Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2013

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 28C/279/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8105215631
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Farkašová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2013:8105215631.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Evou Farkašovou v právnej veci navrhovateľa Q. A., nar.

XX.XX.XXXX,bytomB.N.M.,C.X.V.XX/X,právnezastúpenýJUDr.EmíliouŠimkulákovou,advokátkou
so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Štefánikovo námestie 2, proti odporcovi MS - Bau, spol. s r.o., IČO: 36
458 791, so sídlom v Prešove, Vodná 18, právne zastúpený JUDr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom
so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, za účasti vedľajšieho účastníka Sociálnej poisťovne so sídlom v
Bratislave, IČO: 30 807 484, s miestom doručenia Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, Masarykova č.
1, Prešov, v konaní o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti takto

r o z h o d o l :

odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi ako náhradu za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti istinu vo výške 615,14 Eur so 6 % úrokom z omeškania od 30.6.2005 do zaplatenia,

v prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a ,

o trovách konania rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim návrhom zo dňa 1.7.2005 domáhal, aby súd zaviazal odporcu k nahradeniu istiny
1.031.136,-- Sk so 6 % úrokom z omeškania od 30.6.2005 až do zaplatenia a k náhrade trov konania.
Svoj návrh podal z dôvodu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti z titulu pracovného úrazu

a to za obdobie od 24.1.2003 do 24.1.2004.

Odporca s návrhom nesúhlasil.

Vedľajší účastník nesúhlasil s návrhom a spolu s odporcom poukazovali na nesprávny výpočet zo strany
navrhovateľa.

Súd uznesením zo dňa 24.5.2006 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania tunajšieho súdu
XXC/XX/XXXX a to na návrh navrhovateľa so súhlasom odporcu a vedľajšieho účastníka, pretože v
danom konaní medzi tými istými účastníkmi prebiehalo konanie o náhradu za stratu na zárobku počas
pracovnej neschopnosti. Toto konanie bolo právoplatne ukončené v decembri 2010.

Rozsudkom zo dňa 4.4.2012 súd rozhodol, že konanie v časti o istinu nad 27.888,29 Eur zastavil a
rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi ako náhradu za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti istinu vo výške 27.888,29 Eur so 6 % úrokom z omeškania od 30.6.2005 do
zaplatenia. Voči rozsudku sa odvolal vedľajší účastník, ako aj odporca. Krajský súd zrušil rozsudok vo
vyhovujúcom výroku a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod krajský
súd uviedol:„Nesprávne právne posúdenie, ktoré spočívalo v nesprávnom stanovení výšky priemerného mesačného
zárobku žalobcu pre pracovnoprávne účely pri uplatnenej náhrady straty na zárobku po skončení

práceneschopnosti. V danom prípade práceneschopnosť žalobcu skončila 23.1.2003, a preto
rozhodujúcim obdobím pre výpočet priemerného mesačného zárobku žalobcu ako zamestnanca u
žalovaného ako zamestnávateľa pre pracovnoprávne účely je posledný kalendárny štvrťrok roku
2002. Z tohto dôvodu nebolo možné pri stanovení výšky náhrady straty na zárobku po skončení
práceneschopnosti vychádzať z priemerného mesačného zárobku stanoveného v konaní vedenom

na Okresnom súde W. pod sp. zn. XXC/XX/XXXX pri uplatnenej náhrade straty na zárobku počas
práceneschopnosti, lebo základom bolo iné rozhodné obdobie pre výpočet priemerného mesačného
zárobku pre pracovnoprávne účely.

V občianskom súdnom konaní posilnenom zásadu kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť,
t.j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania nimi tvrdených skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie dôkazného bremena. Je povinnosťou
žalobcu v konaní preukázať ním tvrdené skutočnosti o tom, že pokiaľ by neutrpel pracovný úraz pri
výkone počas plnenia pracovných povinností u žalovaného, by po skončení pracovného pomeru naďalej
pracoval v zahraničí. V danom prípade nie je možné vychádzať z toho, že doposiaľ žalobca vykonával
prácu len v zahraničí. Rozhodujúci je stav, ktorý by nastal, keby k pracovnému úrazu nedošlo, resp.

pokiaľ by z dôvodu zníženia pracovnej schopnosti žalobcu, žalobca bol nútený konkrétnu pracovnú
ponuku, ktorú by mal po skončení pracovného pomeru u žalovaného, ktorý bol dohodnutý na dobu
určitú, odmietnuť z tohto dôvodu. Tieto skutočnosti sú rozhodujúce pre ďalší postup súdu pri stanovení
výšky priemerného mesačného zárobku žalobcu pre pracovnoprávne účely, t.j. pre stanovenie výšky
uplatnenej náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti.“

Súd nariadil a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, listinnými dôkazmi, spisom XXC/
XX/XXXX, ako aj ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľ uzavrel s odporcom 3.8.2001 pracovnú zmluvu, kde vykonával pre odporcu práce ako tesár.

