Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. marec 2013

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 5Er/173/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5608202412
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Botevová
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2013:5608202412.2

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného: EXPRESS FINANCE, s. r. o., so sídlom
Zámocká 30, Bratislava, IČO: 35 775 165, v zastúpení Mgr. Ing. Tomáš Vítek, usadený euroadvokát,
so sídlom Škultétyho 1, Bratislava, proti povinnému: S., nar. XX. X. XXXX, bytom G. pre vymoženie
pohľadávky 1.314,48 eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Tomášom Peltznerom, so
sídlom Exekútorského úradu Radlinského 27/B, Bratislava, pod sp. zn. Ex 164/2008, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia sa z a s t a v u j e.
Súdnemu exekútorovi JUDr. Tomášovi Peltznerovi sa náhrada trov exekúcie n
e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnym exekútorom JUDr. Tomášom Peltznerom sa dňa 8. 4. 2008 začalo exekučné konanie
pod sp. zn. Ex 164/2008 na vymoženie pohľadávky vo výške 39.600,-Sk s prísl.,

priznanej rozhodcovským rozsudkom 01 Rk 132/2007 zo dňa 10. 8. 2007, vydaným
JUDr. Jánom Senkom, rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Nitrianska
rozhodcovská spoločnosť, s. r. o., so sídlom Párovská 26, Nitra. Súdnemu exekútorovi bolo udelené
poverenie č. 5505 013203* zo dňa 16. 4. 2008 na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 39.600,-Sk,
trovy predchádzajúceho konania 8.826,-Sk a trovy exekúcie.

Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie sa člení
na niekoľko štádií. Súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma v štádiu rozhodovania
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie iba to, či má návrh na vykonanie exekúcie
všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti a či exekučný
titul spĺňa podmienku materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo

zákonom, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Na základe uvedeného tak exekučného súdu
neprislúcha v tejto časti konania posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa
správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Súd tu považuje za potrebné uviesť,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktorý by vylučovalo
neskoršiečiastočnéaleboúplnézastavenieexekúcieprenesúladexekučnéhotitulusozákonom.Postup
tunajšieho súdu je zákonný a to s poukazom na ust. § 45 zákona č. zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.

Tunajší súd v súlade s citovanými ustanoveniami ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie.
V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v konaní, ktoré je upravené v
zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Exekučný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu, ktorý v

základnom konaní vydal exekučný titul, ani preskúmavať, či bol v konaní predchádzajúcom výkonu
náležite zistený skutkový stav vecí a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu tento
orgán vyvodil. Uvedená zásada je jedným zo základných princípov právneho štátu a jej hlavnou úlohou
je dosiahnuť právnu istotu vzťahov, o ktorých už bolo rozhodnuté. Tento princíp je však prelomený
zákonným ustanovením obsiahnutým v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa spomínaného

ustanovenia môže exekučný súd odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia i bez toho, aby
došlo k zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Bude tomu tak, ak bolo rozhodnutie vydané vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol
súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní a nakoniec, ak rozhodcovské
rozhodnutie zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Naviac, exekučný súd po začatí exekučného konania v každom štádiu skúma či sú splnené podmienky
formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Vykonateľnosť rozhodnutia je vlastnosť, ktorá
umožňuje vynútiť podrobenie sa súdnemu alebo inému rozhodnutiu, ak osoba povinná z rozhodnutia

dobrovoľné neplní svoju povinnosť riadne a včas. Formálna vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy
rozhodnutia, splnení zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty
na plnenie a o podaní resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Z hľadiska materiálneho je
rozhodnutie vykonateľné len vtedy, ak obsahuje presnú identifikáciu oprávneného a povinného, presné
vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a presne stanovenú lehotu

na plnenie. Z ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že
exekúciu možno vykonať len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej.
Pre skonštatovanie, že to ktoré rozhodnutie je vykonateľné je zároveň podstatné, či rozhodnutie vydal
orgán, ktorý mal právomoc na rozhodnutie vo veci.

Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili Zmluvu o úvere č.
2230073032 zo dňa 19. 10. 2006 na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 20.000,-
Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 18 mesačných splátkach vo výške 1.800,-Sk. Nakoľko si povinný
neplnil svoje povinnosti, oprávnený si pred rozhodcom uplatnil pohľadávku vo výške 52.200,-Sk a trovy
rozhodcovského konania vo výške 8.826,-Sk do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Rozhodca založil svoju právomoc na základe článku 8a. Zmluvy o úvere. V zmysle tohto článku sa
zmluvné strany v zmysle § 3 a nasl. Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy alebosúvisiacich so Zmluvou, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik Zmluvy okrem sporov zo zmenky
zabezpečujúcej záväzky dlžníka zo Zmluvy podľa čl. 6 Zmluvy, budú riešené v rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Nitrianska rozhodcovská spoločnosť, s.

r. o., IČO: 35 939 184, so sídlom Párovská 26, 9449 01 Nitra, ktorá je zapísaná v Obchodnom registri
Okresného súdu Nitra, oddiel: Sro, vložka číslo: 1673/N, podľa jeho základných vnútorných právnych
predpisov, ktoré boli uverejnené v Obchodnom vestníku v časti Oznámenia. Zmluvné strany sa podrobia
rozhodnutiu tohto súdu. Jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné.

