Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/254/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814203005
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814203005.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
IČO: 35724803, Pajštúnska 5, Bratislava, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti
odporcovi: M. H., nar. XX.X.XXXX, M. R. H. XXX/XX, U. D., v konaní o zaplatenie 243,36 eur s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 7. januára
2015, č. k. 9C/83/2014-50, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáhal zo strany odporcu zaplatenia sumy 243,36 eur s príslušenstvom a navrhovateľovi
náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ svoj nárok odôvodňoval tým, že odporca
uzatvoril dňa 19.9.2005 so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa a.s. zmluvu číslo 0372492165 ktorej
súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobník poplatkov Slovenskej sporiteľne a.s., na

základe ktorej poskytla Slovenská sporiteľňa a.s. odporcovi peňažné prostriedky. Odporca sa zaviazal
splácať úver v splátkach po 1.222,- Sk, teda 40,56,- eur mesačne, pričom dátum prvej splátky bol
dohodnutý na deň 20. 10. 2005. Konečná splatnosť úveru bola určená na deň 20.8.2010. Odporca
podmienky úveru riadne nedodržiaval. Slovenská sporiteľňa a.s. na základe zmluvy z 20.12.2011
postúpila pohľadávku na navrhovateľa, ku dňu postúpenia bola pohľadávka 3.044,13,- eur, istina
predstavovala 2.073,12 eur, riadny úrok 391,50 eur a úrok z omeškania predstavoval 579,51 eur.
Navrhovateľ si uplatnil splátky úveru splatné od 20.3.2010 do 20.8.2010 v počte 6, v celkovej výške

243,36 eur. Navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania počnúc dňom splatnosti každej splátky. Vykonaným
dokazovaním bolo zistené, že odporca uzatvoril so Slovenskou sporiteľňou a.s. Bratislava zmluvu o
splátkovom úvere č. 0372492165, v ktorej sa sporiteľňa zaviazala poskytnúť odporcovi úver vo výške
46.000,- Sk a to jednorazovo a bezhotovostne. Odporca úver čerpal v plnej výške. Odporca sa v zmluve
zaviazal splatiť dohodnutý úrok 17.3 % ročne. V zmluve bol ďalej dojednaný poplatok za správu úveru
50,- Sk mesačne, splatný vždy ku koncu mesiaca a stal sa súčasťou istiny. Odporca sa zaviazal zaplatiť
aj úroky z omeškania vo výške určenej sporiteľňou. V zmluve bola dohodnutá konečná splatnosť úveru

dňom 20.8.2010.

Na danú vec aplikoval prvostupňový súd ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzatvoreniazmluvy, § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka,
s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že i keď v danej veci išlo o zmluvu o úvere uzavretú podľa
Obchodného zákonníka, svojim charakterom je zároveň i zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle

§ 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V otázke premlčania z takejto
zmluvy hoci je uzavretá podľa Obchodného zákonníka je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch je svojou povahou občianskoprávnym predpisom a je
potrebné podporné použitie Občianskeho zákonníka pre posudzovanie premlčania dlhu. Uvedenému
záveru zodpovedá aj právna úprava zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného aj v čase

uzavretia zmluvy, a to § 23a ods. 2, podľa ktorého na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka, použijú sa primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aj za stavu,
že v § 52 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka v znení platnom do 1.1.2008 nebola zmluva o
úvere vyslovene uvedená ako spotrebiteľská zmluva, je zrejmé, že predmetná zmluva o splátkovom
úvere bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona, preto je dôvodné aplikovať
právnu úpravu občianskeho práva a nie podnikateľského práva. Na premlčanie súd prihliadal v zmysle