Pracovný pomer sa dojednal na dobu určitú do ukončenia prác v Spolkovej republike Nemecko, miesto
výkonu práce bolo V.. V bode 5 pracovnej zmluvy bola dohodnutá mesačná mzda vo výške 7.000,-- Sk
a zároveň bolo dohodnuté, že sa bude vyplácať pracovníkovi aj cestovné podľa platných predpisov.

Súčasťou tejto pracovnej zmluvy boli aj Vysielacie podmienky pre práce v zahraničí pre rok 2001, ktoré

boli záväzné pre všetkých pracovníkov, pracujúcich na základe zahraničných zmlúv firmy odporcu.

Podľa bodu 7 Vysielacích podmienok, náklady na stravu si hradí každý pracovník sám zo svojho príjmu.

Podľa bodu 9 Vysielacích podmienok, čerpanie dovolenky v zahraničí neprichádza do úvahy počas

pobytu v SRN vzhľadom na dobu výstavby.

Podľa bodu 10 Vysielacích podmienok, v závislosti od priebehu výstavby a postupu výstavy a postupu
prác môže zamestnávateľ umožniť pracovníkovi návštevu SR na vlastné náklady. Z bodu 11 Vysielacích
podmienok vyplýva, že zamestnávateľ je oprávnený na nevyhnutnú dobu prerušiť prácu a pracovný

pobyt a nariadiť pracovníkom dočasný návrat do SR, pričom v spojitosti s bodom 11.2. cestovné náklady
do SR a späť hradí zamestnávateľ (žalovaný).

24.1.2002 utrpel navrhovateľ pracovný úrad, v dôsledku ktorého bol práceneschopný a to až do
22.1.2003. Pracovný pomer bol u odporcu ukončený dohodou podľa § 63 písm. c) Zákonníka práce

31.1.2003.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že pracoval ako tesár na letisku v Mníchove. 24.1.2002 mal
vážny úraz. Jednalo sa o mnohopočetnú zlomeninu pánvy bedrového kĺbu, sánky. 16 dní ležal v V.,
potom bol prevezený na B.. Práceneschopnosť trvala do 23.1.2003. Keď ukončil PN-ku, bol mu priznaný

čiastočný invalidný dôchodok vo výške 3.800,-- Sk. Mal vyživovaciu povinnosť 2.000,-- Sk. Keď prišiel
vtedy na úrad práce, tak nemohol ani chodiť, ani nič robiť. Hľadali mu prácu, ktorú by mohol vykonávať.
Našli mu prácu spojovateľ, inú prácu pre neho nemali. Zamestnal sa až 30.8.2004 u pána F. E. ako
šofér medzinárodnej nákladnej prepravy, keďže mal vodičský preukaz na nákladnú dopravu. Pracovaltam rok, ale keďže potreboval zdravého človeka, tak odišiel. Teraz pracuje pre inú firmu ako vodič.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi poukazoval na to, že stále pracoval ako tesár, alebo ako zámočník. Je
vyučený zámočník. Chodil s partiou zarábať si a od roku 1992 pracoval na stavbách v zahraničí. Tieto

práce už po úraze vykonávať nemohol. Uviedol, že keď v auguste 2004 nastúpil do zamestnania u pána
E., bol ešte stále o palici, ale tým, že od úrazu, kedy už mohol cvičiť, tak sústavne cvičil, mohol nastúpiť
do práce. Po ukončení PN-ky v januári 2003 bol ešte o dvoch paliciach, ale stav sa mu zlepšoval, pretože
ako uviedol, tak stále cvičil.

Na podporu svojich tvrdení predložil navrhovateľ aj pracovné zmluvy s predchádzajúcimi
zamestnávateľmi, z ktorých je zrejmé, že navrhovateľ pracoval pred odporcom u zamestnávateľov, kde
práce vykonával v zahraničí.

