Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2014

Súd: Okresný súd Považská Bystrica
Spisová značka: 8C/244/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3713210415
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Irikovská

ECLI: ECLI:SK:OSPB:2014:3713210415.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Považská Bystrica samosudkyňa JUDr. Anna Kutišová v právnej veci navrhovateľa

Nemocnica Zvolen, a.s. Kuzmányho nábrežie 28, zvolen, IČO: 4559429, právne zastúpený JUDr. Janou
Šálkovou, advokátkou AK Bystrická 1029/101, Žarnovica proti odporcovi: F.. P. R., Z.. XX.X.XXXX, B.
F. XXX/X, E. J., právne zastúpený JUDr. Pavlom Vrškom, advokátom AK M.R. Štefánika 2, Veľký Krtíš
v konaní o zaplatenie 139,92 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 139,92 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne
od 8.12.2011 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania 16,50 eur a trovy právneho zastúpenia 281,05
eur, všetko na účet JUDr. Jany Šálkovej , všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ v podanom návrhu uviedol, že odporca uzatvoril s právnym predchodcom navrhovateľa

(Z. Q. X. - V. I. Z..H.. ) dňa 18.12.2008 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával prácu lekára
od 19.12.2008. Dňa 1.7.2010 došlo podľa ustanov.§ 28 ods. 1 Zákonníka práce k prechodu práv
a povinností v pracovno-právnych vzťahoch predchádzajúceho zamestnávateľa na navrhovateľa , o
čom svedčí aj dodatok pracovnej zmluvy podpísaný dňa 26.7.2010. Pracovno-právny vzťah medzi
navrhovateľom a odporcom zanikol ku dňu 23.9.2011 podľa ustanov.§ 60 Zák.práce.
Odporca za mesiac september 2011 neodpracoval ani jeden deň, preto mu za uvedený mesiac nevznikol
nárok na mzdu. V roku 2011 odporca vyčerpal 47 dní dovolenky , z toho nevyčerpaná dovolenka

za predchádzajúci rok bola v trvaní 22 dní a za rok 2011 vznikol odporcovi nárok na pomernú časť
dovolenky v trvaní 16,5 dňa. Z uvedeného vyplýva, že odporca prečerpal dovolenku o 8,5 dňa ,čo
vo finančnom vyjadrení predstavuje sumu -179,93 eur, z ktorej sumy je potrebné odpočítať preplatok
na zdravotnej poisťovni vo výške 7,20 eur a preplatok na dani vo výške 32,81 eur. Po odpočítaní
uvedených čiastok vznikla navrhovateľovi voči odporcovi pohľadávka v celkovej výške 139,92 eur.
Nárok na zaplatenie žalovanej sumy vznikol navrhovateľovi na základe § 117 Zákonníka práce.
Navrhovateľ preto vyzval odporcu listom zo dňa 28.9.2011 na vrátenie vyplatenej náhrady mzdy za

8,5 dňa prečerpanej dovolenky spolu vo výške 139,92 eur v lehote 15 dní od doručenia predmetného
listu, pričom odporca preukázateľne uvedený list prevzal dňa 22.11.2011, preto lehota na zaplatenie
žalovanej sumy nastala dňa 7.12.2011. Napriek predmetnej výzve odporca však do podania návrhu
na súd nevrátil navrhovateľovi vyplatenú náhradu mzdy za časť dovolenky. Od nasledujúceho dňa
splatnosti dlhu t.j. od 8.12.2011 je odporca v omeškaní, čo zakladá právo navrhovateľa na účtovanie a
vymáhanie úroku z omeškania. Keďže Zákonník práce ani iný pracovno-právny predpis nezakotvil výšku
úrokov z omeškania, navrhovateľ tieto úroky z omeškania uplatnil v súlade s príslušným ustanovením

Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013 a žiadal , aby
bol odporca zaviazaný zaplatiť mu žalovanú sumu s úrokom z omeškania 9,25% ročne od 8.12.2011 do
zaplatenia a nahradiť mu trovy konania .Tunajšísúdvovecirozhodolplatobnýmrozkazomč.k.8Ro336/2013-18zodňa6.9.2013,ktorýmnávrhu
navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Odporca však podal proti vydanému PR v zákonnej lehote odpor,
v ktorom namietal dôvodnosť uplatnenej sumy s poukazom na to, že prečerpal nárok na dovolenku ,

pretože navrhovateľ zrejme opomenul, že 22 dní dovolenky z predchádzajúceho roka t.j. za rok 2010
predstavovalo nárok na dovolenku za plný pracovný čas, pričom v roku 2011 dohodol s odporcom, že
odo dňa 18.3.2011 je jeho pracovný čas kratší , a to len 20 hod týždenne. Keďže dovolenku čerpal
až po uzavretí a nadobudnutí účinnosti tejto dohody, nárok na dovolenku v trvaní 22 dní sa v prenesení
do upraveného režimu pracovného pomeru zdvojnásobuje, teda sa nejedná o prečerpanie nároku na

dovolenku.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu , fotokópie pracovnej zmluvy, dodatku k prac.zmluve,
dohody o skončení prac.pomeru , výplatného listu za september 2011, výzvy zo dňa 28.9.2011,
vyjadrenie navrhovateľa , odporu odporcu doručeného súdu dňa 17.10.2013, oboznámením doplnenia
návrhu zo dňa 28.8.2013, dohody o zmene pracovných podmienok, oboznámením špecifikácie

uplatnenej sumy , výpočtu vyplatenej náhrady za čas dovolenky, výkazu mzdových nárokov, výplatného
lístka za mesiac november 2011, výsluchom účastníkov konania a zistil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ je právnym nástupcom pôvodného zamestnávateľa odporcu, čo vyplýva z dodatku k
pracovnej zmluve, ktorý uzatvoril odporca s navrhovateľom dňa 26.7.2010. Pôvodnú pracovnú zmluvu

zo dňa 18.12.2008 odporca uzatvoril so spoločnosťou Z. Q. X. - V. I. Z..H.. s tým, že podľa tejto
zmluvy pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú (čl.2/ pracovnej zmluvy) a pracovný čas bol
dohodnutý 40 hod. týždenne, rovnomerne rozvrhnutý v jednosmennej prevádzke (čl. 5/ prac.zmluvy).
Podľa bodu 1/ čl. 1/ predmetnej zmluvy odporca nastúpil do zamestnania dňa 19.12.2008. Dodatkom zo
dňa 26.7.2010 účastníci tohto pracovno-právneho vzťahu zakotvili, že dňom 1.7.2010 došlo k prechodu

práv a povinností v pracovno-právnych vzťahoch doterajšieho zamestnávateľa Z. Q. X. - V. I. na
navrhovateľa ,a to z dôvodu ukončenia poskytovania zdravotnej starostlivosti k 30.6.2010. Odporca
týmto dodatkom zobral na vedomie, že dňom 1.7.2010 sa stal zamestnancom Nemocnice Zvolen, a.s.
tedanavrhovateľa,pričomdodatoknadobudolplatnosťdňomjehopodpisuaúčinnosťod1.7.2010. Dňa
18.3.2011účastnícikonaniauzatvorilidohoduozmenepracovnýchpodmienok(č.l.35spisu),nazáklade

ktorej sa zmluvné strany dohodli na kratšom pracovnom čase zamestnanca v trvaní 20 hod. týždenne ,
čím zmenili čl. 5/ pôvodnej pracovnej zmluvy zo dňa 18.12.2008 s tým, že uvedený pracovný čas je
týždenne rovnomerne rozvrhnutý v jednosmennej prevádzke. Dohoda nadobudla účinnosť 1.4.2011 a
vo zvyšnej časti pracovná zmluva zostala nezmenená.