§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/ 2007 Z.z. ex offo. Za premlčané považoval splátky splatné
pred viac ako tromi rokmi spätne pred podaním návrhu, teda keďže v tomto prípade bol úver splatný
20.8.2010, návrh bol podaný 19.2.2014, boli premlčané všetky nároky zo zmluvy o úvere, z ktorého
dôvodu návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Navrhovateľ bol neúspešný, preto mu súd uplatnenú náhradu trov konania nepriznal. V konaní

mal úspech odporca, ktorému však v konaní žiadne trovy nevznikli, tieto ani neuplatňoval.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočnéhozistenia skutkovéhostavu navrhovalodvolaciemusúdujehozmenutak,žejehonávrhu

v celom rozsahu vyhovie a zaviaže odporcu k náhrade trov tak prvostupňového, ako aj odvolacieho
konania. Dôvodil, že súd prvého stupňa na danú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko tu bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny obchodno-záväzkový vzťah, a to napriek
tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, pričom v zmysle § 397 Obchodného zákonníka

je premlčacia doba štvorročná. Poukázal na to, že úverová zmluva bola uzavretá dňa 19.09.2005,
pričom v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len
na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka,
ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom
zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v

prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008, čo znamená, že
pokiaľ daná zmluva o úvere bola uzavretá pred týmto dňom, nie je možné práva a povinnosti z tejto
zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na
viaceré rozhodnutia odvolacích súdov a tiež rozhodnutia NS SR 2Mcdo 3/2011 a 6 Mcdo 4/2012.

Nesúhlasiltiežspostupomsúduprvéhostupňa,ktorýnadanúvecaplikovalust.§ 5bzákonač.250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014 s tým, že jeho aplikáciou
došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu, s odkazom na Ústavu SR, Listinu základných
práv a slobôd, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, že právna úprava
do 30.04.2004 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke vznesením námietky premlčania,

pričom aplikáciou ust. § 5b na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu
došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na
začatie konania došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do
majetkových práv veriteľa. Odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť zbaviť sa dlhu vznesením námietky

premlčania už samo osebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, prijatím § 5b
zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré
by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktorý by mu tento nemusel priznať, čím de facto zlegalizoval
postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Keďže navrhovateľ si v konaní uplatnil svoj nárok návrhom zo
dňa 19.02.2014, pričom predmetné ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014, nemôže

súhlasiťsjeho aplikáciounadanúvecanaňunadväzujúceprávneposúdenieveci,vedúcekzamietnutiu
jeho návrhu.

Odporca nevyužil svoje zákonné právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.Krajský súd Trenčín po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na
podanie odvolania, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti

podľa § 205 ods. 1 O.s.p. s uvedením dôvodu odvolania vo veci samej, vykonal ako súd odvolací
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., pričom dôvodmi odvolania vymedzenými
navrhovateľom a ich rozsahom, bol odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa, je potrebné za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.

Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie nárokovanej sumy zamietol z dôvodu, že jeho
nárok považoval za premlčaný. Na prejednávanú vec aplikoval ust. § 5b Zákona č.250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014, v spojení s § 101, § 103 Občianskeho
zákonníka. Nesprávnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia vzhliadal navrhovateľ v nedôvodnosti
aplikácie Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah s poukazom na to, že zmluva o úvere je

absolútnym obchodom a tiež s poukazom na dátum jej uzatvorenia (pre 1.1.2008) a tiež v nedôvodnosti
aplikácie ust. § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014 vzhľadom k
tomu, že sa jedná o spätnú retroaktivitu, ktorá je v našom právnom poriadku neprípustná za situácie,
keď neboli prijaté prechodné ustanovenia vo vzťahu k tejto zákonnej úprave účinnej od 1. mája 2014 a
ak návrh na začatie konania bol podaný na súd ešte pred účinnosťou tejto novely.