Svojim podaním zo dňa 12.4.2011 upravil návrh navrhovateľ ohľadne výšky uplatňovanej náhrady za
stratu zárobku po skončení práceneschopnosti a to po odpočítaní čiastočného invalidného dôchodku,

ktorý bol navrhovateľovi vyplatený. Navrhovateľ pritom vychádzal z priemerného mesačného zárobku
zisteného v konaní XXC/XX/XXXX, teda zo sumy 2.604,39 eur. Čiastočný invalidný dôchodok, ktorý
bol navrhovateľovi priznaný k 24.1.2003, predstavoval za obdobie od 24.1.2003 do 31.12.2003 sumu
40.614,-- Sk, t.j. 1.348,14 eur. Priemerný zárobok vypočítaný z priemerného zárobku v konaní XXC/
XX/XXXX za predmetné obdobie od 24.1.2003 do 31.12.2003, teda 11 mesiacov a 7 dní bol vo

výške 29.236,43 eur, čo po odpočítaní 1.348,14 eur (čiastočný invalidný dôchodok) predstavuje sumu
27.888,29 eur, čo je ich uplatňovaná čiastka náhrady za stratu na zárobku.

Vedľajší účastník poukazoval na to, že výpočet zo strany navrhovateľa nie je správny. Poukazoval na to,
že odporca prehlásil, že ak by pracovný pomer trval aj po 22.3.2002 bolo by miesto výkonu práce v W.,

nie v N.. Pre určenie pravdepodobného zárobku odporca predložil mzdové listy troch zamestnancov za
rok 2002 a na základe toho vedľajší účastník vypočítal pravdepodobný zárobok podľa § 17 ods. 4 zák.
č. 1/92 Zb. pred vznikom škody na strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Poukázal na
to, že pravdepodobný priemerný zárobok za rozhodné obdobie by na základe jeho výpočtu bol 9.635,--
Sk. Čiastočný invalidný dôchodok navrhovateľa bol 3.594,-- Sk. Zároveň vedľajší účastník uviedol, že

predpokladaný zárobok navrhovateľa bol podľa zákona o minimálnej mzde 4.178,-- Sk (minimálna mzda
v tomto období) a teda strata na zárobku u navrhovateľa za jeden mesiac predstavuje čiastku 1.863,--
Sk a to za obdobie od 24.1.2003 do 30.6.2003. Následne v ďalšom období s poukazom na to, že výška
čiastočne invalidného dôchodku sa navrhovateľovi zvýšila na 3.810,-- Sk, bola by strata na zárobku od
1.7.2003 do 30.9.2003 1.647,-- Sk a od 1.10.2003 do 31.12.2003, keďže sa výška minimálnej mzdy

zvýšila na 4.560,-- Sk, strata na zárobku navrhovateľa predstavuje sumu 1.265,-- Sk. Celkovo vedľajší
účastník vypočítal, že strata na zárobku za predmetné žalované obdobie je 615,14 eur (18.532,-- Sk).
Vedľajší účastník navrhoval, aby súd žalobu zamietol. Alternatívne aby priznal navrhovateľovi istinu
615,14 eur.

Odporca sa pripojil k vyjadreniam a k výpočtu vedľajšieho účastníka.

S poukazom na závery v zrušujúcom uznesení Krajského súdu o nesprávnom stanovení výšky
priemerného mesačného zárobku navrhovateľa pre pracovno-právne účely pri uplatnení náhrady straty
na zárobku po skončení práceneschopnosti súd vykonal vo veci ďalšie dokazovanie.

Navrhovateľ poukazoval na to, že to, že by pracoval opätovne v zahraničí a bolo to reálne. Navrhovateľ
vo svojej pracovnej kariére po roku 1992 a to až do pracovného úrazu pracoval najmä v zahraničí
a predložil o tom kópie pracovných zmlúv a to v rokoch 1992 až 1996 na L. a v T. a od 1.6.1998 v
N., v roku 2000 opätovne v N.. Z uvedených dôvodov považoval za spravodlivé a správne pre určenie

pravdepodobného zárobku v rozhodnom období október až december 2002 zobrať zárobky, ktoré
dosahovali zamestnanci odporcu na prácach v N., pretože tieto zárobky dosahovali za porovnateľných
pracovných a mzdových podmienok ako ich dosahoval navrhovateľ pred pracovným úrazom. V tejto
súvislosti poukazovali na článok 8 Zákonníka práce na zásadu zvýšenej ochrany zamestnanca pri
pracovnom úraze a § 3 Občianskeho zákonníka na rozpor dobrých mravov a to s poukazom na to, aby sa