Dňa 20.9.2011 účastníci konania uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 23.9.2011
na základe žiadosti zamestnanca.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odporu doručenom tun.súdu 17.10.2013 poukázal na to, že sa
nestotožňuje s názorom odporcu, že v prípade zmeny pracovného času na kratší, uvedená zmena

má dopad na čerpanie dovolenky s tým, že nevyčerpaná dovolenka za toto obdobie by sa mala
zdvojnásobovať. Takýto názor nie je správny, a zrejme odporca mylne vychádzal z predpokladu, že
pokiaľpripracovnompomerestýždennýmprac.časom40hod.,čoje8hod.denneatento je rovnomerne
rozvrhnutým na 5 prac. dní, tak 22 dní dovolenky by predstavovalo náhradu za 176,- hod ( 8x22 ) ,
preto pri pracovnom pomere na kratší bol prac. čas 20 hod., ktorý je tiež rovnomerne rozvrhnutý na 5

pracovných dní, znamenalo by to, že pri 4-hod. prac. čase by 176 hod. predstavovalo 44 dní dovolenky.
Právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že dovolenka však nemôže byť počítaná na hodiny nielen z
dôvodu, že Zákonník práce nárok na dovolenku určenú počtom hodín neupravuje, ale poukázala hlavne
na ustanov. § 101 Zák. práce , v ktorom je jednoznačne uvedené, že za odpracovaný deň sa považuje
deň , v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych

dňoch sa nesčítavajú. Keďže z toho na jednej strane vyplýva, že pre účel výpočtu dovolenkového
nároku sa odpracované hodiny nesmú spočítavať, ale je potrebné určiť , či sa uzná deň ako celok za
odpracovaný, analógiou je možné usudzovať , že pri počítaní nároku na dovolenku nie je možné stanoviť
nárok tak, že dni nároku na dovolenku sa prepočítajú na hodiny, ktoré by počas čerpania dovolenky
zamestnanec odpracoval. Z uvedeného možno preto usúdiť, že nie je možné 22 dní dovolenky,

na čerpanie ktorej vznikol nárok počas trvania pracovného pomeru so 40 hodinovým týždenným
pracovnýmčasom, premeniťna44dnídovolenky prikratšompracovnomčasetak,akožiadaodporca.V
prípade,žebynavrhovateľakceptovalnázorodporcu,atedaakbybolaodporcoviakozamestnancovina
kratší prac.čas poskytnutá dovolenka o výmere 44 dní, bol by zvýhodnený v porovnaní s porovnateľnýmzamestnancom, a teda by došlo k porušeniu § 49 ods. 5 Zákonníka práce. Pri výmere dovolenky u
zamestnanca je potrebné prihliadať na dĺžku pracovného týždňa, a preto u zamestnanca s 5-dňovým
pracovným týždňom , aj keď so skráteným pracovným úväzkom, je týždňom dovolenky 5 pracovných

dní. V prípade, že sa zamestnancovi zmení pracovný úväzok v priebehu roka, výpočet nového nároku na
dovolenku sa odvíja od toho, či si zamestnanec v čase do zmeny prac.úväzku čerpal alebo ešte nečerpal
dovolenku. Týkalo by sa to však len toho prípadu , pokiaľ by prac. čas zamestnanca bol rozvrhnutý inak
ako na 5 pracovných dní, napr. skrátený prac. úväzok na 4 dni v týždni.

Odporca vo svojej výpovedi nerozporoval tvrdenie navrhovateľa , že v roku 2010 nevyčerpal celú
dovolenku, ale 22 dní tejto dovolenky čerpal až v roku 2011 , avšak poukázal na to, že pokiaľ túto
dovolenku za rok 2010, na ktorú mu vznikol nárok v čase , keď mal 8 hod. prac.úväzok, tak napriek
tomu , že dovolenka bola čerpaná v čase keď už mal zmenený - znížený prac. úväzok, mala mu byť za
túto dovolenku vyplatená mzda počítaná zo mzdy, na ktorú mal nárok v čase, keď pracoval 8 hod. denne.
Odporca uviedol, že dovolenku za rok 2010 v roku 2010 vyčerpal len v počte 3 dní, 22 dní čerpal v roku

