Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sdo/21/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200356
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7013200356.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: X. U., bytom Q., zastúpeného advokátom
Mgr. Tomášom Adamcom, Advokátska kancelária so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Levočská ulica 3, proti
žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Komenského 52, Košice, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. Co 15/2012/Ma-9 z 4. januára 2013 a o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. septembra 2015, sp. zn.

10Sžr/113/2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní z a s t a v u j e .
Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 30. septembra 2015, sp. zn. 10Sžr/113/2014,
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. mája 2014, č.k. 6S/50/2013-60. Účastníkom

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Krajský súd uvedeným rozsudkom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“) žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

Žalovaný správny orgán napadnutým rozhodnutím č. k.: Co 15/2012/Ma-9 z 4. januára 2013 potvrdil

rozhodnutie Správy katastra Spišská Nová Ves č. ROEP - C 37/2012-2 Ori zo dňa 5. novembra 2012
vo veci rozhodnutia o námietke proti výpisu z návrhu registra obnovenej evidencii pozemkov v kat.
úz. Markušovce podľa § 7 ods.3 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v platnom znení a odvolanie účastníka konania X. U. zamietol.

Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo dňa 30. septembra

2015, sp. zn. 10Sžr/113/2014) podal dovolanie. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd dovolací rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. septembra 2015, sp. zn.
10Sžr/113/2014 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

V dôvodoch dovolania žalobca poukazom na skutkové zistenia danej veci namietal porušenie práva
na spravodlivý proces, pretože rozhodnutím žalovaného ako aj súdov oboch stupňov boli porušené

jeho vlastnícke práva a iné oprávnené záujmy garantované všeobecne záväznými predpismi a Ústavou
Slovenskej republiky. Dôvodil, že žalovaný ako aj súdy oboch stupňov sa nijak nevyporiadali jeho
zásadnou námietkou v znesenou v konaní o danej veci a to, že postupom a konaním odvolacieho súdu
ako aj v predchádzajúcich konaniach došlo k nezákonnému, nelegálnemu a protiústavnému odňatiu
jeho vlastníckych práv a oprávnených záujmov k dotknutým pozemkom v rozsahu namietanej výmery.
Vyslovil názor, že v žiadnom prípade nemôže byť akékoľvek meranie a zameriavanie výmery pozemkov

prostredníctvom technických prostriedkov na škodu prípadne na ujmu vlastníckych práv a oprávnených
záujmov dotknutého vlastníka - žalobcu.Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. septembra 2015, sp. zn. 10Sžr/113/2014,
boloprávoplatneukončenésúdnekonanieopreskúmaniezákonnostirozhodnutiaapostupužalovaného

správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku - ustanovujúcej správne súdnictvo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie žalobcu a dospel k záveru, že konanie o ňom
treba zastaviť.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa primerane
použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona; opravný prostriedok je v konaní podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods.
1, prvá a druhá veta O.s.p.).

Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c

ods. 1 tretia veta O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. (§
236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej
správne súdnictvo vyplýva, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný, teda vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť
opravného prostriedku proti rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, že proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu nie je prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo žiadneho
ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo nevyplýva
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve. Z uvedeného plynie
záver, že najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a teda ako súd dovolací nemá
právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v danej veci

pred najvyšším súdom.

Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 246c
O.s.p. konanie vo veci zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci samej.
Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. februára

2010, číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve. V jeho publikovanom
znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu.

V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania.

Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V.

časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola založená na texte
záhlavia ustanovenia § 237 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody.

Týmtonálezomústavnýsúdnepochybneautoritatívnedalnavedomienielenkonkrétnemusťažovateľovi

vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná, ale zároveň (prostredníctvom internetu)
tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom, že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných
dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi.
Zároveň tým aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych
veciach.

Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010, ale uviedol, že otázka prípustnosti
dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania o zjednotení právnych názorov.
Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, že citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým vinak konštantnej judikatúre ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach,
a preto nie je nevyhnutné využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát
akceptoval uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.

Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver, podľa ktorého „niet
žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS
87/09, IV. ÚS 208/08).

Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti
dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom
konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť
rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný
od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti
rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je

kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej
správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo
nemusíbyťzjednocovanéprostredníctvomdovolania,pretožedruhostupňovérozhodovanienajvyššieho
súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a
civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe“ (IV. ÚS

208/08).

Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie IV. ÚS 283/07 neprichádza
do úvahy.

V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok podmienok konania.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c
O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené a u

žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.