odporcovi nebrala do úvahy ako pravdepodobný zárobok mzda dosahujúca v N.. Poukazovali na rozpor
dobrých mravov s tým, že preukázali, aké boli dosahované reálne mzdy v N., pričom na Slovensku boli
vykazované ako minimálne mzdy, z ktorých sa platili odvody. V skutočnosti bola dosahovaná mzda podľa
nemeckých predpisov tak, ako to bolo preukázané v znaleckých posudkoch v predchádzajúcom konaní.S poukazom na rozhodnutie krajského súdu je zrejmé, že by súd mal vychádzať z iného rozhodného
obdobia, teda o rok neskôr ako sa vychádzalo pri prvom rozhodovaní. Navrhovateľ poukázal, že ak je
to teda tak, tak tie tarify na mzdu boli vzostupné a oni pôvodne žiadali menej ako je v skutočnosti nárok.

Doklad o minimálnej mzde, ktorý bol od augusta 2002 vyšší ako v predchádzajúcom období, založili do
spisu. Súd by mal podľa navrhovateľa vychádzať z porovnateľných pracovných podmienok a rozhodným
obdobím mal byť posledný štvrťrok 2002. Predložili podklady zamestnancov, ktorý pracovali v N., a
ktorých pracovné podmienky boli porovnateľné, akú prácu by vykonával navrhovateľ. Pracovali totiž s
nímvroku2001naprácachvN..Navrhovali,abyodporcapredložilzmluvusnemeckýmobjednávateľom

v roku 2002, kde boli dojednané aj mzdové podmienky, pretože v rámci zmluvy medzi Slovenskom
a Nemeckom akýkoľvek subjekt pracujúci v N., resp. dodávajúci zamestnancov do N. bol povinný
dodržiavať nemecké minimálne mzdy.

Odporca predložil súdu potvrdenie predchádzajúceho zamestnávateľa a to Pozemných stavieb W.,
z ktorého vyplýva, odkedy pracoval a dokedy pracoval navrhovateľ 8 mesiacov, čiže obdobie

od 30.12.2000 do 3.8.2001, kedy sa zamestnal u odporcu bol s vysokou pravdepodobnosťou
nezamestnaný. To je podľa odporcu ďalšia skutočnosť, ktorá nasvedčuje tomu, že odporca nemusel byť
automaticky zamestnaný v zahraničí.

Vedľajší účastník poukázal na skutočnosť, že kľúčovou sa javí otázka, či navrhovateľ by naďalej pracoval

v zahraničí, alebo by pracoval na území Slovenskej republiky. To, že navrhovateľ predložil dôkazy, že
predtým pracoval v zahraničí je irelevantné. Otázkou je, že keby nenastal pracovný úraz, či by pracoval
v zahraničí, alebo na území Slovenskej republiky.

Následne odporca predložil od zamestnancov pracujúcich v Slovenskej republike vo vybranom období.

Právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že nevie, na akých pozíciách pracovali daní zamestnanci.
Jeden z nich má odpracovaných za mesiac 200 hodín, jeden 46 hodín. Stále poukazovala na to, že
navrhovateľ bol prijatý na prácu v zahraničí a jeho pracovný pomer skončil 31.1.2003. On si v roku 2003
nepotreboval hľadať zamestnanie a ak by mohol pracovať, tak s veľkou pravdepodobnosťou by pracoval
v zahraničí tak, ako jeho kolegovia, ktorí s ním pracovali pred úrazom.

Odporca predložil súdu pracovné zmluvy so zamestnancami, ktorých zárobky navrhuje použiť na
výpočet pravdepodobného zárobku v IV. kvartály roku 2002. Zmluvu o poskytnutí služieb, ktorú uzavrel
pre rok 2002 so spoločnosťou B. ako dôkaz, aké stavebné práce vykonával na B. a zmluvu uzavretú s
firmou A. T. A. &. E..K., M.Ý. V. XXa a zmluvu o dielo N..XXXX-XX uzavretú s firmou V. A. A. X..