Preskúmaním veci, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre úplné zistenie
skutkového stavu a vychádzajúc zo správnych skutkových zistení, vec aj následne správne právne

posúdil. Rozsudok súdu prvého stupňa je odôvodnený v súlade s kritériami, uvedenými v ust. § 157
ods. 2 O.s.p., je správny, zodpovedajúcim spôsobom zdôvodnený, preto podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa
odvolací súd s jeho odôvodnením stotožňuje a na v ňom uvedené dôvody poukazuje. Z napadnutého
rozsudku je dostatočne zrejmé, že právne závery o premlčaní uplatneného nároku založil prvostupňový
súd na konkrétnych ustanoveniach právnych predpisov a skutkovo dovodil z konkrétnych zistení a

uviedol tiež dôkazy, z ktorých pri týchto zisteniach vychádzal. Odvolací súd nezistil, že by samotné
rozhodnutie, ani jemu predchádzajúce konanie zakladalo existenciu navrhovateľom vytýkanej vady a
tým ani porušenie jeho práva na spravodlivý proces a z hľadiska vecnej správnosti rozhodnutia nedošlo
ani k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu za súčasne nedostatočného zistenia skutkového
stavu veci.

Na zdôraznenie správnosti k podstatným námietkam týkajúcim sa aplikácie Občianskeho zákonníka a
§ 5b na daný právny vzťah odvolací súd uvádza:

Prvostupňový súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
o premlčaní práva podľa § 101, § 103 . Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho obchodu,
na uvedené právne inštitúty je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené
v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa

19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho
zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku
nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. S Obchodným zákonníkom je totiž spojená dlhšia
premlčacia doba štvorročná (ktorá má práve pre stranu v postavení dlžníka aj spotrebiteľa rozhodujúci
význam, keďže jemu vzniká dlh -povinnosť na majetkové plnenie, ktoré je predmetom premlčania), v

porovnaní s kratšou premlčacou dobou v Občianskom zákonníku (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25.01.2011 sp.zn. 5M Cdo 20/2009.)

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis
vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke
použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahya osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy
vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita Občianskeho

zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na
právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník bude použitý,
pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku
a podobne. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
zachytáva prevažujúcu výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo

prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Na tomto výklade
nič nemení skutočnosť, že zákonodarca zmenil dobu účinnosti predmetného ustanovenia. Vykonal tak
zákonom č. 250/2014 Z.z. pričom ako dôvod uviedol, že cit. „.... ide o spresnenie jedného ustanovenia,
na ktoré upozornila Republiková únia zamestnávateľov a ďalšie zamestnávateľské zväzy v rámci
tripartity, že je to potrebné spresniť kvôli právnym výkladovým problémom v aplikačnej praxi, čo by mohlo
maťnásledneneodhadnuteľnýdopadzdôvodurôznychprístupovsprávnychorgánovajnahospodársku

súťaž v SR vo forme jej možného nepredvídateľného obmedzenia. Zároveň ide o ustanovenie, ktoré
bolo plánované spresniť už v rámci legislatívneho procesu pri predmetnom zákone, nakoľko predmetnú
kompetenciu (práve kvôli právnym výkladovým problémom okolo obligatórneho postupu) Slovenská
obchodná inšpekcia nechcela mať, no uniklo to pozornosti predkladateľov a nespresnilo sa to. Týmto
spresnením sa predmetná nezrovnalosť odstráni. Zároveň v článku IV ide o spresnenia účinnosti

jednotlivých ustanovení vzhľadom na legislatívny proces.“ Dané odôvodnenie zmeny účinnosti zákonnej
normy neuvádza ako dôvod prijatia novely dopad na rozhodovaciu prax súdov.

K tvrdeniu odvolateľa, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu u dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho

zákonníka, nie na úverovú zmluvu podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že uzatvorená
zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2004
vychádzajúc z európskej legislatívy (Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách). Spĺňa totiž náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v
citovanom ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré

treba vykladať v spojení s európskou legislatívou vtedy platnou a účinnou a s dôvodovou správou k
následnej novelizácii zákonom č. 568/2007 Z. z., v zmysle ktorej tam uvedený výpočet právnych foriem
spotrebiteľských zmlúv je len demonštratívny a teda spotrebiteľskou zmluvou môžu byť aj iné zmluvy.

Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka na

právne posúdenie daného vzťahu a to ustanovenia upravujúce premlčaciu dobu, teda v tomto smere
je odvolacia námietka navrhovateľa nedôvodná.

Ako nespôsobilú privodiť v prospech navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci, vyhodnotil odvolací
súd tiež námietku navrhovateľa smerujúcu proti aplikácii § 5b.

