Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. máj 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/511/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204392
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113204392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., , so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., ,
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, konajúci
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO 00 166 073, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Trnava zo 4. februára 2015, č. k. 16C/169/2013-106, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi
nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1
písm. a) bod 1, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,2 § 17 ods. 1,2 , § 19 ods. 1,3 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých
zákonov, § 41 ods. 2 písm. c),d), i), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ohľadne prípadného prieťahu sa

všakneviedložiadnedisciplinárnekonanie,nerozhodovalÚstavnýsúdSlovenskejrepubliky,čiEurópsky
súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto
podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 1.1.2013.
Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy
ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ sa vo svojich
žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov

v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni
boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd
vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný
súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v
prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného
rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola splnená základná podmienka pre

rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci. Navrhovateľ nepreukázal, že by v konaní exekučného súdu boli príslušným
orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody takýmto orgánom nie
je. Pretože príslušným orgánom nebol nesprávny úradný postup Okresného súdu Senica konštatovaný,nemožno ho mať za preukázaný. Nedodržanie zákonnej lehoty pritom automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Navrhovateľ tiež žiadnym spôsobom nepreukázal,
že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia

súdu o nej bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda, nepreukázal, že táto doba viedla k strate jeho
legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné
vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých iných exekučných veciach navrhovateľa ako oprávneného
bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. Či vo

veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo uvádzané,
žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Vo vzťahu k uplatnenému
nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal
ich vznik. Podľa názoru súdu sa navrhovateľovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti
s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek majetková škoda, či ujma.
Navrhovateľ tvrdil, že mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 125 eur. Navrhovateľ si uplatnil

nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich bližšie
špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký
počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný
systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým,
že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Navrhovateľ si tiež

uplatnil náklady za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu. Z
obsahu pripojeného exekučného spisu sp. un.3Er/615/2008 však nevyplýva, že by exekučnému súdu
bola nejaká urgencia navrhovateľa doručená. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody
v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je
dôkazom o jej vzniku. Navrhovateľ nepreukázal ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné

zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, stratu legitímnych
očakávaní, vyvolanie rizík ohrozujúcich vymoženie pohľadávky. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických
a fyzických osôb je odlišný a pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských

aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila
podnikateľské postupy žalobcu. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku
nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a
nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu
povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne

známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Nepochybne navrhovateľovi musela byť
všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a
to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej
problematike rozhodcovských rozsudkov. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 495 eur
nie je teda podložená nijakými reálnymi dôkazmi iba poukazom na neodôvodnenú analógiu s postupom

Ústavného súdu SR. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je tiež potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo zo žaloby nevyplýva, preto
navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada
v peniazoch. Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnej veci nie je splnená základná podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vo veci, ktorý nebol žiadnym príslušným

orgánom konštatovaný, preto nemôže byť ani splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, či prípadnou nemajetkovou ujmou, ktorých sa žalobca v
konanídomáha.Navrhovateľtiežrelevantnýmspôsobomnepreukázalvznikškody,činemajetkovejujmy
priamo súvisiacej s postupom Okresného súdu Senica v predmetnej exekučnej veci. Navrhovateľ teda
nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č.

514/2003 Z. z. a zároveň odporca úspešne vzniesol námietku premlčania, preto je žaloba navrhovateľa
v celom rozsahu nedôvodná, z ktorých dôvodov súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, plne úspešnému odporcovi však náhradu
trov konania nepriznal, pretože nezistil a odporca ani nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie navrhovateľ

a uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
O.s.p. a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
ďalej v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súdprvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.
V právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo

platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho
rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní

viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení zák. č. 412/2012 Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase.
Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu
podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16C/169/2013 je návrh navrhovateľa,

ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumu 495,- eur.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.
Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219

ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu

náhrady škody vo výške 125,- eur, predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 495,- (55,- eur za každý mesiac omeškania). Nárok na náhradu
nemajetkovejujmyodôvodnilnavrhovateľtým,ženesprávnymúradnýmpostupomdošlokzmareniujeho
legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky.

Skutočnosť,žeexekučnýsúdnerozhodoložiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcievlehote
15dnípodľaustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadku,navrhovateľpovažovalzanesprávnyúradný
postup exekučného súdu.Z obsahu spisu bolo zistené, dňa 14.11.2008 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému:
K. M., pre vymoženie pohľadávky 33.180 Sk (1.101,37 eura) s príslušenstvom. Okresný súd Senica

vydal dňa 29.6.2009 poverenie číslo 5205 045875 * súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na
vykonanie exekúcie. Okresný súd Senica uznesením č. k. 3Er/615/2008-14 zo dňa 31.5.2012 exekučné
konanie zastavil, keď dospel k záveru, že predložený exekučný titul je nulitný právny akt, pretože
právomoc rozhodcovského súdu, ktorý ho vydal, bola založená na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky, rozhodcovskej doložky. Na základe odvolania žalobcu, bolo toto uznesenie uznesením

Krajského súdu v Trnave č. k. 23CoE/34/2013-52 zo dňa 29.1.2014 zrušené a vec bola exekučnému
súdu vrátená na ďalšie konanie. Exekučný súd následne exekúciu uznesením č. k. 3Er/615/2008-66 zo
dňa 28.4.2014 zastavil, proti ktorému uzneseniu žalobca znova podal odvolanie. Exekučná vec sa toho
času nachádza na odvolacom súde.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.
V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v exekučnej veci vedenej pred Okresným súdom Senica,
sp. zn. 3Er/615/2008, nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v

tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Je potrebné zdôrazniť, že
súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, že sa riadi priamo aplikáciou § 9 ods.2
zákona č. 514/2003 Z. z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení v novelizovanom
znení uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy.
Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný

vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo

exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.
Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danejveci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných

orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre

vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v

prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade,
ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)

prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto
prípade postup súdu považovaný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné
bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.
Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme

exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo
aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré
môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva,
pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné

predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku
konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo
účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v
primeranej lehote tu nepochybne je, navrhovateľovi však pri zápalistom boji za jej práva zrejme uniklo,
že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre

rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľom vyložiť nešlo. Pokiaľ sa
týka posledných dvoch v odvolaní namietaných skutočností, tak v spise sa nenachádza žiaden znalecký
posudok o výške vzniknutej škody, z toho dôvodu na túto námietku uvedenú v odvolaní odvolací súd
neprihliadal a takisto v konaní sa nenachádza žiaden návrh navrhovateľa na prerušenie konania, v
dôsledku čoho súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nepochybil.

K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje,nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného
titulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúduprvéhostupňavplnomrozsahustotožňuje,pričom
tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013,

3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).
Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s

ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.