Navrhovateľ na tieto dôkazy uviedol, že dve z pracovných zmlúv, ktoré odporca predložil sú na pozíciu
murár, pričom navrhovateľ nie je vyučený murár, pracoval vždy ako tesár, alebo montážny robotník.
Zmluvu s firmou B. považuje navrhovateľ za nedôveryhodnú, pretože podľa vedomosti navrhovateľa
odporca vykonával práce prevažne v zahraničí. K V. XXa túto podľa navrhovateľa táto skutočnosť

potvrdzuje, že v 4. štvrťroku v roku 2002 pracovali aj tí zamestnanci, ktorí pracovali v 4. štvrťroku
2001, teda pred úrazom navrhovateľa. Teda podmienky v V. XX, ktoré predložil odporca, neprekážali
odporcovi v opakovanom vysielaní zamestnancov na práce do zahraničia. Podľa zmluvy o dielo je
dôležité, že vyplýva z nej hodinová mzda, ktorá bola dohodnutá a to bolo 20 Eur. V rozhodujúcom
období 4. kvartálu 2002 navrhovateľovi trval pracovný pomer u odporcu, avšak prácu nevykonával

pre pracovnú neschopnosť z dôvodu pracovného úrazu. Poukazujúc na ustanovenie § 134 ods. 3 a
§ 134 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. navrhovateľ uviedol, že sa v tomto prípade nemôže
určiť pravdepodobný zárobok spôsobom, akým sa snaží odporca, t.j. použitím porovnateľných zárobkov
(podľa § 17 zák. č. 1/1992 Zb. ktorý platil do 31.3.2002). Navrhovateľ bol prijatý na prácu v zahraničí.
Odporca mal zákazky v zahraničí aj po pracovnom úraze, teda porovnateľné podmienky na určenie

pravdepodobného zárobku sú len na stavebných prácach v zahraničí. V zmysle citovaných ustanovení
Zákonníka práce § 134 je treba pre dosiahnutie pravdepodobného zárobku navrhovateľa zobrať do
úvahy mzdu, ktorú by zrejme dosiahol. Do zmluvy o dielo, ktorú sám predložil odporca (N. XXXX-XX)
vyplýva, že bol dohodnutý hodinový zárobok pre všetky 3 kategórie stavebných pracovníkov vo výške 20
Eur. Na základe týchto skutočností navrhovateľ vypočítal pravdepodobný priemerný mesačný zárobok

vo výške 3.840 Eur. Zároveň právna zástupkyňa navrhovateľa vypočítala stratu na zárobku za obdobie
od24.1.2003do30.6.2003 (3.480Eur-138,68Eur-119,30Eurčiastočnýinvalidnýdôchodok=3.222,02
Eur), za obdobie od 1.7.2003 do 30.9.2003 predpokladaný zárobok 138,68 Eur - predpokladaný zárobok
138,68 Eur čiastočný invalidný dôchodok - 126,47 Eur = strata na zárobku 3.214,85 Eur, za obdobie od1.10.2003 do 31.12.2003 - 3.480 Eur - čiastočný invalidný dôchodok 126,47 Eur, predpokladaný zárobok
151,36 Eur = 3.202,17 Eur. Tieto sumy sú za jednotlivé mesiace, pričom spoločne za dané obdobie od
1.1.2003 do 31.12.2003 predstavujú tieto sumy istinu vo výške 36.192,60 Eur.

Na záver právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že bolo zistené, že pracovný pomer navrhovateľa a
odporcu trval od 3.8.2001 - prijatý bol na práce v N.. Pracovný pomer trval do 23.1.2003 - bol skončený
zo zdravotných dôvodov v dôsledku pracovného úrazu. Rozhodné obdobie pre určenie priemerného
zárobku pre účely náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je 4. Štvrťrok

2002, kedy žalobcovi trval pracovný pomer u žalovaného - avšak v tomto období bol práceneschopný.
V konaní sme preukázali, že na prácach v zahraničí v rozhodnom období 4. Štvrťroku 2002 pracovali
aj tí zamestnanci, ktorí s ním pracovali v 4. Štvrťroku 2001 - pred pracovným úrazom. Táto skutočnosť
potvrdzuje, že podmienky V. XXa, ktoré predložil v konaní žalovaný neprekážali v opakovanom vysielaní
zamestnancov na práce do zahraničia. Preto ako porovnateľné mzdové podmienky pre určenie
pravdepodobného zárobku je treba vziať zárobok, ktorý by dosahoval na prácach v N.. Zo zmluvy o dielo

N.. XXXX-XXXX, ktorú v spore predložil žalovaný je zistená mzda dohodnutá s nemeckým partnerom
vo výške 20 Eur/hod. pre všetky 3 kategórie pracovníkov na stavbe.