Zákonom č. 102/2014 Z. z. (v zmysle jeho článku VIII.) došlo k novele Zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b
(chrániace práva spotrebiteľov ako slabšej strany právnych vzťahov), podľa ktorého, orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie

nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku
alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj
keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

V zmysle článku XIV. Zákona č. 102/2014 Z. z., predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. mája

2014. V ust. § 29 b Zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 01.05.2014, avšak vo vzťahu k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona, zákonodarca
nestanovil žiadne intertemporálne (prechodné) pravidlá, upravujúce jeho časovú pôsobnosť.

Vychádzajúcztoho,že vprípade ust.§5bZák.oochranespotrebiteľa, ideonormuprocesnú, zastavu,

že zákonodarca nestanovil osobitný právny (intertemporálny) režim pre túto situáciu, platí pravidlo
okamžitejaplikability,zčohoplyniepovinnosťsúdu prihliadaťnapremlčanieprávaexofficiovovšetkých,
aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto
právnej normy.S poukazom na vyššie uvedené, pokiaľ teda prvostupňový súd rozhodoval o nároku navrhovateľa
(premlčujúceho sa za tri roky § 101 Občianskeho zákonníka) v čase, keď už vstúpilo do účinnosti

ustanovenie § 5b Zákona č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej Zákonom č. 102/2014 Z. z.
účinnej od 01.05.2014) bol nielen oprávnený, ale priamo povinný prihliadať na premlčanie uplatneného
nároku, a to aj pri absencii premlčacej námietky samotného dlžníka. Odvolaciu námietka navrhovateľa
o nemožnosti aplikácie ust. § 5b na danú vec vzhľadom k tomu, že konanie začalo pred nadobudnutím
účinnosti tohto ustanovenia, tak nebolo možné vyhodnotiť inak, ako nedôvodnú.

Pri posudzovaní dôvodnosti odvolacej námietky navrhovateľa spočívajúcej v jeho tvrdeniach o
porušovaní zásady právnej istoty, legitímnych očakávaní a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv,
je potrebné vychádzať z podstaty premlčania.

Inštitútpremlčaniajeupravenývust.§100anasl.Občianskehozákonníka.Jehopodstataspočívavtom,

že ak sa určité právo po zákonom stanovenú dobu nevykonáva, alebo sa v priebehu premlčacej doby
neuplatní na súde, nemôže už byť po jej uplynutí veriteľovi priznané. V dôsledku premlčania teda právo
nezaniká, trvá ďalej, ale do značnej miery je oslabené zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia.

V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplynulo a odvolateľom v konaní nebolo

spochybnené, že posledná splátka úveru (teda jeho konečná splatnosť) bola zmluvne stanovená na
deň 20.08.2010. Vychádzajúc z 3-ročnej premlčacej doby uplatneného nároku na zaplatenie zostatku
nesplateného úveru (§101 OZ), pri nespornom zistení, že nárok bol na súde uplatnený až dňa
19.02.2014, niet pochybnosti o tom, že právo navrhovateľa už v čase jeho uplatnenia bolo o zložku
právneho nároku oslabené v dôsledku márneho uplynutia premlčacej lehoty. Vychádzajúc zo zásady

vigilantibus iura scripta sunt, musel teda navrhovateľ počítať s tým, že svoje právo stratí, a to
jednoznačne výlučne dôsledkom jeho predchádzajúcej nečinnosti. Za tohto stavu tak legitímne nemohol
očakávať už prakticky nič, pretože jeho právo stratilo vlastnosť žalovateľnosti.

Vzhľadom k tomu, že prvostupňový súd správne posúdil pôsobnosť dotknutých právnych noriem,

týkajúcich sa premlčania nároku navrhovateľa, s následkom zamietnutia jeho návrhu, odvolací súd
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny za použ. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, § 151,
ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi ich náhradu trov nepriznal, keďže tento si náhradu trov

odvolacieho konania neuplatnil a preukázateľne mu ani žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .