Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. máj 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/115/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114011478
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114011478.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr. Patrika
Príbelského, PhD. a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanému H. C., pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr.zák. prejednal na verejnom zasadnutí dňa 17. mája
2016 odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín podané v neprospech obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. júna 2015, sp. zn. 3T/105/2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. júna 2015, sp. zn. 3T/105/2014 bol obžalovaný H. C.
podľa § 285 písm. b/ Tr.por. oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín sp. zn. 1Pv 381/14,
zo dňa 22.08.2014, pre skutok kvalifikovaný obžalobou ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa
§ 207 ods. 2 Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že

hoci ako otec W. N., nar. XX.XX.XXXX a otec G. N., nar. XX.XX.XXXX je povinný v zmysle § 62
a násl. Zákona o rodine, ako aj rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 24C/118/2007 zo dňa
28.03.2008, právoplatného dňa 27.05.2008, rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 34P/107/2013
zo dňa 11.12.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 4CoP/11/2014 zo dňa
15.05.2014 prispievať na výživu svojej dcéry W. sumou 232,36 Eur mesačne a na výživu svojej dcéry G.

sumou 199,16,- Eur s účinnosťou od 27.05.2008 vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky V. N.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XXX, pričom si svoju vyživovaciu povinnosť riadne neplní a za obdobie od
marca 2013 doteraz, vrátanie mesiaca október 2014 mu vznikol dlh na výživnom na dcéru W. vo výške
najmenej 4.647,20 Eur a na dcéru G. vo výške 3.983,20,- Eur, kde za uvedené obdobie nebol
evidovaný na príslušnom Úrade práce ako nezamestnaný a nepoberal žiadne dávky ani príspevky,

pretože skutok nie je trestným činom.

Citovanýrozsudokokresnéhosúdunenadobudolprávoplatnosť,pretožehovzákonnej15-dňovejlehote
včas podaným odvolaním napadol prokurátor v neprospech obžalovaného. V písomnom
odôvodnení odvolania namietal nesprávnosť výroku o oslobodení obžalovaného, t. j. výroky o vine a
treste. Poukazoval na to, že podľa jeho názoru skutok kladený obžalovanému za vinu sa stal, tento je

trestným činom - prečinom zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. a skutok spáchal
obžalovaný H. C., ktorý aj sám priznal, že po zrážkach vykonaných z jeho mzdy mu na živobytie
zostala suma približne 260 Eur, ktorá by mala byť v súčasnej dobe už vyššia o približne 60 Eur, keďže
podľa vyjadrenia obžalovaného má v novej práci o takúto čiastku zvýšenú mzdu. Z judikatúry súdov
pritom vyplýva, že ak bol na majetok toho, kto je povinný platiť, vyhlásený konkurz, trvá i naďalej jeho
vyživovacia povinnosť napriek tomu, že za úpadcu platí výživné spravidla správca konkurznej podstaty,

a to z majetku, ktorý je v konkurznej podstate. Pokiaľ však takýto úpadca vie, že za neho správca
konkurznej podstaty neplatí výživné a ak úpadcovi bola ponechaná tá časť mzdy (platu), ktorá inak patrído konkurznej podstaty a z ktorej má možnosť platiť výživné, je povinný tak urobiť. Ak úpadca neplatí
sám výživné za tejto situácie, môže spáchať trestný čin zanedbania povinnej výživy. Z uvedeného je
zrejmé, že obžalovaný H. C. disponoval a disponuje aj v súčasnej dobe s finančnými prostriedkami

v celkovej výške tesne pod úrovňou minimálnej mzdy za rok 2014 a teda ak mal vedomosť o tom,
že správca konkurznej podstaty výživné na jeho deti neplatil, mohol prispievať na výživné aspoň v
rámci svojich možností a schopností, teda sumou zodpovedajúcou 30% zo sumy životného minima
na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo nezaopatrené dieťa podľa osobitného právneho predpisu.
Vyhlásením samotného konkurzu s prihliadnutím na skutočnosť, že obžalovaný mal vedomosť o tom,

