na
vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval v správnom znení, apreto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Podľa celej konštrukcie rozhodnutia nevyplýva ani že
by rozhodol na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z., nakoľko ani toto ustanovenie necitoval a neaplikoval po novele účinnej od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 13Er/1284/2010 (fotokópiu), z
ktorého listín a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere
nepolemizoval nad dĺžkou konania. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu
škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom
stanovenej lehoty alebo nie, t. j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania.
Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata

návrhu navrhovateľa.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na

podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Podstata odôvodnenia bola však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z..

Odvolací súd uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania, ktoré

navrhovateľ v odvolaní nenamietal, je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním
zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje
právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc
toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Odvolací súd sa uvedenými tvrdeniami
nestotožňuje. Poukazujúc na úmysel zákonodarcu odvolací súd konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje

iba na prípady, kedy súd v tejto lehote „poverí“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota
dokonca s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t. j.
notárskezápisnice,ktoréobsahujúprávnyzáväzokavktorýchjevyznačenáoprávnenáosobaapovinná
osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Vo vzťahu k

namietaným prieťahom konania odvolací súd iba dopĺňa, že judikatúra Ústavného súdu SR sa ustálila v
tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa skúma vždy s
ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú
právnaafaktickázložitosťveci,správanieúčastníkakonaniaapostupsúdu.VsúladesjudikatúrouESĽP

sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu.

V exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Nové Zámky sp. zn. 13Er/1284/2010 dňa

24.11.2010 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 08.12.2010 Okresný súd Nové Zámky vydal poverenie na
vykonanie exekúcie v súlade s návrhom na vykonanie exekúcie, t. j. v zákonom stanovenej lehote 15
dní, nakoľko exekučný súd rozhodol na 14. deň odo dňa doručenia žiadosti. K nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty tak v tomto prípade

nedošlo.

V predmetnom exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri rozhodovaní exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo k porušeniupovinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. V prípade, ak exekučný súd poverenie
súdnemu exekútorovi udelil, urobil tak v zákonom stanovenej lehote 15 dní. Navrhovateľ tak jednu
z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nepreukázal,

nakoľkovzhľadomnavyššieuvedenésúdprvéhostupňaaniodvolacísúdnezistil,žebysaexekučnýsúd
v tomto exekučnom konaní dopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom
stanovenej lehoty.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom

rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo
zákona, a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný
súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nebolo potrebné sa ďalej zaoberať výškou škody a
nemajetkovej ujmy, nakoľko nebol preukázaný jeden z dôvodov zodpovednostného právneho vzťahu, a
to navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup súdu.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie č. k. 6C/859/2012-82 zo dňa 09.04.2015,

ktorým súd uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny
poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,-- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov a
sumu 6,-- eur podľa položky 20a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej
lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.
Argumentačne sa pritom stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 294/2013 zo
dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením
§ 167 ods. 2 OSP.

Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,-- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v
určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia

napadnutého uznesenia. Pri tvorbe súdneho rozhodnutia nesmie prevládať prílišný formalizmus.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku

za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie

námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
3f) a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k) citovaného zákona v znení účinnom do 30.09.2012, od poplatku je oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa Položky 7a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov v znení účinnom od 01.10.2012, zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je súdny poplatok 20,-- eur.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa toho, že súdny poplatok sa platí za žalobu a nie za odvolanie, odvolací
súd poukazuje na § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. V tomto prípade je podané odvolanie vo veci samej, preto
bolo dôvodné súdny poplatok podľa rovnakej sadzby aj v odvolacom konaní vyrubiť.

Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov bola do sadzobníka včlenená novelou účinnou od
01.10.2012. Ustanovenie § 18ca je ustanovením intertemporálnym v súvislosti s účinnosťou novely
zákona o súdnych poplatkoch č. 286/2012 Z. z.. Aby sa toto ustanovenie chápalo správne, treba
vychádzať z celého kontextu zákona o súdnych poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon,
ako aj vznik poplatkovej povinnosti a ostatnú terminológiu používanú zákonom. Ak bol poplatkový

úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny poplatok za konanie,
a to bolo začaté pred 01.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V
prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až
podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak bolo odvolanie podané
po 01.10.2012, aj keď samo konanie sa začalo pred 01.10.2012, použije sa právny stav účinný po

01.10.2012. Ide totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo
konaniam začatým pred 01.10.2012.

Poplatkový úkon (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) vznikol poplatníkovi - navrhovateľovi, ktorý
podalodvolanie(§2ods.4zákonaosúdnychpoplatkoch)podanímodvolania(§5ods.1písm.a)zákona

o súdnych poplatkoch), ktoré podal dňa 05.02.2015, a to vo výške 20,-- eur, t. j. v rovnakej sadzbe ako
vo veci samej, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.