Z uvedených dôvodov právna zástupkyňa navrhla, aby súd priznal žalobcovi náhradu za stratu na
zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 24.1.2003 do 31.12.2003 vo výške 36.192,60

Eur s prísl. a žalovaného zaviazal k náhrade trov konania, ktoré vyčíslime v lehote do 3 dní.

Právny zástupca odporcu na záver uviedol, že trvajú na svojich podaniach a navrhujú žalobu v celom
rozsahu zamietnuť. Poukazoval pritom na rozhodnutie krajského súdu, ktorý konštatoval, že navrhovateľ
má uniesť dôkazné bremeno, či by pracoval alebo nepracoval v zahraničí. Podľa odporcu doterajšie

tvrdenie, že pracoval v zahraničí nie je dostatočné, aby súd vychádzal z toho, že by aj po úraze v
zahraničí pracoval. Dôkazné bremeno bolo na strane navrhovateľa a túto skutočnosť nepreukázal. Ak
navrhovateľ vychádza z priemerného zárobku dosahovaného v zahraničí, trvá odporca na tom, že to nie
je správne, pretože navrhovateľ by pracoval na území Slovenskej republiky.

Vedľajší účastník na záver uviedol, že preukázanie, či by po skončení pracovného pomeru pracoval
navrhovateľ v zahraničí, je kľúčové. Stavba, na ktorej pracoval navrhovateľ, bola na letisku v V., ktorá
skončila v roku 2002 a otázka je, či by mohol pracovať aj po tomto termíne v zahraničí. Odporca
predložil dôkazy a vysvetlil systém zamestnávania v zahraničí, predložil zmluvu, kedy by mohol
navrhovateľopäťpricestovaťdozahraničiaadostaťpracovnépovolenie.Mátedazato,ževtomtosmere

navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Aj použitie zo strany navrhovateľa ohľadne hodinovej mzdy
považujú za nedôveryhodné, keďže pracovnú zmluvu mal uzavretú, kde bola mesačná mzda 7.000,--
Sk. Navrhovateľ sa nedožadoval neplatnosti takejto zmluvy a teda neuniesol dôkazné bremeno, prečo
by mala hodinová mzda predstavovať 20 Eur.

Podľa § 251 Zákonníka práce (č. 311/2001), ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávnej
vzťahy, ktoré vznikli pred prvým aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich
vznikli a právne úkony urobené pred 1.4.2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. (platného v čase vzniku pracovného úrazu), náhrada za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní plnej (čiastočnej) invalidity je rozdiel medzi
priemerným zárobkom pracovníka pred pracovným úrazom alebo pred zistením choroby z povolania a
jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného
invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu. Na zvýšenie
invalidného dôchodku pre bezvládnosť ani na jeho zníženie podľa predpisov o sociálnom zabezpečení

sa neprizerá.

Podľa § 195 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. (platného v čase vzniku pracovného úrazu), náhrada
za stratu na zárobku spolu so zárobkom postihnutého pracovníka a prípadným invalidným alebo
čiastočným invalidným dôchodkom poskytovaným pri pracovnom úraze nesmie presiahnuť u pracovníka

vykonávajúceho v čase pracovného úrazu alebo zistenia choroby z povolania práce zaradené podľa
predpisov o sociálnom zabezpečení do I. pracovnej kategórie sumu 2.200 Kčs mesačne, do II. pracovnej
kategórie sumu 1.800 Kčs mesačne a do III. pracovnej kategórie sumu 1.600 Kčs mesačne. Pri škode nazdraví spôsobenej úmyselne môže rozhodcovský orgán alebo súd priznať náhradu za stratu na zárobku
i vyššiu sumu, ak by jej nepriznanie odporovalo pravidlám socialistického spolužitia.

Podľa§195ods.3zákonač.65/1965Zb.(platnéhovčasevznikupracovnéhoúrazu),pracovníkovi,ktorý
bez vážnych dôvodov odmietne nastúpiť prácu, ktorá mu bola zabezpečená (§147), patrí náhrada za
stratu na zárobku podľa predchádzajúcich odsekov len vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom
pred pracovným úrazom alebo zistením choroby z povolania a priemerným zárobkom, ktorý mohol
dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola zabezpečená.

Podľa § 195 ods. 4 zákona č. 65/1965 Zb. (platného v čase vzniku pracovného úrazu), Ministerstvo
zdravotníctva určí po dohode s Ústrednou radou odborov, pri ktorých chorobách z povolania patrí
náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti len po dobu, než bude postihnutý
pracovník schopný dosahovať zárobok zodpovedajúci jeho kvalifikácií.