že sa výživné na jeho dve deti neplní, nie je možné obžalovaného zbaviť viny, nakoľko jeho povinnosť
trvá aj naďalej a jeho finančné možnosti sú aj napriek uvedeným zrážkam na takej úrovni, aby mohol
aspoň v minimálnej zákonom stanovenej výške bežné výživné hradiť, čo však neurobil. Navrhol preto,
aby odvolací krajský súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil a aby
podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu s tým, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný H. C. v písomnom vyjadrení k odvolaniu prokurátora prostredníctvom obhajcu uviedol, že u
neho v žiadnom prípade nebola naplnená subjektívna stránka prečinu zanedbania povinnej výživy podľa
§ 207 ods. 2 Tr. zák., pretože on predovšetkým nemal vedomosť o tom, že správca konkurznej podstaty
za neho výživné neplatil a dozvedel sa to až z jeho písomného vyjadrenia zo dňa 9.septembra 2014,
pričom obžaloba bola podaná pre skutok, ktorý sa mal stať od marca 2013 do mája 2014. Prokurátor v

dôvodochsvojhoodvolaniatiežcelkomnesprávneinterpretujeprávnynázor,zktoréhovyplýva,žepokiaľ
úpadca vie, že za neho správca neplatí výživné a pokiaľ úpadcovi bola ponechaná tá časť mzdy, ktorá
inak patrí do konkurznej podstaty a z ktorej má možnosť platiť výživné, tak je povinný tak urobiť. V tejto
veci však bolo preukázané, že jemu ako obžalovanému boli vykonávané v prospech správcu zrážky zo
mzdy v maximálnej možnej výške a preto v zmysle platných právnych predpisov tú časť mzdy, ktorá bola

obžalovanému ako úpadcovi ponechaná, rozhodne nemožno považovať za takú časť mzdy, ktorá patrí
do konkurznej podstaty. To, akú časť mzdy nemožno postihnúť súdnym výkonom rozhodnutia vyplýva z
ustanovení § 276 a nasl. O.s.p. a to akú časť mzdy nemožno postihnúť exekúciou vyplýva z ustanovení
§ 66 a nasl. Zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z oboch uvedených právnych
predpisov zároveň vyplýva, že spôsob výpočtu základnej sumy, ktorá sa nesmie zraziť z mesačnej

mzdy, alebo z iných príjmov, ustanoví nariadením Vláda Slovenskej republiky, pričom táto tak urobila
svojim nariadením č. 268/2006 Z.z.. Keďže jemu boli vykonávané zrážky zo mzdy v maximálnej možnej
výške v súlade s citovanými právnymi predpismi, tak časť mzdy, ktorá mu po vykonaní týchto zrážok v
prospechsprávcuzostala,rozhodnenepatrídokonkurznejpodstaty,akotonesprávneuviedolprokurátor
vo svojom odvolaní. Takúto časť mzdy potom však zároveň nemožno považovať za sumu, z ktorej mal

on možnosť platiť výživné ani s ohľadom na jeho základné nevyhnutné životné náklady potrebné na
prežitie, ktoré si musel z takejto minimálnej sumy uhradiť. Prokurátor v podanom odvolaní naviac vôbec
neprihliadol na skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedkyne Mgr. D. R. na hlavnom pojednávaní, ktorá
vypovedala, že výživné na maloletú G. C. bolo už plne uhradené a vo vzťahu k W. C. prebieha doposiaľ
súdne konanie vo veci návrhu na zníženie výživného, ktoré v jeho vyplatení zatiaľ bráni. Na podklade

všetkých uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné podľa
§ 319 Tr. por. zamietol.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na podklade odvolania prokurátora, nezistiac dôvody pre
zamietnutie odvolania prokurátora podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého

rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na verejnom zasadnutí vykonanom dňa 17. mája 2016 preskúmal
postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého rozsudku o
oslobodení obžalovaného spod obžaloby (o vine a treste), ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Nezistil pritom
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.