2011 s tým, že 6 dní čerpal ešte pred zmenou pracovného času z 8 na 4-hodinový , ďalších 41 dní
čerpal už v čase, keď mal 4-hod. pracovný úväzok a táto dovolenka mu bola preplácaná z ceny práce
už za skrátený pracovný deň, teda len za 4 hod. Zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že nárok na dovolenku
v počte zvyšných 16 dní, ktoré čerpal v čase, keď už mal 4-hod. prac.úväzok , mu vznikol ešte v roku
2010, kedy pracoval na 8 hod. denne, tak táto dovolenka mu mala byť aj takto vyplácaná, t.j. za každý

deň dovolenky mal mať preplatený 8 hod. prac.dňa a nie len 4 hod. , týmto je finančne poškodený.

Z vyjadrenia právnej zástupkyne navrhovateľa ako aj vyjadrenia odporcu súd zistil, že posledný krát
odporca čerpal dovolenku v auguste 2011 a to v čase, keď ešte nevedel, že jeho pracovný pomer
bude dňa 23.9.2011 ukončený a vyčerpal 25 dní dovolenky, na ktorú by mu vznikol nárok , pokiaľ by

odpracoval celý rok 2011. Keďže však pracovný pomer ukončil 23.9.2011 , nárok na dovolenku mu
nevznikol v počte 25 dní, ale už len pomerný a z tohto dôvodu došlo k prečerpaniu dovolenky o 8,5 dňa.

Právna zástupkyňa navrhovateľa poukázala na to, že pokiaľ by súd akceptoval názor navrhovateľa
ohľadom preplácania dovolenky pri zmene prac.času, tak v takom prípade by sa muselo stať, že ak

by došlo k zmene pracovného času z nižšieho úväzku na vyšší, tak potom pri čerpaní dovolenky, na
ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v čase, keď mal nižší prac. úväzok , by mu musela byť vyplácaná
nižšia mzda a to napriek tomu, že ju čerpal v čase, keď už pracoval napr. na 8 hod. , a teda mal
vyšší pracovný úväzok, čo sa však takýmto spôsobom rozhodne neprepláca. Navrhovateľ predložil súdu
výpočet vyplatenej náhrady za čas dovolenky, ktorú odporca je povinný vrátiť s tým, že z tohto výpočtu

súd zistil, že do doby než došlo k zmene pracovnej doby a k zníženiu pracovného týždňa na 20 hod.
týždenný pracovný čas , odporca vyčerpal 6 dní. V dobe po zmene na kratší pracovný čas čerpal 16 dní
v čase od 1.7. - 25.7.2011 , 4 dni od 26.7.-29.7.2011 a 21 dní od 1.8. - 30.8.2011. Spolu tak vyčerpal 47
dní , pričom nárok na rok 2011 mal v počte 16,5 dňa , keďže tento nárok mu vznikol len za 8 mesiacov .

Právna zástupkyňa navrhovateľa poukázala na to, že nárok 16,5 hod. za 8 mesiacov vznikol odporcovi
z toho dôvodu, že od 1.9.2011 odporca čerpal neplatené voľno, a teda nepracoval. Z tohto dôvodu sa
september nemohol započítavať ako odpracovaný čas, takže nemohla byť dovolenka počítaná a aj s
pripočítaním mesiaca september. Znamená to teda, že odporca odpracoval v roku 2011 len 8 mesiacov a
podľa počtu nároku na dovolenku za rok 2011 v súlade s prísl. ustanov. Zákonníka práce je nárok 2,08 za

každýodpracovanýmesiac,t.j.žeza8mesiacovjeto16,5dňanárokunadovolenku.Právnazástupkyňa
navrhovateľa predložila súdu výplatný lístok ohľadom výpočtu žalovanej sumy s poukazom na to, že za
prečerpanú dovolenku bola vyplatená odporcovi náhrada 179,93 eur, z čoho poistné predstavuje 7,20
eur a daň celkom 32,81 eur. Poistné aj dane je potrebné z náhrad odpočítať,a a preto žalovaná suma
predstavuje len sumu 139,92 eur.