Podľa § 75 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. (platného v čase vzniku pracovného úrazu), zisťovanie a
používanie priemerného zárobku upravuje osobitný zákon.

Podľa § 75 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. (platného v čase vzniku pracovného úrazu), priemerný zárobok
zamestnanca na pracovnoprávne účely sa rozumie priemerný hrubý zárobok, pokiaľ pracovnoprávne

predpisy neustanovujú inak.

Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. - ak zamestnanec v rozhodujúcom období
neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný
zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku

rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce - priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že
priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku

na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.

Podľa § 136 Občianskeho súdneho poriadku, ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými
ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

Medzi účastníkmi boli nepochybné okolnosti vzniku pracovného úrazu preukazované v konaní XXC/
XX/XXXX, účastníci považovali za nesporné, že k pracovnému úrazu odporcu došlo a to 24.1.2002. S
poukazomnacitovanéustanoveniavtedyplatnéhoZákonníkapráceanauzavretédokazovanieohľadne
okolnosti vzniku pracovného úrazu v konaní XXC/XX/XXXX je zjavné, že navrhovateľov uplatnený nárok
o náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti voči odporcovi je dôvodný. Spornou

počas celého konania zostala iba skutočnosť, z akého priemerného zárobku má súd pri tejto náhrade
vychádzať a čo z priemerného zárobku má súd odpočítať.

Po zrušujúcom uznesení krajského súdu súd vykonal následné dokazovanie, ktoré je opísané v
skutkovom stave. Kľúčové v tomto rozhodnutí bolo zodpovedať na základnú otázku a to, aká mzda je

pravdepodobný zárobok (§ 134 ods. 3 Zákonníka práce). Či pravdepodobný zárobok bude vychádzať
zo skutočnosti, že navrhovateľ by pracoval v N., alebo by pracoval na území Slovenskej republiky. Obe
strany predložili celý rad dôkazov. Súd chce uviesť, že zistiť s určitosťou túto okolnosť je nedokázateľné,
pretože skutkový stav vychádza zo skutočnosti, ktoré nikdy reálne nenastali. Súd rozhodol teda o výške
nároku len v medziach vykonaných dôkazov o pravdepodobnosti a preukázateľnosti a vyhodnotil ich

podľa § 136 Občianskeho súdneho poriadku.

Súd musí dať za pravdu odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi, že navrhovateľ neuniesol presvedčivo
svoje dôkazné bremeno a všetky okolnosti, ktoré uvádzal vo svojich výpočtoch a vypovedali o tom,
že by navrhovateľ pracoval v zahraničí len podporne. V neprospech navrhovateľa zohrala okolnosť,

že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú. Navrhovateľ nepreukázal (a podľa názoru súdu ani
nemôže relevantne preukázať), že by s ním odporca uzavrel opätovne pracovnú zmluvu na práce v
zahraničí. Tieto okolnosti pre rozhodnutie súdu boli rozhodujúce a súd uzatvára, že navrhovateľ dôkazné
bremeno v tomto smere neuniesol.V zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tieto dôkazy o tom, že by navrhovateľ
pracoval v zahraničí, mali byť nepochybné a nezvratné. To je však pasca, pretože tak ako uviedol súd

vyššie, preukázať „čo by sa stalo keby“ je právne nemožné a dôkazy na to podľa názoru súdu ani
nemôžu existovať. Všetky tie okolnosti, ktoré navrhovateľ súdu predložil a bolo ich množstvo (zmluvy
o dielo s nemeckými firmami, doklady o tom, že pracovníci, ktorí pracovali s odporcom, pracovali aj
následne v roku 2002 na prácach v N. a podobne) nemôžu uniesť dôkazné bremeno navrhovateľa
naznačeného v uznesení krajského súdu. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že by pracoval v zahraničí

aj v roku 2002 na základe predložených dôkazov nie je nepochybné (ak nejakí spolupracovníci, ktorí
pracovali s navrhovateľom pracovali aj následne v Nemecku, boli určite aj takí, ktorí následne v N.
nepracovali).