1 Tr. por.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné
dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne a v súlade so
zásadou „ v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ uvedenou v § 2 ods. 4 Tr. por. vyhodnotil

jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. a dospel ku
správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, podľa ktorých zažalovaný skutok sa síce stal, ale
nie je trestným činom. Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr.por. v odôvodnení
napadnutého rozsudku podrobne a presvedčivo vysvetlil, o ktoré skutočnosti oprel svoje závery ooslobodení obžalovaného spod obžaloby. Jeho rozhodnutie je založené na starostlivom vyhodnotení
celého dokazovania a to spôsobom ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Úvahy a závery
okresného súdu založené na zásadách logického konania a uvažovania sú vecne správne a odvolací

súd sa s nimi stotožňuje.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na to, že vyhlásením konkurzu
na majetok obžalovaného ako úpadcu a to s účinkami od 28.decembra 2012 obžalovanému síce
povinnosť platiť výživné nezanikla, nakoľko však od uvedeného dátumu správu majetku obžalovaného

podliehajúceho konkurzu vykonával správca, ktorý obžalovanému v súlade s právnymi predpismi
vykonával u zamestnávateľa zrážky zo mzdy v maximálnej možnej výške a pritom pohľadávky na
výživnom sú podľa Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií uspokojované až po uspokojení
pohľadávok proti podstate skoršieho poradia a to až vo štvrtom poradí, obžalovaný H. C. žiadny
ďalší majetok, ktorý by bol zahrnutý do súpisu majetku jeho podstát nemal, nebolo možné dospieť k
jednoznačnému záveru o naplnení subjektívnej stránky trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa

§207ods.2Tr.zák.,prípadneinéhotrestnéhočinu. ObžalovanýH.C.vpísomnomvyjadreníkodvolaniu
prokurátora pritom tiež správne poukázal na to, že v rozhodujúcom období ani nemal vedomosť o tom,
že správca za neho výživné neplatil, keď pritom jemu boli v súlade s citovanými právnymi predpismi
vykonávané zrážky zo mzdy v maximálnej možnej výške.

Okresný súd preto aj podľa názoru krajského súdu vzhľadom na vyššie uvedené správne skutkové
zistenia a právne závery rozhodol v súlade so zákonom, keď obžalovaného H. C. oslobodil spod
obžaloby podľa ustanovenia § 285 písm. b/ Tr. por.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom ako súd prvého

stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými súd prvého stupňa rozviedol a vysvetlil svoje zistenia
a právne závery, preto odvolacie námietky prokurátora, ktoré vo svojej podstate sú len opakovaním
námietok prednesených už pred súdom prvého stupňa a s ktorými sa ten dostatočne a vecne správne
vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, nepovažoval za dôvodné. Smerovali totiž vo svojej
podstate len do hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré prokurátor navrhol vyhodnotiť inak, než ako

to urobil súd prvého stupňa. V tomto smere treba uviesť, že každý orgán trestného konania hodnotí
vykonané dôkazy podľa § 2 ods. 12 Tr. por. v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a podľa
vlastnéhovnútornéhopresvedčenia.Odvolacísúdnemôžepretovstupovaťdotohtohodnoteniadôkazov
a nariadiť súdu nižšieho stupňa k akým záverom má dospieť. Na základe týchto úvah možno potom
vysloviť, že ak prvostupňový súd dospeje k určitému záveru a tento záver je výsledkom logického

konania a uvažovania, nemožno mu potom vytknúť žiadne pochybenie. Tak je tomu aj v posudzovanej
veci. Ako už bolo uvedené, súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku sa starostlivo a dôsledne
zaoberal všetkými vo veci vykonanými dôkazmi a tieto správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v
ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Jeho rozhodnutie, podľa ktorého konanie obžalovaného uvedené vo
výroku napadnutého rozsudku nie je trestným činom, je takto správne a v súlade so zákonom, lebo má

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vzhľadom na už uvedené dôvody odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky prokurátora za dôvodné
a jeho odvolanie preto podľa § 319 Tr.por. zamietol.

K námietkam splnomocnenca W. N. a mal. G. N. krajský súd poukazuje na to, že ani jedna z dcér
obžalovaného nemala v trestnom konaní postavenie poškodeného v zmysle § 46 a nasl. Tr. por.
(preto ani jedna z nich nebola s nárokom na náhradu škody podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázaná
na občianske súdne konanie). V konaní o trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr.
zák. nezaplatenie výživného nie je totiž dlhom zo škody spôsobenej trestným činom, ale nesplnením

povinnosti vyplývajúcej zo Zákona o rodine, ktorej zavinené porušenie je samo osebe trestným činom. Z
toho vyplýva, že osoba, vo vzťahu ku ktorej bolo treba výživné plniť nemá v trestnom konaní postavenie
poškodeného v zmysle § 46 a nasl. Tr. por..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.