Podľaustanovenia§101Zákonníkapráceplatnéhoaúčinnéhodo30.11.2011zamestnanec,ktorýpočas
nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu
aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú
časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa

považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované
v rôznych dňoch sa nesčítajú.
Podľa ustanovenia § 103 ods. 1,2 Zákonníka práce platného a účinného do 30.11.2011 základná výmera
dovolenky je najmenej štyri týždne.Dovolenka vo výmere najmenej 5 týždňov patrí zamestnancovi , ktorý do konca kalendárneho roka
dovŕši aspoň 15 rokov pracovného pomeru po 18. roku veku.

Podľa ustanovenia § 116 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada
mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa ustanovenia § 117 Zákonníka práce zamestnanec je povinný vrátiť vyplatenú náhradu mzdy za
dovolenku alebo jej časť, na ktorú stratil nárok alebo na ktorú mu nárok nevznikol.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané , že odporcovi ako bývalému zamestnancovi
navrhovateľa v čase trvania pracovného pomeru za rok 2010 vznikol nárok na dovolenku v počte 25
dní a za rok 2011 v počte 16,5 dňa. Taktiež bolo nesporne preukázané, že odporca za rok 2010 v roku
2010 vyčerpal len 3 dni a 22 dní čerpal v priebehu roka 2011 tak, že časť dovolenky v počte 6 dní čerpal
v čase, keď jeho prac.čas bol 40 hod. týždenne a zvyšok t.j. 15 dní čerpal v čase , keď už mal prac.čas

dohodnutý na 20 hod. týždenne. Keďže pracoval stále u toho istého zamestnávateľa za rok 2011 by mu
vznikol nárok taktiež na 25 dní dovolenky za predpokladu, že by tento rok odpracoval celý, čo sa však
nestalo. Keďže prac.pomer preukázateľne odporca u navrhovateľa ukončil dňa 23.9. vznikol mu za rok
2011 nárok už len na pomernú časť dovolenky v trvaní 16,5 dňa . Znamená to teda, že pokiaľ odporca
má nárok na čerpanie dovolenky za rok 2010 v počte 22 dní a za rok 2011 v počte 16,5 dňa, celkom mu

vznikol nárok na čerpanie dovolenky v počte 38,5 dňa .
V roku 2011 odporca však preukázateľne, čo ani nerozporoval, vyčerpal až 47 dní dovolenky.
Navrhovateľ sa preto dôvodne domáhal vrátenia vyplatenej náhrady za dovolenky za 8,5 dňa s tým, že
od vyplatenej náhrady odpočítal poistné a celkovú daň.

Odporca sa v konaní bránil tým, že z dôvodu zmeny jeho prac.času zo 40 hod. na 20 hod. je situácia
taká, že pokiaľ čerpal dovolenku, na ktorú mu vznikol nárok v čase, keď jeho prac.čas bol 40 hod., tak
mu má byť náhrada za túto dovolenku vyplatená tak, že náhrada mala byť počítaná z ceny práce, na
ktorú mal nárok , keď pracoval 8 hod. týždenne, čo znamená, že pokiaľ mu bola vyplácaná podľa ceny
práce pri 20 hod. týždennom prac.čase, vznikol mu nárok na dvojnásobný počet dní dovolenky, a teda

neprečerpal žiadnu dovolenku, ako to tvrdí navrhovateľ. Súd sa však s týmto jeho názorom nestotožnil ,
pretože dovolenka, ktorá je poskytovaná zamestnancom a na ktorú zamestnancom vznikne nárok, je
určená na zotavenie zamestnanca a poskytuje sa zamestnancovi v závislosti od odpracovaných dní,
pričom za odpracovaný deň sa považuje deň , v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej
zmeny. Pri tom jednoznačne platí, že pri výmere dovolenky u zamestnanca so skráteným prac. úväzkom,