Na druhej strane sa súd stotožnil s tvrdením odporcu, že ako zamestnávateľ mal zamestnancov, ktorí
reálne pracovali na pozíciách, na ktorých pracoval navrhovateľ v N. aj na území Slovenskej republiky,

čo aj zdokladoval. Opätovne súd chce zdôrazniť, že pri hodnotení dôkazov postupoval v zmysle §
136 Občianskeho súdneho poriadku a uzatvára, že zistiť, či by navrhovateľ pracoval v N. alebo nie je
nepreukázateľné. Ale to, čo je určite preukázateľné, je pracovná zmluva na dobu určitú - do ukončenia
prác v SRN - v V. a dohodnutá mesačná mzda 7.000,- Sk. Ak tieto práce boli ukončené pred rozhodným
obdobím, ktoré súd má brať na zistenie pravdepodobného zárobku, nemôže vychádzať iba z tvrdení

navrhovateľa, že by v N. určite zostal pracovať, pretože miesto práce po ukončení prác na letisku v V.
bolo v rukách zamestnávateľa a písomné doklady, ktoré sú doložené do spisu nenasvedčujú o opaku.
S poukazom na ustanovenia § 136 Občianskeho súdneho poriadku opätovne súd chce zdôrazniť, že
nemôže vychádzať pri určovaní pravdepodobného zárobku z okolností „keby, ak by“, ale na základe
skutočne preukázateľných a relevantných dôkazov.

Súd pre výpočet priznania sumy vychádzal teda z výpočtu vedľajšieho účastníka - Sociálnej poisťovne,
ktorý predložil v júli 2011. Ten vypočítal pravdepodobný zárobok navrhovateľa na 9.635,-- Sk mesačne
a to na základe mzdy troch zamestnancov odporcu.

Súd pri výpočte pravdepodobného zárobku vychádzal, že z pravdepodobného zárobku sa odpočítava
okrem čiastočne invalidného dôchodku aj zárobok, ktorý mohol navrhovateľ minimálne dosahovať. Súd
sa napokon po zrušujúcom uznesení krajského súdu stotožnil s argumentáciou vedľajšieho účastníka
ohľadne odpočítania nielen čiastočne invalidného dôchodku, ale aj minimálnej mzdy, pretože čiastočná
invalidita nediskvalifikovala navrhovateľa z pracovného zaradenia, a preto bol dôvod odpočítať aj mzdu,

ktorú by inak dosiahol.

Spôsoby zisťovania pravdepodobného zárobku sú výška pravdepodobného priemerného zárobku
zamestnanca, ktorý počas rozhodujúceho obdobia u zamestnávateľa už pracoval možno zistiť
dvoma rovnocennými spôsobmi a to z úhrnu predpokladanej hrubej mzdy, ktorú by zamestnanec

dosiahol, keby v rozhodnom období pracoval u zamestnávateľa a z úhrnu odpracovaného času,
ktorý by pravdepodobne počas rozhodujúceho obdobia odpracoval, alebo z úhrnu hrubej mzdy, ktorú
zamestnanec skutočne dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia a z úhrnu odpracovaného času,
ktorý zamestnanec počas rozhodujúceho obdobia skutočne odpracoval.

S poukazom na vyššie uvedené rozhodol súd tak, že priznal odporcovi istinu vo výške 615,14 Eur.
Svoj výpočet odvodzuje od výpočtu vedľajšieho účastníka - Sociálnej poisťovne zo dňa 25.7.2011,
ktorý je uvedený v skutkovej časti tohto rozsudku. Súd s poukazom na vyššie uvedené rozhodol
pri výpočte s odpočítaním čiastočne invalidného dôchodku, ako aj predpokladaného zárobku (určený
z minimálnej mzdy). Rozhodným obdobím pre výpočet je posledný kalendárny štvrťrok roku 2002

(uznesenie Krajského súdu) a obdobím pre priznanie je od 24.1.2003 do 31.12.2003.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o konanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby
určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.Navrhovateľ si svojim návrhom uplatnil aj 6 % úrok z omeškania od 30.6.2005 a teda odo dňa podania
návrhu v súlade s nariadením vlády. Súd uplatňovaný úrok z omeškania považoval za dôvodný a

zákonný,vsúladescitovanýmnariadenímvlády.Odporcavedelopracovnomúraze,sakýminásledkami
ostal navrhovateľ po tomto pracovnom úraze, preto tento uplatňovaný nárok na úroky z omeškania s
dátumom od podania návrhu považoval súd za dôvodný a preukázaný, preto mu vyhovel.

O trovách konania rozhodne súd v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozsudku vo veci

samej do 30 dní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.