Konanie pred rozhodcovským súdom možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany uzavrú
rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Účelom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami, ku ktorému môže
v budúcnosti dôjsť, rozhodcom. Rozhodca pritom vystupuje v konaní ako súkromná osoba, na ktorú
zmluvnéstranydelegovaliprávomocrozhodnúťichspor.Rozhodovaniemajetkovýchsporovvzniknutých
z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto

rozhodcovského konania v Slovenskej republike upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý je pre
rozhodcu alebo rozhodcovský súd záväzný.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej
zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú
formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v
dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá
telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu

rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom
konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká
možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej
právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje
k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví.

Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej
právomoci. V prípade ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v
dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný
exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu
konaní (§ 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má

formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti
rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha
rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré
vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. V predmetnej veci založil rozhodcovský
súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou

podmienkou.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2007 (ďalej len „Občiansky
zákonník“,. spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane

dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonník, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom je daná

charakterom zmluvných strán ako aj samotnej zmluvy. Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv
je obsiahnutá v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Zozneniaustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,ževýpočetzmlúv,ktorésúzmluvami
spotrebiteľskými je taxatívny. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu

úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z.
z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce
akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie

peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom
úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú
upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu,
vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci
svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v exekúcii) peňažné prostriedky
vo forme úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy

zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod
žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi
oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú úverové zmluvné

podmienky. Je nesporné, že tieto podmienky povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko sú formulované pre
množstvo zmlúv uzatváraných s neznámym počtom potenciálnych spotrebiteľov.

V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy
riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských

zmlúv dostal zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 1. 4. 2004
Občiansky zákonník. Spomínaným zákonom došlo k implementácii smernice Rady č. 93/13/EHS zo
dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorá
poskytuje spotrebiteľom v rámci Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej
klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca prevzal

zo smernice niekoľko definícií neprijateľných podmienok, pričom išlo o indikatívny výpočet týchto
podmienok. V čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke nebolo v Občianskom zákonníku medzi neprijateľnými
zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky. Až ďalšou novelou
došlo s účinnosťou od 1. 1. 2008 (zákon č. 379/2007 Z. z.) k rozšíreniu neprijateľných zmluvnýchpodmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval
za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že

uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou
implementáciou smernice nebola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v Občianskom
zákonníku zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodnutia sporov zo spotrebiteľských zmlúv
výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú
doložku uzavretú pred 1. 1. 2008. Umožňuje to ustanovenie generálnej klauzuly.

Súd pri výklade spomínanej generálnej klauzuly vychádzal aj z prílohy smernice, konkrétne bod 1.
písm. q) podľa ktorej neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať

mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

Slovenskýprekladsmernice,konkrétneformulácia„abyriešilsporyneupravenéprávnymiustanoveniami
výhradne arbitrážou“ môže zvádzať k výkladu, podľa ktorého zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,

aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania,
ktorébyneboloupravenéprávnymipredpismi.Takýtovýkladbyvšakbolvpriamomrozporesjudikatúrou
Súdneho dvora Európskej únie, ktorý konkrétne v rozsudku zo dňa 6. 10. 2009 č. 40/2008 Asturcom
Telecomunicaciones SL/Cristina Rodríguez Nogueira skonštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že

vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý
bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Zo znenia rozhodcovskej doložky v článku 8a. Zmluvy o úvere vyplýva, že všetky spory zo zmluvy
sa budú riešiť pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa

podrobilrozhodcovskémukonaniu,tedakonaniu,výsledkomktoréhomábyťrozhodnutiearbitra,ktorého
si vybral vopred oprávnený. Takýto judikovaný záväzok sa stáva podkladom pre návrh na vykonanie
exekúcie a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a
právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za
účelom dosiahnutia zisku. Bezpochyby, rozhodcovské súdy sú jedným z legitímnych orgánov ochrany

práva, ale vo svojej podstate je rozhodcovské konanie predovšetkým určené pre obchodnoprávne
vzťahy, kde strany vystupujú z rovnakej pozície a ich činnosť a rozhodovanie sú ovplyvňované hrozbou
rizika podnikania. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré
môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje. Občiansky zákonník však už v súčasnej dobe jasne definuje
neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne

pred rozhodcom.

Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže však posúdiť
vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej.
Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej

vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom
konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za
následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť
právnu ochranu nároku oprávneného na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý
na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc. Na základe vyššie uvedeného preto súd exekúciu v

zmysle citovaných zákonných ustanovení zastavil. Predmetným rozhodnutím nie je dotknuté právo
oprávneného domáhať sa zákonnou cestou svojich nárokov buď na rozhodcovskom súde, ktorý
bude mať právomoc rozhodnúť vec na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, ktorá buderešpektovaťust.§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka,alebonacivilnomsúdenávrhomnazačatie
konania.

Súdny exekútor písomným podaním doručeným súdu dňa 1. 3. 2013 oznámil, že si trovy exekúcie
neuplatňuje, preto súd o trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu môže oprávnený aj povinný podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš, písomne v troch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.