je potrebné prihliadať nie na počet prac. hodín v týždni, ale na dĺžku prac.týždňa. U zamestnanca s
5 dňovým prac. týždňom je týždňom dovolenky vždy 5 prac. dní , pričom náhrada sa vypláca tak,
že je vypočítavaná z priemerného hodinového zárobku zamestnanca, pričom podľa ustanov. § 134
ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovno-právne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy
zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom

v rozhodnom období, pričom podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny
štvrťrok predchádzajúci štvrťroku , v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje
vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas
celého štvrťroka ak zákon neustanovuje inak.
Na náhradu za dovolenku nemá preto vplyv skutočnosť, či táto dovolenka vznikla v čase plného

pracovného úväzku alebo v čase polovičného prac. úväzku, ale na náhradu mzdy má vplyv jedine
priemerná mzda, ktorú dosahoval zamestnanec v rozhodnom období.

V danom prípade preukázateľne odporca čerpal dovolenku v roku 2011, a to v čase, kedy ešte nevedel,
že celý rok 2011 neodpracuje, preto mu zamestnávateľ čerpanie dovolenky umožnil aj v takom rozsahu ,

ale navrhovateľovi z dôvodu, že dňom 23.9.2011 skončil pracovný pomer za rok 2011 vznikol nárok
len na 16,5 dňa . Odporca tak prečerpal dovolenku o 8,5 dňa. Keďže preukázateľne mu bola náhrada
za túto dovolenku aj vyplatená, pričom výšku vyplatenej náhrady odporca nepopieral ,navrhovateľ sa
dôvodne domáhal vrátenia vyplatenej náhrady za prečerpanú dovolenku vo výške uplatnenej v návrhu,
a to v súlade s ustanov. § 117 Zákonníka práce. Preto súd jeho návrhu vyhovel.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v prospech navrhovateľa , ktorý mal plný
úspech. Súd mu preto priznal náhradu jeho trov, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku z návrhu
vo výške 16,50 eur a titulom právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci á 16,60 eur podľa ustanov.§10 ods.1 vyhl. 655/2004 Z.z. a to za prevzatie veci, spísanie návrhu, vyjadrenia k odporu a za účasť
na pojednávaní dňa 22.1.2014. Súd ďalej priznal hotové výdavky za 3 úkony á 7,81 eur za úkony
vykonané v roku 2013 a 8,04 eur za účasť na pojednávaní v roku 2014. Keďže právna zástupkyňa nemá

sídlo v sídle tun. súdu , súd jej priznal aj cestovné náhrady v celkovej výške 75,98 eur a to pri použití
mot. vozidla zn. Mitsubishi Outlander ečv: ZC 575 AX za cestu Žarnovica - PB a späť, čo predstavuje
274 km , pri spotrebné nafty 6,9 l/100km , cene phm 1,367 eur/l. Tiež súd priznal náhradu za stratu
času za 8 polhodín á 13,40 eur za cestu na pojednávanie a späť spolu 107,20 eur. Súd nepriznal
práv. zástupkyni náhradu za doplnenie podania zo dňa 28.8.2013, pretože , hoci to bolo podanie vo

veci samej , navrhovateľ sám zavinil, že musel byť súdom vyzývaný na doplnenie podania , čo by
nebolo potrebné, pokiaľ by všetky potrebné dôkazy a doklady predložil spolu s návrhom. Súd tak priznal
navrhovateľovi náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 297,55 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba doložiť s potrebným
počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal
jeden rovnopis.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. musí obsahovať označenie rozhodnutia proti ktorému odvolanie smeruje, v
čom vidí nesprávnosť tohto rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolávateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len

tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 alebo tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností alebo
tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
alebo tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) alebo tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu a ak ide o rozhodnutie

o výchove maloletých detí návrh na súdny výkon rozhodnutia.